Migrácia a azyl

Článkom 67 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) sa Európskej únii (EÚ) zveruje úloha zabezpečiť absenciu kontrol osôb na vnútorných hraniciach a tvoriť spoločnú politiku v oblasti azylu, prisťahovalectva a kontroly vonkajších hraníc, ktorá sa zakladá na solidarite medzi členskými štátmi EÚ a ktorá je spravodlivá voči štátnym príslušníkom krajín mimo EÚ.

V článku 77 ZFEÚ sa od EÚ vyžaduje, aby vytvorila politiku v oblasti hraničných kontrol osôb a účinného monitorovania vonkajších hraníc, absencie kontrol osôb na vnútorných hraniciach a postupného zavedenia integrovaného systému riadenia vonkajších hraníc.

V článku 78 ZFEÚ sa od EÚ vyžaduje, aby vytvorila spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi krajiny mimo EÚ, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non-refoulement (hlavná zásada v oblasti medzinárodných práv utečencov a ľudských práv, ktorou sa štátom zakazuje vrátenie jednotlivcov do krajiny, v ktorej existuje skutočné riziko, že budú vystavení prenasledovaniu, mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu správaniu alebo akémukoľvek porušeniu ľudských práv).

V súlade s článkom 79 ZFEÚ je cieľom prisťahovaleckej politiky EÚ zabezpečiť riadenie migračných tokov, zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi krajín mimo EÚ, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v členských štátoch, ako aj predchádzanie a boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi.

V otázke legálneho prisťahovalectva má EÚ právomoc stanoviť podmienky upravujúce vstup do členského štátu a oprávnený pobyt v ňom vrátane účelu zjednotenia rodiny štátnych príslušníkov krajín mimo EÚ. Členské štáty však majú právomoc stanovovať počty štátnych príslušníkov krajín mimo EÚ, ktorým povolia vstup na účely hľadania zamestnania.

EÚ sa usiluje predchádzať nelegálnemu prisťahovalectvu a obmedzovať ho, a to najmä prostredníctvom účinnej politiky návratu a readmisie a takým spôsobom, aby sa dodržiavali ľudské práva.

Podľa článku 80 ZFEÚ sa politika EÚ v oblasti migrácie a azylu riadi zásadou solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi vrátane jej finančných dôsledkov.

EÚ už niekoľko rokov rozvíja a spresňuje svoj spoločný prístup k migrácii a azylu. Od roku 1999 pracuje na vytvorení spoločného európskeho azylového systému. V roku 2020 Európska komisia zverejnila svoj Nový pakt o migrácii, ktorý sa vzťahuje na všetky potrebné rozličné prvky v záujme komplexného európskeho prístupu k migrácii, a ktorým sa má zabezpečiť väčšia konzistentnosť integrovania vnútorných a vonkajších aspektov migračných politík. Komisia navrhuje zlepšené, zrýchlené a lepšie integrované postupy v celom systéme v oblasti azylu a migrácie a usiluje sa zabezpečiť vyrovnaný spoločný rámec spájajúci všetky aspekty politiky v oblasti azylu a migrácie. Uznáva, že účinné návraty si vyžadujú zlepšenie postupov vo vnútri EÚ, ktorými by sa obmedzili rozdielnosti národných prístupov a užšie by sa prepojila spolupráca a posilnená solidarita medzi všetkými členskými štátmi.

Politika EÚ v oblasti migrácie a azylu sa vzťahuje na všetky členské štáty s výnimkou Dánska, ktoré sa nezúčastňuje v súlade s protokolom 22 (opt-out), a Írska, ktoré využíva právo zúčastniť sa (opt-in) v rámci osobitných opatrení v súlade s protokolom 21.

Politika EÚ v oblasti hraníc patrí pod schengenské acquis a vzťahuje sa na členské štáty a krajiny pridružené k Schengenu (Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko) v súlade s protokolom 19. Írsko sa nezúčastňuje na opatreniach schengenského acquis týkajúcich sa hraníc.