Hierarchia noriem EÚ

Hierarchia noriem sa vzťahuje na myšlienku, že v právnom systéme existuje vertikálne usporiadanie právnych aktov, pričom akty na nižších úrovniach hierarchie podliehajú aktom na vyššej úrovni hierarchie.

Lisabonskou zmluvou sa ponechala hierarchia právnych aktov, ktorá bola navrhnutá neratifikovanou ústavnou zmluvou.

Na vrchole hierarchie noriem EÚ je primárne právo, ktoré pozostáva z/zo:

• zakladajúcich zmlúv EÚ (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ)) a ich protokolov,
• Charty základných práv (článok 6 Zmluvy o Európskej únii) a
• všeobecných zásad stanovených Súdnym dvorom Európskej únie.

Ďalšie v hierarchii sú medzinárodné dohody s krajinami mimo EÚ alebo s medzinárodnými organizáciami. Tieto dohody sa odlišujú od primárneho aj sekundárneho práva a tvoria osobitnú kategóriu.

Pod tým je sekundárne právo, ktoré tvoria všetky legislatívne a nelegislatívne akty prijaté inštitúciami EÚ, ktoré umožňujú EÚ vykonávať jej právomoci.

Legislatívne akty sú nariadenia, smernice a rozhodnutia prijaté riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom (článok 289 ZFEÚ).

Sú na vyššej úrovni ako nelegislatívne akty, medzi ktoré patria najmä delegované a vykonávacie akty.

Zatiaľ čo delegované akty (článok 290 ZFEÚ) umožňujú Európskej komisii dopĺňať alebo meniť nepodstatné časti legislatívnych aktov EÚ, vykonávacie akty (článok 291 ZFEÚ) stanovujú podrobné pravidlá umožňujúce ich jednotné vykonávanie.