Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci C‑297/07,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 35 EÚ, podaný rozhodnutím Landgericht Regensburg (Nemecko) z 30. mája 2007 a doručený Súdnemu dvoru 21. júna 2007, ktorý súvisí s trestným konaním vedeným proti:

Klausovi Bourquainovi,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans, sudcovia J.‑C. Bonichot, J. Makarczyk, P. Kūris a L. Bay Larsen (spravodajca),

generálny advokát: D. Ruiz‑Jarabo Colomer,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– K. Bourquain, v zastúpení: C.‑M. Engel, Rechtsanwalt,

– Staatsanwaltschaft Regensburg, v zastúpení: J. Plöd, Leitender Oberstaatsanwalt,

– česká vláda, v zastúpení: T. Boček, splnomocnený zástupca,

– maďarská vláda, v zastúpení: J. Fazekas, splnomocnená zástupkyňa,

– holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels a M. de Grave, splnomocnení zástupcovia,

– portugalská vláda, v zastúpení: L. Fernandes, splnomocnený zástupca,

– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: R. Troosters a S. Grünheid, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. apríla 2008,

vyhlásil tento

Rozsudok

Odôvodnenie

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, uzatvorená medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky, o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko) (ďalej len „DVSD“).

2. Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania, ktoré sa začalo v Nemecku 11. decembra 2002 proti pánovi Bourquainovi, nemeckému štátnemu príslušníkovi, vo veci trestného činu vraždy, hoci trestné konanie, ktoré začal pre tie isté skutky súdny orgán iného zmluvného štátu proti uvedenej osobe, sa už skončilo 26. januára 1961 odsúdením v konaní proti ušlému.

Právny rámec

Právo Európskej únie

3. Podľa článku 1 protokolu, ktorým sa začleňuje schengenské acquis do rámca Európskej únie a ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou (ďalej len „protokol“), je trinásť členských štátov Európskej únie vrátane Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky oprávnených založiť medzi sebou užšiu spoluprácu v rámci pôsobnosti schengenského acquis tak, ako je uvedené v prílohe k tomuto protokolu.

4. K takto definovanému schengenskému acquis patrí predovšetkým dohoda podpísaná 14. júna 1985 v Schengene medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13; Mim. vyd. 19/002, s. 3, ďalej len „Schengenská dohoda“), ako aj DVSD.

5. Podľa článku 2 ods. 1 druhého pododseku druhej vety protokolu prijala Rada Európskej únie 20. mája 1999 rozhodnutie 1999/436/ES, ktorým sa v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii stanovuje právny základ pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria schengenské acquis (Ú. v. ES L 176, s. 17; Mim. vyd. 19/001, s. 152). Z článku 2 tohto rozhodnutia v spojení s prílohou A tohto rozhodnutia vyplýva, že Rada stanovila články 34 EÚ a 31 EÚ za právny základ článkov 54 až 58 DVSD.

6. Podľa ustanovenia článku 54 DVSD, ktorý je súčasťou kapitoly 3, nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“, hlavy III, nazvanej „Polícia a bezpečnosť“:

„Osoba právoplatne odsúdená [alebo oslobodená spod obžaloby – neoficiálny preklad ] jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

7. Článok 57 ods. 1 a 2 DVSD stanovuje:

„1. Ak nie je [je – neoficiálny preklad ] určitá osoba obvinená z trestného činu na území jednej zmluvnej strany a príslušné úrady tejto zmluvnej strany majú dôvod k predpokladu, že toto obvinenie sa týka toho istého činu, za ktorý bola dotyčná osoba už právoplatne odsúdená na území inej zmluvnej strany, požiadajú tieto úrady v prípade, že to uznajú za potrebné, o vecné informácie príslušné úrady tej zmluvnej strany, na území ktorej bolo rozhodnutie vynesené.

2. Vyžiadané informácie musia byť čo najskôr oznámené a zohľadnené pri rozhodovaní o pokračovaní konania.“

8. Článok 58 DVSD stanovuje:

„Vyššie uvedené ustanovenia nie sú v rozpore s používaním ďalších ustanovení [širších ustanovení – neoficiálny preklad ] vnútroštátneho práva o zákaze dvojitého trestu v súvislosti so súdnymi výnosmi [súdnymi rozhodnutiami – neoficiálny preklad ] vydanými v zahraničí.“

9. Pokiaľ ide o územnú pôsobnosť článkov 54 až 58 DVSD, z článku 6 rozhodnutia 1999/436 vyplýva, že túto pôsobnosť vymedzuje článok 138 DVSD. Tento článok ustanovuje:

„Ustanovenia [DVSD] platia pre Francúzsku republiku len na európskom území Francúzskej republiky.

…“

10. Z informácie týkajúcej sa dátumu nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 1. mája 1999 (Ú. v. ES L 114, s. 56) vyplýva, že Spolková republika Nemecko vyhlásila na základe článku 35 ods. 2 EÚ, že uznáva právomoc Súdneho dvora Európskych spoločenstiev podľa podmienok stanovených v článku 35 ods. 3 písm. b) EÚ.

Vnútroštátne právo

11. Článok 120 siedmy až deviaty odsek Code de justice militaire pour l’armée de terre français (Francúzsky vojenský trestný zákonník pre pozemnú armádu) (JOFR z 15. marca 1928), v znení účinnom k 26. januáru 1961, stanovuje:

„Rozsudok, vyhlásený v riadnej forme v neprítomnosti obžalovaného, je… doručený obžalovanej osobe neprítomnej na pojednávaní… alebo na miesto jej bydliska.

V lehote piatich dní odo dňa tohto doručenia osoba odsúdená v neprítomnosti môže podať odpor. Ak uplynie lehota piatich dní bez toho, aby bol podaný odpor, rozsudok sa považuje za vyhlásený v rámci kontradiktórneho konania.

Ak však rozsudok nebol nikomu doručený alebo ak nevyplýva z aktov, ktorým sa vykonáva rozsudok, že odsúdený mal o ňom vedomosť, lehota na podanie odporu uplynie až uplynutím lehoty premlčania trestu.“

12. Článok 121 uvedeného zákonníka, ako bol zmenený a doplnený v čase skutkových okolností vo veci samej, stanovuje s odkazom na článok 639 Code de procédure pénale français (Francúzsky trestný poriadok), že pokiaľ sa objaví osoba odsúdená v konaní proti ušlému predtým, než sa trest premlčí, tento trest sa nevykoná, ale začne sa nové konanie za prítomnosti obvineného.

13. V súlade s článkom 763 code de procédure pénale premlčacia lehota na vykonanie trestu, na ktorú odkazujú článok 120 ods. 9 a článok 121 uvedeného code de justice militaire, je 20 rokov.

14. Článok 1 zákona č. 68‑697 z 31. júla 1968 o amnestii (JOFR z 2. augusta 1968, s. 7521), ktorý je súčasťou hlavy I tohto zákona, nazvanej „O všeobecnej amnestii všetkých trestných činov, ktoré boli spáchané v súvislosti s udalosťami v Alžírsku“, stanovuje:

„Amnestujú sa so všetkými právnymi účinkami všetky trestné činy, ktoré boli spáchané v súvislosti s udalosťami v Alžírsku.

Za trestné činy spáchané v súvislosti s udalosťami v Alžírsku sa považujú všetky trestné činy, ktoré spáchali príslušníci ozbrojených zborov, ktorí slúžili v Alžírsku počas obdobia uvedeného v ods. 1 tohto článku.“

15. Článok 4 ods. 1 uvedeného zákona spresňuje, že účinky amnestie, ktorú stanovuje, vymedzujú články 9 až 16 zákona č. 66‑396 zo 17. júna 1966 o amnestii trestných činov zameraných proti bezpečnosti štátu alebo spáchaných v súvislosti s udalosťami v Alžírsku (JOFR z 18. júna 1966, s. 4915).

16. Článok 9 zákona č. 66‑396 stanovuje:

„Amnestia spôsobuje, bez toho, aby bola dôvodom na reštitúciu, upustenie od výkonu všetkých hlavných, vedľajších a dodatočných trestov, najmä detencie, ako aj všetkých následných strát vojenskej a inej hodnosti a straty práv. Páchateľovi trestného činu plynie z nej výhoda zastavenia trestného stíhania, ktorá by mu mohla byť priznaná v čase skoršieho odsúdenia.“

17. Článok 15 uvedeného zákona spresňuje:

„Každej osobe, ktorá v súvislosti s výkonom svojej funkcie získala vedomosť o trestoch…. zahladených amnestiou, sa zakazuje ich pripomínať v akejkoľvek forme alebo ponechať ich v akomkoľvek dokumente. Tento zákaz sa však nevzťahuje na autentické originály rozsudkov a rozhodnutí.“

Skutkové okolnosti trestného konania a prejudiciálna otázka

18. Dňa 26. januára 1961 v Bône (Alžírsko) odsúdil Tribunal permanent des forces armées de la zone est constantinoise (Stály súd ozbrojených síl zóny východného Constantinu) pána Bourquaina, ktorý slúžil vo francúzskej cudzineckej légii, na trest smrti v konaní proti ušlému, pričom ho svojím rozsudkom uznal za vinného zo spáchania trestného činu dezercie a vraždy.

