—

V. Balazs a A. Balazs, v zastúpení: S. Dima a A. Muntean, advokáti,

—

rumunská vláda, v zastúpení: R. Radu, R. Haţieganu, E. Gane a A.‑L. Crişan, splnomocnení zástupcovia,

—

grécka vláda, v zastúpení: E.‑M. Mamouna, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a C. Gheorghiu, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 392, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi pani Vasiliki Balazsovou a Casa Judeţeană de Pensii Cluj [Okresný úrad dôchodkového poistenia v Kluži (Rumunsko), ďalej len „Casa Judeţeană de Pensii“] a medzi Casa Judeţeană de Pensii a Attilom Balazsom vo veci priznania starobného dôchodku pani Balazsovej a pánovi Balazsovi (ďalej spoločne len „manželia Balazsovci“).

3

Článok 6 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„Pokiaľ ustanovenie článkov 7, 8 a 46 ods. 4 neustanovuje inak, pokiaľ ide o osoby a prípady, ktorých sa týka, nahrádza toto nariadenie ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení, záväzného:

…“

4

Článok 7 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia stanovuje:

„Bez ohľadu na článok 6 naďalej sa budú uplatňovať:

…

5

Článok 94 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Podľa tohto nariadenia nebudú priznané žiadne práva vzťahujúce sa na obdobie pred 1. októbrom 1972 alebo pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia na území dotknutého členského štátu alebo na časti územia tohto štátu.

2.   Všetky doby poistenia a tam, kde je to vhodné, všetky doby zamestnania alebo bydliska dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu pred 1. októbrom 1972 alebo pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia na území príslušného členského štátu alebo na časti územia tohto štátu, sa zohľadnia na určenie práva, ktoré sa získa podľa ustanovení tohto nariadenia.“

6

Nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972 (Ú. v. ES L 74, s. 1, Mim. vyd. 05/002, s. 83), v znení vyplývajúcom najmä z nariadenia Rady (ES) č. 1791/2006 z 20. novembra 2006 (Ú. v. EÚ L 363, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 574/72“), stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71.

7

Dvojstranná dohoda o konečnej právnej úprave týkajúcej sa náhrady príspevkov na sociálne zabezpečenie gréckych politických utečencov repatriovaných z Rumunska, uzavretá 23. februára 1996 medzi gréckou a rumunskou vládou (ďalej len „dvojstranná dohoda“), nie je uvedená v prílohe III k nariadeniu č. 1408/71.

8

V článku 1 písm. a) a e) dvojstrannej dohody sú pojmy „repatriant“ a „doba poistenia“ definované takto:

…

9

Článok 2 dvojstrannej dohody stanovuje:

„1.   Účastníci dohody upravujú náhradu za príspevky na sociálne zabezpečenie odvedené repatriantmi tak, ako to ustanovujú odseky 2 a 3 tohto článku a článok 3 tejto dohody.

2.   Rumunsko sa zaväzuje zaplatiť Grécku paušálnu sumu ako náhradu za vyplácanie dôchodkov a započítanie dôb poistenia repatriantov Gréckom.

3.   Grécko sa zaväzuje vyplácať dôchodky repatriovaným dôchodcom a zohľadňovať doby poistenia, ktoré dosiahli poistení repatrianti v Rumunsku v súlade s gréckymi právnymi predpismi o sociálnom zabezpečení.“

10

Náhrada podľa článku 2 ods. 2 dvojstrannej dohody predstavuje v súlade s článkom 3 tejto dohody 15 miliónov amerických dolárov (USD).

11

Podľa článku 5 dvojstrannej dohody „po zaplatení sumy 15 miliónov USD Rumunsku zaniká akákoľvek povinnosť voči repatriovaným gréckym politickým utečencom týkajúca sa ich práv sociálneho zabezpečenia“.

12

Manželia Balazsovci sú grécki štátni príslušníci, ktorí majú postavenie repatriovaných gréckych politických utečencov. Trvalé bydlisko majú v Solúne (Grécko).

