Zásada predbežnej opatrnosti

Zásadou predbežnej opatrnosti sa rozumie taký prístup k riadeniu rizík, podľa ktorého by sa istá politika či isté opatrenie nemali vykonávať, ak existuje možnosť, že politika alebo opatrenie môžu privodiť škodu verejnosti či životnému prostrediu, a ak ešte v tejto otázke nebola dosiahnutá vedecká zhoda. Politiku alebo opatrenie je možné prehodnotiť, keď bude k dispozícii viac vedeckých informácií. Zásada predbežnej opatrnosti sa vymedzuje v článku 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) ako zásada predchádzania škodám.

Pojem zásada predbežnej opatrnosti bol prvýkrát použitý v oznámení Európskej komisie prijatom vo februári 2000, v ktorom bola zásada spolu s plánom jej uplatňovania vymedzená.

Zásada predbežnej opatrnosti sa môže uplatniť len v prípade možného ohrozenia a nesmú sa ňou odôvodňovať svojvoľné rozhodnutia.

Medzi prípady, keď EÚ využila zásadu predbežnej opatrnosti, patria jej regulačný rámec pre chemické látky [nariadenie (ES) č. 1907/2006 známe aj ako REACH] a všeobecné nariadenie o potravinovom práve [nariadenie (ES) č. 178%2002].