Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62017TJ0275

    Rozsudok Všeobecného súdu (prvá komora) z 13. júla 2018.
    Michela Curto proti Európskemu parlamentu.
    Verejná služba – Akreditovaní asistenti poslancov – Článok 24 služobného poriadku – Žiadosť o pomoc – Článok 12a služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Poradný výbor pre boj proti obťažovaniu a jeho prevenciu na pracovisku, ktorý sa zaoberá sťažnosťami medzi akreditovanými asistentmi poslancov a poslancami Európskeho parlamentu – Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc – Zjavne nesprávne posúdenie – Rozsah povinnosti poskytnúť pomoc – Dĺžka administratívneho konania – Primeraná lehota – Odmietnutie sprístupniť správy vypracované poradným výborom.
    Vec T-275/17.

    ECLI identifier: ECLI:EU:T:2018:479

    ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

    z 13. júla 2018 ( *1 )

    „Verejná služba – Akreditovaní asistenti poslancov – Článok 24 služobného poriadku úradníkov – Žiadosť o pomoc – Článok 12a služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Poradný výbor pre boj proti obťažovaniu a jeho prevenciu na pracovisku, ktorý sa zaoberá sťažnosťami medzi akreditovanými asistentmi poslancov a poslancami Parlamentu – Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc – Zjavne nesprávne posúdenie – Rozsah povinnosti poskytnúť pomoc – Dĺžka administratívneho konania – Primeraná lehota – Odmietnutie sprístupniť správy vypracované poradným výborom“

    Vo veci T‑275/17,

    Michela Curto, bývalá akreditovaná asistentka poslankyne Európskeho parlamentu s bydliskom v Janove (Taliansko), v zastúpení: L. Levi a C. Bernard‑Glanz, advokáti,

    žalobkyňa,

    proti

    Európskemu parlamentu, v zastúpení: O. Caisou‑Rousseau, E. Taneva a M. Rantala, splnomocnení zástupcovia

    žalovanému,

    ktorej predmetom je žaloba podľa článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 30. júna 2016, ktorým orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy tejto inštitúcie zamietol žiadosť o pomoc predloženú žalobkyňou 14. apríla 2014 na jednej strane, a na náhradu škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla v dôsledku porušenia povinnosti poskytnúť pomoc stanovenú v článku 24 služobného poriadku úradníkov Európskej únie, najmä z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, na druhej strane,

    VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

    v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia P. Nihoul a J. Svenningsen (spravodajca),

    tajomník: P. Cullen, referent,

    so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. mája 2018,

    vyhlásil tento

    Rozsudok

    Okolnosti predchádzajúce sporu

    1

    Žalobkyňa, pani Michela Curto, bola prijatá orgánom Európskeho parlamentu oprávneným uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) na pozíciu akreditovanej asistentky poslankyne (ďalej len „AAP“) pre pani M., poslankyňu uvedenej inštitúcie, na obdobie od 16. júla 2013 do konca volebného obdobia Parlamentu, teda do mája 2014.

    2

    Pani M. požiadala 7. novembra 2013 OOUPZ, aby ukončil zmluvu žalobkyne z toho dôvodu, že sa bez toho, aby požiadala o povolenie, rozhodla, že nebude pracovať celý týždeň, a teda nerešpektovala podmienky jej pracovnej zmluvy. Poslankyňa Európskeho parlamentu vo svojej žiadosti uviedla, že keď to žalobkyni oznámila, tá jej vynadala a odišla.

    3

    Od 7. do 24. novembra 2013 bola žalobkyňa práceneschopná.

    4

    Dňa 11. novembra 2013 bol žalobkyni doručený list od vedúceho Oddelenia pre prijímanie a presun pracovníkov Riaditeľstva pre rozvoj ľudských zdrojov generálneho riaditeľstva (GR) Personál Európskeho parlamentu, ktorý ju informoval, že pani M. požiadala OOUPZ, aby ukončil jej pracovnú zmluvu na pozíciu AAP z dôvodu narušenia vzťahu dôvery. Rozhodnutím ukončiť zmluvu žalobkyňa bola pozbavená pracovných povinností počas výpovednej lehoty.

    5

    Dňa 25. novembra 2013 bolo oddeleniu, do ktorého pôsobnosti patria dovolenky a absencie úradníkov Riaditeľstva pre správu pomoci a sociálnych služieb GR Personál, doručené zdravotné osvedčenie od žalobkyne, ktorého cieľom bolo predĺžiť práceneschopnosť žalobkyne od 25. novembra 2013 do 15. decembra 2013 a žiadosť žalobkyne, aby sa mohla počas svojej práceneschopnosti zdržiavať v Taliansku od 28. novembra do 15. decembra 2013. V tejto súvislosti sa jeden z lekárov inštitúcie neúspešne pokúšal kontaktovať žalobkyňu telefonicky a na jej súkromný a pracovný e‑mail, aby kontaktovala oddelenie pre dovolenky a absencie.

    6

    Dňa 27. novembra 2013 žalobkyňa informovala oddelenie pre dovolenky o tom, že už je v Taliansku.

    7

    Rozhodnutím z 5. decembra 2013 sa OOUPZ rozhodol ukončiť zmluvu žalobkyne s účinnosťou od 24. decembra 2013, berúc do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa bola od 15. do 24. novembra 2013 práceneschopná (ďalej len „rozhodnutie potvrdzujúce ukončenie pracovného pomeru“).

    8

    Rozhodnutím z 9. decembra 2013 riaditeľ Riaditeľstva pre správu pomoci a sociálnych služieb GR Personál, konajúci ako OOUPZ, dospel k záveru, že žalobkyňa porušila článok 60 druhý pododsek služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) uplatniteľný na AAP podľa článku 131 ods. 5 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Únie, podľa ktorého „ak chce úradník stráviť dovolenku [ak sa chce úradník počas svojej práceneschopnosti zdržiavať – neoficiálny preklad] mimo miesta svojho zamestnania, musí získať predchádzajúce povolenie od menovacieho orgánu“. Žalobkyňa nepožiadala o predchádzajúce povolenie a bez tohto povolenia opustila miesto výkonu práce. Z týchto dôvodov riaditeľ rozhodol, že lekárske osvedčenie predložené žalobkyňou 25. novembra 2013 má byť zamietnuté ako neprípustné a že podľa článku 60 prvého pododseku služobného poriadku sa má teda obdobie neprítomnosti žalobkyne od 25. novembra do ukončenia jej zmluvy považovať za neoprávnenú absenciu a má sa teda odpočítať od jej ročnej dovolenky, prípadne môže stratiť nárok na odmenu za toto obdobie.

    9

    Dňa 16. decembra 2013 bolo oddeleniu pre dovolenky Riaditeľstva pre správu pomoci a sociálnych služieb doručené ďalšie lekárske osvedčenie žalobkyne vystavené 14. decembra 2013, v ktorom sa uvádzalo, že je potrebné, aby bola uznaná za práceneschopnú v období od 14. do 24. decembra 2013. Rozhodnutím z 13. januára 2014 sa riaditeľ tohto riaditeľstva, konajúci ako OOUPZ, rozhodol zamietnuť toto lekárske osvedčenie ako neprípustné z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v jeho predchádzajúcom rozhodnutí z 9. decembra 2013.

    10

    Dňa 14. decembra 2013 lekár žalobkyne vydal lekárske osvedčenie o práceneschopnosti v trvaní do 13. januára 2014.

    11

    Dňa 3. februára 2014 podala žalobkyňa v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiam z 9. decembra 2013 a z 13. januára 2014.

    12

    Dňa 10. februára 2014 lekár žalobkyne vydal lekárske osvedčenie o práceneschopnosti v trvaní do 12. marca 2014.

    13

    Dňa 5. marca 2014 podala žalobkyňa v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť, doručenú 6. marca 2014, proti rozhodnutiu potvrdzujúcemu ukončenie pracovného pomeru.

    14

    Dňa 14. apríla 2014 žalobkyňa predložila v súlade s článkom 90 ods. 1 a článkom 24 služobného poriadku prostredníctvom svojho právneho zástupcu OOUPZ žiadosť o pomoc (ďalej len „žiadosť o pomoc“) z dôvodu, že počas obdobia výkonu jej funkcie AAP ju pani M. „psychicky obťažovala“ v zmysle článku 12a služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na AAP podľa článku 127 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov. Dvaja ďalší kolegovia žalobkyne predložili v rovnakom čase prostredníctvom toho istého právneho zástupcu podobné žiadosti o pomoc, ktoré OOUPZ posudzoval spoločne.

    15

    Vo svojej žiadosti o pomoc žalobkyňa požiadala OOUPZ o začatie administratívneho vyšetrovania s cieľom zistiť skutkový stav, o jej preradenie na iné pracovisko s cieľom zabrániť jej opätovnému kontaktu s pani M. v prípade, že bude rozhodnutie potvrdzujúce ukončenie pracovného pomeru stiahnuté alebo zrušené, a o prijatie akéhokoľvek iného primeraného opatrenia, ako napríklad sankcie proti pani M., o vystavenie listu OOUPZ uznávajúceho, že bola vystavená psychickému obťažovaniu, ktorým sa priznáva finančná pomoc, ktorá jej umožní brániť svoje práva, pokryť jej zdravotné náklady a konkrétne opatrenia na zabránenie tomu, aby sa takáto situácia v budúcnosti opakovala.

