–

Oftalma Hospital Srl, v zastúpení: M. Moretto a P. Bianco, avvocati,

–

Regione Piemonte, v zastúpení: M. Scisciot, avvocato,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Sclafani, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Gattinara a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 92/50/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii postupov verejného obstarávania služieb (Ú. v. ES L 209, 1992, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 332), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/52/[ES] z 13. októbra 1997 (Ú. v. ES L 328, 1997, s. 1; Mim. vyd. 06/003, s. 3) (ďalej len „smernica 92/50“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Oftalma Hospital Srl (ďalej len „Oftalma“) na jednej strane a Commissione Istuti Ospitalieri Valdesi (CIOV) (Komisia valdézskych nemocníc, Taliansko) a Regione Piemonte (región Piemont, Taliansko) na druhej strane, vo veci protiplnenia za poskytovanie zdravotníckych služieb zo strany spoločnosti Oftalma podľa zmluvy uzavretej s CIOV (ďalej len „sporná zmluva“).

3

Smernica 92/50 vo svojej hlave II definuje tzv. „dvojaké“ uplatňovanie. Podľa článku 8 tejto smernice sa zmluvy, ktorých predmetom sú služby uvedené v prílohe I A tejto smernice, uzatvárajú v súlade s ustanoveniami hláv III až VI tejto smernice, teda podľa jej článkov 11 až 37. Naopak, podľa článku 9 uvedenej smernice sa „zmluvy, ktorých predmetom sú služby uvedené v prílohe I B, …uzatvárajú v súlade s článkami 14 a 16“.

4

Článok 14 smernice 92/50 je uvedený v hlave IV tejto smernice, ktorá sa týka spoločných technických predpisov.

5

Článok 16 tejto smernice, ktorý patrí pod hlavu V tejto smernice s názvom „Spoločné pravidlá oznamovania“, stanovuje vo svojom odseku 1, že obstarávatelia, ktorí uzavreli verejnú zmluvu alebo uskutočnili súťaž návrhov, zašlú oznámenie o výsledkoch verejných obstarávaní Úradu pre vydávanie publikácií Európskej únie.

6

Článok 27 ods. 3 smernice 92/50 stanovuje:

„Keď obstarávatelia uzatvárajú zmluvy na základe rokovacieho konania, ako je uvedené v článku 11 ods. 2, na rokovanie musia byť pripustení aspoň traja záujemcovia za predpokladu, že existuje dostatočný počet záujemcov.“

7

Príloha I B tejto smernice vymenováva súbor kategórií služieb, medzi ktorými sú pod kategóriou 25 uvedené zdravotnícke a sociálne služby.

8

Podľa článkov 20 a 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132), sa zákazky, ktorých predmetom sú služby uvedené v prílohe II A tejto smernice, zadávajú v súlade s článkami 23 až 55 tejto smernice, kým na zákazky, ktorých predmetom sú služby uvedené v prílohe II B uvedenej smernice, sa vzťahujú len článok 23 a článok 35 ods. 4 tejto smernice.

9

Príloha II B tejto istej smernice vymenováva súbor kategórií služieb, medzi ktorými sú pod kategóriou 25 uvedené zdravotnícke a sociálne služby.

10

Článok 82 smernice 2004/18 s názvom „Zrušovacie ustanovenia“ okrem iného stanovuje, že smernica 92/50 sa zrušuje s účinnosťou od 31. januára 2006 a odkazy na túto smernicu sa považujú za odkazy na smernicu 2004/18.

11

Decreto‑legislativo n. 157 – Attuazione della direttiva 92/50/CEE in materia di appalti pubblici di servizi (legiskatívny dekrét č. 157, ktorým sa vykonáva smernica 92/50/EHS o verejnom obstarávaní služieb) zo 17. marca 1995 (riadna príloha GURI č. 104 zo 6. mája 1995), v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej „legislatívny dekrét č. 157/95“), stanovuje vo svojom článku 3:

„1.   Verejnými zákazkami na služby sú odplatné zmluvy uzavreté písomne medzi poskytovateľom služieb a verejným obstarávateľom uvedeným v článku 2 týkajúcimi sa poskytovania služieb uvedených v prílohách 1 a 2.

