1

Článok 83 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev v znení účinnom pred 1. májom 2004 (ďalej len „starý služobný poriadok“), ako aj v znení účinnom po tomto dni (ďalej len „nový služobný poriadok“) stanovuje:

„1.   Dávky vyplácané v rámci tohto dôchodkového systému sú účtované na ťarchu rozpočtu spoločenstiev. Členské štáty spoločne ručia za platbu týchto dávok v súlade so stupnicou určenou na financovanie týchto výdavkov.

…

2.   Úradníci prispievajú na náklady na financovanie tohto systému dôchodkového zabezpečenia jednou tretinou…“

2

Článok 83a ods. 2 vložený do nového služobného poriadku stanovuje:

„Agentúry, ktoré nedostávajú dotáciu zo všeobecného rozpočtu Európskej únie, zaplatia do tohto rozpočtu celú čiastku príspevkov, potrebných na financovanie systému.“

3

Možnosť inštitúcií konštatovať existenciu pohľadávok, o ktorých sa domnievajú, že na ne majú nárok, upravuje článok 72 ods. 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74; ďalej len „rozpočtové nariadenie“) uplatniteľného od 1. mája 2003. Toto ustanovenie uvádza:

„Orgán môže formálne stanoviť rozhodnutím, že existuje pohľadávka voči iným osobám, než sú štáty, ktoré je vynútiteľné v zmysle článku 256 Zmluvy o ES.“

4

Prekladateľské stredisko pre inštitúcie Európskej únie (CdT) je agentúrou zriadenou nariadením Rady (ES) č. 2965/94 z 28. novembra 1994 o zriadení Prekladateľského strediska pre inštitúcie Európskej únie (Ú. v. ES L 314, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 304). CdT je právnickou osobou (článok 3 nariadenia č. 2965/94) a má vlastný rozpočet. Jeho úlohou je poskytovať prekladateľské služby organizáciám uvedeným v článku 2 nariadenia č. 2965/94 a v prípade potreby aj inštitúciám. Takisto je členom Medziinštitucionálneho prekladateľského výboru. Jeho sídlo je v Luxemburgu (Luxembursko).

5

Článok 9 nariadenia č. 2965/94 znie:

„1.   Činnosť [CdT] riadi riaditeľ vymenovaný správnou radou na návrh Komisie na dobu päť rokov; môže byť vymenovaný opakovane.

2.   Riaditeľ [CdT] právne zastupuje. Je zodpovedný za:

3.   Za výkon svojej funkcie je riaditeľ zodpovedný správnej rade.“

6

Článok 17 nariadenia č. 2965/94 uvádza, že na zamestnancov CdT sa vzťahujú pravidlá a nariadenia platné pre úradníkov a ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev.

7

Nariadenie č. 2965/94 bolo dvakrát zmenené a doplnené. Prvé zmeny a doplnenia, uplatniteľné od 17. novembra 1995, boli zavedené nariadením Rady (ES) č. 2610/95 z 30. októbra 1995 (Ú. v. ES L 268, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 338). Druhé, uplatniteľné od 1. októbra 2003, vyplývajú z nariadenia Rady (ES) č. 1645/2003 z 18. júna 2003 (Ú. v. ES L 245, s. 13; Mim. vyd. 01/004, s. 434).

8

Článok 10 nariadenia č. 2965/94 v znení uplatniteľnom na rozpočtové roky 1998 až 2002, vyplývajúcom z nariadenia č. 2610/95, stanovuje:

„1.   Na každý rozpočtový rok, ktorý sa kryje s kalendárnym rokom, sa vypracujú odhady všetkých príjmov a výdavkov [CdT] a zapíšu sa do jeho rozpočtu.

3.   Výdavky [CdT] zahŕňajú odmeny zamestnancov, výdavky na správu a infraštruktúru a prevádzkové náklady.“

9

Pravidlá týkajúce sa schvaľovania a vykonávania rozpočtu CdT, ktoré sa uplatňovali na roky 1998 až 2002, stanovujú články 13 až 15 nariadenia č. 2965/94 v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 2610/95. Z týchto ustanovení vyplýva, že riaditeľ CdT má právomoc pripraviť a plniť rozpočet, zatiaľ čo schválenie rozpočtu a udelenie absolutória za jeho plnenie patrí do pôsobnosti správnej rady.

10

Článok 10 nariadenia č. 2965/94 v znení uplatniteľnom na rozpočtové roky 2003 až 2005, vyplývajúcom z nariadenia č. 1645/2003, uvádza:

„1.   Na každý rozpočtový rok, ktorý sa kryje s kalendárnym rokom, sa vypracujú odhady všetkých príjmov a výdavkov [CdT] a zapíšu sa do jeho rozpočtu.