    16

    Na podporu svojej žiadosti o pomoc predložila žalobkyňa písomné svedectvo troch AAP, ktorí predtým pracovali pre pani M., vrátane dvoch AAP, ktorí podali žiadosť o pomoc v rovnakom čase ako žalobkyňa. Títo AAP mali potvrdiť, že žalobkyňa bola vystavená nevhodnému správaniu pani M., ktoré zahŕňalo pohŕdanie, ponižovanie, vyhrážky, znevažovania, urážky a nadávky. Žalobkyňa tiež opísala niektoré udalosti, ku ktorým došlo v čase, keď bola zamestnaná ako AAP. Okrem iného vysvetlila, že v dôsledku liečby, ktorú údajne podstúpila kvôli pani M., dostala 6. novembra 2013 záchvat paniky a odišla do ambulancie Parlamentu, kde jej lekár odporučil odpočinok. Uviedla, že na nasledujúci deň jej osobný lekár vystavil potvrdenie o práceneschopnosti z dôvodu „úzkostnej dekompenzácie spôsobenej problémami týkajúcimi sa obťažovania v práci“, čo odôvodňovalo „práceneschopnosť do 15. decembra 2013“.

    17

    Dňa 22. mája 2014 generálny riaditeľ GR Personál (ďalej len „generálny riaditeľ pre personál“) podľa vyjadrení OOUPZ „postúpil spis“ žalobkyne poradnému výboru zaoberajúcemu sa sťažnosťami na obťažovania medzi AAP a poslancami Európskeho parlamentu a jeho prevenciou na pracovisku (ďalej len „špeciálny poradný výbor ‚AAP‘“), ktorý vznikol nedávno na základe rozhodnutia predsedníctva Parlamentu zo 14. apríla 2014 o prijatí vnútorných pravidiel pre poradný výbor zaoberajúci sa sťažnosťami na obťažovanie medzi AAP a poslancami Európskeho parlamentu a jeho prevenciou na pracovisku (ďalej len „vnútorné predpisy ‚AAP‘ týkajúce sa obťažovania“). Tento výbor sa skladá z piatich členov menovaných predsedom Parlamentu. Predsedajúci a dvaja členovia tohto výboru sú kvestori a jeden člen je vymenovaný Výborom pre akreditovaných asistentov poslancov a Parlament zastupuje predseda Poradného výboru pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku, ktorý bol ustanovený rozhodnutím Parlamentu z 21. februára 2006.

    18

    Rozhodnutím zo 17. júna 2014 generálny tajomník Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“), v postavení OOUPZ, zamietol sťažnosť z 3. februára 2014 ako nedôvodnú.

    19

    Dňa 24. júna 2014 žalobkyňa, pani M. a ďalší dvaja bývalí AAP, ktorí sa sťažovali na psychické obťažovanie zo strany pani M., boli vypočutí špeciálnym poradným výborom „AAP“.

    20

    Dňa 15. júla 2014 kolégium kvestorov Parlamentu na neverejnom zasadnutí prerokovalo dôvernú správu prijatú 24. júna 2014 špeciálnym poradným výborom „AAP“ podľa článku 10 vnútorných predpisov „AAP“ týkajúcich sa obťažovania (ďalej len „správa z 24. júna 2014“), v ktorej sa uvádzalo, že „výbor odovzdá kolégiu kvestorov dôvernú správu obsahujúcu ‚opis tvrdení‘, ‚podrobné informácie o konaní‘, ‚závery, ku ktorým dospel‘ a ‚návrhy týkajúce sa krokov, ktoré sa majú prijať, a podľa potreby ich žiadať o pokyny na podrobné vyšetrovanie‘“. V tejto súvislosti kolégium kvestorov prerokovalo závery navrhované týmto výborom a jednomyseľne rozhodlo, že nie je potrebné prijať ďalšie opatrenia v súvislosti s daným prípadom.

    21

    Rozhodnutím zo 16. júla 2014 generálny tajomník v rámci svojej právomoci ako OOUPZ zamietol sťažnosť zo 6. marca 2014 týkajúcu sa rozhodnutia potvrdzujúceho ukončenie pracovného pomeru ako oneskorenú, a teda neprípustnú vzhľadom na to, že žalobkyňa vo svojej žiadosti o pomoc uznala, že toto rozhodnutie jej bolo doručené 11. novembra 2013. Pokiaľ však ide o dátum nadobudnutia účinnosti ukončenia pracovného pomeru, generálny tajomník čiastočne vyhovel sťažnosti tým, že rozhodol, že je účinné od 27. decembra 2013, a nie od 24. decembra 2013.

    22

    Dňa 4. novembra 2014 špeciálny poradný výbor „AAP“ informoval žalobkyňu o zisteniach kolégia kvestorov.

    23

    Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu Európskej únie 27. októbra 2014 a zapísaným pod číslom F‑125/14 sa žalobkyňa domáha, okrem iného, zrušenia rozhodnutia potvrdzujúceho ukončenie pracovného pomeru.

    24

    Rozhodnutím z 12. novembra 2014 generálny riaditeľ pre personál, v rámci svojej právomoci ako OOUPZ, zamietol žiadosť o pomoc ako nedôvodnú (ďalej len „prvé rozhodnutie o zamietnutí pomoci“).

    25

    Po doručení žiadosti podanej žalobkyňou 12. februára 2015 generálny tajomník 2. júna 2015 rozhodol na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku o späťvzatí prvého rozhodnutia o zamietnutí pomoci a o vrátení veci žalobkyne na špeciálny poradný výbor „AAP“ a informoval žalobkyňu, že sa prijme nové rozhodnutie týkajúce sa žiadosti o pomoc.

    26

    Uznesením z 25. novembra 2015, Curto/Parlament (F‑125/14, EU:F:2015:142) Súd pre verejnú službu zamietol žalobu žalobkyne proti rozhodnutiu potvrdzujúcemu ukončenie pracovného pomeru ako zjavne neprípustnú.

    27

    Dňa 22. decembra 2015 podľa článku 10 vnútorných predpisov AAP o obťažovaní v znení rozhodnutia predsedníctva Parlamentu zo 6. júla 2015, podľa ktorého má špeciálny poradný výbor „AAP“ predložiť svoju dôvernú správu predsedovi Parlamentu, a nie kolégiu kvestorov, predseda Parlamentu po preskúmaní nových zistení špeciálneho poradného výboru „AAP“ informoval žalobkyňu o tom, že správanie, ktoré opísala v žiadosti o pomoc, nepredstavuje podľa neho nevhodné správanie poslanca Parlamentu voči AAP a že postúpil spis OOUPZ, aby rozhodol o žiadosti o pomoc (ďalej len „odôvodnené rozhodnutie predsedu“).

    28

    Podľa predsedu Parlamentu, ktorý je podľa článku 12 vnútorných pravidiel „AAP“ o obťažovaní, zmenených rozhodnutím predsedníctva Parlamentu zo 6. júla 2015, oprávnený prijať „vzhľadom na stanovisko vydané ‚špeciálnym poradným výborom ‚AAP‘]“„odôvodnené rozhodnutie o tom, či sa obťažovanie preukázalo alebo nie“, a ak je to primerané, „uložiť príslušnému poslancovi sankciu, v súlade s článkami 11 a 166 rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu [7. volebné obdobie (2009 – 2014)]“, nie je nadávanie a zvýšenie hlasu ničím nezvyčajným v stresujúcich situáciách spojených s činnosťou poslancov Parlamentu. Nie je tiež nezvyčajné vzhľadom na povahu ich úzkeho a intenzívneho pracovného vzťahu, aby poslanci kontaktovali svojich AAP telefonicky počas víkendov a sviatkov. Pokiaľ ide o telefonické hovory, ktorých svedkami boli niektorí priatelia žalobkyne, keď pani M. hovorila so žalobkyňou vulgárne a používala dokonca urážlivé poznámky, predseda Parlamentu usúdil, že aj keď išlo o ojedinelé prípady, mohli byť ospravedlnené naliehavými záležitosťami súvisiacimi s prácou a skutočnosťou, že pani M. nebola spokojná s pracovným výkonom žalobkyne.

    29

    Okrem toho predseda Parlamentu usúdil, že skutočnosti opísané v žiadosti o pomoc majú byť posúdené vzhľadom na blízky vzťah žalobkyne s pani M., ktorú poznala niekoľko rokov ako matku jednej z jej priateliek. Pestrý slovník, ktorý niekedy používala pani M. v komunikácii so žalobkyňou, by mohol podľa predsedu Parlamentu odrážať blízkosť ich vzťahu. Okrem toho poukázal na existenciu napätého vzťahu v októbri 2013 medzi pani M., žalobkyňou a dvomi ďalšími AAP, ktorí zrejme chcú ukončiť svoje zmluvy. V tejto súvislosti boli rozhovory zaznamenané bez vedomia pani M., čo by podľa predsedu Parlamentu pravdepodobne narušilo pracovnú atmosféru na akomkoľvek pracovisku.

    30

    Predseda Parlamentu preto vo svojom odôvodnenom rozhodnutí dospel k záveru, že správanie pani M., o ktoré ide v prejednávanej veci, nemožno považovať za nevhodné v konkrétnom pracovnom kontexte pracovných vzťahov medzi poslancom Parlamentu a AAP, a že preto by objektívny pozorovateľ, ktorý má bežnú citlivosť a ktorý je oboznámený s konkrétnym pracovným kontextom, nemohol dospieť k záveru, že takéto správanie by mohlo narušiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu žalobkyne v zmysle článku 12a služobného poriadku.

    31

    Nakoniec predseda Parlamentu vo svojom odôvodnenom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa nevzniesla žiadne obvinenie z psychického obťažovania vo svojej sťažnosti, ktorú podala 5. marca 2014 proti rozhodnutiu potvrdzujúcemu ukončenie pracovného pomeru, teda pred podaním žiadosti o pomoc 14. apríla.

    32

    Po zaslaní prvého listu na adresu, na ktorej žalobkyňa už nebývala, generálny riaditeľ pre personál listom z 25. februára 2016 zaslaným právnemu zástupcovi žalobkyne poskytol žalobkyni príležitosť predložiť jej pripomienky k odôvodnenému rozhodnutiu do 1. apríla 2016, predtým než prijme, ako OOUPZ, svoje konečné rozhodnutie o žiadosti o pomoc.

    33

    Vo svojich pripomienkach predložených 30. marca 2016 žalobkyňa napadla predbežnú analýzu uvedenú v odôvodnenom rozhodnutí predsedu.

    34

    Rozhodnutím z 30. júna 2016 generálny riaditeľ pre personál, ako OOUPZ, zamietol žiadosť o pomoc a v podstate potvrdil analýzu predsedu Parlamentu uvedenú v odôvodnenom rozhodnutí (ďalej len „druhé rozhodnutie o zamietnutí pomoci“).

    35

    Dňa 27. septembra 2016 podala žalobkyňa podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti druhému rozhodnutiu o zamietnutí pomoci.

    36

    Rozhodnutím z 31. januára 2017 generálny tajomník, konajúci ako OOUPZ, zamietol sťažnosť z 27. septembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“), v ktorom uviedol, že sporné udalosti nastali z dôvodu veľkého napätia medzi pani M. a žalobkyňou. Z tohto dôvodu generálny tajomník uvádza, že hoci je nadávanie samo osebe poľutovaniahodné, je zároveň ťažké zdržať sa používania takéhoto jazyka v stresujúcom politickom prostredí. Navyše telefonické hovory prijaté žalobkyňou počas svadby a víkendu, ako je to uvedené v žiadosti o pomoc, boli odôvodnené naliehavými záležitosťami súvisiacimi s prácou, pričom generálny tajomník poznamenal, že AAP musia niekedy pracovať mimo bežného pracovného času a cez víkendy. Generálny tajomník navyše poznamenal, že skutočnosť, že pani M., vtedajšia poslankyňa poslaneckého klubu, nebola spokojná s pracovným výkonom žalobkyne, iba zhoršila už aj tak napätú situáciu, a to najmä v čase veľkej pracovnej záťaže.

    Konanie a návrhy účastníkov konania

    37

    Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. mája 2017 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

    38

    Listom z 25. mája 2017 žalobkyňa informovala Všeobecný súd, že nechce, aby bola vec anonymizovaná, pokiaľ ide o jej osobu. Požiadala preto Všeobecný súd, aby vec ďalej nepodliehala anonymizácii, o ktorej pôvodne rozhodol z úradnej moci, pričom Všeobecný súd tejto žiadosti vyhovel.

    39

    Rozhodnutím z 12. júla 2017 Všeobecný súd (prvá komora) nariadil sudcovi spravodajcovi preskúmať možnosť urovnania sporu formou zmieru na základe článku 50a štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 125a ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Po odmietnutí žalobkyne preskúmať takúto možnosť Všeobecný súd konštatoval, že konanie nebolo úspešné.

    40

    Listom kancelárie Všeobecného súdu z 20. júla 2017 bol Parlament okrem iného požiadaný v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, aby predložil správu, ktorá bola predložená kolégiu kvestorov a odpovedal na niektoré otázky, okrem iného, či OOUPZ je naďalej povinný poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, ak v čase podania žiadosti o pomoc príslušný zamestnanec už niekoľko mesiacov pre inštitúciu nepracuje, a teda už nie je jej zamestnancom. Žalobkyňa bola požiadaná o podrobnejšie vysvetlenie osobného vzťahu, ktorý mala s pani M. v rokoch pred jej vymenovaním.

    41

    Účastníci konania vyhoveli v stanovenej lehote uvedeným opatreniam na zabezpečenie priebehu konania. Vo svojej odpovedi z 10. augusta 2017 však Parlament požiadal, aby správa z 24. júna 2014, ktorú odmietol zverejniť, bola považovaná za dôvernú v zmysle článku 103 rokovacieho poriadku, a teda, aby žalobkyňa k nej nemala prístup.

    42

    Listom kancelárie z 25. augusta 2017 bol Parlament okrem iného vyzvaný, aby v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vysvetlil Súdnemu dvoru, či nové zistenia špeciálneho poradného výboru „AAP“, ktoré boli oznámené predsedovi Parlamentu, na ktoré sa odvolával vo svojom odôvodnenom rozhodnutí, boli prijaté vo forme správy, akou je napríklad správa z 24. júna 2014, ktorá bola predložená kolégiu kvestorov, a ak áno, aby danú správu predložil.

    43

    Listom z 8. septembra 2017 Parlament okrem iného potvrdil, že špeciálny poradný výbor „AAP“ skutočne prijal 29. októbra 2015 druhú správu (ďalej len „správa z 29. októbra 2015“), avšak Súdnemu dvoru uviedol, že v tomto štádiu konania nebolo možné túto správu predložiť, pretože mala zostať vo vzťahu k žalobkyni dôvernou.

    44

    Uznesením z 2. októbra 2017 Všeobecný súd nariadil Parlamentu podľa článku 92 ods. 3 rokovacieho poriadku, aby predložil v lehote, ktorú stanoví kancelária Súdneho dvora, správy z 24. júna 2014 a 29. októbra 2015, ktoré odmietol predložiť v reakcii na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania prijaté Všeobecným súdom, pričom spresnil, že tieto dokumenty nebudú sprístupnené žalobkyni v tomto štádiu konania.

    45

    Dňa 12. októbra 2017 Parlament predložil správy z 24. júna 2014 a 29. októbra 2015.

    46

    Dňa 13. októbra 2017 žalobkyňa samostatným dokumentom mimo jej odpovede požiadala Všeobecný súd, aby zabezpečil jej právo na účinnú súdnu ochranu tým, že jej poskytne prístup k správam z 24. júna 2014 a 29. októbra 2015. Požiadala tiež Všeobecný súd, aby v prípade potreby vyzval Parlament na predloženie všetkých správ alebo zápisníc z vypočutí svedkov, ktoré vypracoval špeciálny poradný výbor „AAP“ počas administratívneho vyšetrovania, ako aj rozhodnutia z 15. júla 2014 prijaté kolégiom kvestorov v súvislosti s jej prípadom.

    47

    Po dvojitej výmene písomných vyjadrení bola písomná časť konania ukončená 4. decembra 2017.

    48

    Dňa 18. decembra 2017 Všeobecný súd dospel k záveru, že správy z 24. júna 2014 a 29. októbra 2015 sú relevantné pre rozhodnutie vo veci a nie sú dôverné voči žalobkyni najmä preto, že dve svedecké výpovede prijaté špeciálnym poradným výborom „AAP“ počas administratívneho vyšetrovania neboli, pokiaľ ide o žalobkyňu, dôverné, pretože obidvaja dotknutí svedkovia podali podobnú žiadosť o pomoc a súhlasili s tým, že mu poskytnú písomné dôkazy na účely tohto konania. Všeobecný súd preto rozhodol, že správy sa majú žalobkyni sprístupniť podľa článku 103 ods. 3 rokovacieho poriadku a poskytli jej termín do 12. januára 2018 na predloženie súvisiacich pripomienok.

    49

    Dňa 8. januára 2018 žalobkyňa a Parlament odpovedali na otázky Všeobecného súdu v rámci opatrení na zabezpečenie konania a poskytli dokumenty, o ktoré ich Všeobecný súd požiadal.

    50

    Dňa 12. januára 2018 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k správam z 24. júna 2014 a 29. októbra 2015.

    51

    Dňa 9. februára 2018 Parlament predložil svoje pripomienky k odpovediam žalobkyne z 8. januára 2018 a k jej pripomienkam z 12. januára 2018, pričom 10. februára 2018 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k odpovediam Parlamentu z 8. januára 2018.

    52

    Listom z 23. marca 2018 Parlament požiadal podľa článku 109 rokovacieho poriadku, aby sa pojednávanie uskutočnilo na neverejnom zasadnutí. Rozhodnutím zo 17. apríla 2018 Všeobecný súd túto žiadosť zamietol.

    53

    Dňa 3. mája 2018 účastníci konania predniesli ústne vyjadrenia a odpovedali na ústne otázky Všeobecného súdu.

    54

    Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

    zrušil druhé rozhodnutie o zamietnutí pomoci a, pokiaľ je to potrebné, rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

    zaviazal Parlament na zaplatenie sumy vo výške 10000 eur alebo inej sumy, ktorú Všeobecný súd považuje za primeranú, ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v dôsledku porušenia povinnosti OOUPZ poskytnúť pomoc stanovenej v článku 24 služobného poriadku, najmä z dôvodu neprimeranej dĺžky konania a zákonného úroku až do úplného zaplatenia,

    zaviazal Parlament na náhradu trov konania.

