Vec C‑29/10

Heiko Koelzsch

proti

Luxemburskému veľkovojvodstvu

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour d’appel de Luxembourg)

„Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Pracovná zmluva – Voľba účastníkov zmluvy – Kogentné ustanovenia práva rozhodného v prípade neexistencie voľby práva – Určenie tohto práva – Pojem štát, v ktorom zamestnanec ‚obvykle vykonáva svoju prácu‘ – Zamestnanec vykonávajúci svoju prácu vo viac ako jednom zmluvnom štáte“

Abstrakt rozsudku

1. Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Rozhodné právo pri neexistencii voľby práva – Hraničné ukazovatele – Pracovná zmluva – Štát obvyklého výkonu práce – Autonómny výklad

(Rímsky dohovor z 19. júna 1980, článok 6 ods. 2)

2. Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Rozhodné právo pri neexistencii voľby práva – Hraničné ukazovatele – Pracovná zmluva – Štát obvyklého výkonu práce – Pojem – Výkon činnosti vo viacerých zmluvných štátoch – Štát, v ktorom alebo z ktorého zamestnanec v prevažnej miere plní svoje povinnosti

(Rímsky dohovor z 19. júna 1980, článok 6 ods. 2)

1. Pravidlo stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru z 19. júna 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a predovšetkým kritérium štátu, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, sa musí vykladať samostatne v tom zmysle, že obsah a rozsah tohto odkazového pravidla nemožno určiť na základe vnútroštátneho práva uplatniteľného podľa kolíznych noriem súdu, ktorému bol spor predložený, ale musia byť určené podľa objektívnych a samostatných kritérií, aby sa zabezpečila plná účinnosť Rímskeho dohovoru vzhľadom na ciele, ktoré sleduje.

Okrem toho takýto výklad nemôže ignorovať výklad kritérií stanovených v článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktoré stanovujú pravidlá na určenie súdnej právomoci v rovnakých oblastiach a používajú podobné pojmy. Z preambuly Rímskeho dohovoru totiž vyplýva, že bol uzavretý na to, aby pokračoval v právnej unifikácii v oblasti medzinárodného práva súkromného, ktorá bola začatá prijatím Bruselského dohovoru.

(pozri body 31 – 33)

2. Článok 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru z 19. júna 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky sa musí vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že zamestnanec vykonáva svoje činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, je štátom, v ktorom zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu v zmysle tohto ustanovenia, štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre túto činnosť, plní zamestnanec podstatnú časť svojich povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi.

Kritérium uvedené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru sa má uplatňovať rovnako za predpokladu, že zamestnanec vykonáva svoje činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, ak môže súd, ktorému bol spor predložený, určiť štát, s ktorým má práca významnú spojitosť.

Vzhľadom na cieľ článku 6 Rímskeho dohovoru, ktorým je zabezpečenie primeranej ochrany zamestnanca, treba kritérium štátu, v ktorom zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, stanovené v odseku 2 písm. a) tohto článku vykladať extenzívne. Podobne ako pri výklade, ktorý Súdny dvor uskutočnil v rámci Bruselského dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach vzhľadom na jeho článok 5 bod 1, treba kritérium štátu obvyklého výkonu práce chápať tak, že odkazuje na miesto, v ktorom alebo z ktorého zamestnanec skutočne vykonáva svoje pracovné činnosti, a v prípade neexistencie strediska činností na miesto, kde vykonáva väčšinu svojich činností. Takýto výklad je tiež v súlade so znením nového ustanovenia o kolíznych normách týkajúcich sa individuálnych pracovných zmlúv, ktoré je stanovené nariadením č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) a najmä s jeho článkom 8.

Pokiaľ ide o prácu vykonávanú v odvetví medzinárodnej dopravy, na určenie štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre túto činnosť. Na tieto účely musí najmä určiť, v ktorom členskom štáte sa nachádza miesto, z ktorého zamestnanec vykonáva svoje úlohy spojené s dopravou, získava pokyny o svojich úlohách a organizuje svoju prácu, ako aj miesto, kde sa nachádzajú pracovné prostriedky. Rovnako musí preveriť, do ktorých miest sa v prevažnej miere uskutočňuje doprava, na ktorých miestach sa vykladá tovar, ako aj to, do ktorého miesta sa zamestnanec vracia po splnení úloh.

