—

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: V. Kreuschitz a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 písm. r) a článku 46 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Edgardom Muldersom a Rijksdienst voor Pensioenen (belgický štátny úrad dôchodkového zabezpečenia, ďalej len „RVP“) vo veci nezohľadnenia doby práceneschopnosti, na základe ktorej poberal dávku z nemocenského poistenia v inom členskom štáte, vo veci samej v Holandsku, na účely výpočtu jeho starobného dôchodku v Belgicku.

3

Článok 1 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

4

Článok 13 tohto nariadenia uvedený v jeho hlave II s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“ v odseku 2 stanovuje sériu pravidiel na účely určenia právnej úpravy uplatniteľnej v oblasti sociálneho zabezpečenia. V tomto odseku sa uvádza, že tieto pravidlá sa uplatňujú, pokiaľ články 14 až 17 tohto nariadenia, ktoré obsahujú rozličné osobitné pravidlá, nestanovujú inak.

5

Článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu“.

6

Článok 13 ods. 2 písm. f) tohto nariadenia, ktorý bol do tohto nariadenia vložený nariadením Rady (EHS) č. 2195/91 z 25. júna 1991 (Ú. v. ES L 206, s. 2), s účinnosťou od 29. júla 1991, stanovuje:

„na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu, bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel stanovených v predchádzajúcich odsekoch alebo v súlade s niektorou z výnimiek alebo jedným z osobitných ustanovení, ktoré sú uvedené v článkoch 14 až 17, sa budú vzťahovať právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko, a budú sa na ňu vzťahovať iba tieto predpisy“.

7

Podľa tretieho odôvodnenia nariadenia č. 2195/91:

„keďže z rozsudku [z 12. júna 1986, Ten Holder, 302/84, Zb. s. 1821] vyplynulo, že je potrebné do článku 13 ods. 2 nariadenia… č. 1408/71 vložiť písmeno f) na účely určenia právnej úpravy, ktorá sa uplatní na osoby, ktoré prestanú podliehať právnej úprave členského štátu, bez toho, aby sa na ne začala uplatňovať právna úprava iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel stanovených v predchádzajúcich pododsekoch článku 13 ods. 2 alebo v súlade s jednou z výnimiek stanovených v článkoch 14 až 17 predmetného nariadenia;…“. [neoficiálny preklad]

8

Článok 46 nariadenia č. 1408/71 s názvom „Priznanie dávok“ obsiahnutý v hlave III tohto nariadenia s názvom „Osobitné ustanovenia súvisiace s rôznymi kategóriami dávok“, v kapitole 3 tohto nariadenia s názvom „Staroba a úmrtie (dôchodky)“, znie takto:

„1.   Keď podmienky požadované právnymi predpismi členského štátu pre vznik nároku na dávky boli splnené bez toho, aby sa musel použiť článok 45 alebo článok 40 ods. 3 uplatnia sa nasledujúce pravidlá:

…

2.   V prípade, kde podmienky požadované právnymi predpismi členského štátu na nadobudnutie nároku na dávky sú splnené iba po použití článku 45 a/alebo článku 40 ods. 3 uplatnia sa nasledujúce pravidlá:

3.   Dotknutá osoba má nárok na najvyššiu čiastku, vypočítanú v súlade s odsekmi 1 a 2, od príslušnej inštitúcie každého členského štátu bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o znížení, pozastavení alebo odňatí dávky, ktoré umožňujú právne predpisy, podľa ktorých je táto dávka splatná.

Keď nastane tento prípad, porovnanie, ktoré sa má vykonať, sa bude vzťahovať na čiastku, ktorá sa určí až po uplatnení týchto ustanovení.