3.   Výdavky [CdT] zahŕňajú odmeny zamestnancov, výdavky na správu a infraštruktúru a prevádzkové náklady.“

11

Pravidlá týkajúce sa schvaľovania a plnenia rozpočtu CdT uplatniteľné na roky 2003 až 2005 stanovujú články 13 až 15 nariadenia č. 2965/94 v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 1645/2003. Tieto posledné uvedené ustanovenia nespochybňujú právomoci riaditeľa. Naproti tomu však predpokladajú zásah Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie pri určení sumy dotácií Spoločenstva upravených v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 2965/94 v znení zmien a doplnení a pri udelení absolutória riaditeľovi za plnenie rozpočtu CdT. S touto výhradou zostávajú právomoci správnej rady bezo zmeny.

12

Oznámením generálneho riaditeľa generálneho riaditeľstva „Personál a správa“ z 1. júla 1998 (ďalej len „oznámenie z 1. júla 1998“) Komisia Európskych spoločenstiev požiadala Európsku agentúru na hodnotenie liekov (EMEA), Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), ako aj Úrad Spoločenstva pre odrody rastlín (OCVV), aby do rozpočtu Spoločenstva zaplatili príspevok zodpovedajúci časti financovania dôchodkového systému Spoločenstva pripadajúcej na zamestnávateľa.

13

Oznámenie z 1. júla 1998 uvádza:

„Decentralizované orgány odvádzajú mesačne Komisii sumy príspevkov svojich zamestnancov na dôchodkový systém Spoločenstva. Niektoré z týchto agentúr, rovnako ako aj Vaša, majú byť čiastočne alebo úplne finančne sebestačné. Na účely zachovania rozpočtovej rovnováhy a rešpektovania logiky systému dôchodkov… je teda potrebné, aby tieto orgány platili do systému príspevok zamestnávateľa zodpovedajúci dvojnásobku príspevku zamestnancov, ktorý je upravený v závislosti od miery finančnej sebestačnosti každej agentúry.

Táto prax nepriamo vyplýva z nariadení o vytvorení týchto agentúr…

V dôsledku toho by som Vám bol vďačný, keby ste v súlade s postupom predpokladaným pre platenie odvodov zamestnancov Komisii uhradili sumu zodpovedajúcu odvodu ‚zamestnávateľa‘ Vašej agentúry na financovanie systému dôchodkov, ktoré Komisia prizná v súlade príslušnými ustanoveniami.

Tieto platby musia byť uskutočnené so spätnou účinnosťou od roku, keď Vaša agentúra začala získavať vlastné zdroje, spolu s príslušným úrokom z omeškania.“

14

Oznámenie z 1. júla 1998 bolo zaslané riaditeľovi CdT 6. augusta 1998 faxom odoslaným vedúcim oddelenia „Dôchodky a vzťahy s bývalými zamestnancami“ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“. V tomto faxe bolo uvedené, že oznámenie z 1. júla 1998 bolo v skutočnosti určené aj CdT, od ktorého sa „žiadalo, aby v súlade s ním postupovalo“.

15

Dňa 19. augusta 1998 riaditeľ CdT odpovedal vedúcemu oddelenia „Dôchodky a vzťahy s bývalými zamestnancami“ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“, že je pripravený zvážiť túto žiadosť a že si želá, aby mu Komisia označila „právny základ navrhovanej praxe [CdT]“.

16

Dňa 9. februára 2000 CdT požiadalo o názor Komisie k svojmu stanovisku, podľa ktorého príspevok na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúci na zamestnávateľa by mal byť znášaný všeobecným rozpočtom Spoločenstiev.

17

Oznámením zo 16. marca 2000 vedúci oddelenia „Dôchodky a vzťahy s bývalými zamestnancami“ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“ spresnil, že CdT treba považovať od svojho vzniku za agentúru so samostatným financovaním, a v dôsledku toho má odvtedy platiť do všeobecného rozpočtu príspevok na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúci na zamestnávateľa.

18

Oznámením z 11. apríla 2000 zodpovedný pracovník oddelenia „Všeobecná, finančná a personálna správa“ CdT oznámil Komisii, že podľa správnej rady CdT spočíva stanovisko vyjadrené v oznámení zo 16. marca 2000 na nesúdržnej a neúplnej argumentácii a nemá právny základ. Komisia bola opätovne vyzvaná na spresnenie právneho základu, na ktorom bola postavená jej žiadosť, aby správna rada mohla uvažovať o jej priaznivom posúdení.

19

Oznámením zo 16. mája 2000 vedúci oddelenia „Dôchodky a vzťahy s bývalými zamestnancami“ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“ potvrdil predtým vyjadrené stanovisko, podľa ktorého je CdT povinné platiť príspevok predstavujúci dve tretiny financovania dôchodkového systému Spoločenstva. Komisia zastávala názor, že CdT je „jasne finančne sebestačným“, keďže je odmeňované protihodnotou za poskytovanie služieb, možno však diskutovať o otázke, či povinnosť platiť „zamestnávateľskú časť“ spočívala na CdT v počiatočnom období uvedenom v článku 10 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2965/94 v znení účinnom v danom čase (pozri bod 8 vyššie).

20

V oznámení z 21. júna 2000 zodpovedný pracovník oddelenia „Všeobecná, finančná a personálna správa“ CdT znova uviedol, že k platbe „zamestnávateľskej časti“ môže pristúpiť až potom, ako Komisia preukáže požadovaný právny základ. V oznámení sa ďalej uvádzalo, že sa zdá, že žiadosť Komisie je v rozpore s článkom 83 ods. 1 starého služobného poriadku, podľa ktorého „[d]ávky vyplácané v rámci tohto dôchodkového systému sú účtované na ťarchu rozpočtu spoločenstiev“. Označenie jasného právneho základu „s cieľom vyhnúť sa akýmkoľvek sporom zo strany finančnej kontroly [CdT] a Európskeho dvora audítorov“ sa zdalo byť teda nevyhnutné.

21

Dňa 27. októbra 2000 sa správna rada CdT rozhodla vytvoriť v účtovníctve agentúry rezervu predstavujúcu sumu príspevku požadovaného Komisiou od roku 1998. Pred pristúpením k zaplateniu zodpovedajúcej sumy však opätovne požiadalo Komisiu, aby spresnila, z akého právneho základu pri žiadosti o túto platbu vychádzala.

22

V oznámení z 24. októbra 2000 určenom na prípravu spoločného zasadnutia jednotlivých útvarov a oznámenom na vedomie CdT generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“ uviedol:

„Starý služobný poriadok pôvodne upravoval fungovanie systému dôchodkov pre zamestnancov podliehajúcich služobnému poriadku, ktorých zamestnávateľ čerpal svoje zdroje výlučne z rozpočtu Spoločenstiev.

Starý služobný poriadok… výslovne neupravoval financovanie dôchodkového systému zamestnávateľom, ktorý nie je financovaný rozpočtom Spoločenstiev. Možno sa teda oprávnene pýtať, či má rozpočet Spoločenstiev financovať časť personálnych nákladov – v danom prípade dôchodkov – takejto agentúry.

Samotné nariadenie vytvárajúce CdT výslovne neupravovalo platenie tohto príspevku do systému, ale predpokladalo, že CdT bude môcť byť dotované rozpočtom Spoločenstiev iba počas prvých troch rokov svojej existencie, z čoho nepriamo vyplývala finančná sebestačnosť po uvedenom období.

Bolo by teda nelogické, keby finančne sebestačná agentúra potrebovala dotáciu z rozpočtu Spoločenstiev na časť svojich personálnych výdavkov zodpovedajúcu práve dôchodkom, zatiaľ čo zvyšok jej personálnych výdavkov by zaťažoval jej rozpočet.

V dôsledku toho – hoci neexistovala výslovná zmienka v starom služobnom poriadku ani v nariadení [č. 2965/94] – sa zdá byť logické, aby CdT ako zamestnávateľ zaplatilo príspevok do rozpočtu [Spoločenstiev], aby tým splnilo svoje záväzky v oblasti dôchodkov a prenieslo ich na rozpočet [Spoločenstiev].

Ide o rovnaké okolnosti, v akých sa nachádzajú dve finančne sebestačné organizácie (ÚHVT a OCVV), ktoré ich viedli k tomu, že platia do rozpočtu [Spoločenstiev] príspevok zamestnávateľa do dôchodkového systému (dvojnásobok časti zamestnanca) tak, aby systém prevzal – časom – výdavky zodpovedajúce dôchodkom.

Problém spočíva v tom, že CdT zastáva názor, že súčasný právny základ nie je záväzný. Právny útvar Komisie potvrdil, že z čisto právneho hľadiska treba dospieť k záveru, že neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by mohlo výslovne zaväzovať agentúry, aby platili do všeobecného rozpočtu odvody ‚zamestnávateľa‘, a jednoduchá zmienka v časti príjmov rozpočtu sa nezdá byť dostatočná.

Diskusia by teda mala smerovať k zavedeniu primeraného právneho základu spôsobilého takú povinnosť uložiť a možno sa dovolať iba samotného služobného poriadku a/alebo nariadenia zakladajúceho CdT.

Zmena a doplnenie [starého] služobného poriadku je určite predstaviteľná a mohla by byť súčasťou rámca pripravovaných opatrení… Zmena a doplnenie nariadenia [č. 2965/94] sú takisto veľmi žiaduce a mohli by byť dostatočné na potvrdenie toho, že táto agentúra je úplne finančne sebestačná, vrátane personálnych výdavkov, čo by poskytlo výslovný právny základ pre platenie príspevku CdT do rozpočtu [Spoločenstiev].“

23

Oznámením zo 16. marca 2001 riaditeľ CdT informoval generálneho riaditeľa generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“, že súhlasí s výhradami vyjadrenými v oznámení z 24. októbra 2000, pokiaľ ide o existenciu právneho základu takej povahy, ktorá by odôvodnila žiadosť Komisie, a navrhol, aby bol Komisiou vypracovaný návrh dohody.

24

Oznámením z 11. októbra 2001 generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“ zaslal CdT návrh dohody. Článok 1 tohto návrhu dohody stanovoval, že Komisia zabezpečuje vyplácanie dôchodkov prináležiacich úradníkom a iným splnomocneným zástupcom CdT. Článok 2 najmä uvádzal, že CdT musí mesačne platiť do rozpočtu Európskej únie príspevok predstavujúci celú sumu určenú na pokrytie na základe poistnej matematiky určených nárokov na dôchodky nadobudnutých jeho zamestnancami od 1. januára 1998.

25

Dňa 26. októbra 2001 sa správna rada CdT rozhodla tento návrh dohody neschváliť.

26

Oznámením zo 17. mája 2005 generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva Komisie „Personál a správa“ požiadal na základe článku 83a ods. 2 nového služobného poriadku (pozri bod 2 vyššie) CdT, aby zaplatilo sumy zodpovedajúce príspevku na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúce na zamestnávateľov za rok 2005, konkrétne sumu 1,52 milióna eur. Ďalej bolo CdT vyzvané, aby zaplatilo sumy za rozpočtové roky 1998 až 2004, na ktoré už boli vytvorené rezervy, a to konkrétne sumu pred aktualizáciou 6 miliónov eur. V dôsledku toho bolo CdT informované, že budú vystavené platobné príkazy útvarom Komisie povereným spravovaním a likvidáciou nárokov fyzických osôb.

27

Oznámením z 26. augusta 2005 dočasný riaditeľ CdT namietol, že CdT nie je finančne sebestačnou agentúrou. CdT v tomto ohľade uviedlo, že článok 10 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 2965/94 v znení uplatniteľnom od roku 2003 stanovoval, že CdT dostáva dotáciu Spoločenstva (pozri bod 10 vyššie) a že podlieha ustanoveniam rozpočtového nariadenia uplatniteľným na agentúry financované všeobecným rozpočtom. Okrem toho CdT pripomenulo, že nemôže vyhovieť žiadosti Komisie podanej za roky 1998 až 2004, keďže Komisia sama uznala, že ju neodôvodňuje žiaden právny základ. Komisia bola preto vyzvaná na prerušenie všetkých konaní na vymáhanie sporných pohľadávok.

28

Oznámením zo 7. marca 2006 generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva „Preklady“ ako predseda správnej rady CdT poskytol svoje stanovisko k návrhu CdT smerujúcemu k predloženiu sporu nezávislému odborníkovi. Z tohto oznámenia, ktoré bolo zaslané dočasnému riaditeľovi CdT, vyplýva, že útvary Komisie nemajú námietky proti tomu, aby CdT získalo nezávislé právne stanovisko, zastávajú však názor, že takéto stanovisko by Komisiu nezaväzovalo, pričom spor, ak bude pretrvávať, možno predniesť iba pred súdom Spoločenstva.

29

Dňa 21. marca 2006 generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva „Personál a správa“ zaslal oznámenie dočasnému riaditeľovi CdT. V tomto oznámení Komisia potvrdila svoju žiadosť o zaplatenie príspevku na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúceho na zamestnávateľov za roky 1998 až 2005 do všeobecného rozpočtu a CdT požiadala, aby jej zaslalo odôvodnené stanovisko k tejto otázke v lehote jedného mesiaca.

30

Oznámením zo 7. apríla 2006 (ďalej len „napadnutý akt“) dočasný riaditeľ CdT zaslal generálnemu riaditeľovi generálneho riaditeľstva „Personál a správa“ stanovisko prijaté 22. marca 2006 správnou radou CdT (ďalej len „stanovisko z 22. marca 2006“).

31

V tomto stanovisku správna rada CdT uviedla, že po zvážení súhrnu vyhotoveného 10. januára 2006 generálnym riaditeľom generálneho riaditeľstva Komisie „Preklady“, stanoviska vypracovaného 7. marca 2006 zodpovedným pracovníkom oddelenia „Právne záležitosti“ CdT, ako aj správy vypracovanej profesorom práva zastáva názor, že nie je povinná platiť „príspevky zamestnávateľa“ na dôchodkový systém Spoločenstva. Napriek tomu vyzvala Komisiu, aby s cieľom nájsť konečné riešenie tejto otázky súhlasila s predložením veci na rozhodcovské konanie.

32

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 15. júna 2006 podala Komisia túto žalobu.

33

Uznesením z 11. decembra 2007 Súdny dvor postúpil vec Súdu prvého stupňa.

34

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

35

CdT navrhuje, aby Všeobecný súd:

36

Podľa článku 111 rokovacieho poriadku, ak je zrejmé, že návrh nie je prípustný, Všeobecný súd môže bez ďalšieho konania vo veci rozhodnúť odôvodneným uznesením.

37

V prejednávanej veci má Všeobecný súd vec na základe prieskumu spisu za dostatočne objasnenú, aby mohol rozhodnúť bez pokračovania v konaní.

38

CdT voči tejto žalobe vznáša dve námietky neprípustnosti. Prvá je vyvodzovaná z toho, že napadnutý akt nie je opatrením vyvolávajúcim záväzné právne účinky takej povahy, aby sa dotýkali záujmov Komisie a podstatne menili jej právne postavenie. Druhá námietka neprípustnosti vznesená CdT je vyvodzovaná z toho, že táto agentúra nie je súčasťou inštitúcií vymenovaných v článku 230 ES, pri ktorých Všeobecný súd preskúmava zákonnosť aktov.

39

Najskôr je potrebné preskúmať prvú námietku neprípustnosti.

40

CdT tvrdí, že napadnutý akt, ktorý spočíva v zaslaní stanoviska z 22. marca 2006, nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť, pretože článok 230 ES výslovne vylučuje stanoviská z prieskumu zákonnosti, ktorý upravuje.

41

CdT sa okrem iného odvoláva na judikatúru, podľa ktorej, po prvé, predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES môžu byť iba opatrenia majúce záväzné právne účinky, ktoré by sa mohli dotýkať záujmov žalobcu a podstatne meniť jeho právne postavenie a, po druhé, podľa ktorej pre určenie, či akt takéto účinky má, je potrebné venovať sa jeho podstate.

42

Uvádza, že napadnutý akt nie je rozhodnutím a nevyvoláva nijaký záväzný právny účinok. Stanovisko z 22. marca 2006 obsahovalo posúdenie otázky, či CdT predstavuje alebo nepredstavuje dotovanú agentúru, a Komisii adresovalo výzvu na prerušenie postupu vymáhania sporných pohľadávok, ako aj na predloženie sporu rozhodcovskému konaniu, čo Komisia v správe určenej CdT nikdy formálne neodmietla. Ide teda o jednoduché zaujatie stanoviska sprevádzaného výzvou na neskoršie rokovanie s cieľom nájsť riešenie prijateľné pre obe strany, a nie o akt rozhodnutia. CdT okrem toho nikdy formálne nenamietalo proti žiadosti Komisie, ale uspokojilo sa so želaním získať objasnenia od tejto inštitúcie.

43

Napadnutý akt predstavuje jednoducho akt, ktorým bolo zaslané stanovisko z 22. marca 2006, ktoré neobsahovalo žiadne posúdenie jeho významu.

44

Samotná skutočnosť, že napadnutý akt predstavuje odpoveď na žiadosť obsiahnutú v oznámení generálneho riaditeľa generálneho riaditeľstva „Personál a správa“ z 21. marca 2006 adresovanom dočasnému riaditeľovi CdT, nestačí na to, aby bol považovaný za rozhodnutie, ktoré môže byť predmetom žaloby na základe článku 230 ES.

45

Navyše, keďže Komisia uznala, že sa nemôže odvolať na záväzný právny základ takej povahy, aby odôvodnil povinnosť CdT zaplatiť príspevok na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúci na zamestnávateľa, CdT sa domnieva, že odpoveď na jednoduchú výzvu Komisie na zaplatenie o to viac nepredstavuje rozhodnutie. Otázka, či prejav názoru vyjadrený inštitúciou predstavuje alebo nepredstavuje rozhodnutie, ktoré môže byť predmetom žaloby, by totiž závisela od otázky, či pôvodca sporného aktu konal na základe zákonného ustanovenia, ktoré mu zveruje rozhodovaciu právomoc, a či môže predmetný akt vyvolať právne účinky.

46

Okrem toho samotné tvrdenie, že CdT je čiastočne dotovanou agentúrou, nemôže samo osebe ovplyvniť záujmy Komisie tým, že podstatne zmení jej právne postavenie.

47

CdT napokon zastáva názor, že práve konanie Komisie, konkrétne vymáhanie sporných pohľadávok ich započítaním a podanie žaloby o neplatnosť, môže ovplyvniť jeho záujmy tým, že zmení jeho právnu situáciu. Namiesto podania žaloby o neplatnosť proti aktu bez právneho významu mala Komisia podľa neho prijať rozhodnutie vyvolávajúce záväzné právne účinky, ktorého zákonnosť by CdT mohlo namietať.

48

Komisia tvrdí, že na určenie toho, či môžu byť akty predmetom žaloby na základe článku 230 ES, sa treba pridŕžať ich obsahu, ako aj zámeru ich pôvodcu. Podľa ustálenej judikatúry je totiž forma, v ktorej je akt alebo rozhodnutie vydané, v zásade bezvýznamná, pokiaľ ide o možnosť napadnúť tento akt alebo toto rozhodnutie žalobou o neplatnosť.

49

Napadnutý akt teda odpovedal na žiadosť generálneho riaditeľa generálneho riaditeľstva „Personál a správa“ smerujúcu k „získaniu formálneho a odôvodneného stanoviska správnej rady [CdT] k plateniu zamestnávateľskej časti dôchodkového príspevku [CdT] do všeobecného rozpočtu od rozpočtového roku 1998“. Z hľadiska svojej podstaty a úmyslu mal byť preto považovaný za vyjadrenie stanoviska CdT k plateniu príspevku na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúceho na zamestnávateľa do všeobecného rozpočtu.

50

Komisia tvrdí, že ide o jasné zaujatie stanoviska a že oznámenie dočasného riaditeľa CdT, ktoré toto stanovisko prednieslo, predstavuje akt napadnuteľný na základe článku 230 ES.

51

Podľa Komisie vyplýva povaha napadnutého aktu ako rozhodnutia takisto z kontextu, v ktorom je vydaný. Od roku 2000 totiž CdT na rozdiel od ÚHVT a OCVV sústavne odmietalo platiť príspevok na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúci na zamestnávateľa. Okrem toho Komisia odmietla akékoľvek rozhodcovské konanie v oznámení zo 7. marca 2006 (pozri bod 28 vyššie). Za týchto okolností sú tvrdenia CdT, podľa ktorých napadnutý akt obsahoval výzvu na neskoršie rozhovory a návrh na rozhodcovské konanie, vykonštruované.

52

Podľa ustálenej judikatúry výlučne opatrenia majúce záväzné právne účinky, ktoré by sa mohli dotýkať záujmov tretích osôb a podstatne meniť ich právne postavenie, sú aktmi, proti ktorým možno podať žalobu o neplatnosť v zmysle článku 230 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. apríla 2008, Cestas/Komisia, T-260/04, Zb. s. II-701, bod 67 a tam citovaná judikatúra).

53

Navyše sa treba pridŕžať podstaty opatrenia, ktorého zrušenie sa požaduje, na určenie toho, či môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, pričom forma, v ktorej bolo toto opatrenie vydané, je v tomto ohľade v zásade bezvýznamná (pozri rozsudok Cestas/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 68 a citovaná judikatúra).

54

Iba akt, ktorým jeho pôvodca jednoznačne a s konečnou platnosťou určuje svoje stanovisko vo forme umožňujúcej identifikovať jeho povahu, predstavuje rozhodnutie, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, avšak pod podmienkou, že toto rozhodnutie nepredstavuje potvrdenie predošlého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 26. mája 1982, Nemecko a Bundesanstalt für Arbeit/Komisia, 44/81, Zb. s. 1855, bod 12). V prípade, keď je napadnutý akt čisto potvrdzujúci, je žaloba prípustná iba pod podmienkou, že potvrdený akt už bol v určenej lehote napadnutý (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1997, AssiDomän Kraft Products a i./Komisia, T-227/95, Zb. s. II-1185, bod 29 a citovaná judikatúra). Keď teda žalobca nechá uplynúť lehotu na konanie proti rozhodnutiu, ktoré jednoznačne stanovilo opatrenie zahŕňajúce právne účinky ovplyvňujúce jeho záujmy a ktoré je preňho záväzné, nie je možné prinavrátiť túto lehotu tým, že pôvodca predmetného aktu bude požiadaný o zrušenie svojho rozhodnutia a podaním žaloby proti zamietavému rozhodnutiu potvrdzujúcemu predtým prijaté rozhodnutie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 1995, Cobrecaf a i./Komisia, T-514/93, Zb. s. II-621, bod 44 a tam citovaná judikatúra).

55

Naopak, písomné prejavenie názoru alebo samotné vyjadrenie úmyslu nemôže predstavovať rozhodnutie takej povahy, aby bolo predmetom žaloby o neplatnosť, keďže nemôže vyvolať právne účinky alebo k vyvolaniu takých účinkov nesmeruje (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 27. marca 1980, Sucrimex a Westzucker/Komisia, 133/79, Zb. s. 1299, body 15 až 19, a z 27. septembra 1988, Spojené kráľovstvo/Komisia, 114/86, Zb. s. 5289, body 12 až 15).

56

Okrem toho súdy vo veci žalôb o neplatnosť podaných fyzickými alebo právnickými osobami rozhodli, že každý list zaslaný ako odpoveď na žiadosť prednesenú jeho príjemcom nepredstavuje nevyhnutne rozhodnutie otvárajúce tomuto príjemcovi cestu k žalobe o neplatnosť (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 27. januára 1993, Miethke/Parlament, C-25/92, Zb. s. I-473, bod 10).

57

Práve vo svetle týchto zásad je potrebné určiť, či môže byť napadnutý akt predmetom žaloby o neplatnosť, čo CdT popiera z dôvodu, že tento akt nie je rozhodnutím a nevyvoláva žiadne záväzné právne účinky.

58

V prvom rade z judikatúry (pozri bod 53 vyššie) vyplýva, že záleží iba na podstate napadnutého aktu a v zásade nie na jeho forme. Forma, v akej je akt prijatý, totiž nemôže zmeniť jeho povahu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T-3/93, Zb. s. II-121, bod 57 a citovanú judikatúru) a v dôsledku toho nemá vôbec rozhodujúcu povahu. Napriek tomu však nie je vylúčené, aby Súd prvého stupňa vzal do úvahy formu, v ktorej sú prijaté akty, ktorých zrušenie sa od neho požaduje, keďže táto môže prispieť k identifikovaniu jeho povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok Nemecko a Bundesanstalt für Arbeit/Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 12).

59

Je teda potrebné overiť, či napadnutý akt z hľadiska svojej podstaty jednak môže vyvolať právne účinky z dôvodu právomoci jeho pôvodcu (pozri v tomto zmysle uznesenie Miethke/Parlament, už citované v bode 56 vyššie, body 15 a 16) a jednak, či skutočne také účinky vyvoláva.

60

Po prvé, z rozdelenia právomocí medzi riaditeľa CdT a správnu radu tejto agentúry zavedeného článkami 9 a 13 až 15 nariadenia č. 2965/94 (pozri body 5, 9 a 11 vyššie) vyplýva, že zásadné rozhodnutie vzťahujúce sa na platenie príspevku CdT na dôchodkový systém Spoločenstva spadá do právomoci uvedenej správnej rady. Tá, ako správne tvrdí Komisia, teda mohla prijať rozhodnutie takej povahy, aby ovplyvnilo právne postavenie tretích osôb, konkrétne finančné záujmy Spoločenstva.

61

Po druhé, napadnutý akt spočíva v jednoduchom zaslaní stanoviska z 22. marca 2006. Hoci predstavuje odpoveď na výzvu Komisie na zaujatie stanoviska k zásade platenia príspevku na financovanie dôchodkového systému Spoločenstva zo strany CdT, tak ako to tvrdí Komisia, uvedené oznámenie samo osobe nemá právny význam. Napriek tomu nemožno vylúčiť, že pokiaľ ide o zaslaný akt, ovplyvňuje záujmy Komisie tým, že mení jej právne postavenie. Je teda potrebné preskúmať podstatu stanoviska z 22. marca 2006.

62

V tomto zmysle treba poznamenať, že dokument je nazvaný „stanovisko“, z čoho, ako uvádza CdT, v zásade vyplýva, že tento akt nemôže byť predmetom prieskumu zákonnosti. Keďže sa však treba pridŕžať podstaty aktu a nie jeho formy (pozri body 53 a 58 vyššie), samotná okolnosť, že je akt nazvaný „stanovisko“, neumožňuje iba z tohto jediného dôvodu dospieť k záveru, že žaloba je neprípustná. Naopak, aby sa v rámci výkladu obsahu aktu mohlo posúdiť, či má tento akt povahu rozhodnutia, treba uvedený názov zohľadniť bez toho, aby sa tomuto konštatovaniu pripisoval rozhodujúci význam.

63

Správna rada CdT v stanovisku predovšetkým uviedla:

„Správna rada [CdT] so záujmom vzala na vedomie rozličné listiny, ktoré jej boli odovzdané v záležitosti pravidiel uplatniteľných na platenie príspevkov zamestnávateľa na dôchodkový systém Spoločenstva za splnomocnených zástupcov [CdT]…

Podľa [dvoch] stanovísk sa zdá, že [CdT], ktorého jednou z úloh je účasť na Medziinštitúcionálnom prekladateľskom výbore a ktoré dostáva z tohto dôvodu dotáciu zo všeobecného rozpočtu [Únie], má naozaj povahu dotovanej agentúry, zatiaľ čo Komisia s týmto názorom nesúhlasí. Správna rada [CdT] sa preto domnieva, že [CdT] nie je povinné platiť príspevky zamestnávateľa na dôchodkový systém Spoločenstva.“

64

V tejto veci nepredstavuje posledná veta citácie reprodukovanej v bode 63 vyššie konečné zaujatie stanoviska, ktoré by malo povahu rozhodnutia v zmysle judikatúry citovanej v bode 54 vyššie.

65

Zatiaľ čo totiž Komisia mohla na základe článku 72 ods. 2 nariadenia č. 1605/2002 prijať rozhodnutie zaväzujúce CdT zaplatiť sumy, o ktorých sa domnievala, že ich táto agentúra dlhuje, útvary tejto inštitúcie sa pri viacerých príležitostiach uspokojili s výzvou, aby CdT samo od seba zaplatilo príspevok na financovanie dôchodkového systému Spoločenstva za rozpočtové roky 1998 až 2005. V odpovedi na tieto výzvy sa CdT niekoľkokrát pýtalo útvarov Komisie na existenciu právneho základu, ktorý môže odôvodniť zaplatenie predmetného príspevku (pozri body 15, 18, 20, 23 a 27 vyššie).

66

V tomto kontexte treba dospieť k záveru, že v stanovisku z 22. marca 2006 sa správna rada CdT obmedzila na oboznámenie Komisie so svojím názorom, podľa ktorého Komisia neposkytla uspokojujúcu odpoveď na jej opakované žiadosti a spresnila právny základ, o ktorý sa pri nároku na túto platbu opiera. Navyše treba poznamenať, že stanovisko z 22. marca 2006 sa končí výzvou na nadviazanie rokovania a návrhom na postup smerujúci k urovnaniu sporu. Za týchto okolností nemá zaujatie stanoviska správnou radou CdT konečný charakter a nemohlo vyvolať záväzné právne účinky takej povahy, aby sa dotýkali záujmov Komisie a podstatne menili jej právne postavenie.

67

Okrem toho treba poznamenať, že i za predpokladu, že zaujatie stanoviska obsiahnuté v liste z 22. marca 2006 by naopak mohlo byť považované za zaujatie stanoviska vyvolávajúceho právne účinky, správna rada CdT už 11. apríla 2000 (pozri bod 18 vyššie), následne 27. októbra 2000 (pozri bod 21 vyššie) a 26. októbra 2001 (pozri bod 25 vyššie) porovnateľnými a jednoznačnými pojmami namietala proti povinnosti platiť akýkoľvek príspevok na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúci na zamestnávateľa. Za týchto okolností malo stanovisko z 22. marca 2006 čisto potvrdzujúci charakter vo vzťahu k predošlým stanoviskám správnej rady CdT. Keďže však posledné uvedené stanoviská neboli v lehote stanovenej pre podanie žaloby o neplatnosť napadnuté, táto žaloba je neprípustná na základe judikatúry uvedenej v bode 54 vyššie.

68

Po druhé, nijaký z argumentov prednesených Komisiou nie je takej povahy, aby preukázal prípustnosť žaloby.

69

Jednak je pravda, že napadnutý akt predstavuje odpoveď na výzvu adresovanú generálnym riaditeľom generálneho riaditeľstva „Personál a správa“ (pozri bod 29 vyššie), ktorej cieľom bolo od správnej rady CdT získať „formálne a odôvodnené stanovisko“ k plateniu príspevku na dôchodkový systém Spoločenstva pripadajúceho na zamestnávateľa za rozpočtové roky 1998 až 2005. Každá správa opúšťajúca agentúru Spoločenstva ako odpoveď na žiadosť prednesenú príjemcom správy však nevyhnutne nepredstavuje rozhodnutie, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť (pozri v tomto zmysle uznesenie Miethke/Parlament, už citované v bode 56 vyššie, bod 10).

70

Ďalej skutočnosť, že v kontexte, v ktorej bola podaná, má výzva obsiahnutá v stanovisku z 22. marca 2006 na začatie rokovaní s Komisiou a na spoločné predloženie veci na rozhodcovské konanie neprirodzenú povahu, neumožňuje považovať tento návrh iba za zdržiavanie. Ako bolo totiž uvedené v bode 65 vyššie, Komisia mohla prijať rozhodnutie zaväzujúce CdT zaplatiť príspevky, o ktorých sa domnievala, že ich táto agentúra dlhuje. V takom prípade by bola táto agentúra adresátom rozhodnutia meniaceho jej právnu situáciu, proti ktorému by mohla, pokiaľ by to považovala za dôvodné, podať žalobu o neplatnosť.

71

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvej námietke neprípustnosti vznesenej CdT treba vyhovieť. Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmavať druhú námietku neprípustnosti vznesenú CdT, musí byť táto žaloba zamietnutá ako zjavne neprípustná.

72

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo svojich návrhoch úspech, je povinná nahradiť trovy konania, ak to v tomto zmysle navrhlo CdT.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

nariadil: