[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 5.4.2006

KOM(2006) 156 v konečnom znení

TRETIA SPRÁVA KOMISIE RADE A EURÓPSKEMU PARLAMENTU

o uplatňovaní smerníc 93/96, 90/364, 90/365 o práve na pobyt pre študentov, občanov, ktorí nie sú zárobkovo činní a dôchodcov Únie {SEK(2006) 424}

TRETIA SPRÁVA KOMISIE RADE A EURÓPSKEMU PARLAMENTU

o uplatňovaní smerníc 93/96, 90/364, 90/365 o práve na pobyt pre študentov, občanov, ktorí nie sú zárobkovo činní a dôchodcov Únie

(Text s významom pre EHP)

ÚVOD

Predložením tejto správy si Komisia plní svoju povinnosť podľa článku 4 smernice 90/364[1] o práve na pobyt a podľa smernice 90/365[2] o práve pobytu pre zamestnané osoby a samostatne zárobkovo činné osoby po skončení ich pracovnej činnosti a článku 5 smernice 93/96[3] o práve pobytu študentov , vypracovať správu o uplatňovaní týchto smerníc a predložiť ju Európskemu parlamentu a Rade každé tri roky.

Táto správa má za cieľ opísať najvýznamnejšie smery vývoja pokiaľ ide o uvedené smernice počas obdobia rokov 2003 až 2005 a najvýznamnejšie zmeny v smernici 2004/38[4] z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktorou sa rušia a nahrádzajú uvedené tri smernice s účinnosťou od 30.4.2006.

prínos zo strany judikatúry súdneho dvora

Súdny dvor vyniesol počas referenčného obdobia štyri významné rozsudky týkajúce sa výkladu smerníc.

Súd pripomenul, že právo zdržiavať sa na území členského štátu sa priznáva priamo každému občanovi Únie na základe článku 18 ods. 1 Zmluvy o ES a že občianstvo Únie je považované za základný status štátnych príslušníkov členských štátov umožňujúci osobám v rovnakej situácii požívať rovnosť pred zákonom bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, podliehajúc výnimkám, ktoré sú výslovne stanovené. Zdôraznil tiež potrebu vykladať právo na voľný pohyb vo svetle základných práv, najmä práva na ochranu rodinného života a zásady proporcionality.

Rozsudok zo 7.9.2004 vo veci C-456/02 Michel Trojani v Centre public d'aide sociale de Bruxelles

Súd pripomenul, že právo zdržiavať sa na území členských štátov nie je absolútne, ale priznáva sa v súlade s obmedzeniami a podmienkami Zmluvy a jej vykonávacích predpisov.

Členské štáty síce môžu podmieniť pobyt občana Únie, ktorý nie je zárobkovo činný, dostatočnými prostriedkami, ale takáto osoba môže zároveň využívať zásadu rovnakého zaobchádzania, pokiaľ sa v danom štáte určitý čas legálne zdržiava alebo disponuje povolením na pobyt.

Súd potvrdil, že prijímajúci členský štát je oprávnený považovať osobu odkázanú na sociálnu podporu za takú, ktorá už nespĺňa podmienky pre právo na pobyt. V takých prípadoch môže prijímajúci členský štát, v súlade s obmedzeniami práva Spoločenstva, prijať opatrenia na jej vyhostenie. Využívanie sociálnej podpory však v sebe automaticky nezahŕňa toto opatrenie.

Rozsudok z 19.10.2004 vo veci C-200/02 Kunqian Catherine Zhu and Man Lavette Chen v Secretary of State for the Home Department

Súd rozhodol, že situácia občana Únie, ktorý sa narodil v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom a nevyužil svoje právo na voľný pohyb, nemôže byť postavená na roveň čisto vnútornej situácii, a preto je tento štátny príslušník v prijímajúcom členskom štáte pozbavený práv vyplývajúcich z ustanovení práva Spoločenstva o slobode pohybu.

Súd potom rozhodol, že spôsobilosť byť nositeľom práv na slobodu pohybu a pobytu zaručených Zmluvou a sekundárnym právom, nie je možné u dotknutej osoby podmieňovať dosiahnutím veku, ktorý je podmienkou nadobudnutia právnej spôsobilosti osobne tieto práva uplatňovať.