2.   Na verejné zákazky na služby uvedené v prílohe 2 a tie verejné obstarávania, ktorých hodnota služieb je vyššia ako hodnota služieb uvedená v prílohe 1 tohto dekrétu, sa uplatňuje len článok 8 ods. 3, článok 20 a článok 21.“

12

Článok 7 tohto legislatívneho dekrétu vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Verejné zákazky na služby môžu byť zadávané priamo zmluvou po zverejnení oznámenia o zákazke na služby v nasledujúcich prípadoch:

13

Článok 22 uvedeného legislatívneho dekrétu vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Pri verejnom obstarávaní priamou zmluvu na základe článku 7 ods. 1, nesmie byť počet záujemcov nižší než traja, za predpokladu, že existuje dostatočný počet vhodných záujemcov.“

14

Príloha 2 legislatívneho dekrétu č. 157/95 uvádza vo svojom bode 25 „Zdravotnícke a sociálne služby“.

15

Spornou zmluvou z 2. januára 1999, ktorá bola zmenená dodatkom z roku 2004, v ktorom sa spoločnosť Oftalma vzdala uplatnenia konania o platobnom rozkaze, CIOV zverila spoločnosti Oftalma poskytovanie služieb špecializovaných v oblasti oftalmológie v oftalmologickom centre Ospedale evangelico valdese di Torino (Valdézska evanjelická nemocnica v Turíne, Taliansko).

16

Dňa 21. apríla 2005 Tribunale di Torino (súd v Turíne, Taliansko) uložil CIOV a Regione Piemonte (región Piemont) povinnosť zaplatiť spoločnosti Oftalma sumu 1727886,36 eura spolu s úrokmi ako protiplnenie za poskytovanie zdravotníckych služieb počas roku 2004.

17

CIOV a región Piemont podali oddelene odpor proti tomuto platobnému rozkazu na Tribunale di Torino (súd v Turíne). Región Piemont sa pred týmto súdom dovolával predovšetkým neplatnosti spornej zmluvy, keďže zastával názor, že bola uzavretá v rozpore s postupmi verejného obstarávania, ako ich upravuje legislatívny dekrét č. 157/95.

18

Rozsudkom z 5. decembra 2007 Tribunale di Torino (súd v Turíne) zamietol odpory podané CIOV a regiónom Piemont a v dôsledku toho vyhovel návrhom spoločnosti Oftalma.

19

Oftalma pred týmto prvostupňovým konaním podala počas roku 2004 žalobu na Tribunale di Torino (súd v Turíne), ktorou sa domáhala uloženia povinnosti CIOV a regiónu Piemont zaplatiť jej sumu 1226535,07 eura z titulu úpravy cien za zdravotnícke služby poskytované počas rokov 2002 a 2003, ako aj počas prvej polovice roku 2004.

20

Tribunale di Torino (súd v Turíne) rozsudkom z 9. októbra 2007 žalobu spoločnosti Oftalma zamietol.

21

Oftalma a región Piemont podali proti dvom vyššie uvedeným rozsudkom odvolanie.

22

Corte d’appello di Torino (Odvolací súd Turín, Taliansko) po spojení týchto dvoch konaní vyhlásil rozsudkom zo 7. júna 2010 spornú zmluvu za neplatnú a následne uložil spoločnosti Oftalma povinnosť vrátiť sumy, ktoré získala na základe výkonu platobného rozkazu.

23

Tento súd sa domnieval, že sporná zmluva bola uzavretá pri porušení smernice 92/50 a legislatívneho dekrétu č. 157/95, ktorou bola prebratá, keďže uzavretiu tejto zmluvy nepredchádzalo žiadne vyhlásenie verejného obstarávania, hoci CIOV bola podľa článku 2 legislatívneho dekrétu č. 157/95 z hľadiska článku 1 smernice 92/50 subjektom, ktorý sa spravuje verejným právom a ktorý má postavenie verejného obstarávateľa.

24

Oftalma podala proti tomuto rozsudku na vnútroštátny súd Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) kasačný opravný prostriedok.

25

V tejto súvislosti vnútroštátny súd okrem iného uvádza, že článok 3 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 157/95, rovnako ako smernica 92/50, nestanovuje postup zverejnenia a vyhlásenie verejného obstarávania predchádzajúce uzavretiu zmlúv týkajúcich sa poskytovania zdravotníckych služieb a že tento legislatívny dekrét výslovne nestanovuje ani to, že zadávanie takýchto zákaziek podlieha dodržaniu zásad efektívnosti, nestrannosti, rovnosti zaobchádzania a transparentnosti.

26

Tento súd sa pýta na opodstatnenosť judikatúry talianskych správnych súdov, podľa ktorej zmluvy na poskytovanie zdravotníckych služieb, napriek tomu, že nepatria priamo do právnej úpravy uplatniteľnej v oblasti verejného obstarávania služieb, naďalej podliehajú podľa všeobecných pravidiel vnútroštátneho práva a zásad práva Únie vyplývajúcich z článkov 49, 56 a 106 ZFEÚ predchádzajúcemu vyhláseniu verejného obstarávania, ak by aj malo byť neformálne.

27

Uvedený súd však konštatuje, že článok 22 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 157/95, ktorým preberá článok 27 ods. 3 smernice 92/50, stanovuje, že ani v prípade obmedzeného verejného obstarávania nesmie byť počet záujemcov nižší ako traja. Tento súd, ktorý zdôrazňuje, že tieto ustanovenia sa majú použiť na zákazky na služby, na ktoré sa vzťahujú všetky ustanovenia tejto smernice, však tvrdí, že takéto vnútroštátne ustanovenie „môže byť považované za výraz všeobecnej zásady“, ktoré sa uplatní aj na zákazky na služby, na ktoré sa vzťahuje len čiastočne. Podľa tohto istého súdu je takýto výklad v súlade s cieľmi smernice 92/50, ktoré spočívajú v budovaní vnútorného trhu prostredníctvom riadnej koordinácie postupov zadávania verejných zákaziek na služby.

28

Vnútroštátny súd dodáva, že tento výklad je v súlade s jedným z cieľov smernice 92/50, ktorý spočíva v zjednotení pravidiel na zadanie zákaziek s pravidlami týkajúcimi sa zadávanie zákaziek na vykonanie prác a dodanie tovaru. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že tak smernica Rady 71/305/EHS z 26. júla 1971 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 185, 1971, s. 5), zmenená smernicou Rady 89/440/EHS z 18. júla 1989 (Ú. v. ES L 210, 1989, s. 1), ako aj smernica Rady 93/36/EHS zo 14. júna 1993 o koordinácii postupov verejného obstarávania dodania tovaru (Ú. v. ES L 199, 1993, s. 1; Mim. vyd. 06/002, s. 110) ukladajú verejným obstarávateľom povinnosť zabezpečiť skutočnú súťaž, vrátane rokovacích konaní.

29

Tento súd poznamenáva, že podrobenie verejného obstarávania zdravotníckych služieb takýmto povinnostiam je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sú základné zásady Zmluvy o FEÚ uplatniteľné na verejné obstarávanie služieb vylúčené z rozsahu pôsobnosti smernice 92/50.

30

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

31

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, ak verejný obstarávateľ zadá verejnú zákazku na služby, na ktorú sa vzťahuje článok 9 smernice 92/50 a ktorá preto podlieha v zásade len článkom 14 a 16 tejto smernice, má napriek tomu povinnosť dodržiavať základné pravidlá a všeobecné zásady Zmluvy o FEÚ, najmä zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ako aj povinnosť transparentnosti, ktorá z nich vyplýva.

32

Podľa článku 9 smernice 92/50 „zmluvy, ktorých predmetom sú služby uvedené v prílohe I B, sa uzatvárajú v súlade s článkami 14 a 16“. Tieto články obsahujú povinnosti týkajúce sa technických špecifikácií zákazky a oznámenia o výsledkoch konania o zadaní verejnej zákazky.

33

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že ak sa zákazky týkajú služieb uvedených v tejto prílohe I B, majú verejní obstarávatelia iba povinnosť prostredníctvom odkazu na vnútroštátne normy preberajúce európske normy určiť technické špecifikácie, ktoré musia byť uvedené vo všeobecných alebo v súťažných podkladoch vypracovaných pre každú zákazku, a odoslať Úradu pre vydávanie publikácií Európskej únie oznámenie o výsledkoch týchto zadávacích konaní (rozsudok zo 17. marca 2011, Strong Segurança, C‑95/10, EU:C:2011:161, bod 34).

34

Súdny dvor taktiež rozhodol, že zaradenie služieb do príloh I A a I B smernice 92/50 je v súlade so systémom zavedeným touto smernicou, ktorý stanovuje uplatňovanie tejto smernice na dvoch úrovniach (rozsudok zo 17. marca 2011, Strong Segurança, C‑95/10, EU:C:2011:161, bod 33 a citovaná judikatúra).

35

Súdny dvor totiž poukázal na to, že normotvorca Únie vychádzal z predpokladu, že zákazky na služby uvedené v prílohe I B smernice 92/50 vzhľadom na ich osobitnú povahu a priori nemajú cezhraničný záujem, ktorý by dostatočne odôvodňoval, aby sa ich zadanie uskutočnilo prostredníctvom zadávacieho konania umožňujúceho podnikom z iných členských štátov dozvedieť sa o oznámení o vyhlásení zadávacieho konania a podať ponuku (rozsudok zo 17. marca 2011, Strong Segurança, C‑95/10, EU:C:2011:161, bod 35 a citovaná judikatúra).

36

Súdny dvor však usúdil, že aj takéto zákazky, pokiaľ sa vyznačujú určitým cezhraničným záujmom, podliehajú základným pravidlám a všeobecným zásadám vyplývajúcim zo Zmluvy o FEÚ, najmä zásade rovnosti zaobchádzania a zásade zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ako aj povinnosti transparentnosti, ktorá z nej vyplýva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2011, Strong Segurança, C‑95/10, EU:C:2011:161, bod 35 a citovanú judikatúru). Aj keď automaticky neznamená povinnosť uskutočniť verejné obstarávanie, táto povinnosť ukladá, aby jednak bol zabezpečený adekvátny stupeň zverejnenia umožňujúci sprístupnenie konkurencii a jednak kontrolu nestrannosti postupov zadávacieho konania (rozsudok z 13. novembra 2008, Coditel Brabant, C‑324/07, EU:C:2008:621, bod 25 a citovaná judikatúra).

37

V prípade absencie osobitných okolností, ktorých existencia nevyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, sa musí posúdiť existencia nepochybného cezhraničného záujmu z dôvodov právnej istoty k dátumu predmetného zadania verejnej zákazky (pozri analogicky rozsudok z 10. novembra 2005, Komisia/Rakúsko,C‑29/04, EU:C:2005:670, bod 38). V tejto súvislosti skutočnosť, že v prejednávanej veci bol následne vložený dodatok do spornej zmluvy, nemôže mať vplyv na dátum, ku ktorému sa má posúdiť existencia takéhoto záujmu, pokiaľ takýto dodatok svojou povahou nemôže podstatne meniť všeobecnú systematiku zmluvy, čo však prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

38

Vnútroštátnemu súdu tak prináleží pristúpiť k podrobnému posúdeniu všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa predmetnej zákazky na účely overenia existencie nepochybného cezhraničného záujmu k dátumu zadania zákazky, o ktorú ide vo veci samej.

39

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že počas tohto skúmania nemôže byť existencia nepochybného cezhraničného záujmu vyvodená hypoteticky z určitých prvkov, ktoré – posudzované abstraktne – by mohli predstavovať nepriame dôkazy v tomto zmysle, ale že musí kladne vyplývať z konkrétneho posúdenia okolností zákazky, o ktorú ide vo veci samej. To znamená, že sa nemožno domnievať, že nepochybný cezhraničný záujem vzniká na základe prvkov, ktoré nevylučujú jeho existenciu, ale sa musí považovať za nepochybný, ak jeho cezhraničná povaha vyplýva z objektívnych a zhodujúcich sa skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2016, Tecnoedi Costruzioni, C‑318/15, EU:C:2016:747, bod 22).

40

Súdny dvor už rozhodol, že objektívnymi kritériami, na základe ktorých je možné stanoviť existenciu cezhraničného záujmu, by mohli byť pomerne vysoká hodnota dotknutej zákazky v spojení s miestom výkonu prác alebo dokonca technické vlastnosti zákazky a osobitné vlastnosti dotknutých výrobkov. V tejto súvislosti možno zohľadniť aj existenciu sťažností hospodárskych subjektov so sídlom v iných členských štátoch ako v členskom štáte obstarávateľa, ak je overené, že sú skutočné, a nie len fiktívne (rozsudok zo 6. októbra 2016, Tecnoedi Costruzioni, C‑318/15, EU:C:2016:747, bod 20 a citovaná judikatúra). Navyše okolnosť, či k dátumu zadania zákazky, o ktorú ide vo veci samej, boli alebo neboli podobné zdravotnícke služby zabezpečené spoločnosťami so sídlom v iných členských štátoch, môže tiež predstavovať skutočnosť, ktorú treba zohľadniť.

41

Treba však pripomenúť, že pokiaľ ide konkrétne o zdravotnícku činnosť, Súdny dvor sa v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti domnieval, že nepochybný právny záujem nebol stanovený len na samotnej skutočnosti, že dotknuté zákazky mali významnú hospodársku hodnotu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2010, Komisia/Nemecko, C‑160/08, EU:C:2010:230, body 18, 54 a 123).

42

V prejednávanej veci treba konštatovať, ako uviedla vo svojich písomných pripomienkach Oftalma, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by mohla naznačovať, že zákazka, o ktorú ide vo veci samej, vykazuje k dátumu jej zadania nepochybný cezhraničný záujem.

43

Za predpokladu, že by však bol takýto nepochybný cezhraničný záujem preukázaný a neexistencia transparentnosti by tak mohla viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu na úkor podnikov so sídlom v inom členskom štáte ako v členskom štáte obstarávateľa, môže byť takéto rozdielne zaobchádzanie odôvodnené objektívnymi okolnosťami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2014, Azienda sanitaria locale n. 5Spezzino a i., C‑113/13, EU:C:2014:2440, bod 52 a citovanú judikatúru).

44

Pokiaľ ide o takéto odôvodnenie, Oftalma vo svojich písomných pripomienkach odkazuje na bod 57 rozsudku z 11. decembra 2014, Azienda sanitaria locale n. 5Spezzino a i. (C‑113/13, EU:C:2014:2440), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že cieľ zachovania vyváženého zdravotného a nemocničného systému prístupného všetkým z dôvodov verejného zdravia môže patriť medzi výnimky z dôvodov verejného zdravia.

45

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby z hľadiska judikatúry uvedenej v dvoch predchádzajúcich bodoch preskúmal, za predpokladu, že sa preukáže existencia nepochybného cezhraničného záujmu, či bolo zadanie zákazky, o ktorú ide vo veci samej, odôvodnené.

46

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že ak verejný obstarávateľ zadá verejnú zákazku na služby, na ktorú sa vzťahuje článok 9 smernice 92/50 a ktorá preto podlieha v zásade len článkom 14 a 16 tejto smernice, má napriek tomu povinnosť dodržiavať základné pravidlá a všeobecné zásady Zmluvy o FEÚ, najmä zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ako aj povinnosť transparentnosti, ktorá z nich vyplýva, pod podmienkou, že k dátumu svojho zadania vykazovala táto zákazka nepochybnú cezhraničnú povahu, čo prináležalo overiť vnútroštátnemu súdu.

47

Navyše za rovnakého predpokladu Oftalma namieta voči tvrdeniam regiónu Piemont a CIOV, pričom odkazuje na zásadu nemo auditur propriam turpitudinem allegans. Tvrdí, že ak je uzavretie zmluvy, ktorá s ňou bola uzavretá, protiprávne, túto protiprávnosť možno pripísať regiónu Piemont a CIOV. Okrem toho tvrdí, že odmietnutím protiplnenia za jej skutočne a pravidelne poskytované služby je CIOV neoprávnene zvýhodnená.

48

V tejto súvislosti treba konštatovať, že takéto zásady majú byť posúdené vnútroštátnym súdom pri uplatnení vnútroštátneho práva.

49

Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 3 smernice 92/50 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na verejné obstarávania služieb uvedené v prílohe I B tejto smernice.

50

Treba uviesť, že prijatím článku 9 smernice 92/50 normotvorca Únie výslovne stanovil, že len články 14 a 16 tejto smernice boli uplatniteľné na služby uvedené v prílohe I B. Keďže neexistuje ustanovenie v opačnom zmysle, je potrebné domnievať sa, že o takýto prípad ide, aj keď verejné obstarávanie týkajúce sa takejto služby vykazuje nepochybný cezhraničný záujem.

51

Z toho vyplýva, že uplatnenie iných článkov, než sú články, na ktoré výslovne odkazuje článok 9 smernice 92/50, na služby uvedené v prílohe I B tejto smernice by viedlo k výkladu, ktorý by bol v rozpore s jasným znením tohto článku a bolo by tak v rozpore s vôľou normotvorcu Únie.

52

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosti vyplývajúce z článku 27 ods. 3 uvedenej smernice sa neuplatňujú na verejné obstarávanie týkajúce sa služby uvedenej v prílohe I B tejto smernice, aj keď táto služba vykazuje nepochybný cezhraničný záujem.

53

Dodržanie základných pravidiel a všeobecných zásad Únie, ako aj povinností, ktoré z nich vyplývajú, ako bolo uznané vo vzťahu k verejným obstarávaniam vykazujúcim nepochybný cezhraničný záujem v judikatúre citovanej v bode 36 tohto rozsudku, neznamená ako také pripustenie minimálneho počtu záujemcov v rokovacom konaní, ako bolo uvedené v tomto článku 27 ods. 3.

54

Navyše prijatie výkladu, podľa ktorého by sa v prípade existencie nepochybného cezhraničného záujmu mal uplatniť článok 27 ods. 3 smernice 92/50 vo veci, o akú ide vo veci samej, mohlo viesť k tomu, že na verejné obstarávanie služieb patriace do prílohy I B smernice 92/50 by sa uplatnili iné ustanovenia tejto smernice, ktoré sa uplatňujú len na služby vymenované v prílohe I A, čo by mohlo zbaviť rozdiel existujúci medzi službami uvedenými v prílohe I A a v prílohe I B potrebného účinku (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o prílohy II A a II B smernice 2004/18, ktoré zodpovedajú prílohám I A a I B smernice 92/50, rozsudok zo 17. marca 2011, Strong Segurança, C‑95/10, EU:C:2011:161, bod 42).

55

So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 3 smernice 92/50 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na verejné obstarávania služieb uvedené v prílohe I B tejto smernice.

56

Oftalma vo svojom vyjadrení navrhuje Súdnemu dvoru, aby za predpokladu, že sa budú základné pravidlá a všeobecné zásady Únie, ako aj povinnosť transparentnosti, ktoré z nich vyplývajú, vykladať v tom zmysle, že uzavretiu zmluvy, o akú ide vo veci samej, má predchádzať primeraný stupeň zverejnenia, ak táto zmluva vykazuje nepochybný cezhraničný záujem, obmedzil časové účinky rozsudku, ktorý sa má vyhlásiť. Podľa spoločnosti Oftalma by tento rozsudok mohol spochybniť platnosť všetkých zmlúv uzavretých súkromnými inštitúciami s verejnými orgánmi na poskytovanie starostlivosti a v dôsledku toho destabilizovať celý taliansky zdravotný systém.

57

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor môže pri uplatňovaní všeobecnej zásady právnej istoty obsiahnutej v právnom poriadku Únie iba výnimočne obmedziť možnosť všetkých dotknutých osôb dovolávať sa toho ustanovenia, ktoré vyložil, s cieľom spochybnenia právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere. Také obmedzenie možno podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pripustiť iba v samotnom rozsudku, ktorým sa rozhoduje o požadovanom výklade (rozsudok zo 17. júla 2008, Krawczyński, C‑426/07, EU:C:2008:434, body 42 a 43).

58

Ako vyplýva z bodu 36 tohto rozsudku, Súdny dvor už rozhodol, že verejné obstarávanie služieb uvedené v prílohe I B smernice 92/50, ktoré vykazujú nepochybný cezhraničný záujem, podliehajú základným pravidlám a všeobecným zásadám Zmluvy o FEÚ, z ktorých vyplýva povinnosť transparentnosti.

59

V dôsledku toho nie je potrebné obmedziť časové účinky tohto rozsudku.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: