1.

V prejednávaných veciach Apelativen săd – Varna (Odvolací súd Varna, Bulharsko) podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii ( 2 ).

2.

Súdny dvor má konkrétne príležitosť po prvýkrát objasniť právne otázky kľúčové pre výklad tejto smernice. Prvá otázka sa týka prípadnej nevyhnutnosti existencie cezhraničnej situácie na to, aby bolo možné uplatniť uvedenú smernicu. Druhá otázka sa týka vzájomného vzťahu medzi ustanoveniami smernice 2014/42 upravujúcimi rôzne prípady konfiškácie. Tretia otázka sa týka rozsahu práva na účinný prostriedok nápravy priznaného tretej osobe, ktorá tvrdí, že má vlastnícke práva k majetku, ktorý bol skonfiškovaný.

3.

Článok 83 ods. 1 ZFEÚ znie:

„1.   Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom smerníc ustanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblastiach obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom vyplývajúcim z povahy alebo dôsledkov týchto trestných činov alebo z osobitnej potreby bojovať proti nim na spoločnom základe.

Týmito oblasťami trestnej činnosti sú: terorizmus, obchodovanie s ľuďmi a sexuálne zneužívanie žien a detí, nedovolené obchodovanie s drogami, nedovolené obchodovanie so zbraňami, pranie špinavých peňazí, korupcia, falšovanie platobných prostriedkov, počítačová kriminalita a organizovaná trestná činnosť.

…“

4.

Článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami ( 3 ), stanovuje:

„Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí trestnosť týchto úmyselných skutkov, pokiaľ nie sú povolené:

…

…“

5.

Článok 1 smernice 2014/42, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„1.   Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá pre zaisťovanie majetku na účely prípadnej následnej konfiškácie a pre konfiškáciu majetku v trestných veciach.

2.   Touto smernicou nie sú dotknuté konania, ktoré môžu členské štáty použiť na konfiškáciu daného majetku.“

6.

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

7.

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, znie:

„Táto smernica sa vzťahuje na trestné činy, na ktoré sa vzťahujú:

…

g) [rámcové rozhodnutie 2004/757];

…“

8.

Článok 4 ods. 1 smernice 2014/42, nazvaný „Konfiškácia“, uvádza:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu prostriedkov a príjmov alebo majetku v hodnote zodpovedajúcej takýmto prostriedkom alebo príjmom, a to za predpokladu konečného odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci, ktorý môže by tiež výsledkom konania v neprítomnosti.“

9.

Článok 5 uvedenej smernice, nazvaný „Rozšírená konfiškácia“, obsahuje odsek 1, ktorý stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby odsúdenej za trestný čin, ktorý môže viesť priamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu, ak je súd na základe okolností prípadu vrátane konkrétnych skutočností a dostupných dôkazov, ako napríklad, že hodnota majetku je neprimeraná k zákonnému príjmu odsúdenej osoby, presvedčený, že dotknutý majetok je získaný z trestnej činnosti.“

10.

Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Konfiškácia majetku tretích osôb“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby umožnili konfiškáciu príjmov alebo iného majetku v hodnote zodpovedajúcej príjmom, ktoré podozrivá alebo obvinená osoba priamo alebo nepriamo previedla na tretie osoby alebo ktoré tretie osoby získali od podozrivej alebo obvinenej osoby, aspoň v prípadoch, keď táto tretia osoba vedela alebo mala vedieť, že účelom prevodu alebo nadobudnutia bolo predísť konfiškácii, a to na základe konkrétnych skutočností a okolností vrátane toho, že prevod alebo nadobudnutie sa uskutočnili bezodplatne alebo za protihodnotu, ktorá bola podstatne nižšia ako trhová hodnota.

2.   Odsekom 1 nie sú dotknuté práva tretích osôb konajúcich v dobrej viere.“

11.

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Ochranné opatrenia“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými osobám dotknutým opatreniami stanovenými v tejto smernici na účely ochrany ich práv zaistia právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces.

…“

12.

§ 53 Nakazatelen kodex (Trestný zákon, ďalej len „NK“) stanovuje:

„1.   Bez ohľadu na trestnoprávnu zodpovednosť sa v prospech štátu skonfiškuje:

2.   V prospech štátu sa tiež skonfiškujú [(nové, DV č. 28/1982)]:

3.   Na účely odseku 2 písm. b) [(nové, DV č. 7/2019)]:

13.

§ 354a (prvé uverejnenie: DV č. 95/1975; zmenený: DV č. 28/1982, č. 10/1993, č. 62/1997, č. 21/2000, č. 26/2004 a č. 75/2006) NK stanovuje:

„1.   Kto bez náležitého povolenia vyrobí, spracuje, zadováži alebo prechováva omamné látky alebo ich ekvivalenty na účely distribúcie, alebo kto distribuuje omamné látky alebo ich ekvivalenty, potrestá sa v prípade vysoko rizikových omamných látok alebo látok im podobných odňatím slobody na dva až osem rokov a peňažným trestom vo výške od [5000 do 20000 bulharských leva (BGN) (približne 2500 až 10000 eur)] a v prípade rizikových omamných látok alebo látok im podobných odňatím slobody na jeden až šesť rokov a peňažným trestom vo výške od [2000 až 10000 BGN (približne 1000 až 5000 eur)]. …

…

3.   Kto bez náležitého povolenia si zadováži alebo prechováva omamné látky alebo ich ekvivalenty, potrestá sa:

…“

14.

§ 306 ods. 1 bod 1 Nakazatelno‑procesualen kodex (Trestný poriadok, DV č. 86 z 28. októbra 2005, ďalej len „NPK“) stanovuje:

„1.   O nasledujúcich otázkach môže súd môže rozhodnúť aj uznesením:

15.

Dotknuté osoby boli, jednotlivo alebo ako spolupáchatelia, uznané vinnými zo spáchania trestného činu podľa § 354a NK, ktorého sa dopustili 21. februára 2019 v meste Varna (Bulharsko), konkrétne z neoprávneného prechovávania vysoko rizikových omamných látok na účely ďalšieho predaja. Trestným rozsudkom vydaným 28. júna 2019 bol DR odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a na peňažný trest vo výške 2500 BGN (približne 1250 eur). TS bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na štyri roky a na peňažný trest vo výške 5000 BGN (približne 2500 eur).

16.

Pri domovej prehliadke bytu, v ktorom žil DR so svojou matkou a starými rodičmi, a pri prehliadke jeho vozidla, ktoré vykonali príslušné orgány v rámci prípravného konania, tieto orgány našli peňažnú sumu vo výške 4447,06 BGN (približne 2200 eur).

17.

Pri domovej prehliadke bytu, v ktorom žil TS so svojou matkou, rovnako vykonanej v rámci prípravného konania, príslušné orgány našli peňažnú sumu vo výške 9324,25 BGN (približne 4800 eur).

18.

Po odsúdení dotknutých osôb v trestnom konaní prokuratúra podala na Okrăžen săd Varna (Krajský súd Varna, Bulharsko, ďalej len „súd prvého stupňa“) návrh na konfiškáciu uvedených peňažných súm v prospech štátu v súlade s § 306 ods. 1 bodom 1 NPK. Súd prvého stupňa preskúmal návrh prokuratúry na verejnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil prokurátor, dotknuté osoby a ich dvaja advokáti.

19.

DR počas tohto súdneho konania vyhlásil, že predmetná peňažná suma patrí jeho starej mame, ktorá ju získala prostredníctvom bankového úveru. DR okrem toho predložil písomný dôkaz preukazujúci, že v decembri 2018 vybrala zo svojho bankového účtu sumu 7000,06 BGN (približne 3500 eur). Stará mama DR sa v súlade s § 306 ods. 1 bodom 1 NPK nezúčastnila konania na prvom stupni, keďže bulharské právo jej neumožňovalo zúčastniť sa tohto konania ako samostatný účastník konania. Nebola vypočutá ani ako svedok.

20.

TS v rámci tohto súdneho konania vyhlásil, že predmetná peňažná suma patrí jeho matke a sestre. V tejto súvislosti tiež predložil písomný dôkaz preukazujúci, že jeho matka uzatvorila v marci 2018 s bankou DSK‑EAD zmluvu o spotrebnom úvere vo výške 17000 BGN (približne 8500 eur). Navyše predložil kópie cestovných pasov svojej matky a sestry, ktoré preukazovali ich cestu do Turecka v období od 19. do 21. apríla 2019. Matka TS sa nemohla zúčastniť konania na súde prvého stupňa. Bola však vypočutá ako svedok v súvislosti s peňažnou sumou nájdenou v byte, kde žila so svojím synom.

21.

Súd prvého stupňa odmietol povoliť konfiškáciu predmetných peňažných súm, keďže usúdil, že trestný čin, za ktorý boli dotknuté osoby odsúdené, t. j. prechovávanie omamných látok na účely ďalšieho predaja, nemôže viesť k vzniku hospodárskeho prospechu. Tento súd sa v tejto súvislosti domnieval, že hoci existujú dôkazy, konkrétne výpovede svedkov, o tom, že v predmetných veciach dotknuté osoby predávajú omamné látky, podmienky na konfiškáciu v prospech štátu uvedené v § 53 ods. 2 NK nie sú splnené, keďže prokuratúra nevzniesla takéto obvinenie a uvedené obchodovanie nebolo potvrdené ani následným odsúdením.

22.

Krajská prokuratúra napadla rozsudok vydaný súdom prvého stupňa na vnútroštátnom súde, pričom tvrdila, že uvedený súd neuplatnil ustanovenie § 53 ods. 2 NK so zreteľom na smernicu 2014/42. Advokáti dotknutých osôb sa nestotožňujú s názorom prokuratúry a domnievajú sa, že skonfiškovať možno iba hmotný majetok pochádzajúci priamo z trestného činu, za ktorý bola dotknutá osoba odsúdená.

23.

V tomto kontexte Apelativen săd – Varna (Odvolací súd Varna) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú vo veciach C‑845/19 a C‑863/19 sformulované totožne:

24.

Písomné pripomienky k týmto otázkam predložili prokuratúra, bulharská vláda a Európska komisia.

25.

Títo istí účastníci konania, ako aj rakúska vláda boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. januára 2021.

26.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sú smernica 2014/42 a Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) uplatniteľné v prípade takého trestného činu, akým je trestný čin prechovávania omamných látok na účely ich distribúcie, aj keď sa všetky skutočnosti spojené so spáchaním tohto trestného činu obmedzujú na územie jediného členského štátu.

27.

Z tejto otázky jasne vyplýva, že vnútroštátny súd považuje za dané, že existencia cezhraničnej situácie sa má považovať za conditio sine qua non uplatnenia smernice 2014/42. Bulharská vláda spochybnila tento predpoklad tak vo svojich písomných pripomienkach, ako aj na pojednávaní, pričom sa domnieva, že uplatnenie pravidiel stanovených touto smernicou v určitom členskom štáte je nezávislé od toho, či je v rámci sporu prejednávaného pred súdom uvedeného štátu možné identifikovať cezhraničnú situáciu.

28.

Vzhľadom na uvedené najprv zaujmem negatívne stanovisko k tomuto tvrdeniu bulharskej vlády, a teda konštatujem, že smernica 2014/42 sa nemôže uplatniť, ak trestný čin nemá cezhraničný rozmer (časť 1). Následne vysvetlím, ako sa má tento rozmer kvalifikovať (časť 2), a uplatním svoju analýzu na prejednávanú vec (časť 3). Napokon navrhnem Súdnemu dvoru odpoveď na prvú otázku (časť 4), pričom spresním, že uplatniteľnosť Charty závisí od uplatniteľnosti smernice 2014/42. ( 4 )

29.

Belgická vláda na podporu ňou navrhovaného výkladu odkazuje na rozsudok Moro ( 5 ), v ktorom Súdny dvor v súvislosti so smernicou 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní ( 6 ) rozhodol, že uplatnenie pravidiel stanovených touto smernicou v určitom členskom štáte nie je podmienené existenciou cezhraničnej situácie v rámci sporu, ktorý vznikol v tomto členskom štáte. Odôvodnenie, na základe ktorého Súdny dvor dospel k tomuto záveru, možno podľa bulharskej vlády preniesť aj na prejednávané veci.

30.