19. Tento stály súd na základe uplatnenia Code de justice militaire pour l’armée de terre français považoval za preukázané, že 4. mája 1960 počas svojej dezercie na alžírsko‑tuniskej hranici pán Bourquain usmrtil zastrelením iného vojaka cudzineckej légie, tiež nemeckého štátneho príslušníka, ktorý mu chcel zabrániť v dezercii.

20. Keďže pán Bourquain utiekol do Nemeckej demokratickej republiky, nikdy sa nedozvedel o doručení rozsudku, ktorý bol vyhlásený v konaní proti ušlému, a trest, ktorý mu bol uložený rozsudkom, ktorý sa považoval za vyhlásený v rámci kontradiktórneho konania, nemohol byť vykonaný.

21. Iné trestné konania proti pánovi Bourquainovi neboli začaté ani vo Francúzsku, ani v Alžírsku. Okrem toho vo Francúzsku boli všetky trestné činy spáchané v súvislosti s vojnou v Alžírsku amnestované vyššie uvedenými zákonmi. Naproti tomu v Spolkovej republike Nemecko bolo začaté vyšetrovanie proti nemu za tie isté skutky a v roku 1962 bol úradom bývalej Nemeckej demokratickej republiky adresovaný zatýkací rozkaz, ktoré ho zamietli.

22. Na konci roka 2001 sa zistilo, že pán Bourquain žije v oblasti Regensburg (Nemecko). Dňa 11. decembra 2002 ho Staatsanwaltschaft Regensburg (prokuratúra v Regensburgu) obžalovala z trestného činu úkladnej vraždy za tie isté skutky na základe § 211 nemeckého trestného zákona v konaní pred vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23. Za týchto okolností listom zo 17. júla 2003 vyžiadal vnútroštátny súd od ministère de la Justice français (francúzske ministerstvo spravodlivosti) na základe článku 57 ods. 1 DVSD vyjadrenie, či rozsudok Tribunal permanent des forces armées de la zone est constantinoise z 26. januára 1961 bráni začatiu trestného konania v Nemecku za tie isté skutky, a to z dôvodu zákazu dvojitého trestu uvedeného v článku 54 DVSD.

24. Prokurátor parížskeho Tribunal aux armées odpovedal na túto žiadosť o vyjadrenie s tým, že zdôraznil najmä:

„Rozsudok, ktorým sa rozhodlo v konaní proti ušlému, vyhlásený 26. januára 1961 proti [pánovi Bourquainovi], sa stal právoplatným. Rozhodnutie, ktorým sa uložil výnimočný trest – trest smrti, sa stalo nezmeniteľné v roku 1981. Keďže premlčanie trestu v trestnoprávnej oblasti vo francúzskom práve nastane po uplynutí lehoty 20 rokov, rozsudok už nemôže byť vykonaný vo Francúzsku.“

25. Okrem toho vnútroštátny súd vyžiadal znalecký posudok od Max‑Planck‑Institut für ausländisches und internationales Strafrecht (Inštitútu Maxa Plancka pre zahraničné a medzinárodné trestné právo) o výklade článku 54 DVSD v súvislosti s okolnosťami vo veci samej. Vo svojom posudku z 9. mája 2006 tento inštitút dospel k záveru, že napriek tomu, že trest uložený v konaní proti ušlému nemohol byť okamžite vykonaný z dôvodov osobitostí francúzskeho procesného práva, podmienky uplatnenia článku 54 DVSD vo veci samej sú splnené, čo bráni začatiu nového trestného konania proti pánovi Bourquainovi. Inštitút odpovedal na žiadosť o dodatočné vyjadrenie listom zo 14. februára 2007 tak, že zotrval na svojom stanovisku.

26. Keďže Landgericht de Regensburg sa domnieval, že článok 54 DVSD by sa mohol vykladať v tom zmysle, že prvé odsúdenie štátom, ktorý je zmluvnou stranou, muselo byť niekedy v minulosti vykonateľné, aby mohla vzniknúť prekážka pre začatie nových trestných stíhaní v druhom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Platí zákaz stíhať osobu právoplatne odsúdenú jednou zmluvnou stranou dohovoru inou zmluvnou stranou dohovoru za ten istý čin, ak trest uložený tejto osobe nemohol byť podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vyhlásený, nikdy vykonaný?“

O právomoci Súdneho dvora

27. Po prvé treba pripomenúť, že Súdny dvor, ako vyplýva z bodu 10 tohto rozsudku, má v predmetnej veci právomoc vykladať DVSD podľa článku 35 EÚ.

28. Po druhé je potrebné spresniť, že článok 54 DVSD sa uplatňuje ration e temporis na trestné konanie, akým je konanie vo veci samej. Aj keď je pravda, že v čase vyhlásenia prvého rozsudku odsudzujúceho pána Bourquaina príslušným súdnym orgánom tohto štátu ešte nebol vo Francúzsku platný, naopak, v čase posudzovania podmienok na uplatnenie zásady ne bis in idem súdom rozhodujúcim v druhom konaní, v rámci ktorého bola položená táto prejudiciálna otázka, už bol platný v oboch dotknutých štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05, Zb. s. I‑6619, bod 22).

29. Po tretie, pokiaľ ide o územnú pôsobnosť článkov 54 až 58 DVSD, treba spresniť, že z článku 6 rozhodnutia 1999/436 v spojení s článkom 138 DVSD vyplýva, že aj keď článok 54 DVSD nikdy nenadobudol účinnosť na alžírskom území, kde bol pán Bourquain prvýkrát odsúdený, uplatnenie tohto článku 54 za osobitných okolností, ktoré charakterizujú uvedené odsúdenie, nemôže závisieť od miesta, kde bol tento trest uložený, keďže rozhodujúcou okolnosťou je, že trest uložil príslušný súdny orgán štátu, ktorý sa stal zmluvnou stranou DVSD.

30. Keďže článok 54 DVSD nestanovuje, ako správne zdôraznila Komisia Európskych spoločenstiev, že dotknutá osoba musí byť nutne odsúdená na území zmluvných strán, toto ustanovenie, ktorého cieľom je ochrana právoplatne odsúdenej osoby proti novým trestným stíhaniam za rovnaké skutky, nemožno vykladať tak, že články 54 až 58 DVSD nie sú nikdy uplatniteľné v prípade osôb, ktoré boli odsúdené zmluvnou stranou vykonávajúcou svoju jurisdikciu mimo územia, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor.

31. V tejto súvislosti treba spresniť, že Tribunal permanent des forces armées de la zone est constantinoise bol francúzskym súdom, ktorý 26. januára 1961 pri odsúdení pána Bourquaina uplatil predmetné francúzske pravidlá práva.

32. Ďalej treba dodať, že článok 58 DVSD v každom prípade povoľuje, aby Spolková republika Nemecko uplatnila širšie vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa týkajú zásady ne bis in idem . Takto môžu štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, uplatňovať túto zásadu na iné súdne rozhodnutia, ako sú tie, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného článku 54 (pokiaľ ide o konania o zastavení trestného stíhania, pozri rozsudok z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge, C‑187/01 a C‑385/01, Zb. s. I‑1345, bod 45).

O prejudiciálnej otázke

33. Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa môže zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD uplatňovať na trestné konanie začaté v štáte, ktorý je zmluvnou stranou, v súvislosti s činmi, za ktoré bol obžalovaný právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby v inom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, aj keď podľa práva štátu, v ktorom bol odsúdený, nemohol byť trest, ktorý mu bol uložený, nikdy vykonaný.

34. Na úvod treba na jednej strane spresniť, ako to tvrdila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že na odsúdenie v konaní proti ušlému sa v zásade tiež môže vzťahovať pôsobnosť článku 54 DVSD, a teda môže predstavovať procesnú prekážku začatia nového konania.

35. Po prvé zo samotného znenia článku 54 DVSD totiž vyplýva, že rozsudky, ktoré boli vyhlásené v konaní proti ušlému, nie sú vylúčené z jeho pôsobnosti, keďže jediná predbežná podmienka uplatniteľnosti tohto článku 54 sa týka vyhlásenia právoplatného rozsudku zmluvnou stranou.

36. Po druhé je dôležité pripomenúť, že uplatnenie článku 54 DVSD nie je podmienené harmonizáciou alebo aproximáciou právnych predpisov v oblasti trestného práva štátov, ktoré sú zmluvnými stranami, v rozsudkoch, ktoré boli vyhlásené v konaní proti ušlému alebo vyhlásených v neprítomnosti (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o konania o zastavení trestného stíhania, rozsudok Gözütok a Brügge, už citovaný, bod 32).

37. Za týchto podmienok článok 54 DVSD bez ohľadu na to, či sa uplatňuje na rozsudok, ktorý bol vyhlásený v konaní proti ušlému v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi štátu, ktorý je zmluvnou stranou, alebo na riadny rozsudok, nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera štátov, ktoré sú zmluvnými stranami, v ich príslušné systémy trestného súdnictva a že každý z uvedených štátov súhlasí s uplatnením trestného práva platného v iných štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami, hoci by uplatnenie jeho vlastnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok Gözütok a Brügge, už citovaný, bod 33).

38. Na druhej strane treba overiť, ako to tvrdí viacero členských štátov a Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že rozsudok, ktorým sa rozhodlo v konaní proti ušlému, vyhlásený Tribunal permanent des forces armées de la zone est constantinoise, je „právoplatným“ v zmysle článku 54 DVSD so zreteľom na okamžitú nemožnosť vykonania sankcie vzhľadom na procesnú povinnosť stanovenú francúzskym právom začať nové konanie, ak sa objaví osoba odsúdená v konaní proti ušlému, tentoraz za jej prítomnosti.

39. V tejto súvislosti česká a maďarská vláda vyjadrujú pochybnosť, či rozsudok uvedeného stáleho súdu je právoplatnou prekážkou trestného stíhania práve z dôvodu tejto povinnosti začať nové konanie v prípade zatknutia ušlého.

40. Jediná skutočnosť, že konanie proti ušlému na základe francúzskeho práva by spôsobilo znovuzačatie konania, ak by pán Bourquain bol zadržaný, resp. zatknutý počas plynutia lehoty na premlčanie trestu a predtým, ako bol amnestovaný, teda v období od 26. januára 1961 do 31. júla 1968, nevylučuje však ako taká, že odsúdenie ušlého možno napriek tomu považovať za právoplatné rozhodnutie v zmysle článku 54 DVSD.

41. Aby sa teda rešpektoval cieľ článku 54 DVSD, ktorým je vylúčiť, aby bola osoba z dôvodu, že vykonáva svoje právo voľného pohybu, stíhaná za ten istý čin na území viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami (pozri rozsudok Gözütok a Brügge, už citovaný, bod 38), je nutné uznať v Európskej únii rozsudok, akým je rozsudok, ktorý vyhlásil 26. januára 1961 Tribunal permanent des forces armées de la zone est constantinoise, ktorým právoplatne rozhodol o trestných činoch kladených za vinu obžalovanému podľa právnych predpisov štátu, ktorý je zmluvnou stranou, ktorý začal prvé trestné konanie.

42. Uskutočnenie uvedeného cieľa by totiž bolo ohrozené, pokiaľ by vnútroštátne procesné osobitosti, ako sú tie, ktoré sú uvedené v ustanoveniach článkov 120 a 121 Code de justice militaire pour l’armée de terre français, neumožňovali zohľadniť výklad pojmu právoplatný rozsudok v zmysle článku 54 DVSD, pod ktorým sa chápu rozsudky vyhlásené v konaní proti ušlému v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

43. V každom prípade je nutné konštatovať, že prokurátor parížskeho Tribunal aux armées bez toho, aby akokoľvek odkázal na skutočnosť, že trestné činy pána Bourquaina boli amnestované v roku 1968, poznamenal, že odsudzujúci rozsudok tohto súdu sa stal nezmeniteľným v roku 1981, to znamená pred začatím druhého trestného konania v Nemecku v roku 2002.

44. V tejto súvislosti treba dodať, že ak zákon č. 68‑697 o amnestii má za následok, že od nadobudnutia jeho účinnosti už nemožno za trestné činy, ktoré spáchal pán Bourquain, uložiť žiadnu sankciu, účinky toho istého zákona, ako ich vymedzujú články 9 a 15 zákona č. 66‑396, nemôžu byť chápané v tom zmysle, že už neexistuje prvý rozsudok v zmysle článku 54 DVSD.

45. Keďže rozsudok, ktorý bol vyhlásený v konaní proti ušlému, za okolností ako vo veci samej musí byť považovaný za právoplatný na účely uplatňovania článku 54 DVSD, treba určiť, či je splnená aj podmienka výkonu uvedená v spomínanom článku, to znamená skutočnosť, že sankcia už nemôže byť vykonaná, keď nikdy v minulosti, dokonca ani pred amnestiou alebo pred premlčaním, nemohla byť sankcia, ktorá bola uložená na základe prvého odsúdenia, priamo vykonaná.

46. V tejto súvislosti maďarská vláda uviedla, že výraz, ktorý je uvedený v článku 54 DVSD a týka sa toho, že sankcia „už nemôže byť vykonaná“ podľa zákonov zmluvnej strany, kde bol rozsudok vyhlásený, sa musí vykladať v tom zmysle, že uložený trest musel byť vykonateľný prinajmenšom ku dňu jeho uloženia vzhľadom na pravidlá štátu, ktorý je zmluvnou stranou, kde bol rozsudok vyhlásený.

47. Uvedená podmienka vykonania však nepredpisuje, že na základe práva toho štátu, kde bol rozsudok vyhlásený, sankcia musela byť vykonateľná priamo, ale vyžaduje iba to, že sankcia, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím, „už nemôže byť vykonaná“. Slová „už ne…“ odkazujú na okamih, keď sa začínajú nové trestné stíhania, v súvislosti s ktorými príslušný vnútroštátny súd v druhom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, musí teda overiť, či sú splnené podmienky uvedené v článku 54 DVSD.

48. Z toho vyplýva, že podmienka výkonu uvedená v spomínanom článku je splnená, keď sa zistí, že v čase, keď sa začne druhé trestné konanie proti tej istej osobe za tie isté činy, ktoré viedli k odsúdeniu v prvom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, sankcia uložená v tomto prvom štáte už nemôže byť vykonaná podľa zákonov tohto štátu.

49. Tento výklad potvrdzuje aj cieľ článku 54 DVSD, ktorý sa zameriava na zabránenie tomu, aby osoba v dôsledku skutočnosti, že vykonáva svoje právo na voľný pohyb, nebola trestne stíhaná za tie isté činy na území viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami.

50. Toto právo na voľný pohyb môže byť v situácii ako v konaní vo veci samej účinne zaručené iba vtedy, ak má osoba istotu, že sa bude môcť, ak už bola raz odsúdená a ak trest, ktorý jej bol uložený, už nemôže byť vykonaný podľa zákonov štátu, ktorý je zmluvnou stranou, ktorý ju odsúdil, pohybovať vnútri schengenského priestoru bez toho, aby sa obávala trestného stíhania v inom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, pretože trest nemohol byť priamo vykonaný z dôvodu procesných osobitostí vnútroštátneho práva prvého štátu, ktorý je zmluvnou stranou.

51. Vo veci samej, v ktorej je nepochybné, že uložený trest nebol už v roku 2002, keď sa začalo druhé trestné konanie v Nemecku, vykonateľný, by však bolo v rozpore s potrebným uplatnením článku 54 DVSD odmietnuť jeho uplatnenie výlučne z dôvodu osobitostí francúzskeho trestného konania, ktoré podmieňujú výkon sankcie novým odsúdením vyhláseným v prítomnosti obžalovaného.

52. Za týchto podmienok treba odpovedať na prejudiciálnu otázku tak, že zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD sa uplatňuje na trestné konanie začaté v štáte, ktorý je zmluvnou stranou, v súvislosti s činmi, za ktoré bol obžalovaný už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby v inom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, aj keď podľa práva štátu, v ktorom bol odsúdený, nemohol byť trest, ktorý mu bol uložený, nikdy priamo vykonaný, a to z dôvodov procesných osobitostí, ako sú v konaní vo veci samej.

O trovách

53. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Výrok

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, uzatvorená medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky, o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko), sa uplatňuje na trestné konanie začaté v štáte, ktorý je zmluvnou stranou, v súvislosti s činmi, za ktoré bol obžalovaný už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby v inom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, aj keď podľa práva štátu, v ktorom bol odsúdený, nemohol byť trest, ktorý mu bol uložený, nikdy priamo vykonaný, a to z dôvodov procesných osobitostí, ako sú v konaní vo veci samej.