13

V roku 1948 sa pán a pani Balazsovci, v tom čase vo veku 7 a 9 rokov, usadili v Rumunsku, kde im bolo priznané postavenie politických utečencov. Do verejného systému sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu odvádzali príspevky 34 rokov 7 mesiacov a 6 dní, a 28 rokov. Do Grécka boli repatriovaní 18. augusta 1990.

14

V roku 1998 požiadali manželia Balazsovci grécke orgány o započítanie celkových dôb ich zamestnania v Rumunsku. Tieto orgány rozhodnutiami z 21. septembra 1998 usúdili, že celkové doby zamestnania, ktoré dosiahli pán a pani Balazsovci v Rumunsku, zodpovedajú 9382 a 8 351 dňom odvádzania príspevkov do sociálneho zabezpečenia. Z týchto dôb sa grécke orgány na účely výpočtu dôchodkov rozhodli započítať len 4500 dní.

15

Na tomto základe následne grécke orgány priznali manželom Balazsovcom starobné dôchodky.

16

Pokiaľ ide o pani Balazsovú, jej priznaný dôchodok bol vypočítaný na základe celkovej doby poistenia 6993 pracovných dní, z ktorých 4500 dní bolo uznaných za obdobie zamestnania v Rumunsku a 2 493 dní za obdobie zamestnania v Grécku. Takto vypočítaný mesačný dôchodok tak predstavoval 136910 gréckych drachiem (GRD) (približne 390 eur).

17

Pokiaľ ide o pána Balazsa, jemu priznaný dôchodok bol vypočítaný na základe celkovej doby poistenia 7733 dní, z ktorých 4500 dní bolo uznaných za obdobie zamestnania v Rumunsku a 3 233 dní za obdobie zamestnania v Grécku. Takto vypočítaný mesačný dôchodok tak predstavoval 596,99 eura.

18

V dňoch 11. októbra a 27. novembra 2007 sa pani a pán Balazsovci obrátili na Casa Judeţeană de Pensii so žiadosťami o priznanie starobného dôchodku na základe ustanovení nariadení č. 1408/71 a č. 574/72.

19

Tieto žiadosti boli zamietnuté rozhodnutiami z 5. októbra 2011. V týchto rozhodnutiach Casa Judeţeană de Pensii uviedol, že keďže manželia Balazsovci boli považovaní za gréckych politických utečencov repatriovaných gréckymi orgánmi, rumunské orgány nemajú podľa článku 5 dvojstrannej dohody povinnosť priznať im dôchodky.

20

Pán a pani Balazsovci podali proti uvedeným rozhodnutiam samostatné žaloby na Tribunalul Cluj.

21

Tribunalul Cluj rozsudkami z 26. septembra 2012 zrušil uvedené rozhodnutia a nariadil Casa Judeţeană de Pensii prijať nové rozhodnutia, ktorými budú manželom Balazsovcom priznané starobné dôchodky podľa nariadení č. 1408/71 a 574/72, a v ktorých sa zohľadnia celkové doby poistenia dosiahnuté týmito manželmi v Rumunsku. Tribunalul Cluj spresnil, že tieto nariadenia boli uplatniteľné na žiadosti manželov Balazsovcov vzhľadom na to, že na dvojstrannú dohodu sa nevzťahuje výnimka uvedená v článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71, keďže jej uplatňovanie nie je časovo obmedzené, nie je uvedená v prílohe III k tomuto nariadeniu a jej ustanovenia zjavne nemôžu byť považované za výhodnejšie pre príjemcov, ktorí požiadali o priznanie dôchodkov na základe uvedeného nariadenia.

22

Na základe týchto rozsudkov Casa Judeţeană de Pensii prijal v dňoch 20. a 27. februára 2013 dve nové rozhodnutia, ktorými podľa ustanovení nariadenia č. 1408/71 priznal pani a pánovi Balazsovcom starobné dôchodky vo výške 500 a 405 rumunských lei (RON) mesačne (približne 110 a 90 eur).

23

Proti rozsudkom Tribunalul Cluj boli podané odvolania na Curtea de Apel Cluj, a to tak manželmi Balazsovcami, ako aj zo strany Casa Judeţeană de Pensii.

24

Casa Judeţeană de Pensii v zásade tvrdil, že ustanovenia nariadení č. 1408/71 a 574/72 sa v prejednávanej veci neuplatnia z dôvodu existencie dvojstrannej dohody. Podľa tejto dohody totiž zaniká akákoľvek povinnosť Rumunska voči repatriovaným gréckym politickým utečencom, pretože Rumunsko si splnilo svoju povinnosť zaplatiť Helénskej republike 15 miliónov USD.

25

Manželia Balazsovci spochybnili odôvodnenie rozsudkov Tribunalul Cluj a na základe ustanovení tých istých nariadení žiadali o uznanie ich nároku na priznanie starobného dôchodku za celé obdobia poistenia, ktoré dosiahli v Rumunsku. V podstate tvrdili, že z dôvodu pristúpenia Rumunska k Európskej únii je tento členský štát povinný uplatniť nariadenia č. 1408/71 a 574/72. Na dvojstrannú dohodu, ktorá je menej výhodná, a nie je uvedená v prílohe III k nariadeniu č. 1408/71, sa totiž nevzťahuje článok 7 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia.

26

Za týchto okolností sa Curtea de Apel Cluj rozhodol prerušiť konania a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá bola v obidvoch rozhodnutiach vnútroštátneho súdu týkajúcich sa vecí C‑401/13 a C‑432/13 formulovaná rovnako:

„Majú sa ustanovenia článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 vykladať tak, že do ich pôsobnosti spadá dvojstranná dohoda uzavretá medzi dvomi členskými štátmi pred dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného nariadenia, v ktorej sa tieto štáty dohodli na zrušení povinnosti týkajúcej sa dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré má vyplácať jeden zo štátov štátnym príslušníkom druhého štátu, ktorí mali na území prvého štátu postavenie politických utečencov a vrátili sa na územie druhého štátu, oproti zaplateniu paušálnej sumy ako náhrady za vyplácanie dôchodkov a započítanie období, počas ktorých boli v prvom členskom štáte odvádzané príspevky na sociálne zabezpečenie, zo strany prvého štátu?“

27

Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 4. septembra 2013 boli veci C‑401/13 a C‑432/13 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

28

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že dvojstranná dohoda týkajúca sa dávok sociálneho zabezpečenia štátnych príslušníkov niektorého signatárskeho štátu, ktorí mali postavenie politických utečencov na území iného signatárskeho štátu, ktorá bola uzavretá v čase, keď niektorý z obidvoch signatárskych štátov ešte nepristúpil k Únii, a ktorá nie je uvedená v prílohe III tohto nariadenia, ostáva uplatniteľná na situáciu politických utečencov repatriovaných do ich štátu pôvodu pred uzavretím dvojstrannej dohody a nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia.

29

Na úvod treba uviesť, že Casa Judeţeană de Pensii zastáva názor, že nariadenie č. 1408/71 sa v konaní vo veci samej neuplatní z dôvodu existencie dvojstrannej dohody, a konkrétne jej článku 5, podľa ktorého zaniká akákoľvek povinnosť Rumunska voči gréckym politickým utečencom, keďže Rumunsko si splnilo svoju povinnosť zaplatiť 15 miliónov USD Helénskej republike. Je teda potrebné preskúmať, či sa nariadenie č. 1408/71 vzťahuje na okolnosti dotknuté vo veci samej.

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, hoci sa nové nariadenie v zásade uplatní len do budúcna, podľa všeobecne uznávanej zásady sa, ak nie je stanovené inak, uplatní aj na budúce účinky situácií, ktoré vznikli podľa predchádzajúcej právnej úpravy (pozri rozsudok Duchon, C‑290/00, EU:C:2002:234, bod 21 a citovanú judikatúru).

31

Aby bolo možné uplatniť nariadenie č. 1408/71 na budúce účinky situácií, ktoré vznikli podľa predchádzajúcej právnej úpravy, článok 94 tohto nariadenia, najmä vo svojom odseku 2, stanovuje povinnosť zohľadniť na účely stanovenia nároku na dávku všetky obdobia poistenia, zamestnania alebo bydliska dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu pred 1. októbrom 1972 alebo pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia na území tohto členského štátu (pozri rozsudok Duchon, EU:C:2002:234, bod 23).

32

Vzhľadom na to, že nariadenie č. 1408/71 nadobudlo vo vzťahu k Rumunsku účinnosť dňom jeho pristúpenia k Únii, teda 1. januárom 2007, nariadenie č. 1408/71 je uplatniteľné ratione temporis na takú situáciu, akou je situácia manželov Balazsovcov, ktorí teda boli od uvedeného dňa oprávnení odvolávať sa na toto nariadenie.

33

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Casa Judeţeană de Pensii, v tejto súvislosti je irelevantnou okolnosť, že dvojstranná dohoda stanovuje, že povinnosti Rumunska týkajúce sa nárokov repatriovaných gréckych politických utečencov v oblasti sociálneho zabezpečenia zaniknú po zaplatení sumy vo výške 15 miliónov USD.

34

Z článku 6 nariadenia č. 1408/71 totiž vyplýva, že toto nariadenie s určitými výhradami nahrádza v rámci svojej osobnej ako aj vecnej pôsobnosti akékoľvek ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného pre dva alebo viac členských štátov. Toto nahradenie má povinný charakter a neumožňuje nijakú výnimku okrem prípadov uvedených v nariadení (pozri analogicky rozsudky Walder, 82/72, EU:C:1973:62, body 6 a 7; Thévenon, C‑475/93, EU:C:1995:371, bod 15, ako aj Rönfeldt, C‑227/89, EU:C:1991:52, bod 22).

35

Medzi výnimky stanovené nariadením č. 1408/71 patrí výnimka uvedená v článku 7 ods. 2 písm. c), podľa ktorej bez ohľadu na článok 6 uvedeného nariadenia zostávajú účinné ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení uvedené v prílohe III tohto nariadenia (rozsudky Habelt a i., C‑396/05, EU:C:2007:810, bod 87, ako aj Wencel, C‑589/10, EU:C:2013:303, bod 35) za predpokladu, že uvedené dohovory sú výhodnejšie pre príjemcov, alebo ak vyplývajú z osobitných historických okolností a majú obmedzený časový účinok.

36

V prejednávanom prípade je nesporné, že dvojstranná dohoda nie je uvedená v prílohe III nariadenia č. 1408/71. Z toho vyplýva, že v takej situácii, akou je situácia dotknutá vo veci samej, nariadenie č. 1408/71 v súlade s jeho článkom 6 písm. a) v zásade nahradilo túto dohodu.

37

Vnútroštátny súd a rumunská vláda však poukazujú na rozsudok Rönfeldt (EU:C:1991:52) na účely tvrdenia, že dvojstranná dohoda zostáva uplatniteľná bez ohľadu na znenie článkov 6 a 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71.

38

V tomto rozsudku Súdny dvor na základe článkov 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ rozhodol, že v prípade migrujúcich pracovníkov je potrebné pokračovať v uplatňovaní dvojstranných dohovorov o sociálnom zabezpečení po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1408/71, a to bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú uvedené v prílohe III tohto nariadenia, ak je ich uplatnenie pre pracovníkov výhodnejšie.

39

Je teda potrebné určiť, či sú zásady formulované v rozsudku Rönfeldt (EU:C:1991:52) uplatniteľné za takých okolností, akými sú okolnosti dotknuté vo veci samej.

40

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že ako už bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku, zásada nahradenia stanovená v článku 6 nariadenia č. 1408/71 má povinný charakter a v zásade nepripúšťa žiadnu výnimku.

41

V druhom rade treba pripomenúť, že zásady formulované v rozsudku Rönfeldt (EU:C:1991:52) vychádzajú z myšlienky, že dotknutá osoba mohla mať legitímnu dôveru v to, že by mohla využívať ustanovenia dvojstranných dohovorov, ktoré jediné boli voči nej uplatniteľné v deň, keď sa rozhodla premiestniť do iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok Kaske, C‑277/99, EU:C:2002:74, bod 27).

42

Preto za takých okolností, akými sú okolnosti dotknuté vo veci samej, ktoré sa vyznačujú skutočnosťou, že dotknuté osoby sa v roku 1990, teda šesť rokov pred uzavretím dvojstrannej dohody, presťahovali z Rumunska do Grécka, tieto dotknuté osoby nemohli mať legitímnu dôveru v to, že by mohli využívať ustanovenia dvojstrannej dohody, keďže táto dohoda ešte nebola v deň ich repatriácie do Grécka uzavretá.

43

V každom prípade treba uviesť, že v konaní vo veci samej sa manželia Balazsovci nedomáhajú uplatňovania dvojstrannej dohody. Naopak si prajú, aby sa na nich vzťahovalo nariadenie č. 1408/71. Za týchto podmienok sa rumunská vláda nemôže odvolávať na rozsudok Rönfeldt (EU:C:1991:52) na účely preukázania, že táto dohoda zostáva uplatniteľná na ich situáciu.

44

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba skonštatovať, že zásady uvedené v rozsudku Rönfeldt (EU:C:1991:52), ktoré by umožňovali vylúčiť uplatňovanie ustanovení nariadenia č. 1408/71 na účely ponechania uplatňovania dvojstranného dohovoru, ktorý by bol inak týmto nariadením nahradený, nie sú uplatniteľné za takých okolností, akými sú okolnosti dotknuté vo veci samej.

45

Z toho vyplýva. že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že dvojstranná dohoda týkajúca sa dávok sociálneho zabezpečenia štátnych príslušníkov niektorého signatárskeho štátu, ktorí mali postavenie politických utečencov na území iného signatárskeho štátu, ktorá bola uzavretá v čase, keď niektorý z obidvoch signatárskych štátov ešte nepristúpil k Únii, a ktorá nie je uvedená v prílohe III tohto nariadenia, neostáva uplatniteľná na situáciu politických utečencov repatriovaných do ich štátu pôvodu pred uzavretím dvojstrannej dohody a nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia.

46

Rumunská vláda Súdnemu dvoru v prípade, že tento súd rozhodne, že na dvojstrannú dohodu sa nevzťahuje výnimka stanovená v článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71, navrhuje, aby obmedzil časové účinky svojho rozsudku.

47

Na podporu svojho návrhu uvedená vláda na jednej strane tvrdí, že rumunské orgány konali v dobrej viere. Stanovisko týchto orgánov totiž po prvé vychádzalo z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudku Rönfeldt (EU:C:1991:52). Ďalej, hoci Komisia začala proti Rumunsku konanie o porušení, aby sa určilo, že tento členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z uplatňovania nariadenia č. 1408/71, stanovisko tohto členského štátu v rámci tohto konania bolo jednoznačné a Komisia nereagovala na žiadosť uvedeného členského štátu, aby sa zorganizovali technické konzultácie a podnikli príslušné opatrenia voči gréckym orgánom. Okrem toho dobrá viera rumunských orgánov nemôže byť spochybnená tým, že iné členské štáty, ktoré čelili podobným problémom, súhlasili s uplatňovaním nariadenia č. 1408/71, keďže dohody, ktoré uzavrela Helénska republika s týmito inými štátmi, sa odlišovali od dohody uzavretej medzi Helénskou republikou a Rumunskom. Napokon, rumunské orgány podnikli voči gréckym orgánom príslušné opatrenia s cieľom objasnenia situácie.