Je vhodné zhrnúť toto odôvodnenie. ( 7 ) Súdny dvor najprv pripomenul, že právnym základom smernice 2012/13 je článok 82 ods. 2 ZFEÚ, ktorého prvý pododsek znie takto: „Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom smerníc ustanoviť minimálne pravidlá s cieľom uľahčiť v potrebnom rozsahu vzájomné uznávanie rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, ako aj policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer. Tieto minimálne pravidlá zohľadňujú rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov.“ Ďalej Súdny dvor vzhľadom na znenie smernice 2012/13 uviedol, že články 1 a 2 tejto smernice, ktoré definujú jej predmet a pôsobnosť, neobmedzujú uplatnenie uvedenej smernice na situácie, ktoré majú cezhraničný rozmer. Napokon Súdny dvor v podstate konštatoval, že pokiaľ ide o ciele smernice 2012/13, z jej odôvodnení vyplýva, že táto smernica má stanovením minimálnych spoločných pravidiel upravujúcich právo na informácie v trestných konaniach za cieľ posilniť vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi v ich príslušné systémy trestného súdnictva, a tým prispieva k vzájomnému uznávaniu rozhodnutí súdnych orgánov aj v prípade, keď sa tieto rozhodnutia týkajú výlučne vnútroštátnych situácií. Ak sa v takomto rámci ukáže, že cezhraničná spolupráca je nevyhnutná, policajné a súdne orgány členského štátu môžu totiž považovať súdne rozhodnutia iných členských štátov za rovnocenné so svojimi rozhodnutiami.

31.

Som presvedčený, že takéto odôvodnenie nemožno použiť, ak je otázka týkajúca sa nevyhnutnosti cezhraničného rozmeru položená vo vzťahu k uplatniteľnosti smernice 2014/42, keďže ani doslovný, ani teleologický výklad rozsudku Moro ( 8 ) nemožno analogicky uplatniť na túto smernicu, a to z dôvodov, ktoré ozrejmím v nasledujúcich bodoch.

32.

Po prvé, pokiaľ ide o znenie smernice 2014/42, treba uviesť, že na rozdiel od znenia smernice 2012/13, ako sa zdá, obmedzuje trestné činy v pôsobnosti tejto smernice na trestné činy s cezhraničným rozmerom, keďže odôvodnenie 1 smernice 2014/42 odôvodňuje potrebu poskytnúť príslušným orgánom prostriedky na vyhľadávanie, zaistenie, správu a konfiškáciu príjmov z trestnej činnosti skutočnosťou, že „hlavným motívom cezhraničnej organizovanej trestnej činnosti… je finančný zisk“ ( 9 ). Nevyhnutnosť cezhraničného rozmeru na účely uplatňovania smernice 2014/42 sa odráža aj v dôvodovej správe k návrhu Komisie, ktorý bol základom tejto smernice ( 10 ), a najmä v bode 1.1, podľa ktorého „cieľom tohto návrhu smernice je uľahčiť orgánom členských štátov konfiškáciu a vymáhanie príjmov páchateľov trestnej činnosti, ktoré pochádzajú z cezhraničnej závažnej a organizovanej trestnej činnosti… Skupiny organizovaného zločinu sú ilegálnymi podnikmi, ktoré boli vytvorené na to, aby prinášali zisk. Podieľajú sa na rôznorodej cezhraničnej trestnej činnosti, ako je napríklad obchodovanie s drogami, obchodovanie s ľuďmi, nedovolené obchodovanie so zbraňami a korupcia, ktoré prinášajú veľmi vysoký zisk“ ( 11 ).

33.

Po druhé, pokiaľ ide o ciele smernice 2014/42, nemyslím si, že vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí má v rámci tejto smernice rovnaký význam, aký mu podľa Súdneho dvora priznáva smernica 2012/13.

34.

V tejto súvislosti je totiž potrebné poznamenať, že právny základ smernice 2014/42 úplne nezodpovedá právnemu základu použitému pre smernicu 2012/13. V prípade smernice 2014/42 totiž článok 83 ods. 1 ZFEÚ, ktorý je právnym základom harmonizácie trestného práva hmotného, dopĺňa článok 82 ods. 2 ZFEÚ. Navyše v návrhu smernice sa uvádza, že článok 83 ods. 1 ZFEÚ sa má považovať za „hlavný právny základ“ tejto smernice.

35.

Zo znenia článku 83 ods. 1 prvého pododseku ZFEÚ pritom jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od článku 82 ods. 2 ZFEÚ stanovenie harmonizovaných hmotnoprávnych ustanovení nie je podmienené ich nevyhnutnosťou na uľahčenie vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí a cezhraničnej policajnej a justičnej spolupráce. ( 12 )

36.

Práve naopak, článok 83 ods. 1 prvý pododsek ZFEÚ výslovne stanovuje, že takáto harmonizácia je okrem obzvlášť závažnej povahy dotknutých oblastí trestnej činnosti podmienená výlučne tým, že tieto oblasti majú cezhraničný rozmer vyplývajúci z povahy alebo dôsledkov predmetných trestných činov alebo z osobitnej potreby bojovať proti nim na spoločnom základe. Týmito oblasťami trestnej činnosti sú podľa článku 83 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ terorizmus, obchodovanie s ľuďmi, sexuálne zneužívanie žien a detí, nedovolené obchodovanie s drogami, nedovolené obchodovanie so zbraňami, pranie špinavých peňazí, korupcia, falšovanie platobných prostriedkov, počítačová kriminalita a organizovaná trestná činnosť. Ako vyplýva z článku 3 smernice 2014/42, táto smernica sa vzťahuje len na trestné činy, na ktoré sa vzťahujú akty sekundárneho práva, ktoré harmonizujú trestné právo hmotné vo vyššie uvedených oblastiach, alebo, lepšie povedané, v oblastiach s cezhraničným rozmerom.

37.

Okrem toho skutočnosť, že uplatniteľnosť smernice 2014/42 závisí od existencie takéhoto cezhraničného rozmeru, presvedčivo potvrdzuje aj ďalší výkladový prvok. Podotýkam totiž, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/42 vymedzuje vzťah medzi touto smernicou a právnym aktom, ktorý má nahradiť, a síce rámcovým rozhodnutím Rady 2005/212/SVV z 24. februára 2005 o konfiškácii príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti ( 13 ), takto: „Prvé štyri zarážky článku 1 a článok 3 [rámcového rozhodnutia 2005/212] sa nahrádzajú touto smernicou“, čo a contrario znamená, že článok 2 („Konfiškácia“) ( 14 ), článok 4 („Opravné prostriedky“) ( 15 ) a článok 5 („Kontrola bezpečnosti“) ( 16 ) tohto rámcového rozhodnutia zostávajú naďalej v platnosti. Bod 2.3 návrhu smernice 2014/42 pritom spresňuje, že vzhľadom na navrhované obmedzenie rozsahu pôsobnosti smernice na oblasti trestnej činnosti uvedené v článku 83 ods. 1 ZFEÚ neboli články 2, 4 a 5 rámcového rozhodnutia 2005/12 zrušené, a to s cieľom zachovať určitú úroveň harmonizácie, pokiaľ ide o trestné činy, „ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice“ ( 17 ), a ktoré teda nemajú nijaký cezhraničný rozmer.