(pozri body 42 – 50 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 15. marca 2011 (*)

Vo veci C‑29/10,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa Prvého protokolu z 19. decembra 1988 o výklade Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev, podaný rozhodnutím Cour d’appel de Luxembourg (Luxembursko) z 13. januára 2010 a doručený Súdnemu dvoru 18. januára 2010, ktorý súvisí s konaním:

Heiko Koelzsch

proti

Luxemburskému veľkovojvodstvu,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts a J.‑C. Bonichot, sudcovia A. Borg Barthet, M. Ilešič, J. Malenovský, U. Lõhmus, P. Lindh a C. Toader (spravodajkyňa),

generálna advokátka: V. Trstenjak,

tajomník: R. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. októbra 2010,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– H. Koelzsch, v zastúpení: P. Goergen, avocat,

– Luxemburské veľkovojvodstvo, v zastúpení: G. Neu a A. Corre, avocats,

– grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou a K. Georgiadis, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud‑Joët a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 16. decembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 2 písm. a) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10, ďalej len „Rímsky dohovor“), ktorý sa týka individuálnych pracovných zmlúv.

2 Tento návrh bol predložený v rámci konania o žalobe o náhradu škody, ktorú podal H. Koelzsch proti Luxemburskému veľkovojvodstvu a ktorá je založená na údajnom porušení uvedeného ustanovenia Rímskeho dohovoru súdnymi orgánmi tohto štátu. Týmto orgánom bola predložená na rozhodnutie žaloba o náhradu škody podaná žalobcom v konaní vo veci samej proti podniku medzinárodnej dopravy Ove Ostergaard Luxembourg SA, predtým Gasa Spedition Luxembourg (ďalej len „Gasa“), so sídlom v Luxembursku, s ktorým uzavrel pracovnú zmluvu.

Právny rámec

Pravidlá o rozhodnom práve pri zmluvných záväzkoch a o súdnej právomoci v občianskych a obchodných veciach

Rímsky dohovor

3 Článok 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje:

„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.“

4 Článok 6 Rímskeho dohovoru pod názvom „Individuálne pracovné zmluvy“ stanovuje:

„1. Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu strany pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy právneho poriadku uplatniteľného podľa odseku 2 pri absencii voľby.

2. Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 spravuje:

a) právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte, alebo

b) ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala;

ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.“

5 Prvý protokol o výklade Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 18, ďalej len „prvý protokol o výklade Rímskeho dohovoru“), vo svojom článku 2 stanovuje:

„Každý z nižšie uvedených súdov môže požiadať Súdny dvor o rozhodnutie [o prejudiciálnej] otázke, ktorá vyplýva z prejednávania veci a ktorá sa týka výkladu ustanovení obsiahnutých v právnych nástrojoch uvedených článku 1, ak tento súd považuje zodpovedanie takejto otázky za potrebné pre vydanie rozhodnutia:

…

b) odvolacie súdy zmluvných štátov.“

Nariadenie (ES) č. 593/2008

6 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6) nahradilo Rímsky dohovor. Toto nariadenie sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009.

7 Článok 8 nariadenia č. 593/2008 pod názvom „Individuálne pracovné zmluvy“ uvádza:

„1. Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.

2. Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.

3. Ak rozhodné právo nemožno určiť podľa odseku 2, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny miesta podnikania, prostredníctvom ktorého bol zamestnanec zamestnaný.

4. Ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseko[ch] 2 alebo 3, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.“

Bruselský dohovor

8 Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený Dohovorom o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva z 29. novembra 1996 (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor“), vo svojom článku 5 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území jedného zmluvného štátu možno žalovať v druhom zmluvnom štáte:

1. v zmluvných veciach pred súdom podľa miesta, kde bola alebo má byť splnená povinnosť, ktorá je základom žaloby; vo veciach individuálnych pracovných zmlúv je takým miestom miesto, kde pracovník obvykle vykonáva svoju prácu; ak pracovník obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, zamestnávateľ sa môže rovnako obrátiť na súd podľa miesta, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá pracovníka zamestnala.

…“ [neoficiálny preklad]

Nariadenie (ES) č. 44/2001

9 Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) nahradilo Bruselský dohovor.

10 Článok 19 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„Zamestnávateľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať:

1. na súdoch členského štátu, v ktorom má bydlisko, alebo

2. v inom členskom štáte

a) na súdoch podľa miesta, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu alebo na súdoch podľa miesta, kde naposledy prácu vykonával, alebo

b) ak zamestnanec prácu nevykonáva alebo nevykonával obvykle v jednej krajine, na súdoch podľa miesta, kde sa nachádza alebo nachádzala prevádzkareň, ktorá zamestnanca najala.“

Vnútroštátne práva

11 Luxemburský zákon z 18. mája 1979 o reforme zastupovania zamestnancov [loi du 18 mai 1979 portant réforme des délégations du personnel] (Mémorial A 1979, č. 45, s. 948) vo svojom článku 34 (1) stanovuje:

„S riadnymi a náhradnými zástupcami zamestnancov nemožno počas trvania ich funkcie skončiť pracovný pomer výpoveďou, výpoveď daná zamestnávateľom zástupcovi zamestnancov sa musí považovať za absolútne neplatnú.“

12 Nemecký zákon o ochrane pred prepúšťaním (Kündigungsschutzgesetz) vo svojom § 15 ods. 1 stanovuje:

„Výpoveď členovi podnikového výboru… je nezákonná, ak určité skutočnosti neoprávňujú zamestnávateľa na okamžité skončenie pracovného pomeru zo závažných dôvodov a nebol získaný alebo rozhodnutím súdu nahradený súhlas vyžadovaný v zmysle článku 103 zákona o organizácii podnikov [Betriebsverfassungsgesetz]. Po uplynutí funkčného obdobia je nezákonná výpoveď člena podnikového výboru, zástupcu…, ak určité skutočnosti neoprávňujú zamestnávateľa na okamžité skončenie pracovného pomeru zo závažných dôvodov; tieto ustanovenia sa neuplatňujú, ak sa členstvo skončí na základe rozhodnutia súdu.

Po skončení funkcie je skončenie pracovného pomeru výpoveďou zakázané po dobu jedného roka.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

13 Pracovnou zmluvou podpísanou v Luxemburgu 16. októbra 1998 bol H. Koelzsch, vodič nákladných áut s bydliskom v Osnabrücku (Nemecko), zamestnaný spoločnosťou Gasa ako vodič v medzinárodnej doprave. Táto pracovná zmluva obsahovala doložku, ktorá odkazovala na luxemburský zákon z 24. mája 1989 o pracovnej zmluve [loi du 24 mai 1989 sur le contrat de travail] (Mémorial A 1989, č. 35, s. 612), ako aj doložku určujúcu výlučnú právomoc súdov tohto štátu.

14 Spoločnosť Gasa je dcérskou spoločnosťou spoločnosti Gasa Odense Blomster amba založenej podľa dánskeho práva. Predmetom jej činnosti je preprava kvetov a iných rastlín z mesta Odense (Dánsko) do miest nachádzajúcich sa väčšinou v Nemecku, ale tiež v ostatných európskych štátoch, prostredníctvom nákladných áut so základňou v Nemecku, predovšetkým v mestách Kassel, Neukirchen/Vluyn a Osnabrück. V tomto ostatnom členskom štáte nemá spoločnosť Gasa sídlo ani kancelárske priestory. Nákladné autá sú zapísané do evidencie v Luxembursku a vodiči sa zúčastňujú na luxemburskom systéme sociálneho zabezpečenia.

15 Po oznámení reštrukturalizácie spoločnosti Gasa a znížení činnosti dopravných prostriedkov odchádzajúcich z Nemecka vytvorili zamestnanci tejto spoločnosti v tomto členskom štáte 13. januára 2001 zamestnaneckú radu („Betriebsrat“), do ktorej bol H. Koelzsch zvolený 5. marca 2001 za náhradníka.

16 Listom z 13. marca 2001 vypovedal riaditeľ spoločnosti Gasa pracovnú zmluvu H. Koelzscha s účinnosťou k 15. máju 2001.

Žaloba o neplatnosť výpovede a žaloba o náhradu škody proti spoločnosti Gasa

17 Žalobca napadol rozhodnutie o výpovedi najprv v Nemecku, na Arbeitsgericht Osnabrück, ktorý však rozsudkom zo 4. júla 2001 rozhodol, že nemá dostatok právomoci ratione loci. H. Koelzsch preto podal odvolanie proti tomuto rozsudku na Landesarbeitsgericht Osnabrück, toto odvolanie však bolo zamietnuté.