…“

9

Podľa článku 86 nariadenia č. 1408/71 obsiahnutého v hlave VI tohto nariadenia s názvom „Rôzne ustanovenia“:

„1.   Každá žiadosť, vyhlásenie alebo opravné prostriedky, ktoré by sa mali predložiť v určenej lehote orgánu, inštitúcii alebo súdu jedného štátu, aby sa dodržali ustanovenia právnych predpisov tohto štátu, sú prípustné, ak sa predložia v tej istej lehote zodpovedajúcemu orgánu, inštitúcii alebo súdu iného členského štátu. V takom prípade orgán, inštitúcia alebo súd prijímajúci žiadosť, vyhlásenie alebo opravný prostriedok, ho bez zbytočného odkladu postúpi príslušnému orgánu, inštitúcii alebo súdu prvého štátu, priamo alebo prostredníctvom príslušných orgánov dotknutého členského štátu. …

…“

10

Článok 6 zákona o všeobecnom systéme starobných dôchodkov (Algemene Ouderdomswet, ďalej len „holandský AOW“) vo svojom odseku 1 stanovuje:

„1.   Podľa ustanovení tohto zákona je poistencom osoba, ktorá nedosiahla vek 65 rokov a…

11

Kráľovské nariadenia č. 557 z 19. októbra 1976 a č. 164 z 3. mája 1999 na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa holandského AOW vylučujú súbeh dávok poberaných na základe zákona o poistení proti práceneschopnosti (Wet op de arbeidsongeschiktheidsverzekering, ďalej len „holandský WAO“) a dávok poberaných podľa zahraničnej právnej úpravy, keďže osoby poberajúce dávky sa v prípade takéhoto súbehu nepovažujú za poistencov v zmysle holandského AOW.

12

E. Mulders, belgický štátny príslušník s bydliskom v Belgicku, pracoval v tomto členskom štáte od 25. januára 1957.

13

V dôsledku pracovného úrazu, ktorý utrpel 2. októbra 1962, bola dotknutej osobe priznaná trvalá invalidita v rozsahu 10 %. Od 1. januára 1969 mu z titulu tejto trvalej invalidity belgický fond pre pracovné úrazy priznal dávku.

14

Od 14. novembra 1966 bol E. Mulders zamestnaný ako cezhraničný pracovník v Maastrichte (Holandsko).

15

E. Mulders bol 10. februára 1982 v Holandsku uznaný za práceneschopného a z tohto dôvodu poberal z titulu dávok z nemocenského poistenia dávku podľa holadského WAO, ktorá zodpovedala práceneschopnosti v miere 80 % až 100 % (ďalej len „dávka WAO“). Z tejto dávky sa platili príspevky, vrátane príspevkov na starobné poistenie platených podľa holandského AOW do holandského systému sociálneho zabezpečenia.

16

E. Mulders poberal dávku WAO do 25. októbra 1997.

17

V priebehu roka 1996 E. Mulders požiadal o dôchodok jednak v Holandsku na Sociale Verzekeringsbank van Amstelveen (sociálna poisťovňa v Amstelveene, ďalej len „holandská SV“) a jednak v Belgicku na RVP.

18

Rozhodnutím z 20. novembra 1997 RVP priznala E. Muldersovi starobný dôchodok. Pri výpočte tohto dôchodku však nezohľadnila dobu od 10. februára 1982, kedy bol E. Mulders uznaný v Holandsku za práceneschopného, do 25. októbra 1997. RVP svoje rozhodnutie oprela o výpis dôb zaslaných holandskou SV, počas ktorých bol E. Mulders poistený v Holandsku.

19

Dňa 13. januára 1998 holandská SV v rámci preskúmania žiadosti podanej E. Muldersom rozhodla, že počas vyššie uvedenej doby E. Mulders nebol poistený podľa holandského AOW, pretože popri dávke WAO poberal v rovnakom čase v Belgicku aj dôchodok vyplácaný v prípade pracovného úrazu. Holandská právna úprava takýto súbeh nepovoľuje a vylučuje poskytnutie nároku vyplývajúceho z poistenia podľa holandského AOW.

20

Návrhom z 12. februára 1998 E. Mulders podal proti rozhodnutiu RVP žalobu na Arbeidsrechtbank te Tongeren (pracovný súd v Tongerene).

21

Tento súd rozsudkom z 9. júna 1999 rozhodol, že žaloba je nedôvodná. Žiadosť E. Muldersa týkajúcu sa uznania doby od 10. februára 1982 do 25. októbra 1997 vrátane ako doby poistenia na účely starobného dôchodku však postúpil príslušnému holandskému súdu podľa článku 86 nariadenia č. 1408/71.

22

Dňa 8. júla 1999 E. Mulders podal proti rozsudku Arbeidsrechtbank te Tongeren z 9. júna 1999 odvolanie na Arbeidshof te Antwerpen (pracovný súd v Antverpách). Uviedol, že nezohľadnenie doby práceneschopnosti, na ktorú nadviazalo definitívne ukončenie zamestnania v Holandsku, môže porušovať jeho právo na voľný pohyb uznané právom Únie tým, že stráca výhody, ktoré mu zaručuje právna úprava členského štátu.

23

Holandská SV na základe dokumentov zaslaných Arbeidsrechtbank te Tongeren 24. novembra 1999 rozhodla, že počas spornej doby E. Mulders nebol poistený podľa holandského AOW. Tento orgán zastával názor, že vzhľadom na to, že E. Mulders definitívne ukončil prácu v Holandsku 10. februára 1982, musí sa jeho situácia v súvislosti s starobným poistením posudzovať od tohto dátumu výlučne na základe holandskej právnej úpravy a pravidlá o určení uplatniteľnej právnej úpravy stanovené v nariadení č. 1408/71 sa už na neho neuplatnia. Holandská SV navyše uviedla, že v dobe od 10. februára 1982 do 25. októbra 1997 E. Mulders nespĺňal ani požiadavky článku 6 ods. 1 písm. b) holandského AOW – ktorý stanovuje, že na poistenie podľa tohto zákona osoba, ktorá nebýva v Holandsku, musí v tomto členskom štáte vykonávať zamestnanie podliehajúce dani z príjmov –, ani požiadavky holandskej právnej úpravy, ktorá vylučuje súbeh dávky WAO a dávok poberaných podľa zahraničnej právnej úpravy.

24

Z pripomienok Európskej komisie, ktorá sa odvoláva na informácie predložené RVP v konaní vo veci samej, vyplýva, že E. Mulders nepodal proti tomuto rozhodnutiu holandskej SV opravný prostriedok.

25

Za týchto okolností Arbeidshof te Antwerpen rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Ide o porušenie článku 46 nariadenia… č. 1408/71…, ak sa pri výpočte dôchodku migrujúceho pracovníka nezohľadní doba práceneschopnosti, počas ktorej poberal dávku z dôvodu práceneschopnosti a platil príspevky podľa [holandského AOW], ako ‚doba poistenia‘ v zmysle článku 1 písm. r) tohto nariadenia?“

26

Belgická vláda sa domnieva, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania treba zamietnuť ako neprípustný, pretože vnútroštátne rozhodnutie dostatočne neuvádza ani skutkový stav a ani belgickú a holandskú právnu úpravu, na základe ktorých sa prijalo rozhodnutie RVP a neuvádza ani dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, že považoval za potrebné položiť prejudiciálnu otázku.

27

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudok z 22. júna 2010, Melki a Abdeli, C-188/10 a C-189/10, Zb. s. I-5667, bod 27 a citovaná judikatúra).

28

Z ustálenej judikatúry zároveň vyplýva, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok, alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania navyše musí uvádzať presné dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C-42/07, Zb. s. I-7633, bod 40).

29

Treba však konštatovať, že otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka výkladu ustanovení nariadenia č. 1408/71 v rámci existujúceho sporu, v ktorom E. Mulders, ako vyplýva najmä z bodu 22 tohto rozsudku, uplatňuje, že nezohľadnením doby práceneschopnosti, počas ktorej poberal dávku WAO, na účely výpočtu jeho starobného dôchodku v Belgicku mohlo dôjsť k porušeniu voľného pohybu pracovníkov zaručeného právom Únie. Z vnútroštátneho rozhodnutia, v ktorom je uvedený skutkový a právny rámec veci samej, vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta na súlad nezohľadnenia tejto doby s uvedeným nariadením.

30

Za týchto okolností je návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný.

