1.

Článok 23 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, je zodpovedný za jej posúdenie, ak tento členský štát v lehotách stanovených v článku 23 ods. 2 tohto nariadenia nepodal dožiadanie o prijatie späť, napriek tomu, že jednak bol iný členský štát zodpovedný za posúdenie skôr podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu, a jednak na súde tohto členského štátu uvedeného ako posledný v okamihu uplynutia týchto lehôt prebiehalo konanie o opravnom prostriedku proti zamietnutiu jednej z týchto žiadostí.

2.

Článok 18 ods. 2 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby členský štát mohol podať dožiadanie o prijatie späť, ktoré sa týka štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na jeho území zdržiava bez povolenia na pobyt, nie je povinný prerušiť preskúmanie opravného prostriedku, ktorým je napadnuté zamietnutie skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a následne v prípade akceptovania dožiadania o prijatie späť dožiadaným členským štátom toto preskúmanie zastaviť.

3.

Článok 24 ods. 5 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že v takej situácii, ako je situácia dotknutá v konaní vo veci samej, keď členský štát podá dožiadanie o prijatie späť na základe článku 24 tohto nariadenia, nie je tento členský štát, v dôsledku uplynutia lehôt stanovených v článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia na strane dožiadaného členského štátu, povinný informovať orgány členského štátu uvedeného ako posledný o tom, že pred súdom žiadajúceho členského štátu prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktorý bol podaný proti zamietnutiu skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

4.

Článok 17 ods. 1 a článok 24 nariadenia č. 604/2013 sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej v okamihu rozhodnutia o odovzdaní, keď žiadateľ o medzinárodnú ochranu bol odovzdaný prvým členským štátom druhému členskému štátu z dôvodu výkonu európskeho zatykača a nachádza sa na území členského štátu uvedeného ako posledný, pričom v ňom nepodal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, tento druhý členský štát môže požiadať prvý uvedený členský štát o prijatie tohto žiadateľa späť a nie je povinný rozhodnúť o posúdení žiadosti, ktorú žiadateľ predložil.