[pic] | EURÓPSKA KOMISIA |

Brusel, 9.12.2009

KOM(2009)673 v konečnom znení

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Vykonávanie článku 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Vykonávanie článku 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

ÚVOD

Článok 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako vyplýva zo zmluvy podpísanej v Lisabone 13. decembra 2007[1] (ďalej len „nová zmluva“), umožňuje zákonodarcovi delegovať Komisii právomoc prijímať všeobecne záväzné nelegislatívne akty, ktorými sa dopĺňajú alebo menia určité nepodstatné prvky legislatívneho aktu. Právne akty, ktoré Komisia takto prijíma, sú podľa terminológie novej zmluvy „delegovanými aktmi“ (článok 290 ods. 3).

Na vykonanie tohto ustanovenia nie je potrebné prijatie žiadneho právne záväzného aktu sekundárneho práva; toto ustanovenie je samo o sebe dostačujúce a obsahuje všetky prvky, ktoré zákonodarca potrebuje na vymedzenie rozsahu pôsobnosti, obsahu a podmienok delegovania právomoci v jednotlivých prípadoch. Komisia sa však domnieva, že je užitočné a potrebné určiť všeobecný rámec, v ktorom by toto delegovanie právomocí malo fungovať. Európsky parlament dospel k podobnému záveru, pričom zdôraznil, že tento postup by mal chrániť slobodu zákonodarcu, a navrhol, aby sa inštitúcie dohodli na štandardnom znení delegovania právomocí, ktoré by Komisia mohla pravidelne vkladať do samotných návrhov legislatívnych aktov[2].

Zásady zlepšovania právnej úpravy, ako aj plynulý priebeh medziinštitucionálneho procesu prispievajú k zaujatiu koordinovaného a uceleného prístupu bez toho, aby došlo k spochybneniu slobody, ktorú využívajú Európsky parlament a Rada na stanovenie hraníc a podmienok delegovania právomoci v čase prijímania legislatívneho aktu. Komisia, ktorá je zodpovedná za prípravu a prijímanie delegovaných aktov, ako aj Európsky parlament a Rada, ktorí zodpovedajú za ich kontrolu, by mali uprednostňovať zavedenie čo najjednotnejšieho a najpredvídateľnejšieho systému.

Predmetom tohto oznámenia je predstaviť stanovisko Komisie k rozsahu pôsobnosti delegovaných aktov, k spôsobu stanovenia rámca pre delegovanie právomocí, k pracovným metódam, ktorými sa Komisia bude riadiť pri príprave prijatia delegovaných aktov, a nakoniec aj k podmienkam, za akých by zákonodarca mohol vykonávať kontrolu právomocí zverených Komisii.

ROZSAH PÔSOBNOSTI DELEGOVANÝCH AKTOV

Na stanovenie hraníc v oblasti pôsobnosti článku 290 nestačí len dôkladná analýza pojmov, ktoré autori novej zmluvy zvolili na vymedzenie delegovaných aktov, ale zároveň je potrebné vsadiť toto ustanovenie do príslušného kontextu a venovať pozornosť najmä historickým vzťahom medzi týmto ustanovením a regulačným postupom s kontrolou a vzťahom medzi týmto ustanovením a článkom 291 týkajúcim sa vykonávacích aktov. Právny rámec, ktorým sa nahradí tzv. „komitologický postup“ ustanovený v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, by sa mal v skutočnosti zakladať na týchto dvoch článkoch (290 a 291).

K delegovaniu právomocí v zmysle článku 290 môže dôjsť len v rámci legislatívneho aktu. Na druhej strane nie je dôležité, aby sa tento legislatívny akt prijímal spoločne Európskym parlamentom a Radou. V článku 290 sa totiž vôbec nerozlišuje medzi riadnym legislatívnym postupom (predtým „spolurozhodovanie“) a mimoriadnym legislatívnym postupom.

Vzťahy s regulačným postupom s kontrolou

Vymedzenie delegovaných aktov vyplývajúce z článku 290 ods. 1 je z výhradne štylistického hľadiska veľmi blízke vymedzeniu aktov, ktoré podľa rozhodnutia 1999/468/ES[3] („rozhodnutie o komitológii“) patria do oblasti pôsobnosti regulačného postupu s kontrolou ustanoveného 17. júla 2006 rozhodnutím 2006/512/ES[4]. V obidvoch prípadoch majú príslušné akty všeobecnú pôsobnosť a ich cieľom je zmeniť alebo doplniť niektoré nepodstatné prvky legislatívneho aktu.

Podobnosť kritérií však neznamená, že sa budú vykonávať rovnakým spôsobom; v novom inštitucionálnom kontexte nemusí byť oblasť pôsobnosti delegovaných aktov presnou kópiou oblasti pôsobnosti regulačného postupu s kontrolou. Malo by sa preto predísť akémukoľvek mechanickému kopírovaniu predchádzajúcich prípadov.

Vzťahy s vykonávacími aktmi

Skôr ako sa pojem „delegovaný akt“ samostatne preskúma, musí sa posúdiť vo vzťahu k pojmu „vykonávací akt“ podľa článku 291.

Po prvé je jasné, že tomu istému aktu nie je možné prisúdiť obe pomenovania. Akt patriaci do pôsobnosti článku 290 je podľa vymedzenia vylúčený z oblasti pôsobnosti článku 291 a naopak. Autori novej zmluvy zjavne vypracovali obidva články tak, aby sa navzájom vylučovali. Akty, ktoré z týchto článkov vyplývajú, majú okrem iného rozdielne právne názvy.

Po druhé je potrebné zdôrazniť, že autori novej zmluvy nenavrhli oblasti pôsobnosti oboch článkov rovnakým spôsobom. Pojem „delegovaný akt“ je vymedzený svojím rozsahom a svojimi účinkami, t. j. akt so všeobecnou pôsobnosťou, ktorým sa menia alebo dopĺňajú niektoré nepodstatné prvky, zatiaľ čo pojem „vykonávací akt“, doposiaľ nevymedzený, vyplýva z jeho podstaty, t. j. potreby jednotných vykonávacích podmienok. Tento posun možno vysvetliť veľmi rozdielnou povahou a rozsahom právomocí, ktoré sa Komisii delegujú prostredníctvom oboch týchto ustanovení.

Po nadobudnutí právomoci prijímať delegované akty je Komisia podľa článku 290 oprávnená meniť alebo dopĺňať prácu zákonodarcu. Takéto delegovanie právomoci je vždy dobrovoľné, pričom zákonodarca prevádza svoje vlastné právomoci na Komisiu v záujme efektivity. V rámci systému zavedeného článkom 291 Komisia nevykonáva žiadnu „kvázi legislatívnu“ právomoc; jej právomoc je čisto výkonná. Členské štáty sú prirodzene zodpovedné za vykonávanie právne záväzných aktov Únie, ale v prípade potreby jednotných vykonávacích podmienok Komisia musí uplatňovať svoju výkonnú právomoc. Jej zásah nie je dobrovoľný – v prípade splnenia podmienok článku 291 je dokonca povinný.

Nakoniec sa zdá byť vhodné zdôrazniť skutočnosť, že samotná všeobecná záväznosť právnych aktov prijatých Komisiou nestačí na to, aby sa uprednostnilo uplatňovanie právneho režimu delegovaných aktov na úkor právnych režimov vykonávacích aktov. V článku 291 sa Komisii zároveň umožňuje prijímať vykonávacie opatrenia so všeobecnou záväznosťou. Komisia bude môcť použiť buď individuálne opatrenia alebo akty so všeobecnou záväznosťou na to, aby zaistila jednotný výkon právne záväzného aktu Únie. Na druhej strane, z ustanovení článku 290 jasne vyplýva, že Komisia nebude mať nikdy právo prijať delegovaný akt v súvislosti s opatreniami individuálnej povahy.

Kritériá vykonávania článku 290

Uplatňovanie kritérií vymedzených v článku 290 je úloha, ktorá prináleží len a len zákonodarcovi, pričom sa upresňuje, že tieto kritériá sú kumulatívne: nestačí, aby bol akt všeobecne záväzný, ale je zároveň potrebné, aby menil alebo dopĺňal niektoré nepodstatné prvky legislatívneho nástroja. Neexistencia jednej z týchto dvoch podmienok vylučuje uplatnenie článku 290.

Komisia nezamýšľa interpretovať tieto kritériá abstraktným spôsobom; široká škála opatrení, ktoré v danej situácii prichádzajú do úvahy, vopred vylučuje akúkoľvek klasifikáciu. Komisia má však dve pripomienky.

Komisia sa predovšetkým domnieva, že použitím slovesa „zmeniť“ chceli autori novej zmluvy pokryť hypotetické prípady, v ktorých je Komisia oprávnená na formálnu zmenu základného aktu. Táto formálna zmena sa môže týkať znenia jedného alebo niekoľkých článkov opatrenia alebo znenia prílohy, ktorá je z právneho hľadiska súčasťou legislatívneho nástroja. Nezáleží na tom, že príloha obsahuje vyslovene technické opatrenia; od okamihu, kedy je Komisia oprávnená zmeniť a doplniť prílohu obsahujúcu opatrenie so všeobecnou záväznosťou, je nutné uplatňovať režim delegovaných aktov.

Napokon by Komisia rada zdôraznila dôležitosť, ktorú je potrebné prisúdiť slovesu „dodať“, ktorého zmysel a rozsah nie sú také zrejmé ako význam a rozsah slovesa „zmeniť“.

Komisia sa domnieva, že na to, aby zákonodarca mohol určiť, či opatrenie „dopĺňa“ základný akt, musel by posúdiť, či budúcim opatrením konkrétne dochádza k pridaniu nových nepodstatných noriem, ktoré menia rámec legislatívneho aktu, pričom Komisii ponechávajú priestor na voľnú úvahu. V prípade kladnej odpovede by sa mohlo konštatovať, že opatrenie „dopĺňa“ základný právny akt. Naopak opatrenia, ktorých cieľom je len uplatniť existujúce pravidlá základného právneho aktu, by sa nemali považovať za doplňujúce opatrenia.

Zákonodarca môže úplnými a komplexnými právnymi predpismi upravovať danú oblasť činnosti tak, že Komisiu poverí zaistením ich harmonizovaného vykonávania prostredníctvom vykonávacích aktov; zákonodarca sa tiež môže rozhodnúť, že právnymi predpismi upraví len časť danej oblasti, a Komisii tak ponechá zodpovednosť za doplnenie právnych predpisov prostredníctvom delegovaných aktov.

RÁMEC PRE DELEGOVANIE PRÁVOMOCÍ

Keď zákonodarca zverí Komisii právomoci, je zodpovedný za vymedzenie rámca na ich vykonávanie v každom legislatívnom akte. Podľa článku 290 ods. 1 druhého pododseku novej zmluvy je zákonodarca povinný výslovne vymedziť ciele, obsah, rozsah a trvanie delegovania právomocí. Tento článok takto určuje dva typy vymedzení na delegovanie právomocí: vecné a časové.

Vecné vymedzenie

Delegovanie právomoci musí byť jasné, presné a podrobné. Zákonodarca stanovuje ciele, ktoré prijatie delegovaných aktov umožní dosiahnuť, a prípadne určí aj hranice, ktoré tieto akty nesmú prekročiť.

Takže v prípade, že by zákonodarca chcel Komisiu oprávniť na zmenu prílohy nariadenia, musel by napríklad upresniť, že Komisia môže delegovaným aktom úplne alebo čiastočne zmeniť príslušnú prílohu, ak sú splnené určité podmienky, napr. dosiahnutie vedeckého alebo technického pokroku, náhla udalosť, uplynutie určitej doby atď. Rovnakým spôsobom by sa mohli Komisii uložiť obmedzenia v súvislosti so zmenou prílohy; ak sa príloha týka napríklad určenia kvantitatívnych hodnôt, zákonodarca by mohol Komisii uložiť povinnosť neprekročiť určitú hranicu.

Časové vymedzenie

Podľa článku 290 zákonodarca stanovuje trvanie delegovania právomocí. Komisia sa domnieva, že takáto požiadavka neobmedzuje takzvanú „doložku o ukončení platnosti“, ktorou sa po jej začlenení do legislatívneho aktu automaticky stanovuje časové obdobie, počas ktorého sú právomoci zverené Komisii, čím v skutočnosti núti Komisiu predložiť nový legislatívny návrh, keď lehota stanovená zákonodarcom uplynie. V článku 290 sa predovšetkým vyžaduje, aby boli delegované právomoci jasne a predvídateľne vymedzené; nevyžaduje sa však, aby sa na Komisiu vzťahovali „príliš krátke lehoty“. Zákonodarca musí nájsť tú správnu rovnováhu medzi potrebou stanoviť rámec pre delegované právomoci a potrebou zaručiť plynulosť prijímania právnych aktov, ktoré sú nevyhnutné z hľadiska vykonávania politík Únie. Pravidelne nútiť Komisiu, aby predkladala nové legislatívne návrhy na obnovenie delegovania právomoci, by odporovalo cieľom efektívnosti a rýchlosti, ktoré sú prvotnými dôvodmi delegovania aktov.

Komisia sa domnieva, že by bolo lepšie nezvyšovať pracovnú záťaž inštitúcií zavedením záväzného systému dočasného delegovania právomoci. Delegovanie právomocí by tak v zásade malo byť na dobu neurčitú. Takáto prax by okrem iného bola úplne zlučiteľná so súčasnou situáciou. Zo skúsenosti vyplýva, že zákonodarca si vo všeobecnosti nepraje časovo obmedziť právomoci zverené Komisii, a to aj v prípade, keď Komisiu poverí zodpovednosťou za prijímanie kvázi legislatívnych opatrení.

To však neznamená, že by delegovanie právomocí malo byť nemenné. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa článku 290 ods. 2 písm. a) zákonodarca môže do základného aktu začleniť možnosť zrušenia delegovania právomocí. Z právneho hľadiska má zrušenie rovnaký účinok ako doložka o ukončení platnosti; obe možnosti ukončujú platnosť právomocí, ktoré boli Komisii udelené, pričom bude jej povinnosťou predložiť legislatívny návrh, ak to bude užitočné a nutné. Inými slovami, ak zákonodarca mieni v určitých oblastiach predísť transformácii delegovania právomocí na trvalý mandát, môže si udeliť právomoc zrušiť takéto delegovanie. Tento spôsob môže byť flexibilnejším riešením ako automatická doložka o ukončení platnosti.

To neznamená, že zrušenie by sa mohlo ponímať len ako „náhrada“ doložky o ukončení platnosti. Ako sa vysvetlí ďalej v texte (pozri bod 5.2), zrušenie môže mať aj iné ciele. Je potrebné však pripomenúť, že vďaka tejto výsade má zákonodarca k dispozícii mechanizmus, ktorého účinnosť je porovnateľná s účinnosťou doložky o ukončení platnosti.

V osobitných prípadoch by však mohlo byť vhodné, aby zákonodarca stanovil presný dátum, po ktorom uplynie doba platnosti delegovania právomocí. V takýchto prípadoch a v snahe vyhnúť sa tomu, aby inštitúcie museli riešiť obnovenie delegovania právomocí legislatívnou cestou, je potrebné zriadiť mechanizmus tichého predĺženia podmieneného správou vypracovanou Komisiou, pričom zákonodarca bude mať samozrejme možnosť takémuto automatickému obnoveniu zabrániť.

POSTUP PRIJÍMANIA DELEGOVANÝCH AKTOV

Autonómia Komisie

V článku 290 sa neuvádza žiadne ustanovenie odkazujúce priamo alebo nepriamo na postup prijímania delegovaných aktov. Komisia prijíma akty potrebné na dosiahnutie cieľov stanovených v základnom akte využívajúc právomoci, ktoré jej zákonodarca udelil.

Podľa článku 290 ods. 1 o rámci pre delegovanie právomocí je Komisia povinná rešpektovať vecné a časové vymedzenia, ktoré určitým spôsobom predstavujú základ „mandátu“ udeleného zákonodarcom. Tento prvý odsek má teda vplyv v ranom štádiu, ešte predtým, ako Komisia pristúpi k príprave delegovaného aktu.

Pokiaľ ide o druhý odsek článku 290 v súvislosti s kontrolou, ktorú môže zákonodarca vykonávať, ten sa začína uplatňovať až v neskoršom štádiu, po tom, ako dôjde k využitiu mandátu, a to vo vzťahu buď k samotnému delegovaniu právomocí, ktoré môže byť zrušené, ak zákonodarca usúdi, že je nesprávne využívané, alebo vo vzťahu k delegovaným aktom, voči ktorým môžu byť po ich prijatí vznesené námietky, ktoré zamedzia ich nadobudnutie účinnosti.

Žiadne z týchto dvoch ustanovení však nemá vplyv na postup, v súlade s ktorým Komisia prijíma delegované akty. Z toho vyplýva, že Komisia tu disponuje veľkou autonómiou.

Prípravné práce na prijatie delegovaných aktov

Komisia zamýšľa vykonať prípravné práce, ktoré sú podľa nej potrebné na to, aby sa na jednej strane zaručil úplný súlad medzi delegovanými aktmi a cieľmi stanovenými v základnom akte, a to z technického aj právneho hľadiska, a na druhej strane aby sa z politického a inštitucionálneho hľadiska splnili všetky predpoklady na to, aby sa predišlo vzneseniu námietok zo strany Európskeho parlamentu alebo Rady.

Zámerom Komisie je systematicky sa radiť s odborníkmi z vnútroštátnych orgánov všetkých členských štátov, zodpovedných za vykonávanie delegovaných aktov po ich prijatí, s výnimkou prípadov, v rámci ktorých si tieto prípravné práce nevyžadujú nový znalecký posudok. Tieto konzultácie sa uskutočnia včas, aby mali odborníci dostatočný priestor na poskytnutie Komisii užitočných a vhodných pripomienok. Komisia môže na tento účel zostaviť expertné skupiny[5] alebo využiť už existujúce skupiny.

Týmto prácam, ktoré umožňujú vytvoriť technický plán pre efektívne partnerstvo s odborníkmi z vnútroštátnych orgánov, Komisia pripisuje veľký význam. Je potrebné však upresniť, že v rámci rozhodovacieho procesu budú mať títo odborníci skôr poradnú ako inštitucionálnu funkciu. Po ukončení konzultácií ich bude Komisia bude informovať o záveroch, ktoré budú podľa jej názoru vyplývať z diskusií, o svojich predbežných stanoviskách a o ďalšom postupe.

Okrem toho sa Komisia zaviazala, že pri vypracovávaní návrhov delegovaných aktov v špecifickej oblasti finančných služieb bude pokračovať v konzultáciách s odborníkmi, ktorých vymenovali členské štáty, a to v súlade so zaužívanou praxou (pozri vyhlásenie č. 39 pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu[6]).

Pokiaľ to bude potrebné, Komisia pristúpi aj k realizácii výskumu a analýz, k vypočutiam a konzultáciám, a to formou, ktorá čo najlepšie zodpovedá predmetným oblastiam a stanoveným lehotám.

S cieľom umožniť Európskemu parlamentu a Rade lepšie plánovanie uplatňovania ich výsad v lehote dvoch mesiacov po prijatí delegovaných aktov, ktorú môže Európsky parlament alebo Rada predĺžiť o jeden mesiac, Komisia má v úmysle zaviesť systém „včasného varovania“ (pozri bod 5.3.1). V prípade citlivých spisov bude Komisia dbať aj na to, aby Európskemu parlamentu a Rade poskytla dodatočné informácie o delegovaných aktoch, ktoré zamýšľa prijať.

KONTROLOVANIE DELEGOVANÝCH AKTOV

Všeobecné pripomienky

V článku 290 ods. 2 novej zmluvy sa stanovujú dve podmienky, ktorými zákonodarca môže podmieniť delegovanie právomocí: na jednej strane právo na zrušenie, na druhej strane právo na „vyslovenie pripomienok“, teda právo na vznesenie námietok. Zatiaľ čo námietka je „osobitnou formou cenzúry“ zameranou proti jasne vymedzenému delegovanému aktu, zrušenie je všeobecným a absolútnym odobratím delegovaných právomocí Komisie. Námietku je preto potrebné vnímať ako bežný spôsob kontroly, ktorú zákonodarca vykonáva v prípade všetkých delegovaných aktov, zatiaľ čo zrušenie sa zdá byť výnimočnejším opatrením odôvodneným napríklad novými okolnosťami, ktoré svojou povahou spochybňujú samotný akt delegovania právomoci.

Zákonodarca nie je povinný uplatňovať tieto dve podmienky kumulatívne; sú od seba nezávislé. Zákonodarca by sa tak mohol domnievať, že nie je vždy nutné ustanoviť zrušenie delegovania právomocí, pretože touto výsadou sa v prípade aktu prijímaného riadnym legislatívnym postupom jednej zo zložiek legislatívnej moci priznáva jednostranná právomoc na zamedzenie uplatňovania spoločne prijatého ustanovenia. Rovnakým spôsobom môže byť aj vznesenie námietok ťažko využiteľné, a to najmä v prípade, keď by zákonodarca chcel Komisii zveriť právomoc na prijatie delegovaných aktov v príliš krátkom čase alebo v rámci veľmi prísneho harmonogramu (pozri body 5.2 a 5.3.1).

Aby mohol Európsky parlament uplatňovať kontrolné právomoci, ktoré sa mu priznávajú v Zmluve, rozhodnutia prijíma nadpolovičnou väčšinou hlasov svojich členov a Rada kvalifikovanou väčšinou v súlade s článkom 290 ods. 2 druhého pododseku.

Právo na zrušenie

Právo na zrušenie by mohlo pripadať do úvahy najmä v prípadoch, keď zákonodarca chce mať možnosť kedykoľvek odobrať Komisii zverené právomoci s cieľom zohľadniť nové okolnosti odôvodňujúce legislatívny zásah.

Zákonodarca by tiež mohol chcieť mať právo na zrušenie, ak sa domnieva, že právo na vznesenie námietky je neúčinné alebo nepraktické. Takýto prípad by mohol nastať najmä vtedy, keď je Komisia povinná prijať delegované akty v časových lehotách, ktoré sú nezlučiteľné s uplatnením práva zákonodarcu na vznesenie námietok. Keďže vzhľadom na ich početnosť zákonodarca nemôže vykonávať kontrolu nad každým prijímaným aktom, zachoval by si tak celkovú kontrolu nad delegovaním právomocí prostredníctvom práva na zrušenie.

V prípade ustanovenia práva na zrušenie v legislatívnom akte by jeho uplatňovanie malo byť zdôvodnené príslušným spôsobom a zároveň sprevádzané výmenou informácií medzi inštitúciami. Právne dôsledky by sa tiež mali stanoviť vopred.

Inštitúcia, ktorá chce Komisii odobrať právomoci, by mala takýto krok zdôvodniť, a to z týchto dôvodov. Po prvé by to inštitúcii, ktorá neuplatňovala právo na zrušenie, umožnilo pochopiť dôvody, pre ktoré sa tá druhá inštitúcia rozhodla jednostranne zmeniť základný akt. Okrem toho by to malo preventívnu funkciu: zdôvodnením svojho rozhodnutia by Európsky parlament alebo Rada Komisii jasne vysvetlili, čo by mala alebo nemala robiť, aby sa v budúcnosti zabránilo ďalším zrušeniam.

Inštitúcia, ktorá zrušenie zvažuje, by mala o svojom zámere informovať nielen Komisiu, ale aj inštitúciu, ktorá právo na zrušenie neuplatňuje, aby tak došlo k nadviazaniu interinštitucionálneho dialógu ešte pred prijatím rozhodnutia o zrušení. Ďalej by bolo vhodné, aby inštitúcia, ktorá dáva podnet na zrušenie, výslovne uviedla delegované právomoci, ktorých zrušenie požaduje. Malo by sa ustanoviť, ako má Európsky parlament alebo Rada postupovať, majú v úmysle zrušiť len časť právomocí zverených Komisii, inými slovami malo by sa ustanoviť „čiastočné zrušenie“.

Dôsledky zrušenia by sa mali jasne uviesť v základnom akte. Mohlo by sa napríklad upresniť, že rozhodnutie o zrušení ukončuje delegovanie právomocí, zameraním sa výslovne na delegované právomoci, ktoré sa zrušujú, pričom to nemá dosah na už účinné delegované akty.

Právo na vznesenie námietok

V prípade jeho ustanovenia v legislatívnom akte by právo na vznesenie námietok malo spĺňať určité procedurálne požiadavky: Po prijatí delegovaného aktu Komisia oznámi zákonodarcovi, t. j. Európskemu parlamentu a Rade súčasne, či sa základný akt riadi bežným legislatívnym postupom. To umožní výkon práva na vznesenie námietky, ktoré bude spĺňať funkciu odkladacej podmienky: nadobudnutie účinnosti delegovaného aktu prijatého Komisiou sa pozastaví na dobu stanovenú v legislatívnom akte, počas ktorej bude mať zákonodarca právo na vznesenie námietok.

Okrem toho Komisia prijme všetky potrebné opatrenia, aby delegované akty zverejnila hneď, ako sa prijmú.

Lehoty

Lehota, počas ktorej bude môcť zákonodarca posúdiť delegovaný akt, sa ustanoví v základnom akte. Zákonodarca si tak v jednotlivých prípadoch môže stanoviť dĺžku lehoty, ktorú bude potrebovať. Komisia sa však domnieva, že by sa malo predísť stanovovaniu úplne rozdielnych lehôt v rôznych dotknutých oblastiach, iba ak by to plne odôvodňoval naliehavý charakter plánovaných opatrení, v prípade ktorých by sa stanovili kratšie lehoty, alebo naopak nadmerná komplexita aktov, ktoré je Komisia poverená prijať a v prípade ktor ých by sa mala lehota predĺžiť.

Lehota na vznesenie námietok by začala plynúť od chvíle, kedy Komisia odovzdá prijatý delegovaný akt vo všetkých úradných jazykoch Únie.

Zo skúsenosti s regulačným postupom s kontrolou vyplýva, že trojmesačná lehota, ktorá sa v súčasnosti využíva na uplatnenie práva na vznesenie námietok, je dlhšia, ako je potrebné, pretože Európsky parlament a Rada sú často schopné skôr posúdiť, či by mohol byť príslušný akt problematický. Trojmesačná lehota je tak vo väčšine prípadov iba procesnou lehotou, ktorá odďaľuje nadobudnutie účinnosti aktu a neprináša žiadnu skutočnú pridanú hodnotu.

Komisia preto uprednostňuje systém, v rámci ktorého by bola lehota na vznesenie námietok dvojmesačná, pričom na podnet Európskeho parlamentu alebo Rady by ju bolo možné automaticky predĺžiť o jeden mesiac. Takýto mechanizmus by umožnil zvýšiť účinnosť postupov bez spochybnenia zásady celkovej trojmesačnej lehoty. V osobitných prípadoch, v ktorých sú otázky, v súvislosti s ktorými boli Komisii udelené právomoci, také zložité alebo citlivé, že by Európskemu parlamentu a Rade nepostačovala dvojmesačná lehota na výkon ich práv, bude možno potrebné ustanoviť lehotu troch mesiacov.

Zároveň by sa malo ustanoviť, že obe inštitúcie môžu Komisiu ešte pred uplynutím zákonnej lehoty informovať o nevznesení námietky voči delegovanému aktu, čo umožní okamžité nadobudnutie účinnosti aktu.

Tento štandardný postup nebude zrejme vyhovovať vo všetkých oblastiach činnosti. Niektoré politiky si vyžadujú veľmi rýchle konanie zo strany Komisie, a to i vtedy, keď nejde o naliehavý prípad. Za týchto okolností by zákonodarca mohol byť požiadaný o výrazné skrátenie lehoty na posúdenie alebo dokonca o jej postúpenie, ak má aj právo na zrušenie (pozri bod 5.2).

Odôvodnenie

V článku 290 ZFEÚ sa neuvádzajú dôvody, na základe ktorých môže zákonodarca vzniesť námietky voči delegovanému aktu. Právo na vyjadrenie pripomienok, ktoré je pre zákonodarcu „bežným právnym nástrojom“ kontroly deleg ovania právomocí, by tak malo v zásade patriť do priestoru na voľnú úvahu Európskeho parlamentu a Rady.

V každom prípade inštitúcia, ktorá vznesie námietky, by mala vysvetliť dôvody svojho rozhodnutia, a to formou rozhodnutia Rady alebo vyhlásenia Európskeho parlamentu. Takto sa predíde tomu, aby Komisia pokračovala v činnosti, voči ktorej Európsky parlament a Rada vzniesli námietky. Ak napríklad inštitúcia, ktorá vzniesla námietky, jasne poukáže na konanie, ktorým Komisia prekročila rámec delegovania právomocí, v prípade potreby to Komisii umožní využiť legislatívny postup.

Účinky vznesenia námietok

Delegovaný akt, proti ktorému Európsky parlament alebo Rada vzniesli námietky, nemôže nadobudnúť účinnosť. Komisia má potom možnosť prijať nový, prípadne zmenený a doplnený delegovaný akt, aby zohľadnila vznesené námietky, alebo predložiť legislatívny návrh v súlade so zmluvami v prípade, že by sa námietky týkali prekročenia delegovaných právomocí. Rovnako je možné, že Komisia neprijme žiadne kroky.

Postup pre naliehavé prípady

Komisia sa domnieva, že v určitých prípadoch by mohlo byť prijatie a nadobudnutie účinnosti delegovaného aktu, voči ktorému boli vznesené námietky, mimoriadne naliehavé. Na vrchole finančnej krízy v jeseni roku 2008 bolo napr. nutné čo najrýchlejšie zmeniť a doplniť určité účtovné štandardy. Lehoty pre regulačný postup s kontrolou, ktorý sa v tomto prípade uplatnil, museli byť značne skrátené, aby bolo možné príslušné opatrenia čo najrýchlejšie prijať a implementovať.

Bežné vykonávanie práva na vznesenie námietok preto môže byť nezlučiteľné s naliehavým charakterom danej situácie. Z tohto dôvodu sa Komisia domnieva, že je potrebné zaviesť postup pre naliehavé prípady, ktorý by mohol zákonodarca využívať.

Takýto postup je možné upraviť rôznymi spôsobmi, napr. prísnym obmedzením lehoty na vznesenie námietok na minimum. Delegovaný akt prijatý Komisiou by tak mohol z mimoriadne naliehavých dôvodov nadobudnúť účinnosť osem dní po jeho zaslaní Európskemu parlamentu a Rade. Tento prístup má výhodu v tom, že je jednoduchý a nemení bežný procedurálny postup. Je tu však riziko, že právo zákonodarcu na vznesenie námietok sa tak stane úplne iluzórnym, pretože vznesenie námietok v takej krátkej časovej lehote bude veľmi problematické.

Z tohto dôvodu Komisia odporúča iný prístup, ktorý by jej umožnil prijať, uviesť do účinnosti a okamžite implementovať delegovaný akt, ktorý by však naďalej podliehal právu na vznesenie námietok. Tento akt by sa bezodkladne oznámil zákonodarcovi a implementoval by sa pod podmienkou, že by Európsky parlament alebo Rada nevzniesli námietky v lehote, ktorá by sa mohla stanoviť na šesť týždňov. V prípade vznesenia námietok by sa delegovaný akt prestal implementovať.

ZÁVER

V TOMTO OZNÁMENÍ SA ZOHľADňUJÚ POčIATOčNÉ STRETNUTIA S ÚTVARMI EURÓPSKEHO PARLAMENTU A KONZULTÁCIE S RADOU, KTORÉ SA USKUTOčNILI PRED JEHO PRIJATÍM. KOMISIA SA DOMNIEVA, žE TOTO OZNÁMENIE UMOžNÍ TROM UVEDENÝM INšTITÚCIÁM, ABY DELEGOVANIE PRÁVOMOCÍ ZVERENÉ V RÁMCI čLÁNKU 290 NOVEJ ZMLUVY UPRAVILI čO NAJHARMONICKEJšÍM SPÔSOBOM.

V súlade s myšlienkami vyjadrenými v tomto oznámení Komisia v prílohe tohto oznámenia uvádza niekoľko vzorov článkov uplatniteľných v budúcich legislatívnych aktoch, prostredníctvom ktorých sa jej udelí právomoc prijímať delegované akty.

PRÍLOHA

Vzory

Týmito vzormi sa ustanovuje štandardné znenie článkov základného aktu, v rámci ktorého zákonodarca vymedzí delegovanie právomocí a podmienky, ktorým toto delegovanie podlieha. Tieto vzory sa netýkajú samotných delegovaných aktov. Napriek tomu by Komisia by však chcela už teraz objasniť, že delegované akty budú obsahovať špecifické odôvodnenia vysvetľujúce ich podstatu. Bude ich sprevádzať aj dôvodová správa, v ktorej sa podrobnejšie vysvetlí podstata predmetného aktu a v náležitých prípadoch sa poskytnú informácie o prípravných prácach vykonaných Komisiou.

Odôvodnenie

Komisii by sa mala udeliť právomoc prijímať delegované akty v súlade s článkom 290 zmluvy, pokiaľ ide o […].

Články, ktorými sa delegujú právomoci

(Základný akt zahŕňa jedno alebo niekoľko ustanovení, ktorými sa Komisii udeľujú právomoci. V týchto ustanoveniach sa stanovujú ciele, obsah a rozsah delegovaných právomocí, pričom odkazujú na článok A.)

Článok AVykonávanie delegovania právomocí

1. Právomoc prijímať delegované akty, ako sa uvádza v článkoch [ uviesť článok alebo články, ktorými sa delegujú právomoci ], sa Komisii udeľuje na

Možnosť 1

dobu neurčitú.

Možnosť 2

obdobie [X] rokov po nadobudnutí účinnosti […]. Komisia predloží správu týkajúcu sa delegovaných právomocí najneskôr do [X] mesiacov pred uplynutím obdobia [X] rokov. Delegovanie právomoci sa automaticky predlžuje na rovnako dlhé obdobia s výnimkou prípadov, keď ho Európsky parlament a Rada v súlade s článkom B zrušia.

2. Komisia oznamuje delegovaný akt Európskemu parlamentu a Rade súčasne, a to hneď po jeho prijatí.

3. Právomoc prijímať delegované akty udelená Komisii podlieha podmienkam stanoveným v článkoch [B] [a] [C]. [V mimoriadne naliehavom prípade sa uplatní článok D.][7]

Článok BZrušenie delegovania právomocí

1. Delegovanie právomocí uvedené v článkoch [ uviesť článok alebo články, ktorými sa delegujú právomoci ] môže Európsky parlament alebo Rada zrušiť.

2. Inštitúcia, ktorá začala vnútorný postup s cieľom rozhodnúť, či delegovanie právomocí zrušiť, o tom informuje druhého zákonodarcu a Komisiu najneskôr jeden mesiac pred prijatím konečného rozhodnutia, pričom uvedie nielen delegované právomoci, na ktoré by sa malo zrušenie uplatňovať, ale aj príslušné dôvody tohto zrušenia.

3. Rozhodnutím o zrušení sa ukončuje delegovanie právomocí, ktoré sú bližšie stanovené v tomto rozhodnutí. Účinnosť nadobúda okamžite alebo k neskoršiemu dátumu, ktorý sa upresní. Neovplyvní účinnosť už platných delegovaných aktov. Uverejní sa v Úradnom vestníku Európskej únie .

Článok CNámietky voči delegovaným aktom

1. Európsky parlament a Rada môžu proti delegovanému aktu vzniesť námietky:

Možnosť 1

v lehote dvoch mesiacov odo dňa oznámenia. Na podnet Európskeho parlamentu alebo Rady sa táto lehota predĺži o jeden mesiac.

Možnosť 2

v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia.

2. Ak do uplynutia tejto lehoty Európsky parlament ani Rada nezniesli námietky voči delegovanému aktu alebo ak pred týmto dátumom informovali Komisiu o ich rozhodnutí námietky nevzniesť, delegovaný akt nadobudne účinnosť v deň stanovený v týchto ustanoveniach.

3. Delegovaný akt nenadobúda účinnosť v prípade, že Európsky parlament alebo Rada voči nemu vznesú námietky. Inštitúcia, ktorá námietky voči delegovanému aktu vznesie, uvedie aj dôvody takéhoto kroku.

Článok DPostupy pre naliehavé prípady [8]

1. Delegovaný akt prijatý v rámci postupu pre naliehavé prípady nadobúda účinnosť okamžite a uplatňuje sa pod podmienkou, že sa voči nemu v súlade s odsekom 2 nevznesie námietka. Európskemu parlamentu a Rade sa vysvetlia formou oznámenia dôvody využitia postupu pre naliehavé prípady.

2. Európsky parlament a Rada môžu vzniesť voči delegovanému aktu námietky v lehote [šiestich týždňov] odo dňa oznámenia. V takomto prípade sa akt prestane uplatňovať. Inštitúcia, ktorá vznesie námietky proti delegovanému aktu, vysvetlí dôvody takéhoto konania.

[1] Ú. v. EÚ C 306, 17.12.2007.

[2] Uznesenie Európskeho parlamentu zo 7. mája 2009 o novej úlohe a kompetenciách Európskeho parlamentu pri vykonávaní Lisabonskej zmluvy.

[3] Ú. v. ES L 184, 17.7.1999, s. 23. Konsolidovaná verzia, zmenená a doplnená rozhodnutím 2006/512/ES, uverejnená v Ú. v. EÚ C 255, 21.10.2006, s. 4.

[4] Ú. v. EÚ L 200, 22.7.2006, s. 11.

[5] Rovnako ako v prípade všetkých expertných skupín budú príslušné informácie o takto vytvorených skupinách zverejnené prostredníctvom registra skupín odborníkov.

[6] Ú. v. EÚ L 115, 9.5.2008, s. 350.

[7] Táto posledná veta sa vkladá len do základných aktov, v ktorých sa stanovujú postupy pre naliehavé prípady.

[8] V ustanoveniach odkazujúcich na tento článok sa uvádza jasná zmienka o „mimoriadne naliehavých dôvodoch“.