48

Na druhej strane rumunská vláda Súdny dvor upozorňuje na vážne finančné dôsledky, ktoré by spôsobilo retroaktívne uplatňovanie rozsudku Súdneho dvora. Podľa odhadu Casa Națională de Pensii Publice (národný fond verejných dôchodkov) dodatočná suma, ktorú bude potrebné zaplatiť, dosiahne výšku 38560683 RON (približne 8680537 eur). Rumunská vláda tiež zdôrazňuje, že v súčasnosti sa rozhoduje o takmer 800 žalobách podobných žalobám manželov Balazsovcov.

49

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výklad pravidla práva Únie, ktorý uskutoční Súdny dvor pri výkone svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa musí alebo by sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladané pravidlo súd môže a má uplatňovať dokonca aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vydaním rozsudku na základe žiadosti o výklad, pokiaľ sú, okrem iného, splnené podmienky umožňujúce predložiť príslušným súdom spor týkajúci sa uplatnenia uvedeného pravidla (pozri rozsudok Santander Asset Management SGIIC a i., C‑338/11 až C‑347/11, EU:C:2012:286, bod 58 ako aj citovanú judikatúru).

50

Súdny dvor môže iba úplne výnimočne pri uplatňovaní všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie, pristúpiť k obmedzeniu možnosti všetkých dotknutých osôb dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, aby sa spochybnili právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, a to dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí (pozri rozsudok Santander Asset Management SGIIC a i., EU:C:2012:286, bod 59 ako ja citovanú judikatúru).

51

Konkrétne, Súdny dvor sa k takémuto riešeniu uchyľoval len za presne stanovených okolností, a to najmä vtedy, keď existovalo riziko vážnych ekonomických dôsledkov, predovšetkým vzhľadom na veľký počet právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere na základe právnej úpravy, ktorá sa oprávnene považovala za platnú, a keď sa zdalo, že jednotlivci a vnútroštátne orgány boli nabádaní k správaniu, ktoré nie je v súlade s právom Únie z dôvodu vážnej a objektívnej neistoty týkajúcej sa dosahu ustanovení práva Únie, ku ktorej prípadne prispelo i správanie iných členských štátov alebo Komisie (pozri rozsudok Santander Asset Management SGIIC a i., EU:C:2012:286, bod 60 ako aj citovanú judikatúru).

52

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 98 a 99 svojich návrhov, rumunská vláda nepreukázala existenciu rizika vážnych ťažkostí. Hoci totiž táto vláda poukazuje na 800 žalôb podobných žalobám manželov Balazsovcov, nikde neuvádza celkový počet osôb nachádzajúcich sa v situácii porovnateľnej so situáciou uvedených manželov. Okrem toho táto vláda nespresnila, či suma 38560683 RON zahŕňa aj tých 800 podobných žalôb, o ktorých sa v súčasnosti rozhoduje. Tieto žaloby by v každom prípade nemohli byť dotknuté časovým obmedzením účinkov rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok Bosman, C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 144).

53

Vzhľadom na to, že druhé kritérium uvedené v bode 50 tohto rozsudku nie je splnené, nie je potrebné preskúmať, či je splnené kritérium založené na dobrej viere dotknutých osôb.

54

Z vyššie uvedeného vyplýva, že nie je potrebné časovo obmedziť účinky tohto rozsudku.

55

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 7 ods. 2 písm. c) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006, sa má vykladať v tom zmysle, že dvojstranná dohoda týkajúca sa dávok sociálneho zabezpečenia štátnych príslušníkov niektorého signatárskeho štátu, ktorí mali postavenie politických utečencov na území iného signatárskeho štátu, ktorá bola uzavretá v čase, keď niektorý z obidvoch signatárskych štátov ešte nepristúpil k Únii, a ktorá nie je uvedená v prílohe III tohto nariadenia, neostáva uplatniteľná na situáciu politických utečencov repatriovaných do ich štátu pôvodu pred uzavretím dvojstrannej dohody a nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia.