1. Fond dokumentov

Táto zmluva si zaslúži, aby sme sa o nej zmienili samostatne: zmluvu schválenú hlavami štátov a vlád 18. júna 2004 a podpísanú 29. októbra 2004, musí pred vstupom do platnosti ešte ratifikovat' 25 členských štátov Európskej únie.

Hlavnými prvkami Ústavnej zmluvy sú:

• začlenenie Charty základných práv do textu zmluvy,
• nová definícia Európskej únie, ktorá nahradí súčasné „Európske spoločenstvo“ a „Európsku úniu“,
• jasnejšia prezentácia rozdelenia právomocí Únie a členských štátov,
• obnovený ústavný rámec jasne definujúci príslušné úlohy Európskeho parlamentu, Rady a Komisie,
• účinnejšie rozhodovacie procesy,
• demokratizácia a transparentnosť systému.

Európska únia sa rozšírila v šiestich etapách: k šiestim zakladateľských krajinám – Belgicku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Luxembursku a Holandsku – sa pridali v roku 1973 Dánsko, Írsko a Veľká Británia, v roku 1981 Grécko, v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, v roku 1995 Rakúsko, Fínsko a Švédsko, v roku 2004 Česká republika, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko a v roku 2007 Bulharsko a Rumunsko.

Zmluvy o pristúpení obsahujú podmienky stanovené pre pristúpenie nových krajín do Európskej únie a nevyhnutné zmeny zmlúv, ktoré zakladajú Európsku úniu.

Zmluva o Európskom spoločenstve pre uhlie a oceľ (Zmluva o ESUO) je najstaršou z troch zmlúv, ktoré zakladajú Európske spoločenstvo.

Bola podpísaná v Paríži 18. apríla 1951, vstúpila do platnosti 23. júla 1952 a jej platnosť vypršala 23. júla 2002, pretože bola uzatvorená iba na obdobie 50 rokov.

Jej cieľom bolo založiť spoločný trh uhlia a ocele, pričom tento model by bolo postupne možné rozšíriť na ostatné oblasti hospodárstva. Odvetvia uhlia a ocele podliehajú v súčasnosti režimu spoločného práva Zmluvy o ES.

Jednotný európsky akt bol podpísaný 28. februára 1986 a vstúpil do platnosti 1. júla 1987.

Jeho cieľom bolo zavŕšenie, najneskôr k 31. decembru 1992, európskeho vnútorného trhu, t. j. priestoru s voľným pohybom osôb, kapitálu, majetku a služieb. Pre dosiahnutie tohto cieľa boli Zmluvou o ES stanovené ad hoc procedúry.

Amsterdamská zmluva bola podpísaná 2. októbra 1997 a vstúpila do platnosti 1. mája 1999.

Je potrebné upozorniť na dve zmeny:

Zmluva z Nice bola podpísaná 26. februára 2001 a vstúpila do platnosti 1. februára 2003.

Cieľom tejto zmluvy bolo prispôsobiť fungovanie Európskej únie s ohľadom na rozšírenie k 1. máju 2004. Spomedzi uskutočnených zmien môžeme spomenúť nasledujúce:

• zmena procesu rozhodovania
• drastická redukcia prípadov, v ktorých musí Rada prijímať rozhodnutie absolútnou väčšinou; Rada môže v súčasnosti prijímať rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou vo veľkom počte oblastí: voľný pohyb občanov, justičná spolupráca v civilných veciach, priemyselná politika atď.;
• zmena váhy hlasov vo vnútri Rady;
• zmena štruktúry inštitúcií;
• nové rozdelenie kresiel v Európskom parlamente;
• vzdanie sa druhého postu komisára zo strany Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie, Talianska a Španielska;
• posilnenie právomocí predsedu Európskej komisie.

• zmluva o Grónsku (1984) uzavretá za účelom umožniť Grónsku vystúpiť z EHS v roku 1983 a prideliť mu štatút zámorskej krajiny a teritória;
• zmluva o fúzii (1965), ktorá zaviedla jednu Komisiu a jednu Radu pre tri európske spoločenstvá (spoločenstvo uhlia a ocele, hospodárske spoločenstvo a Euratom); článok 9 Amsterdamskej zmluvy zrušil zmluvu o fúzii a začlenil jej hlavné prvky do Zmluvy o ES;
• zmluva pozmeňujúca niektoré finančné ustanovenia (1975), ktorá pozmeňovala určité články zmlúv o ESUO, EHS a EURATOM; tieto zmeny boli väčšinou opätovne pozmenené neskoršími zmluvami;
• protokol o Holandských Antilách (1962), ktorý upresňuje v Holandských Antilách režim výmenných obchodov aplikovateľný na dovozy rafinovaných ropných produktov do Európskej únie.