38.

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o existencii cezhraničného rozmeru v prejednávanej veci, pričom uvádza, že nijaká skutočnosť spojená so spáchaním predmetného trestného činu sa nenachádza mimo bulharského územia.

39.

Hneď teraz uvádzam, že tieto pochybnosti podľa môjho názoru vyplývajú z nesprávneho pochopenia spôsobu, akým sa stanovuje existencia cezhraničnej situácie, ktorá vedie k uplatneniu právnej úpravy Únie založenej predovšetkým alebo výlučne na článku 83 ZFEÚ.

40.

Ako bolo pripomenuté vyššie, znenie tohto ustanovenia Zmluvy totiž odkazuje na „cezhraničný rozmer“ a nie na „cezhraničný prvok“. Takáto formulácia nie je podľa môjho názoru náhodná. Práve naopak, svedčí o tom, že splnenie tejto podmienky nezávisí od posúdenia skutkových okolností konkrétneho prípadu, ale len od toho, či predmetný trestný čin patrí do jednej z oblastí trestnej činnosti, ktoré môžu byť predmetom hmotnoprávnej harmonizácie v zmysle článku 83 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, a patrí do pôsobnosti právneho aktu sekundárneho práva prijatého na základe článku 83 ods. 1 ZFEÚ, ktorý upravuje takúto oblasť. ( 18 ) Ak je to tak, trestný čin sa ipso facto považuje za trestný čin spĺňajúci podmienku cezhraničného rozmeru, ako aj podmienku mimoriadnej závažnosti. Z toho vyplýva, že je úplne irelevantné, či má jedna zo skutočností spojených so spáchaním trestného činu, ako je štátna príslušnosť páchateľa trestného činu, miesto spáchania trestného činu alebo umiestnenie príjmov z trestnej činnosti, cezhraničný charakter.

41.

Vzhľadom na prejednávanú vec treba pripomenúť, že článok 3 smernice 2014/42 taxatívne vymenúva trestné činy, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia tejto smernice, teda tie, na ktoré sa vzťahujú akty sekundárneho práva uvedené v písmenách a) až k) tohto článku. Táto smernica sa podľa jej článku 3 písm. g) uplatňuje na trestné činy, na ktoré sa vzťahuje rámcové rozhodnutie 2004/757.

42.

Článok 2 bod 1 písm. c) tohto rámcového rozhodnutia pritom zahŕňa medzi tieto trestné činy „prechovávanie alebo nákup drog“ s cieľom vykonávať niektorú z činností uvedených v článku 2 ods. 1 písm. a), teda okrem iného distribúciu a predaj drog.

43.

Zdá sa mi teda zrejmé, že trestný čin, za ktorý boli dotknuté osoby právoplatne odsúdené v konaniach vo veciach samých, spočívajúci v prechovávaní vysoko rizikových omamných látok na účely ďalšieho predaja, ako je upravený v § 354a ods. 1 NK, patrí do pôsobnosti smernice 2014/42.

44.

Opačné tvrdenie, ktoré uviedla rakúska vláda vo svojom vyjadrení na pojednávaní, podľa môjho názoru nemôže spochybniť takýto záver. Pokúsim sa toto tvrdenie parafrázovať. Podľa tejto vlády voľba článku 83 ods. 1 ZFEÚ ako hlavného právneho základu smernice 2014/42 znamená, že článok 3 tejto smernice, ktorý vymedzuje jej pôsobnosť, sa má vykladať reštriktívne v tom zmysle, že uvedená smernica sa neuplatňuje na všetky trestné činy, na ktoré sa vzťahujú právne akty sekundárneho práva vymenované v tomto článku, ale len na trestné činy, ktoré spĺňajú podmienky mimoriadnej závažnosti a cezhraničného rozmeru, stanovené v článku 83 ods. 1 ZFEÚ. Podľa rakúskej vlády z toho vyplýva, že trestný čin, o ktorý ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti smernice 2014/42.

45.

Podľa môjho názoru však nijaká skutočnosť nesvedčí v prospech takéhoto reštriktívneho výkladu článku 3 smernice 2014/42. Tento článok totiž uvádza výpočet právnych aktov sekundárneho práva prijatých v oblastiach stanovených v článku 83 ods. 1 druhom pododseku ZFEÚ vetou: „táto smernica sa vzťahuje na trestné činy, na ktoré sa vzťahujú“, ktorú možno chápať iba tak, že odkazuje na všetky trestné činy, na ktoré sa každý z týchto aktov vzťahuje. Inak povedané, toto ustanovenie nijako nešpecifikuje, že do pôsobnosti smernice 2014/42 patria spomedzi týchto trestných činov iba tie trestné činy, ktoré sú obzvlášť závažné a majú cezhraničný rozmer. Navyše, ako už bolo uvedené vyššie, všetky trestné činy, na ktoré sa uvedené akty vzťahujú, spĺňajú ipso facto podmienky mimoriadnej závažnosti a cezhraničného rozmeru.

46.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že smernica 2014/42 a Charta sa uplatňujú, ak ide o trestný čin patriaci do jednej z oblastí trestnej činnosti vymenovaných v článku 83 ods. 1 druhom pododseku ZFEÚ, akým je trestný čin prechovávania omamných látok na účely ich distribúcie, aj keď sa všetky skutočnosti spojené so spáchaním tohto trestného činu obmedzujú na územie jediného členského štátu.

47.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta na výklad pojmu „hospodársky prospech pochádzajúci nepriamo z trestnej činnosti“, ktorý je uvedený v článku 2 bode 1 smernice 2014/42. Presnejšie chce vedieť, či majetok zaistený v mieste bydliska dotknutých osôb a ich rodiny, ako aj vo vozidle používanom DR, predstavuje takýto hospodársky prospech.

48.

Svojou treťou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o objasnenie, či sa má článok 2 smernice 2014/42 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 53 ods. 2 NK, ktorá nestanovuje konfiškáciu hospodárskeho prospechu pochádzajúceho nepriamo z trestnej činnosti.

49.