    55

    Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

    zamietol žalobu ako nedôvodnú,

    zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

    Právny stav

    O tom, či žalobkyňa bola oprávnená po skončení jej pracovného pomeru podať žiadosť o pomoc

    56

    V prvom rade má Všeobecný súd vyjadriť svoje stanovisko k argumentom Parlamentu, že v čase, keď žalobkyňa podala svoju žiadosť o pomoc, už nebola zamestnaná orgánom OUZP a mandát pani M. skončil, čo podľa Parlamentu znamená, že už nemôže prijímať opatrenia pomoci v zmysle článku 24 služobného poriadku týkajúce sa pracovných podmienok žalobkyne, ani uložiť pani M. sankcie podľa pravidiel 166 a 167 uplatniteľného rokovacieho poriadku Parlamentu v platnom znení.

    57

    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, tak ako uviedol Všeobecný súd, že účelom povinnosti poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku je ochrana úradníkov a ostatných zamestnancov v aktívnom služobnom pomere v súčasnosti a v budúcnosti, aby mohli vykonávať svoje povinnosti podľa svojich najlepších schopností vo všeobecnom záujme služby. Všeobecný súd dospel k záveru, že povinnosť poskytnúť pomoc nie je stanovená len pre aktívnych úradníkov a ostatných zamestnancov, ale môžu sa naňho odvolávať aj bývalí úradníci alebo iní zamestnanci v prípade úradníkov Únie v dôchodku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, EU:C:1986:241, bod 19).

    58

    Navyše, pokiaľ ide o situáciu, v ktorej bola žiadosť o pomoc riadne predložená OOUPZ, v čase, keď AAP a príslušný poslanec plnili svoje povinnosti v rámci inštitúcie, bolo už predtým rozhodnuté, že OOUPZ mal naďalej povinnosť vykonať administratívne vyšetrovanie týkajúce sa údajného psychického obťažovania bez ohľadu na to, či medzičasom údajné obťažovanie skončilo v dôsledku odchodu jednej alebo druhej dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 122), a to aj vtedy, ak by po takomto odchode už nebolo možné pre OOUPZ prijať opatrenia, na ktoré sa v danom prípade Parlament odvoláva.

    59

    Na podporu tohto prístupu sa zohľadnila skutočnosť po prvé, že cieľom administratívneho vyšetrovania je zistiť skutkové okolnosti a na základe toho prijať primerané opatrenie s plnou znalosťou veci, a to vo vzťahu k prípadu, ktorý je predmetom vyšetrovania, a vo všeobecnosti dodržiavať zásadu riadnej správy vecí verejných, aby sa zabránilo opakovaniu takejto situácie; po druhé, ak by OOUPZ v nadväznosti na administratívne vyšetrovanie vedené za pomoci takého poradného výboru, akým je napríklad špeciálny poradný výbor „AAP“, prípadne uznal existenciu psychického obťažovania, mohlo by to mať samo osebe priaznivý účinok v terapeutickom procese uzdravovania obťažovaného AAP a navyše by to obeť mohla využiť na účely prípadného konania na vnútroštátnom súde, na ktoré sa vzťahuje povinnosť OOUPZ poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, ktorá nezaniká na konci obdobia služobného pomeru AAP, a po tretie, ak vedenie administratívneho vyšetrovania až do jeho konca môže naopak vyvrátiť tvrdenia údajnej obete, a umožniť tak napraviť ujmy, ktoré takéto obvinenie, ak by sa malo ukázať ako nedôvodné, mohlo spôsobiť osobe označenej vyšetrovaním za osobu, ktorá sa údajne dopustila obťažovania (rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, body 95, 123124).

    60

    V prejednávanej veci nie je relevantná skutočnosť, že v čase podania žiadosti o pomoc už nebolo možné, aby OOUPZ prijal opatrenia pomoci v zmysle článku 24 služobného poriadku týkajúce sa pracovných podmienok žalobkyne a/alebo uložil pani M. sankcie podľa článkov 166 a 167 rokovacieho poriadku Parlamentu, pokiaľ ide o otázku, či OOUPZ má povinnosť zaoberať sa žiadosťou o pomoc bez ohľadu na odchod žalobkyne a pani M. z inštitúcie, a prípadne pokračovať v administratívnom vyšetrovaní až do jeho skončenia.

    61

    Bývalý dočasný zamestnanec nemôže po skončení zmluvy kedykoľvek podať žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku. V tejto súvislosti, keďže ani článok 24 ani článok 90 ods. 1 služobného poriadku nestanovujú lehotu, v rámci ktorej má byť predložená žiadosť o pomoc, je vhodné uplatniť požiadavku, aby takáto žiadosť bola predložená v rámci primeranej lehoty po uplynutí lehoty, počas ktorej došlo ku skutočnostiam uvedeným v žiadosti, ktorá spravidla nemôže prekročiť päť rokov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2011, Skareby/Komisia, F‑95/09, EU:F:2011:9, body 5253).

    62

    V prejednávanej veci bola žiadosť o pomoc predložená niekoľko mesiacov po skutkových okolnostiach a navyše bezprostredne po uplynutí lehoty, keď boli posúdené sťažnosti podané žalobkyňou proti rozhodnutiu o prepustení a rozhodnutiam OOUPZ týkajúcim sa platnosti lekárskych osvedčení predložených žalobkyňou. V prejednávanej veci teda žiadosť o pomoc nebola predložená po uplynutí lehoty, čo znamená, že OOUPZ bol naozaj povinný konať, pričom tak urobil, keď prijal druhé rozhodnutie o zamietnutí pomoci.

    O prvom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti

    63

    Podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú za následok to, že súd začne konať o akte, proti ktorému je sťažnosť podaná, ak nemajú ako také samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8, a zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 43).

    64

    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, vzhľadom na to, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje zamietnutie OOUPZ považovať v druhom rozhodnutí o zamietnutí pomoci správanie pani M. voči žalobkyni, za správanie spadajúce pod pojem „psychické obťažovanie“ v zmysle článku 12a služobného poriadku, ktorý odôvodňuje zamietnutie žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, Všeobecný súd konštatuje, že návrh na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti nemá samostatný obsah, a preto nie je potrebné osobitne rozhodnúť o tomto návrhu, aj keď pri skúmaní zákonnosti druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci by sa malo vziať do úvahy odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, pretože sa považuje za odôvodnenie zhodné s odôvodnením druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, EU:T:2009:485, body 5859 a citovanú judikatúru).

    O prvom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci

    65

    Na podporu svojho návrhu na zrušenie druhého rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá pomoc, žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody založené po prvé na zjavne nesprávnom posúdení a po druhé na porušení článku 24 služobného poriadku.

    O prvom žalobnom dôvode založenom na „zjavne nesprávnom posúdení“

    66

    V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza, že OOUPZ tým, že odmietol považovať správanie pani M., opísané v žiadosti o pomoc, za psychické obťažovanie v zmysle článku 12 služobného poriadku, sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia. Vzhľadom na skutky opísané v žiadosti o pomoc, podporené nielen tromi ďalšími AAP, ktorí pracovali pre pani M., z ktorých dvaja predložili žiadosť o pomoc v rovnakom čase ako žalobkyňa, ale aj osobami mimo inštitúcie a v štádiu súdneho konania dvomi bývalými kolegami Parlamentu, OOUP nebol oprávnený domnievať sa, tak ako to urobil v druhom rozhodnutí o zamietnutí pomoci, a napriek skutočnosti, že pripustil, že išlo o úmyselné a opakované konanie, že správanie pani M. nebolo nevhodné a nemalo za následok narušenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity žalobkyne.

    67

    Pokiaľ ide o sporné skutočnosti, žalobkyňa sa domnieva, že bola vystavená verbálnemu násiliu, urážkam a najmä agresívnemu slovníku, ako aj psychologickému tlaku, vrátane protichodných pokynov, a že nevhodné správanie pani M. sa neobmedzovalo len na udalosti uvedené v žiadosti o pomoc, ale že bolo neustále.

    68

    Žalobkyňa sa odvoláva, napríklad, okrem iného, na tón v textovej správe z 18. októbra 2013 zaslanej v súvislosti s organizovaním výjazdu pani M. do Štrasburgu (Francúzsko), ktorý meškal v dôsledku štrajku riadiacich letovej prevádzky, v ktorej jej pani M. nariadila, aby sa ospravedlnila nasledujúcim spôsobom: „Bolo by pekné, aby si sa aspoň ospravedlnila za dnešný masaker!!!“ („Mi farebbe piacere ricevere pero almeno le tue scuse per il massacro di oggi!!!“). Odvoláva sa tiež na neustále telefonické hovory pani M. večer 26. októbra 2013, keď bola žalobkyňa na večeri so svojimi dvomi priateľmi. Po spresnení, že išlo o „zelený týždeň“, počas ktorého sa poslanci zvyčajne vracajú do svojich volebných obvodov, žalobkyňa vysvetľuje, pričom ju podporujú svedkovia, že pani M. počas telefonických hovorov zbesilo kričala a túto sériu telefonických hovorov ukončila tým, že žalobkyňu nazvala „hlupaňou“ („stupida“), pričom jej povedala „daj sa vypchať“ („ma va a cagare“). Jeden zo svedkov uvádza, že počul, ako pani M. nazvala žalobkyňu „fľandrou“ („stronza“).

    69

    Žalobkyňa sa tiež odvoláva na víkend 5. a 6. októbra 2013, počas ktorého sa zúčastnila na svadbe jednej z jej priateliek. Počas uvedeného víkendu pani M. žalobkyni niekoľkokrát telefonovala. Žalobkyňa tieto hovory pustila nahlas, okrem iného v aute počas jazdy za prítomnosti tretích osôb, ktorí súhlasili s predložením písomných svedeckých výpovedí. Podľa týchto vyhlásení pani M. povedala žalobkyni: „Si len fľandra! Si preč každý víkend z takého alebo onakého dôvodu, kašleš na to a myslíš len na sex“ („sei solo una stronza! Tutti i weekend sei via, per un motivo o per l’altro non te ne frega un cazzo, pensi solo a scopare“); „Si taká fľandra! Nikdy tu nie si cez víkend, si taká úbohá a ľahostajná, myslíš len na sex“ („sei una stronza! Non ci sei mai il weekend, meschina e menefreghista, pensi solo a scopare“); „Jediná vec, ktorú by si mala urobiť, je ospravedlniť sa mi, ty lenivá fľandra, myslíš len na sex“ („dovresti solo chiedermi scuza menefreghista del cazzo, pensi solo a scopare“); „Bohužiaľ, je to otázka mozgových buniek; ak to nedokážeš zvládnuť, tak to nedokážeš... ty hlupaňa“ („purtroppo e’una questione di neuroni; se non ce la fai non ce la fai… idiota“); „Vážne, si taká hlupaňa; ako je možné že to nechápeš... hlupaňa“ („sei proprio una cretina; ma come si fa a non capire… stupida“); „ty si taká hlupaňa... všetci ste idioti, ako to len robím, že sa obklopujem samými idiotmi“ („testa di cazzo che non sei altro… siete tutti degli imbecilli, come facio io a trovare solo imbecilli“).

    70

    Žalobkyňa sa odvoláva tiež na víkend 1. až 3. novembra 2013, počas ktorého, v čase, keď bola v Taliansku so svojím partnerom, jej pani M. neustále telefonovala, vrátane telefonátov neskoro v noci, približne okolo jednej hodiny. Zatiaľ čo žalobkyňa v telefóne plakala, pani M., podľa tvrdení žalobkyne, ktoré potvrdil jej partner, povedala žalobkyni: „Pokračuj, plač, ty hlupaňa… mala by si si kľaknúť a plakať, ty fľandra“ („Atroche piangere, cretina… dovresti solo metterti in ginocchio e piangere stronza“).

    71

    Žalobkyňa sa odvoláva ďalej na skutočnosť, že 7. novembra 2013, v čase práceneschopnosti žalobkyne, jej pani M. v telefonickej správe prikázala, aby prišla do práce, pričom správa znela: „Dnes je pracovný deň a ty MUSÍŠ odovzdať spisy: mala si tu byť o 12:00, príď IHNEĎ!!! Obed s priateľkou môže počkať: mala by si sa hanbiť!!!“ („Oggi è una giornata di lavoro e DEVI passare le consegne: eri attesta alle 12, vieni URGENTEMENTE!!!! Il pranzo con amica può attendere: VERGOGNATI!!!!“). Žalobkyňa vysvetlila, že keďže do práce neprišla, pani M. jej zaslala poobede správu, ktorá znela: „Bohužiaľ, musím oznámiť tvoje správanie [OOUPZ]!“ („Devo, purtroppo denunciare il tuo comportamento!“).

    72

    Žalobkyňa tiež uvádza, že 13. novembra 2013, v čase jej práceneschopnosti a v čase, keď jej už bol doručený list z 11. novembra 2013, v ktorom jej bolo oznámené jej prepustenie, prišla jej správa od pani M., ktorá znela: „Verím, že sa hlboko hanbíš za svoje správanie: nedokončila si žiadnu úlohu, ktorú som ti dala, a naďalej si príťažou (za veľmi dobrý plat) pre kanceláriu“ [„Spero che tu ti vergogni profondamente del tuo comportamento: non hai portato a compimento alcun compito assegnato e stai ostacolando (molto ben retribuita) l’attività dell’ufficcio“]. Okrem toho pani M. zaslala 29. novembra 2013 e‑mail svojej dcére, priateľke žalobkyne, v ktorom chcela zdiskreditovať žalobkyňu a ktorý znel: Michela stojí za HOVNO: IDE NA ŇU CELÝ MÔJ ROZPOČET, SEDÍ DOMA A HOVNO ROBÍ“ („Guarda che MERDA la Michela: STA USANDO TUTTO IL MIO BUDGET PER RIMANERE A CASA E NON FARE UN CAZZO“).

    73

    Parlament sa domnieva, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný, pričom tvrdí, že telefonické hovory, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, sa uskutočnili v napätej situácii a v stresujúcich pracovných podmienkach, že AAP asistujúci pani M. sa v tom čase správali vo vzťahu k poslankyni provokatívne a keďže žalobkyňa bola priateľkou dcéry pani M., slovník, ktorý pani M. použila, „neprekračoval hranice bežného konfliktu medzi poslancom a žalobkyňou, pokiaľ ide o prácu, ktorú bolo potrebné urobiť“. Parlament okrem toho poznamenáva, že žalobkyňa asistovala pani M. počas troch mesiacov, vrátane dvoch letných mesiacov v roku 2013, keď pani M. nebola v kancelárii. Navyše žalobkyňa bola 25. septembra 2013 povýšená do platovej triedy 5, čo preukazuje, spolu s dvomi tuctami textových správ vyznačujúcimi sa obvyklým, ba dokonca priateľským tónom, že sa pani M. voči žalobkyni nesprávala nevhodne.

    74

    Na úvod je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o opatrenia, ktoré sa majú prijať v situácii, ktorá patrí do pôsobnosti článku 24 služobného poriadku, vrátane vybavovania žiadosti o pomoc obsahujúcej obvinenia týkajúce sa psychického obťažovania v zmysle článku 12 služobného poriadku členom inštitúcie (pozri rozsudky z 12. decembra 2013, CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, body 5458, a z 26. marca 2015, KN/Parlament, F‑26/14, EU:F:2015:22, bod 42), administratíva má pri výbere opatrení a spôsobov uplatnenia článku 24 služobného poriadku širokú mieru voľnej úvahy (rozsudok z 15. septembra 1998, Haas a i./Komisia, T‑3/96, EU:T:1998:202, bod 54), ktorá podlieha preskúmaniu súdu Únie (rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 48). Preskúmanie súdom Únie tak spočíva iba v posúdení, či dotknutá inštitúcia zostala v primeraných medziach a nepoužila svoju voľnú úvahu zjavne nesprávne (rozsudky z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 137, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 89).

    75

    Súdnemu dvoru prináleží v rámci posúdenia prvého žalobného dôvodu overiť, či OOUPZ správne dospel v druhom rozhodnutí o zamietnutí pomoci k záveru, že skutky uvádzané žalobkyňou nepredstavujú psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku, a preto neodôvodňujú prijať opatrenia v rámci povinnosti poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku. V tomto zmysle je potrebné ďalej zdôrazniť, že definícia stanovená v článku 12a služobného poriadku je založená na objektívnom ponímaní, ktoré sa síce zakladá na kontextuálnej klasifikácii činností a správania úradníkov a ostatných zamestnancov, ktoré však nie je vždy jednoduché, nevyžaduje v žiadnom prípade komplexné posúdenia vykonané v súvislosti s pojmami ekonomickej povahy (pozri, pokiaľ ide o ochranné obchodné opatrenia, rozsudok zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, EU:C:1991:186, bod 86, a z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04, EU:C:2007:547, bod 40), vedeckej [pozri rozhodnutia Európskej chemickej agentúry (ECHA), rozsudok zo 7. marca 2013, Rütgers Germany a i./ECHA, T‑94/10, EU:T:2013:107, body 9899] alebo aj technickej povahy [pozri rozhodnutia Úradu Spoločenstva pre odrody rastlín (CPVO), rozsudok z 15. apríla 2010, Schräder/CPVO, C‑38/09 P, EU:C:2010:196, bod 77], ktoré odôvodňujú poskytnutie priestoru na voľnú úvahu správnemu orgánu pri uplatňovaní predmetného pojmu. Preto, ak sa tvrdilo, že článok 12a služobného poriadku bol nesprávne uplatnený, je potrebné preskúmať, či sa OOUPZ dopustil nesprávneho posúdenia skutkového stavu v zmysle definície psychického obťažovania stanoveného v tomto ustanovení a či je táto chyba zjavná.

    76

    Pojem psychické obťažovanie je definovaný v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku ako „nevhodné správanie“, ktoré po prvé má podobu správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova a ktoré sa prejavuje „počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické“, čo znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej alebo pokračujúcej činnosti, ktorá je „úmyselná“, a nie „náhodná“. Po druhé, aby sa na tieto správania, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo vzťahoval tento pojem, musia mať za následok zásah do osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity osoby (pozri rozsudky z 13. decembra 2017, HQ/CPVO, T‑592/16, neuverejnený, EU:T:2017:897, bod 101, a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13, EU:F:2014:214, body 7677 a citovanú judikatúru).

    77

    Nie je teda nevyhnutné preukázať, že toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami, môže ísť o psychické obťažovanie bez toho, aby bolo preukázané, že osoba, ktorá sa obťažovania dopustila, svojím konaním zamýšľala zdiskreditovať obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, také následky objektívne vyvolali (pozri rozsudky z 5. júna 2012, Cantisani/Komisia, F‑71/10, EU:F:2012:71, bod 89, a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13, EU:F:2014:214, bod 77 a citovanú judikatúru).

    78

    Nakoniec, keďže dotknuté konanie musí mať podľa článku 12a ods. 3 služobného poriadku zneužívajúcu povahu, vyplýva z toho, že obťažovanie podlieha podmienke, že jeho skutková podstata je dostatočne objektívna v tom zmysle, že nestranný a rozumný pozorovateľ, ktorý má obvyklú citlivosť a nachádza sa v rovnakých podmienkach, ho bude považovať za neprimerané a hodné kritiky (rozsudky zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, EU:F:2012:64, bod 65, a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13, EU:F:2014:214, bod 78).

    79

    Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ide o člena inštitúcie, je potrebné dodať, že v tomto postavení pani M. samozrejme priamo nepodliehala povinnostiam stanoveným v služobnom poriadku, a to najmä ani zákazu psychického obťažovania stanoveného v článku 12a služobného poriadku.

    80

    Podľa článku 9 ods. 2 rokovacieho poriadku Parlamentu platného v čase skutkových okolností, teda počas 7. volebného obdobia Európskeho parlamentu (2009 – 2014) „správanie poslancov je založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch ustanovených v základných zmluvách Európskej únie, rešpektuje dôstojnosť Parlamentu a nenarúša riadny priebeh parlamentnej činnosti ani pokojnú atmosféru vo všetkých priestoroch Parlamentu“. Článok 11 ods. 3 rokovacieho poriadku platný v čase 8. volebného obdobia Európskeho parlamentu (2014 – 2019) v súvislosti s hodnotami a zásadami výslovne odkazuje na ustanovenia uvedené v Charte základných práv Európskej únie. OOUPZ je okrem iného povinný za každých okolností zabezpečiť, aby pracovné podmienky jeho úradníkov a ostatných zamestnancov náležite zohľadňovali ich zdravie a dôstojnosť.

    81

    Z toho vyplýva, že, tak ako to na pojednávaní uznali žalobkyňa a Parlament, tieto ustanovenia rokovacieho poriadku Parlamentu tiež vyžadujú, aby členovia tejto inštitúcie rešpektovali zákaz psychického obťažovania stanovený v článku 12a služobného poriadku, pretože zákaz takéhoto správania uložený v právnom predpise, akým je služobný poriadok, je v skutočnosti založený na hodnotách a zásadách zakotvených v zmluvách a je upravený v článku 31 Charty základných práv, ktorý stanovuje, že „každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť“.

    82

    Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné pripomenúť, že v prejednávanej veci sporné skutočnosti, ako ich žalobkyňa uvádza vo svojej žiadosti o pomoc a vo svojej žalobe, potvrdili svedkovia a Parlament ich pravdivosť nespochybnil ani počas konania pred podaním žaloby zo strany OOUPZ, ani v štádiu samotného konania. Podľa odôvodneného rozhodnutia predsedu Parlamentu, pani M. nespochybnila skutočnosti týkajúce sa telefonických hovorov počas víkendov, neskoro v noci, ani počas dovolenky žalobkyne.

    83

    Navyše, hoci sú náhodné slová alebo gestá, aj keď sa môžu javiť ako nevhodné, vylúčené z pôsobnosti článku 12a ods. 3 služobného poriadku (rozsudok zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13, EU:F:2014:214, bod 95), je nesporné, že v prejednávanej veci Parlament nespochybňuje opakovanú a úmyselnú, teda chcenú povahu správania, pre ktoré je pani M. kritizovaná, a najmä správne pripúšťa, že skutočnosť, že žalobkyňa bola v službe krátko, nevylučuje takéto správania z rozsahu pôsobnosti článku 12a služobného poriadku.

    84

    Tak OOUPZ, ktorý si osvojil stanovisko prijaté predsedom Parlamentu, pokiaľ ide o správu z 29. októbra 2015, tak aj Parlament však tvrdia, že v rámci svojho postavenia ako žalovaného sa domnieva, že správanie pani M. voči žalobkyni nemožno považovať za nevhodné správanie zo strany poslanca Parlamentu vo vzťahu k AAP. Na jednej strane použitie hrubého jazyka a zvýšeného hlasu nie je nezvyčajné v stresových situáciách spojených s prácou poslancov. Po druhé používanie vulgárneho alebo dokonca urážlivého jazyka pani M. vo vzťahu k žalobkyni by bolo možné podľa Parlamentu, hoci išlo o „jednotlivé prípady“, odôvodniť naliehavými záležitosťami týkajúcimi sa práce a skutočnosťou, že pani M. nebola spokojná s výkonom žalobkyne na pracovisku a že vyjadrenia pani M. boli v skutočnosti výbušné.

    85

    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že obsah, najmä osobitná miera vulgárnosti pripomienok pani M. voči žalobkyni, predovšetkým počas telefonických hovorov, predstavuje znevažovanie samotnej žalobkyne, ako aj jej práce. Je tiež zrejmé, že pani M. znevažovala prácu žalobkyne na pracovisku a dokonca ju urážala, a to aj za prítomnosti tretích osôb v inštitúcii. Správanie pani M., tak ako je zdokumentované v spise, sa teda javí ako znevažujúce a nemôže byť v žiadnom prípade považované za postoj hodný člena inštitúcie Únie, ktorý je podľa článku 31 ods. 1 Charty základných práv povinný zabezpečiť, aby pracovné podmienky úradníkov a ostatných zamestnancov zohľadňovali ich zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť.

    86

    Na rozdiel od tvrdení Parlamentu nemožno nevhodnú povahu predmetného správania zmierniť blízkosťou vzťahov medzi pani M. a žalobkyňou len preto, že žalobkyňa je priateľkou dcéry pani M. alebo údajne napätou atmosférou, ktorá prevládala v pracovnom kolektíve AAP pani M.

    87

    Aj keby to bola pravda, ako to v podstate tvrdila pani M pred špeciálnym poradným výborom „AAP“, že žalobkyňa nepodávala pre pani M. uspokojivé pracovné výsledky, okrem iného, že žalobkyňa bola zamestnaná z dôvodu osobného vzťahu s pani M., alebo aspoň s dcérou pani M., alebo že žalobkyňa mala údajne v úmysle odstúpiť alebo že dokonca podpísala svoje vlastné cestovné príkazy alebo porušila ustanovenia služobného poriadku, vrátane zaznamenávania konverzácií na jej pracovisku bez vedomia pani M., faktom zostáva, že žalobkyňa mala právo mať zabezpečené také pracovné podmienky, ktoré rešpektujú jej zdravie a dôstojnosť. Hoci by takéto okolnosti mohli potenciálne odôvodňovať disciplinárne opatrenia alebo prepustenie z dôvodu narušenia vzťahu dôvery, nemôžu ospravedlniť člena inštitúcie Únie, ktorý sa takýmto nevhodným, opakovaným a úmyselným spôsobom správa voči úradníkovi Únie alebo inému zamestnancovi. V každom prípade OOUPZ má naďalej povinnosť podľa článku 24 služobného poriadku v spojení s článkom 31 ods. 1 Charty základných práv a článkom 12a služobného poriadku zabezpečiť, že pracovné podmienky jeho úradníkov a iných zamestnancov rešpektujú ich zdravie a dôstojnosť a poskytujú najmä pracovné prostredie, ktoré ich nevystavuje žiadnemu druhu obťažovania, či už psychickému alebo sexuálnemu.

    88

    Pokiaľ ide o tvrdenie Parlamentu týkajúce sa veľkého stresu, ktorý je spájaný s činnosťou členov tejto inštitúcie, okrem iného, z dôvodu náročnej povahy ich práce, teda že títo členovia musia v prípade potreby pracovať cez víkendy a niekedy aj počas dovolenky, na účely čoho musia byť AAP dostupní aj mimo bežných pracovných dní a hodín, je zrejmé, že otázkou v prejednávanej veci nie je nevyhnutne skutočnosť, že pani M. kontaktovala žalobkyňu mimo týchto dní a hodín, ale v skutočnosti je ňou nevhodné správanie pani M. nielen na pracovisku počas pracovnej doby, ale aj počas obdobia odpočinku žalobkyne, najmä pokiaľ ide o tón a vulgárny slovník používaný v telefóne, a to opakovane a spôsobom, ktorý zasahoval do osobného života tejto AAP.

    89

    Z vyššie uvedeného vyplýva, že OOUPZ tým, že v druhom rozhodnutí o zamietnutí pomoci konštatoval, že správanie pani M., o ktorú ide v prejednávanej veci, nebolo nevhodné v zmysle článku 12a služobného poriadku, dopustil sa nesprávneho posúdenia, ktoré je navyše zjavné, v zmysle definície uvedenej v tomto ustanovení.

    90

    Pokiaľ ide o to, či uvedené správanie malo za následok narušenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity žalobkyne v zmysle článku 12a služobného poriadku, je tiež zrejmé, že OOUPZ sa tým, že v druhom rozhodnutí o zamietnutí pomoci konštatoval, že v prejednávanej veci tomu tak nie je, dopustil nesprávneho posúdenia, ktoré je navyše zjavné, v zmysle definície uvedenej v tomto ustanovení.

    91

    V skutočnosti vzhľadom na jedinečnú povahu vulgárnosti, opakované poznámky na adresu žalobkyne, ich urážlivý charakter a zjavné znevažovanie samotnej žalobkyne a kvality jej práce jasne vyjadrené v týchto poznámkach, OOUPZ nemohol dospieť k záveru, že osobnosť, dôstojnosť a psychická integrita žalobkyne nebola narušená takýmto správaním pani M.

    92

    Okrem toho, hoci stanoviská lekárskych špecialistov nemôžu samy osebe z právneho hľadiska preukázať existenciu obťažovania alebo pochybenia inštitúcie vo vzťahu k jej povinnosti poskytnúť pomoc (pozri rozsudky zo 6. februára 2015, BQ/Dvor audítorov, T‑7/14P, EU:T:2015:79, bod 49; zo 16. mája 2017, CW/Parlament, T‑742/16 RENV, neuverejnený, EU:T:2017:338, bod 69, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 92), lekárske osvedčenia predložené v prejednávanej veci mohli potvrdiť skutočnosť narušenia psychickej integrity žalobkyne.

    93

    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy Všeobecný súd konštatuje, že nestranný pozorovateľ, ktorý má obvyklú citlivosť a je oboznámený s pracovným kontextom špecifickým pre poslancov Parlamentu a ich AAP, by považoval správanie pani M., o ktoré ide v prejednávanej veci, za neprimerané a hodné kritiky, ktoré mohlo narušiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu žalobkyne.

    94

    Je preto potrebné vyhovieť prvému žalobnému dôvodu.

    O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 24 služobného poriadku

    95

    Na podporu druhého žalobného dôvodu na zrušenie žalobkyňa uvádza, že OOUPZ si nesplnil svoju povinnosť poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, keď po prvé nezačal administratívne vyšetrovanie s náležitou starostlivosťou a rýchlosťou a v tejto súvislosti nepostúpil vec špeciálnemu poradnému výboru „AAP“, čo viedlo k tomu, že konanie trvá o niekoľko mesiacov dlhšie; po druhé nekonal s náležitou starostlivosťou, čo dokazuje skutočnosť, že OOUPZ čakal až do prijatia prvej sťažnosti pred konečným rozhodnutím o začatí administratívneho vyšetrovania, a po tretie zaslal odôvodnené rozhodnutie predsedu na adresu, kde žalobkyňa už nebývala, čo viedlo k ďalšiemu zdržaniu dvoch mesiacov. Žalobkyňa teda kritizuje oneskorenie pri prijímaní rôznych rozhodnutí OOUPZ, ktoré podľa žalobkyne viedli k oneskoreniu podania žaloby na vnútroštátnom súde proti pani M., aby sa mohla na účely vnútroštátneho konania opierať o úradné rozhodnutie OOUPZ o údajnom psychickom obťažovaní.

    96

    Parlament zastáva názor, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný, pričom tvrdí, najmä pokiaľ ide o plynutie času potrebného na vybavenie žiadosti o pomoc, že čas by mal začal plynúť až od rozhodnutia z 2. júna 2015 potvrdzujúceho sťažnosť žalobkyne proti prvému rozhodnutiu o zamietnutí pomoci.

    97

    V tejto súvislosti, ak je OOUPZ alebo prípadne menovaciemu orgánu inštitúcie na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku predložená žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 tohto služobného poriadku, musí tento orgán v rámci povinnosti poskytnúť pomoc v prípade udalosti, ktorá je nezlučiteľná s riadnym a nerušeným výkonom služby, zasiahnuť s potrebným nasadením a reagovať podľa okolností prípadu s potrebnou rýchlosťou a starostlivosťou s cieľom zistiť skutkový stav a so znalosťou veci vyvodiť primerané dôsledky. Na tento účel postačuje, aby úradník alebo zamestnanec, ktorý sa domáha ochrany od svojej inštitúcie, predložil aspoň neúplný dôkaz o existencii útokov, o ktorých tvrdí, že sú namierené proti nemu. V prípade, že existujú takéto skutočnosti, príslušná inštitúcia má prijať vhodné opatrenia, najmä uskutočniť vyšetrovanie na účely zistenia skutkových okolností, ktoré sú predmetom sťažnosti, v spolupráci s osobou, ktorá ju podala (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, EU:C:1989:38, body 1516; z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 46, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 87).

    98

    V prípade uplatňovaného obťažovania zahŕňa povinnosť poskytnúť pomoc najmä povinnosť administratívy preskúmať starostlivo, bezodkladne a absolútne dôverne sťažnosti v oblasti psychického obťažovania a informovať sťažovateľa o ďalšom postupe v konaní o jeho sťažnosti (rozsudky z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 47; z 27. novembra 2008, Klug/EMEA, F‑35/07, EU:F:2008:150, bod 74, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 88).

    99

    Pokiaľ ide o opatrenia, ktoré treba prijať v situácii, ktorá tak ako v tomto prípade patrí do pôsobnosti článku 24 služobného poriadku, administratíva má pri výbere opatrení a spôsobov uplatnenia článku 24 služobného poriadku širokú mieru voľnej úvahy, ktorá podlieha preskúmaniu súdu Únie (rozsudky z 15. septembra 1998, Haas a i./Komisia, T‑3/96, EU:T:1998:202, bod 54; z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 137; z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 48, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 89).

    100

    V tomto ohľade je potrebné hneď od začiatku zamietnuť kritiku žalobkyne, podľa ktorej mala podať prvú sťažnosť predtým, ako údajne bola schopná zabezpečiť začatie administratívneho vyšetrovania. Po prvé, keď sa OOUPZ prvýkrát obrátil vo veci žalobkyne 22. mája 2014 na špeciálny poradný výbor „AAP“, začal administratívne vyšetrovanie tým, že ho zveril tomuto orgánu, počas tohto vyšetrovania uvedený výbor vypočul žalobkyňu, pani M. a dvoch ďalších AAP. Po druhé žalobkyňa nemôže vytýkať OOUPZ, teda generálnemu tajomníkovi, že vyhovel jej sťažnosti tým, že sa rozhodol znovu postúpiť jej vec výboru. Navyše vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy OOPUZ, pokiaľ ide o výber opatrení a metód na uplatnenie článku 24 služobného poriadku, skutočnosť, že generálny tajomník vyhovel tejto sťažnosti, nemôže predstavovať z jeho strany uznanie existencie zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré malo vplyv na prvé rozhodnutie o zamietnutí pomoci.

    101

    Pokiaľ ide o celkové oneskorenie pri vybavovaní žiadosti o pomoc v prejednávanej veci, je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na to, že služobný poriadok nestanovuje žiadne osobitné ustanovenie týkajúce sa lehoty, v ktorej je potrebné vykonať administratívne vyšetrovanie, a to okrem iného v prípadoch psychického obťažovania, OOUPZ má za týchto okolností náležite zohľadniť zásadu primeranej lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16,EU:T:2017:283, body 5962). Príslušná inštitúcia alebo orgán Únie má v tomto zmysle pri vykonávaní administratívneho vyšetrovania zabezpečiť, aby každé opatrenie bolo prijaté v primeranej lehote po predchádzajúcom úkone (pozri rozsudok z 10. júna 2016, HI/Komisia, F‑133/15, EU:F:2016:127, bod 112 a citovanú judikatúru), a že na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, skutočnosť, že žalobkyňa a pani M. odišli z inštitúcie, nemôže OOUPZ zbaviť jeho povinnosti konať rýchlo pri vybavovaní žiadosti o pomoc, najmä vzhľadom na ciele, ktoré mu boli priznané podľa článku 24 služobného poriadku, tak ako to bolo uvedené v bodoch 97 a 98 vyššie.

    102

    V tomto ohľade je zjavné, že v prejednávanej veci OOUPZ pri výkone svojej povinnosti poskytnúť pomoc nerešpektoval svoju povinnosť konať rýchlo podľa článku 24 služobného poriadku. Po tom, čo kolégium kvestorov prijalo 15. júla 2014 svoje rozhodnutie, OOUPZ čakal do 12. novembra 2014, teda takmer štyri mesiace, kým rozhodol o zamietnutí žiadosti o pomoc, pričom toto rozhodnutie nakoniec oznámil 2. júna 2015 generálny tajomník, ktorý o žiadosti rozhodol 12. februára 2015. Hoci sa sťažnosti žalobkyne vyhovelo 2. júna 2015, až 22. decembra 2015, teda o šesť mesiacov neskôr, OOUPZ zaslal žalobkyni odôvodnené rozhodnutie predsedu, ktoré bolo založené na druhej správe špeciálneho poradného výboru „AAP“ z 29. októbra 2015, ktorý navyše nepovažoval za potrebné opätovne vypočuť dotknuté osoby, ktoré by mohli vysvetliť takéto šesťmesačné meškanie.

    103

    Navyše bez ohľadu na tvrdenie Parlamentu, že žalobkyňa v tom čase neposkytla OOUPZ novú adresu, je zjavné, že napriek skutočnosti, že sa žalobkyňa rozhodla byť zastúpená jej právnym zástupcom v konaní pred podaním žaloby a aj pri podávaní sťažností uvedených v bodoch 11 a 13 vyššie, OOUPZ zaslal odôvodnené rozhodnutie predsedu na adresu, na ktorej už žalobkyňa nebývala, a rozhodol sa oznámiť jej toto rozhodnutie prostredníctvom jej právnika až 25. februára 2016, čo viedlo k ďalšiemu zdržaniu dvoch mesiacov pri vybavovaní jej žiadosti o pomoc.

    104

    V tejto súvislosti skutočnosť, že OOUPZ v rozpore so svojou povinnosťou starostlivosti o svojich úradníkov neodpovedal dostatočne rýchlo na žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, hoci môže založiť zodpovednosť dotknutej inštitúcie za akúkoľvek ujmu spôsobenú žalobkyni, táto skutočnosť nemôže sama osebe ovplyvniť zákonnosť druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci podľa článku 24 služobného poriadku. Porušenie zásady „primeranej lehoty“ môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia prijatého po ukončení administratívneho konania, akým je druhé rozhodnutie o zamietnutí pomoci, len vtedy, ak zbytočný odklad môže mať vplyv na samotnú podstatu prijatého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie z 13. decembra 2000, SGA/Komisia, C‑39/00 P, EU:C:2000:685, bod 44; rozsudky zo 6. decembra 2012, Füller‑Tomlinson/Parlament, T‑390/10 P, EU:T:2012:652, bod 116, a z 18. mája 2009, Meister/ÚHVT, F‑138/06 a F‑37/08, EU:F:2009:48, bod 76 a citovanú judikatúru), čo sa v prejednávanej veci nestalo.

    105

    V prejednávanej veci preto porušenie povinnosti OOUPZ konať dostatočne rýchlo pri vybavovaní žiadosti o pomoc nepochybne predstavuje porušenie článku 24 služobného poriadku a ako také má byť zohľadnené pri posudzovaní návrhu na náhradu škody, avšak nesmie byť samo osebe dôvodom zrušenia druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci.

    106

    Za týchto podmienok je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod ako sčasti nedôvodný a sčasti neúčinný.

    107

    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o žiadosti žalobkyne nariadiť Parlamentu, aby predložil návrh správy, ktorý bol pôvodne postúpený kvestorom, Všeobecný súd vyhovuje návrhu žalobkyne na zrušenie druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci, ktorý bol doplnený rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti z dôvodu zjavného nesprávneho posúdenia OOUPZ v prejednávanej veci, pri posúdení, či správanie pani M. predstavuje psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.

    O návrhoch na náhradu škody

    108

    Vo svojich návrhoch na náhradu škody žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zaviazal Parlament na náhradu nemajetkovej ujmy údajne spôsobenej tým, že OOUPZ nedodržal svoju povinnosť poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku okrem iného z dôvodu neprimerane dlhého trvania konania, v dôsledku čoho bola žalobkyňa v stave neistoty a úzkosti, zabránil jej začať terapeutický proces uzdravovania a neposkytol jej potrebnú pomoc, aby mohla podať žalobu na vnútroštátny súd proti pani M. Táto nemajetková ujma sa líši od protiprávnosti druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci, ktorá bola predmetom prvého žalobného dôvodu. Takúto morálnu ujmu nie je možné napraviť samotným zrušením druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci.

    109

    Parlament navrhuje, aby sa návrhy na náhradu škody zamietli.

    110

    Na úvod je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa údajne utrpela v dôsledku predmetného správania pani M., ktoré žalobkyňa uviedla vo svojich písomných podaniach, je potrebné pripomenúť, že v zmysle znenia článku 24 prvého pododseku služobného poriadku Únia pomôže úradníkovi alebo zamestnancovi „najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností“. Navyše podľa článku 24 druhého pododseku služobného poriadku Únia „spoločne a nerozdielne nahrad[í] úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila“.

    111

    V tomto zmysle povinnosť poskytnúť pomoc uvedená v článku 24 služobného poriadku má zabezpečiť ochranu úradníkov a zamestnancov ich inštitúciou proti konaniam tretích osôb, a nie proti aktom samotnej inštitúcie, na preskúmanie ktorých sa vzťahujú iné ustanovenia služobného poriadku (rozsudky zo 17. decembra 1981, Bellardi‑Ricci a i./Komisia, 178/80, EU:C:1981:310, bod 23, a z 9. septembra 2016, De Esteban Alonso/Komisia, T‑557/15P, neuverejnený, EU:T:2016:456, bod 45). Za týchto okolností sa na účely tohto ustanovenia môžu považovať za tretie osoby aj ostatní úradníci alebo iní zamestnanci alebo členovia inštitúcie Únie, napríklad pani M (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 1979, V./Komisia, 18/78, EU:C:1979:154, bod 15).

    112

    V súlade s článkom 24 druhým pododsekom služobného poriadku, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu údajne spôsobenú žalobkyni v dôsledku správania pani M., sa musí žalobkyňa, tak ako to už uviedla, domáhať v prvom rade náhrady škody prostredníctvom žaloby o náhradu škody na vnútroštátnom súde, a to za predpokladu, že podľa uvedeného ustanovenia služobného poriadku, len ak nie je možné túto škodu napraviť, môže byť OOUPZ považovaný za spoločne a nerozdielne zodpovedný nahradiť škodu spôsobenú žalobkyni v dôsledku konania „tretej osoby“ v zmysle tohto ustanovenia.

    113

    Z tohto dôvodu je potrebné zdôrazniť, že OOUPZ na základe svojej povinnosti poskytnúť pomoc už mohol pomôcť žalobkyni, a to aj finančne, pri žiadaní o takúto náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2013, CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, bod 57), na účely získania prostredníctvom „asistovanej“ žaloby vyhlásenia, že konanie, ktoré ovplyvnilo jej postavenie alebo povinnosti a ktoré bolo dôvodom žiadosti o pomoc, bolo protiprávne a oprávňuje na priznanie náhrady škody vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2016, De Esteban Alonso/Komisia, T‑557/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:456, bod 42 a citovanú judikatúru).

    114

    Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie protiprávneho aktu, akým je druhé rozhodnutie o zamietnutí pomoci, môže samo osebe predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento skutok spôsobil. To však nie je prípad, ak žalobca preukáže, že utrpel nemajetkovú ujmu, ktorú možno odlíšiť od protiprávnosti, ktorá je dôvodom zrušenia a ktorá nemôže byť úplne kompenzovaná týmto zrušením (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 131; zo 16. mája 2017, CW/Parlament, T‑742/16 RENV, neuverejnený, EU:T:2017:338, bod 64, a z 19. mája 2015, Brune/Komisia, F‑59/14, EU:F:2015:50, bod 80).

    115

    V prejednávanej veci nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa uvádza, nie je spôsobená nesprávnym posúdením OOUPZ, ktoré je predmetom prvého žalobného dôvodu smerujúceho k zrušeniu druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci, ale nerešpektovaním povinnosti OOUPZ poskytnúť pomoc stanovenú v článku 24 služobného poriadku, ktorá je predmetom druhého žalobného dôvodu.

    116

    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu Všeobecný súd konštatoval, že OOUPZ si nesplnil svoju povinnosť poskytnúť pomoc okrem iného tým, že nekonal dostatočne rýchlo pri vybavovaní žiadosti o pomoc, ale že taká nezákonnosť nemohla viesť k zrušeniu druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci z tohto dôvodu.

    117

    Za týchto okolností Všeobecný súd rozhodol, že nemajetkovú ujmu uvádzanú žalobkyňou je možné oddeliť od protiprávnosti, teda nesprávneho posúdenia, odôvodňujúcej zrušenie druhého rozhodnutia o zamietnutí pomoci a že v každom prípade ujmu nie je možné v plnom rozsahu kompenzovať týmto zrušením.

    118

    Za okolností prejednávanej veci, najmä so zreteľom na zmeny v stanovisku OOUPZ, ktoré viedli k tomu, že táto vec bola postúpená druhýkrát špeciálnemu poradnému výboru „AAP“ a neprimeranému oneskoreniu dlhšiemu ako dva roky, počas ktorého sa OOUPZ zaoberal žiadosťou o pomoc, ktoré vystavilo žalobkyňu stavu neistoty a zabránilo jej podať žalobu proti pani M., alebo prinajmenšom oneskorilo začatie takéhoto konania, Všeobecný súd konštatuje, že spravodlivé posúdenie nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela žalobkyňa, sa uskutoční stanovením ex aequo et bono a ako to uvádza žalobkyňa, vo výške 10000 eur.

    119

    Pokiaľ ide o žiadosť žalobkyne, aby jej boli spolu s touto sumou priznané úroky z omeškania v sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB), Všeobecný súd zastáva názor, že táto náhrada škody by sa mala poskytnúť a ak chýba údaj, od ktorého dňa by tieto úroky z omeškania mali byť priznané, za relevantný dátum sa má považovať deň vyhlásenia tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2017, CW/Parlament, T‑742/16 RENV, neuverejnený, EU:T:2017:338, bod 67, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 127).

    120

    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy musí byť druhé rozhodnutie o zamietnutí pomoci zrušené z dôvodu nesprávneho posúdenia, ktorým je uvedené rozhodnutie postihnuté, a Parlament má byť zaviazaný zaplatiť žalobkyni, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, sumu 10000 eur spolu s úrokmi z omeškania od dátumu vyhlásenia tohto rozsudku vo výške stanovenej ECB pre jej hlavné refinančné operácie.

    O trovách

    121

    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobkyne.

     

    Z týchto dôvodov

    VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

    rozhodol takto:

     

    1.

    Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 30. júna 2016, ktorým orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy tejto inštitúcie zamietol žiadosť o pomoc, ktorú podala pani Michela Curto 14. apríla 2014, sa zrušuje.

     

    2.

    Parlament je povinný zaplatiť pani Curtovej, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, sumu 10000 eur spolu s úrokmi z omeškania od dátumu vyhlásenia tohto rozsudku v sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB) pre hlavné refinančné operácie.

     

    3.

    Parlament je povinný nahradiť trovy konania.

     

    Pelikánová

    Nihoul

    Svenningsen

    Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2018.

    Podpisy


    ( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

    Top