Takéto dohody môžu byť uzavreté buď Spoločenstvom, alebo Spoločenstvom spolu s členskými štátmi (zmiešaná dohoda). Tieto dohody sú záväzné pre Spoločenstvo a pre členské štáty a zaväzujú ich k zodpovednosti na medzinárodnej úrovni. Rozlišujeme tri formy dohôd:

• Asociačné dohody

Asociácia sa týka úzkej hospodárskej spolupráce spojenej so širokou finančnou podporou Spoločenstva v prospech partnera dohody. Súčasťou tejto kategórie dohôd sú dohody so zámorskými krajinami a teritóriami, dohody, ktorých cieľom je príprava na pristúpenie a na vytvorenie colnej únie, dohoda o Európskom hospodárskom priestore (EHP).

• Dohody o spolupráci

Dohody o spolupráci nemajú rovnaký dosah ako asociačné dohody, pretože ich cieľom je výhradne intenzívna hospodárska spolupráca. Takéto dohody spájajú Spoločenstvo najmä so štátmi Maghrebu (Alžírsko, Maroko a Tunisko), štátmi Machreku (Egypt, Jordánsko, Libanon a Sýria) a Izraelom.

• Obchodné dohody

Patria sem dohody v oblasti colnej a obchodnej politiky uzavreté s tretími krajinami, skupinami tretích krajín alebo v rámci medzinárodných obchodných organizácií. Dohoda zakladajúca Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) patrí do tejto kategórie.

Patria sem záväzné právne akty uzavreté členskými štátmi na riešenie problematík, ktoré sú buď úzko spojené s aktivitami Spoločenstva, ale na ich riešenie inštitúcie Spoločenstva nemajú právomoc, alebo umožňujú rozšíriť teritoriálne hranice národných ustanovení s cieľom vytvoriť z nich jednotné právo na úrovni Spoločenstva (napríklad dohoda o komunitárnom patente).

„Odvodené právo“ tvorí tretí dôležitý zdroj komunitárneho práva, ihneď po zmluvách (primárne právo) a medzinárodných dohodách. Môže byť definované ako súbor normatívnych aktov prijatých európskymi inštitúciami pre aplikáciu ustanovení zmlúv. Súčasťou odvodeného práva sú záväzné právne akty (nariadenia, smernice a rozhodnutia) a nezáväzné právne akty (rezolúcie, stanoviská) zavedené Zmluvou o ES, ale aj celá séria ostatných aktov, ako sú napríklad interné nariadenia inštitúcií, akčné komunitárne programy.

Právne nástroje druhého a tretieho piliera, ktoré nie sú ozajstnou súčasťou odvodeného práva, pretože sú naďalej predmetom medzivládnych vzťahov, sú z dokumentačných dôvodov zaradené do tejto kategórie.

Smernica, prijatá Radou spoločne s Parlamentom alebo samotnou Komisiou, je adresovaná členským štátom. Jej hlavným cieľom je aproximácia právnych predpisov.

Smernica je záväzná pre členské štáty z hľadiska stanoveného cieľa, ale ponecháva im výber formy a prostriedkov, ktoré použijú na realizáciu komunitárnych cieľov v rámci svojho interného právneho poriadku.

Ak nie je smernica prenesená členskými štátmi do národnej legislatívy alebo ak je prenesená nekompletným spôsobom alebo s meškaním, môžu sa občania dovolávať aplikácie predmetnej smernice priamo pred národnými súdmi.

Rozhodnutie, prijaté buď Radou, alebo Radou spoločne s Európskym parlamentom, alebo Komisiou, je aktom, prostredníctvom ktorého komunitárne inštitúcie rozhodujú o osobitných prípadoch. Prostredníctvom rozhodnutia môžu inštitúcie vyžadovať od členského štátu alebo štátneho príslušníka Únie, aby konal alebo sa zdržal konania, udeliť mu práva alebo mu uložiť povinnosti.