V prvom rade treba uviesť, že článok 2 bod 1 smernice 2014/42 vychádza zo širokého poňatia ( 19 ) pojmu „príjmy“, pričom ho definuje ako „akýkoľvek hospodársky prospech pochádzajúci priamo alebo nepriamo z trestnej činnosti; môžu pozostávať z majetku v akejkoľvek podobe a zahŕňajú všetky následné opätovné investície alebo premenu priamych príjmov a akýkoľvek majetkový prospech“. Podotýkam pritom, že keď normotvorca Únie výslovne odkázal na priamy a nepriamy prospech, nemal v úmysle vytvoriť dva navzájom nezávislé koncepty. Zo znenia odôvodnenia 11 smernice 2014/42 totiž vyplýva, že pojem „príjmy“ zahŕňa nielen majetok pochádzajúci priamo z trestného činu, ale aj všetky premeny tohto majetku. ( 20 ) V dôsledku toho sa domnievam, že článok 2 bod 1 smernice 2014/42 bol do bulharského práva prebratý správne, keďže jednak § 53 ods. 2 NK stanovuje, že sa skonfiškujú „priame a nepriame príjmy nadobudnuté z trestného činu“, a jednak § 53 ods. 3 tohto zákona spresňuje, že „pod pojmom ‚nepriame príjmy‘ sa rozumie akýkoľvek hospodársky prospech plynúci z nakladania s priamymi príjmami, ako aj akýkoľvek majetok získaný následnou úplnou alebo čiastočnou premenou priamych príjmov“.

50.

Takéto široké poňatie pojmu „príjmy“ však nezahŕňa majetok, ktorý nepochádza z trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená. Z definície uvedenej v článku 2 bode 1 smernice 2014/42 totiž vyplýva, že hospodársky prospech, či už priamy, alebo nepriamy, musí plynúť z trestného činu. Pokiaľ ide o otázku, či peňažné sumy zaistené vo veci samej predstavujú „majetok“ ( 21 ), ktorý môže byť skonfiškovaný, poznamenávam, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu na jednej strane vyplýva, že dotknuté osoby boli odsúdené za trestný čin prechovávania omamných látok na účely ďalšieho predaja, ktorý sám osebe nemôže prinášať hospodársky prospech. Na druhej strane existovali dôkazy o tom, že tieto dotknuté osoby predávali omamné látky, za tento trestný čin však neboli trestne stíhané ani odsúdené. ( 22 ) Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd bude musieť na účely rozhodnutia o dôvodnosti návrhu na konfiškáciu určiť, či môže hospodársky prospech plynúť z trestného činu, akým je predaj omamných látok, za ktorý nebola osoba odsúdená.

51.

Za týchto podmienok považujem v záujme poskytnutia odpovede vnútroštátnemu súdu užitočnej pre riešenie sporu za potrebné preformulovať otázky, ktoré položil Súdnemu dvoru. ( 23 )

52.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor preformuloval druhú a tretiu otázku takto:

„Má sa smernica 2014/42 vykladať v tom zmysle, že nevyhnutným predpokladom konfiškácie je hospodársky prospech plynúci z trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená, alebo sa táto konfiškácia môže týkať aj hospodárskeho prospechu plynúceho z iného trestného činu, za ktorý táto osoba nebola odsúdená?“

53.

V súlade s logikou, ktorá viedla k preformulovaniu otázky, je potrebné analyzovať jednotlivé druhy konfiškácie, ktoré majú členské štáty stanoviť na základe smernice 2014/42, a pri skúmaní týchto ustanovení overiť, či sa na okolnosti prejednávanej veci vzťahuje prvá alebo druhá z uvedených hypotéz.

54.

Články 4, 5 a 6 tejto smernice ukladajú členským štátom povinnosť stanoviť konfiškáciu príjmov z trestnej činnosti v troch kategóriách prípadov. Prvá kategória, upravená v článku 4 uvedenej smernice, zodpovedá „bežnej“ konfiškácii, ( 24 ) zatiaľ čo druhá a tretia kategória, upravené v článkoch 5 a 6 smernice 2014/42, sa vzťahujú na rozšírenú konfiškáciu ďalšieho majetku a konfiškáciu majetku, ktorý podozrivá alebo obvinená osoba previedla na tretie osoby.

55.

V prvom rade sa domnievam, že na skutkové okolnosti prejednávanej veci sa nevzťahuje konfiškácia majetku tretích osôb upravená článkom 6 smernice 2014/42, keďže vykonanie opatrenia podľa tohto ustanovenia predpokladá tak prevod majetku v prospech tretej osoby, ako aj vedomosť tejto osoby o tom, že účelom prípadného prevodu bolo vyhnúť sa konfiškácii tohto majetku. Vnútroštátny súd pritom v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nekonštatoval ani prvú, ani druhú z týchto okolností.

56.

Článok 4 ods. 1 smernice 2014/42 ukladá členským štátom povinnosť umožniť konfiškáciu prostriedkov a príjmov, alebo majetku v hodnote zodpovedajúcej takýmto prostriedkom alebo príjmom, a to za predpokladu právoplatného odsúdenia za trestný čin. Pôsobnosť tohto ustanovenia je možné lepšie pochopiť v kontexte prípadu konfiškácie upraveného v článku 5 uvedenej smernice. V tejto súvislosti je rozdiel medzi prípadmi upravenými v článku 4 smernice 2014/42 a prípadom upraveným v článku 5 tejto smernice podľa môjho názoru vyjadrený v znení odôvodnenia 19 tejto smernice, podľa ktorého „môže byť v niektorých situáciách vhodné, aby na základe odsúdenia v trestnom konaní nedochádzalo len ku konfiškácii majetku spojeného s konkrétnym trestným činom, ale aj ďalšieho majetku, ktorý súd označí za príjem z iných trestných činov“ ( 25 ) a „tento prístup sa označuje ako rozšírená konfiškácia“. Z tohto ustanovenia podľa môjho názoru vyplýva, že rozšírená konfiškácia upravená v článku 5 smernice 2014/42 sa vzťahuje práve na také situácie, v ktorých sa z dôvodu chýbajúcej spojitosti medzi príjmami a súdom konštatovaným trestným činom nemôže uplatniť článok 4.

57.

Vzhľadom na štruktúru ustanovení a ich systematiku sa domnievam, že na uplatnenie článku 4 smernice 2014/42 je nevyhnutné, aby príjmy alebo majetok, ktoré majú byť skonfiškované, boli získané trestným činom, za ktorý bola osoba odsúdená. Ak prijmeme tento výklad, je potrebné konštatovať, že článok 4 smernice 2014/42 sa v prejednávanej veci nemôže uplatniť, lebo podľa odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu peňažné sumy, ktorých skonfiškovanie sa navrhuje, nemohli pochádzať z trestného činu prechovávania omamných látok na účely ďalšieho predaja.

58.

Článok 5 smernice 2014/42 upravuje mechanizmus rozšírenej konfiškácie, ( 26 ) pričom v odseku 1 ukladá členským štátom povinnosť prijať potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby odsúdenej za trestný čin, ktorý môže viesť priamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu, ak je súd na základe okolností prípadu presvedčený, že dotknutý majetok je získaný z trestnej činnosti. Okrem toho na účely tohto ustanovenia pojem „trestný čin“ zahŕňa prinajmenšom trestné činy uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia. Z toho vyplýva, že na účely overenia, či sa na situáciu v prejednávanej veci vzťahujú ustanovenia článku 5 smernice 2014/42, treba postupne preskúmať, či sú splnené podmienky stanovené v každom z týchto odsekov.

59.

V prvom rade treba určiť, či trestný čin, za ktorý bola dotknutá osoba v prejednávanej veci odsúdená, patrí do pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. e) smernice 2014/42. Toto ustanovenie sa totiž vzťahuje na „trestný čin, za ktorý možno v súlade s príslušným aktom v článku 3… uložiť trest odňatia slobody s hornou sadzbou najmenej štyri roky“. Hoci niet pochýb, že prechovávanie omamných látok na účely ďalšieho predaja je podľa článku 2 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2004/757, na ktoré odkazuje článok 3 písm. g) smernice 2014/42, trestným činom podliehajúcim trestu, je potrebné overiť, či je možné uložiť za tento trestný čin, ako bol kvalifikovaný v prejednávanej veci, trest odňatia slobody s hornou sadzbou najmenej štyri roky. Podľa článku 4 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2004/757 je totiž horná hranica trestu stanovená pre trestný čin uvedený v jeho článku 2 ods. 1 písm. c) najmenej jeden až tri roky odňatia slobody, zvýšená na najmenej päť až desať rokov v týchto prípadoch: i) skutok sa týka veľkého množstva drog, alebo ii) skutok sa týka drog, ktoré najvážnejšie poškodzujú zdravie alebo by viedli k závažnému poškodeniu zdravia viacerých osôb. Možno predpokladať, že toto kritérium je splnené, keďže trestný čin, za ktorý boli dotknuté osoby odsúdené, zahŕňa prechovávanie vysoko rizikových omamných látok, pričom takáto kvalifikácia zdá sa zodpovedá uvedenému pojmu „drogy, ktoré najvážnejšie poškodzujú zdravie“.

60.

V druhom rade treba určiť, či je v prejednávanej veci splnená podmienka, podľa ktorej trestný čin musí byť takej povahy, že „môže viesť priamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu“ ( 27 ). V záujme poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu považujem na tento účel za zásadné upresniť skutočnosti, ktoré treba pri takomto posúdení zohľadniť. Domnievam sa, že z použitia výrazu „môže“ ( 28 ) vyplýva potreba analýzy objektívnej povahy trestného činu, ako vyplýva z jeho trestnoprávnej kvalifikácie podľa vnútroštátneho práva. Môže však vznikať otázka existencie ďalších kritérií, keďže odôvodnenie 20 smernice 2014/42 uvádza, že „pri rozhodovaní o tom, či trestný čin mohol viesť k vzniku hospodárskeho zisku, môžu členské štáty zohľadniť modus operandi napríklad, ak je podmienkou trestného činu jeho spáchanie v súvislosti s organizovanou trestnou činnosťou alebo s úmyslom zabezpečiť pravidelný príjem z trestnej činnosti“. Vzhľadom na toto znenie, ktoré sa vyznačuje použitím slovesa „môcť“, sa domnievam, že toto ustanovenie neukladá členským štátom povinnosť zohľadniť modus operandi pri určení, či trestný čin môže viesť k vzniku hospodárskeho prospechu. Tento výklad navyše podporuje aj druhá veta tohto odôvodnenia, v ktorej sa uvádza, že zohľadnením modu operandi„by však vo všeobecnosti nemala byť dotknutá možnosť vykonať rozšírenú konfiškáciu“. Z toho vyvodzujem, že overenie splnenia tejto podmienky nie je nevyhnutne podmienené preskúmaním modu operandi trestného činu a vnútroštátne orgány môžu zo samotnej kvalifikácie definovanej vnútroštátnym právom vyvodiť, že trestný čin môže viesť k hospodárskemu prospechu.

61.

Na podporu tohto záveru dodávam, že hoci článok 3 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2005/212 odkazuje na trestný čin „spáchaný v rámci zločineckej organizácie“, takáto podmienka bola prevzatá už len v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2014/42, z čoho vyplýva, že táto podmienka sa pri ostatných trestných činoch vymenovaných v uvedenej smernici systematicky nevyžaduje.

62.

Ak použijem toto odôvodnenie na prejednávanú vec, domnievam sa, rovnako ako vnútroštátny súd, že nie je vôbec nesporné, že trestnoprávna kvalifikácia prechovávania omamných látok na účely ďalšieho predaja môže viesť priamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu. Na účely rozhodnutia o tejto otázke bude môcť vnútroštátny súd, ak mu jeho vnútroštátne právo priznáva túto možnosť, zohľadniť modus operandi trestného činu, a najmä okolnosť, že bol spáchaný v rámci organizovanej trestnej činnosti alebo s úmyslom zabezpečiť pravidelný príjem z trestnej činnosti.

63.

Napokon za predpokladu, že tento trestný čin patrí na základe týchto dvoch etáp posúdenia do oblasti rozšírenej konfiškácie, vnútroštátny súd bude musieť v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2014/42 na základe skutkových okolností a dôkazov, ktoré mu boli predložené, určiť, či majetok, ktorého konfiškácia sa navrhuje, pochádza z trestnej činnosti. Presvedčenie súdu sa musí zakladať na konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci vrátane napríklad skutočnosti, uvedenej v tomto ustanovení, že hodnota majetku je neprimeraná k zákonnému príjmu odsúdenej osoby. ( 29 )

64.

