Lisabonská zmluva
ZHRNUTIE K DOKUMENTU:
Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva
AKÝ JE CIEĽ TEJTO ZMLUVY?
- Reformuje sa ňou fungovanie inštitúcií EÚ a prijímanie rozhodnutí tak, aby zodpovedali potrebám EÚ, ktorá sa po postupnom rozširovaní rozrástla na 28 členov.
- Reformujú sa ňou vnútorné a vonkajšie politiky EÚ a tým, že sa ňou Európskemu parlamentu udeľuje väčšia zákonodarná moc, prehlbuje sa demokracia rozhodovania EÚ.
HLAVNÉ BODY
Inštitucionálne zmeny
Európsky parlament
- sa teraz skladá zo zástupcov občanov EÚ a nie z národov krajín EÚ ako predtým, čím sa vytvára silnejšie demokratické prepojenie medzi poslancami Európskeho parlamentu a voličmi;
- má väčšiu zákonodarnú moc, pretože sa uplatňuje riadny legislatívny postup. Lisabonskou zmluvou sa uplatňovanie tohto postupu rozširuje na 40 nových oblastí politiky, čím sa celkový počet oblastí, kde pri prijímaní právnych predpisov má Parlament a Rada rovnaké postavenie, zvyšuje na 73 oblastí;
- volí predsedu Európskej komisie väčšinou svojich členov;
- má maximálne 751 členov.
Európska rada
Skladá sa z hláv štátov alebo vlád, čo zabezpečuje EÚ väčšiu kontinuitu a súdržnosť. Oficiálne sa uznáva ako inštitúcia EÚ, ktorá stanovuje všeobecné politické smerovanie EÚ a jej priority.
Väčšinou hlasov volí predsedu na funkčné obdobie 30 mesiacov, ktoré možno raz obnoviť, čím sa nahrádza predchádzajúce šesťmesačné rotujúce predsedníctvo.
Rada
Pri schvaľovaní právnych predpisov uplatňuje nové pravidlá hlasovania väčšinou hlasov. Na dosiahnutie väčšiny sa vyžaduje aspoň 55 % krajín EÚ, ktoré predstavujú najmenej 65 % obyvateľstva EÚ. Na zablokovanie návrhu musia byť proti aspoň 4 krajiny.
Keď Rada rokuje a hlasuje o návrhu legislatívneho aktu, sú jej zasadnutia verejné.
Európska komisia
Predseda Komisie:
- sa vyberá a volí na základe výsledkov európskych volieb;
- zodpovedá za menovanie komisárov, rozhoduje o ich portfóliách a môže jednotlivých komisárov požiadať, aby odstúpili.
Súdny dvor Európskej únie
Jeho právomoc sa rozširuje na všetky oblasti politiky EÚ okrem spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Európska centrálna banka (ECB)
Tým, že sa ECB uvádza v článku 13 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ), oficiálne sa uznáva ako inštitúcia EÚ.
Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
Zmluvou:
Ďalšie zmeny
Politiky EÚ
Predchádzajúca štruktúra pilierov sa nahrádza novým rozdelením právomocí:
- výlučná právomoc: oblasti, kde legislatívnu činnosť vykonáva len EÚ a členské štáty túto legislatívu vykonávajú (článok 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ));
- spoločné právomoci: oblasti, v ktorých krajiny EÚ môžu vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné opatrenia, ak tak EÚ nevykonala (článok 4 ZFEÚ);
- podporné právomoci: oblasti, v ktorých EÚ prijíma opatrenia na podporu, koordináciu alebo doplnenie vnútroštátnych politík (článok 6 ZFEÚ);
- okrem toho všetky politiky vzťahujúce sa na hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo, ako aj justičnú a policajnú spoluprácu sú zahrnuté do právomoci EÚ namiesto toho, aby za ne zodpovedali jednotlivé vlády ako predtým.
Prehĺbenie demokracie
Zmluvou:
- sa potvrdzujú tri základné zásady demokratickej rovnosti*, zastupiteľskej demokracie* a participatívnej demokracie*;
- sa zavádza iniciatíva občanov, ktorá je jednou z hlavných zmien Lisabonskej zmluvy, podľa ktorej môže (za určitých podmienok) najmenej jeden milión občanov vyzvať Komisiu na predloženie návrhu (článok 11 ZEÚ);
- sa Charta základných práv Európskej únie stáva právne záväznou a nadobúda rovnakú právnu hodnotu ako zmluvy (článok 6 ZEÚ)
- získavajú národné parlamenty väčšie slovo pri rozhodovaní EÚ (článok 12 ZEÚ);
- sa riadny legislatívny postup (predtým spolurozhodovanie) stáva štandardným legislatívnym postupom, pri ktorom má Európsky parlament ako spoluzákonodarca rovnaké postavenie ako Rada (článok 294 ZFEÚ);
- sa zavádza rozdiel medzi legislatívnymi aktmi a nelegislatívnymi aktmi v závislosti od ich rozhodovacieho procesu (článok 297 ZFEÚ);
- sa zavádzajú delegované akty (článok 290 ZFEÚ) a vykonávacie akty (článok 291 ZFEÚ). Prvým sa udeľuje Komisii právomoc prijímať všeobecne záväzné nelegislatívne akty na doplnenie legislatívneho aktu (netýkajú sa však podstatných prvkov). Druhým sa zabezpečuje rámec pre činnosť Komisie v doterajších komitologických oblastiach.
Vystúpenie z EÚ
Zmluvou sa po prvýkrát stanovuje oficiálny postup pre prípad, že krajina EÚ chce z EÚ vystúpiť (článok 50 ZEÚ – pozri zhrnutie týkajúce sa Rokovaní s UK (1) podľa článku 50).
ODKEDY SA ZMLUVA UPLATŇUJE?
Zmluva bola podpísaná 13. decembra 2007 a nadobudla účinnosť 1. decembra 2009.
KONTEXT
Lisabonská zmluva je do značnej miery inšpirovaná Zmluvou o Ústave pre Európu. Ústavou sa mali nahradiť zakladajúce zmluvy EÚ jediným textom. Bola podpísaná v Ríme 29. októbra 2004. Aby ústava nadobudla účinnosť, bolo potrebné, aby ju ratifikovalo všetkých (v tom čase) 27 členských krajín EÚ (17 ratifikovalo). V roku 2005 ju však v národných referendách odmietli vo Francúzsku a Holandsku.
Na druhej strane sa Lisabonskou zmluvou tieto zmluvy menia, rovnako ako Amsterdamskou zmluvou a Zmluvou z Nice. Zahŕňa väčšinu inštitucionálnych a politických reforiem uvedených v ústavnej zmluve.
HLAVNÉ POJMY
Demokratická rovnosť: EÚ dodržiava zásadu rovnosti občanov, ktorým sa dostáva rovnakej pozornosti zo strany jej inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr (článok 9 ZEÚ).
Zastupiteľská demokracia: Občania sú na úrovni Únie priamo zastúpení Európskym parlamentom.
Participatívna demokracia: Občania EÚ sa majú právo zúčastňovať na rozhodnutiach EÚ a spolupracovať s inštitúciami EÚ, napríklad formou dialógu prostredníctvom organizácií občianskej spoločnosti, ktorých sú členmi.
HLAVNÝ DOKUMENT
Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísaná v Lisabone 13. decembra 2007 (Ú. v. EÚ C 306, 17.12.2007, s. 1 – 271)
Posledná aktualizácia 15.12.2017