Rozhodnutie má:

Odporúčanie umožňuje inštitúciám vyjadriť sa a načrtnúť líniu smerovania bez právnej záväznosti pre adresátov (členské štáty, ostatné inštitúcie, v niektorých prípadoch tiež občania Únie).

Stanovisko je aktom, ktorý umožňuje inštitúciám vyjadriť sa nezáväzným spôsobom, t. j. bez právnej záväznosti pre jeho adresátov. Cieľom je oboznámiť adresátov so stanoviskom inštitúcie na spornú problematiku.

Spoločná akcia je právnym nástrojom hlavy V Zmluvy o Európskej únii. Má teda medzivládny charakter. Spoločná akcia, prijatá Radou Európskej únie jednomyseľným rozhodnutím alebo v niektorých prípadoch kvalifikovanou väčšinou, je záväzná pre členské štáty, ktoré musia dosiahnuť stanovené ciele okrem prípadu existencie zásadných prekážok.

Rozhodnutie a rámcové rozhodnutie nahradili od vstupu Amsterdamskej zmluvy do platnosti spoločnú akciu v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Sú to právne nástroje hlavy VI Zmluvy o Európskej únii, ktoré majú medzivládny charakter. Rozhodnutie a rámcové rozhodnutie sú prijímané Radou Európskej únie jednomyseľne na návrh Komisie alebo členského štátu.

Spoločné stanovisko v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach je právnym nástrojom hláv V a VI Zmluvy o Európskej únii. Je medzivládneho charakteru. Spoločné stanovisko prijaté jednomyseľne Radou Európskej únie definuje prístup Únie k stanoveným otázkam spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky alebo policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach a dáva orientáciu pre uskutočňovanie národných politík v týchto oblastiach.

Sú právnym nástrojom hláv V a VI Zmluvy o Európskej únii, ktorý nebol súčasťou Maastrichtskej zmluvy. V druhom a treťom pilieri neexistoval právny základ pre uzatváranie medzinárodných dohôd. Aby zabránila situácii, v ktorej každá zmluva podpísaná Radou musí byť formálne uzavretá členskými štátmi, Amsterdamská zmluva zaviedla možnosť splnomocniť predsedníctvo Rady začať rokovania, ak je to nevyhnutné.

Dohody sú záväzné pre inštitúcie Únie, ale nie pre členské štáty, ktorých ústavné normy obsahujú vlastné predpisy pre ich uzatváranie. V takýchto prípadoch sa môžu ostatné členské štáty v Rade dohodnúť o predbežnej platnosti dohody.

Konsolidovaná legislatíva je integrácia základného aktu (zmluvy alebo komunitárnej legislatívy) a jeho následných zmien a úprav do jedinečného textu bez oficiálnej hodnoty. Konsolidovaná verzia Zmluvy zakladajúcej Európske spoločenstvo je prístupná na adrese EUR-Lex.

Súbor všetkých platných prvkov odvodeného práva bol konsolidovaný a je prístupný na adrese EUR-Lex. Tieto znenia majú iba dokumentačnú hodnotu a inštitúcie nepreberajú žiadnu zodpovednosť za ich obsah.

Na základe konsolidovaných znení dokumentov môže z vlastnej iniciatívy Komisia pristúpiť k ich kodifikácii alebo prepracovaniu. Kodifikácia je založená na procese prijatia konsolidovaného čiastočne upraveného znenia dokumentu v rámci legislatívneho procesu. Nové znenie je následne publikované v úradnom vestníku pod titulom legislatívneho aktu a nadobúda hodnotu oficiálneho dokumentu.

Komisia môže tiež z vlastnej iniciatívy upraviť znenie, ak považuje za potrebné radikálne revidovať legislatívu v určitej oblasti. Začne teda nový legislatívny proces.

Prípravné práce predstavujú súbor aktov vydaných inštitúciami v rámci legislatívneho procesu. Do tejto kategórie zaraďujeme aj dokumenty všeobecnejšieho významu. Hlavné akty prípravných prác sú vymenované nižšie.

Amsterdamská zmluva pamätá na právo členských štátov podávať iniciatívne návrhy v oblasti azylovej a prisťahovaleckej politiky. Počas päťročného obdobia sa Komisia a členské štáty delili o právo legislatívnej iniciatívy pre tieto oblasti, obaja mohli nezávisle jeden od druhého predkladať návrhy. Päťročné prechodné obdobie uplynulo 1. mája 2004 a členským štátom zostalo právo na podávanie iniciatív iba v druhom a treťom pilieri, t. j. v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

Súdny dvor a Súd prvého stupňa vynášajú rozsudky, ktoré sú konečnými rozhodnutiami v procese sporu.