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na preformulovanú druhú a tretiu prejudiciálnu otázku tak, že smernica 2014/42 sa má vykladať v tom zmysle, že nevyhnutným predpokladom konfiškácie nie je hospodársky prospech plynúci z trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená, ale táto konfiškácia sa môže týkať aj majetku, o ktorom je súd na základe okolností veci presvedčený, že pochádza z trestnej činnosti, a to pod podmienkou, že trestný čin, za ktorý bola osoba odsúdená, patrí medzi trestné činy vymenované v článku 5 ods. 2 uvedenej smernice a môže viesť priamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu.

65.

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá v prejednávanej veci, ktorá umožňuje skonfiškovať v prospech štátu majetok, o ktorom sa tvrdí, že patrí inej osobe než páchateľovi trestného činu, aj keď táto tretia osoba nemá možnosť byť účastníkom konania o konfiškácii.

66.

Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva zo spisu, § 306 ods. 1 bod 1 NPK upravuje konanie, v rámci ktorého príslušný súd rozhoduje v nadväznosti na odsudzujúci rozsudok o zákonnosti konfiškácie podľa § 53 ods. 2 písm. b) NK. Vzhľadom na to, že tretia osoba, ktorá sa považuje za vlastníka skonfiškovaného majetku, nemôže byť účastníkom tohto konania, vnútroštátny súd sa zrejme domnieva, že predmetná právna úprava nie je v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy, ako je zakotvené v článku 47 Charty.

67.

V súvislosti s týmto ustanovením Charty treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie, a teda najmä práva zakotvené v Charte, uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií. ( 30 )

68.

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že § 53 ods. 2 písm. b) NK zaviedol zakon na izmenenie i dopalnenie na nakazatelnia kodex [zákon, ktorým sa mení a dopĺňa trestný zákon (DV č. 7 z 22. januára 2019)] a že cieľom tohto zákona bolo vykonanie smernice 2014/42 v bulharskom práve v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Bulharský zákonodarca bol teda povinný dodržať základné práva zakotvené v článku 47 Charty, a najmä práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie. ( 31 )

69.

Článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Na zabezpečenie dodržiavania tohto základného práva v rámci Únie článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany. ( 32 )

70.

Okrem toho treba poukázať na to, že právo na účinnú súdnu ochranu potvrdzuje aj samotná smernica 2014/42. ( 33 ) Článok 8 tejto smernice totiž vo svojom odseku 1 stanovuje, že členské štáty sú povinné prijať potrebné opatrenia, ktorými osobám dotknutým opatreniami stanovenými v tejto smernici na účely ochrany ich práv zaistia právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na všeobecnú povahu tohto ustanovenia niet pochýb, že sa uplatňuje aj na tretie osoby. ( 34 ) Súlad predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy s právom na účinný prostriedok nápravy je tak potrebné preskúmať so zreteľom na článok 8 ods. 1 smernice 2014/42 v spojení s článkom 47 Charty, ktoré sú teda ustanoveniami, ktorých výklad by mal byť predmetom tejto prejudiciálnej otázky.

71.

Je pritom zjavné, že vnútroštátna právna úprava, ktorá tretím osobám neposkytuje nijakú možnosť uplatniť si svoje vlastnícke právo pred vnútroštátnym súdom, by znamenala porušenie práva na účinný prostriedok nápravy. Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je možné dospieť k takémuto záveru iba po celkovom posúdení vnútroštátneho právneho poriadku. ( 35 ) Iba v prípade, keď toto posúdenie dospeje k zápornej odpovedi, právo Únie vedie k vytvoreniu nového prostriedku nápravy. ( 36 )

72.

V tejto súvislosti bulharská vláda vo svojich písomných pripomienkach zdôraznila, že vnútroštátne právo poskytuje každej tretej osobe, ktorá tvrdí, že jej právo vlastniť majetok bolo porušené v rámci konania o konfiškácii podľa § 306 ods. 1 bodu 1 NPK, možnosť uplatniť svoj nárok pred občianskoprávnym súdom. Presnejšie táto tretia osoba môže využiť klasický opravný prostriedok vecného práva v systémoch civil law, a to žalobu na vydanie veci, ktorá je upravená v § 108 zakon za sobstvenostta (zákon o vlastníckom práve). Podľa bulharskej vlády tento opravný prostriedok umožňuje podať žalobu na plnenie, ktorá je nepremlčateľná a prostredníctvom ktorej sa vlastník majetku môže domáhať jeho vydania voči akejkoľvek osobe, ktorá ho má v neoprávnenom vlastníctve alebo držbe.

73.

Súdny dvor tak bude musieť vo svojom rozsudku, ktorý vydá, určiť, či existencia tohto opravného prostriedku vo vnútroštátnom práve môže spĺňať požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 8 smernice 2014/42 v spojení s článkom 47 Charty, alebo či tieto ustanovenia vyžadujú, aby predmetná vnútroštátna právna úprava umožňovala tretím osobám byť účastníkmi samotného konania o konfiškácii.

74.

Na úvod treba vyvrátiť tvrdenie Komisie uvedené na pojednávaní, podľa ktorého je potrebné prikloniť sa k druhému výkladu uvedenému v predchádzajúcom bode, a to z dôvodu, že článok 8 smernice 2014/42 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť opravný prostriedok vyhradený tretím osobám, ktoré sa domáhajú vlastníckeho práva ku skonfiškovanému majetku. Toto tvrdenie totiž, zdá sa, predpokladá, že uvedený článok 8 priznáva tretím osobám právo podať priamu žalobu proti príkazu na konfiškáciu. Z článku 8 ods. 6 tejto smernice pritom vyplýva, že táto možnosť je stanovená iba v prospech každej osoby, „proti ktorej bola nariadená konfiškácia“ ( 37 ), zatiaľ čo podľa odôvodnenia 33 ( 38 ) a článku 8 ods. 7 ( 39 ) smernice 2014/42 uvedené tretie osoby, pokiaľ proti nim nebola nariadená konfiškácia, majú v priebehu celého konania o konfiškácii iba právo byť vypočuté a právo na prístup k právnemu zástupcovi. ( 40 )

75.

Po tomto objasnení prejdem k preskúmaniu otázky, či je možné kvalifikovať žalobu na vydanie veci podľa bulharského práva ako účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 Charty. Toto preskúmanie musí mať podľa môjho názoru dve etapy: po prvé je potrebné posúdiť, či tento opravný prostriedok môže viesť k priamej náprave predmetnej situácie; po druhé je potrebné overiť, či procesné podmienky tohto opravného prostriedku nadmerne nesťažujú výkon vlastníckych práv tretích osôb.

76.

Domnievam za, že prvú etapu možno vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora vo veci Okrăžna prokuratura – Chaskovo a Apelativna prokuratura – Plovdiv ( 41 ). V tejto veci mal Súdny dvor rozhodnúť o otázke týkajúcej sa konfiškácie veci patriacej tretej osobe, ktorá konala v dobrej viere, po odsúdení inej osoby za trestný čin pašovania. Súdny dvor v tomto rozsudku konštatoval, že bulharská právna úprava, ktorá ukladá povinnosť konfiškácie akéhokoľvek majetku použitého na spáchanie trestného činu, ktorý patrí tretej osobe konajúcej v dobrej viere, nespĺňa požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy. Keďže jediným opravným prostriedkom dostupným tretej osobe, ktorá bola vlastníkom skonfiškovaného majetku, bola žaloba o náhradu škody proti odsúdenej osobe, uvedená právna úprava neposkytovala tejto tretej osobe možnosť napadnúť zákonnosť príkazu na konfiškáciu s cieľom znovu získať svoj majetok. ( 42 )

77.

V prejednávanej veci niet podľa môjho názoru pochýb, že žaloba na vydanie veci upravená v bulharskom práve predstavuje opravný prostriedok, ktorý môže viesť k priamej náprave predmetnej situácie, keďže v prípade, ak je táto žaloba úspešná, výsledkom takto začatého konania je vykonateľný rozsudok, a toto konanie tak umožňuje dotknutej tretej osobe získať späť majetok, ktorý bol skonfiškovaný podľa § 306 NPK. ( 43 ) Aj keby štát po takejto konfiškácii predmetný majetok predal, v rozpore so stanoviskom Komisie vyjadreným na pojednávaní sa domnievam, že nemožno odpovedať inak, keďže žalobu na vydanie veci je zrejme možné podať nielen proti štátu, ale aj proti nadobúdateľovi predmetného majetku. Rovnako tak sa s Komisiou nestotožňujem ani v tvrdení, že v podstate prostriedok nápravy nie je účinný, ak ho nemožno uplatniť pred nadobudnutím právoplatnosti príkazu na konfiškáciu. Ako už bolo totiž uvedené, článok 47 Charty vyžaduje, aby tento prostriedok nápravy umožnil tretím osobám získať späť svoj majetok, nestanovuje však, že musí byť možné uplatniť tento prostriedok pred dátumom nadobudnutia právoplatnosti.

78.

Pokiaľ ide o druhú etapu, tá vyžaduje vykonanie klasickej analýzy Súdneho dvora týkajúcej sa zásady efektivity, ktorá spolu so zásadou ekvivalencie predstavuje hranicu procesnej autonómie členských štátov. Písomná a ústna časť konania však poskytla len obmedzené množstvo informácií o procesných podmienkach upravujúcich podanie žaloby na vydanie veci v zmysle bulharského práva. Je potrebné preskúmať tieto informácie.

79.

Po prvé bulharská vláda na pojednávaní uviedla, že tretia osoba, ktorá podala žalobu na vydanie veci, ktorou sa domáha vlastníckeho práva ku skonfiškovanému majetku, sa môže rozhodnúť, či chce byť zastupovaná advokátom alebo sa bude zastupovať sama. Hoci je na účely tvrdenia, že tento opravný prostriedok treba kvalifikovať ako účinný, možné zohľadniť neexistenciu pravidla ukladajúceho povinné právne zastúpenie, treba pripomenúť, že na vyvodenie takéhoto záveru môže byť nevyhnutné, aby táto tretia osoba mala prístup k právnej pomoci, čo treba posúdiť, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku DEB ( 44 ), na základe týchto kritérií: predmet sporu, primerané vyhliadky žalobcu na úspech, význam sporu pre žalobcu, zložitosť uplatniteľného práva a konania, ako aj schopnosť žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Toto posúdenie by mal bezpochyby vykonať vnútroštátny súd.

80.

Po druhé bulharská vláda na pojednávaní spresnila, že dĺžka občianskoprávneho konania začatého na základe podania žaloby na vydanie veci je dva až päť rokov. V tejto súvislosti považujem za užitočné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), ktorú možno na základe ustanovenia o homogenite upraveného v článku 52 ods. 3 Charty zohľadniť na účely výkladu článku 47 Charty. ( 45 ) Podľa tejto judikatúry vzhľadom na to, že opravný prostriedok musí byť účinný z praktického aj z právneho hľadiska, ( 46 ) požiadavky na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 EDĽP môžu byť relevantné na posúdenie účinnosti opravného prostriedku v zmysle článku 13 tohto dohovoru. ( 47 ) Konkrétnejšie, právo na prejednanie veci v primeranej lehote môže byť primeraným kritériom na overenie takejto účinnosti. ( 48 ) Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa teda „primeranosť“ lehoty musí posudzovať v závislosti od všetkých okolností každej veci a najmä od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania účastníkov konania. ( 49 ) Vykonanie tohto posúdenia prináleží vnútroštátnemu súdu.

81.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že článok 8 smernice 2014/42 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá v prejednávanej veci, ktorá umožňuje skonfiškovať v prospech štátu majetok, o ktorom sa tvrdí, že patrí inej osobe než páchateľovi trestného činu, aj keď táto tretia osoba nemá právo byť účastníkom konania o konfiškácii, pokiaľ táto právna úprava stanovuje opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva pred občianskoprávnym súdom, ktorý tejto tretej osobe poskytuje možnosť získať späť skonfiškovaný majetok, a to pod podmienkou, že procesné podmienky tohto opravného prostriedku nadmerne nesťažujú výkon jej vlastníckeho práva.

82.

Nakoniec dodávam, že úroveň ochrany takto zaručeného práva na účinný prostriedok nápravy nie je podľa môjho názoru vôbec nižšia než úroveň ochrany zaručená Európskym súdom pre ľudské práva. Hoci je totiž pravda, že podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Silickieně v. Litva platí všeobecná zásada, že všetkým osobám, ktorých majetok bol skonfiškovaný, musí byť priznané postavenie účastníka konania, v ktorom bola konfiškácia nariadená, pravdou tiež je, že z tej istej judikatúry vyplýva, že zo skutkových okolností veci môže vyplynúť, že vnútroštátne orgány de facto poskytli dotknutým osobám primeranú a dostatočnú príležitosť primeraným spôsobom chrániť svoje práva. ( 50 )

83.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Apelativen săd – Varna (Odvolací súd Varna, Bulharsko), takto: