—

fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,

—

grécka vláda, v zastúpení: N. Dafniou a L. Kotroni, splnomocnené zástupkyne,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: I. Koskinen a A. Marcoulli, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 19 ods. 1 a článku 23 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú Sanoma Media Finland Oy – Nelonen Media (ďalej len „spoločnosť Sanoma“) a Viestintävirasto (Regulačný orgán na audiovizuálnom trhu, ďalej len „regulačný orgán“) vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým uvedený orgán konštatoval, že spoločnosť Sanoma porušila fínsku právnu úpravu týkajúcu sa televíznej reklamy a uložil jej povinnosť odstrániť toto porušenie.

3

Smernica o audiovizuálnych mediálnych službách vykonala kodifikáciu textu smernice Európskeho parlamentu a Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224) a ju samotnú zároveň zrušila.

4

Odôvodenia 79, 81, 83, 85 a 87 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách stanovujú:

…

…

…

…

5

Podľa článku 1 ods. 1 sa na účely tejto smernice uplatnia tieto definície:

…

…

…“

6

Článok 4 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty majú naďalej možnosť požadovať od poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, aby dodržiavali podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou za predpokladu, že tieto pravidlá sú v súlade s právom Únie.“

7

Podľa ustanovenia článku 10 ods. 1 tej istej smernice:

„Audiovizuálne mediálne služby alebo programy, ktoré sú sponzorované, spĺňajú tieto požiadavky:

…

8

Článok 19 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách stanovuje:

„Televízna reklama a telenákup sú [musia byť – neoficiálny preklad] ľahko odlíšiteľné a oddelené od redakčného obsahu. Bez toho, aby bolo dotknuté používanie nových reklamných techník, televízna reklama a telenákup sú [musia byť – neoficiálny preklad] celkom oddelené od ostatných častí programovej služby, a to vizuálnymi a/alebo akustickými a/alebo priestorovými prostriedkami.“

9

Článok 23 tejto smernice stanovuje:

„1.   Podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny neprekročí 20 %.

2.   Odsek 1 sa nevzťahuje na oznamy, ktoré vysielateľ vysiela v súvislosti so svojimi vlastnými programami, na doplnkové produkty, ktoré sa od nich priamo odvodzujú, na sponzorské odkazy ani na umiestňovanie produktov.“

10

Článok 26 uvedenej smernice stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4, môžu členské štáty s náležitým ohľadom na právo Únie ustanoviť iné podmienky, ako sú podmienky ustanovené v článku 20 ods. 2 a v článku 23, pokiaľ ide o televízne vysielanie určené výlučne pre vnútroštátne územie, ktoré verejnosť v jednom alebo vo viacerých iných členských štátoch nemôže priamo alebo nepriamo prijímať.“

11

Smernica 89/552 bola prebratá do fínskeho práva prostredníctvom zákona č. 744/1998 o rozhlasovom a televíznom vysielaní (televisio‑ ja radiotoiminnasta annettu laki, ďalej len „zákon č. 744/1998“).

12

Podľa § 2 ods. 16 zákona č. 744/1998 sa pod pojmom „komerčný oznam“ okrem iného rozumie reklama a sponzorstvo. Samotné definície sponzorstva a reklamy sa nachádzajú v § 2 ods. 13 a 14. Predovšetkým z tohto posledného uvedeného odseku vyplýva, že „reklamou“ sa rozumie informácia, vyhlásenie alebo iný oznam vysielaný v televízii alebo rozhlase, v zásade za poplatok alebo protihodnotu, ktorá nie je sponzorstvom alebo umiestnením produktu, a ktorej cieľom je podporiť predaj výrobkov inzerenta alebo zvýšiť popularitu inzerenta vykonávajúceho ekonomickú činnosť.

13

Podľa § 22 ods. 1 tohto zákona, ktorým sa vykonáva článok smernice 89/552, zodpovedajúci článku 19 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, sa televízna reklama a vysielanie telenákupu majú od audiovizuálnych programov oddeliť akustickým či vizuálnym signálom, alebo rozdelením obrazovky.

14

Podľa § 26 ods. 2 tohto zákona, ktorým sa vykonáva článok smernice 89/552, zodpovedajúci článku 10 ods. 1 písm. c) smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, musí sa meno alebo logo sponzora zreteľne zobraziť na začiatku alebo na konci sponzorovaných audiovizuálnych alebo rozhlasových programov.

15

Podľa § 29 ods. 1 tohto zákona, ktorým sa vykonáva článok smernice 89/552, zodpovedajúci článku 23 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, nemôže vysielanie reklamy a telenákupu presiahnuť 12 minút v rámci príslušnej hodiny. Z § 29 ods. 2 vyplýva, že toto ustanovenie sa neuplatní okrem iného na sponzorské odkazy.

16

Z ustanovení § 35 ods. 1 v spojení s § 36 ods. 1 zákona č. 744/1998 vyplýva, že ak regulačný orgán konštatuje, že spoločnosť prevádzkujúca televízne a rozhlasové vysielanie porušuje ustanovenia stanovené v tomto zákone, má právomoc uložiť predmetnej spoločnosti okrem iného povinnosť odstrániť toto porušenie.

17

Spoločnosť Sanoma je poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby so sídlom vo Fínsku. Jej služby zahŕňajú jednak vysielanie televíznych programov, v rámci ktorých vysiela predovšetkým reklamu, a jednak vysielanie programov, ktorých predmetom je sponzorstvo.

18

Na účely oddelenia reklamných blokov, ktoré vsúva medzi dva televízne programy, spoločnosť Sanoma používa techniku nazývanú „rozdelenie obrazovky“ alebo „rozdelenej obrazovky“, ktorá spočíva v jej rozdelení na dve časti po spustení záverečných titulkov programu spôsobom, že sa súčasne v jednej časti obrazovky zobrazujú tieto titulky a v druhej časti upútavky na nasledujúce programy. Spoločnosť Sanoma okrem toho pred a po každom z reklamných spotov vysielaných v týchto blokoch zobrazí čierny obraz v dĺžke 0,4 až 1 sekundy, ktorý sa nazýva „čierne sekundy“.

19

Ak je navyše vysielaný spoločnosťou Sanoma sponzorovaný program, môže to viesť k tomu, že sa znaky odkazujúce na fyzickú alebo právnickú osobu sponzorujúcu tento program umiestnia nielen v sponzorovanom programe, ale aj v upútavkách na tento program a jednak v iných programoch.

20

Regulačný orgán sa rozhodnutím z 9. marca 2012 domnieval, že tieto rôzne praktiky spoločnosti Sanoma porušujú určité ustanovenia zákona č. 744/1998 a uložil jej povinnosť odstrániť toto porušenie.

21

V rámci toho dospel k záveru, že spoločnosť Sanoma po prvé nesplnila požiadavku oddelenia reklamy od programov stanovenú v § 22 ods. 1 tohto zákona. V tejto súvislosti sa domnieva, že použitie techniky spočívajúcej v tom, že sa na rozdelenej obrazovke súčasne zobrazia upútavky na nasledujúce programy a záverečné titulky vysielaného programu, nie je dostatočným oddelením uvedeného programu od reklamného bloku vsunutého medzi týmto a nasledujúcim programom.

22

Regulačný orgán po druhé konštatoval, že spoločnosť Sanoma vysielala reklamu 12 minút a 7 sekúnd v rámci príslušnej hodiny a v dôsledku toho porušila maximálnu 12 minútovú dĺžku stanovenú v § 29 ods. 1 zákona č. 744/1998. K tomuto záveru dospel tak, že vychádzal na jednej strane z toho, že prítomnosť znakov odkazujúcich na sponzora programu v inom než sponzorovanom programe treba považovať za reklamný čas. Na druhej strane sa domnieval, že „čierne sekundy“ vložené spoločnosťou Sanoma medzi reklamným blokom a programom, ktorý mu predchádza, treba považovať za súčasť tohto programu, ale tie čierne sekundy, ktoré oddeľujú jednotlivé spoty tohto reklamného bloku a reklamný blok od nasledujúceho programu, treba považovať za reklamný čas.

23

Regulačný orgán po tretie a na záver uložil spoločnosti Sanoma povinnosť zmeniť použitú techniku na oddelenie televíznych programov, ktoré vysiela, od reklamných blokoch vložených medzi týmito programami. Navyše uložil spoločnosti Sanoma povinnosť, aby pri vypočítaní času, ktorý venuje vysielaniu televíznej reklamy, zohľadnila jednak sponzorské znaky uvedené inde než v sponzorovanom programe a jednak „čierne sekundy“ vsunuté medzi jednotlivé reklamné spoty vysielané počas reklamného bloku, ako aj medzi týmto blokom a nasledujúcim programom.

24

Spoločnosť Sanoma podala proti tomuto rozhodnutiu regulačného orgánu žalobu o neplatnosť na Helsingin hallinto‑oikeus (Správny súd Helsinki), ktorý ju zamietol rozhodnutím z 9. apríla 2013. Uvedený súd sa na úvod domnieval, že použitie rozdelenej obrazovky medzi dvomi rozličnými televíznymi programami (končiaci sa program a nasledujúci program) nezodpovedá požiadavke oddelenia reklamy od programov stanovenej v § 22 ods. 1 zákona č. 744/1998. Ďalej sa domnieval, že prítomnosť znakov odkazujúcich na sponzora inde než v programe, ktorý sponzoruje, vedie k obchádzaniu maximálnej dĺžky vysielania reklamy stanovenej v § 29 ods. 1 tohto zákona, ak by sa nezohľadnila pri vypočítaní reklamného času vysielaného poskytovateľmi audiovizuálnych mediálnych služieb. Uvedený súd napokon rozhodol, že nie je v rozpore so zákonom č. 744/1998 považovať „čierne sekundy“ po reklamnom bloku za reklamný čas.

25

Spoločnosť Sanoma podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd), ktorý sa pýta na výklad článku 19 ods. 1 a článku 23 ods. 1 a 2 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách v situácii, ako je situácia dotknutá vo veci samej, aby sám mohol určiť zmysel a rozsah ustanovení zákona č. 774/1998, ktoré podľa názoru regulačného orgánu a Helsingin hallinto‑oikeus (Správny súd Helsinki) spoločnosť Sanoma porušila.

26

Za týchto okolností Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Na úvod je potrebné na jednej strane uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu na jednej strane vyplýva, že vnútroštátna právna úprava predmetná vo veci samej stanovuje, že nemožno vyžadovať, aby sa okrem rozdelenej obrazovky použil navyše aj osobitný akustický či vizuálny signál oddeľujúci končiaci sa program od reklamného bloku, ktorý nasleduje po tomto programe, a na druhej strane, že sa vnútroštátny súd domnieva, že v tejto súvislosti by sa nemalo požadovať viac, než ukladá článok 19 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách.

28

Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 19 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ako je tá dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje, aby sa na rozdelenej obrazovke súčasne v jednej časti zobrazili záverečné titulky televízneho programu a v druhej upútavka na ďalšie programy poskytovateľa na účely oddelenia končiaceho sa programu od televízneho reklamného bloku nasledujúceho po tomto programe, bez toho, aby to bolo nevyhnutne sprevádzané alebo nasledované akustickým či vizuálnym signálom.

29

Článok 19 ods. 1 prvá veta smernice o audiovizuálnych mediálnych službách stanovuje, že televízna reklama a telenákup musia byť ľahko odlíšiteľné a oddelené od redakčného obsahu. Podľa druhej vety tohto článku 19 ods. 1, bez toho, aby bolo dotknuté používanie nových reklamných techník, televízna reklama a telenákup musia byť celkom oddelené od ostatných častí programovej služby, a to vizuálnymi a/alebo akustickými a/alebo priestorovými prostriedkami.

30

Prvá veta tohto ustanovenia v dôsledku toho obsahuje dve zásadné požiadavky, a to na jednej strane ľahkú rozpoznateľnosť televíznej reklamy a telenákupu, a na druhej strane odlíšiteľnosť od redakčného obsahu, a teda od televíznych programov.

31

Tieto požiadavky je potrebné vykladať so zreteľom na cieľ uvedený v odôvodnení 83 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách.

32

V ňom sa predovšetkým uvádza, že aby sa zabezpečilo, že záujmy spotrebiteľov ako televíznych divákov sú plne a riadne chránené, je dôležité pre televíznu reklamu, aby podliehala určitému počtu minimálnych pravidiel a noriem.

33

Článok 4 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách pritom členským štátom výslovne priznáva možnosť stanoviť podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá, ako sú pravidlá uvedené v tejto smernici, za predpokladu, že sú v súlade s právom Únie.

34

So zreteľom na odôvodnenie 83 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách sa prvá veta článku 19 ods. 1 tejto smernice má chápať tak, že vyjadruje vôľu normotvorcu zabezpečiť úplnú a adekvátnu ochranu záujmov spotrebiteľov, akými sú televízni diváci (pozri v tomto zmysle rozsudky Österreichischer Rundfunk, C‑195/06, EU:C:2007:613, body 26 a 27, a Komisia/Španielsko, C‑281/09, EU:C:2011:767, bod 46).

35

Druhá veta článku 19 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách spresňuje rozsah normy zakotvenej v prvej vete tohto článku tým, že vymenúva viaceré prostriedky, ktorých použitie môžu členské štáty stanoviť na zaručenie dodržiavania uvedenej normy.

36

Ako vyplýva predovšetkým z dvojnásobného použitia výrazov „a/alebo“, táto druhá veta poskytuje členským štátom možnosť vybrať niektoré z týchto prostriedkov na úkor iných.

37

Z toho vyplýva, že hoci televízna reklama a telenákup musia byť zreteľne odlíšené od televíznych programov pomocou niektorého z prostriedkov vymenovaných v článku 19 ods. 1 druhej vete smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, nemožno ich považovať za také, ktoré sa podľa tohto ustanovenia majú uplatňovať kumulatívne. Ak totiž jeden z nich, vizuálny, akustický či priestorový, sám zabezpečí úplné splnenie požiadaviek vyplývajúcich z prvej vety článku 19 ods. 1 tejto smernice, nemusia členské štáty vyžadovať, aby sa uvedené prostriedky použili súbežne.

38

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že technika dotknutá vo veci samej spočíva v oddelení končiaceho sa televízneho programu od nasledujúceho televízneho reklamného bloku formou rozdelenej obrazovky, čím sa v podstate zabezpečí priestorové oddelenie.

39

Pokiaľ použitie iba tohto prostriedku spĺňa obe požiadavky vyplývajúce z normy uvedenej v článku 19 ods. 1 prvej vete smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, nie je potrebné taký prostriedok kombinovať či dopĺňať iným prostriedkom na oddelenie, najmä akustickým alebo vizuálnym. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či ide o tento prípad.

40

Z uvedeného vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách sa má vykladať v tom zmysle, že mu neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je tá dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje, aby sa na rozdelenej obrazovke súčasne v jednej časti zobrazili záverečné titulky televízneho programu a v druhej upútavka na ďalšie programy poskytovateľa na účely oddelenia končiaceho sa programu od televízneho reklamného bloku nasledujúceho po tomto programe bez toho, aby to bolo nevyhnutne sprevádzané alebo nasledované akustickým či vizuálnym signálom, pod podmienkou, že tento prostriedok na oddelenie sám osebe spĺňa požiadavky uvedené v prvej vete tohto článku 19 ods. 1, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

41

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 23 ods. 2 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa znaky odkazujúce na sponzora zobrazené v inom než sponzorovanom programe, ako je to vo veci samej, započítali do maximálnej dĺžky vysielania reklamy v rámci príslušnej hodiny stanovenej v článku 23 ods. 1 tejto smernice.

42

Článok 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách stanovuje, že podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny neprekročí 20 %.

43

Odsek 2 tohto článku však spresňuje, že jeho odsek 1 sa neuplatní najmä na sponzorské odkazy.

44

Vzhľadom na to, že znenie článku 23 ods. 2 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách nespresňuje zmysel a rozsah výrazu „sponzorské odkazy“, treba tento výraz vykladať s prihliadnutím na kontext, do ktorého patrí, a cieľ sledovaný touto smernicou.

45

V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 písm. h) a k) smernice o audiovizuálnych mediálnych službách je sponzorstvo jedna z foriem audiovizuálneho komerčného oznamu, ktorým fyzická alebo právnická osoba, ktorá nie je poskytovateľom mediálnych služieb alebo producentom audiovizuálnych diel, prispieva na financovanie audiovizuálnych mediálnych služieb alebo programov na účely podpory svojho názvu, ochrannej známky, dobrého mena, činností alebo výrobkov.

46

Ďalej článok 10 ods. 1 uvedenej smernice, ktorý uvádza podmienky, ktoré musí spĺňať akékoľvek sponzorstvo, stanovuje najmä v písm. c), že diváci musia byť jasne informovaní o existencii sponzorskej zmluvy a že sponzorované programy musia byť jasne označené symbolom sponzora, odkazmi na jeho výrobky alebo služby alebo inými rozlišovacími znakmi.

47

Na základe týchto ustanovení možno dospieť k záveru, že v prípade, že príspevok sponzora spočíva výlučne vo financovaní služby alebo programu, jeho symboly, odkazy alebo iné rozlišovacie znaky súvisiace so sponzorstvom musia byť striktne spojené so službou alebo programom, ktorý je úplne alebo čiastočne financovaný týmto sponzorom.

48

Z tohto dôvodu, pokiaľ ide o sponzorované programy, a ako výslovne stanovuje článok 10 ods. 1 písm. c) in fine smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, tieto symboly, odkazy alebo iné rozlišovacie znaky odkazujúce na sponzora sa majú uviesť buď na začiatku, alebo na konci, alebo počas sponzorovaného programu, a v dôsledku toho nie mimo tohto programu.

49

Dodržiavať túto povinnosť treba predovšetkým v záujme spotrebiteľov, ktorými sú televízni diváci. Slúži na jednej strane na to, aby diváci mohli jasne pochopiť, že program je na rozdiel od iného programu predmetom sponzorskej zmluvy, a mohli jasne identifikovať sponzora. Na druhej strane bráni obchádzaniu maximálnej dĺžky vysielania reklamných televíznych spotov v rámci príslušnej hodiny stanovenej v článku 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách.

50

Ak teda sponzorské odkazy alebo znaky nespĺňajú podmienku, podľa ktorej musia byť uvedené na začiatku, na konci alebo počas sponzorovaného programu, nepatria tieto odkazy či znaky do pôsobnosti článku 23 ods. 2 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, pretože toto ustanovenie sa týka iba sponzorských odkazov umiestnených v sponzorovanom programe.

51

V dôsledku toho v situácii uvedenej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku článok 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách je uplatniteľný na uvedené znaky alebo odkazy.

52

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať, že článok 23 ods. 2 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách sa má vykladať v tom zmysle, že znaky odkazujúce na sponzora vysielané v inom než sponzorovanom programe, ako je to vo veci samej, sa majú započítať do maximálnej dĺžky vysielania reklamy v rámci príslušnej hodiny stanovenej v článku 23 ods. 1 tejto smernice.

53

Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou v podstate pýta, či s prihliadnutím na povahu minimálnej právnej úpravy smernice o audiovizuálnych mediálnych službách sa má jej článok 23 ods. 1 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa „čierne sekundy“ vložené medzi rozličné spoty televízneho reklamného bloku alebo medzi tento blok a nasledujúci televízny program, započítali do maximálnej dĺžky vysielania televíznej reklamy v rámci príslušnej hodiny, ktorú tento článok stanovuje vo výške 20 %.

54

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny nemôže prekročiť 20 %.

55

Zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa obmedzuje na stanovenie maximálnej dĺžky, a teda hornej hranice, vysielania televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny, pričom členské štáty majú možnosť, ako bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku, prijať prísnejšie pravidlo a v dôsledku toho stanoviť maximálnu dĺžku vysielania takýchto spotov, ktorá je kratšia ako táto horná hranica.

56

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, ako bolo uvedené v bode 15 tohto rozsudku, že vo veci samej ide o vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje, že podiel vysielania reklamy a telenákupu nepresiahne hornú hranicu zodpovedajúcu presne hornej hranici stanovenej v článku 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, a že sa teda nevyužila možnosť uvedená v bode 33 tohto rozsudku.

57

V tejto súvislosti znenie článku 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách neumožňuje samo osebe určiť, či sa toto ustanovenie v situácii, ako je situácia vo veci samej, má vykladať tak, že takéto „čierne sekundy“, o aké ide vo veci samej, sa majú alebo nemajú započítať do limitu vo výške 20 %, ktorý tento článok stanovuje.

58

Treba teda určiť postavenie takých „čiernych sekúnd“ s prihliadnutím na ciele, ktoré sleduje článok 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách.

59

Keďže je cieľom článku 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách smerom nahor obmedziť dĺžku vysielania televíznych reklamných a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny, toto ustanovenie implicitne avšak nevyhnutne vyjadruje zámer normotvorcu Únie zabezpečiť správne uskutočnenie podstatného cieľa tejto smernice, ktorým je ochrana spotrebiteľov, akými sú televízni diváci, pred nadmerným vysielaním televíznej reklamy (pozri v tomto zmysle rozsudok Sky Italia, C‑234/12, EU:C:2013:496, bod 17).

60

Toto ustanovenie sa teda má vykladať tak, že členským štátom neumožňuje skrátiť v prospech reklamy minimálny vysielací čas, ktorý sa má venovať vysielaniu programov alebo iného redakčného obsahu, na menej než 80 % v rámci príslušnej hodiny, čo je obmedzenie, ktoré uvedený článok implicitne potvrdzuje.

61

Pokiaľ členský štát, tak ako v prejednávanej veci, neskrátil dĺžku vysielania televíznej reklamy viac, než stanovuje článok 23 ods. 1 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, vôľa normotvorcu Únie by nebola zohľadnená, ak by sa takéto „čierne sekundy“ dotknuté vo veci samej, ktoré oddeľujú buď rozličné spoty v televíznom reklamnom bloku, alebo posledný z týchto spotov od nasledujúceho programu, nepovažovali za televízne reklamné vysielanie na účely tohto ustanovenia. Viedlo by to totiž k skráteniu času o čas zodpovedajúci takýmto „čiernym sekundám“ pod limit implicitne zaručený v uvedenom ustanovení, pričom tento čas je vyhradený na vysielanie programov a iného redakčného obsahu v jednej hodine.

62

Z toho vyplýva, že na tretiu otázku treba odpovedať, že článok 23 ods. 1 smernice 2010/13 sa má v prípade, že členský štát nevyužil možnosť stanoviť prísnejšie pravidlo, než je pravidlo stanovené v tomto článku, vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa „čierne sekundy“ vložené medzi rozličné spoty televízneho reklamného bloku alebo medzi tento blok a nasledujúci televízny program, započítali do maximálnej dĺžky vysielania televíznej reklamy v rámci príslušnej hodiny, ktorú tento článok stanovuje vo výške 20 %, ale dokonca nariaďuje takéto započítanie.

63

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: