Vec C‑441/07 P
Európska komisia
proti
Alrosa Company Ltd
„Odvolanie – Dominantné postavenie – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Svetový trh so surovými diamantmi – Individuálne záväzky prijaté spoločnosťou, ktoré sa týkajú ukončenia jej nákupov surových diamantov od inej spoločnosti – Rozhodnutie, ktorým sa individuálne záväzky prijaté spoločnosťou vyhlasujú za záväzné a ktorým sa ukončuje konanie“
Abstrakt rozsudku
1. Hospodárska súťaž – Správne konanie – Ukončenie porušovaní – Právomoc Komisie – Opatrenia na nápravu a záväzky – Dodržiavanie zásady proporcionality – Súdne preskúmanie – Rozsah
(Nariadenie Rady č. 1/2003, články 7 a 9)
2. Hospodárska súťaž – Správne konanie – Ukončenie porušovaní – Právomoc Komisie – Záväzky – Miera voľnej úvahy – Dodržiavanie zásady proporcionality – Súdne preskúmanie – Rozsah
(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 9)
3. Hospodárska súťaž – Správne konanie – Ukončenie porušovaní – Právomoc Komisie – Opatrenia na nápravu a záväzky – Pojem príslušná strana – Práva príslušných strán a dotknutých tretích osôb
(Články 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, články 7, 9 a článok 27 ods. 2)
1. Články 7 a 9 nariadenia č. 1/2003 sledujú dva rozdielne ciele, z ktorých jeden sa týka ukončenia zisteného protiprávneho konania a druhý reakcie na obavy Komisie vyplývajúce z jej predbežného posúdenia. Špecifické črty mechanizmov stanovených v týchto článkoch a spôsoby konania, ktoré toto nariadenie ponúka podľa každého z týchto ustanovení, sa líšia, čo znamená, že povinnosť zaistiť dodržiavanie zásady proporcionality, ktorá prináleží Komisii, má rozdielny dosah a obsah podľa toho, či je posudzovaná v rámci jedného, alebo druhého z týchto článkov.
Článok 7 nariadenia č. 1/2003 uvádza výslovne dosah použitia zásady proporcionality v situáciách, ktoré patria do jeho pôsobnosti. Podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 totiž Komisia môže príslušným podnikom uložiť akékoľvek štrukturálne nápravné opatrenia alebo nápravné opatrenia, ktoré sú primerané spáchanému porušeniu a nevyhnutné na jeho účinné ukončenie.
Naproti tomu článok 9 nariadenia č. 1/2003 iba stanovuje, že v rámci konania začatého na základe tohto ustanovenia, ako vyplýva aj z odôvodnenia. č. 13 uvedeného nariadenia, nemá Komisia povinnosť kvalifikovať a konštatovať porušenie, pretože jej úloha sa obmedzuje na preskúmanie a prípadné prijatie záväzkov ponúknutých príslušnými podnikmi s ohľadom na problémy, ktoré identifikovala vo svojom predbežnom posúdení, a s ohľadom na ciele, ktoré sleduje.
Vykonanie zásady proporcionality Komisiou v kontexte článku 9 nariadenia č. 1/2003 sa obmedzuje na overenie, či dotknuté záväzky reagujú na obavy, o ktorých informovala príslušné podniky, a či tieto podniky neponúkli menej obmedzujúce záväzky reagujúce na jej obavy rovnako vhodným spôsobom. Pri vykonávaní tohto overenia však Komisia musí zohľadňovať záujmy tretích strán.
Súdne preskúmavanie sa týka iba otázky, či bolo posúdenie vykonané Komisiou zjavne nesprávne.
Nič preto neodôvodňuje, aby opatrenie, ktoré by mohlo byť uložené v rámci článku 7 nariadenia č. 1/2003, muselo slúžiť ako referenčný základ na účely posúdenia dosahu záväzkov prijatých na základe článku 9 tohto nariadenia a aby všetko, čo ide nad rámec uvedeného opatrenia, muselo byť automaticky považované za neprimerané. Aj keď teda každé z rozhodnutí prijatých na základe týchto dvoch ustanovení podlieha zásade proporcionality, použitie tejto zásady sa líši podľa toho, či ide o prvé, alebo druhé z týchto ustanovení.
Podniky, ktoré ponúkajú záväzky na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003, vedome súhlasia s tým, že ich ústupky môžu ísť nad rámec toho, čo by im mohla uložiť samotná Komisia v rozhodnutí, ktoré prijíma v súlade s článkom 7 tohto nariadenia po dôkladnom preskúmaní. Naproti tomu ukončenie konania o porušení začatého proti týmto podnikom im umožňuje vyhnúť sa konštatovaniu porušenia práva hospodárskej súťaže a prípadnému uloženiu pokuty.
Ďalej skutočnosť, že individuálne záväzky ponúknuté podnikom Komisia uznala za záväzné, neznamená, že iné podniky nemajú možnosť chrániť svoje prípadné práva v rámci svojich vzťahov s týmto podnikom.
(pozri body 38 – 42, 46 – 49)
2. V rámci prijímania záväzkov na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 Komisia nie je povinná sama hľadať riešenia, ktoré by boli menej prísne alebo miernejšie v porovnaní so záväzkami, ktoré jej boli ponúknuté. Jediná povinnosť Komisie, pokiaľ ide o primeranosť záväzkov, je overiť, či predložené záväzky sú dostatočné na to, aby reagovali na obavy, ktoré Komisia identifikovala v rámci konania.
Všeobecný súd môže rozhodnúť, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, len vtedy, ak by konštatoval, že uvedený záver Komisie je zjavne neopodstatnený s ohľadom na skutkové okolnosti, ktoré zistila. Naopak, tým, že preskúmal iné, menej obmedzujúce riešenia na účely uplatnenia zásady proporcionality vrátane prípadných úprav navrhnutých záväzkov, vyjadril svoje vlastné, rozdielne posúdenie spôsobilosti spoločných záväzkov odstrániť problémy hospodárskej súťaže, ktoré identifikovala Komisia, a dospel k záveru, že existovali pre podniky menej obmedzujúce riešenia než úplný zákaz transakcií, Všeobecný súd predložil vlastné posúdenie komplexných hospodárskych okolností a nahradil tak posúdenie Komisie vlastným posúdením, čím zasiahol do voľnej úvahy Komisie, namiesto toho, aby preskúmal zákonnosť posúdenia, ktoré vykonala Komisia.
(pozri body 60, 61, 63, 65 – 67)
3. Podnik, ktorý sa domnieva, že bol dotknutý rozhodnutím prijatým na základe článkov 7 alebo 9 nariadenia č. 1/2003, môže chrániť svoje práva prostredníctvom žaloby proti tomuto rozhodnutiu. Z toho však nevplýva, že takýto podnik nadobudne postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.
Vo veci, v ktorej Komisia začala dve konania, jedno podľa článku 81 ES, ktoré sa týka správania dvoch zmluvných podnikov na trhu, a druhé podľa článku 82 ES, ktoré sa týka jednostranných záväzkov jedného z týchto podnikov na tom istom trhu, a v ktorom konanie začaté podľa článku 82 ES ukončilo rozhodnutie, ktorým sa záväzky prijaté podnikom vyhlasujú za záväzné pre podnik s dominantným postavením na trhu, sa podnik „príslušný“ len v konaní začatom podľa článku 81 ES nemôže domáhať procesných práv vyhradených pre účastníkov konania týkajúceho sa záväzkov. Disponuje len obmedzenejšími právami zúčastnenej tretej strany.
Práva, aké patria príslušnému podniku v rámci konania začatého na základe článku 82 ES, by museli byť priznané druhému podniku len vtedy, ak by sa dalo preukázať, že Komisia začala dve samostatné konania o jednom skutkovom stave bez objektívneho dôvodu.
Navyše prijatie záväzkov jedného podniku Komisiou nezávisí od stanoviska iného podniku alebo akéhokoľvek iného podniku s ohľadom na tieto záväzky. Z článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 totiž vyplýva, že keď Komisia vyhlasuje ponuku záväzkov za záväznú alebo ju odmieta, disponuje širokou mierou voľnej úvahy. Komisia nie je teda povinná poskytnúť odôvodnené vysvetlenie zamietnutia spoločne navrhovaných záväzkov dvoma podnikmi a navrhnúť druhému podniku nové spoločné záväzky.
(pozri body 88 – 94)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 29. júna 2010 (*)
„Odvolanie – Dominantné postavenie – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Svetový trh so surovými diamantmi – Individuálne záväzky prijaté spoločnosťou, ktoré sa týkajú ukončenia jej nákupov surových diamantov od inej spoločnosti – Rozhodnutie, ktorým sa individuálne záväzky prijaté spoločnosťou vyhlasujú za záväzné a ktorým sa ukončuje konanie“
Vo veci C‑441/07 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 24. septembra 2007,
Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
odvolateľka,
ďalší účastník konania:
Alrosa Company Ltd, so sídlom v Mirny (Rusko), v zastúpení: R. Subiotto, QC, a K. Jones, solicitor‑advocate, ako aj S. Mobley, solicitor,
žalobkyňa v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, R. Silva de Lapuerta, E. Levits a C. Toader, sudcovia A. Rosas, K. Schiemann (spravodajca), M. Ilešič a U. Lõhmus,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júna 2009,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 17. septembra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním sa Komisia Európskych spoločenstiev domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 11. júla 2007, Alrosa/Komisia (T‑170/06, Zb. s. II‑2601, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Komisie 2006/520/ES z 22. februára 2006 o konaní podľa článku 82 Zmluvy ES a článku 54 Dohody o EHP (vec COMP/B‑2/38.381 – De Beers) (Ú. v. EÚ L 205, s. 24, ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorým sa za záväzné vyhlasujú záväzky prijaté spoločnosťou De Beers SA (ďalej len „De Beers“) ukončiť svoje nákupy surových diamantov od spoločnosti Alrosa Company Ltd (ďalej len „Alrosa“) od roku 2009, a to po ukončení fázy postupného znižovania objemov svojich nákupov v období rokov 2006 až 2008, a ktorým sa ukončuje konanie v súlade s článkom 9 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
Právny rámec
2 Podľa odôvodnenia č. 13 nariadenia č. 1/2003:
„Ak v priebehu konaní, z ktorých by vyplynulo rozhodnutie o zákaze [ktoré by mohli viesť k zákazu – neoficiálny preklad] dohody alebo postupu, prijmú podniky voči [ponúknu podniky – neoficiálny preklad] Komisii záväzky, ktoré by uspokojili jej záujmy [ktoré by mohli reagovať na jej obavy – neoficiálny preklad], Komisia by mohla [Komisia by mala mať možnosť – neoficiálny preklad] prijať rozhodnutie, ktorými sa tieto záväzky stanú pre príslušné podniky záväznými. V takomto rozhodnutí by malo byť stanovené, bez toho aby bolo odpovedané na otázku, či také porušenie existovalo, alebo ešte stále existuje, že už naďalej nie sú dôvody na zásah Komisie. Takéto rozhodnutia nemajú vplyv na právomoci orgánov hospodárskej súťaže a súdov členských štátov týkajúce sa zisťovania porušovania a rozhodovania v jednotlivých prípadoch. Rozhodnutia týkajúce sa záväzkov nie sú vhodné v prípade, keď Komisia zamýšľa uložiť sankcie.“
3 Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:
„Ak Komisia konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu zistí porušovanie článkov 81 a 82 Zmluvy, môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania. Na tento účel im môže uložiť akékoľvek štrukturálne opatrenia alebo opatrenia o správaní [opatrenia z hľadiska trhového správania – neoficiálny preklad], ktoré sú primerané k spáchanému priestupku a nevyhnutné pre efektívne ukončenie porušovania. Štrukturálne opatrenia sa môžu uložiť buď vtedy, keď neexistuje žiadne účinné opatrenie orientované na správanie alebo keď akékoľvek rovnocenné opatrenie orientované na správanie by mohlo znamenať pre príslušný podnik väčšie zaťaženie ako štrukturálne opatrenie. Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie potom, čo bolo spáchané [môže tiež konštatovať, že došlo k porušeniu v minulosti – neoficiálny preklad].“
4 Podľa článku 9 nariadenia č. 1/2003:
„1. Ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie vyžadujúce ukončiť porušovanie a príslušný podnik sa zaviaže, že splní požiadavky vyjadrené Komisiou v jej predbežnom posúdení, môže Komisia rozhodnutím urobiť takýto záväzok záväzným [takýto záväzok vyhlásiť za záväzný – neoficiálny preklad] pre podniky. Také rozhodnutie sa môže prijať na vymedzené obdobie a môže byť v ňom uvedené, že nie sú naďalej dôvody na zásah Komisie.
2. Komisia môže na žiadosť alebo na vlastný podnet obnoviť konanie:
a) keď nastala podstatná zmena skutočností, na ktorých bolo rozhodnutie založené;
b) keď príslušné podniky konajú v rozpore so svojimi záväzkami, alebo
c) keď bolo rozhodnutie založené na neúplných, nesprávnych alebo zavádzajúcich informáciách poskytnutých stranami.“
5 Článok 27 ods. 2 a 4 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:
„2. Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej súťaže členských štátov. Právo na prístup sa nevzťahuje najmä na korešpondenciu medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov alebo na vzájomnú korešpondenciu medzi týmito orgánmi, vrátane dokumentov zhotovených podľa článkov 11 a 14. Nič v tomto odseku nebráni Komisii v tom, aby zverejnila a využívala informácie potrebné na dokázanie porušovania.
…
4. Keď Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie podľa článku 9 alebo článku 10, uverejní stručný popis prípadu a podstatný obsah príslušných záväzkov alebo navrhovaného spôsobu postupu. Zúčastnené tretie strany môžu predložiť svoje pripomienky v rámci lehoty stanovenej Komisiou v jej uverejnení, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Uverejnenie zohľadňuje oprávnený záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev.“
Skutkové okolnosti
6 Skutočnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 8 až 26 napadnutého rozsudku takto:
„8. [Alrosa] je spoločnosť so sídlom v Mirny (Rusko). Predovšetkým je aktívna na svetovom trhu produkcie a dodávania surových diamantov, na ktorom zaujíma druhé miesto. Je prítomná hlavne v Rusku. Vykonáva tam činnosti, ktoré súvisia s prieskumom, ťažbou, oceňovaním, dodávaním, ako aj výrobou klenotov.
9. [De Beers] je spoločnosť so sídlom v Luxemburgu (Luxembursko). Skupina De Beers, ktorej je hlavnou holdingovou spoločnosťou, je rovnako činná na svetovom trhu produkcie a dodávania surových diamantov, na ktorom zaujíma prvé miesto. Je prítomná hlavne v Južnej Afrike, Botswane, Namíbii a v Tanzánii, ako aj v Spojenom kráľovstve. Vykonáva tam činnosti, ktoré súvisia s prieskumom, ťažbou, oceňovaním, dodávaním, obchodovaním a výrobou, ako aj výrobou klenotov, a pokrýva teda celý diamantový reťazec.
10. Dňa 5. marca 2002 spoločnosti Alrosa a De Beers oznámili Komisii dohodu uzavretú 17. decembra 2001 medzi spoločnosťou Alrosa a dvomi dcérskymi spoločnosťami skupiny De Beers, City and West East Ltd a De Beers Centenary AG (ďalej len ‚oznámená dohoda‘) s cieľom získať negatívny atest alebo výnimku na základe nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).
11. Táto dohoda, ktorú v rámci dlhodobého obchodného vzťahu uzavreli spoločnosti Alrosa a De Beers, sa týkala hlavne dodávania surových diamantov.
12. Bola uzavretá na obdobie piatich rokov s tým, že podľa svojho článku 12 začne plynúť odo dňa, ku ktorému Komisia zmluvným stranám potvrdí, že ‚neporušuje článok 81 ods. 1 ES, alebo si zaslúži udelenie výnimky na základe článku 81 ods. 3 ES, a inak neporušuje článok 82 ES‘.
13. V tomto období sa spoločnosť Alrosa zaviazala predávať prírodné surové diamanty produkované v Rusku spoločnosti De Beers v sume 800 miliónov amerických dolárov (USD) za rok, zatiaľ čo De Beers sa zaviazala, že ich od nej kúpi, ako to stanovoval článok 2.1.1 oznámenej dohody. Na štvrtý a piaty rok vykonávania oznámenej dohody sa spoločnosti Alrosa povolilo, aby túto sumu znížila na sumu 700 miliónov USD, ako to stanovoval článok 2.1.2 oznámenej dohody. Suma 800 miliónov USD, stanovená podľa cien platných ku dňu uzavretia oznámenej dohody, zodpovedala približne polovici ročnej produkcie spoločnosti Alrosa a jej celkovej produkcii vyvážanej mimo Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ).
14. Dňa 14. januára 2003 zaslala Komisia spoločnostiam [Alrosa] a De Beers oznámenie o výhradách s referenčným číslom COMP/E 3/38.381, v ktorom zastávala názor, že oznámená dohoda môže byť protisúťažnou dohodou zakázanou v článku 81 ods. 1 ES, ktorá nemôže byť predmetom výnimky na základe článku 81 ods. 3 ES. V tej istý deň zaslala De Beers odlišné oznámenie o výhradách s referenčným číslom COMP/E 2/38.381, v ktorom zastávala názor, že dohoda môže predstavovať zneužitie dominantného postavenia, ktoré zakazuje článok 82 ES.
15. Dňa 31. marca 2003 zaslali Alrosa a De Beers Komisii spoločné písomné pripomienky ako odpoveď na oznámenie o výhradách, ktoré bolo vydané vo veci COMP/E 3/38.381.
16. Dňa 1. júla 2003 zaslala Komisia spoločnostiam [Alrosa] a De Beers dodatočné oznámenie o výhradách, v ktorom zastávala názor, že oznámená dohoda môže rovnako predstavovať protisúťažnú dohodu zakázanú v článku 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES, L 1, 1994, s. 3, ďalej len ‚dohoda o EHP‘], ktorá nemôže byť predmetom výnimky na základe článku 53 ods. 3 uvedenej dohody. V ten istý deň zaslala odlišné dodatočné oznámenie o výhradách De Beers, podľa ktorého mohla oznámená dohoda rovnako predstavovať zneužitie dominantného postavenia, ktoré sa zakazuje v článku 54 Dohody o EHP.
17. Dňa 7. júla 2003 Komisia vypočula ústne pripomienky [Alrosa] a De Beers.
18. Dňa 12. septembra 2003 spoločnosť Alrosa navrhla záväzky spočívajúce v tom, že od šiesteho roku vykonávania oznámenej dohody postupne zníži množstvo surových diamantov predávaných spoločnosti De Beers a že od roku 2013 už nebude De Beers predávať surové diamanty. [Alrosa] tieto záväzky následne odvolala.
19. Dňa 14. decembra 2004 Alrosa a De Beers spoločne predložili záväzky (ďalej len ‚spoločné záväzky‘) s cieľom reagovať na obavy, o ktorých ich informovala Komisia. Tieto spoločné záväzky stanovovali postupné zníženie predajov surových diamantov spoločnosti Alrosa spoločnosti De Beers, ktorých hodnota sa mala znížiť zo 700 miliónov USD v roku 2005 na 275 miliónov USD v roku 2010, a ich následné obmedzenie na túto úroveň.
20. Dňa 3. júna 2005 bolo v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnené ‚oznámenie vo veci COMP/E 2/38.381 – De Beers Alrosa‘ (Ú. v. EÚ C 136, s. 32, ďalej len ‚stručné oznámenie‘). Komisia v ňom uviedla, že v priebehu jej skúmania dohody s ohľadom na články 81 ES, 82 ES a články 53 a 54 Dohody o EHP (bod 1) dostala záväzky zo strany Alrosa a De Beers, ďalej v ňom vec zhrnula (body 3 až 10) a opísala ponúknuté záväzky (body 11 až 15). Rovnako v ňom zúčastnené tretie strany vyzvala, aby jej predložili svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca (body 2 a 17), a uviedla, že s výhradou výsledku tohto prieskumu trhu zamýšľa prijať rozhodnutie vyhlasujúce spoločné záväzky za záväzné (body 2 a 16).
21. Na základe tohto uverejnenia 21 zúčastnených tretích strán predložilo pripomienky Komisii, ktorá o tom 27. októbra 2005 informovala spoločnosti Alrosa a De Beers. Komisia na tomto stretnutí rovnako vyzvala strany, aby jej pred koncom novembra 2005 predložili nové spoločné záväzky smerujúce k úplnému ukončeniu ich obchodných vzťahov od roku 2009.
22. Dňa 25. januára 2006 De Beers individuálne predložila záväzky (ďalej len ‚individuálne záväzky De Beers‘) s cieľom reagovať na obavy, ktoré vyjadrila Komisia s ohľadom na výsledky prieskumu trhu. Individuálne záväzky De Beers stanovovali postupné zníženie predajov surových diamantov od spoločnosti Alrosa spoločnosti De Beers, ktorých hodnota sa mala znížiť zo 600 miliónov USD v roku 2006 na 400 miliónov USD v roku 2008, ako aj ich následné ukončenie.
23. Dňa 26. januára 2006 oznámila Komisia [spoločnosti Alrosa] časť individuálnych záväzkov De Beers a vyzvala ju, aby k nim predložila svoje pripomienky. Rovnako jej poskytla kópiu nedôverných znení vyjadrení tretích strán.
24. Následne došlo k výmene názorov medzi [spoločnosťou Alrosa] a Komisiou týkajúcich sa určitých aspektov postupu stanoveného v článku 9 nariadenia č. 1/2003 a ich následkov v prejednávanej veci. V prejednávanej veci išlo hlavne o prístup k spisu, ako aj otázku práva na obranu a najmä práva byť vypočutý. [Alrosa] sa okrem toho vo svojom liste zo 6. februára 2006 vyjadrila o individuálnych záväzkoch spoločnosti De Beers a pripomienkach tretích strán.
25. Dňa 22. februára 2006 Komisia prijala [sporné] rozhodnutie.
26. Podľa článku 1 [sporného] rozhodnutia ‚záväzky, ktoré sú vymenované v prílohe, sú pre De Beers záväzné‘, a podľa článku 2 ‚konanie začaté v prejednávanej veci je ukončené‘.“
Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
7 Dňa 29. júna 2006 spoločnosť Alrosa podala žalobu na Súd prvého stupňa. Na podporu svojej žaloby uvádzala tri dôvody založené:
– na porušení práva byť vypočutý,
– na tom, že v spornom rozhodnutí boli porušené ustanovenia článku 9 nariadenia č. 1/2003, ktoré zakazujú uložiť dotknutému podniku, navyše bez obmedzenia dĺžky trvania, záväzky, ktoré dobrovoľne neponúkol,
– na neprimeranosti záväzkov vyhlásených za záväzné, čo je v rozpore s týmto článkom 9, článkom 82 ES, so zmluvnou slobodou a zásadou proporcionality.
8 Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zrušil sporné rozhodnutie. Úvahy Všeobecného súdu možno zhrnúť takto.
9 V bode 126 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že „[sporné rozhodnutie bolo] postihnuté nesprávnym posúdením, ktoré [bolo] napokon zjavné. Z okolností prejednávanej veci totiž zjavne [vyplývalo], že na dosiahnutie cieľa sledovaného [sporným rozhodnutím] boli možné iné, menej obmedzujúce riešenia než trvalý zákaz transakcií medzi spoločnosťami De Beers a Alrosa, že ich vymedzenie nebolo mimoriadne technicky zložité a že sa Komisia nemohla zbaviť povinnosť ich preskúmať“.
10 V bode 128 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že na prvý pohľad najprimeranejším riešením by teda bolo zakázať stranám uzavrieť akúkoľvek dohodu umožňujúcu De Beers vyhradiť si celkovú alebo podstatnú časť produkcie spoločnosti Alrosa vyvezenej mimo Spoločenstva nezávislých štátov, bez toho, aby bolo nevyhnutné zakázať akýkoľvek nákup diamantov produkovaných spoločnosťou Alrosa zo strany De Beers.
11 V bode 129 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Komisia nevysvetlila, v čom spoločné záväzky neboli schopné reagovať na obavy vyjadrené v rámci jej predbežného posúdenia. Všeobecný súd v bode 132 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že uvedené spoločné záväzky Komisia síce nemala povinnosť zohľadniť, napriek tomu však predstavovali menej obmedzujúce opatrenie, než je opatrenie, ktoré rozhodla vyhlásiť za záväzné.
12 Všeobecný súd v bode 156 napadnutého rozsudku rozhodol, že Alrosa oprávnene tvrdila na jednej strane, že zákaz akejkoľvek obchodnej transakcie medzi De Beers a ňou samotnou na dobu neurčitú zjavne prekračuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, a na druhej strane, že existovali iné riešenia, ktoré sú primerané tomuto cieľu. Všeobecný súd dodal, že použitie postupu umožňujúceho vyhlásiť záväzky ponúknuté dotknutým podnikom za záväzné nezbavuje Komisiu povinnosti uplatniť zásadu proporcionality predpokladajúcu preverenie in concreto schodnosti týchto stredných riešení. Všeobecný súd preto v bode 157 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že žalobný dôvod spoločnosti Alrosa založený na porušení článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a zásady proporcionality je dôvodný a že sporné rozhodnutie treba už z tohto dôvodu zrušiť.
13 Všeobecný súd však subsidiárne preskúmal aj žalobný dôvod spoločnosti Alrosa založený na porušení práva byť vypočutý.
14 Všeobecný súd v bodoch 176, 177, 186 a 187 napadnutého rozsudku rozhodol, že keďže spoločnosti Alrosa sa týkali dve konania, ktoré Komisia začala na základe oznámenia jej dohody s De Beers, a konania, ktoré Komisia viedla na základe článkov 81 ES a 82 ES, v skutočnosti tak Komisia, ako aj Alrosa a De Beers považovali za jediné konanie, spojitosť medzi týmito dvomi konaniami, ako aj skutočnosť, že v spornom rozhodnutí je výslovne uvedená spoločnosť Alrosa, mali viesť k tomu, že sa poslednej uvedenej v prípade konania posudzovaného ako celok priznajú práva, ktoré sú udelené „príslušnému podniku“ v zmysle nariadenia č. 1/2003, aj keď ním v konaní podľa článku 82 ES stricto sensu nie je.
15 Všeobecný súd v bode 191 napadnutého rozsudku pripomenul, že dodržiavanie práva byť vypočutý v každom konaní, ktoré môže viesť k prijatiu aktu, ktorý nepriaznivo zasahuje do právneho postavenia určitej osoby, predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva a musí byť zabezpečené, aj keď neexistuje žiadna právna úprava týkajúca sa tohto konania (rozsudok z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C‑32/95 P, Zb. s. I‑5373, bod 21).
16 Všeobecný súd síce najskôr v bode 195 napadnutého rozsudku uznal, že Komisia bola nepochybne oprávnená zastávať po prijatí pripomienok tretích strán názor, že spoločné záväzky nereagujú na obavy uvedené v rámci jej predbežného posúdenia, v bode 196 uvedeného rozsudku však rozhodol, že dodržiavanie práva byť vypočutý v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, vyžaduje na jednej strane, aby podniky, ktoré záväzky navrhli, boli informované o podstatných skutkových okolnostiach, na ktorých Komisia zakladá požiadavky nových záväzkov, a na druhej strane, aby sa mohli v tejto súvislosti vyjadriť. Podľa Všeobecného súdu však bola spoločnosti Alrosa v prejednávanej veci poskytnutá len stručná informácia týkajúca sa záverov, ktoré Komisia vyvodzovala z pripomienok tretích strán. Všeobecný súd totiž uviedol, že Komisia ho na stretnutí, ktoré sa konalo 27. októbra 2005, informovala len o tom, že pripomienky tretích strán sa týkali hlavne nebezpečenstva uzavretia trhu a nebezpečenstva kartelovej dohody medzi spoločnosťami De Beers a Alrosa a že člen Komisie poverený hospodárskou súťažou požiadal skupinu zodpovednú vo veci, aby neprijala spoločné záväzky v navrhovanej podobe. Všeobecný súd spresnil, že spoločnosť Alrosa pri tej istej príležitosti získala zhrnutie pripomienok tretích strán a bola informovaná o obsahu záväzkov, ktoré Komisia od strán očakávala na základe negatívneho výsledku konzultácie tretích strán, teda o ukončení akéhokoľvek vzťahu od roku 2009 a novej ponuke záväzkov na tomto základe.
17 Všeobecný súd dospel v bode 201 napadnutého rozsudku k záveru, že keďže spoločnosť Alrosa nemala možnosť plne vykonať právo byť vypočutá v otázke individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers z dôvodu, že pripomienky tretích strán jej boli odovzdané v rovnakom čase ako výťah z individuálnych záväzkov poslednej uvedenej spoločnosti, nebola schopná na ne užitočne odpovedať a ponúknuť nové spoločné záväzky so spoločnosťou De Beers.
18 Všeobecný súd sa v bode 203 uvedeného rozsudku domnieval, že spoločnosť Alrosa mala za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, právo byť vypočutá v prípade individuálnych záväzkov De Beers, ktoré mala Komisia v úmysle vyhlásiť za záväzné v rámci konania začatého na základe článku 82 ES, a že nemala možnosť toto právo plne vykonať.
Návrhy účastníkov konania pred Súdnym dvorom
19 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– s konečnou platnosťou rozhodol o prejednávanej veci konštatovaním, že žaloba o neplatnosť podaná vo veci T‑170/06 je nedôvodná, a
– zaviazal spoločnosť Alrosa na náhradu nákladov vynaložených Komisiou v konaní o veci T‑170/06 a v tomto konaní o odvolaní.
20 Spoločnosť Alrosa navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie,
– zaviazal Komisiu, aby jej nahradila náklady, najmä súdne, ktoré vynaložila z dôvodu tohto konania,
– prijal akékoľvek iné opatrenie, ktoré bude považovať za vhodné.
O odvolaní
21 Komisia uvádza na podporu svojho odvolania dva dôvody. Prvý z nich je založený na porušení článku 9 nariadenia č. 1/2003 a zásady proporcionality Všeobecným súdom. Druhý je založený na tom, že Všeobecný súd nesprávne vyložil a uplatnil právo byť vypočutý.
O prvom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 9 nariadenia č. 1/2003 a zásady proporcionality Všeobecným súdom
22 Prvý odvolací dôvod Komisie sa skladá z dvoch častí. V rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil a uplatnil článok 9 nariadenia č. 1/2003 a nezohľadnil požiadavky týkajúce sa dodržania zásady proporcionality, ktoré vyplývajú z tohto ustanovenia.
23 V rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že pri preskúmavaní primeranosti záväzkov nesprávne uplatnil uvedený článok 9, nesprávne vyložil článok 82 ES, nedodržal skutočný dosah súdneho preskúmavania, skreslil obsah sporného rozhodnutia, ako aj skutkový stav a vo viacerých bodoch nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok.
O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na tom, že Všeobecný súd nesprávne vyložil požiadavky týkajúce sa dodržania zásady proporcionality, ktoré vyplývajú z článku 9 nariadenia č. 1/2003
– Argumentácia účastníkov konania
24 Komisia predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku podcenil význam hlavných čŕt rozhodnutí, ktorými sa uplatňuje článok 9 nariadenia č. 1/2003 a ohrozil budúce uplatňovanie tohto ustanovenia.
25 Komisia síce pripúšťa, že zásada proporcionality sa vzťahuje na rozhodnutia, ktorými sa uplatňuje článok 9 nariadenia č. 1/2003, kritizuje však názor Všeobecného súdu uvedený v bodoch 101 a 104 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je v zásade preskúmanie primeranosti rozhodnutia totožné, či už sa vykonáva na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003, alebo na základe článku 9 tohto nariadenia. Taký prístup neberie do úvahy základné rozdiely, ktoré existujú medzi týmito dvoma ustanoveniami. Na rozdiel od rozhodnutí, ktorými sa uplatňuje článok 7 tohto nariadenia, totiž rozhodnutia o záväzkoch prijaté na základe článku 9 tohto nariadenia nekonštatujú porušenie a nenariaďujú ani ukončenie porušenia. Uvedený článok 9 sa teda neobmedzuje na zníženie dôkazného bremena, pokiaľ ide o konštatovanie porušenia.
26 Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v napadnutom rozsudku posúdil normatívny obsah zásady proporcionality odkazom na spôsob, akým je používaná v rámci rozhodnutí prijatých podľa článku 7 nariadenia č. 1/2003, akoby vyvažovanie záujmov, ktoré sa má vykonať, bolo rovnaké bez ohľadu na normatívny kontext. Taký výklad zásady proporcionality by zbavil článok 9 nariadenia č. 1/2003 jeho potrebného účinku.
27 Komisia ďalej Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bodoch 103 až 105 napadnutého rozsudku domnieval, že preskúmavanie primeranosti záväzkov musí odhliadnuť od ich dobrovoľnej povahy. Domnieva sa, že článok 9 nariadenia č. 1/2003 sa musí vykladať prinajmenšom v tom zmysle, že znamená, že podnik, ktorý ponúka záväzky, vyberie spôsob, akým chce reagovať na obavy v oblasti hospodárskej súťaže, a je uzrozumený s tým, že sa stanú záväznými. Všeobecný súd nevzal do úvahy, že záväzok spoločnosti De Beers predstavoval slobodnú voľbu tohto podniku, pokiaľ ide o spôsob, akým chce reagovať na obavy Komisie.
28 Komisia sa nakoniec domnieva, že výklad článku 9 nariadenia č. 1/2003 Všeobecným súdom môže viesť k oslabeniu záujmu na konaní stanovenom týmto článkom, pretože Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zaviedol nevyhnutnosť toho, aby Komisia konštatovala existenciu porušenia, a to aj v rámci uplatňovania tohto článku 9.
29 Alrosa v tomto ohľade tvrdí, že obsah zásady proporcionality ostáva rovnaký bez ohľadu na to, o akú špecifickú situáciu ide v danej veci, aj keď sa intenzita vykonávaného súdneho preskúmavania z prípadu na prípad mení. Podľa spoločnosti Alrosa rozhodol Všeobecný súd v súlade s obvyklou rozhodovacou praxou a predtým, než dospel k záveru, že Komisia mala k dispozícii rozumné a menej obmedzujúce alternatívne riešenia, sa zaoberal otázkou, či to tak bolo.
30 Alrosa sa domnieva, že Všeobecný súd v bodoch 101 a 140 napadnutého rozsudku neuložil Komisii povinnosť, aby porovnala navrhnuté záväzky s opatreniami, ktoré by mohli byť uvedené v hypotetickom rozhodnutí prijatom na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003, ale zabránil jej prijať neprimerané riešenie len preto, že v rámci konania na základe článku 9 toho istého nariadenia nie je Komisia povinná preukázať existenciu porušenia (body 101 a 140 napadnutého rozsudku). Podľa spoločnosti Alrosa je v napadnutom rozsudku v skutočnosti uvedené, že s ohľadom na sledovaný cieľ by bolo zjavne neprimerané požadovať od spoločnosti De Beers podľa článku 7 tohto nariadenia, aby ukončila každý priamy alebo nepriamy obchodný vzťah so spoločnosťou Alrosa. V rozpore s tvrdením Komisie sa odkaz Všeobecného súdu na tento článok 7 nesmie chápať v tom zmysle, že vyžaduje, aby Komisia vo všetkých veciach týkajúcich sa článku 9 tohto nariadenia vykonala paralelné a hypotetické konanie na základe uvedeného článku 7.
31 Spoločnosť Alrosa sa domnieva, že pokiaľ má rozhodnutie prijaté Komisiou v konaní začatom na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003 zjavne neprimeranú povahu a možno konštatovať porušenie, má toto rozhodnutie a fortiori takú povahu v prípade, keď je prijímané na základe článku 9 tohto nariadenia, a to prinajmenšom pokiaľ by, ako v prejednávanej veci, malo prijatie záväzkov na základe tohto článku 9 škodlivé dôsledky pre podnik, ktorý bol účastníkom konaní a so záväzkami nesúhlasí.
32 Podľa spoločnosti Alrosa Všeobecný súd neobmedzil právomoci, ktoré má Komisia na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003. Nevyhnutnosť, aby Komisia zohľadnila menej obmedzujúce alternatívne riešenia a odmietla záväzky, ktoré zjavne nie sú spôsobilé reagovať na jej obavy, nepredstavuje neprekonateľnú prekážku splnenia jej poslania.
33 Spoločnosť Alrosa tvrdí, že bola vylúčená z rokovania týkajúceho sa zvažovaných alternatívnych záväzkov. Dobrovoľnosť individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers nemohla mať vplyv na preskúmanie primeranosti záväzkov prijatých Komisiou v rozsahu, v akom sa týkali spoločnosti Alrosa.
– Posúdenie Súdnym dvorom
34 Z článku 9 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie vyžadujúce ukončiť porušovanie, môže záväzky ponúknuté príslušnými podnikmi vyhlásiť za záväzné, pokiaľ sú spôsobilé reagovať na obavy súvisiace s hospodárskou súťažou, ktoré identifikovala vo svojom predbežnom posúdení.
35 Ide tu o nový mechanizmus zavedený v nariadení č. 1/2003, ktorého cieľom je zaistiť účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve o ES prostredníctvom prijímania rozhodnutí, ktoré vyhlasujú za záväzné záväzky ponúknuté stranami, ktoré Komisia považuje za vhodné na to, aby priniesli rýchlejšie riešenie ňou identifikovaných problémov hospodárskej súťaže, namiesto toho, aby sa postupovalo formálnym konštatovaním porušenia. Konkrétnejšie vychádza článok 9 tohto nariadenia z úvah o hospodárnosti konania a umožňuje podnikom, aby sa v plnom rozsahu zúčastňovali na konaní tým, že navrhnú riešenia, ktoré sa im zdajú najprimeranejšie a najvhodnejšie s cieľom reagovať na uvedené obavy Komisie.
36 Ako uviedli účastníci konania a generálna advokátka v bode 42 návrhov, článok 9 nariadenia č. 1/2003 síce na rozdiel od jeho článku 7 neobsahuje výslovný odkaz na pojem proporcionalita, nič to však nemení na tom, že ako všeobecná zásada práva Únie je zásada proporcionality kritériom zákonnosti všetkých aktov orgánov Únie, vrátane rozhodnutí Komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej súťaže.
37 Za týchto okolností sa v rámci preskúmavania úkonov, ktoré začala Komisia, či už v kontexte článku 7 nariadenia č. 1/2003, alebo v kontexte jeho článku 9, vždy vynára jednak otázka presného dosahu a hraníc povinností, ktoré vyplývajú z dodržiavania tejto zásady, jednak otázka hraníc súdneho preskúmavania.
38 Špecifické črty mechanizmov stanovených v článkoch 7 a 9 nariadenia č. 1/2003 a spôsoby konania, ktoré toto nariadenie ponúka podľa každého z týchto ustanovení, sa teda líšia, čo znamená, že povinnosť zaistiť dodržiavanie zásady proporcionality, ktorá prináleží Komisii, má rozdielny dosah a obsah podľa toho, či je posudzovaná v rámci jedného, alebo druhého z týchto článkov.
39 Článok 7 nariadenia č. 1/2003 uvádza výslovne dosah použitia zásady proporcionality v situáciách, ktoré patria do jeho pôsobnosti. Podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 totiž Komisia môže príslušným podnikom uložiť akékoľvek štrukturálne nápravné opatrenia alebo nápravné opatrenia z hľadiska trhového správania, ktoré sú primerané spáchanému porušeniu a nevyhnutné na jeho účinné ukončenie.
40 Naproti tomu článok 9 tohto nariadenia iba stanovuje, že v rámci konania začatého na základe tohto ustanovenia, ako vyplýva aj z odôvodnenia. č. 13 nariadenia č. 1/2003, nemá Komisia povinnosť kvalifikovať a konštatovať porušenie, pretože jej úloha sa obmedzuje na preskúmanie a prípadné prijatie záväzkov ponúknutých príslušnými podnikmi s ohľadom na problémy, ktoré identifikovala vo svojom predbežnom posúdení, a s ohľadom na ciele, ktoré sleduje.
41 Vykonanie zásady proporcionality Komisiou v kontexte článku 9 nariadenia č. 1/2003 sa obmedzuje na overenie, či dotknuté záväzky reagujú na obavy, o ktorých informovala príslušné podniky, a či tieto podniky neponúkli menej obmedzujúce záväzky reagujúce na jej obavy rovnako vhodným spôsobom. Pri vykonávaní tohto overenia však Komisia musí zohľadňovať záujmy tretích strán.
42 Súdne preskúmavanie sa zase týka iba otázky, či bolo posúdenie vykonané Komisiou zjavne nesprávne.
43 Všeobecný súd sa pritom v napadnutom rozsudku opiera o tézu, podľa ktorej má použitie zásady proporcionality rovnaké účinky tak vo vzťahu k rozhodnutiam prijatým na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiam prijatým podľa článku 9 tohto nariadenia.
44 V bode 101 napadnutého rozsudku Všeobecný súd predovšetkým rozhodol, že je v rozpore so systematikou nariadenia č. 1/2003, aby sa rozhodnutie, ktoré by sa na základe článku 7 ods. 1 tohto nariadenia malo považovať za neprimerané vo vzťahu k zistenému porušeniu, mohlo prijať postupom stanoveným v článku 9 ods. 1 uvedeného nariadenia vo forme záväzku vyhláseného za záväzný.
45 Toto konštatovanie je nesprávne.
46 Tieto dve ustanovenia nariadenia č. 1/2003 totiž sledujú, ako už bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, dva rozdielne ciele, z ktorých jeden sa týka ukončenia zisteného protiprávneho konania a druhý reakcie na obavy Komisie vyplývajúce z jej predbežného posúdenia.
47 Nič preto neodôvodňuje, aby opatrenie, ktoré by mohlo byť uložené v rámci článku 7 nariadenia č. 1/2003, muselo slúžiť ako referenčný základ na účely posúdenia dosahu záväzkov prijatých na základe článku 9 tohto nariadenia a aby všetko, čo ide nad rámec uvedeného opatrenia, muselo byť automaticky považované za neprimerané. Aj keď teda každé z rozhodnutí prijatých na základe týchto dvoch ustanovení podlieha zásade proporcionality, použitie tejto zásady sa líši podľa toho, či ide o prvé, alebo druhé z týchto ustanovení.
48 Podniky, ktoré ponúkajú záväzky na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003, vedome súhlasia s tým, že ich ústupky môžu ísť nad rámec toho, čo by im mohla uložiť samotná Komisia v rozhodnutí, ktoré prijíma v súlade s článkom 7 tohto nariadenia po dôkladnom preskúmaní. Naproti tomu ukončenie konania o porušení začatého proti týmto podnikom im umožňuje vyhnúť sa konštatovaniu porušenia práva hospodárskej súťaže a prípadnému uloženiu pokuty.
49 Ďalej skutočnosť, že individuálne záväzky ponúknuté podnikom Komisia uznala za záväzné, neznamená, že iné podniky nemajú možnosť chrániť svoje prípadné práva v rámci svojich vzťahov s týmto podnikom.
50 Treba preto dospieť k záveru, že Komisia oprávnene tvrdí, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku nesprávne domnieval, že uplatnenie zásady proporcionality musí byť posudzované, pokiaľ ide o rozhodnutia prijaté na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003, spôsobom, akým sa táto zásada posudzuje v rámci preskúmavania rozhodnutí prijatých podľa článku 7 tohto nariadenia, napriek rôznym logikám oboch týchto ustanovení.
O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na údajne nesprávnom uplatnení zásady proporcionality Všeobecným súdom
– Argumentácia účastníkov konania
51 Druhou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia spochybňuje okrem iného posúdenie vykonané Všeobecným súdom, podľa ktorého mala Komisia prijať ponúknuté spoločné záväzky, keďže boli dostatočné na to, aby reagovali na jej obavy. Tento orgán vytýka Všeobecnému súdu, že tým zasiahol do miery voľnej úvahy, ktorú má v dotknutej oblasti.
52 Komisia najmä tvrdí, že napadnutý rozsudok nezohľadnil pripomienky prijaté pri verejnej konzultácii na základe článku 27 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, ktoré jasne preukazovali, že podľa stanoviska rôznych zúčastnených tretích strán boli spoločné záväzky a navrhnutá prahová hodnota 275 miliónov USD nedostatočné na to, aby reagovali na obavy v oblasti hospodárskej súťaže uvedené v oznámení podľa tohto článku 27 ods. 4, a že tieto záväzky by posilnili kontrolu vykonávanú spoločnosťou De Beers na trhu. Dve pripomienky formulované tretími stranami vysvetľujú najmä spôsob, akým by trvalé nákupy týkajúce sa značného množstva diamantov umožnili spoločnosti De Beers zachovať si „vedúcu úlohu na trhu“ nad rámec hodnoty svojej vlastnej produkcie.
53 Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 136 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že táto verejná konzultácia viedla k negatívnym výsledkom, boli spoločné záväzky dostatočné na to, aby reagovali na obavy Komisie. Výsledky uvedenej konzultácie mali Všeobecný súd priviesť k záveru, že ide o relatívne komplexnú oblasť, v ktorej Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy alebo prinajmenšom určitou mierou voľnej úvahy.
54 Okrem toho Komisia tvrdí, že sa stretla s významnými ťažkosťami pri určovaní prahovej hodnoty predajov vhodnej na to, aby reagovala na jej obavy v oblasti hospodárskej súťaže, keďže výsledky verejnej konzultácie boli prevažne negatívne. Podľa nej táto zložitosť vyplývala najmä zo skutočnosti, že prahová hodnota bez ohľadu na svoju výšku podlieha ročným výkyvom v závislosti od podmienok trhu. Všeobecný súd sa však v bode 125 napadnutého rozsudku domnieval, že Komisia pripustila, že neuskutočnila nijakú komplexnú hospodársku analýzu, a v bode 126 tohto rozsudku dospel k záveru, že tieto ťažkosti v žiadnom prípade neexistovali.
55 Komisia sa domnieva, že jej argumenty boli značne skreslené. Zo spisu zjavne vyplýva, že nikdy nevyhlásila, že nepodnikla nič na posúdenie relevantnej množstvovej prahovej hodnoty. Vysvetlila, že po tom, ako uskutočnila hospodársku analýzu, nebola schopná určiť presnú úroveň predajov, ktorá by s istotou reagovala na všetky jej obavy v oblasti hospodárskej súťaže. Oproti zložitému vyšetrovaniu teda súhlasila so záväzkom, ktorý jej ušetril čas.
56 Spoločnosť Alrosa zasa vytýka Komisii, že konala oportunisticky, keďže zohľadnenie alternatívnych riešení, a to napríklad stanovenie dohodnutej prahovej hodnoty obmedzujúcej predaje spoločnosti Alrosa spoločnosti De Beers, by spomalilo konanie. Podľa nej stanovisko Komisie zjavne naznačuje jednak to, že prejednanie veci bolo urgentné a že tento orgán nedisponoval dostatočným časovým rozpätím na rozhodnutie, či niektoré z alternatívnych riešení navrhnutých spoločnosťou Alrosa bolo spôsobilé reagovať na jeho obavy, jednak to, že navrhnuté opatrenia boli zložité a bolo ťažké ich analyzovať. V prejednávanej veci to tak pritom nebolo.
57 Spoločnosť Alrosa tvrdí, že ako alternatívne riešenie k úplnému a trvalému zákazu akéhokoľvek predaja diamantov spoločnosti De Beers navrhovala postupne obmedziť objem svojich predajov tejto spoločnosti a neskôr obmedziť predaje na ročnú sumu dohodnutú s Komisiou. Spoločnosť Alrosa ďalej navrhla, aby bola aspoň oprávnená predávať surové diamanty v dražbe s príklepom tomu, kto ponúka najviac, vrátane spoločnosti De Beers, pričom Komisia tento návrh zamietla.
58 Podľa spoločnosti Alrosa tiež Všeobecný súd napadnutým rozsudkom ani nenaznačuje, že Komisia je povinná konať s vedeckou presnosťou, keď posudzuje riešenia pripadajúce do úvahy. Všeobecný súd naopak výslovne uznal, že Komisii treba pri uplatňovaní zásady proporcionality priznať určitú mieru voľnej úvahy, pričom sa jej však nemá priznať neobmedzená miera voľnej úvahy, ktorá by mala negatívne dôsledky pre tretiu stranu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
59 Treba pripomenúť, že Komisia preskúmala spoločné záväzky po tom, ako vyzvala tretie strany, aby predložili svoje pripomienky, a po tom, ako konštatovala negatívnu povahu výsledkov tejto verejnej konzultácie. Dospela na základe toho k záveru, že tieto záväzky nie sú dostatočné.
60 Na účely odpovede na výhradu Komisie a posúdenia, či Všeobecný súd skutočne, ako tvrdí Komisia, zasiahol do miery voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje v rámci prijímania záväzkov na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003, treba najskôr spresniť rozsah tejto miery voľnej úvahy.
61 Keďže Komisia nie je povinná sama hľadať riešenia, ktoré by boli menej prísne alebo miernejšie v porovnaní so záväzkami, ktoré jej boli ponúknuté, ako bolo uvedené v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku, jediná povinnosť, ktorú mala, pokiaľ ide o primeranosť záväzkov v prejednávanej veci, bola povinnosť overiť, či spoločné záväzky predložené v rámci konania začatého na základe článku 81 ES boli dostatočné na to, aby reagovali na obavy, ktoré Komisia identifikovala v rámci konania začatého na základe článku 82 ES.
62 Ako uviedla generálna advokátka v bode 80 a nasledujúcich bodoch návrhov, Komisia dospela po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, ktoré viedla na trhu, k záveru, že spoločné záväzky neboli vhodné na vyriešenie problémov hospodárskej súťaže, ktoré identifikovala.
63 Všeobecný súd by mohol rozhodnúť, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, len vtedy, ak by konštatoval, že uvedený záver Komisie bol zjavne neopodstatnený s ohľadom na skutkové okolnosti, ktoré zistila.
64 Všeobecný súd však nič také nekonštatoval.
65 Naopak, v bodoch 128 a 129, ako aj v bodoch 135 až 137 napadnutého rozsudku preskúmal iné, menej obmedzujúce riešenia na účely uplatnenia zásady proporcionality vrátane prípadných úprav spoločných záväzkov.
66 Všeobecný súd vyjadril v bodoch 129 až 136 uvedeného rozsudku svoje vlastné, rozdielne posúdenie spôsobilosti spoločných záväzkov odstrániť problémy hospodárskej súťaže, ktoré identifikovala Komisia, a potom dospel v bode 154 k záveru, že v prejednávanej veci existovali pre podniky menej obmedzujúce riešenia než úplný zákaz transakcií.
67 Týmto Všeobecný súd predložil vlastné posúdenie komplexných hospodárskych okolností a nahradil tak posúdenie Komisie vlastným posúdením, čím zasiahol do voľnej úvahy Komisie, namiesto toho, aby preskúmal zákonnosť posúdenia, ktoré vykonala Komisia.
68 Chyba, ktorej sa týmto Všeobecný súd dopustil, sama osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku.
69 Nie je preto potrebné preskúmať ostatné argumenty, ktoré Komisia uviedla na podporu druhej časti prvého odvolacieho dôvodu.
O druhom dôvode založenom na tom, že Všeobecný súd nesprávne vyložil a uplatnil právo byť vypočutý
O prípustnosti
70 Spoločnosť Alrosa sa domnieva, že argumenty Komisie založené na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa Všeobecný súd dopustil pri posudzovaní práva na obhajobu, sú neúčinné, pretože smerujú proti subsidiárnemu odôvodneniu napadnutého rozsudku.
71 Túto argumentáciu spoločnosti Alrosa treba odmietnuť. Aj keď Všeobecný súd uviedol túto časť svojho odôvodnenia len subsidiárne, predstavuje, ako uviedla generálna advokátka v bode 135 návrhov, samostatný pilier napadnutého rozsudku, na ktorom spočíva zrušenie sporného rozhodnutia, ako jasne vyplýva z bodu 204 uvedeného rozsudku. Z toho vyplýva, že judikatúra, podľa ktorej Súdny dvor bez ďalšieho zamieta výhrady namierené proti subsidiárnemu odôvodneniu rozsudku Všeobecného súdu, pretože nemôžu viesť k jeho zrušeniu, a teda sú neúčinné, nie je na dotknutý odvolací dôvod použiteľná.
O veci samej
72 V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu uvádza Komisia štyri výhrady:
– konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého bolo porušené právo spoločnosti Alrosa byť vypočutá, nie je odôvodnené,
– Všeobecný súd rozhodol ultra petita a porušil právo na spravodlivé súdne konanie,
– Všeobecný súd vyložil rozsah práva spoločnosti Alrosa byť vypočutá nesprávne,
– Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa domnieval, že žalobný dôvod spoločnosti Alrosa založený na porušení práva byť vypočutý bol dôvodný, bez toho, aby jasne konštatoval, že toto údajné porušenie malo vplyv na riešenie sporu.
73 Najskôr treba preskúmať argumenty Komisie, pokiaľ ide o posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa rozsahu práva spoločnosti Alrosa byť vypočutá.
– Argumentácia účastníkov konania
74 Komisia sa domnieva, že odovzdanie zhrnutia komentárov vyjadrených tretími osobami v rámci prieskumu trhu na stretnutí z 27. októbra 2005 umožnilo ochranu práva na obhajobu, ktorého sa spoločnosť Alrosa mohla dovolávať. Umožniť spoločnosti Alrosa, aby sa vyjadrila k individuálnym záväzkom spoločnosti De Beers a pripomienkam tretích osôb, nie je podľa Komisie povinnosťou, pretože Komisia jasne oznámila svoje odmietnutie spoločných záväzkov, čo bol postup, ktorý bola plne oprávnená sledovať, keďže nebola viazaná nijakou ponukou záväzku. Komisia zdôrazňuje, že má možnosť v ktoromkoľvek okamihu odmietnuť návrh záväzku.
75 Podľa Komisie ďalej nikdy neprichádzali do úvahy jednostranné záväzky zo strany samotnej spoločnosti Alrosa, pretože Komisia začala len dve odlišné vyšetrovania, jedno proti samotnej spoločnosti De Beers na základe článku 82 ES, druhé proti spoločnostiam De Beers a Alrosa na základe článku 81 ES. Komisia sa domnieva, že keďže len spoločnosť De Beers mohla po stretnutí z 27. októbra 2005 ponúknuť jednostranné záväzky a tak reagovať na obavy týkajúce sa článku 82 ES, nebol nijaký dôvod zahrnúť spoločnosť Alrosa do rokovania so spoločnosťou De Beers, ani jej poskytnúť kópiu ponuky záväzku tejto spoločnosti, čo však urobila, čím umožnila spoločnosti Alrosa predložiť jej svoje pripomienky.
76 Komisia zdôrazňuje, že odmietnutie spoločných záväzkov nepredstavuje ani akt, ktorý možno napadnúť žalobou, ani rozhodnutie Komisie a dokonca ani opatrenie, ktoré môže mať vplyv na právne postavenie niektorej zo strán. Nijaká zo strán dotknutých konaním o porušení začatým, pokiaľ ide o spoločnosť Alrosa, len na základe článku 81 ES, nemá právo na to, aby bola jej ponuka záväzku z určitých dôvodov prijatá alebo odmietnutá. Podľa tohto orgánu neexistuje ani právo komentovať návrh záväzku predložený inými stranami.
77 Komisia ďalej tvrdí, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku opieral o predpoklad, podľa ktorého mali byť spoločnosti Alrosa v konaní posudzovanom ako celok priznané práva poskytované „príslušnému podniku“ v zmysle nariadenia č. 1/2003.
78 Zo samotného znenia článku 7 ods. 1 a článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 pritom jasne vyplýva, že pojem „príslušný podnik“ odkazuje na podniky, ktoré sa dopustili porušenia ustanovení článkov 81 ES alebo 82 ES alebo proti ktorým Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie zakladajúce sa na obavách súvisiacich s uvedeným porušením. Spoločnosť uzavierajúca dohodu s podnikom, ktorý zneužíva svoje dominantné postavenie, nenadobúda postavenie „spolupáchateľa“ porušenia článku 82 ES ani postavenie „príslušného podniku“ na účely tohto článku.
79 Podľa Komisie tak z jasného rozdielu existujúceho medzi postavením „príslušného podniku“ a postavením „zúčastnených tretích strán“ vyplýva, že „prepojenie“ konaní začatých na základe článkov 81 ES a 82 ES nemôže zo zúčastnenej tretej strany urobiť „príslušný podnik“. Komisia sa teda domnieva, že aj keby Alrosa ako zúčastnená tretia strana mala právo vyjadriť stanovisko k ponuke individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers, nemala by právo odložiť rozhodnutie týkajúce sa týchto záväzkov až do doby, kým by mohla vyjadriť pripomienky k odmietnutiu spoločných záväzkov.
80 Za predpokladu, že by bolo zohľadnené údajné prepojenie medzi konaniami začatými na základe článkov 81 ES a 82 ES, alebo dokonca aj za predpokladu, že by existovalo len „jediné konanie“, nestačia také okolnosti na rozšírenie dosahu procesných práv poskytnutých spoločnosti Alrosa. Ani „príslušné podniky“ v rámci konania začatého na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 nemajú právo požadovať, aby ich záväzky boli vyhlásené za záväzné.
81 Spoločnosť Alrosa v tomto ohľade tvrdí, že základný argument, ktorý uviedla a ktorý Všeobecný súd prijal v bodoch 194 a 196 napadnutého rozsudku, vychádzal z toho, že jej Komisia nemohla sporným rozhodnutím s konečnou platnosťou zakázať predávať akékoľvek surové diamanty spoločnosti De Beers, keďže toto rozhodnutie má rovnaký účinok ako rozhodnutie prijaté na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003, bez toho, aby bola v ktorejkoľvek fáze konania vedúceho k uvedenému rozhodnutiu aspoň vypočutá.
82 Alrosa tvrdí, že Všeobecný súd rozhodol, že konania vedené Komisiou na základe článkov 81 ES a 82 ES v skutočnosti tak Komisia, ako aj ona samotná a spoločnosť De Beers považovali vždy za jediné konanie. Podľa nej je jasné, že Komisia nezačala dve rozdielne konania, ale jediné integrované konanie založené na jedinom súbore skutkových okolností a začaté na základe článku 81 ES proti nej a spoločnosti De Beers a na základe článku 82 ES len proti spoločnosti De Beers.
83 Alrosa sa domnieva, že Všeobecný súd mohol odmietnuť argument Komisie z jediného dôvodu, že sporné rozhodnutie, ktoré viedlo k trvalému zákazu akéhokoľvek predaja diamantov spoločnosti De Beers, vyžadovalo, aby Alrosa mala prospech zo všetkých práv priznávaných adresátovi rozhodnutia tohto druhu.
84 Alrosa tvrdí, že aj za predpokladu, že by mohla byť považovaná len za tretiu stranu dotknutú „priamo“ a „nepriaznivo“ sporným rozhodnutím, Komisia jej mala oznámiť dôvody odmietnutia spoločných záväzkov a umožniť jej, aby bola vypočutá v súvislosti s týmto odmietnutím, ako aj s jednostrannou ponukou, ktorá viedla k trvalému zákazu akéhokoľvek predaja surových diamantov spoločnosti De Beers.
– Posúdenie Súdnym dvorom
85 Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vychádza z predpokladu, podľa ktorého za okolností prejednávanej veci a najmä s ohľadom na skutočnosť, že konania vedené Komisiou podľa článkov 81 ES a 82 ES v skutočnosti tak Komisia, ako aj spoločnosti De Beers a Alrosa považovali vždy za jediné konanie, mali byť spoločnosti Alrosa priznané práva poskytované „príslušnému podniku“ v zmysle nariadenia č. 1/2003, hoci v konaní začatom na základe článku 82 ES postavenie „príslušného podniku“ stricto sensu nemala.
86 Všeobecný súd síce najskôr v bode 195 napadnutého rozsudku uznal, že Komisia bola nepochybne oprávnená zastávať po prijatí pripomienok tretích strán názor, že spoločné záväzky nereagujú na obavy uvedené v rámci jej predbežného posúdenia, v bode 196 uvedeného rozsudku však rozhodol, že dodržiavanie práva byť vypočutý vyžaduje v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, na jednej strane to, aby podniky, ktoré záväzky navrhli, boli informované o podstatných skutkových okolnostiach, na ktorých Komisia zakladá požiadavky nových záväzkov, a na druhej strane to, aby sa mohli v tejto súvislosti vyjadriť. Spoločnosti Alrosa bola pritom v prejednávanej veci poskytnutá len stručná informácia týkajúca sa záverov, ktoré Komisia vyvodzovala z pripomienok tretích strán. Najmä na stretnutí, ktoré sa konalo 27. októbra 2005, spoločnosť Alrosa získala zhrnutie pripomienok tretích strán a bola informovaná o obsahu záväzkov, ktoré Komisia od strán očakávala na základe negatívneho výsledku konzultácie tretích strán, a to o ukončení akéhokoľvek vzťahu od roku 2009 a novej ponuke záväzkov na tomto základe.
87 Všeobecný súd dospel v bode 201 napadnutého rozsudku k záveru, že spoločnosť Alrosa nemala možnosť plne vykonať svoje právo byť vypočutá v otázke individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers z dôvodu, že pripomienky tretích strán jej boli odovzdané v rovnakom čase ako výťah z individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers, v dôsledku čoho nebola schopná užitočne na ne odpovedať a navrhnúť nové spoločné záväzky spoločne so spoločnosťou De Beers.
88 V tomto ohľade treba uviesť, že v prejednávanej veci Komisia začala dve konania, jedno podľa článku 81 ES, ktoré sa týkalo správania spoločností De Beers a Alrosa na trhu so surovými diamantmi, a druhé podľa článku 82 ES, ktoré sa týkalo jednostranných záväzkov spoločnosti De Beers. V rámci týchto dvoch konaní boli spoločnostiam De Beers a Alrosa zaslané samostatné oznámenia o výhradách. Z toho vyplýva, že Alrosa mohla mať postavenie „príslušného podniku“ len v konaní začatom podľa článku 81 ES, v ktorom nedošlo k prijatiu nijakého rozhodnutia. V tomto rámci sa teda Alrosa nemôže domáhať procesných práv vyhradených pre účastníkov konania týkajúceho sa individuálnych záväzkov, keďže tieto záväzky navrhla spoločnosť De Beers v rámci správneho konania podľa článku 82 ES s číslom spisu COMP/E–2/38.381, ktoré bolo ukončené sporným rozhodnutím.
89 Ako totiž uviedla generálna advokátka v bodoch 176 a 177 návrhov, spoločnosti Alrosa by museli byť priznané práva, aké patria príslušnému podniku v rámci konania začatého na základe článku 82 ES, len ak by sa dalo preukázať, že Komisia začala dve samostatné konania o jednom skutkovom stave bez objektívneho dôvodu. Všeobecný súd však v prejednávanej veci nekonštatoval také zneužitie právomoci zo strany Komisie a nemal na to napokon ani nijaký dôvod. Komisia totiž mala objektívne právo začať dve rozdielne správne konania, pretože vychádzali z rozdielnych hmotnoprávnych základov, a to na jednej strane z článku 81 ES a na druhej strane z článku 82 ES. Pokiaľ ide o konanie začaté podľa článku 82 ES, oznámenie o výhradách a rozhodnutie Komisie, ktorým sa uvedené konanie ukončilo, mohli byť adresované len spoločnosti De Beers ako podniku s údajne dominantným postavením na trhu.
90 Za týchto okolností môže tretí podnik, ktorý sa domnieva, že bol dotknutý rozhodnutím prijatým na základe článkov 7 alebo 9 nariadenia č. 1/2003, chrániť svoje práva prostredníctvom žaloby proti tomuto rozhodnutiu. Z toho však nevplýva, že podnik, akým je v prejednávanej veci Alrosa, nadobudne postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.
91 Ako uviedla generálna advokátka v bode 175 návrhov, v rámci konania podľa článku 82 ES, ktoré bolo ukončené sporným rozhodnutím, teda spoločnosť Alrosa disponovala len obmedzenejšími právami zúčastnenej tretej strany.
92 Treba okrem toho uviesť, že Všeobecný súd sa vo svojich úvahách opieral o nesprávnu tézu, podľa ktorej bola Komisia povinná poskytnúť spoločnosti Alrosa odôvodnené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré pripomienky tretích strán zmenili jej názor, pokiaľ ide o primeranosť spoločných záväzkov, aby tak Alrosa mohla navrhnúť nové spoločné záväzky so spoločnosťou De Beers.
93 V tomto ohľade Všeobecný súd jednak v bode 196 napadnutého rozsudku rozhodol, že spoločnosti Alrosa bola poskytnutá len stručná informácia týkajúca sa záverov, ktoré Komisia vyvodzovala z pripomienok tretích strán, jednak v bode 201 uvedeného rozsudku uviedol, že nedôverné znenie pripomienok tretích strán bolo spoločnosti Alrosa odovzdané oneskorene a v rovnakom čase ako výťah z individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers, čo jej znemožnilo užitočne na ne odpovedať a navrhnúť nové záväzky spolu so spoločnosťou De Beers.
94 Treba pritom uviesť, že prijatie individuálnych záväzkov spoločnosti De Beers Komisiou v tomto ohľade nezávisí od stanoviska spoločnosti Alrosa alebo akéhokoľvek iného podniku. Z článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že keď Komisia vyhlasuje ponuku záväzkov za záväznú alebo ju odmieta, disponuje širokou mierou voľnej úvahy.
95 Z uvedeného vyplýva, že aj druhý odvolací dôvod je dôvodný, keďže Všeobecný súd jednak nesprávne vyložil pojem „príslušný podnik“ v zmysle nariadenia č. 1/2003, pretože porovnal právne postavenie spoločnosti Alrosa v rámci konania týkajúceho sa individuálnych záväzkov s právnym postavením spoločnosti De Beers, jednak sa oprel o nesprávnu tézu, podľa ktorej bola Komisia povinná odôvodniť odmietnutie spoločných záväzkov a navrhnúť spoločnosti Alrosa predloženie nových spoločných záväzkov so spoločnosťou De Beers.
96 Nie je teda nevyhnutné analyzovať ďalšie argumenty, ktoré Komisia uviedla v rámci druhého odvolacieho dôvodu.
97 Napadnutý rozsudok preto treba zrušiť.
O žalobe v prvom stupni
98 Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.
99 Keďže stav konania to dovoľuje, treba rozhodnúť vo veci samej o žalobe spoločnosti Alrosa smerujúcej k zrušeniu sporného rozhodnutia.
100 Spoločnosť Alrosa pred Všeobecným súdom uviedla tri dôvody založené po prvé na porušení práva byť vypočutá, po druhé na tom, že sporné rozhodnutie porušuje ustanovenia článku 9 nariadenia č. 1/2003, ktorý dotknutému podniku zakazuje uložiť, navyše bez obmedzenia dĺžky trvania, záväzky, ktoré dobrovoľne neponúkol, a po tretie na neprimeranosti záväzkov vyhlásených za záväzné, čo je v rozpore s článkom 9 nariadenia č. 1/2003, článkom 82 ES, so zmluvnou slobodou a zásadou proporcionality.
Argumentácia účastníkov konania
101 Po prvé spoločnosť Alrosa tvrdí, že sporné rozhodnutie porušuje právo byť vypočutý, predstavujúce základnú zásadu práva Únie, ktorú Súdny dvor opakovane uznal a ktorá v rámci záležitostí hospodárskej súťaže zahŕňa povinnosť Komisie oboznámiť príslušný podnik so svojimi výhradami a právo tohto podniku na ne reagovať. Komisia však po tom, ako dostala pripomienky tretích strán, nevyjadrila „nové významné výhrady“. Zmena záverov Komisie sa teda vysvetľuje len „vlastnou analýzou“ Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž, pričom Komisia spoločnosti Alrosa neposkytla právo byť vypočutá vo vzťahu k výsledkom tejto analýzy.
102 Skutočnosť, že spoločnosť Alrosa nebola formálne účastníkom konania začatého na základe článku 82 ES, ju nezbavovala práva byť vypočutá, pretože uvedené generálne riaditeľstvo v liste z 8. februára 2006 uznalo, že „mimoriadne okolnosti“ odôvodňovali, aby bola vypočutá ako priamo a osobne dotknutý podnik.
103 Komisia odpovedá, že spoločnosť Alrosa nebola účastníkom dotknutého konania a pýta sa na právny základ, o ktorý sa Alrosa opiera pri dovolávaní sa práva byť vypočutá.
104 Pokiaľ ide o uvedený list z 8. februára 2006, Komisia sa domnieva, že právo spoločnosti Alrosa byť vypočutá v priebehu konania začatého na základe článku 82 ES, ktorého sa spoločnosť Alrosa dovoláva a ktoré v tom istom liste uznal úradník poverený vypočutím, malo odlišný obsah od práva priznaného podnikom, ktoré sú predmetom vyšetrovania Komisie.
105 Aj keď mala spoločnosť Alrosa v konaní zvláštne postavenie, Komisia sa domnieva, že keďže mala len postavenie zúčastnenej tretej strany, právo byť vypočutá sa pre ňu obmedzovalo na poskytnutie pripomienok, na čo bola vyzvaná vo viacerých fázach konania. Komisia tvrdí, že spoločnosť Alrosa teda plne požívala právo byť vypočutá.
106 Po druhé spoločnosť Alrosa tvrdí, že sporné rozhodnutie porušuje článok 9 nariadenia č. 1/2003, ktorý podľa nej oprávňuje Komisiu prijať nie individuálne, ale len spoločné záväzky. Takisto tento článok 9 treba vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie vyhlasujúce záväzky za záväzné musí byť prijaté len na dobu určitú.
107 Komisia tvrdí, že výraz „príslušné podniky“ neznamená, že môžu byť ponúkané len spoločné záväzky predkladané všetkými podnikmi, ktoré sú záväzkom dotknuté alebo ním môžu byť dotknuté. Taký výklad by predpokladal, že všetky podniky, ktoré sú stranami dotknutých dohôd, by museli, aj keď nie sú dotknuté konaním začatým na základe článku 82 ES, predložiť formálne záväzky a byť adresátmi rozhodnutia prijatého na základe tohto článku 9. Pritom podľa Komisie, keďže sa konanie začaté podľa článku 82 ES týkalo len tvrdenia o zneužití dominantného postavenia spoločnosťou De Beers, bola táto spoločnosť jediným podnikom, ktorý mohol ponúknuť záväzky a byť osobou, ktorej je určené rozhodnutie prijaté na základe toho istého článku 9.
108 Pokiaľ ide o údajnú povinnosť Komisie prijať záväzky len na dobu určitú, Komisia sa domnieva, že toto tvrdenie sa opiera o nesprávny výklad článku 9 nariadenia č. 1/2003. Skutočnosť, že rozhodnutie Komisie uznávajúce záväzky „môže“ byť prijaté na dobu určitú, nemôže zaväzovať tento orgán k tomu, aby prijal uvedené rozhodnutie na takú dobu.
109 Spoločnosť Alrosa po tretie tvrdí, že zákaz, aby spoločnosť De Beers kupovala surové diamanty od spoločnosti Alrosa, porušuje článok 82 ES a článok 9 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom ukladá dotknutým stranám absolútny a časovo neobmedzený zákaz uzatvárať zmluvy, ktorý nie je v prejednávanej veci odôvodnený. Sporné rozhodnutie tak porušuje základnú zásadu zmluvnej slobody.
110 Absolútny zákaz okrem toho nie je nevyhnutný na reakciu na obavy Komisie v oblasti hospodárskej súťaže na základe článku 82 ES. Alrosa tvrdí, že v tomto ohľade porušuje sporné rozhodnutie zásadu proporcionality.
111 Komisia tvrdí, že zmluvná sloboda je obmedzená najmä článkami 81 ES a 82 ES.
112 Nespochybňuje argument, podľa ktorého sa zásada proporcionality vzťahuje aj na analýzu účinku na tretie strany, ale tvrdí, že riadne zohľadnila legitímne obchodné záujmy spoločnosti Alrosa.
113 Komisia tvrdí, že jej prvá úloha spočívala v overení, či boli individuálne záväzky spoločnosti De Beers dostatočné, aby reagovali na obavy v oblasti hospodárskej súťaže. Domnieva sa, že na prvý pohľad bola spoločnosť De Beers schopná ponúknuť záväzky, ktoré nešli nad rámec toho čo bolo nevyhnutné na dostatočnú reakciu na uvedené obavy. Dodáva, že nebola v nijakom prípade povinná študovať iné možnosti idúce nad rámec alebo dokonca zaostávajúce za záväzkami skutočne ponúknutými spoločnosťou De Beers, keďže naozaj nevyhnutné bolo len porovnanie s predchádzajúcim návrhom spoločných záväzkov.
114 Z analýzy Komisie vyplýva, že navrhnuté spoločné záväzky nereagovali dostatočne na jej obavy v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia sa takisto domnieva, že záväzky idúce nad rámec týchto spoločných záväzkov boli nevyhnutné.
115 Komisia zastáva názor, že Všeobecnému súdu neprináleží, aby prostredníctvom komplexného hospodárskeho posúdenia určil, či boli ponúknuté záväzky dostatočné na to, aby reagovali na obavy Komisie v oblasti hospodárskej súťaže, ale má sa obmedziť na overenie, či sporné rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté zjavne nesprávnym posúdením. Je totiž nesporné, že v dotknutej oblasti Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy.
116 Komisia pripomína, že keďže nedostala nijakú ďalšiu ponuku záväzkov, jediná ďalšia možnosť, ktorú mala, spočívala v opätovnom začatí konania, ktoré by viedlo k prijatiu rozhodnutia na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003, prípadne zároveň proti spoločnosti Alrosa a spoločnosti De Beers, pričom táto možnosť môže byť ťažko kvalifikovaná ako vhodnejší spôsob reakcie na jej obavy v oblasti hospodárskej súťaže.
117 Komisia sa teda domnieva, že individuálne záväzky spoločnosti De Beers, ktoré boli sporným rozhodnutím vyhlásené za záväzné, boli primerané a nevyhnutné na účely reakcie na uvedené obavy a údajné porušenie zásady proporcionality sa teda nepreukázalo.
Posúdenie Súdnym dvorom
118 Z úvah uvedených v bodoch 85 až 95 tohto rozsudku vyplýva, že prvý žalobný dôvod uvedený v prvostupňovom konaní nemôže uspieť.
119 Všetky výhrady, ktoré spoločnosť Alrosa uviedla v rámci tohto žalobného dôvodu, totiž spočívajú na predpoklade, podľa ktorého mala požívať širšie procesné práva, než sú práva, ktoré sa obvykle poskytujú zúčastneným tretím stranám. Tento predpoklad bol však výslovne vyvrátený v bode 91 tohto rozsudku.
120 Pokiaľ ide o druhý a tretí žalobný dôvod uplatnený v prvostupňovom konaní, tiež ich treba zamietnuť. Zo všetkých úvah, ktoré boli uvedené v tomto rozsudku, totiž vyplýva, že Komisia sa prijatím sporného rozhodnutia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia ani zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu a neporušila ani zásadu proporcionality. Spoločnosť Alrosa nebola schopná dokázať, že individuálne záväzky ponúknuté spoločnosťou De Beers a vyhlásené Komisiou za záväzné išli zjavne nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na reakciu na obavy vyjadrené Komisiou v predbežnom posúdení.
121 Treba preto zamietnuť všetky dôvody, ktoré spoločnosť Alrosa uviedla proti spornému rozhodnutiu, a jej žalobu podanú na Všeobecný súd.
O trovách
122 Podľa článku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, rozhodne aj o trovách konania.
123 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať spoločnosť Alrosa na náhradu trov konania a spoločnosť Alrosa nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov tak konania o odvolaní, ako aj prvostupňového konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 11. júla 2007, Alrosa/Komisia (T‑170/06), sa zrušuje.
2. Žaloba podaná spoločnosťou Alrosa Company Ltd na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev sa zamieta.
3. Alrosa Company Ltd je povinná nahradiť tak trovy konania o odvolaní, ako aj trovy prvostupňového konania.
Podpisy
* Jazyk konania: angličtina.