OBSAH

1. Účel 3

2. V čom spočíva záujem EÚ v tejto oblasti? 4

3. Vzťah medzi nástrojmi vzájomného uznávania a pozbavením osobnej slobody 5

3.1. Európsky zatýkací rozkaz (EAW) 5

3.2. Odovzdávanie väzňov 6

3.3. Probačné a alternatívne sankcie 8

3.4. Európsky príkaz na dohľad v predsúdnom konaní 8

3.5. Implementácia 9

4. Otázka pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní 10

4.1. Dĺžka pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní 11

4.2. Pravidelné preskúmanie dôvodov pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní/maximálnych zákonných lehôt 11

5. Deti 12

6. podmienky pozbavenia osobnej slobody 13

6.1. Súčasné aktivity na úrovni EÚ súvisiace s pozbavením osobnej slobody 13

6.2. Monitorovanie podmienok pozbavenia osobnej slobody členskými štátmi 13

6.3. Európske väzenské pravidlá 14

7. Verejná konzultácia 15

PRÍLOHY 16

Tabuľka 1: Počet osôb vo väzniciach v európskej únii v rokoch 2009 – 2010 16

Tabuľka 2: Aktuálne podporné činnosti na úrovni EÚ 19

ÚčEL

Komisia má v úmysle preskúmať rozsah, v ktorom otázky týkajúce sa pozbavenia osobnej slobody[1] ovplyvňujú vzájomnú dôveru a v dôsledku toho vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí a justičnú spoluprácu vo všeobecnosti v rámci Európskej únie. Hoci členské štáty nesú zodpovednosť za podmienky pozbavenia osobnej slobody a správu väzníc, Komisia sa o tento problém zaujíma vzhľadom na vysokú dôležitosť zásady vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Aby sa zabezpečilo efektívne fungovanie vzájomného uznávania, musí medzi justičnými orgánmi existovať spoločná základňa, na ktorej možno budovať dôveru. Je potrebné, aby členské štáty lepšie poznali systémy trestného súdnictva ostatných členských štátov.

Rada vo svojom uznesení o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní[2] uvádza, že „ čas, ktorý môže osoba stráviť vo väzbe pred prerokovaním veci súdom a počas súdneho konania, sa medzi jednotlivými členskými štátmi značne líši . Nadmerne dlhé obdobie väzby má na jednotlivca negatívne dôsledky, môže mať negatívny vplyv na justičnú spoluprácu členských štátov a nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená Európska únia .“

Rada vyzvala Komisiu, aby predložila zelenú knihu na tému pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní. Tento dokument, ktorý je súčasťou súboru opatrení týkajúcich sa procesných práv, je odpoveďou Komisie na požiadavku Rady.

Zelená kniha sa zaoberá témou vzájomného pôsobenia medzi podmienkami pozbavenia osobnej slobody a nástrojmi vzájomného uznávania, ako je napríklad európsky zatýkací rozkaz, ako aj pozbavením osobnej slobody v predsúdnom konaní. Dokument uvádza desať otázok, na základe ktorých otvára širokú verejnú konzultáciu.

Štokholmský program[3] povzbudzuje Komisiu k tomu, aby sa zaoberala otázkou pozbavenia osobnej slobody a súvisiacimi témami: „ Európska rada sa domnieva, že by sa malo vynaložiť čo najväčšie úsilie na posilnenie vzájomnej dôvery a zefektívnenie zásady vzájomného uznávania v oblasti pozbavenia osobnej slobody . Malo by sa pokračovať v úsilí o podporu výmeny najlepších postupov a vykonávanie Európskych väzenských pravidiel schválených Radou Európy. Mali by sa tiež riešiť také otázky, ako sú alternatívy trestu odňatia slobody, pilotné projekty týkajúce sa pozbavenia osobnej slobody a najlepšie postupy pri správe väzenských zariadení. Komisia sa vyzýva, aby zvážila túto otázku v rámci možností, ktoré ponúka Lisabonská zmluva.“

Európsky parlament už niekoľko rokov nabáda Komisiu, aby podnikla kroky v súvislosti s viacerými otázkami v oblasti pozbavenia osobnej slobody. Európsky parlament vo svojom uznesení k Štokholmskému programu[4] žiada vybudovanie oblasti trestného súdnictva v EÚ prostredníctvom, medzi iným, minimálnych noriem týkajúcich sa podmienok vo väzniciach a podmienok pozbavenia osobnej slobody, ako aj spoločného súboru práv uväznených osôb v EÚ. Uvedenú výzvu Európsky parlament zopakoval vo februári 2011 vo svojom písomnom vyhlásení o porušovaní základných práv väznených osôb v Európskej únii[5].

V čOM SPOčÍVA ZÁUJEM EÚ V TEJTO OBLASTI?

Členské štáty nesú zodpovednosť v súvislosti s otázkami týkajúcimi sa pozbavenia osobnej slobody, či už súvisia s osobami pozbavenými osobnej slobody v predsúdnom konaní alebo odsúdenými osobami. Bez ohľadu na zásadu subsidiarity, existujú dôvody, na základe ktorých sa Európska únia môže týmito otázkami zaoberať.

Otázky pozbavenia osobnej slobody patria do kompetencie Európske únie, keďže, po prvé, predstavujú relevantné hľadisko v oblasti práv, ktoré musia byť dodržiavané v záujme podporovania vzájomnej dôvery a s cieľom zabezpečiť bezproblémové fungovanie nástrojov vzájomného uznávania. Po druhé, Európska únia sa musí zasadzovať o určité hodnoty.

V záujme podpory vzájomnej dôvery medzi priority Komisie v oblasti trestného súdnictva patrí posilňovanie procesných práv prostredníctvom minimálnych pravidiel pre podozrivé a obvinené osoby v rámci trestných konaní. Minimálna norma ochrany individuálnych práv nebude prospešná len pre jednotlivcov v celej Únii, ale bude slúžiť aj na budovanie vzájomnej dôvery, t. j. ako nevyhnutnej protiváhy opatrení v oblasti justičnej spolupráce, ktoré posilňujú právomoci prokurátorov, súdov a vyšetrovateľov.

Komisia na tieto účely vytvorila súbor opatrení týkajúcich sa procesných práv podozrivých a obvinených osôb[6], ktoré prispejú k vybudovaniu potrebnej vzájomnej dôvery medzi justičnými orgánmi, pričom zároveň zohľadňujú rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov.

Komisia už zdôraznila, že dodržiavanie základných práv v rámci EÚ je dôležité na vybudovanie vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi. Nedostatok dôvery v účinnosť uplatňovania základných práv v členských štátoch pri implementácii právnych predpisov Únie by bránilo fungovaniu a posilňovaniu nástrojov spolupráce v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti[7].

Charta základných práv Európskej únie (charta EÚ) predstavuje normu, ktorú musia všetky členské štáty EÚ dodržiavať pri vykonávaní právnych predpisov EÚ. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodol, že neprijateľné podmienky pozbavenia osobnej slobody môžu predstavovať porušenie článku 3 európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Znenie článku 4 charty EÚ sa zhoduje so znením článku 3 EDĽP a tieto dve právne ustanovenia majú rovnaký rozsah pôsobnosti a zmysel. V článku 19 ods. 2 charty EÚ sa tiež uvádza, že nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Napriek tomu, že právne predpisy a trestné poriadky všetkých členských štátov musia dodržiavať normy stanovené v EDĽP a byť v súlade s chartou EÚ pri uplatňovaní práva EÚ, v prípade týchto noriem stále pretrvávajú pochybnosti o spôsobe ich dodržiavania v celej EÚ.

VZťAH MEDZI NÁSTROJMI VZÁJOMNÉHO UZNÁVANIA A POZBAVENÍM OSOBNEJ SLOBODY

Podmienky pozbavenia osobnej slobody môžu priamo vplývať na bezproblémové uplatňovanie zásady vzájomného uznávanie súdnych rozhodnutí. Osoby, ktoré boli v rámci väzby pozbavené osobnej slobody, ako aj obvinené osoby, majú právo na primerané podmienky pozbavenia osobnej slobody. Preplnené väznice a obvinenia zo zlého zaobchádzania s osobami pozbavenými osobnej slobody oslabujú dôveru, ktorá je v záujme podpory justičnej spolupráce v rámci Európskej únie nevyhnutná.

Zásada vzájomného uznávania sa opiera o myšlienku vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi. Súdne rozhodnutia sa majú uznávať za rovnocenné a vykonávať v celej Únii bez ohľadu na miesto, kde boli prijaté. Vychádza sa pri tom z predpokladu, že systémy trestného súdnictva v rámci Európskej únie síce nie sú rovnaké, sú však aspoň rovnocenné. Súdne rozhodnutia zvyčajne vykonávajú sudcovia vo vykonávajúcom štáte. Títo sudcovia musia byť ubezpečení, že pôvodné rozhodnutie bolo prijaté spravodlivo (t. j. že práva dotknutej osoby neboli porušené, keď bolo rozhodnutie prijaté) a že práva dotknutej osoby budú plne rešpektované v prípade, že bude vrátená do druhého členského štátu.

Bez vzájomnej dôvery v oblasti pozbavenia osobnej slobody nebudú nástroje Európskej únie v oblasti vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí, ktoré majú vplyv na pozbavenie osobnej slobody, riadne fungovať, pretože členské štáty sa môžu zdráhať príslušné rozhodnutie prijaté orgánmi iného členského štátu uznať a vykonať. Vybudovanie užšej justičnej spolupráce medzi členskými štátmi môže byť zložité, ak sa nevyvinie viac úsilia v záujme zlepšenia podmienok pozbavenia osobnej slobody a na propagáciu alternatív k väzbe.

Otázka podmienok pozbavenia osobnej slobody už potenciálne vplýva na viacero nástrojov vzájomného uznávania. K dotknutým nástrojom patria: rámcové rozhodnutia Rady o európskom zatýkacom rozkaze, odovzdávaní väzňov, vzájomnom uznávaní alternatívnych sankcií a probačných opatrení, ako aj európskom príkaze na dohľad v predsúdnom konaní.

Európsky zatýkací rozkaz (EAW)[8]

Európsky zatýkací rozkaz požaduje odovzdávanie osôb medzi členskými štátmi, ktoré sú hľadané na účely súdneho konania, ako aj na výkon trestu odňatia slobody po odsúdení, a preto je dôležitý v prípade pozbavenia osobnej slobody pred súdnym konaním aj po ňom.

Hoci sa ukázalo, že európsky zatýkací rozkaz je veľmi užitočným nástrojom, ktorý zabezpečuje, že osoby páchajúce trestnú činnosť nemôžu uniknúť spravodlivosti prekročením hraníc, najmä pokiaľ ide o závažnú a organizovanú trestnú činnosť s cezhraničným rozmerom, jeho vykonávanie vrátane hlavnej zásady vzájomného uznávania, o ktorú sa opiera, musí plne dodržiavať základné práva. Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze stanovuje, že členské štáty musia dodržiavať základné práva a základné právne zásady, a to vrátane článku 4 charty EÚ a článku 3 EDĽP, a súdnym orgánom neukladá povinnosť odovzdať osobu v prípadoch, keď sú po zohľadnení všetkých okolností dotknutého prípadu presvedčené o tom, že takéto odovzdanie by znamenalo porušenie základných práv dotknutej osoby v dôsledku neprijateľných podmienok pozbavenia osobnej slobody.

Zaobchádzanie s osobami pozbavenými osobnej slobody však musí zodpovedať minimálnemu stupňu vážnosti, aby mohlo patriť do rozsahu pôsobnosti článku 4 charty EÚ a článku 3 EDĽP. Na EDĽP sa pravidelne odvoláva v konaniach týkajúcich sa európskeho zatýkacieho rozkazu, keď sa odovzdanie spochybňuje na základe toho, že podmienky pozbavenia osobnej slobody sú v štáte pôvodu neprimerané (pozri rámček ďalej).

Príklad: V nedávnom rozsudku vo veci Ministerstvo pre spravodlivosť, rovnosť a právnu reformu/Robert Rettinger z 23. júla 2010 írsky Najvyšší súd na základe odvolania zamietol rozhodnutie írskeho vrchného súdu, aby bola podozrivá osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, odovzdaná vydávajúcemu štátu. Najvyšší súd túto záležitosť postúpil Vrchnému súdu na opätovné posúdenie s tým, aby zohľadnil všetky doklady, ktoré má k dispozícii, a na základe rigorózneho preskúmania zistil, či v prípade odovzdávanej osoby existuje skutočné riziko, že bude vystavená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 3 EDĽP. Írsky najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí odvolával na viacero prípadov Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) o podmienkach pozbavenia osobnej slobody, v ktorých ESĽP dospel k záveru, že sťažovatelia boli pozbavení osobnej slobody v neľudských a ponižujúcich podmienkach.

Odovzdanie v tomto prípade bolo napadnuté z dôvodov súvisiacich s otázkami pozbavenia osobnej slobody, keďže podmienky v štáte pôvodu boli vnímané v tom zmysle, že nie sú v súlade s chartou EÚ ani štandardami podľa EDĽP.

Problémy sa objavujú v štádiu pred súdnym konaním aj po ňom[9]. Justičný orgán môže takýto dôvod týkajúci sa pozbavenia osobnej slobody v konkrétnom prípade považovať za dostatočne presvedčivý a odmietnuť odovzdanie. Aj keď výsledkom nie je odmietnutie, „vysoká miera dôvery medzi členskými štátmi“ (citované podľa systému európskeho zatýkacie rozkazu uvedeného v odôvodnení príslušného rámcového rozhodnutia) je narušená, keď justičné orgány musia túto dôveru opakovane stavať na vážky s uznanými nedostatkami v oblasti väzby.

Vzhľadom na právo na rýchly proces zakotvené v článku 6 ods. 1 EDĽP, môžu členské štáty vykonávajúce európske zatýkacie rozkazy namietať v prípadoch, keď je dĺžka trvania pozbavenia osobnej slobody neprimerane dlhá, proti použitiu nástroja vytvorenému na účely rýchleho odovzdania osôb, ktoré majú byť postavené pred súd, ak v takomto prípade existuje riziko, že čakaním v zahraničnej väznici na proces strávia mesiace, zatiaľ čo by mohli zostať v domácom prostredí dovtedy, kým nebudú orgány štátu pôvodu na proces pripravené.

Odovzdávanie väzňov

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008[10] o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, sa má implementovať do 5. decembra 2011. Zriaďuje sa ním systém odovzdávania odsúdených osôb späť do členského štátu, ktorých sú štátnymi príslušníkmi alebo v ktorých majú obvyklý pobyt (alebo do členského štátu, na ktorý majú úzke väzby). Jeho článok 3 ods. 4 stanovuje, že členské štáty musia dodržiavať základné práva a základné právne zásady. Malo by to uľahčiť sociálnu rehabilitáciu odsúdených osôb tým, že výkon trestu sa zabezpečí v ich domovskej krajine.

Príklad: Peter je štátnym príslušníkom členského štátu A. Je odsúdený za trestný čin v členskom štáte B, kde obvykle žije a kde je odsúdený na trest odňatia slobody na 2 roky. Príslušné orgány členského štátu B ho môžu bez vyžiadania jeho súhlasu vrátiť do členského štátu A, aby tam vykonal svoj trest.

Prekážkou odovzdávaniu väzňov môžu byť vnímané zlé podmienky pozbavenia osobnej slobody alebo podmienky, ktoré nespĺňajú minimálne štandardy požadované európskymi väzenskými pravidlami Rady Európy. Odsúdené osoby, ktoré si odovzdanie neželajú, sa môžu snažiť dôvodiť tým, že odovzdaním by mohli byť vystavené riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.

Rámcové rozhodnutie odstraňuje požiadavku, že odsúdená osoba musí s odovzdaním súhlasiť. To znamená, že ešte väčšia pozornosť sa musí venovať možnému porušeniu základných práv po odovzdaní. Lepšia dostupnosť k informáciám o väzenských podmienkach a systémoch trestného súdnictva v iných štátoch umožní štátu pôvodu zohľadniť všetky relevantné činitele pred iniciovaním odovzdávania.

Existuje riziko, že odovzdávania sa môžu využívať na zmiernenie preplnenosti väzníc v jednom členskom štáte, čo môže na druhej strane vyvolať preplnenie väzníc v druhom členskom štáte. Toto by mohlo spôsobiť problém najmä v prípade členského štátu s vysokým podielom väzňov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi druhého, prípadne susedného členského štátu.

Rozmanitosť právnych predpisov členských štátov o vykonávaní rozsudkov týkajúcich sa trestu odňatia slobody môže spôsobiť problémy pre úspešné uplatňovanie rámcového rozhodnutia. Ak je niekto v jednom členskom štáte odsúdený na výkon trestu odňatia slobody, ktorý má vykonať v druhom členskom štáte, pre túto osobu je dôležité vedieť, aká bude skutočná dĺžka tohto trestu, ktorý bude treba vykonať. Členské štáty sa riadia rozdielnymi pravidlami pri podmienečnom alebo predčasnom prepustení[11], čo by mohlo v prípade odovzdávania predstavovať prekážku, ak by dotknutá osoba mala vykonávať trest v členskom štáte, do ktorého je odovzdaná, dlhšie ako by bol výkon trestu v tom členskom štáte, kde bola odsúdená. Existuje riziko, že vykonávajúci (spravujúci) štát má menej veľkorysý systém predčasného prepustenia ako štát pôvodu (vydávajúci rozsudok). Tam, kde išlo o takýto prípad, ESĽP tvrdil[12], že „nevylúčil možnosť, že de facto výrazne dlhší trest odňatia slobody v spravujúcom (vykonávajúcom) štáte môže byť podnetom na preskúmanie v zmysle článku 5 EDĽP (právo na slobodu a bezpečnosť) a z toho dôvodu môže byť odsudzujúci štát (štát pôvodu) braný na zodpovednosť v zmysle uvedeného článku“[13].

Probačné a alternatívne sankcie

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008[14] o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami sa má implementovať do 6. decembra 2011.

Rámcové rozhodnutie sa týka štádia po vynesení rozsudku. Uplatňuje zásadu vzájomného uznávania viacerých alternatív k väzbe a opatrenia uľahčujúce predčasné prepustenie. Jeho článok 1 ods. 4 stanovuje, že členské štáty musia dodržiavať základné práva a základné právne zásady. Probačné rozhodnutie alebo iná alternatívna sankcia sa bude vykonávať v inom členskom štáte, ako je členských štát, kde bola dotknutá osoba odsúdená, a možno ho vykonať v ktoromkoľvek členskom štáte, ak k tomu dotknutá osoba dala súhlas.

Príklad: Anna je štátnou príslušníčkou členského štátu A, ale je na dovolenke v členskom štáte B. Namiesto trestu odňatia slobody je za trestný čin v členskom štáte B odsúdená k verejnoprospešným prácam. Môže sa vrátiť do svojho domovského členského štátu, ktorého príslušné orgány sú povinné uznať trest verejnoprospešných prác a dohliadnuť na to, že ich Anna vykoná.

Toto rámcové rozhodnutie uplatňuje zásadu vzájomného uznávania viacerých alternatív k pozbaveniu osobnej slobody a opatrenia uľahčujúce predčasné prepustenie. Jeho správne uplatňovanie by znamenalo, že probačné opatrenia a alternatívy k pozbaveniu osobnej slobody by boli k dispozícii vo všetkých právnych systémoch v celej Únii. Na účely riadneho a účinného uplatňovania týchto pravidiel členskými štátmi by sa mali tieto opatrenia podporiť na úrovni Únie.

Európsky príkaz na dohľad v predsúdnom konaní

Rámcové rozhodnutie Rady 2009/829/SVV z 27. novembra 2008[15] o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby sa má implementovať do 1. decembra 2012. Jeho článok 5 stanovuje, že členské štáty musia dodržiavať základné práva a základné právne zásady.

Európsky príkaz na dohľad sa týka predbežného prepustenia na slobodu v predsúdnom konaní. Umožní to prenos opatrenia nezahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody z členského štátu, v ktorom osoba bez trvalého pobytu čelí podozreniu zo spáchania trestného činu, do členského štátu, kde má obvyklý pobyt. Tým sa umožní, že podozrivá osoba bude podliehať opatreniu dohľadu v svojom domovskom členskom štáte, dokým sa neuskutoční súdne konanie v cudzom členskom štáte. Do budúcnosti sa tým zabezpečí spôsob, ako bude možno obmedziť pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní u občanov Európskej únie s pobytom v inom členskom štáte.

Príklad: Hans, ktorý má pobyt v členskom štáte A, je zatknutý a obvinený zo spáchania trestného činu v členskom štáte B. Súdne konanie v jeho veci sa nezačne skôr ako za 6 mesiacov. Ak by mal pobyt v členskom štáte B, sudca by ho najskôr prepustil na kauciu pod podmienkou hlásenia sa na príslušnej policajnej stanici. Sudca však nie je ochotný takto rozhodnúť, pretože má Hans pobyt v druhom členskom štáte a do začiatku súdneho konania sa tam vráti. Sudca sa obáva, že sa Hans odtiaľ na súdne konanie nevráti a môže dokonca utiecť. Na základe európskeho príkazu na dohľad môže sudca Hansovi umožniť návrat domov, pričom mu uloží podmienku hlásenia sa a môže príslušné orgány v členskom štáte A požiadať, aby zaistili, že sa Hans bude hlásiť na príslušnej policajnej stanici v súlade s príkazom vydaným súdom v členskom štáte B.

Namiesto pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní umožňuje európsky príkaz na dohľad, aby sa uplatňovali alternatívne druhy dohľadu, ako je napríklad povinnosť dotknutej osoby informovať príslušné orgány vo vykonávajúcom štáte o akýchkoľvek zmenách pobytu na účely doručovania predvolaní, aby sa dotknutá osoba dostavila na vypočutie alebo súdne konanie v priebehu trestnoprávneho konania; povinnosť nevstupovať do určitých lokalít v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte; povinnosť zdržiavať sa v určenom čase na určenom mieste; obmedzenie opustiť územie vykonávajúceho štátu; povinnosť hlásiť v určenom čase u určeného orgánu; povinnosť uložiť určitú sumu finančných prostriedkov alebo poskytnúť iný druh záruky; alebo povinnosť podrobiť sa liečbe závislosti.

Použitie systému európskeho príkazu na dohľad je ponechané na slobodné uváženie vykonávajúceho členského štátu, čo sťažuje možnosť predvídať, ako budú tento nástroj vnútroštátne súdy uplatňovať a aké bude vzájomné pôsobenie medzi ním a európskym zatýkacím rozkazom. Vynárajú sa tiež otázky, pokiaľ ide o to, ako často sa bude európsky príkaz na dohľad využívať.

Pre úspešné fungovanie európskeho príkazu na dohľad je ťažisková vzájomná dôvera. Existuje však riziko, že tento nástroj sa nebude využívať vo všetkých členských štátoch jednotne, ale ho budú využívať iba tie krajiny, medzi ktorými panuje vzájomná dôvera.

Mohlo by sa podporovať využívanie alternatívnych opatrení k pozbaveniu osobnej slobody v predsúdnom konaní. S uplatňovaní európskeho príkazu na dohľad by sa malo podporovať používanie alternatívnych opatrení, ako je napríklad dohľad prostredníctvom elektronických zariadení, aby sa zaistilo riadne a účinné uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa európskeho príkazu na dohľad a obmedzilo pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní.

Implementácia

Predtým než dôjde k transpozícii uvedených rámcových rozhodnutí (v roku 2011 a 2012), by sa mala vyriešiť otázka, či podmienky pozbavenia osobnej slobody umožňujú upevnenie vzájomnej dôvery a či nepredstavujú prekážku uplatňovaniu nástrojov vzájomného uznávania v celej Únii.

Je dôležité, aby ich členské štáty transponovali do svojich vnútroštátnych právnych predpisov okamžite a správne ich uplatňovali. Komisia je pripravená členským štátom poskytnúť pomoc a usmernenie v oblasti osvedčených postupov a bude aj naďalej organizovať regionálne workshopy o implementácii, s ktorými začala v roku 2010, keďže boli považované za významný prvok v implementačnom procese.

OTÁZKA TÝKAJÚCA SA NÁSTROJOV VZÁJOMNÉHO UZNÁVANIA

1) Fáza predsúdneho konania : Ktoré alternatívy nezahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody k pozbaveniu osobnej slobody v predsúdnom konaní sú k dispozícii? Fungujú? Mohli by sa alternatívy k pozbaveniu osobnej slobody v predsúdnom konaní podporiť na úrovni Európskej únie? Ak áno, ako?

2) Fáza po ukončení súdneho konania : Aké najvýznamnejšie alternatívne opatrenia k pozbaveniu osobnej slobody (ako je verejnoprospešná služba alebo probačné opatrenia) existujú vo vašom právnom systéme? Fungujú? Mohli by sa probačné a iné alternatívne opatrenia k pozbaveniu osobnej slobody podporiť na úrovni Európskej únie? Ak áno, ako?

3) Čo si myslíte o tom, ako môžu podmienky pozbavenia osobnej slobody vplývať na riadne fungovanie európskeho zatýkacieho rozkazu? A aký je váš názor na fungovanie rámcového rozhodnutia o odovzdávaní väzňov?

OTÁZKA POZBAVENIA OSOBNEJ SLOBODY V PREDSÚDNOM KONANÍ

Pozbavenie osobnej slobody možno nariadiť iba vtedy, ak je v súlade s povinnosťou rešpektovať právo na slobodu (článok 5 ods. 1 EDĽP), ktorý je úzko spätý s prezumpciou neviny.[16] Článok 48 ods. 1 charty EÚ stanovuje, že „[k]aždý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“. Článok 6 ods. 2 EDĽP aj ICCPR[17] obsahujú ustanovenia o prezumpcii neviny[18]. Pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní sa v kontexte predkladanej zelenej knihy týka obdobia do vynesenia právoplatné trestu[19]. Pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní je opatrenie mimoriadnej povahy v justičných systémoch všetkých členských štátov. Uplatňuje sa iba vtedy, ak sa všetky ostatné opatrenia považujú za nedostatočné. V niektorých európskych systémoch sa pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní riadi ústavnou normou a uprednostňuje slobodu v súlade s prezumpciou neviny. Obmedzuje to okolnosti, za ktorých je povolené pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní využiť a stanovuje osobitné kritériá a postupy na jej využívanie. Napríklad by sa malo uplatniť iba vtedy, keď súd stanoví, že existuje vážne riziko, že obžalovaná osoba utečie, že je hrozbou pre bezpečnosť spoločenstva, obetí alebo svedkov, alebo že existuje riziko marenia vo vyšetrovaní. Štatút obžalovaných osôb pozbavených osobnej slobody by sa však mal v každom prípade monitorovať a ich spôsobilosť byť prepustení na slobodu by mala byť skúmaná počas celého obdobia rozhodovania súdu. Pri plánovaní súdneho konania by mali mať prípady obžalovaných osôb pozbavených osobnej slobody prednosť. Zásada proporcionality v trestných veciach požaduje, aby sa donucovacie opatrenia, ako je pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní alebo alternatívy k nemu, použili iba vtedy, keď je to absolútne nevyhnutné a iba na nevyhnutnú dobu. Vnútroštátne justičné orgány musia zaistiť, že pozbavenie osobnej slobody obvinenej osoby v danom prípade neprekračuje primeranú dobu a je v súlade so zásadou prezumpcie neviny a s právom na slobodu, pričom musia byť zároveň splnené náležitosti vyšetrovania trestných činov.

Dĺžka pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní

V prípade jednotlivých členských štátov je dĺžka trvania pozbavenia osobnej slobody rozdielna. Judikatúra ESĽP stanovuje, že pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní sa musí považovať za mimoriadne opatrenie a čo najviac by sa mali využívať opatrenia dohľadu nezahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody. V praxi sú však štátni príslušníci druhého členského štátu často v nevýhode, pokiaľ ide o možnosť prepustenia na kauciu, pretože sa u nich predpokladá väčšie riziko úteku než u obžalovaných štátnych príslušníkov členského štátu, kde bol trestný čin spáchaný. Výsledkom toho je, že obžalovaným s inou štátnou príslušnosťou je zamietnuté prepustenie a následne porušené ich právo na slobodu, a to iba na základe toho, že majú menej väzieb na príslušnú jurisdikciu.

Niektoré krajiny nemajú právne zakotvenú maximálnu dĺžku pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní. V niektorých krajinách môžu byť osoby pozbavené osobnej slobody v predsúdnom konaní až 4 roky[20]. Neprimerane dlhé lehoty pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní majú na jednotlivca škodlivý účinok a model neprimerane dlhého pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní v konkrétnom členskom štáte môže oslabiť vzájomnú dôveru.

Justičný orgán musí uplatňovať vhodné najmiernejšie donucovacie opatrenie, t. j. vyberie alternatívne opatrenie k pozbaveniu osobnej slobody v predsúdnom konaní, ak takéto opatrenie v dostatočnej miere vylučuje riziko úteku alebo opätovného páchania trestnej činnosti. Uvedené orgány môžu vydať európsky zatýkací rozkaz, aby zaistili návrat hľadanej osoby na účely súdneho konania, ktorá bola namiesto pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní prepustená na slobodu a ktorej bol umožnený návrat do domovského štátu. Tým by sa sudcom dala možnosť vyváženejším spôsobom využívať pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní v porovnaní s prepustením osôb obvinených zo spáchania trestných činov, ktoré nemajú trvalé bydlisko v ich súdnej pôsobnosti, a skrátiť tak lehoty pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní.

Na záver, článok 47 charty EÚ a EDĽP[21] stanovujú, že každý má právo, aby bola jeho záležitosť pred súdom preskúmaná v primeranej lehote alebo aby bol prepustený počas súdneho konania, pričom toto prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba dostaví na pojednávanie.

Pravidelné preskúmanie dôvodov pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní/maximálnych zákonných lehôt

Vynára sa otázka, či by minimálne štandardy týkajúce sa ustanovení o preskúmaní dôvodov pozbavenia osobnej slobody a/alebo maximálnych zákonných lehôt pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní posilnili vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi.

Právo na rýchly proces a na prepustenie počas konania (pokiaľ neexistujú závažné dôvody, aby bol dotknutý jednotlivec v predsúdnom konaní pozbavený osobnej slobody) je významné právo. V niektorých členských štátoch existujú maximálne zákonné lehoty pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní. V zmysle článku 5 EDĽP existuje požiadavka na súdne preskúmanie pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní, pričom táto požiadavka sa má vykladať ako stála povinnosť príslušných orgánov poverených vyšetrovaním a stíhaním, aby pravidelne poskytovali dôvody na predĺženie pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní.

Odporúčanie Rady Európy 2006-13[22] o osobách vrátených do väzby stanovuje podmienky pre osoby vrátené do väzby a chráni pred zneužitím tohto opatrenia. Odporúča opatrenia, aby justičný orgán pravidelne preskúmal dôvody na vrátenie osoby do väzby.

Komisia má v úmysle posúdiť, či by právne záväzné pravidlá, napríklad minimálne pravidlá EÚ týkajúce sa pravidelného preskúmania dôvodov pozbavenia osobnej slobody, zvýšili vzájomnú dôveru.

OTÁZKY TÝKAJÚCE SA POZBAVENIA OSOBNEJ SLOBODY V PREDSÚDNOM KONANÍ

4) Existuje povinnosť prepustiť obvinenú osobu, pokiaľ nie sú závažné dôvody na to, aby bola pozbavená osobnej slobody. Ako sa táto zásada uplatňuje vo vašom právnom systéme?

5) Rozdielna prax medzi členskými štátmi v súvislosti s pravidlami týkajúcimi sa a) maximálnej zákonnej lehoty pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní a b) pravidelnosti preskúmania pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní môžu predstavovať prekážku nastoleniu vzájomnej dôvery. Aký je váš názor? Ako najlepšie možno skrátiť pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní?

6) Súdy môžu vydať európsky zatýkací rozkaz, aby zaistili návrat hľadanej osoby na účely súdneho konania, ktorá bola namiesto pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní prepustená a ktorej bol umožnený návrat do domovského štátu. Využívajú sudcovia už túto možnosť? Ak áno, ako?

7) Malo by v záujme posilnenia vzájomnej dôvery význam zaviesť minimálne pravidlá Európskej únie stanovujúce maximálne lehoty pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní a pravidelné preskúmanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody? Ak áno, ako by sa to dalo lepšie dosiahnuť? Aké ďalšie opatrenia by obmedzili využívanie pozbavenia osobnej slobody?

DETI

V súvislosti s pozbavením osobnej slobody v predsúdnom konaní sa deti nachádzajú v osobitne zraniteľnej pozícii. Strata slobody má na harmonický vývoj dieťaťa veľmi negatívne dôsledky a závažne bráni jeho opätovnému začleneniu do spoločnosti. Nedávna štúdia[23] ukazuje rozdiely v spôsobe zaobchádzania s deťmi v rôznych právnych systémoch. V rámci EÚ sa najnižšia veková hranica trestnej zodpovednosti pohybuje od 8 rokov v Škótsku do 16 rokov v Portugalsku. Vo všeobecnosti členské štáty disponujú osobitnou právnou úpravou pre mladistvých.

Na medzinárodnej úrovni sa prijalo viacero opatrení na ochranu práv detí v trestnoprávnych konaniach, a to vrátane prípadov pozbavenia osobnej slobody. Článok 37 dohovoru OSN o právach dieťaťa stanovuje, že zatknutie a pozbavenie osobnej slobody dieťaťa sa musí využívať iba ako krajné opatrenie a na najkratšiu nutnú dobu. S deťmi sa musí zaobchádzať spôsobom, ktorý berie do úvahy potreby osoby daného veku, a to vrátane potreby oddeleného umiestnenia od dospelých a práva udržiavať styk so svojou rodinou. Každé dieťa zbavené osobnej slobody musí mať právo okamžitého dovolania sa právnej alebo inej zodpovedajúcej pomoci, ako aj právo odvolávať sa na nezákonnosť zbavenia svojej slobody pred súdom alebo iným príslušným orgánom.

OTÁZKA TÝKAJÚCA SA DETÍ

8) Pokiaľ ide o deti, je možné vytvoriť nejaké konkrétne opatrenia, ktoré by boli alternatívou k pozbaveniu osobnej slobody?

PODMIENKY POZBAVENIA OSOBNEJ SLOBODY

Viacero rozsudkov ESĽP zdôraznilo nedostatky v niektorých väzniciach v EÚ[24]. V Štokholmskom programe sa uvádza toto: „[…] Malo by sa pokračovať v úsilí o podporu výmeny najlepších postupov a vykonávanie Európskych väzenských pravidiel schválených Radou Európy. Mali by sa tiež riešiť také otázky, ako sú alternatívy trestu odňatia slobody, pilotné projekty týkajúce sa pozbavenia osobnej slobody a najlepšie postupy pri správe väzenských zariadení“.

Súčasné aktivity na úrovni EÚ súvisiace s pozbavením osobnej slobody

Prostredníctvom rôznych finančných programov Komisia podporuje viacero činností týkajúcich sa väzenskej oblasti[25]. Tieto činnosti zahŕňajú široké spektrum od štúdií o podmienkach vo väzniciach po praktické projekty zamerané na vzdelávanie a odbornú prípravu a na sociálne začleňovanie, ako aj opätovné začlenenie bývalých páchateľov trestnej činnosti.

Monitorovanie podmienok pozbavenia osobnej slobody členskými štátmi

Vyhovujúce podmienky pozbavenia osobnej slobody sú predpokladom rehabilitácie páchateľov trestnej činnosti. Viaceré správy o podmienkach pozbavenia osobnej slobody vo väzniciach v EÚ odhaľujú, že niektoré nespĺňajú medzinárodné štandardy vrátane európskych väzenských pravidiel a štandardné minimálne pravidlá OSN pre zaobchádzanie s väzňami[26].

Väzenské štandardy v Európe vytvára najmä Rada Európy vrátane ESĽP, Európskeho dohovoru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) a výboru ministrov. Hoci sú štandardy obsiahnuté v európskych väzenských pravidlách nezáväzné, do veľkej miery sú prijímané.

Opčným protokolom k dohovoru Organizácie Spojených národov proti mučeniu (OPCAT) z roku 2006 sa vytvoril nový systém pravidelných inšpekcií zariadení určených na pozbavenie osobnej slobody s cieľom predchádzať zlému zaobchádzaniu osôb, ktoré sú v nich umiestnené. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami protokolu OPCAT[27] musia na vnútroštátnej úrovni zriadiť alebo určiť národný prevenčný mechanizmus (NPM), ktorého cieľom bude monitorovanie väzníc.

EÚ a Rada Európy spoločne financujú projekt, ktorého cieľom je podporiť vytvorenie aktívnej siete národných prevenčných mechanizmov v Európe na posilnenie partnerských výmen skúseností a kritických pripomienok.

Komisia vedie pravidelné rozhovory s Radou Európy o otázke, ako lepšie koordinovať činnosť týchto monitorovacích orgánov, aby sa predišlo zdvojeniu činností a aby sa posilnil synergický účinok. Národné prevenčné mechanizmy sa domnievajú, že by pre ne mali význam pravidelné stretnutia v rámci neformálnej siete, na ktorých by sa diskutovalo o záležitostiach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody a vymieňali najlepšie postupy v tejto oblasti. Taktiež by malo význam vyzvať správcov väzníc v Európskej únii, aby sa pravidelne stretávali. Je však očividné, že nie je na úrovni Európskej únie potrebné vytvoriť ďalšiu sieť na monitorovanie väzníc. Z dvoch okrúhlych stolov organizovaných na účely stretnutia vnútroštátnych monitorovacích orgánov a správcov väzníc vyplynulo, že príspevok EÚ by spočíval v podporovaní lepšej koordinácie rozdielnych sietí.

OTÁZKA TÝKAJÚCA SA MONITOROVANIA PODMIENOK POZBAVENIA OSOBNEJ SLOBODY

9) Ako možno lepšie podporiť monitorovanie podmienok pozbavenia osobnej slobody členskými štátmi? Akým spôsobom by EÚ mohla správy väzníc podnietiť k vytváraniu sietí a vypracovaniu najlepších postupov?

Európske väzenské pravidlá

Európske väzenské pravidlá, ktoré Rada Európy prijala v januári 2006, obsahujú komplexné usmernenia o spravovaní väzníc a zaobchádzaní s väzňami. Ich zámerom je ochrana základných práv väzňov takým spôsobom, ktorý je v súlade s legitímnym účelom pozbavenia ich osobnej slobody a mali by zabezpečovať, že podmienky pozbavenia osobnej slobody uľahčia opätovnú integráciu týchto osôb do spoločnosti po ich prepustení na slobodu.

Európske väzenské pravidlá nie sú záväzné, hoci ich ESĽP použil ako základ pri posudzovaní sťažností týkajúcich sa podmienok vo väzniciach. Judikatúra ESĽP sa snaží o nápravu nadmerne nevyhovujúcich väzenských podmienok v jednotlivých prípadoch, ale nemôže dosiahnuť ich jednotné dodržiavanie vo všetkých členských štátoch.

Vzhľadom na rozsiahle skúsenosti a odvedenú prácu zohráva Rada Európy v tejto oblasti vedúcu úlohu. Budúce opatrenia Európskej únie v tejto oblasti by mohli zohrávať úlohu pri zaisťovaní rovnakých väzenských štandardov v záujme riadneho fungovania nástrojov vzájomného uznávania stanovených v oddiele 3.

OTÁZKA TÝKAJÚCA SA ŠTANDARDOV POZBAVENIA OSOBNEJ SLOBODY

10) Akým spôsobom možno podporiť činnosť Rady Európy a členských štátov v ich úsilí o zavedenie dobrých štandardov pozbavenia osobnej slobody do praxe?

VEREJNÁ KONZULTÁCIA

Komisia dúfa, že táto zelená kniha osloví široké spektrum poslucháčov a vyvolá rozsiahly záujem. Dokument obsahuje 10 otázok, na ktoré Komisia so záujmom očakáva reakciu, pripomienky a odpovede od odborníkov z praxe, akými sú sudcovia, prokurátori a právnici, ako aj iní jednotlivci z právnej praxe, riaditelia správy väzníc, osoby pracujúce v sociálnych a probačných službách, zariadeniach vyšetrovacej väzby a väzniciach, akademických kruhoch, príslušných MVO a štátnych orgánoch.

Odpovede na tieto otázky by sa mali zaslať poštou do 30. novembra 2011 na adresu:

European Commission Directorate-General Justice Unit B1 – Procedural Criminal Law MO59 03/068 B-1049 Brussels Belgicko alebo elektronickou poštou na adresu:

JUST-CRIMINAL-JUSTICE@ec.europa.eu

Vyhlásenie o ochrane osobných údajov

Účel a rozsah spracovania osobných údajov

Komisia zaznamená a ďalej spracuje vaše osobné údaje v rozsahu, ktorý je nevyhnutný na ďalšie spracovanie vášho príspevku do verejnej konzultácie. Takéto nakladanie s osobnými údajmi podlieha nariadeniu (ES) č. 45/2001 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov. Vaše údaje sa zaznamenávajú a ukladajú dovtedy, kým bude potrebné ďalej s vaším príspevkom pracovať. Na účely transparentnosti sa príspevok uverejní spolu s vaším menom a pozíciou vo vašej organizácii , a to najmä na webovej stránke Komisie: http://[...].

Právo na opravu a ochrana osobných údajov:

Pokiaľ žiadate o ďalšie informácie o spracovaní vašich osobných údajov alebo uplatňovaní vašich práv (napr. na prístup k osobným údajom a opravu nepresných alebo neúplných údajov), obráťte sa na: JUST-CRIMINAL-JUSTICE@ec.europa.eu

Máte právo kedykoľvek sa obrátiť na európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov na adrese edps@edps.europa.eu.

PRÍLOHY

Tabuľka 1: počet osôb vo väzniciach v európskej únii v rokoch 2009 – 2010

Štatistika: Počet osôb vo väzniciach v Európskej únii (Zdroj: International Centre for Prison Studies – King's College – University of London dostupné na:

http://www.kcl.ac.uk/depsta/law/research/icps/worldbrief/?search=europe&x=Europe

a Eurostat – Statistics in Focus – 58/2010)

program Trestná justícia (JPEN) | „Štúdia týkajúca sa pozbavenia osobnej slobody v EÚ“ „Pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní v Európskej únii“ | JPEN financuje projekty súvisiace s trestnou justíciou. „Štúdia o pozbavení osobnej slobody v EÚ“ (Study on detention in the EU) je realizovaná Inštitútom pre medzinárodný výskum politiky v trestnej oblasti (Institute for International Research on Criminal Policy) pri Univerzite v Ghente, Belgicko, a Univerzite v Tilburgu, Holandsko. Ide o empirickú štúdiu založenú na celoeurópskom dotazníku, ktorá sa týka podmienok pozbavenia osobnej slobody v členských štátoch. Skúma podmienky vo väzeniach, dĺžku lehôt pozbavenia osobnej slobody, ustanovenia predčasného prepustenia na slobodu, zdravie väzňov, dodržiavanie poriadku (dodržiavanie medzinárodných štandardov), inšpekcie a monitorovanie a obsahuje aj osobitnú časť venovanú mladistvým. Táto štúdia ma byť uverejnená v lete 2011. Štúdia „Pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní v Európskej únii: analýza minimálnych štandardov pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní a dôvody ich pravidelného preskúmania v členských štátoch EÚ“ (Pre-trial detention in the European Union, An Analysis of Minimum Standards in Pre-trial Detention and the Grounds for Regular Review in the Member States of the EU) vypracovaná univerzitami v Tilburgu, Holandsko, a v Greifswalde, Nemecko. Obsahuje analýzu štatistických údajov a kapitolu venovanú každému členskému štátu EÚ. |

Cesty k začleneniu | Európska konferencia o väzenskom vzdelávaní | Európska komisia vo februári 2010 zorganizovala Európsku konferenciu o väzenskom vzdelávaní – Cesty k začleneniu (Pathways for Inclusion). Jej výsledky boli prínosom pri formovaní spôsobov budúceho vývoja modulov väzenského vzdelávania. |

program Celoživotné vzdelávanie (LLP) a program Mládež v akcii | Iniciatívy zamerané na rehabilitáciu páchateľov trestnej činnosti | Vzdelávanie a odborná príprava sú dôležitou súčasťou účinných stratégii rehabilitácie, rovnako ako opatrenia na zapojenie ohrozených mladých ľudí. K hlavným nástrojom EÚ v tejto oblasti patrí program Celoživotné vzdelávanie (LLP) a program Mládež v akcii. Iniciatívy konkrétne zamerané na rehabilitáciu páchateľov trestnej činnosti predstavujú viac ako 100 grantov v celkovom objeme 12 mil. EUR. |

Európsky sociálny fond | Podporuje opätovné začlenenie bývalých páchateľov trestnej činnosti do zamestnania a spoločnosti | Európsky sociálny fond podporuje profesijné aj spoločenské opätovné začlenenie bývalých páchateľov trestnej činnosti. Panuje všeobecná zhoda, že najdôležitejším činiteľom pôsobiacim na obmedzenie opätovného páchania trestnej činnosti je, že páchateľ má po prepustení zabezpečenú prácu. Približne 10 mld. EUR na obdobie rokov 2007 – 2013 je vyčlenených na opatrenia podporujúce sociálne začlenenie najviac znevýhodnených skupín, medzi ktoré patria väzni a bývalí páchatelia trestnej činnosti. |

Iniciatíva Spoločenstva EQUAL atď. | Zameriava sa na zvýšenie zamestnateľnosti bývalých páchateľov trestnej činnosti | Iniciatíva Spoločenstva EQUAL sa zameriava na zvýšenie zamestnateľnosti bývalých páchateľov trestnej činnosti Bola vytvorená Vzdelávacia sieť pre opätovné začlenenie bývalých páchateľov trestnej činnosti, do ktorej je zapojených 11 členských štátov a ktorá má k dispozícii prostriedky do začiatku roka 2012. Štrukturálne fondy sa využívajú vo viacerých programoch s cieľom poskytovať možnosti odborného vzdelávania v nápravno-výchovných zariadeniach. Patria k nim investície Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) v takých oblastiach, ako sú pracoviská pre kurzy odborného vzdelávania, a dopĺňajú ich opatrenia Európskeho sociálneho fondu vytvorené na poskytovanie pomoci bývalým väzňom pri ich opätovnom začlenení do spoločnosti. |

projekt Peer-to-Peer II | Zameriava sa na obmedzenie zlého zaobchádzania s väzňami v Európe na vnútroštátnej úrovni | Európska komisia, Rada Európy a nedávno vytvorený Trustový fond pre ľudské práva spolufinancujú veľký projekt Peer-to-Peer II, v ktorom je zahrnuté financovanie európskeho projektu národných prevenčných mechanizmov. Celkovým cieľom projektu je na vnútroštátnej úrovni obmedziť zlé zaobchádzanie s väzňami. |

[1] Pod pozbavením osobnej slobody sa v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. a), b), a c) EDĽP rozumie pozbavenie osobnej slobody po spáchaní trestného činu a nie na iný účel (napríklad pozbavenie osobnej slobody migrantov).

[2] Uznesenie o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní (Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2010, s. 1).

[3] Ú. v. EÚ C 115, 4.4.2010, s. 1.

[4] Uznesenie Európskeho parlamentu z 25. novembra 2009 o oznámení Komisie Európskemu parlamentu a Rade – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pre občanov – Štokholmský program, P7_TA(2009)0090.

[5] Písomné vyhlásenie poslancov EP o porušovaní základných práv väznených osôb – 06/2011, 14.2.2011.

[6] Návrhy sa budú týkať práva na tlmočenie a preklad v trestných konaniach (smernica 2010/64/EÚ prijatá v októbri 2010), práva na informácie v trestnom konaní, práva mať k dispozícii právnika, práva komunikovať počas pozbavenia osobnej slobody, práva na ochranu zraniteľných podozrivých a obvinených osôb a práva mať prístup k právnej pomoci.

[7] „Stratégia účinného uplatňovania Charty základných práv Európskou úniou“ – KOM(2010) 573 v konečnom znení.

[8] Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 (Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1).

[9] Pozri správu Komisie o vykonávaní európskeho zatýkacieho rozkazu − KOM(2011) 175 z 11.4.2011.

[10] Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008, s. 27).

[11] Niektoré členské štáty majú ustanovenia o automatickom predčasnom prepustení väzňov, niektoré majú k dispozícii diskrečné mechanizmy, a iné členské štáty kombinujú ustanovenia o diskrečných mechanizmoch a automatickom prepustení na slobodu. Rozdiely tiež existujú v rámci monitorovacích mechanizmov uplatňovaných na páchateľov predčasne prepustených na slobodu, ako aj v možnostiach (alebo iných spôsoboch), ako si môžu väzni zaslúžiť odpustenie trestu na základe práce vykonanej počas pobytu vo väznici. Rozdiely medzi členskými štátmi tiež existujú v spôsobe výkonu trestu odňatia slobody. Niektoré štáty väzňom ukladajú vykonať trest odňatia slobody počas víkendov alebo večerov, zatiaľ čo iné ukladajú každodennú väzbu. Uvedené druhy výkonu trestu naopak neexistujú vo viacerých členských štátoch, ktoré sa spoliehajú na používanie pozbavenia osobnej slobody v jeho „tradičnejšom“ zmysle.

[12] Konečné rozhodnutie o prípustnosti sťažnosti č. 28578/03, Szabó/Švédsko , 27. jún 2006.

[13] Pozri Dirk van Zyl Smit a Sonja Snacken, Principles of European Prison Law and Policy . Penology and Human Rights [Zásady európskeho väzenského práva a väzenskej politiky: penológia a ľudské práva] (OUP, 2009), kapitolu 8 o prepustení (Release).

[14] Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 (Ú. v. EÚ L 337, 16.12.2008, s. 102).

[15] Rámcové rozhodnutie Rady 2009/829/SVV z 23. októbra 2009 (Ú. v. EÚ L 294, 11.11.2009, s. 20).

[16] Pozri zelenú knihu Komisie o prezumpcii neviny – KOM(2006) 174, 26.4.2006.

[17] Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (International Covenant on Civil and Political Rights).

[18] Článok 48 ods. 1 charty, článok 14 ods. 2 ICCPR.

[19] Podobne ako vo väčšine členských štátov sa pojem „pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní“ používa v tejto zelenej knihe v „širokom“ zmysle a zahŕňa všetky uväznené osoby, ktoré neboli ešte právoplatne odsúdené.

[20] Pozri štúdiu „Pre-trial detention in the European Union, An Analysis of Minimum Standards in Pre-trial Detention and the Grounds for Regular Review in the Member States of the EU (Pozbavenie osobnej slobody v predsúdnom konaní v Európskej únii: analýza minimálnych štandardov pozbavenia osobnej slobody v predsúdnom konaní a dôvody ich pravidelného preskúmania v členských štátoch EÚ“ vypracovaná univerzitami v Tilburgu, Holandsko, a v Greifswalde, Nemecko.

[21] Článok 5 ods. 3 EDĽP.

[22] Prijaté výborom ministrov Rady Európy 27. septembra 2006.

[23] Dokument, Štrasburg, 6. jún 2006, PC-CP (2006) 09, „Youth custody and the balance between education and punishment – an international comparison of developments and prospects“ (Strata osobnej slobody u mladistvých a rovnováha medzi vzdelávaním a trestom – medzinárodné porovnanie vývoja a perspektív).

[24] Pozri, medzi inými rozsudky vo veciach Peers/Grécko (19. apríl 2001), Salejmanović/Taliansko (16. júl 2009), Orchowski/Poľsko (22. január 2010).

[25] Pozri tabuľku 2.

[26] Odporúčanie Rady Európy (2006)2 týkajúce sa európskych väzenských pravidiel a štandardných minimálnych pravidiel Organizácie Spojených národov pre zaobchádzanie s väzňami (1995).

[27] Protokol OPCAT ratifikovali k 2. februáru 2011 tieto členské štáty: CY, CZ, DK, EE, FR, DE, LU, MT, NL, PL, RO, SI, ES, SE a UK. Tieto členské štáty protokol OPCAT podpísali: AT, BE, BG, FI, IE, IT a PT.

[28] Údaje týkajúce sa Spojeného kráľovstva sa vykazujú oddelene ako a) Anglicko a Wales, b) Škótsko a c) Severné Írsko v dôsledku existencie troch oddelených jurisdikcií.