Proti rozsudkom vyneseným Súdnym dvorom nie je možnosť opravného prostriedku.

Proti rozsudkom vyneseným Súdom prvej inštancie môže byť podaný opravný prostriedok na Súdnom dvore (dovolanie).

Európsky parlament, Rada, Komisia alebo členský štát môžu požiadať Súdny dvor o stanovisko ku kompatibilite dohody medzi Spoločenstvom a tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami s ustanoveniami Zmluvy o ES. Dohoda, ktorá bola predmetom negatívneho stanoviska Súdneho dvora, môže nadobudnúť platnosť iba za podmienok stanovených v článku 48 Zmluvy o Európskej únii (proces zmeny zmlúv).

Súdny dvor a Súd prvého stupňa na základe procesných predpisov vydávajú súdne príkazy vo veľkom počte rôznych prípadov, ktoré môžu byť schematicky zatriedené do troch skupín:

• Prípady vyšetrovania vecí (napríklad akty, prostredníctvom ktorých sa nariaďuje uchovanie dôkazov, rozdelenie, spojenie alebo pozastavenie konania).
• Prípady, v ktorých sa nerozhoduje vo veci samej (napríklad, ak je prípad zjavne neprijateľný alebo sudca nepríslušný).
• Prípady, v ktorých sa rozhoduje v merite veci, tu ide o vynesenie zjednodušených rozsudkov, používané vtedy, ak je vec zhodná s inými, v ktorých už bol rozsudok vynesený.

Súdne príkazy sú v zásade zmeniteľné a odvolateľné.

Generálni advokáti majú za úlohu pomáhať Súdnemu dvoru pri plnení jeho poslania. Vyslovujú verejne, úplne nestranne a nezávisle, odôvodnené návrhy vo veciach predkladaných Súdnemu dvoru. V týchto návrhoch generálny advokát navrhuje riešenie sporu. Návrhy nie sú záväzné pre sudcov. Sú neoddeliteľnou súčasťou súdnych konaní a sú publikované s rozsudkom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora.

Parlamentné otázky predstavujú pre členov Parlamentu kontrolný prostriedok pre činnosť Komisie a Rady. Každý člen Parlamentu môže položiť Rade a Komisii

• písomné otázky (so žiadosťou o písomnú odpoveď),
• ústne otázky (položené na zasadaní) a
• otázky počas hodiny otázok (čas rezervovaný na otázky počas každého zasadania Parlamentu).

Tieto otázky sú veľmi využívaným kontrolným prostriedkom. Písomné otázky a odpovede na písomné otázky sú publikované v úradnom vestníku, séria C. Sú tiež publikované na adrese EUR-Lex.

2. Legislatívne procesy

Na rozdiel od národných systémov, v ktorých sa národná vôľa vyjadruje v Parlamente, udelila Európska únia dôležitú legislatívnu úlohu predstaviteľom členských štátov v Rade. V priebehu inštitucionálneho rozvoja sa rozvíjali právomoci Európskeho parlamentu: v súčasnosti sa Rada podieľa spoločne s Parlamentom na legislatívnych právomociach pri prijímaní všeobecne záväzných právnych aktov (nariadenie a smernica). K rozhodovacím procesom patria: proces konzultácie, spolupráce, spolurozhodovania a schválenia.

3. Aktéri komunitárneho systému

Európsky parlament je zložený zo 732 zástupcov národov členských štátov volených v priamych všeobecných voľbách na obdobie piatich rokov. Počet volených zástupcov v každom členskom štáte sa líši, a to v závislosti od počtu jeho obyvateľov. Členovia nesedia podľa národných delegácií, ale sú zoskupení podľa podobnej politickej príslušnosti do nadnárodných skupín.

Členovia Parlamentu sú rozdelení do viacerých odborných výborov a skupín. Správy vypracované parlamentnými výbormi sú predložené na prijatie na plenárne zasadnutie. Toto je určené aj na kladenie otázok Komisii a Rade, na urgentné rokovania a na vyhlásenia predsedníctva. Plenárne zasadnutia sú verejné.

Parlament sa delí o rozpočtovú právomoc s Radou a má posledné slovo v oblasti neviazaných výdavkov. Definitívne schvaľuje rozpočet, kontroluje a schvaľuje jeho čerpanie.

Komisia sa politicky zodpovedá Parlamentu. Menovanie predsedu a členov Komisie podlieha predbežnému schváleniu Európskeho parlamentu. Schválenie návrhu na vyslovenie nedôvery vedeniu Komisie Európskym parlamentom je podnetom na odstúpenie všetkých jej členov ako celku.

Vo všeobecnosti Parlament vykonáva svoju kontrolnú činnosť pravidelným preštudovaním správ, ktoré mu zasiela Komisia. Okrem toho členovia Parlamentu často adresujú písomné a ústne otázky Komisii a Rade.

Parlament má tiež právomoc zriaďovať dočasné vyšetrovacie výbory pre preverenie tvrdení o porušeniach zákona alebo o zlej aplikácii komunitárneho práva.

V oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a policajnej a justičnej spolupráce má Parlament právo byť pravidelne informovaný a môže adresovať Rade otázky alebo odporúčania. Vyjadruje svoje stanovisko k hlavným aspektom a k podstatným rozhodnutiam o smerovaní v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a ku každému pripravovanému opatreniu s výnimkou spoločných stanovísk v oblasti policajnej a justičnej spolupráce.

Parlament prešetruje petície týkajúce sa oblastí aktivít Spoločenstva, ktoré sú mu adresované občanmi Únie.

Európsky parlament menuje Európskeho ombudsmana oprávneného prijímať sťažnosti občanov na nesprávne fungovanie komunitárnych inštitúcií a orgánov.

Rada Európskej únie je zložená zo zástupcov vlád členských štátov. Jej zloženie sa mení podľa prerokovávanej oblasti, každý štát je zastupovaný členom vlády zodpovedným za predmetnú oblasť (zahraničné veci, financie, sociálne veci, doprava, poľnohospodárstvo atď.).

Rozhodnutia pre činnosť Rady sú pripravované výborom zloženým zo stálych zástupcov členských štátov (Coreper); tento výbor sa opiera o podporu viacerých pracovných skupín zložených zo štátnych úradníkov národných orgánov a inštitúcií.

Predsedníctvo Rady vykonáva každý členský štát v šesťmesačných turnusoch podľa poradia stanoveného Radou. Predsedníctvu asistuje generálny sekretariát Rady, ktorý pripravuje a zabezpečuje hladký priebeh fungovania Rady. Generálny tajomník Rady je súčasne vysokým predstaviteľom pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Uznesenia Rady sú prijímané väčšinou hlasov jej členov. Zmluva vyžaduje formu jednomyseľného prijatia pre obmedzený počet oblastí. Vo väčšine prípadov Rada prijíma rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou: aby bol návrh prijatý, musí získať minimálny počet požadovaných hlasov. Každý štát má priznaný určitý počet hlasov v závislosti od počtu svojich obyvateľov.

Rada je zodpovedná za šesť základných oblastí:

• na základe návrhov predložených Komisiou Rada prijíma komunitárnu legislatívu; v mnohých oblastiach Rada vydáva legislatívne normy spoločne s Európskym parlamentom;
• zabezpečuje koordináciu všeobecných hospodárskych politík členských štátov;
• uzatvára v mene Európskych spoločenstiev medzinárodné dohody medzi Spoločenstvom a jedným alebo viacerými štátmi alebo medzinárodnými organizáciami;
• zostavuje rozpočet Európskej únie spoločne s Európskym parlamentom;
• definuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie na základe hlavných línií stanovených Európskou radou;
• koordinuje spoluprácu medzi justičnými inštanciami a národnými policajnými zložkami v trestných veciach.

Komisia je zložená z 27 členov (jeden za členský štát) vybratých na základe ich všeobecnej spôsobilosti a záruk ich úplnej nezávislosti. Členovia Komisie sú menovaní Radou po schválení v Európskom parlamente na päťročné obdobie.

Predseda Komisie je navrhnutý Radou zasadajúcou na úrovni hláv štátov alebo vlád; jeho menovanie je následne schválené Európskym parlamentom.

Komisia je zložená z generálnych riaditeľstiev, každé z nich je poverené samostatnou oblasťou činnosti.

Európska komisia vykonáva štyri základné funkcie.

Súdny dvor je zložený z 27 sudcov a 8 generálnych advokátov menovaných na základe spoločnej dohody vládami členských štátov na šesťročný obnoviteľný mandát.

Sú vybratí spomedzi právnikov poskytujúcich všetky záruky nezávislosti, ktorí spĺňajú vo svojich krajinách podmienky pre vykonávanie najvyšších súdnych funkcií alebo ktorých kompetencie sú všeobecne známe.

Generálni advokáti sa zúčastňujú na prácach Súdneho dvora a pomáhajú plniť jeho poslanie. Sú poverení verejne publikovať, úplne nestranne a nezávisle, odôvodnené návrhy vo veciach, ktoré si vyžadujú ich zásah. Ich funkcia nesmie byť zamieňaná s funkciou prokurátora alebo inej ekvivalentnej inštancie.

Súd prvého stupňa má najmenej po jednom sudcovi z každého členského štátu. Sudcovia sú menovaní vládami štátov na základe spoločnej dohody na šesť rokov a vybratí spomedzi osôb poskytujúcich všetky záruky nezávislosti a spĺňajúcich požiadavky pre výkon vysokých súdnych funkcií.

Zmluva z Nice okrem iného stanovuje možnosť zriadenia senátov pri Súde prvého stupňa, ktoré budú špecializovanými súdmi pre špecifické oblasti.

Poslaním Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa je zabezpečenie dodržiavania komunitárneho práva pri výklade a aplikácii zakladateľských zmlúv Európskych spoločenstiev ako aj ustanovení prijatých kompetentnými komunitárnymi inštitúciami.

Súdny dvor a Súd prvého stupňa vykonávajú svoje súdne právomoci v rámci rôznych typov žalôb:

• žaloba pre nečinnosť (vedená proti členským štátom v prípade neplnenia záväzkov, ktoré im vyplývajú zo zmlúv),
• žaloba o anuláciu (aktov komunitárnych inštitúcií),
• žaloba pre neplnenie povinnosti (proti komunitárnej inštitúcii v prípade jej nečinnosti),
• žaloba o náhradu škôd (smeruje k náhrade škôd spôsobených aktom alebo nezákonným zamietnutím komunitárnej inštitúcie),
• žaloba v oblasti zmluvnej zodpovednosti (spory o zmluvách verejného alebo súkromného práva uzavretých Spoločenstvom),
• žaloba v oblasti štátnej služby (spory medzi Spoločenstvom a jeho úradníkmi),
• predbežná otázka (na žiadosť súdnych orgánov členských štátov, Súdny dvor alebo Súd prvého stupňa rozhodnú o výklade komunitárneho práva alebo o platnosti aktov prijatých inštitúciami a Európskou centrálnou bankou).

Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o žalobách podaných komunitárnymi inštitúciami alebo členskými štátmi proti aktom inštitúcií alebo nesprávnemu konaniu členských štátov. Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o predbežných otázkach okrem špecifických oblastí, pre ktoré boli právomoci pridelené Súdu prvého stupňa. Súd sa zaoberá žalobami fyzických a právnických osôb proti rozhodnutiam komunitárnych inštitúcií. Proti rozhodnutiam Súdu prvého stupňa je možné podať dovolanie na Súdny dvor, ktoré sa týka výhradne právnych otázok.

Dvor audítorov je zložený z jedného zástupcu z každého členského štátu vybratého spomedzi osobností, ktoré sú alebo boli zamestnané v krajinách svojho pôvodu v inštitúciách vykonávajúcich externú kontrolu alebo ktoré majú špeciálnu kvalifikáciu pre túto funkciu a ktoré sú zárukou úplnej nezávislosti. Členovia Dvora audítorov sú menovaní Radou, rozhodnutím prijatým kvalifikovanou väčšinou po konzultácii Európskeho parlamentu, na obdobie šiestich rokov.

Úlohou Dvora audítorov je kontrola všetkých príjmových a výdavkových účtov Spoločenstva a každého komunitárneho orgánu s cieľom zabezpečiť súlad čerpania výdavkov Únie s rozpočtovými pravidlami ako aj rešpektovanie administratívnych a účtovných princípov. Je poverený dozorom nad hospodárnosťou finančného manažmentu.

Kontrole Dvora audítorov podliehajú účty komunitárnych inštitúcií a členských štátov ako aj každého orgánu, ktorý spravuje príjmy alebo výdavky v mene Spoločenstva, a každej fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá bola príjemcom platieb z komunitárneho rozpočtu. Kontroly v členských štátoch sú vykonávané za spolupráce s príslušnými národnými inštitúciami a orgánmi, ktoré sú povinné postúpiť Dvoru audítorov všetky požadované dokumenty alebo informácie.

Dvor audítorov predkladá každý rok Rade a Európskemu parlamentu záverečné vyhlásenie o správnosti a vierohodnosti vedenia účtov ako aj zákonnosti a oprávnenosti vykonaných operácií. Výročná správa prezentujúca zistenia Dvora audítorov o spravovaní komunitárnych financií je predkladaná komunitárnym inštitúciám a zverejnená v úradnom vestníku. Správa vyzdvihuje oblasti, ktoré by bolo možné, resp. žiaduce zlepšiť. Následné odpovede inštitúcií k zisteniam Dvora audítorov sú tiež publikované v úradnom vestníku.

Dvor audítorov má aj konzultačné právomoci. Ostatné inštitúcie Únie si môžu a v niektorých prípadoch aj musia vyžiadať stanovisko Dvora audítorov.

Dvor audítorov môže predkladať komentáre ku konkrétnym bodom formou špeciálnych správ publikovaných v úradnom vestníku.

Hospodársky a sociálny výbor je zložený zo zástupcov rozličných hospodárskych a sociálnych záujmových zoskupení občianskej spoločnosti, najmä výrobcov, poľnohospodárov, dopravcov, pracovníkov, obchodníkov a remeselníkov, slobodných povolaní, spotrebiteľov a služieb vo verejnom záujme.

Členovia Hospodárskeho a sociálneho výboru sú menovaní Radou rozhodnutím prijatým kvalifikovanou väčšinou na základe návrhu jednotlivých členských štátov na štvorročné obdobie. Sú rozdelení do troch skupín, ktoré predstavujú zamestnávateľov, zamestnancov a rozličné hospodárske a sociálne záujmové skupiny.

Výbor regiónov je zložený zo zástupcov regionálnej a miestnej samosprávy. Členovia výboru ako aj rovnaký počet náhradníkov sú menovaní Radou rozhodnutím prijatým kvalifikovanou väčšinou na základe návrhu jednotlivých členských štátov na štvorročné obdobie.

Európska centrálna banka je zložená z dvoch orgánov:

• rady guvernérov zloženej z členov predstavenstva ECB a guvernérov národných centrálnych bánk eurozóny;
• predstavenstva zloženého z prezidenta, viceprezidenta a štyroch ďalších členov menovaných na základe spoločnej dohody členských štátov na odporúčanie Rady a po konzultácii s Európskym parlamentom. Majú osemročný neobnoviteľný mandát.

Oba orgány prijímajú rozhodnutia jednoduchou väčšinou, každý člen má k dispozícii jeden hlas a v prípade rovnosti hlasov prevažuje hlas prezidenta.

Európska centrálna banka (ECB) je srdcom hospodárskej a menovej únie (HMÚ).

Zodpovedá za stabilitu eura, stanovuje objem emisií a spolu s národnými centrálnymi bankami definuje a uplatňuje menovú politiku Únie.

Pre plnenie jej cieľov a úloh je jej pridelená celá séria ďalších výsad:

• Kontroluje likviditu prostredníctvom nákupu a predaja cenných papierov alebo prostredníctvom úverových operácií s bankami alebo operátormi menového trhu alebo prostredníctvom stanovenia povinnej rezervy, ktorú úverové inštitúcie musia mať uloženú v národných centrálnych bankách alebo v ECB;
• Vykonáva prísny dohľad nad úverovými inštitúciami.

ECB sú zverené aj poradenské a legislatívne funkcie:

Európske inštitúcie alebo orgány členských štátov sa pri vykonávaní svojich legislatívnych úloh obracajú na ECB so žiadosťou o konzultácie v oblastiach, ktoré spadajú do jej právomoci. Môže tiež predkladať stanoviská komunitárnym inštitúciám k otázkam z týchto oblastí.

ECB má právomoc legislatívnej iniciatívy v oblastiach menovej politiky a prijíma nariadenia v miere potrebnej pre plnenie jej zverených úloh.

Mnohé ustanovenia zaručujú nezávislosť ECB pre potreby plnenia jej úloh: ECB nemôže žiadať ani prijať pokyny zo strany inštitúcií, členských štátov alebo iných organizácií.