Zásada subsidiarity

ÚVOD

Zásada subsidiarity je základom fungovania Európskej únie (EÚ), a konkrétnejšie prijímania rozhodnutí na európskej úrovni. Podľa tejto zásady sa určuje, kedy má Európska únia právomoc vydávať zákony. Prispieva k prijímaniu rozhodnutí čo najbližšie k občanom.

Zásada subsidiarity je stanovená v článku 5 Zmluvy o Európskej únii. Vystupuje spolu s ďalšími dvomi zásadami, ktoré sa tiež považujú za základ prijímania rozhodnutí na európskej úrovni - je to zásada prenesenia právomocí a zásada proporcionality.

Uplatňovanie zásady subsidiarity je vymedzené aj v Protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality. Zásada subsidiarity bola výrazne posilnená v Lisabonskej zmluve, v ktorej bolo zavedených niekoľko kontrolných mechanizmov určených na monitorovanie jej uplatňovania.

VYMEDZENIE POJMU

Cieľom zásady subsidiarity je určiť najvhodnejšiu mieru zasahovania v oblastiach, v ktorých sú právomoci rozdelené medzi EÚ a krajiny EÚ. To sa môže týkať opatrení na európskej, vnútroštátnej alebo miestnej úrovni. Vo všetkých prípadoch môže EÚ zasiahnuť len vtedy, ak dokáže konať účinnejšie ako krajiny EÚ na ich príslušnej vnútroštátnej alebo miestnej úrovni. V Protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality sa stanovujú tri kritériá, ktorých cieľom je určiť, či je zásah na úrovni EÚ je žiaduci:

Zásada subsidiarity má zároveň zblížiť EÚ a jej občanov tak, že zaručí vykonávanie opatrení na miestnej úrovni, ak sa preukáže, že je to potrebné. Zásada subsidiarity však neznamená, že opatrenie sa musí vždy prijímať na úrovni, ktorá je najbližšie k občanom.

Komplementarita so zásadami prenesenia právomocí a proporcionality

V článku 5 Zmluvy o Európskej únii sa vymedzuje rozdelenie právomocí medzi úrovňou EÚ a krajinami EÚ. V prvom rade sa odkazuje na zásadu prenesenia právomocí, podľa ktorej má EÚ len tie právomoci, ktoré sú jej zverené zmluvami.

Subsidiarita a proporcionalita sú zásady, ktoré vyplývajú zo zásady prenesenia právomocí. Určujú, do akej miery môže EÚ môže vykonávať právomoci, ktoré jej boli zverené zmluvami. Podľa zásady proporcionality platí, že prostriedky, ktoré EÚ využíva s cieľom splniť ciele stanovené v zmluvách, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné.

EÚ teda môže konať v oblasti politiky len vtedy, ak:

MONITOROVANIE ZÁSADY SUBSIDIARITY

V Protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality sa zavádzajú mechanizmy na monitorovanie zásady subsidiarity. Uvedený protokol bol reformovaný Lisabonskou zmluvou s cieľom zlepšiť a posilniť monitorovanie.

V protokole, ktorý sa zaviedol Amsterdamskou zmluvou, sa stanovila povinnosť splniť určité povinnosti pri samotnej príprave návrhu právnych predpisov. Európska komisia tak pred navrhnutím legislatívnych aktov musí vypracovať zelenú knihu. Zelené knihy pozostávajú z rozsiahlych konzultácií, ktoré Komisii umožnia zhromaždiť stanoviská vnútroštátnych a miestnych inštitúcií a občianskej spoločnosti o vhodnosti legislatívneho návrhu, najmä v súvislosti so zásadou subsidiarity.

V protokole sa zároveň ukladá Komisii povinnosť predkladať k návrhom legislatívnych aktov vyhlásenie, ktorým preukáže dodržanie zásad subsidiarity a proporcionality.

Novotou Lisabonskej zmluvy je úzka spolupráca národných parlamentov pri monitorovaní zásady subsidiarity. Národné parlamenty vykonávajú dvojnásobné monitorovanie:

Podľa Lisabonskej zmluvy sa do monitorovania zásady subsidiarity zapája aj Výbor regiónov. Podobne ako národné parlamenty aj výbor môže spochybniť legislatívny akt na Súdnom dvore EÚ, ak nie je v súlade so zásadou subsidiarity.

Európska komisia v rámci vykonávania iniciatívy lepšej právnej regulácie uverejňuje výročné správy o subsidiarite a proporcionalite.

Posledná aktualizácia 03.09.2015