Mechanizmus vlastných zdrojov

Otázka vlastných zdrojov je politicky veľmi dôležitá: pôvod zdrojov určuje vzťah medzi občanmi, členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva a zároveň nastoľuje otázku finančnej samostatnosti Spoločenstiev. Diskusia o vlastných zdrojoch Spoločenstva je prepojená so všeobecnou diskusiou o budúcnosti európskej integrácie, ktorá môže mať dve podoby - federalizmu a medzivládneho prístupu (intergovernmentalizmus).

Rozhodnutie z roku 1970 o vlastných zdrojoch odlišuje Spoločenstvá od iných medzinárodných organizácií, ktorých financovanie je založené na príspevkoch členských štátov.

Snaha o finančnú samostatnosť EÚ: príspevky štátov k vlastným zdrojom

Pokiaľ ide o financovanie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, Rímska zmluva z 25. marca 1957 zaviedla pred prechodom na systém vlastných zdrojov prechodné obdobie založené na národných príspevkoch. Princíp vlastných zdrojov sa spomína už v článku 201 tejto zmluvy: „Rozpočet sa financuje celý z vlastných zdrojov bez toho, aby boli dotknuté iné príjmy.“ Vlastné zdroje je možné definovať ako vlastné finančné prostriedky nezávislé od členských štátov. Ide o príjmy navždy priradené Spoločenstvu na financovanie jeho rozpočtu, ktoré mu právom patria bez toho, aby do toho museli neskôr zasahovať vnútroštátne orgány. Členské štáty sú teda povinné Spoločenstvu poskytnúť finančné prostriedky do rozpočtu.

Prvý pokus prechodu na „prirodzené” vlastné zdroje, colné poplatky a poľnohospodárske dávky, ktoré vyplynuli zo spoločných politík (colná únia a spoločná poľnohospodárska politika), nevyšiel v roku 1965 kvôli opozícii Francúzska a viedol k Luxemburskému kompromisu. Prechodné obdobie, ktoré malo predchádzať zmene v roku 1966 na financovanie garantujúce istú úroveň samostatnosti Spoločenstva, nebolo dodržané. Rozhodnutie o tomto prechode prijali hlavy štátov alebo vlád na samite v Haagu v roku 1969, ktorým sa mal obnoviť rozvoj Spoločenstva po krízovom období. Rada následne prijala rozhodnutie, ktorým Spoločenstvám (vyplývajúce zo zmluvy o zlúčení z 8. apríla 1965) pridelila vlastné zdroje určené na pokrytie všetkých ich výdavkov. Rozhodnutie z 21. apríla 1970 zavádza prechod od štátnych príspevkov, ktoré členské štáty využívali ako prostriedok na kontrolu politík prijatých Spoločenstvami, k samostatnému financovaniu prostredníctvom „tradičných vlastných zdrojov“ (poľnohospodárske dávky, colné poplatky) a zdroja založeného na dani z pridanej hodnoty (DPH).

Pôvod vlastných zdrojov

Tradičné vlastné zdroje (TVZ) sa považujú za „prirodzené” vlastné zdroje, pretože ide o príjmy získané v rámci politík Spoločenstva, a nie o príjmy pochádzajúce z členských štátov, ktoré boli vypočítané ako vnútroštátne príspevky. Súčasné vlastné zdroje tvoria colné poplatky, poľnohospodárske poplatky, poplatky z cukru, daň z harmonizovaného vymeriavacieho základu dane z pridanej hodnoty (DPH) a daň z hrubého národného dôchodku (HND).

Colné poplatky: Colné poplatky sa vyberajú na externých hraniciach za dovoz. Colný sadzobník je spoločný od roku 1968 a zaviedol sa dva roky neskôr, ako sa pôvodne plánovalo. Colné poplatky sa spomínajú už v Rímskej zmluve ako zdroje, ktoré by mali v prvom rade slúžiť na financovanie výdavkov Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Medzi tieto zdroje sa v roku 1988 zaradili colné poplatky Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO).

Zdroje poľnohospodárskeho pôvodu: Najdôležitejšie v tejto kategórii sú poľnohospodárske poplatky, ktoré sa pôvodne nazývali poľnohospodárske dávky. Zaviedli sa v roku 1962 a na Spoločenstvo sa presunuli rozhodnutím z 21. apríla 1970. Pôvodne išlo o poplatky, ktoré sa líšili v závislosti od cien na svetovom a európskom trhu. Po transpozícii multilaterálnych dohôd v oblasti obchodu (Uruguajský okrúhly stôl, apríl 1994) do práva Spoločenstva už neexistujú rozdiely medzi poľnohospodárskymi a colnými poplatkami. Poľnohospodárske poplatky sú jednoducho poplatky za dovoz z poľnohospodárskych výrobkov dovezených z tretích štátov.

K týmto poplatkom sa pripojili poplatky za výrobu cukru, izoglukózy a inulínového sirupu. Na rozdiel od poplatkov za dovoz poľnohospodárskych výrobkov sa tieto poplatky vyberajú od výrobcov cukru vnútri Spoločenstva. Na základe súčasného rozhodnutia o vlastných zdrojoch z roku 2000 si členské štáty ponechajú prostredníctvom nákladov na výber 25 % získaných tradičných vlastných zdrojov.

Daň z pridanej hodnoty (DPH): Zdroje DPH boli vytvorené rozhodnutím z 21. apríla 1970, pretože tradičné vlastné zdroje nestačili na financovanie rozpočtu Spoločenstva. Z dôvodu ďalšieho predĺženia lehôt potrebných na zabezpečenie harmonizácie tohto rozhodnutia bol tento komplexný zdroj po prvýkrát zavedený až v roku 1980. Zaviedla sa sadzba, ktorá sa aplikovala na vymeriavací základ určený jednotným spôsobom. Od roku 1988 do roku 1994 sa vymeriavací základ znížil na 55 % hrubého národného produktu (HNP) členských štátov. Od roku 1995 nemohol byť vyšší ako 50 % HNP členských štátov, ktorých HNP na obyvateľa je nižší ako 90 % priemeru Spoločenstva. Toto obmedzenie sa postupne rozšírilo od roku 1995 do roku 1999 a v súčasnosti už platí pre všetky členské štáty.

Rozhodnutie z roku 1970 obmedzilo maximálnu sadzbu DPH na 1 % z určeného vymeriavacieho základu. Druhým rozhodnutím o vlastných zdrojoch zo 7. mája 1985 sa sadzba zvýšila na 1,4 % od 1. januára 1986 a súčasne došlo k rozšíreniu o štáty Pyrenejského polostrova. Toto zvýšenie malo slúžiť na financovanie nákladov na rozšírenie. Štvrtým rozhodnutím o vlastných zdrojoch z 31. októbra 1994 sa sadzba znova postupne znížila na 1 % od roku 1995 do roku 1999 najmä z dôvodu spravodlivosti. Nakoniec sa rozhodnutím z roku 2000 o vlastných zdrojoch, ktoré je v súčasnosti v platnosti, znížila maximálna sadzba na súčasných 0,5 % harmonizovaného a obmedzeného vymeriavacieho základu DPH.

Hrubý národný dôchodok (HND): V roku 1988 Rada rozhodla o vytvorení štvrtého vlastného zdroja, ktorý bol v danom období založený na hrubom národnom produkte (HNP), ktorý mal nahradiť DPH ako vyrovnávací zdroj rozpočtu. Týmto rozhodnutím z 24. júna 1988 sa stanovila maximálna hranica všetkých vlastných zdrojov ako percento z HNP, ktorá v roku 1988 predstavovala 1,14 % a v roku 1999 1,27 %. Súčasné rozhodnutie o vlastných zdrojoch rozširuje uplatňovanie Európskeho systému národných účtov z roku 1995 (ESA 95) na oblasť rozpočtu EÚ. V systéme ESA 95 bol pojem hrubý národný produkt (HNP) nahradený pojmom hrubý národný dôchodok (HND). V novom rozhodnutí bol HNP nahradený HND na účely vlastných zdrojov. Aby však bolo možné zachovať nezmenené množstvo finančných prostriedkov, ktoré majú Spoločenstvá k dispozícii, upravila sa maximálna hranica vlastných zdrojov ako percento HND EÚ. Nová hranica predstavuje 1,24 % HND EÚ.

Zdroj HND sa získava uplatňovaním sadzby, ktorá sa stanovuje každý rok v rámci rozpočtového procesu, na základ, ktorý predstavuje súhrn hrubých národných dôchodkov v trhovej cene. Zdroj sa vypočítava na základe rozdielu medzi výdavkami a sumou všetkých ostatných rozpočtových zdrojov. Ide o kľúčový zdroj, pretože slúži nielen na financovanie časti rozpočtu, ale určuje aj obmedzenie vymeriavacieho základu DPH, rozdelenie financovania britskej kompenzácie a stanovenie celkovej maximálnej sumy zdrojov, ktoré môže Spoločenstvo získať.

Členské štáty sprístupňujú vlastné zdroje Únie mesačne na účte „vlastné zdroje“ otvorenom Komisiou zvyčajne v národnej centrálnej banke. Tradičné vlastné zdroje sa pripisujú každý mesiac v závislosti od ich výberu. Zdroje DPH a HND sa Komisii sprístupňujú v prvý pracovný deň v mesiaci ako dvanástina plánovanej sumy uvedenej v rozpočte Spoločenstva. V špecifických prípadoch týkajúcich sa platieb poľnohospodárskych výdavkov však môže Komisia členské štáty požiadať, aby v prvom štvrťroku vyplatili splátky do zdrojov DPH a/alebo HND skôr o jeden alebo dva mesiace.

Iné príjmy:Celý rozpočet sa nefinancuje z vlastných zdrojov, na financovaní sa podieľajú aj dane a odvody z príjmov personálu, bankové úroky, príspevky tretích krajín do niektorých programov Spoločenstva (napríklad v oblasti výskumu), preplácanie nevyužitej pomoci Spoločenstva, úroky z omeškania, ako aj účtovný zostatok z predchádzajúceho účtovného obdobia.

Britská výnimka

Rada na svojom zasadnutí v roku 1984 vo Fontainebleau rozhodla o zavedení britskej kompenzácie. Týmto mechanizmom získava Spojené kráľovstvo kompenzáciu vo výške 0,66 % svojho čistého negatívneho salda. Na financovaní kompenzácie Spojenému kráľovstvu sa podieľajú ostatné členské štáty v súlade s ich podielom na HND okrem Nemecka, Rakúska, Holandska a Švédska, ktorých podiel sa znížil o tri štvrtiny. Tento výdavok sa rozdelí medzi dvadsaťdva členských štátov.

See also