18 Následne H. Koelzsch žalobou z 24. júla 2002 zažaloval spoločnosť Ove Ostergaard Luxembourg SA, právneho nástupcu spoločnosti Gasa, na pracovnom súde v Luxemburgu, aby od nej získal zaplatenie náhrady škody za nezákonnú výpoveď, ako aj náhrady za výpovednú dobu a nevyplatenú mzdu. Uviedol, že napriek voľbe luxemburského práva ako lex contractus by sa v zmysle článku 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru mali na spor uplatňovať kogentné ustanovenia nemeckého práva, ktoré chránia členov zamestnaneckej rady („Betriebsrat“), pretože v prípade absencie voľby strán by sa zmluva mala riadiť nemeckým právom. Jeho výpoveď bola teda nezákonná, lebo § 15 nemeckého zákona o ochrane pred prepúšťaním zakazuje vypovedanie pracovnej zmluvy členov uvedenej „Betriebsrat“ a podľa judikatúry Bundesarbeitsgericht (spolkový pracovný súd) sa tento zákaz vzťahuje aj na náhradníkov.

19 Rozsudkom zo 4. marca 2004 Tribunal du travail de Luxembourg usúdil, že spor sa riadi výlučne luxemburským právom, a v dôsledku toho uplatnil predovšetkým loi du 18 mai 1979 portant réforme des délégations du personnel.

20 Vo veci samej bol tento rozsudok potvrdený rozsudkom Cour d’appel de Luxembourg z 26. mája 2005, ktorý okrem iného usúdil, že návrh H. Koelzscha domáhajúci sa uplatnenia uvedeného nemeckého zákona na všetky jeho nároky je novým návrhom, a je preto neprípustný. Rovnako Cour de cassation de Luxembourg rozsudkom z 15. júna 2006 zamietol dovolanie proti tomuto rozhodnutiu.

Žaloba proti štátu o náhradu škody, ktorú spôsobili súdne orgány porušením Rímskeho dohovoru

21 V tomto prvom konaní pred luxemburskými súdmi, ktoré sa právoplatne skončilo, podal 1. marca 2007 H. Koelzsch žalobu o náhradu škody proti Luxemburskému veľkovojvodstvu na základe článku 1, prvého odseku, loi du 1^erseptembre 1988 relative à la responsabilité civile de l’État et des collectivités publiques [zákon z 1. septembra 1988 o občianskoprávnej zodpovednosti štátu a verejných orgánov] (Mémorial A 1988, č. 51, s. 1000), pričom uviedol nesprávny postup súdnych orgánov tohto štátu.

22 H. Koelzsch predovšetkým uviedol, že súdne rozhodnutia porušujú článok 6 ods. 1 a 2 Rímskeho dohovoru tým, že sa v nich rozhodlo, že kogentné ustanovenia nemeckého práva o ochrane pred prepúšťaním sa na jeho pracovnú zmluvu neuplatňujú, a že sa nimi odmietol jeho návrh obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, aby sa vzhľadom na okolnosti daného prípadu spresnilo kritérium miesta obvyklého výkonu práce.

23 Rozsudkom z 9. novembra 2007 Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Luxembursko) vyhlásil žalobu za prípustnú, ale nedôvodnú. Konkrétne, pokiaľ ide o otázku určenia rozhodného práva, tento súd uviedol, že súdy, ktorým bol predložený spor medzi H. Koelzschom a jeho zamestnávateľom, správne rozhodli, že zmluvné strany pracovnej zmluvy si za rozhodné právo zvolili luxemburské právo, v dôsledku čoho sa nemal zohľadňovať článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru. Okrem toho uviedol, že inštitúty zastupovania zamestnancov sa riadia kogentnými ustanoveniami štátu, v ktorom má zamestnávateľ sídlo.

24 H. Koelzsch podal 17. júna 2008 proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25 Cour d’appel de Luxembourg usudzuje, že kritika odvolateľa, pokiaľ ide o výklad článku 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru luxemburskými súdmi, sa nezdá zjavne nedôvodná, keďže tieto súdy neurčili rozhodné právo pri absencii voľby strán na základe tohto ustanovenia.

26 Uvádza, že ak sa má v prípade absencie voľby strán na zmluvu uplatňovať luxemburské právo, nie je potrebné pristúpiť k porovnávaniu tohto práva s ustanoveniami nemeckého práva uvedeného žalobcom, aby sa určilo, ktorá úprava je v zmysle článku 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru výhodnejšia pre zamestnanca. Naopak, ak sa má nemecké právo považovať za to, ktoré sa uplatňuje v prípade absencie voľby strán, kogentná povaha pravidiel luxemburského práva v oblasti vypovedania pracovných zmlúv by nemala brániť uplatneniu nemeckého práva o osobitnej ochrane členov zamestnaneckých rád proti vypovedaniu ich pracovných zmlúv.

27 Rozhodujúce kritériá uvedené v článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru, najmä kritérium štátu obvyklého výkonu práce, v tejto súvislosti podľa vnútroštátneho súdu, na rozdiel od stanoviska, ktoré vo svojom rozsudku prijal Tribunal d’arrondissement de Luxembourg, neumožňujú okamžite odmietnuť nemecké právo ako lex contractus.

28 Vnútroštátny súd sa domnieva, že v záujme koherencie treba pojem „právny poriadok štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu“, uvedený v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru vykladať vo svetle pojmu uvedeného v článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru a pri zohľadnení formulácie uvedenej v článku 19 nariadenia č. 44/2001, ako aj v článku 8 nariadenia č. 593/2008, ktorý odkazuje nielen na štát, v ktorom sa vykonáva práca, ale tiež na štát, z ktorého zamestnanec vykonáva svoje činnosti.

29 Za týchto podmienok Cour d’appel de Luxembourg rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa kolízna norma definovaná v… článku 6 ods. 2 písm. a) [Rímskeho dohovoru], ktorá uvádza, že pracovná zmluva sa spravuje právom štátu, v ktorom zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu, vykladať v tom zmysle, že ak zamestnanec vykonáva prácu vo viacerých štátoch, ale systematicky sa vracia do jedného z nich, tento štát sa má považovať za štát, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu“?

O prejudiciálnej otázke

30 Keďže bola otázka položená odvolacím súdom, Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania v zmysle prvého protokolu o výklade Rímskeho dohovoru, ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 2004.

31 Na zodpovedanie položenej otázky treba podať výklad pravidla stanoveného v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a predovšetkým kritéria štátu, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“.

32 V tejto súvislosti treba uviesť, rovnako ako to správne zdôraznila Európska komisia, že toto kritérium sa musí vykladať samostatne v tom zmysle, že obsah a rozsah tohto odkazového pravidla nemožno určiť na základe právneho poriadku štátu, ktorého súdu bol spor predložený, ale musia byť určené podľa objektívnych a samostatných kritérií, aby sa zabezpečila plná účinnosť Rímskeho dohovoru vzhľadom na ciele, ktoré sleduje (pozri analogicky rozsudok z 13. júla 1993 Mulox IBC, C‑125/92, Zb. s. I‑4075, body 10 a 16).

33 Okrem toho takýto výklad nemôže ignorovať výklad kritérií stanovených v článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru, ktoré stanovujú pravidlá na určenie súdnej právomoci v rovnakých oblastiach a používajú podobné pojmy. Z preambuly Rímskeho dohovoru vyplýva, že bol uzavretý na to, aby pokračoval v právnej unifikácii v oblasti medzinárodného práva súkromného, ktorá bola začatá prijatím Bruselského dohovoru (pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, ICF, C‑133/08, Zb. s. I‑9687, bod 22).

34 Pokiaľ ide o obsah článku 6 Rímskeho dohovoru, treba pripomenúť, že stanovuje osobitné kolízne normy týkajúce sa individuálnych pracovných zmlúv. Tieto normy sú výnimkami z noriem všeobecnej povahy stanovených v článkoch 3 a 4 tohto dohovoru, ktoré sa týkajú možnosti voľby rozhodného práva a kritérií na jeho určenie v prípade absencie takejto voľby.

35 Článok 6 ods. 1 uvedeného dohovoru obmedzuje možnosť voľby rozhodného práva. Stanovuje, že zmluvné strany nemôžu svojou voľbou vylúčiť uplatnenie kogentných ustanovení právneho poriadku, ktorým by sa zmluva riadila v prípade absencie takejto voľby.

36 Článok 6 ods. 2 toho istého dohovoru stanovuje osobitné rozhodujúce kritériá, ktorými sú buď kritérium štátu, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“ [písm. a)], alebo v prípade neexistencie takéhoto miesta kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“ [písm. b)]. Tento odsek okrem toho stanovuje, že tieto dve rozhodujúce kritériá sa neuplatnia, ak z celkových okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, pričom v takom prípade sa uplatňuje právnym poriadok tohto štátu.

37 Vo svojom rozhodnutí sa Cour d’appel de Luxembourg v podstate pýta, ktoré z prvých dvoch kritérií sa uplatňuje na pracovnú zmluvu, o ktorú ide v konaní vo veci samej.

38 Podľa Luxemburského veľkovojvodstva z článku 6 Rímskeho dohovoru vyplýva, že predpoklad uvedený v prejudiciálnej otázke, ktorá sa týka práce v odvetví dopravy, je predpokladom, z ktorého vychádza kritérium stanovené v odseku 2 písm. b) tohto článku 6. Ak by sa pripustilo uplatňovanie rozhodujúceho kritéria stanoveného v odseku 2 písm. a) uvedeného článku 6 na takúto pracovnú zmluvu, ustanovenie uvedeného odseku 2 písm. b), ktoré zahŕňa presne prípad, keď zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v tom istom štáte, by stratilo zmysel.

39 Naopak, podľa žalobcu v konaní vo veci samej, gréckej vlády a Komisie z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru vyplýva, že systematický výklad kritéria miesta, kde zamestnanec „obvykle vykonáva svoju prácu“, vedie k tomu, aby sa umožnilo uplatňovanie tohto pravidla rovnako aj za predpokladu, že práca sa vykonáva vo viacerých členských štátoch. Konkrétne uvádzajú, že na účely presného určenia tohto miesta uviedol Súdny dvor miesto, z ktorého zamestnanec v prevažnej miere plní svoje povinnosti voči zamestnávateľovi (rozsudok Mulox IBC, už citovaný, body 21 až 23), alebo miesto, v ktorom je skutočné stredisko jeho pracovných činností (rozsudok z 9. januára 1997, Rutten, C‑383/95, Zb. s. I‑57, bod 23), alebo v prípade, ak neexistujú kancelárske priestory, miesto, kde zamestnanec vykonáva väčšinu svojej práce (rozsudok z 27. februára 2002, Weber, C‑37/00, Zb. s. I‑2013, bod 42).

40 V tejto súvislosti zo správy o Dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorú vypracovali M. Giuliano a P. Lagarde (Ú. v. ES C 282, s. 1), vyplýva, že článok 6 tohto dohovoru bol zavedený preto, aby „zaviedol vhodnejšiu úpravu v oblastiach, v ktorých sa záujmy jednej zo zmluvných strán líšia od záujmov druhej zmluvnej strany, a aby zabezpečil [tiež] primeranú ochranu zmluvnej strany, ktorá sa v zmluvnom vzťahu musí zo sociálno‑ekonomického hľadiska považovať za slabšiu“ [neoficiálny preklad].

41 Z týchto zásad Súdny dvor rovnako vychádzal pri výklade pravidiel o určení právomoci týkajúcich sa týchto zmlúv, ktoré sú stanovené Bruselským dohovorom. Rozhodol, že za predpokladu, ako je to vo veci samej, že zamestnanec vykonáva svoje pracovné činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, treba rovnako zohľadniť záujem na zabezpečení primeranej ochrany zamestnanca ako zmluvnej strany, ktorá je najslabšia (pozri v tomto zmysle rozsudky Rutten, už citovaný, bod 22, a z 10. apríla 2003, Pugliese, C‑437/00, Zb. s. I‑3573, bod 18).

42 Z toho vyplýva, že pokiaľ je cieľom článku 6 Rímskeho dohovoru zaistiť primeranú ochranu zamestnanca, toto ustanovenie treba vykladať tak, že zabezpečuje skôr uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom vykonáva svoje pracovné činnosti, ako právneho poriadku štátu, v ktorom má sídlo zamestnávateľ. Zamestnanec totiž plní svoje hospodárske a sociálne úlohy v tomto prvom štáte, a ako to zdôraznila generálna advokátka v bode 50 svojich návrhov, pracovné činnosti sú ovplyvnené odborným a politickým prostredím v tomto štáte. Preto treba v čo najväčšej miere zabezpečiť dodržiavanie pravidiel na ochranu práce stanovených právnym poriadkom tohto štátu.

43 Ďalej vzhľadom na účel sledovaný článkom 6 Rímskeho dohovoru treba konštatovať, že kritérium štátu, v ktorom zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, stanovené v odseku 2 písm. a) tohto článku treba vykladať extenzívne, zatiaľ čo kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“, stanovené v odseku 2 písm. b) toho istého článku by sa malo uplatňovať vtedy, keď súd, ktorému bol spor predložený, nedokáže určiť štát obvyklého výkonu práce.

44 Z toho, čo je uvedené vyššie, vyplýva, že kritérium uvedené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru sa má uplatňovať rovnako za predpokladu, ako je to v spore vo veci samej, že zamestnanec vykonáva svoje činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, ak môže súd, ktorému bol spor predložený, určiť štát, s ktorým má práca významnú spojitosť.

45 Podľa judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 39 tohto rozsudku, ktorá je rovnako relevantná pri analýze článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru, ak je práca vykonávaná vo viac ako jednom členskom štáte, kritérium štátu obvyklého výkonu práce musí byť predmetom extenzívneho výkladu a treba ho chápať tak, že odkazuje na miesto, v ktorom alebo z ktorého zamestnanec skutočne vykonáva svoje pracovné činnosti, a v prípade neexistencie strediska činností na miesto, kde vykonáva väčšinu svojich činností.

46 Tento výklad je okrem iného rovnako v súlade so znením nového ustanovenia o kolíznych normách týkajúcich sa individuálnych pracovných zmlúv, ktoré je stanovené nariadením č. 593/2008, ktoré sa na daný prípad ratione temporis neuplatňuje. Podľa článku 8 tohto nariadenia, pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak taký nie je, právnym poriadkom štátu, z ktorého takúto prácu vykonáva. Tento právny poriadok sa rovnako uplatňuje naďalej aj vtedy, ak zamestnanec dočasne pracuje v inom štáte. Okrem toho, ako to tiež uvádza odôvodnenie č. 23 tohto nariadenia, výklad tohto ustanovenia musí vychádzať zo zásad favor laboratoris, keďže zmluvné strany, ktoré sú najslabšie, musia byť chránené „kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie“.

47 Z toho, čo je uvedené vyššie, vyplýva, že na rozhodnutie o tom, či žalobca obvykle vykonával svoju prácu v niektorom zo zmluvných štátov, a na určenie, v ktorom z týchto štátov, musí vnútroštátny súd vykladať hraničný ukazovateľ stanovený v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru extenzívne.

48 Na tento účel vzhľadom na povahu práce v odvetví medzinárodnej dopravy, ako je tá, o ktorú ide v konaní vo veci samej, musí vnútroštátny súd, ako to tiež navrhla generálna advokátka v bodoch 93 až 96 svojich návrhov, zohľadniť všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre činnosť zamestnanca.

49 Predovšetkým musí určiť, v ktorom členskom štáte sa nachádza miesto, z ktorého zamestnanec vykonáva svoje úlohy spojené s dopravou, získava pokyny o svojich úlohách a organizuje svoju prácu, ako aj miesto, kde sa nachádzajú pracovné prostriedky. Rovnako musí preveriť, do ktorých miest sa v prevažnej miere uskutočňuje doprava, na ktorých miestach sa vykladá tovar, ako aj to, do ktorého miesta sa zamestnanec vracia po splnení úloh.

50 Za týchto podmienok treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru sa musí vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že zamestnanec vykonáva svoje činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, je štátom, v ktorom zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu v zmysle tohto ustanovenia, štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre túto činnosť, plní zamestnanec podstatnú časť svojich povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi.

O trovách

51 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 6 ods. 2 písm. a) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa musí vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že zamestnanec vykonáva svoje činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, je štátom, v ktorom zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu v zmysle tohto ustanovenia, štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre túto činnosť, plní zamestnanec podstatnú časť svojich povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.