Nariadenie (ES) č. 2201/2003, známe ako „nariadenie Brusel IIa“, je jednotný právny nástroj, ktorého cieľom je pomôcť medzinárodným párom pri riešení sporov týkajúcich sa rozvodu a starostlivosti o deti, do ktorých je zapojená viac ako jedna krajina.
Stanovujú sa ním:
Nariadenie sa nezaoberávecami rodinného hmotného práva. Za ne sú zodpovedné jednotlivé členské štáty.
Nariadenie sa vzťahuje na prípady podľa občianskeho práva, ktoré zahŕňajú viac ako jednu krajinu a týkajú sa:
Jedným z jeho hlavných cieľov je presadzovať právo dieťaťa na udržiavanie kontaktu s oboma rodičmi, aj keď žijú oddelene alebo v rôznych členských štátoch.
Nariadenie sa nevzťahuje na prípady týkajúce sa:
Manželské veci
Otázku súdnej právomoci v manželských veciach neupravuje žiadne všeobecné pravidlo. Namiesto toho sa v nariadení na účely určenia členského štátu, ktorého súdy majú právo rozhodnúť vo veci, stanovuje sedem alternatívnych kritérií na určenie súdnej právomoci na základe štátnej príslušnosti manželov alebo miesta ich obvyklého pobytu.
Rodičovské práva a povinnosti
Nariadenie sa uplatňuje na:
Takéto záležitosti sú vo všeobecnosti v právomoci súdov v členskom štáte, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Ak nie je možné určiť, kde má dieťa obvyklý pobyt (napríklad v prípade utečencov), právomoc automaticky preberá členský štát, v ktorom sa dieťa nachádza.
Únos dieťaťa
V nariadení sa stanovujú aj pravidlá pre riešenie prípadov nezákonného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa.
Právomoc konať majú aj naďalej súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom, až kým dieťa nezačne žiť prevažne v inom členskom štáte.
Uznávanie
Podľa nariadenia musí každý členský štát automaticky uznať rozsudky vydané v inom členskom štáte v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Uznanie možno odmietnuť, ak napríklad:
V prípade rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností uznanie možno odmietnuť aj:
Uplatňovanie
Rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností vykonateľný v členskom štáte, v ktorom bol vydaný, môže byť vykonaný v inej krajine EÚ, ak tam bol na návrh zainteresovaného účastníka vyhlásený za vykonateľný. Vyhlásenie sa však nevyžaduje v prípade rozsudkov, ktorými sa udeľujú práva styku, a v prípade rozsudkov o návrate dieťaťa, ktoré boli osvedčené pôvodným sudcom v súlade s týmto nariadením.
Spolupráca ústredných orgánov v prípadoch rodičovských práv a povinností
Každý členský štát určí ústredný orgán (alebo viacero orgánov), ktorých povinnosťou bude:
Ústredné orgány sa pravidelne schádzajú ako členovia Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci.
Existujúce dohody
Všeobecne platí, že týmto nariadením sa nahrádzajú existujúce dohody o rovnakých veciach, ktoré sa týkajú dvoch alebo viacerých členských štátov. Vo vzťahoch medzi členskými štátmi má nariadenie prednosť pred niektorými viacstrannými dohovormi:
V súvislosti s Haagskym dohovorom z 19. októbra 1996 o rodičovských právach a povinnostiach a opatreniach na ochranu dieťaťa (pozri súhrn) sa nariadenie uplatňuje v plnej miere, ak má dieťa obvyklý pobyt v krajine EÚ.
Výnimky a osobitné pravidlá
Dánsko nie je účastníkom nariadenia, a preto ním nie je viazané.
Osobitné pravidlá sa uplatňujú na:
Zrušenie
Nariadenie Brusel IIa bolo prepracované nariadením (EÚ) 2019/1111 (prepracované nariadenie Brusel IIa), ktoré je uplatniteľné od 1. augusta 2022 (pozri súhrn).
Nariadenie sa uplatňuje od 1. marca 2005.
Ďalšie informácie:
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 23.12.2003, s. 1 – 29)
Následné zmeny nariadenia (ES) č. 2201/2003 boli zapracované do pôvodného textu. Toto konsolidované znenie slúži len na dokumentačné účely.
Rozhodnutie Rady 2010/405/EÚ z 12. júla 2010, ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 189, 22.7.2010, s. 12 – 13)
Nariadenie Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 343, 29.12.2010, s. 10 – 16)
Rozhodnutie Komisie 2012/714/EÚ z 21. novembra 2012, ktorým sa potvrdzuje účasť Litvy na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 323, 22.11.2012, s. 18 – 19)
Rozhodnutie Komisie 2014/39/EÚ z 27. januára 2014, ktorým sa potvrdzuje účasť Grécka na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 23, 28.1.2014, s. 41 – 42)
Posledná aktualizácia 03.09.2021