Súd uznal, že smernica 90/364 nestanovuje žiadne požiadavky pokiaľ ide o pôvod nevyhnutných dostatočných prostriedkov a zamietol všetky námietky v tom zmysle, že podmienka existencie dostatočných prostriedkov znamená, že dotknutá osoba musí vlastniť tieto prostriedky osobne a nesmie za týmto účelom použiť prostriedky sprevádzajúceho rodinného príslušníka. Takýto výklad by k podmienke formulovanej v smernici doplnil požiadavku týkajúcu sa pôvodu prostriedkov, ktorá, hoci nie je nevyhnutná pre dosiahnutie cieľa ochrany verejných financií, predstavovala by neprimeraný zásah do výkonu základného práva na voľný pohyb a pobyt.

Súd pripustil, že zamietnutie možnosti, aby sa rodič, či už ako občan Únie alebo štátny príslušník nečlenského štátu, ktorý má zverené do opatery dieťa a ktorému článok 18 Zmluvy o ES a smernica 90/364 priznávajú právo na pobyt, zdržiaval s týmto dieťaťom v prijímajúcom členskom štáte, by pre právo pobytu dieťaťa znamenalo pozbavenie akéhokoľvek jeho praktického účinku a dospel k záveru, že výkon práva na pobyt dieťaťa v sebe nevyhnutne zahŕňa oprávnenie dieťaťa byť sprevádzané osobou, ktorá je jeho skutočným opatrovníkom.

Rozsudok z 15.3.2005 vo veci C-209/03 The Queen (na návrh Danyho Bidara) v London Borough of Ealing and Secretary of State for Education and Skills

Súd zmenil svoje stanovisko, ktoré predtým vyjadril v rozsudkoch Lair (39/86) a Brown (197/86) a dospel k záveru, že pomoc pri úhrade životných nákladov študentov patrí do oblasti pôsobnosti Zmluvy na účely článku 12 Zmluvy o ES.

Súd uznal, že študenti, ktorí odchádzajú do iného členského štát za účelom štúdia a požívajú pri tom právo na pobyt podľa smernice 93/96, sa nemôžu na základe tejto smernice dovolávať žiadneho práva na úhradu životných nákladov. Smernica 93/96 však nebráni štátnemu príslušníkovi členského štátu, ktorý sa na základe článku 18 Zmluvy o ES a smernice 90/364 legálne zdržiava na území iného členského štátu, kde zamýšľa začať štúdium alebo v ňom pokračovať, aby sa počas tohto pobytu spoliehal na zásadu rovnakého zaobchádzania.

Súd tiež rozhodol, že je legitímne, aby členský štát poskytoval pomoc len tým študentom, ktorí preukázali určitý stupeň integrácie do spoločnosti tohto štátu a môže požadovať, aby sa tam študent zdržiaval určitú dobu.

Súd dospel k záveru, že článok 12 Zmluvy o ES sa musí vykladať tak, že pôsobí proti vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré neumožňujú štátnemu príslušníkovi iného členského štátu využívať právo na úhradu študentských životných nákladov, hoci sa legálne zdržiava v prijímajúcom členskom štáte, získal tam podstatnú časť svojho stredoškolského vzdelania, a tým si vybudoval skutočné väzby so spoločnosťou tohto štátu.

Spojené kráľovstvo implementovalo tento rozsudok novelou právnych predpisov o podpore študentov (Student Support Regulations) v Anglicku a Walese, Severnom Írsku a Škótsku prostredníctvom Statutory Instruments 2005 č. 1341 a 2084, Statutory Rule 2005 č. 323 a Scottish Statutory Instrument 2005 č. 341.

Rozsudok zo 14.4.2005 vo veci C-157/03 Komisia v Španielsko

Komisia podala na Súd žalobu proti Španielsku dňa 7.3.2003. Súd zopakoval, že podmienky, ktorých splnenie je možné vyžadovať pre vydanie povolenia na pobyt, sú stanovené v príslušných smerniciach a taxatívne vymedzené. Členské štáty musia bezodkladne udeliť vstupné víza rodinným príslušníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi niektorých tretích štátov, pokiaľ možno v mieste vstupu. Súd zistil, že do španielskych právnych noriem, ktoré vyžadujú, aby títo štátni príslušníci získali pre vydanie povolenia na pobyt najskôr pobytové víza na účel zlúčenia rodiny, sa nesprávne transponovala smernica 90/365 a sú s ňou inter alia v rozpore.

Súd zdôraznil, že smernica 64/221 stanovuje, že samotné členské štáty musia rozhodnúť, či vydajú povolenie na pobyt čo najskôr, v každom prípade však do šiestich mesiacov odo dňa predloženia žiadosti. Rozhodol, že nevydaním povolenia na pobyt v stanovenej lehote, Španielsko nesplnilo svoju povinnosť podľa smernice 64/221.

činnosť komisie ako strážkyne práva spoločenstva

Doklady vyžadované od občanov Únie pri vstupe alebo vycestovaní z územia členského štátu

Počas referenčného obdobia bolo Komisii zasielaných čoraz viac sťažností, najmä od štátnych príslušníkov pristupujúcich štátov, ktoré sa týkali práv občanov Únie cestujúcich do iných členských štátov. Dňa 10.8.2005 bol všetkým členským štátom zaslaný list o tom, že podľa práva Spoločenstva potvrdeného judikatúrou, by členské štáty mali povoliť všetkým občanom Únie vycestovať zo svojho územia alebo naň vstúpiť len na základe predloženia platného preukazu totožnosti alebo pasu.

Členské štáty preto nesmú svojim orgánom alebo dopravcom uložiť povinnosť žiadať pas namiesto preukazu totožnosti alebo pobytovú kartu, či spiatočný lístok, alebo žiadať, či odporúčať, aby pas alebo preukaz totožnosti boli platné ešte určitý čas po návrate.

Podľa odpovedí, ktoré boli Komisii doručené, sú vnútroštátne predpisy členských štátov v súlade s právom Spoločenstva.

V prípadoch nesprávneho uplatňovania Komisia prijme ďalšie kroky.

Prístup k sociálnym výhodám

Útvary Komisie preskúmavajú sťažnosti ohľadne právnych predpisov dvoch členských štátov a ich postupu pri poskytovaní prepravných zliav pre dôchodcov, ktorí nepoberajú dôchodok z vnútroštátneho dôchodkového systému a tiež ohľadne právnych predpisov ďalšieho členského štátu týkajúcich sa prístupu k sociálnej podpore pre osoby, ktoré nie sú zárobkovo činné.

Konanie o porušení z dôvodu nesplnenia alebo nesprávneho uplatňovania smerníc

Najvýznamnejšie prípady sa týkali týchto problematických oblastí:

Pobytové víza

Po rozsudku zo 14.4.2005 ( pozri bod 2 ) sa Komisia rozhodla dňa 13.12.2005 zaslať Španielsku list s upozornením o porušovaní povinnosti podľa článku 228 Zmluvy o ES. Na základe administratívneho pokynu sa síce prestalo od rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích štátov vyžadovať pobytové vízum, rozsudok Súdu však nemožno považovať za náležite vykonaný, pokiaľ napadnuté ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy nie je formálne zmenené.

Preukazovanie vlastníctva prostriedkov podľa smernice 93/96 a osobitné preukazovanie vlastníctva prostriedkov rodinnými príslušníkmi

Podľa smernice 93/96, ku ktorej Súdny dvor poskytol výklad vo svojej judikatúre, najmä v rozsudkoch z 25.5.2000 vo veci C-424/98 Komisia v. Talianska republika a z 20.9.2001 vo veci C-184/99 Grzelczyck , členské štáty nesmú vyžadovať, aby študenti, ktorí využívajú práva vyplývajúce zo smernice 93/96, poskytovali dôkaz alebo záruku v určitej výške finančných prostriedkov, ale musí im stačiť vyhlásenie alebo rovnocenný dokument podľa výberu študenta, v ktorom sa zaručí, že disponuje dostatočnými prostriedkami pre seba a svojich rodinných príslušníkov.

Komisia sa rozhodla zaslať Taliansku odôvodnené stanovisko dňa 13.12.2005 vzhľadom na výnos prezidenta republiky z 18.1.2002 č. 54, keďže jeho znenie je v rozpore so smernicou 93/96 v tom, že stanovuje, že študenti musia poskytnúť dôkaz o tom, že disponujú dostatočnými prostriedkami a v rozpore s troma smernicami v tom, že od rodinných príslušníkov vyžaduje, aby predložili dôkaz o dostatočných prostriedkoch nezávisle od dôkazu predkladaného občanom Únie.

Dňa 14.12.2004 sa Komisia rozhodla ukončiť konanie o porušení voči Francúzsku. Dňa 19.12.2002 zaslala odôvodnené stanovisko týkajúce sa požiadaviek výnosu č. 94-211 z 11.3.1994 a obežníka z 19.6.1999, podľa ktorých sa študenti musia príslušným orgánom zaručiť, že disponujú určitou výškou finančných prostriedkov a postupu, v rámci ktorého sa od nich vyžaduje dôkaz vo forme výpisu z bankového účtu. Konanie bolo ukončené, keďže Francúzsko prijalo zákon 2003-1119 z 26.11.2003, ktorým sa pre všetkých občanov Únie zrušila povinnosť získať pobytovú kartu a upravili sa napadnuté ustanovenia.

Dňa 30.3.2004 sa Komisia rozhodla ukončiť aj konanie voči Holandsku týkajúce sa nesprávneho uplatňovania vnútroštátnych vykonávacích predpisov, v ktorom príslušné orgány zamietli vydať pobytovú kartu nemeckému študentovi, pretože nepredložil dôkaz vo forme výpisu z bankového účtu. Po zásahu Komisie bola tomuto študentovi pobytová karta vydaná aj bez tohto dôkazu.

Prostriedky a ich trvalý charakter podľa smernice 90/364

Ako už potvrdil rozsudok Chen , smernica 90/364 nestanovuje požiadavky pokiaľ ide o pôvod dostatočných prostriedkov vyžadovaných od občana Únie, ktorý sa domáha svojho práva na pobyt podľa tejto smernice.

Komisia zaslala Holandsku dňa 3.4.2003 odôvodnené stanovisko, inter alia , aj preto, že jeho právne predpisy vyžadujú, aby občania Únie disponovali dostatočnými prostriedkami, ktoré vystačia minimálne na dobu jedného roka a aby tieto prostriedky boli v ich osobnom vlastníctve. Útvary Komisie zvažujú predložiť vec Súdu.

Komisia predložila Súdnemu dvoru žalobu voči Belgicku dňa 30.9.2003 ( vec 408/03 ) pre nesplnenie povinnosti podľa článku 18 Zmluvy o ES a smernice 90/364 tým, že Belgicko podmienilo právo na pobyt občanov Únie osobným vlastníctvom dostatočných prostriedkov. Generálny advokát vo svojom stanovisku zo dňa 25.10.2005 podporil stanovisko Komisie.

Na základe sťažnosti v tejto veci sa voči Belgicku vedie aj druhé konanie o porušení.

Dňa 18.10.2004 Komisia zaslala Luxembursku list s upozornením o porušovaní povinnosti vzhľadom na sťažnosť nemeckej štátnej príslušníčke, ktorej bolo zamietnuté právo na pobyt podľa smernice 90/364 z dôvodu nedostatočných prostriedkov v jej osobnom vlastníctve, hoci jej rodičia, ako aj matka jej snúbenca súhlasili s úhradou jej výdavkov. Odpoveď Luxemburska sa posudzuje.

Dôsledky využívania sociálnej pomoci

Ako už Súd potvrdil vo svojich rozsudkoch Grzelczyck a Trojani , členské štáty môžu mať zato, že osoba, využívajúca práva podľa smerníc 90/364 alebo 93/96, ktorá poberá sociálnu podporu, už viac nespĺňa podmienky práva na pobyt a v medziach ustanovení práva Spoločenstva môžu prijať opatrenia za účelom odobratia povolenia na pobyt alebo jeho neobnovenia. Tieto opatrenia však nesmú automaticky vyplývať z toho, že občan Únie, ktorý je študentom alebo osobou, ktorá nie je zárobkovo činná, využíva pomoc sociálneho systému.

V uvedenom stanovisku adresovanom Holandsku 3.4.2003 Komisia vyjadrila názor, že holandské právne predpisy, na základe ktorých sa automaticky odoprie alebo pozastaví výkon práva na pobyt občanovi Únie, ktorý využíva sociálnu pomoc, sú v rozpore so smernicou 90/364.

Doklady vyžadované pre vydanie pobytovej karty alebo zmenu adresy v nej uvedenej

Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec C-363/89 Roux z 5.2.1991 a vec C-376/89 Giagounidi s z 5.3.1991) sú požiadavky pre vstup a pobyt občanov Únie, ktorí využívajú svoje právo na pobyt pre seba a svojich rodinných príslušníkov, začlenené do príslušných ustanovení práva Spoločenstva a sú taxatívne vymedzené v tom zmysle, že orgány členských štátov smú vyžadovať len tie doklady, ktoré výslovne predpokladajú príslušné predpisy Spoločenstva.

