—

Rina Services SpA, Rina SpA a SOA Rina Organismo di Attestazione SpA, v zastúpení: R. Damonte, G. Giacomini, G. Scuras a G. Demartini, avvocati,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Pluchino a S. Fiorentino, avvocati dello Stato,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

—

švédska vláda, v zastúpení: A. Falk, C. Meyer‑Seitz, U. Persson, N. Otte Widgren, L. Swedenborg, F. Sjövall, E. Karlsson a C. Hagerman, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a H. Tserepa‑Lacombe, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49 ZFEÚ, 51 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj článkov 14 a 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36).

2

Tento návrh bol podaný v rámci troch sporov medzi Presidenza del Consiglio dei Ministri, Consiglio di Stato, Consiglio Superiore dei Lavori Pubblici, Autorità per la Vigilanza sui Contratti Pubblici di lavori, servizi e forniture, Conferenza Unificata Stato Regioni, Ministero dello Sviluppo Economico delle Infrastrutture e dei Trasporti, Ministero per le Politiche europee, Ministero dell’Ambiente e della Tutela del Territorio e del Mare, Ministero per i beni e le attività culturali, Ministero dell’Economia e delle Finanze a Ministero degli Affari esteri na jednej strane a Rina Services SpA, Rina SpA a SOA Rina Organismo di Attestazione SpA na strane druhej, ktoré sa týkajú vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá ukladá spoločnostiam, ktoré majú postavenie certifikačných organizácií (Società Organismi di Attestazione, ďalej len „SOA“), aby mali svoje sídlo v Taliansku.

3

Odôvodnenia 1 až 7, 16 a 33 smernice 2006/123 stanovujú:

…

…

4

Článok 2 smernice 2006/123 nazvaný „Rozsah pôsobnosti“ znie:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.

2.   Táto smernica sa nevzťahuje na tieto činnosti:

…

…“.

5

Podľa znenia článku 3 ods. 3 smernice 2006/123 členské štáty uplatňujú ustanovenia tejto smernice v súlade s pravidlami Zmluvy o FEÚ, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a voľného pohybu služieb.

6

Článok 14 uvedenej smernice s názvom „Zakázané požiadavky“ uvedený v jej kapitole III nazvanej „Sloboda poskytovateľov usadiť sa“ stanovuje:

„Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na ich území splnením žiadnej z týchto požiadaviek:

…

…“

7

Článok 15 smernice 2006/123 s názvom „Požiadavky podliehajúce hodnoteniu“ uvedený v tej istej kapitole III ukladá členským štátom, aby skúmali, či sa podľa ich právnych systémov uplatňujú niektoré z požiadaviek uvedených v odseku 2, a zabezpečili, aby všetky takéto požiadavky boli zlučiteľné s podmienkami nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality, uvádzanými v odseku 3 toho istého článku.

8

Kapitola IV tejto smernice s názvom „Voľný pohyb služieb“ obsahuje článok 16 nazvaný „Sloboda poskytovať služby“. Tento článok znie:

„1.   Členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom sú usadení.

Členský štát, v ktorom sa poskytuje služba, zabezpečuje voľný prístup k činnosti v oblasti služieb a jej slobodné vykonávanie na svojom území.

Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú tieto zásady:

2.   Členské štáty nesmú v prípade poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte obmedziť slobodu poskytovať služby uložením niektorej z týchto požiadaviek:

…

3.   Členskému štátu, do ktorého sa poskytovateľ [na účel poskytovania svojich služieb – neoficiálny preklad] premiestni, sa nebráni stanoviť požiadavky na vykonávanie činnosti v oblasti služieb, ak sú opodstatnené dôvodom verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia, a ak je to v súlade s odsekom 1. …“

9

Dekrét prezidenta republiky č. 207 z 5. októbra 2010, ktorým sa vykonáva a uplatňuje legislatívny dekrét č. 163 z 12. apríla 2006 (riadna príloha GURI č. 288 z 10. decembra 2010), ktorým sa zrušuje dekrét prezidenta republiky č. 34 z 25. januára 2000, vo svojom článku 64 ods. 1 stanovuje, že SOA musia byť založené vo forme akciovej spoločnosti, v názve ktorej musí byť výslovne uvedený výraz „certifikačná organizácia“ a že ich sídlo sa musí nachádzať na území Talianskej republiky.

10

Rina SpA je holdingovou spoločnosťou skupiny Rina. Sídlo tejto spoločnosti sa nachádza v meste Janov (Taliansko).

11

Rina Services SpA je akciová spoločnosť, ktorá je súčasťou skupiny Rina, ktorej sídlo sa tiež nachádza v Janove. Predmetom jej činnosti je poskytovanie certifikačných služieb kvality UNI CEI EN 45000.

12

SOA Rina Organismo di Attestazione SpA je tiež akciová spoločnosť, ktorá má svoje sídlo v Janove. Vykonáva certifikačnú činnosť a technické kontroly týkajúce sa organizácie a výroby stavebných spoločností. Táto spoločnosť je z 99 % majetkom spoločností Rina SpA a z 1 % ju vlastní spoločnosť Rina Services SpA.

13

Tieto tri spoločnosti podali žaloby na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd, Lazio), ktorými najmä spochybňovali súlad článku 64 ods. 1 dekrétu prezidenta republiky č. 207 z 5. októbra 2010, ktorým sa vykonáva a uplatňuje legislatívny dekrét č. 163 z 12. apríla 2006, v rozsahu, v akom stanovuje, že sídlo SOA sa musí nachádzať na území Talianskej republiky.

14

Rozsudkami z 13. decembra 2011 tento súd predmetným žalobám vyhovel najmä z dôvodu, že požiadavka týkajúca sa umiestnenia sídla je v rozpore s článkami 14 a 16 smernice 2006/123.

15

Odvolatelia v konaní vo veci samej podali proti týmto rozsudkom odvolanie na Consiglio di Stato, pričom najmä uvádzajú, že činnosť vykonávaná zo strany SOA je spojená s výkonom verejnej moci v zmysle článku 51 ZFEÚ, a že je v dôsledku toho vylúčená z pôsobnosti smernice 2006/123, ako aj článkov 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ.

16

Za týchto podmienok sa Consiglio di Stato rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

17

Svojou druhou otázkou, ktorú treba skúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 51 prvý odsek ZFEÚ vykladať tak, že certifikačné činnosti vykonávané zo strany SOA sú spojené s výkonom verejnej moci v zmysle tohto ustanovenia.

18

Treba konštatovať, že Súdny dvor už rozhodol o takej otázke, ktorú v rámci prejudiciálneho konania položil Consiglio di Stato, vo svojom rozsudku SOA Nazionale Costruttori (C‑327/12, EU:C:2013:827).

19

V bode 52 tohto rozsudku prijal Súdny dvor záver, že vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 28 až 35 uvedeného rozsudku, a to skutočnosť, že SOA sú podnikmi založenými na účely dosiahnutia zisku, ktoré vykonávajú svoje činnosti v podmienkach hospodárskej súťaže a nemajú nijakú rozhodovaciu právomoc, ktorá by bola spojená s výkonom verejnej moci, činnosti SOA priamo a špecificky nesúvisia s výkonom verejnej moci v zmysle článku 51 ZFEÚ.

20

Konkrétnejšie Súdny dvor v bode 54 toho istého rozsudku zdôraznil, že overenie technickej a finančnej spôsobilosti podnikov podliehajúcich certifikácii, pravdivosti a obsahu vyhlásení, osvedčení a dokumentov predložených osobami, ktorým sa osvedčenie vydáva, ako aj existencie podmienok týkajúcich sa osobnej situácie kandidáta alebo uchádzača zo strany SOA nemožno považovať za činnosť vychádzajúcu z rozhodovacej nezávislosti, ktorá je vlastná výkonu právomoci verejnej moci, keďže toto overenie je v celom rozsahu určené vnútroštátnym právnym rámcom. Okrem toho Súdny dvor v rovnakom bode tohto rozsudku konštatoval, že uvedené overenie sa vykonáva pod priamym štátnym dohľadom a má za cieľ uľahčiť úlohu verejných obstarávateľov v oblasti zadávania verejných zákaziek na práce, pričom jeho účelom je umožniť im splniť si svoju úlohu, majúc presnú a podrobnú znalosť tak o technickej, ako aj o finančnej spôsobilosti uchádzačov.

21

V prejednávanej veci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neuvádza, že by došlo k akejkoľvek zmene v povahe činností, ktoré vykonáva SOA od času, keď existoval skutkový stav, ktorého sa týkal rozsudok SOA Nazionale Costruttori (C‑327/12, EU:C:2013:827).

22

Za týchto okolností treba na druhú otázku odpovedať, že článok 51 prvý odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že výnimka z práva usadiť sa, zakotvená v tomto ustanovení, sa neuplatní na certifikačné činnosti vykonávané spoločnosťami, ktoré majú postavenie certifikačných organizácií.

23

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd s odkazom na viaceré ustanovenia práva Únie, najmä články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady uvedené v smernici 2006/123 pýta, či sa toto právo má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, ako je právna úprava sporná v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje, že SOA musia mať svoje sídlo na vnútroštátnom území.

24

V tejto súvislosti treba konštatovať, že certifikačné služby patria do pôsobnosti smernice 2006/123, keďže tieto služby výslovne uvádza odôvodnenie 33 predmetnej smernice v exemplifikatívnom vymenovaní činností, na ktoré sa táto smernica vzťahuje.

25

V prejednávanej veci patrí požiadavka týkajúca sa sídla certifikačných organizácií, ktorá je sporná v konaní vo veci samej, do článku 14 smernice 2006/123. Tým, že táto požiadavka ukladá SOA povinnosť, aby mali svoje sídlo na vnútroštátnom území, je na jednej strane priamo založená na umiestnení sídla poskytovateľa v zmysle článku 14 bodu 1 tejto smernice a na druhej strane obmedzuje slobodu poskytovateľa vybrať si medzi hlavnou prevádzkou alebo vedľajšou prevádzkou tým, že mu ukladá mať svoju hlavnú prevádzku na vnútroštátnom území v zmysle bodu 3 tohto článku.

26

Článok 14 smernice 2006/123 zakazuje členským štátom podmieňovať prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na ich území splnením požiadaviek vymenovaných v bodoch 1 až 8 tohto ustanovenia, ukladajúc im prioritne a systematicky odstraňovať tieto požiadavky.

27

Talianska republika však tvrdí, že požiadavka, podľa ktorej sa sídlo SOA musí nachádzať na vnútroštátnom území, je odôvodnená potrebou zabezpečiť účinnosť dohľadu vykonávaného verejnými orgánmi nad činnosťami SOA.

28

V tejto súvislosti treba poznamenať, ako to urobila Poľská republika a Komisia, že požiadavky uvedené v článku 14 smernice 2006/123, do ktorého patrí vnútroštátna právna úprava sporná v konaní vo veci samej, nemožno odôvodniť.

29

Tento záver vyplýva zo znenia článku 14 ako aj celkovej štruktúry smernice 2006/123.

30

Na jednej strane z názvu uvedeného článku totiž vyplýva, že požiadavky uvedené v bodoch 1 až 8 tohto článku sú „zakázané“. Okrem toho nič v znení tohto článku nenasvedčuje tomu, že by členské štáty mali možnosť odôvodniť zachovanie takých požiadaviek vo svojich vnútroštátnych právnych úpravách.

31

Na druhej strane všeobecná štruktúra smernice 2006/123 vychádza, pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, z jasného rozlišovania medzi zakázanými požiadavkami a požiadavkami podliehajúcimi hodnoteniu. Zatiaľ čo prvé uvedené požiadavky sa riadia článkom 14 tejto smernice, druhé podliehajú pravidlám stanoveným v článku 15 tejto smernice.

32

Pokiaľ ide konkrétne o požiadavky podliehajúce hodnoteniu, členským štátom podľa znenia článku 15 ods. 1 smernice 2006/123 prislúcha, aby skúmali, či sa podľa ich právnych systémov uplatňujú niektoré z požiadaviek uvedených v odseku 2, a zabezpečili, aby všetky takéto požiadavky spĺňali podmienky nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality uvádzané v odseku 3 tohto článku.

33

Z odsekov 5 a 6 uvedeného článku 15 v tejto súvislosti vyplýva, že členské štáty môžu zachovať alebo prípadne zaviesť požiadavky uvedené v odseku 2 toho istého článku za predpokladu, že tieto požiadavky sú v súlade s podmienkami nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality uvádzanými v odseku 3 tohto ustanovenia.

34

Okrem toho pokiaľ ide o slobodné poskytovanie služieb, článok 16 ods. 3 smernice 2006/123 stanovuje, že členský štát, do ktorého sa poskytovateľ na účel poskytovania svojich služieb premiestni, môže stanoviť požiadavky na vykonávanie činnosti v oblasti služieb, ak sú opodstatnené dôvodom verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia, a ak je to v súlade s odsekom 1 tohto článku.

35

Takáto možnosť však nie je stanovená pre „zakázané“ požiadavky vymenované v článku 14 smernice 2006/123.

36

Tento záver nie je spochybnený článkom 3 ods. 3 tejto smernice, podľa znenia ktorého členské štáty uplatňujú ustanovenia tejto smernice „v súlade s pravidlami zmluvy, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a voľného pohybu služieb“.

37

V tejto súvislosti treba poznamenať, ako to urobila Poľská republika, že výklad článku 3 ods. 3 smernice 2006/123, podľa ktorého je členským štátom povolené odôvodniť na základe primárneho práva požiadavku zakázanú článkom 14 tejto smernice, by toto ustanovenie zbavil všetkého užitočného účinku a v konečnom dôsledku by poprel cielenú harmonizáciu, ktorú táto smernica vykonáva.

38

Takýto výklad by totiž odporoval záveru, ktorý normotvorca Únie uviedol v odôvodnení 6 smernice 2006/123, podľa ktorého prekážky slobode usadiť sa nemožno odstrániť len priamym uplatnením článku 49 ZFEÚ najmä z dôvodu veľmi zložitého riešenia jednotlivých prípadov prekážok tejto slobode. Pripustiť, že požiadavky „zakázané“ podľa článku 14 tejto smernice môžu byť odôvodnené na základe primárneho práva, by práve znamenalo znovu zaviesť také skúmanie v každom jednotlivom prípade podľa Zmluvy o FEÚ pre všetky obmedzenia slobody usadiť sa.

39

Okrem toho treba zdôrazniť, že článok 3 ods. 3 smernice 2006/123 nebráni tomu, aby sa článok 14 tejto smernice vykladal v tom zmysle, že zakázané požiadavky vymenované v článku 14 nemôžu byť odôvodnené. Taký zákaz bez možnosti odôvodnenia totiž má za cieľ zabezpečiť systematické a rýchle odstránenie niektorých obmedzení slobody usadiť sa, ktoré sa podľa normotvorcu Únie a judikatúry Súdneho dvora považujú za obmedzenia, ktoré závažným spôsobom ovplyvňujú riadne fungovanie vnútorného trhu. Taký cieľ je v súlade so Zmluvou o FEÚ.

40

Preto, hoci článok 52 ods. 1 ZFEÚ umožňuje členským štátom, aby na základe jedného z tam uvedených dôvodov odôvodnili vnútroštátne opatrenia, ktoré predstavujú obmedzenie slobody usadiť sa, neznamená to, že normotvorca Únie nemôže pri prijímaní takého aktu sekundárneho práva, akým je smernica 2006/123, konkretizujúceho základnú slobodu zakotvenú Zmluvou o FEÚ, obmedziť niektoré výnimky, a to o to viac pokiaľ, ako v prejednávanej veci, predmetné ustanovenie sekundárneho práva iba preberá ustálenú judikatúru, podľa ktorej je taká požiadavka, ako je požiadavka sporná v konaní vo veci samej, nezlučiteľná so základnými slobodami, ktorých sa hospodárske subjekty môžu dovolávať (pozri v tejto súvislosti najmä rozsudok Komisia/Francúzsko, C‑334/94, EU:C:1996:90, bod 19).

41

Za týchto okolností treba na prvú otázku odpovedať, že článok 14 smernice 2006/123 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že SOA musia mať svoje sídlo na vnútroštátnom území.

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: