1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článkov 3 a 10 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj určitých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, s. 66).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú pani Tudoran, pán Florin Iulian Tudoran a pán Ilie Tudoran na jednej strane a SC Suport Colect SRL (ďalej len „Suport Colect) na strane druhej, týkajúceho sa spôsobu vymáhania dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere uzavretej v rámci nadobudnutia nehnuteľnosti zabezpečenej hypotékou.

3

Článok 10 smernice 93/13 vo svojom odseku 1 druhom pododseku stanovuje:

„… ustanovenia [smernice 93/13] sa uplatnia na všetky zmluvy uzatvorené po 31. decembri 1994.“

4

Článok 2 ods. 2 smernice 2008/48 je formulovaný takto:

„Táto smernica sa nevzťahuje na:

…“

5

Článok 372 občianskeho súdneho poriadku stanovuje:

„Nútenú exekúciu možno vykonať len na základe súdneho rozhodnutia alebo iného dokumentu, ktorý je podľa zákona exekučným titulom.“

6

Podľa článku 379 ods. 1 tohto súdneho poriadku:

„Exekúciu týkajúcu sa hnuteľných alebo nehnuteľných vecí možno vykonať len v prípade, že pohľadávka je určitá, splatná a vymáhateľná.“

7

Článok 399 uvedeného súdneho poriadku stanovuje:

„Osoby dotknuté alebo poškodené exekúciou môžu namietať proti nútenej exekúcii a proti akémukoľvek exekučnému aktu.“

8

Článok 120 nariadenia so silou zákona č. 99 zo 6. decembra 2006 o úverových inštitúciách a kapitálovej primeranosti (Monitorul Oficial al României, č. 1027, ďalej len „nariadenie so silou zákona č. 99“), spresňuje:

„Úverové zmluvy, vrátane zmlúv o vecnej alebo osobnej zábezpeke, uzatvorené úverovými spoločnosťami, sú exekučnými titulmi.“

9

Dňa 5. októbra 2006 žalobcovia vo veci samej uzatvorili s Banca Comercială Română zmluvu o úvere vo výške 17200 eur na účely kúpy nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Câmpulungu (Rumunsko).

10

Táto zmluva stanovuje, že úroková sadzba je počas prvého roka poskytnutia úveru pevná. Po uplynutí tohto roka sa skladá z pohyblivej referenčnej úrokovej sadzby, vypočítanej na základe úrokovej sadzby zverejnenej v sídle banky, zvýšenej o pohyblivý koeficient nazvaný „schopnosť dlžníka splácať dlh“, ktorý predstavuje schopnosť dlžníka splácať splátky pôžičky vyjadrenú v dňoch omeškania platby od dátumu splatnosti.

11

Táto zmluva okrem iného upravuje zvýšenie úrokovej sadzby počas trvania zmluvy v závislosti od schopnosti dlžníka splácať dlh. Upravená úroková sadzba sa tak zvyšuje v závislosti od rozsahu omeškania platby.

12

Dňa 11. októbra 2006 pán Florin Iulian Tudoran a pani Tudoran uzatvorili s tou istou bankou zmluvu o hypotéke v prvom rade, týkajúcej sa nadobudnutej nehnuteľnosti, ako záruku plnenia povinností platby vyplývajúcich zo zmluvy o úvere z 5. októbra 2006.

13

Dňa 12. mája 2009 banka zaslala žalobcom vo veci samej oznámenie týkajúce sa neplnenia ich zmluvných povinností, keďže nezaplatili určité splátky úveru. Boli požiadaní o zaplatenie sumy 233,91 eura v lehote siedmich dní od tohto oznámenia. V prípade nezaplatenia by sa stal splatným celý dlh a banka by využila konanie o nútenej exekúcii.

14

Pohľadávka voči žalobcom vo veci samej bola dvakrát postúpená. Naposledy ju nadobudla spoločnosť Suport Colect zmluvou o postúpení pohľadávky z 5. augusta 2009.

15

Dňa 18. mája 2012 Suport Colect podala návrh na začatie nútenej exekúcie voči žalobcom vo veci samej.

16

Dňa 15. marca 2013 súdny exekútor, na ktorého sa obrátila Suport Colect, vydal na základe zmluvy o úvere zabezpečenej hypotékou, uzatvorenej žalobcami vo veci samej, príkaz na úhradu smerujúci k vymáhaniu sumy 16980,75 eura.

17

Tento príkaz na úhradu bol základom exekučných aktov spočívajúcich v zrážkach zo mzdy a vo výkone záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť.

18

Dňa 13. júna 2013 žalobcovia vo veci samej podali na Judecătoria Câmpulung žalobu proti všetkým exekučným aktom. Navrhujú zrušenie uvedených aktov a príkazu na úhradu.

19

Vo veci samej žalobcovia tvrdia, že nútená exekúcia je založená na pohľadávke, ktorá nespĺňa podmienky upravené v článku 379 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku, keďže nie je určitá, splatná a vymáhateľná. Údajne nebolo poskytnuté žiadne spresnenie o výške súm tvoriacich uvedenú pohľadávku.

20

Vnútroštátny súd nariadil vypracovanie odborného posudku z oblasti účtovníctva na určenie presného rozsahu pohľadávky a následne si kládol otázku o zlučiteľnosti zmluvných ustanovení týkajúcich sa určenia úrokovej sadzby, ktoré sú uvedené v zmluve o úvere spornej vo veci samej, so smernicami 93/13 a 2003/48, ako aj o zlučiteľnosti článku 120 nariadenia so silou zákona č. 99 s článkami 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ a článkom 47 Charty.

21

Za týchto okolností Judecătoria Câmpulung rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

22

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania predložil návrh na prejednanie veci v skrátenom konaní upravenom v článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

23

Podľa článku 53 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku však platí, že ak Súdny dvor zjavne nie je príslušný rozhodnúť o veci alebo ak sú návrh alebo žaloba zjavne neprípustné, Súdny dvor môže po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

24

Keďže v tejto veci treba uplatniť toto ustanovenie, konanie o návrhu na prejednanie veci v skrátenom konaní sa zastavuje.

25

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa majú smernice 93/13 a 2008/48 vykladať v tom zmysle, že ich ustanovenia sa vzťahujú na zmluvu o úvere na nehnuteľnosť uzavretú pred vstupom Rumunska do Európskej únie, ktorej účinky však pretrvávajú až dodnes, a ďalej v podstate na to, či má Súdny dvor právomoc odpovedať na druhú a štvrtú otázku.

26

Pokiaľ ide v prvom rade o smernicu 93/13, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že zmluva o úvere sporná vo veci samej bola uzavretá 5. októbra 2006, a že hypotéka, ktorá ju zabezpečuje, bola zriadená 11. októbra toho istého roku, čiže pred 1. januárom 2007, dátumom pristúpenia Rumunska k Únii.

27

Na jednej strane má však Súdny dvor právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte od dátumu pristúpenia tohto štátu k Únii (uznesenie Pohotovosť, C‑153/13, EU:C:2014:264, bod 24 a citovaná judikatúra).

28

Na druhej strane vzhľadom na to, že z článku 10 ods. 1 druhého pododseku smernice 93/13 vyplýva, že táto smernica sa vzťahuje len na zmluvy uzatvorené po 31. decembri 1994, čo je dátum uplynutia lehoty na jej prebratie, na určenie uplatniteľnosti tejto smernice na zmluvu spornú vo veci samej treba zohľadniť dátum uzavretia tejto zmluvy, pričom obdobie, v ktorom táto zmluva vyvoláva účinky, nie je relevantné.

29

Preto vzhľadom na to, že zmluva o úvere sporná vo veci samej bola uzavretá 5. októbra 2006 a že hypotéka k nej bola zriadená 11. októbra 2006, treba konštatovať, že smernica 93/13 sa na spor vo veci samej nevzťahuje.

30

Pokiaľ ide v druhom rade o smernicu 2008/48, stačí konštatovať, že podľa článku 2 ods. 2 písm. a) a b) tejto smernice sú z jej pôsobnosti vylúčené zmluvy o úvere, ktoré sú zabezpečené hypotékou, ako aj zmluvy o úvere, ktorých účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k existujúcej alebo projektovanej nehnuteľnosti.

31

Keďže z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že zmluva sporná vo veci samej je zmluvou o úvere, ktorej účelom je nadobudnutie nehnuteľnosti, zabezpečenou hypotékou, smernica 2008/48 sa na skutkové okolnosti veci samej nevzťahuje.

32

Vzhľadom na to sa na spor vo veci samej nevzťahujú ani ustanovenia smernice 93/13, ani ustanovenia smernice 2008/48.

33

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku Súdny dvor zjavne nemá právomoc odpovedať na druhú a štvrtú otázku.

34

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je sporná vo veci samej, ktorá priznáva zmluve o bankovom úvere povahu exekučného titulu.

35

Treba uviesť, že Súdnemu dvoru prináleží skúmať podmienky, za ktorých sa naň obrátil vnútroštátny súd, s cieľom preveriť vlastnú právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky Volker und Markus Schecke a Eifert, C‑92/09 a C‑93/09, EU:C:2010:662, bod 39, ako aj Susisalo a i., C‑84/11, EU:C:2012:374, bod 16).

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku, pokiaľ je zjavné, že ustanovenie práva Únie, ktoré má byť predmetom jeho výkladu, sa nemôže uplatniť (rozsudok Caixa d’Estalvis i Pensions de Barcelona, C‑139/12, EU:C:2014:174, bod 41 a citovaná judikatúra).

37

Pokiaľ ide o pravidlá práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, treba uviesť, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb sa neuplatňujú v situácii, ktorá sa vo všetkých ohľadoch obmedzuje len na vnútorný rámec jedného členského štátu (pozri, pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, rozsudok Komisia/Francúzsko, C‑389/05, EU:C:2008:411, bod 49 a citovanú judikatúru, ako aj, pokiaľ ide o slobodné poskytovanie služieb, rozsudok Omalet, C‑245/09, EU:C:2010:808, bod 12 a citovanú judikatúru).

38

Treba však pripomenúť, že za určitých podmienok výlučne vnútorná povaha predmetnej situácie nebráni tomu, aby Súdny dvor odpovedal na otázku položenú na základe článku 267 ZFEÚ.

39

O taký prípad môže ísť okrem iného za predpokladu, že by vnútroštátne právo ukladalo vnútroštátnemu súdu, aby štátnemu príslušníkovi členského štátu, pod ktorý tento súd patrí, priznal rovnaké práva, ako sú práva, ktoré by v tej istej situácii vyplývali štátnemu príslušníkovi iného členského štátu z práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Guimont, C‑448/98, EU:C:2000:663, bod 23; Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, EU:C:2006:208, bod 29, ako aj Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, EU:C:2006:758, bod 30), alebo ak sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka ustanovení práva Únie, na ktoré vnútroštátne právo členského štátu odkazuje na účely stanovenia pravidiel uplatniteľných na čisto vnútornú situáciu v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, EU:C:1990:360, bod 36; Poseidon Chartering, C‑3/04, EU:C:2006:176, bod 15, ako aj Romeo, C‑313/12, EU:C:2013:718, bod 21).

40

V tejto veci treba konštatovať, že všetky okolnosti sporu vo veci samej sa obmedzujú len na vnútorný rámec jedného členského štátu, keďže tento spor sa týka konania o nútenej exekúcii pohľadávky, ktorá vznikla na základe zmluvy o úvere spojenej s hypotekárnou zábezpekou, uzatvorenej medzi rumunskými štátnymi príslušníkmi a rumunskou bankou, a ktorá sa vymáha na podnet rumunskej spoločnosti, ktorá je vlastníkom tejto pohľadávky.

41

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom nevyplýva, že vnútroštátny súd musí účastníkom konania vo veci samej na základe vnútroštátneho práva priznať zaobchádzanie, ktoré by sa určilo v závislosti od zaobchádzania priznaného na základe práva Únie hospodárskemu subjektu z iného členského štátu nachádzajúcemu sa v rovnakej situácii. Rovnako sa nezdá, že by vnútroštátny súd mal pri určení obsahu vnútroštátneho práva uplatniteľného v predmetnej veci vychádzať z výkladu pravidiel práva Únie.

42

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu zjavne neposkytuje konkrétne podklady umožňujúce preukázať súvislosť medzi článkami 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou za okolností sporu vo veci samej, ktoré sa všetky obmedzujú na vnútorný rámec dotknutého členského štátu, je piata otázka neprípustná.

43

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má zásada súdnej ochrany práv priznaných osobám podliehajúcim súdnej právomoci právom Únie, ako je zakotvená v článku 47 Charty, vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 120 nariadenia so silou zákona č. 99, ktoré stanovuje, že zmluvy o úvere uzatvorené úverovou inštitúciou sú exekučnými titulmi.

44

Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv, je ustálenou judikatúrou, že sú záväzné pre členské štáty vo všetkých prípadoch, keď majú tieto štáty uplatňovať právo Únie (pozri uznesenia Asparuchov Estov a i., C‑339/10, EU:C:2010:680, bod 13, ako aj Chartry, C‑457/09, EU:C:2011:101, bod 22).

45

Rovnako článok 51 ods. 1 Charty stanovuje, že jej ustanovenia sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Článok 6 ods. 1 ZEÚ a článok 51 ods. 2 Charty spresňujú, že ustanovenia Charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Únie vymedzené v Zmluvách.

46

Na jednej strane, ako vyplýva z bodov 32 a 42 tohto uznesenia, sa na spor vo veci samej nevzťahujú ani ustanovenia smerníc 93/13 a 2008/48, ani články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ.

47

Na druhej strane rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahuje žiadny konkrétny prvok umožňujúci usúdiť, že predmet veci samej je naviazaný na iné ustanovenia práva Únie alebo sa týka vnútroštátnej právnej úpravy vykonávajúcej právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

48

Preto Súdny dvor zjavne nemá právomoc odpovedať na tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom.

49

Bez potreby skúmania šiestej otázky z týchto úvah ako celku vyplýva, že na základe článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku na jednej strane Súdny dvor zjavne nemá právomoc odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku a na druhej strane je piata otázka zjavne neprípustná.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako ani smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa nevzťahujú na spor veci samej.

Súdny dvor Európskej únie okrem toho na jednej strane zjavne nemá právomoc odpovedať na tretiu otázku, ktorú položil Judecătoria Câmpulung (Rumunsko) rozhodnutím z 25. februára 2014; na druhej strane, piata prejudiciálna otázka položená tým istým súdom je zjavne neprípustná.