Dňa 18.10.2004 bol Francúzsku zaslaný list s upozornením o porušovaní povinnosti ohľadne požiadaviek, ktoré francúzske orgány ukladajú občanom Únie a ich rodinným príslušníkom na základe obežníka zo 6.12.2000, v rámci ktorých od nich za účelom vydania pobytovej karty vyžadujú predloženie rôznych dokladov preukazujúcich ich občiansky stav a bydlisko a tiež ohľadne sťažnosti na podobné požiadavky pri zmene adresy uvedenej v pobytovej karte. Dňa 12.12.2005 bol zaslaný doplňujúci list s upozornením o porušovaní povinnosti, keďže obežník ešte stále platí, hoci napadnutý postup už bol pozastavený a právne predpisy predpokladajú vydanie pobytovej karty, ak o ňu občan Únie požiada.

Dňa 21.12.2005 bol list s upozornením o porušovaní povinnosti zaslaný aj Španielsku a týkal sa požiadaviek voči britskému dôchodcovi, ktorý v Španielsku trávi viac ako tri mesiace v roku, ale neželá si tam preniesť svoje bydlisko natrvalo, aby podľa nariadenia 1408/71 predložil formulár 121 s cieľom získať v Španielsku pobytovú kartu. Komisia je toho názoru, že takýto postup je v rozpore so smernicou 90/365, ktorá pre získanie pobytovej karty nevyžaduje žiadny osobitný formulár zdravotného poistenia. Je to tiež v rozpore s nariadením 1408/71, ktoré stanovuje, že na prechodný pobyt stačí dôchodcovi formulár 111. Tento formulár od júna 2004 nahrádza európsky preukaz zdravotného poistenia.

Automatický príkaz na opustenie územia v prípade nepredloženia dokladov v stanovenej lehote

V žalobe predloženej Súdnemu dvoru dňa 30.3.2003 vo veci C-408/03 Komisia požiadala súd, aby vyhlásil, že Belgicko nesplnilo povinnosť vyplývajúcu inter alia zo smernice 90/364 tým, že poskytlo možnosť vydať automatický príkaz na opustenie štátu občanom Únie, ktorí v stanovenej lehote nepredložili doklady potrebné na vydanie pobytovej karty.

Diskriminačné pokuty za nezískanie alebo neobnovenie pobytovej karty

Dňa 7.3.2003 Komisia predložila Súdnemu dvoru žalobu voči Španielsku ( vec C-108/03 ) pre nesplnenie povinnosti vyplývajúcej inter alia z článkov 39, 43 a 49 Zmluvy o ES v tom zmysle, že voči občanom Únie, ktorí nie sú občanmi Španielska, sa pokiaľ ide o mieru zavinenia a rozsah pokút za porušenie ustanovení o povolení na pobyt postupuje neprimerane odlišným spôsobom ako voči občanom Španielska, ktorí porovnateľne porušili svoje povinnosti pre získanie alebo obnovenie vnútroštátnych dokladov totožnosti.

Vo svojej odpovedi na návrh, ktorý Komisia predložila Súdu, Španielsko uviedlo, že Komisii oznámilo prijatie kráľovského dekrétu č. 178/2003 zo 14.2.2003, ktorým sa zrušila povinnosť občanov Únie získať pobytovú kartu s výnimkou osôb, ktoré nie sú zárobkovo činné. Dňa 22.7.2003 sa Komisia rozhodla žalobu stiahnuť.

Doklad o trvalom pobyte – diskriminácia na základe štátnej príslušnosti

Dňa 17.6.2003 Komisia predložila Súdnemu dvoru žalobu voči Francúzsku ( vec C-258/03 ) na tom základe, že podľa dekrétu 94/221 zo dňa 11.3.1994 podmienilo vydanie povolenia na trvalý pobyt štátnym príslušníkom iných členských štátov reciprocitou, a tým porušilo svoju povinnosť podľa článku 12 Zmluvy o ES.

Francúzsko zrušilo podmienku reciprocity zákonom 2003-1119 a Komisia sa rozhodla dňa 30.3.2004 žalobu stiahnuť.

Poplatky za pobytovú kartu

Po novele zákona č. 2910/2001 sa Komisia dňa 7.7.2004 rozhodla ukončiť konanie o porušení voči Grécku vo veci poplatkov za pobytové karty, ktoré boli diskriminujúce v porovnaní s poplatkami za grécke doklady totožnosti.

Prehľad transpozičných opatrení v nových členských štátoch

Desať nových členských štátov prijalo svoje transpozičné opatrenia pre vstupom. Posledné vnútroštátne opatrenia boli oznámené Komisii v januári 2005. Počas referenčného obdobia neboli doručené žiadne sťažnosti týkajúce sa uplatňovania smerníc týmito členskými štátmi.

Tabuľka s prehľadom vnútroštátnych transpozičných opatrení je uvedená v prílohe.

Nová smernica 2004/38 – najvýznamnejšie zmeny

Počas referenčného obdobia došlo k jedinej významnejšej zmene, ktorou bolo prijatie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, ktorá predstavuje dôležitý krok vpred vo vývoji práva na voľný pohyb od jednoduchého hospodárskeho práva ku konkrétnemu vyjadreniu skutočného občianstva Únie.

Táto smernica spája acquis Spoločenstva o voľnom pohybe a pobyte spolu s troma smernicami do jediného dokumentu, a tým robí toto právo viac transparentným a zjednodušuje jeho uplatňovanie pre občanov Únie, ako aj pre príslušné vnútroštátne orgány členských štátov.

Termín pre transpozíciu je 30.4.2006.

Hlavné zmeny, ktoré smernica prináša, sú tieto:

- rozširuje právo občanov Únie na zlúčenie rodiny aj na registrovaných partnerov a priznáva nové práva rodinným príslušníkom v prípade smrti občana Únie alebo zrušenia manželstva alebo registrovaného partnerstva.

- uľahčuje právo na voľný pohyb tým, že znižuje formality spojené s jeho výkonom. Občania Únie a ich rodinní príslušníci sa môžu zdržiavať na území až tri mesiace bez akýchkoľvek ďalších podmienok alebo formalít okrem podmienky platného preukazu totožnosti alebo pasu.

- pre pobyt v členskom štáte dlhší ako tri mesiace už občania Únie nebudú musieť získavať povolenie na pobyt; jednoduchá registrácia na príslušnom orgáne bude stačiť, pričom sa bude vyžadovať len v tom prípade, ak to členský štát bude považovať za nevyhnutné. Tieto kroky smerom k znižovaniu byrokratickej záťaže sú v zhode s krokmi, ktoré už niektoré členské štáty prijali s cieľom zrušiť požiadavky na povolenie na pobyt.

Smernica aj naďalej zachováva požiadavku, aby boli občania Únie zárobkovo činní, prípadne u osôb, ktorí nie sú zárobkovo činní, požiadavku disponovania s dostatočnými prostriedkami a komplexným zdravotným poistením, ak majú v úmysle sa zdržiavať v inom členskom štáte.

- významná zmena v smernici sa týka najmä osôb, ktoré nie sú zárobkovo činné, a to v tom smere, že po piatich rokoch neprerušovaného pobytu v prijímajúcom členskom štáte získavajú občania Únie a ich rodinní príslušníci právo na trvalý pobyt bez akýchkoľvek ďalších podmienok. Toto právo je jednoznačným vyjadrením európskeho občianstva.

- smernica výslovne potvrdzuje právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov zdržiavajúcich sa na území prijímajúceho členského štátu v súlade so smernicou na rovnaké zaobchádzanie, aké sa uplatňuje voči štátnym príslušníkom tohto členského štátu.

Z tohto práva sa predpokladajú dve výnimky: prijímajúci členský štát nie je povinný priznať nárok na sociálnu podporu študentom a ďalším osobám, ktoré nie sú zárobkovo činné, počas prvých troch mesiacov a rovnako nie povinný priznať týmto osobám pomoc na živobytie popri štúdiu vo forme grantov alebo pôžičiek pred nadobudnutím práva na pobyt.

- smernica tiež obmedzuje pôsobnosť členských štátov pri ukončovaní práva na pobyt občanom Únie a ich rodinným príslušníkom z dôvodu verejného záujmu, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia a z dôvodov nedodržania podmienok pobytu. Výslovne stanovuje, že vyhostenie nesmie byť automatickým následkom toho, že občan Únie alebo rodinný príslušník využívajú v prijímajúcom členskom štáte sociálnu pomoc.

Smernica zvyšuje ochranu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí získali právo na trvalý pobyt, proti ich vyhosteniu z dôvodov verejného záujmu a verejnej bezpečnosti a obmedzuje možnosť vyhostenia občanov Únie, ktorí sa zdržiavali v členskom štáte počas posledných desiatich rokov alebo ktorí sú maloletí, len na naliehavé dôvody verejnej bezpečnosti.

Posilňuje existujúce procesné záruky proti vyhosteniu a rozširuje ich na prípady vyhostenia z dôvodov nesplnenia podmienok pobytu. S cieľom zaistiť primerané informovanie občanov Únie o ich právach smernica vyžaduje, aby členské štáty informovali občanov o právach, ktoré z nej vyplývajú, najmä prostredníctvom kampaní zameraných na zvyšovanie povedomia. Za týmto účelom Komisia uverejnila na svojich webových stránkach súhrn príslušných právnych predpisov, vrátane porovnania platného acquis a smernice[5].

S cieľom monitorovať transpozíciu do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov a pomáhať im v tom Komisia zvolala dve zasadnutia expertov členských štátov v júni 2005 a v januári 2006.

ZÁVER

Na konci referenčného obdobia, pätnásť rokov po prijatí smerníc o práve na pobyt občanov Únie, ktorí nie sú zárobkovo činní, je ich uplatňovanie v podstate uspokojivé, o čom svedčí aj znižujúci sa počet porušení. Vnútroštátne vykonávacie opatrenia šiestich členských štátov sú však stále predmetom konania o porušení pre nesplnenie povinností alebo nesprávne uplatňovanie, najmä z dôvodu reštriktívneho výkladu smerníc. Počas tohto obdobia boli Komisii doručené sťažnosti, z ktorých mnohé sa dali vyriešiť ešte pred začatím konania o porušení. Systémy, ako napríklad sieť SOLVIT6, EUROPE DIRECT7 a Citizens’ Signpost Service8, neustále slúžili občanom ako nedoceniteľné nástroje, ktoré im pomáhajú pri riešení prípadov vyžadujúcich okamžité riešenia, ktorých dosiahnutie nemožno zaručiť v konaní o porušení z dôvodu rôznych obmedzení, alebo pri získavaní užitočných informácií.

Nová smernica 2004/38 skvalitňuje existujúcu právnu úpravu a poskytuje riešenia pre mnohé špecifické problémy, na ktoré uplatňovanie troch smerníc naráža: poskytuje jednotný, jednoduchý právny nástroj o základnom práve na voľný pohyb a pobyt, prostredníctvom ktorých sa najviac prejavuje občianstvo Únie; uľahčuje výkon práva na pobyt obmedzovaním administratívnych formalít a súvisiacich výdavkov a zavedením trvalého práva na pobyt po piatich rokoch pobytu v prijímajúcom členskom štáte, ktoré bude bezpodmienečné a zároveň zaistí rovnaké zaobchádzanie pre občanov Únie, ktorí nie sú zárobkovo činní a pre ostatných štátnych príslušníkov. Obmedzuje rozsah dôvodov pre vyhostenie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov. Rozsudky Súdu a zapracovanie v nich uvedeného výkladu do smerníc pomôže predchádzať budúcim porušeniam.

Komisia pozorne monitoruje postupy pri transpozícii tejto smernice a jej správna transpozícia do vnútroštátneho práva pre ňu bude najvyššou prioritou.

[1] Ú. v. EÚ L 180, 13.7.1990, s. 26.

[2] Ú. v. EÚ L 180, 13.7.1990, s. 28.

[3] Ú. v. EÚ L 317, 18.12.1993, s. 59.

[4] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29.4.2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktorou sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a rušia sa smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/ES (Ú. v. EÚ L 158 z 30.4.2004, s. 77)

[5] http://europa.eu.int/comm/justice_home/doc_centre/citizenship/movement/doc/free_movement_281004_en.pdf

6 http://europa.eu.int/comm./internal_market/solvit

7 http://europa.eu.int/eurodirect/index_en.htm. Bezplatné telefónne číslo 00 800 67 89 10 11.

8 http://europa.eu.int/citizensrights/signpost/front_end/index_en.htm