ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 11. júla 2002 (*)

„Slobodné poskytovanie služieb – Článok 49 ES – Smernica 73/148/EHS – Štátny príslušník členského štátu usadený v tomto štáte, ktorý poskytuje služby osobám usadeným v iných členských štátoch – Právo na pobyt v uvedenom štáte manžela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny“

Vo veci C‑60/00,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Immigration Appeal Tribunal (Spojené kráľovstvo) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

Mary Carpenter

a

Secretary of State for the Home Department,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 49 ES a smernice Rady 73/148/EHS z 21. mája 1973 o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb (Ú. v. ES L 172, s. 14; Mim. vyd. 05/001, s. 167),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr N. Colneric a S. von Bahr, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, J.-P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen a J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca),

generálna advokátka: C. Stix-Hackl,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pani Carpenter, v zastúpení: J. Walsh, barrister, ktorého splnomocnila J. Wyman, solicitor,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: G. Amodeo, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Wyatt, QC,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: N. Yerrell, splnomocnená zástupkyňa,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli pani Carpenter, v zastúpení: J. Walsh, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Magrill, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Wyatt, ako aj Komisia, v zastúpení: N. Yerrell a H. Michard, splnomocnené zástupkyne, na pojednávaní 29. mája 2001,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 13. septembra 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením zo 16. decembra 1999, doručeným Súdnemu dvoru 21. februára 2000, položil Immigration Appeal Tribunal podľa článku 234 ES prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 49 ES a smernice Rady 73/148/EHS z 21. mája 1973 o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb (Ú. v. ES L 172, s. 14; Mim. vyd. 05/001, s. 167, ďalej len „smernica“).

2        Prejudiciálna otázka vyplynula zo sporu medzi pani Carpenter, filipínskou štátnou príslušníčkou, a Secretary of State for the Home Department (ďalej len „Secretary of State“), týkajúceho sa práva na pobyt pani Carpenter v Spojenom kráľovstve.

 Právna úprava

 Právna úprava Spoločenstva

3        Článok 49 prvý odsek ES stanovuje:

„V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v spoločenstve vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom štáte spoločenstva ako príjemca služieb.“

4        Prvé odôvodnenie smernice znie takto:

„keďže sloboda pohybu osôb ustanovená zmluvou a všeobecnými programami [kapitolou II všeobecných programov – neoficiálny preklad] pre zrušenie obmedzení slobody usadiť sa a slobody poskytovania služieb má za následok zrušenie obmedzení pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí majú záujem o usadenie sa alebo poskytovanie služieb v rámci územia iného členského štátu“.

5        Článok 1 ods. 1 smernice stanovuje:

„Členské štáty konajúc tak, ako je to stanovené v tejto smernici, zrušia obmedzenia pohybu a pobytu:

a)      štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí sa usadili, alebo ktorí majú záujem sa usadiť v inom členskom štáte na účely pokračovania v činnosti ako súkromí podnikatelia, alebo ktorí majú záujem poskytovať služby v tom štáte;

b)      štátnych príslušníkov, ktorí majú záujem prejsť do iného členského štátu ako prijímatelia služieb;

c)      manželky/manželia a deti mladšie [manželiek/manželov a detí mladších – neoficiálny preklad] ako dvadsať jeden rokov takýchto štátnych príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť;

d)      príbuzní [príbuzných – neoficiálny preklad] takých štátnych príslušníkov v líniách predkov alebo potomkov a ich manželky/manželia, ktorí sú na nich závislí, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť“.

6        Článok 4 ods. 2 prvý pododsek smernice spresňuje:

„Právo na pobyt pre osoby poskytujúce a prijímajúce služby bude rovnaké v priebehu obdobia [sa zhoduje s obdobím – neoficiálny preklad], v ktorom sú služby vykonávané.“

 Vnútroštátna právna úprava

7        Z Immigration Act 1971 (zákon o prisťahovalectve z roku 1971) a z United Kingdom Immigration Rules (House of Commons Paper 395 – pravidlá prisťahovalectva prijaté parlamentom Spojeného kráľovstva v roku 1994, ďalej len „Immigration Rules“) vyplýva, že osoba, ktorá nie je britským štátnym občanom, môže v zásade vstúpiť alebo mať pobyt v Spojenom kráľovstve len vtedy, ak má na to príslušné povolenie. Takéto povolenia sa volajú „povolenie na vstup“ a „povolenie na pobyt“.

8        Článok 7 ods. 1 Immigration Act 1988 (zákon o prisťahovalectve z roku 1988) ustanovuje:

„Osoba nepožiada o povolenie na vstup alebo na pobyt v súlade s [Immigration Act 1971], ak je na ne oprávnená podľa právnej normy Spoločenstva, ktorej sa môže priamo dovolávať, alebo podľa ktoréhokoľvek ustanovenia prijatého na základe článku 2 ods. 2 European Communities Act 1972 [zákon o Európskych spoločenstvách z roku 1972].“

9        Bod 281 Immigration Rules vymenováva podmienky, ktoré musia splniť manželia osôb prítomných a usadených v Spojenom kráľovstve, aby získali povolenie na vstup do Spojeného kráľovstva. V prvom odseku bode vi) sa uvádza, že žiadateľ musí mať platné potvrdenie o vstupe („entry clearance“) ako manžel vydané Spojeným kráľovstvom. Osoba prítomná v Spojenom kráľovstve, ktorá má právo na vstup alebo na pobyt z iného dôvodu, však môže prejsť do kategórie manželov, ak spĺňa podmienky podľa bodu 284 Immigration Rules.

10      Bod 284 Immigration Rules upravuje podmienky predĺženia práva na pobyt v Spojenom kráľovstve ako manžela osoby, ktorá je prítomná a usadená v Spojenom kráľovstve. V bode i) stanovuje, že žiadateľ musí mať povolenie na pobyt na dobu určitú – ktoré zahŕňa aj povolenie na vstup –, a v bode iv), že žiadateľov pobyt nesmie byť v rozpore so zákonmi o prisťahovalectve.

11      Článok 3 ods. 5 písm. a) Immigration Act 1971 upravuje všeobecné pravidlá týkajúce sa vyhostenia („deportation“) zo Spojeného kráľovstva. Ustanovuje:

„Osoba, ktorá nie je britským štátnym občanom, môže byť vyhostená zo Spojeného kráľovstva:

a)      ak má povolenie na vstup alebo na pobyt len na dobu určitú a nerešpektuje niektorú z podmienok stanovených v povolení alebo zotrvá na území Spojeného kráľovstva po uplynutí platnosti povolenia…“

12      Ak sa vyhostenie týka manžela britského štátneho príslušníka, Secretary of State má povinnosť v súlade s bodom 364 Immigration Rules zohľadniť zvláštne okolnosti každého prípadu predtým, ako rozhodne, či nariadi, alebo nenariadi vyhostenie. Vyhlásenie všeobecnej politiky (DP 3/96) definuje okolnosti, ktoré v zásade Secretary of State zohľadní pri povoľovaní pobytu manželov, ktorí môžu byť vyhostení alebo ktorých pobyt v Spojenom kráľovstve bol protizákonný. Bod 5 tohto vyhlásenia stanovuje ako všeobecné pravidlo, že vyhostenie by sa nemalo nariadiť, ak dotknutá osoba uzatvorila platné a trvalé manželstvo s osobou usadenou v Spojenom kráľovstve a ak manželia spolu žili v Spojenom kráľovstve bez prerušenia od uzatvorenia manželstva aspoň dva roky pred začatím konania o vyhostení. Toto vyhlásenie dopĺňa, že nie je rozumné očakávať, že osoba usadená v Spojenom kráľovstve bude nasledovať svojho manžela v prípade vyhostenia.

 Spor vo veci samej

13      Pani Carpenter, filipínskej štátnej príslušníčke, bol povolený vstup do Spojeného kráľovstva 18. septembra 1994 ako turistke („visitor“) na dobu 6 mesiacov. Po uplynutí tejto doby zostala v Spojenom kráľovstve a opomenula požiadať o predĺženie povolenia na pobyt. Dňa 22. mája 1996 sa vydala za pána Petra Carpentera, britského štátneho príslušníka.

14      Z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán Carpenter riadi podnik, ktorý predáva reklamné plochy v lekárskych a vedeckých časopisoch a ktorý ponúka vydavateľom týchto časopisov rôzne služby v oblasti správy a tlače. Tento podnik sídli v Spojenom kráľovstve, kde tiež sídlia vydavatelia časopisov, v ktorých predáva reklamné plochy. Významnú časť svojej činnosti uskutočňuje s inzerentmi sídliacimi v ostatných členských štátoch Európskeho spoločenstva. Pre potreby svojho podniku sa pán Carpenter pohybuje aj v iných členských štátoch.

15      Dňa 15. júla 1996 požiadala pani Carpenter Secretary of State o povolenie na pobyt v Spojenom kráľovstve ako manželka štátneho príslušníka tohto členského štátu. Jej žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím Secretary of State z 21. júla 1997.

16      Navyše Secretary of State vydal rozhodnutie o vyhostení pani Carpenter na Filipíny. Toto rozhodnutie poskytuje pani Carpenter možnosť dobrovoľne opustiť Spojené kráľovstvo. Ak tak neurobí, Secretary of State podpíše príkaz na vyhostenie. Aby pani Carpenter mohla znova požiadať o povolenie na vstup do Spojeného kráľovstva ako manželka britského štátneho príslušníka, musí dosiahnuť zrušenie tohto príkazu.

17      Pani Carpenter podala žalobu proti rozhodnutiu o vyhostení na Immigration Adjudicator (Spojené kráľovstvo), v ktorej uviedla, že Secretary of State nie je oprávnený ju vyhostiť, pretože jej právo na pobyt sa zakladá na práve Spoločenstva. Tvrdila totiž, že pretože jej manžel sa pre potreby svojho podniku pohybuje v iných členských štátoch, aby poskytoval a prijímal služby, môže tak robiť jednoduchšie, odkedy sa ona stará o jeho deti z prvého manželstva, a jej vyhostenie by obmedzilo jej manžela v poskytovaní a prijímaní služieb.

18      Immigration Adjudicator uznal platnosť manželstva pani Carpenter, ako aj fakt, že zohráva dôležitú úlohu vo výchove svojich nevlastných detí. Tiež pripustil, že je nepriamo zodpovedná za vzrastajúci úspech podniku svojho manžela a že ten je poskytovateľom služieb podľa práva Spoločenstva. Podľa Immigration Adjudicator pán Carpenter má právo cestovať do iných členských štátov a poskytovať tam svoje služby a byť na tieto účely doprevádzaný svojou manželkou. Pokiaľ sa však zdržuje v Spojenom kráľovstve, nepovažuje sa výkon jeho činnosti za uplatnenie jeho slobody voľného pohybu podľa práva Spoločenstva. Rozhodnutím z 10. júna 1998 Immigration Adjudicator zamietol žalobu pani Carpenter.

19      Pani Carpenter podala odvolanie na Immigration Appeal Tribunal, ktorý usúdil, že otázka práva Spoločenstva, ktorá bola položená súdu, sa vzťahuje na to, či je v rozpore s právom Spoločenstva, konkrétne s článkom 49 ES a/alebo smernicou, že Secretary of State odmietol priznať právo na pobyt pani Carpenter a rozhodol o jej vyhostení, pričom na jednej strane pán Carpenter uplatňuje svoje právo na slobodné poskytovanie služieb v iných členských štátoch a na strane druhej starostlivosť o deti a domáce práce vykonávané pani Carpenter môžu nepriamo prispievať a pomáhať pánovi Carpenter pri výkone jeho práv podľa článku 49 ES, keďže takto poskytnutá ekonomická pomoc mu umožňuje venovať viac času jeho podniku.

20      Keďže Immigration Appeal Tribunal zastával názor, že rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, si vyžaduje výklad práva Spoločenstva, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„V situácii, keď:

a)      štátny príslušník určitého členského štátu, ktorý býva v tomto členskom štáte a ktorý poskytuje služby v prospech osôb v iných členských štátoch a

b)      má manžela, ktorý nie je štátnym príslušníkom žiadneho z členských štátov,

môže manžel, ktorý nie je štátnym príslušníkom žiadneho z členských štátov, na základe

i)      článku 49 ES a/alebo

ii)      smernice Rady 73/148/EHS z 21. mája 1973 o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb

dostať, aj keď nie je štátnym príslušníkom, právo na pobyt s manželom v členskom štáte, ktorého je ten štátnym príslušníkom?

Zmení sa odpoveď na túto prejudiciálnu otázku, ak manžel, ktorý nie je štátnym príslušníkom žiadneho z členských štátov, nepriamo pomáha štátnemu príslušníkovi členského štátu poskytovať služby v iných členských štátoch tým, že sa stará o jeho deti?“

 O prejudiciálnej otázke

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

21      Pani Carpenter priznáva, že ona sama osebe nemá žiadne právo na pobyt v ktoromkoľvek členskom štáte, ale tvrdí, že jej práva sú odvodené od práv poskytovať služby a pohybovať sa pritom po Európskej únii, ktoré má pán Carpenter. Jej manžel má právo vykonávať svoju činnosť na celom vnútornom trhu bez toho, aby mu mohli byť uložené akékoľvek nezákonné obmedzenia. Vyhostenie pani Carpenter by donútilo pána Carpenter ísť žiť na Filipíny alebo by rozdelilo členov rodiny, ak by ostal v Spojenom kráľovstve. V obidvoch prípadoch, profesijná činnosť pána Carpenter by bola dotknutá. Ďalej nemôže byť prijaté tvrdenie, že obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré by bolo uložené pánovi Carpenter, ak by bola jeho manželka vyhostená, by malo čisto vnútorný charakter, pretože pán Carpenter poskytuje služby na celom vnútornom trhu.

22      Podľa vlády Spojeného kráľovstva ustanovenia smernice napríklad znamenajú, že britský štátny príslušník, ktorý chce poskytovať služby v inom členskom štáte, má právo na pobyt v tomto členskom štáte po dobu trvania poskytovania služieb a že jeho manžel má právo na pobyt v tomto štáte počas tej istej doby. Tieto ustanovenia však nepriznávajú žiadne práva na pobyt na území Spojeného kráľovstva ani britským štátnym príslušníkom, ktorí toto právo majú zabezpečené vnútroštátnymi právom, ani ich manželom. Súdny dvor potvrdil tento výklad v rozsudku zo 7. júla 1992, Singh (C‑370/90, Zb. s. I‑4265, body 17 a 18).

23      Vláda Spojeného kráľovstva ďalej pripomína, že v rozsudku z 27. júna 1996, Asscher (C‑107/94, Zb. s. I‑3089), Súdny dvor posudzoval otázku, či sa štátny príslušník členského štátu, ktorý je samostatne zárobkovo činnou osobou v inom členskom štáte a má v ňom aj pobyt, môže odvolávať na článok 52 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 43 ES) proti členskému štátu, z ktorého pochádza a na ktorého území je tiež samostatne zárobkovou činnou osobou. Súdny dvor v bode 32 tohto rozsudku vyslovil, že ustanovenia Zmluvy v oblasti slobody usadiť sa nemôžu byť použité, ak okolnosti majú výhradne vnútroštátny charakter. Článok 52 však nemožno vykladať v tom zmysle, že odopiera výhody vyplývajúce z práva Spoločenstva štátnym príslušníkom určitého členského štátu, ak sa voči tomuto členskému štátu jeho štátni príslušníci v dôsledku ich konania nachádzajú v rovnakom postavení ako iné osoby požívajúce práva a slobody zabezpečené touto Zmluvou.

24      Keďže pán Carpenter nevykonával svoje právo na voľný pohyb, jeho manželka sa nemôže odvolávať na už citovanú judikatúru Singh a Asscher. Z toho vyplýva, že pre osobu v rovnakom postavení ako pani Carpenter nemôže plynúť z práva Spoločenstva žiadne právo na vstup alebo na pobyt v Spojenom kráľovstve.

25      Podľa Komisie treba jasne rozlíšiť postavenie pani Carpenter a postavenie jej manžela, štátneho príslušníka jedného z členských štátov, ktorý vykonával svoje právo na voľný pohyb a odišiel zo svojho členského štátu do iného, aby sa tam usadil alebo pracoval.

26      V poslednom uvedenom prípade by sa na manželku bez ohľadu na jej národnosť vzťahovalo právo Spoločenstva a mala by právo usadiť sa s príslušníkom jedného členského štátu v inom členskom štáte, pretože v opačnom prípade spomínaný štátny príslušník by bol odradený vykonávať svoje právo na voľný pohyb. Navyše, ako to posúdil Súdny dvor v bode 23 už citovaného rozsudku Singh, manželka štátneho príslušníka členského štátu, ktorý sa rozhodne vrátiť do členského štátu, z ktorého pochádza, by mala mať aspoň také práva na vstup a na pobyt, aké by mal jej manžel, keby sa rozhodol vstúpiť alebo mať pobyt v inom členskom štáte.

27      Napriek tomu túto zásadu stanovenú v bode 23 už citovaného rozsudku Singh nemožno uplatniť na situáciu, aká je vo veci samej, keďže štátny príslušník členského štátu sa nikdy nechcel so svojou manželkou usadiť v inom členskom štáte, ale iba poskytuje služby z členského štátu, z ktorého pochádza. Komisia navrhuje, že podobná situácia by sa mala považovať za vnútroštátnu záležitosť v zmysle rozsudku z 27. októbra 1982, Morson a Jhanjan (35/82 a 36/82, Zb. s. 3723), a to tak, že ak existuje právo na pobyt pani Carpenter v Spojenom kráľovstve, toto právo vyplýva výhradne z vnútroštátneho práva.

 Posúdenie Súdnym dvorom

28      Na úvod treba pripomenúť, že ustanovenia Zmluvy týkajúce sa slobodného poskytovania služieb a s nimi súvisiace vykonávacie právne normy sa nemôžu uplatniť v prípade, že neexistuje žiaden súvis s niektorou zo situácií predvídaných právom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 21. októbra 1999, Jägerskiöld, C‑97/98, Zb. s. I‑7319, body 42 až 45).

29      Ďalej treba zdôrazniť, ako to vyplýva z bodu 14 tohto rozsudku, že podstatná časť profesionálnej činnosti pána Carpenter spočíva v poskytovaní služieb za odplatu inzerentom so sídlom v iných členských štátoch. Podobné poskytovanie služieb sa riadi úpravou poskytovania služieb v zmysle článku 49 ES preto, že poskytovateľ služieb sa na tento účel presúva do členského štátu príjemcu, a zároveň preto, že poskytuje cezhraničné služby bez vycestovania z členského štátu, v ktorom je usadený (pozri v súvislosti s praxou „cold calling“ rozsudok z 10. mája 1995, Alpine Investments, C‑384/93, Zb. s. I‑1141, body 15 a 20 až 22).

30      Pán Carpenter teda vykonáva svoje právo na slobodné poskytovanie služieb zabezpečené článkom 49 ES. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, poskytovateľ služieb sa môže odvolávať na právo na slobodné poskytovanie služieb voči členskému štátu, v ktorom je usadený, pokiaľ sú služby poskytované príjemcom usadeným v inom členskom štáte (pozri najmä rozsudok Alpine Investments, už citovaný, bod 30).

31      Treba tiež zdôrazniť, že v oblasti práva usadiť sa a slobodného poskytovania služieb je cieľom smernice zrušiť obmedzenia pohybu a pobytu štátnych príslušníkov členských štátov vo vnútri Spoločenstva.

32      Z cieľa smernice, ako aj zo znenia jej článku 1 ods. 1 písm. a) a b) vyplýva, že smernica sa uplatňuje v prípade, ak štátny príslušník niektorého členského štátu odíde z členského štátu, z ktorého pochádza, do iného členského štátu, aby sa tam usadil alebo aby tam poskytoval služby, alebo tiež aby tam prijal poskytovanie služieb.

33      Tento výklad podporujú najmä článok 2 ods. 1, podľa ktorého „členské štáty poskytnú osobám uvedeným v článku 1 právo opustiť ich územie“, článok 3 ods. 1, podľa ktorého „členské štáty poskytnú osobám uvedeným v článku 1 právo vstupu na ich územie jedine na základe platného identifikačného preukazu alebo pasu“, článok 4 ods. 1, podľa ktorého „každý členský štát poskytne právo na trvalý pobyt štátnym príslušníkom iných členských štátov, ktorí sa usadili na jeho území“, a článok 4 ods. 2 smernice, podľa ktorého „právo na pobyt pre osoby poskytujúce a prijímajúce služby bude rovnaké v priebehu obdobia [sa zhoduje s obdobím – neoficiálny preklad], v ktorom sú služby vykonávané“.

34      Článok 1 ods. 1 písm. c) smernice ďalej rozširuje na manželov štátnych príslušníkov uvedených v písmenách a) a b) toho istého článku právo na pohyb a na pobyt v inom členskom štáte bez ohľadu na ich národnosť. Keďže účelom smernice je uľahčiť štátnym príslušníkom členských štátov výkon slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ich manželom boli priznané práva, aby ich mohli sprevádzať v prípade, že pohybom alebo pobytom v inom členskom štáte ako v tom, z ktorého pochádzajú, vykonávajú na základe podmienok stanovených v smernici práva vyplývajúce zo Zmluvy.

35      Z cieľov smernice, ako aj z jej obsahu teda vyplýva, že smernica upravuje podmienky, za ktorých štátny príslušník členského štátu a ostatné osoby, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 1 písm. c) a d), môžu opustiť tento členský štát pôvodu štátneho príslušníka a vstúpiť do iného členského štátu a zdržiavať sa tam na základe niektorého z účelov stanovených v článku 1 ods. 1 písm. a) a b) a na obdobie uvedené v článku 4 ods. 1 alebo 2 smernice.

36      Keďže smernica neupravuje právo na pobyt členov rodiny poskytovateľa služieb v členskom štáte, z ktorého pochádza, odpoveď na prejudiciálnu otázku závisí teda od toho, či možno v prípade, akým je prípad vo veci samej, vyvodiť právo na pobyt manžela zo zásad alebo iných noriem práva Spoločenstva.

37      Ako je uvedené v bodoch 29 a 30 tohto rozsudku, pán Carpenter vykonáva právo na slobodné poskytovanie služieb podľa článku 49 ES. Služby poskytnuté pánom Carpenter tvoria podstatnú časť jeho hospodárskej činnosti, ktorú vykonáva tak na území štátu, z ktorého pochádza, v prospech osôb usadených na území iných členských štátov, ako aj na území týchto štátov.

38      V tomto kontexte treba pripomenúť, že zákonodarca Spoločenstva uznal potrebu zabezpečiť ochranu rodinného života štátnych príslušníkov členských štátov, aby boli odstránené prekážky vo výkone základných slobôd zabezpečených Zmluvou, ako to vyplýva najmä z ustanovení nariadení a smerníc Rady o voľnom pohybe zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb Spoločenstva [pozri napríklad článok 10 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), články 1 a 4 smernice Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 13; Mim. vyd. 05/001, s. 27) a článok 1 ods. 1 písm. c) a článok 4 smernice 73/148].

39      Nespochybňuje sa, že rozdelenie manželov Carpenter by škodilo ich rodinnému životu, a teda aj podmienkam výkonu základnej slobody pánom Carpenter. V skutočnosti táto sloboda by nemohla byť naplno využitá, ak by bol pán Carpenter odradený vykonávať ju kvôli prekážkam stanoveným členským štátom, z ktorého pochádza, na vstup a na pobyt jeho manželky (pozri v tomto zmysle rozsudok Singh, už citovaný, bod 23).

40      Z tohto hľadiska treba zdôrazniť, že členský štát sa nemôže odvolávať na dôvody všeobecného záujmu, aby zdôvodnil vnútroštátne opatrenie, ktoré má povahu prekážky výkonu slobodného poskytovania služieb, ibaže by toto opatrenie bolo v súlade so základnými právami, ktorých ochranu Súdny dvor zabezpečuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júna 1991, ERT, C‑260/89, Zb. s. I‑2925, bod 43, a z 26. júna 1997, Familiapress, C‑368/95, Zb. s. I‑3689, bod 24).

41      Rozhodnutie o vyhostení pani Carpenter je zasahovaním do výkonu práva pánom Carpenter na rešpektovanie jeho rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „dohovor“), ktorý tvorí súčasť základných práv, ktoré sú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora potvrdenej okrem iného v preambule Jednotného európskeho aktu a v článku 6 ods. 2 EÚ chránené právnym poriadkom Spoločenstva.

42      Aj keď dohovor nezabezpečuje cudzincovi nijaké právo na vstup a na pobyt na území určitého členského štátu, vyhostenie osoby z krajiny, kde žijú jej rodinní príslušníci, možno považovať za zasahovanie do práva na rešpektovanie rodinného života, ako ho chráni článok 8 ods. 1 dohovoru. Takýto zásah porušuje dohovor, ak nespĺňa podmienky odseku 2 toho istého článku, teda ak nie je „v súlade so zákonom“, nevyplýva z oprávnených záujmov stanovených v uvedenom odseku a nie je „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, inými slovami nie je odôvodnený nadradenou spoločenskou potrebou a najmä primeraný sledovanému cieľu (pozri najmä rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 2. augusta 2001, Boutlif v. Švajčiarsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001‑IX, body 39, 41 a 46).

43      Rozhodnutie o vyhostení pani Carpenter vydané za okolností, akými sú okolnosti veci samej, nezohľadňuje spravodlivú rovnováhu medzi existujúcimi záujmami, teda jednak právom pána Carpenter na rešpektovanie jeho rodinného života a jednak ochranou verejného poriadku a verejnej bezpečnosti.

44      Aj keď vo veci samej manželka pána Carpenter porušila zákony o prisťahovalectve Spojeného kráľovstva tým, že po uplynutí platnosti jej turistického povolenia na pobyt neopustila územie Spojeného kráľovstva, jej správanie od jej príchodu do Spojeného kráľovstva v septembri 1994 nebolo predmetom žiadnej sťažnosti takej povahy, aby vznikla obava, že v budúcnosti by mohla predstavovať nebezpečenstvo pre verejný poriadok a verejnú bezpečnosť. Ďalej sa nespochybňuje, že manželstvo manželov Carpenter, uzatvorené v Spojenom kráľovstve v roku 1996, je platným manželstvom a že pani Carpenter v ňom skutočne vedie rodinný život, pretože sa stará o deti svojho manžela z prvého manželstva.

45      Za týchto okolností rozhodnutie o vyhostení pani Carpenter predstavuje neprimeraný zásah vzhľadom na sledovaný cieľ.

46      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 49 ES sa má s ohľadom na základné právo na rešpektovanie rodinného života vykladať v tom zmysle, že je v rozpore s týmto článkom, ak v situácii, akou je situácia vo veci samej, členský štát pôvodu poskytovateľa služieb usadeného v tomto istom štáte, ktorý poskytuje služby príjemcom usadeným v iných členských štátoch, odmietne pobyt na svojom území manželke tohto poskytovateľa, ktorá je štátnou príslušníčkou tretej krajiny.

 O trovách

47      Vláda Spojeného kráľovstva a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

rozhodol o prejudiciálnej otázke, ktorú mu položil Immigration Appeal Tribunal uznesením zo 16. decembra 1999, takto:

Článok 49 ES sa má s ohľadom na základné právo na rešpektovanie rodinného života vykladať v tom zmysle, že je v rozpore s týmto článkom, ak v situácii, akou je situácia vo veci samej, členský štát pôvodu poskytovateľa služieb usadeného v tomto istom štáte, ktorý poskytuje služby príjemcom usadeným v iných členských štátoch, odmietne pobyt na svojom území manželke tohto poskytovateľa, ktorá je štátnou príslušníčkou tretej krajiny.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júla 2002.

* Jazyk konania: angličtina.