31

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 1 písm. r) a článok 46 nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa pri výpočte starobného dôchodku v jednom členskom štáte doba práceneschopnosti, počas ktorej sa v inom členskom štáte vyplácala migrujúcemu pracovníkovi dávka z nemocenského poistenia, z ktorej sa odvádzali príspevky na starobné poistenie, nepovažovala podľa právnej úpravy tohto iného členského štátu za „dobu poistenia“ v zmysle týchto ustanovení z dôvodu, že dotknutá osoba nie je rezidentom posledného uvedeného štátu a/alebo poberala podľa právnej úpravy prvého členského štátu podobnú dávku, ktorú nebolo možné poberať súčasne s touto dávkou z nemocenského poistenia.

32

Na úvod treba zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo vo veci samej tvrdili holandské orgány, skutočnosť, že E. Mulders definitívne prestal v Holandsku pracovať 10. februára 1982, neznamená, že jeho situácia sa z hľadiska starobného poistenia má od tohto dátumu posudzovať len na základe holandskej právnej úpravy z dôvodu, že pravidlá určenia uplatniteľnej právnej úpravy stanovené v článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa už voči nemu neuplatnia.

33

Je pravda, že v čase, keď E. Mulders definitívne prestal pracovať, t. j. 10. februára 1982, článok 13 ods. 2 písm. f) nariadenia č. 1408/71, ktorý predovšetkým stanovuje právnu úpravu, ktorá sa uplatní na osoby, ktoré definitívne ukončili akékoľvek zamestnanie (rozsudok zo 14. októbra 2010, van Delft a i., C-345/09, Zb. s. I-9879, bod 46 a citovaná judikatúra), ešte nenadobudol účinnosť, pretože toto ustanovenie bolo do uvedeného nariadenia doplnené až 29. júla 1991 po prijatí nariadenia č. 2195/91.

34

Treba však konštatovať, že už pred týmto dátumom, ako vyplýva z tretieho odôvodnenia nariadenia č. 2195/91, Súdny dvor rozhodol, že aj keď článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 výslovne neuvádza prípad pracovníka, ktorý nevykonával zamestnanie v čase, keď mienil poberať dávky z nemocenského poistenia, toto ustanovenie v tomto prípade odkazuje na právnu úpravu štátu, na území ktorého pracovník naposledy vykonával zamestnanie, takže pracovník, ktorý ukončil výkon zamestnania na území jedného členského štátu a neodišiel pracovať na územie iného členského štátu, naďalej podlieha právnej úprave členského štátu svojho posledného zamestnania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. januára 1983, Coppola, 150/82, Zb. s. 43, bod 11, a Ten Holder, už citovaný, body 13 až 15).

35

Z toho vyplýva, že taká osoba, akou je E. Mulders, ktorá vo veci samej definitívne ukončila zamestnanie pred 29. júlom 1991 a následne už nepracovala, spadá do pôsobnosti ustanovení článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ktoré určujú za uplatniteľnú právnu úpravu holandskú právnu úpravu z dôvodu, že E. Mulders vykonával posledné zamestnanie v Holandsku.

36

Vo veci samej z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že podľa tejto vnútroštátnej úpravy sa na účely výpočtu starobného dôchodku ako doba poistenia zohľadní doba práceneschopnosti, na základe ktorej sa vyplácala dávka z nemocenského poistenia, pod podmienkou, že dotknutá osoba má bydlisko v tuzemsku, ak ako vo veci samej ukončila akékoľvek zamestnanie podliehajúce dani z príjmov v Holandsku, a že súbežne s touto dávkou nepoberá podobnú dávku priznanú na základe zahraničnej právnej úpravy, pretože nárok na dávku z poistenia je podľa holandského AOW vylúčený v prípade, že nie je splnená prvá alebo druhá z týchto podmienok.

37

Treba pripomenúť, že podľa článku 1 písm. r) nariadenia č. 1408/71 podmienky pre vznik dôb poistenia sú definované výlučne právnou úpravou členského štátu, podľa ktorej sa dotknuté doby dosiahli (pozri najmä rozsudky zo 17. septembra 1997, Iurlaro, C-322/95, Zb. s. I-4881, bod 28, a z 3. marca 2011, Tomaszewska, C-440/09, Zb. s. I-1033, bod 26).

38

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že členské štáty sú pri stanovení týchto podmienok povinné dodržiavať právo Únie, a najmä cieľ sledovaný nariadením č. 1408/71, a najmä zásady, z ktorých toto nariadenie vychádza (rozsudok Tomaszewska, už citovaný, bod 27), ako aj články 45 ZFEÚ až 48 ZFEÚ zakotvujúce voľný pohyb pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudky Iurlaro, už citovaný, bod 28, a z 3. októbra 2002, Barreira Pérez, C-347/00, Zb. s. I-8191, bod 23).

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry ustanovenia nariadenia č. 1408/71 určujúce uplatňovanú právnu úpravu, medzi ktoré patrí článok 13, majú za cieľ nielen vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplynúť, ale aj zabrániť tomu, aby osoby, ktoré spadajú do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v prípade, že by neexistovala právna úprava, ktorá by sa na ne vzťahovala (rozsudky z 11. júna 1998, Kuusijärvi, C-275/96, Zb. s. I-3419, bod 28; zo 7. júla 2005, van Pommeren-Bourgondiën, C-227/03, Zb. s. I-6101, bod 34, a z 21. februára 2013, Dumont de Chassart, C-619/11, bod 38).

40

Tieto ustanovenia nariadenia č. 1480/71 teda tvoria systém kolíznych noriem, pričom dôsledkom ich komplexného charakteru je, že vnútroštátnym zákonodarcom sa odníma právomoc určiť rozsah a podmienky uplatňovania ich vnútroštátnych právnych úprav upravujúcich danú oblasť, pokiaľ ide o osoby, ktoré im podliehajú, a o územie, v rámci ktorého majú vnútroštátne ustanovenia účinky (rozsudok van Delft a i., už citovaný, bod 51).

41

Z toho vyplýva, že podmienky, ktoré členské štáty stanovujú pre vznik dôb poistenia, v žiadnom prípade nemôžu viesť k tomu, že z pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy budú vylúčené osoby, na ktoré sa podľa nariadenia č. 1408/71 táto právna úprava uplatňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2012, Salemink, C-347/10, bod 40 a citovanú judikatúru).

42

Ako však Komisia správne uviedla, takýto účinok má vo veci samej sporná právna úprava, pretože poskytnutie dávky vyplývajúcej z poistenia upravené v holandskom AOW podmieňuje bydliskom, čo vedie k tom, že sa pri výpočte starobného dôchodku nezohľadní doba práceneschopnosti u osoby, ktorá nie je rezidentom.

43

V okamihu, keď táto osoba ukončila zamestnania, totiž článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 stanovoval zásadu, podľa ktorej sa na takúto osobu naďalej vzťahuje právna úprava členského štátu jeho posledného zamestnania, aj keď sa jeho bydlisko nachádza na území iného členského štátu.

44

Došlo by k porušeniu tohto ustanovenia, ak by sa podmienka bydliska stanovená právnou úpravou členského štátu, na ktorého území dotknutá osoba ukončila zamestnanie, pokiaľ ide o účasť na systéme poistenia, ktorý táto právna úprava stanovuje v oblasti starobného dôchodku, mohla uplatňovať voči osobám uvedeným v predmetnom článku 13 ods. 2 písm. a). Toto ustanovenie umožňuje v prípade týchto osôb nahradiť podmienku bydliska podmienkou založenou na vykonávaní zamestnania na území dotknutého členského štátu (rozsudok Salemink, už citovaný, bod 41).

45

Okrem toho treba pripomenúť, že primárne právo Únie síce poistencovi nezaručuje, že presťahovanie do iného členského štátu bude z hľadiska sociálneho zabezpečenia neutrálne, najmä pokiaľ ide o nemocenské dávky a starobné dôchodky, pretože takéto presťahovanie vzhľadom na rozdiely existujúce medzi systémami a právnymi poriadkami členských štátov môže byť z hľadiska sociálnej ochrany pre dotknutú osobu v jednotlivých prípadoch viac alebo menej výhodné, ale z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade, že jej uplatnenie je menej výhodné, je vnútroštátna právna úprava v súlade s právom Únie len vtedy, keď okrem iného táto vnútroštátna právna úprava neznevýhodňuje dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom sa táto úprava uplatňuje, a ak nevedie jednoducho a výlučne k tomu, že sa odvádzajú príspevky na sociálne zabezpečenie bez nároku na protiplnenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. marca 2002, Hervein a i., C-393/99 a C-394/99, Zb. s. I-2829, bod 51; z 9. marca 2006, Piatkowski, C-493/04, Zb. s. I-2369, bod 34; van Delft a i., už citovaný, body 100 a 101, ako aj z 30. júna 2011, da Silva Martins, C-388/09, Zb. s. I-5737, body 72 a 73).

46

Súdny dvor viackrát rozhodol, že cieľ článkov 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ by nebol dosiahnutý, ak by migrujúci pracovníci, ktorí využijú svoje právo na voľný pohyb, stratili výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im priznáva len právna úprava jedného členského štátu, najmä ak tieto výhody predstavujú protiplnenie za príspevky, ktoré pracovníci zaplatili (pozri najmä rozsudky z 21. októbra 1975, Petroni, 24/75, Zb. s. 1149, bod 13, a da Silva Martins, už citovaný, bod 74, ako aj citovanú judikatúru).

47

Treba však konštatovať, že tieto požiadavky nie sú dodržané, ak – ako je to vo veci samej – právna úprava jedného členského štátu na účely výpočtu starobného dôchodku migrujúceho pracovníka vylučuje celú dobu, počas ktorej tento pracovník platil príspevky z titulu starobného poistenia, hoci je nesporné, že táto doba by sa zohľadnila, ak by dotknutá osoba mala v tomto členskom štáte svoje bydlisko.

48

Z tohto hľadiska je irelevantné, že z dôvodu existencie vnútroštátneho pravidla zabraňujúceho súbehu nemohla byť dávka z nemocenského poistenia, na ktorú sa platili príspevky, poberaná súčasne s podobnou dávkou, ktorá vo veci samej bola vyplácaná dotknutej osobe počas tejto doby na základe právnej úpravy iného členského štátu. Odhliadnuc od toho, že toto vnútroštátne pravidlo zabraňujúce súbehu príslušné vnútroštátne orgány neuplatnili pri vyplácaní dávok dotknutých týmto pravidlom, pretože sa na neho odvolávali len a posteriori na účely výpočtu inej dávky, v danom prípade starobného dôchodku, nič to nemení na tom, že z dôvodu, že príspevky boli v skutočnosti platené na starobné poistenie z nemocenskej dávky, ktorú tieto orgány vyplácali dotknutej osobe, boli by tieto príspevky uhrádzané bez nároku na protiplnenie, pokiaľ uvedené pravidlo mohlo byť použité v jej neprospech.

49

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že článok 1 písm. r) a článok 46 nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia a článkami 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa pri výpočte starobného dôchodku v jednom členskom štáte doba práceneschopnosti, počas ktorej sa v inom členskom štáte vyplácala migrujúcemu pracovníkovi dávka z nemocenského poistenia, z ktorej sa odvádzali príspevky na starobné poistenie, nepovažovala podľa právnej úpravy tohto iného členského štátu za „dobu poistenia“ v zmysle týchto ustanovení z dôvodu, že dotknutá osoba nie je rezidentom posledného uvedeného štátu a/alebo poberala podľa právnej úpravy prvého členského štátu podobnú dávku, ktorú nebolo možné poberať súčasne s touto dávkou z nemocenského poistenia.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 1 písm. r) a článok 46 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, v spojení s článkom 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia a článkami 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa pri výpočte starobného dôchodku v jednom členskom štáte doba práceneschopnosti, počas ktorej sa v inom členskom štáte vyplácala migrujúcemu pracovníkovi dávka z nemocenského poistenia, z ktorej sa odvádzali príspevky na starobné poistenie, nepovažovala podľa právnej úpravy tohto iného členského štátu za „dobu poistenia“ v zmysle týchto ustanovení z dôvodu, že dotknutá osoba nie je rezidentom posledného uvedeného štátu a/alebo poberala podľa právnej úpravy prvého členského štátu podobnú dávku, ktorú nebolo možné poberať súčasne s touto dávkou z nemocenského poistenia.