1.27.

Charakteristickou črtou systému je použitie dvoch typov jednotiek a dvoch spôsobov rozdelenia hospodárstva, ktoré sú navzájom dosť odlišné a slúžia oddeleným analytickým účelom.

Aby sa opísal príjem, výdavky a finančné toky, a súvahy, systém zoskupuje inštitucionálne jednotky do sektorov na základe ich hlavných funkcií, správania a cieľov.

Aby sa opísali procesy výroby a z dôvodov analýzy vstupov-výstupov, systém zoskupuje miestne typy činných jednotiek (miestne KAU) do odvetví na základe typu ich aktivity. Aktivita je charakterizovaná vstupom výrobkov, výrobným procesom a výstupom výrobkov.

1.31.

Systém zaznamenáva dva základné druhy informácií: toky a zásoby. Toky sa týkajú krokov a výsledkov udalostí, ktoré sa uskutočnili v rámci daného časového obdobia, zatiaľ čo zásoby uvádzajú stavy v danom časovom momente.

1.48.

Účet je prostriedkom zaznamenávania daného aspektu hospodárskeho života, použitia zdrojov alebo zmien v aktívach a zmien v pasívach počas účtovného obdobia, alebo zásob aktív a pasív existujúcich na začiatku alebo na konci tohto obdobia.

1.61.

Systém je vytvorený na súslednosti vzájomne prepojených účtov.

Úplná súslednosť účtov pre inštitucionálne jednotky a sektory je zložená z bežných účtov, akumulovaných účtov a súvah.

Bežné účty sa zaoberajú výrobou, tvorbou, distribúciou a redistribúciou príjmov a požitím príjmov vo forme konečnej spotreby. Akumulačné účty pokrývajú zmeny aktív a pasív a zmeny čistej hodnoty (pre každú inštitucionálnu jednotku alebo skupinu jednotiek rozdiel medzi aktívami a pasívami). Súvahy predstavujú zásoby aktív a pasív a čistú hodnotu.

1.62.

Nie je možné predvídať aby bol úplný súbor účtov, vrátane súvah zostavený pre miestne typy činných jednotiek (KAU), pretože tieto subjekty vo všeobecnosti nemôžu vlastniť tovary alebo aktíva vo vlastnom mene, a nemôžu obdržať či predisponovať (rozdeliť) príjem. Súslednosť účtov pre miestne typy činných jednotiek a odvetví je skrátená na prvé bežné účty: účet výroby a účet tvorby príjmu, ktorých vyrovnávacou položkou je prevádzkový prebytok (zisk).

1.63.

Účet tovarov a služieb znázorňuje pre hospodárstvo ako celok, celkové zdroje (výstup a dovozy) a použitia tovarov a služieb (medzispotreba, konečná spotreba, zmeny zásob, tvorba hrubého fixného kapitálu, akvizície po odpočítaní odpredajov cenností, a vývozy).

1.64.

Účet zvyšku sveta pokrýva transakcie medzi rezidenčnými a nerezidenčnými inštitucionálnymi jednotkami a s nimi spojenými zásobami aktív a pasív, ak je to relevantné.

Keďže zvyšok sveta má v účtovnej štruktúre podobnú úlohu ako inštitucionálny sektor, účet zvyšku sveta je založený z pohľadu zvyšku sveta. Zdroje zvyšku sveta sa použitím (výdajom) celkového hospodárstva a naopak. Ak je vyrovnávacia položka pozitívna, znamená to prebytok zvyšku sveta a deficit celkového (národného) hospodárstva, a platí opak, ak je vyrovnávacia položka negatívna.

1.65.

Vyrovnávacia položka je účtovným objektom získaným po odpočítaní celkovej hodnoty vstupov na jednej strane účtu od celkovej hodnoty na strane druhej. Nie je možné merať ho nezávisle od ostatných vstupov; ako odvodený vstup odráža uplatňovanie všeobecných pravidiel účtovníctva pre špecifické vstupy na oboch stranách účtu.

Vyrovnávacie položky nie sú iba prostriedkami zabezpečenie rovnováhy účtov. Obsahujú v sebe značné množstvo informácií a zahŕňajú niektoré z najdôležitejších vstupov (záznamov) na účtoch, ako je možné vidieť z nasledovných príkladov vyrovnávacích položiek: pridaná hodnota, prevádzkový prebytok (zisk), disponibilný príjem, úspory, čistá hodnota poskytnutých pôžičiek/prijatých pôžičiek.

1.66.

Agregáty sú zloženými hodnotami, ktoré merajú výsledok aktivity celého hospodárstva hodnoteného z konkrétneho pohľadu; napríklad z hľadiska výstupu, pridanej hodnoty, disponibilného príjmu, konečnej spotreby, úspor, tvorby kapitálu, atď. Hoci nie je výpočet agregátov jediným ani hlavným účelom systému, tento uznáva ich význam ako súhrnných ukazovateľov a kľúčových mierok pre účely makroekonomických analýz a porovnaní v čase a priestore.

Je možné rozlišovať dva typy agregátov:

1.67.

K užitočnosti celého radu údajov národných účtov sa pridáva ďalší rozmer tým, že sa tieto údaje vypočítavajú na jedného obyvateľa. Pre široké agregáty, akým je HDP alebo národný príjem či konečná spotreba domácností, je spoločným menovateľom celkový počet (rezidentov). Pri rozdelení účtov alebo častí účtov sektoru domácností na subsektory sú taktiež nevyhnutné údaje o počte domácností a počte osôb k nim patriacich v rámci každého subsektora ( 31 ).

1.68.

Rámec vstup-výstup pozostáva z tabuliek ponuky a použitia podľa odvetví, tabuliek spájajúcich tieto tabuľky so sektorovými účtami a symetrických tabuliek podľa homogénnych odborov (výrobkov).

1.69.

Tabuľky ponuky a použitia sú maticami (riadky výrobkov a stĺpce odvetví) znázorňujúcimi rozčlenenie výstupov odvetví podľa typu výrobkov a rozmiestnenie domácich a dovezených tovarov a služieb medzi rôzne priebežné alebo konečné použitia, vrátane vývozov. Tabuľka použitia taktiež znázorňuje podľa odvetví štruktúru výrobných nákladov a vytvorený príjem.

Tabuľky ponuky a použitia sú koordinujúcim rámcom pre všetky tabuľky podľa odvetví a (alebo) podľa výrobkov, ktoré zahŕňajú údaje o pracovných vstupoch, tvorbe hrubého fixného kapitálu, zásobách fixných aktív, podrobných cenových indexoch, a teda podrobne popisujú nákladovú štruktúru, vytvorený príjem, zamestnanosť, produktivitu práce a kapitálovú intenzitu.

1.70.

Je možné spojiť tabuľky ponuky a použitia so sektorovými účtami formou krížovej klasifikácie výstupov, medzispotreby a komponentov pridanej hodnoty podľa sektorov a odvetví.

2.21.

Definícia : Sektor nefinančných korporácií (S.11) pozostáva z inštitucionálnych jednotiek, ktorých distribučné a finančné transakcie sú odlišné od transakcií ich majiteľov, a ktoré sú trhovými výrobcami (pozri odseky 3.31, 3.32 a 3.37), ktorých hlavnou aktivitou je výroba tovarov a poskytovanie nefinančných služieb ( 38 ).

2.22.

Sektor nefinančných korporácií taktiež zahŕňa nefinančné kvázi-korporácie.

2.23.

Pojem „nefinančné korporácie“ označuje všetky subjekty považované za nezávislé právnické osoby, ktoré sú trhovými výrobcami, a ktorých hlavnou aktivitou je výroba tovarov a poskytovanie nefinančných služieb.

Inštitucionálne jednotky týmto pokryté sú nasledovné:

2.24.

Pojem „nefinančné kvázi-korporácie“ označuje všetky subjekty bez nezávislého právneho postavenia, , ktoré sú trhovými výrobcami z rozhodujúcej časti zapojenými do výroby tovarov a poskytovania nefinančných služieb, a spĺňajú podmienky spôsobilosti pre kvázi-korporácie (pozri odsek 2.13 písm. f).

Kvázi korporácie musia viesť úplný súbor účtov a byť prevádzkované tak, ako keby boli korporáciami. De facto vzťah k ich vlastníkovi je vzťah korporácie a akcionára.

Takto sú nefinančné kvázi-korporácie vlastnené domácnosťami, vládnymi jednotkami alebo neziskovými organizáciami zoskupené s nefinančnými korporáciami v sektore nefinančných korporácií.

Existencia úplného súboru účtov, vrátane súvah, nie je postačujúcou podmienkou na to, aby boli trhoví výrobcovia braní ako kvázi-korporácie. Preto spoločnosti a verejní výrobcovia, okrem tých, ktorí sú zahrnutí do odseku 2.23 a, b, c a f a jediní vlastníci - dokonca ak aj vedú úplný súbor účtov - nie sú vo všeobecnosti odlišnými inštitucionálnymi jednotkami, pretože nemajú samostatnosť v rozhodovaní, ich riadenie je pod kontrolou domácností, neziskových organizácií alebo vlády, ktorí ich vlastnia.

2.25.

Sektor nefinančných korporácií taktiež zahŕňa všetky fiktívne rezidenčné jednotky (pozri odsek 2.15), ktoré sú podľa dohovoru brané, ako keby boli kvázi-korporáciami.

2.26.

Kontrola nad korporáciou je vymedzená ako schopnosť určovať všeobecnú politiku korporácie výberom vhodných riaditeľov, ak je to nevyhnutné.

Jediná inštitucionálna jednotka (iná korporácia, domácnosť alebo vládna jednotka) má zabezpečenú kontrolu nad korporáciou tým, že vlastní viac ako polovicu akcií s hlasovacím právom, alebo inak kontroluje viac ako polovicu hlasov akcionárov.

Okrem toho vláda má zabezpečenú kontrolu nad korporáciou následkom zvláštneho legislatívneho výnosu alebo nariadenia, ktoré ju splnomocňuje na určovanie politiky korporácie alebo menovanie riaditeľov.

Aby kontrolovala viac ako polovicu hlasov akcionárov, nemusí inštitucionálna jednotka sama o sebe vlastniť žiadne akcie s hlasovacím právom. Korporácia C môže byť dcérskou spoločnosťou inej korporácie B, v ktorej korporácia A vlastní väčšinu akcií s hlasovacím právom.

Korporácia C sa považuje za dcérsku spoločnosť korporácie B keď: buď korporácia B kontroluje viac ako polovicu hlasov akcionárov v korporácii C alebo korporácia B je akcionárom v C s právom menovania alebo odvolania väčšiny riaditeľov v C.

2.27.

Sektor nefinančných korporácií je rozdelený do troch subsektorov:

2.32.

2.33.

Prostredníctvom procesu finančného sprostredkovania sa presúvajú prostriedky medzi tretími stranami s prebytkom na jednej strane a tými, ktorí majú nedostatok prostriedkov na strane druhej. Finančný sprostredkovateľ nekoná jednoducho iba ako agent (zástupca) týchto inštitucionálnych jednotiek, ale sám sa vystavuje riziku tým, že získava finančné aktíva a preberá na seba pasíva na vlastný účet.

2.34.

V procese finančného sprostredkovania môžu byť zahrnuté všetky kategórie pasív s výnimkou kategórie ostatných záväzkov (AF.7).

Finančné aktíva začlenené do procesu finančného sprostredkovania je možné klasifikovať v ktorejkoľvek kategórii, s výnimkou kategórie technických rezerv poistenia (AF.6) avšak vrátane kategórie ostatných pohľadávok (faktoring). Okrem toho môžu finanční sprostredkovatelia investovať svoje prostriedky do nefinančných aktív vrátane nehnuteľností. Avšak aby boli považovaní za finančných sprostredkovateľov, musia korporácie okrem toho preberať aj záväzky (pasíva) na trhu a transformovať prostriedky. Preto sú korporácie obchodujúce iba s nehnuteľnosťami ( ►M11  NACE Rev. 2 ◄ , ►M11  divíziu 68 ◄ ) vylúčené.

2.35.

Primárna funkcia poisťovacích korporácií a penzijných fondov spočíva v zdieľaní rizika. Hlavným záväzkami týchto inštitúcií sú technické rezervy poistenia (AF.6). Proťajškom rezerv sú investície poisťovacích korporácií a penzijných fondov, ktoré preto konajú ako finanční sprostredkovatelia.

2.36.

Podielové fondy primárne preberajú pasíva prostredníctvom emisie akcií (AF.52). Transformujú tieto prostriedky získaním finančných aktív a/alebo nehnuteľností. Podielové fondy sú preto klasifikované ako finanční sprostredkovatelia. Tak ako pri ostatných korporáciách, každá zmena v hodnote ich aktív a pasív, okrem vlastných akcií, je zohľadnená v ich vlastných prostriedkoch (pozri odsek 7.05) pretože sa výška vlastných prostriedkov bežne rovná hodnote akcií podielového fondu, každá zmena v aktívach a pasívach fondu sa odrazí na trhovej hodnote týchto akcií.

Podielové fondy investujúce výhradne do nehnuteľností sa taktiež považujú za finančných sprostredkovateľov.

2.37.

Vo všeobecnosti je finančné sprostredkovanie obmedzené na finančné transakcie na trhu. Inými slovami, získavanie aktív a preberanie pasív sa má realizovať pre širokú verejnosť alebo pre v rámci ne špecifikované a relatívne veľké podskupiny. Ak je aktivita obmedzená na malé skupiny osôb alebo rodín všeobecne, nedochádza k finančnému sprostredkovaniu. Finančné sprostredkovanie najmä nezahŕňa inštitucionálne jednotky poskytujúce pokladničné služby skupine spoločností. Tieto inštitucionálne jednotky sú umiestnené v sektore podľa prevládajúcej funkcie skupiny spoločností v rámci hospodárskeho územia. Avšak v prípadoch, kde sú inštitucionálne jednotky poskytujúce pokladničné služby predmetom finančného dohľadu, klasifikujú sa podľa dohovoru v sektore finančných korporácií.

2.38.

Výnimky zo všeobecného obmedzenia finančného sprostredkovania len na finančné transakcie na trhu môžu existovať. Príkladmi sú komunálne banky a sporiteľne, ktoré sa významne spoliehajú na danú obec, alebo korporácie finančného leasingu závislé od materskej skupiny spoločností pri získavaní alebo investovaní prostriedkov. Avšak ich požičiavanie alebo prijímanie úspor má byť nezávislé na obci alebo materskej skupine, ak majú byť klasifikované ako finanční sprostredkovatelia.

2.39.

Pridružené finančné služby obsahujú pridružené aktivity na realizáciu transakcií s finančnými aktívami a pasívami alebo na transformáciu či preskupovanie prostriedkov. Podniky pomocných finančných služieb sa nevystavujú riziku získavaním aktív či preberaním pasív. Oni iba napomáhajú finančnému sprostredkovaniu.

2.40.

Inštitucionálne jednotky zahrnuté do sektoru finančných korporácií (S.12) sú nasledovné:

2.41.

Sektor finančných korporácií je rozdelený do piatich subsektorov:

Sektor ostatných menových finančných inštitúcií sa považuje za ekvivalentný so subsektorom ostatných vkladových korporácií tak, ako je tento vymedzený v SNÚ 1993 body 4.88 až 4.94. Zatiaľ čo pojem ostatných menových finančných inštitúcií má za cieľ (pozri odsek 2.48) pokryť tých finančných sprostredkovateľov, prostredníctvom ktorých sa prenášajú dopady menovej politiky centrálnej banky na ostatné subjekty hospodárstva, subsektor ostatných vkladových korporácií je vymedzený v SNÚ 1993 s odkazom na opatrenia pre peniaze všeobecne. Kombinované subsektory S.121 a S.122 sa zhodujú s menovými finančnými inštitúciami pre štatistické účely tak, ako je to vymedzené v Európskom menovom inštitúte (pozri odsek 2.49).

2.42.

S výnimkou subsektora S.121 môže byť každý subsektor ďalej delený na:

Kritériá pre toto ďalšie delenie sú rovnaké, ako pre nefinančné korporácie (pozri odesky 2.26 až 2.31).

2.43.

Holdingové korporácie, ktoré iba kontrolujú a usmerňujú skupinu dcérskych spoločností z rozhodujúcej časti zapojených do finančného sprostredkovateľstva a/alebo pridružených finančných služieb, sú klasifikované v subsektore ostatných finančných sprostredkovateľov s výnimkou poisťovacích korporácií a penzijných fondov (S.123) ( 41 ). Avšak holdingové korporácie, ktoré sú sami o sebe finančnými korporáciami, majú byť umiestnené do subsektorov podľa hlavného typu finančnej aktivity.

2.44.

Neziskové organizácie s právnou subjektivitou slúžiace potrebám finančných korporácií, avšak nezapojené do finančného sprostredkovania a pridružených finančných aktivít, sú klasifikované v subsektore podnikov pomocných finančných služieb (S.124).

2.68.

2.69.

Inštitucionálne jednotky zahrnuté do sektoru S.13 sú nasledovné:

2.70.

Sektor vlády všeobecne je rozdelený do nasledovných subsektorov:

2.75.

2.76.

Sektor domácností zahŕňa:

2.77.

Sektor domácností je ďalej rozdelený do šiestich subsektorov:

2.78.

Domácnosti sú rozdelené do subsektorov podľa najväčších príjmových kategórií (príjem zamestnávateľov, kompenzácie zamestnancom, atď.) domácností ako celku. Ak sa v jednej domácnosti vyskytuje viac ako jeden príjem daného druhu, klasifikácia musí byť založená na celkovom príjme domácnosti v rámci každej kategórie.

2.87.

Pojem : Sektor neziskových organizácií poskytujúcich služby domácnostiam (NISD) (S.15) pozostáva z organizácií s právnou subjektivitou, ktoré slúžia domácnostiam a ktoré sú ostatnými súkromnými netrhovými výrobcami (pozri odsek 3.32). Ich hlavné zdroje okrem zdrojov získaných z občasných predajov, sú získané z dobrovoľných príspevkov v hotovosti alebo v naturáliách od domácností v postavení spotrebiteľov, z platieb realizovaných vládou všeobecne ( 44 ) a z majetkových príjmov.

2.88.

Tam, kde tieto inštitúcie nie sú veľmi významné, nie sú do tohto sektoru zahrnuté, pričom ich transakcie sú zmiešané s transakciami domácností (S.14).

Sektor NISD zahŕňa nasledovné hlavné typy NISD, ktoré poskytujú netrhové tovary a služby domácnostiam:

Sektor S.15 zahŕňa agentúry dobročinnosti, úľavy a pomoci slúžiace nerezidenčným jednotkám a vylučuje subjekty, kde dáva členstvo nárok na vopred určený súbor tovarov a služieb.

2.89.

Pojem : Zvyšok sveta (S.2) je zoskupením jednotiek bez akýchkoľvek charakteristických funkcií alebo zdrojov; pozostáva z nerezidenčných jednotiek ( 45 ), pokiaľ sú tieto zapojené do transakcií s rezidenčnými inštitucionálnymi jednotkami, alebo pokiaľ iné hospodárske prepojenia s rezidenčnými jednotkami. Jeho účty poskytujú celkový pohľad na hospodárske vzťahy spájajúce národné hospodárstvo so zvyškom sveta.

2.90.

Zvyšok sveta nie je sektorom, pre ktorý sa musí viesť úplný súbor účtov, hoci je často vhodné opísať zvyšok sveta tak, ako keby to bol sektor. Sektory sa získavajú rozčlenením celkového hospodárstva tak, aby sa získali homogénnejšie skupiny rezidenčných inštitucionálnych jednotiek, ktoré sú podobné, pokiaľ ide o ich ekonomické správanie, ciele a funkcie. Toto nie je prípad pre sektor zvyšku sveta: tam sú zaznamenané transakcie a ostatné toky nefinančných a finančných korporácií, neziskových organizácií, domácností a vlády všeobecne s nerezidenčnými inštitucionálnymi jednotkami a ostatnými hospodárskymi vzťahmi medzi rezidentmi a nerezidentmi, napr. nároky rezidentov a nerezidentov.

2.91.

Je potrebné poznamenať, že pravidlo podľa ktorého účty zvyšku sveta zahŕňajú iba transakcie realizované medzi rezidenčnými inštitucionálnymi jednotkami a nerezidenčnými jednotkami, podlieha nasledujúcim dvom výnimkám:

2.92.

Sektor zvyšku sveta (S.2) sa ďalej delí na:

2.93.

Nasledujúci prehľad a odseky 2.94 až 2.101 zhrnujú základné zásady klasifikácie výrobných jednotiek do sektorov pri použití štandardnej terminológie na opis hlavných typov inštitúcií.

2.94.

Súkromné a verejné korporácie, ktoré sú trhovými výrobcami, sú klasifikované takto:

2.95.

Družstvá a obchodné spoločnosti s právnou subjektivitou (právnické osoby), ktoré sú trhovými výrobcami, sú klasifikované takto:

2.96.

Verejní výrobcovia s právnou subjektivitou podľa osobitných právnych predpisov, ktorí sú trhovými výrobcami, sú klasifikovaní takto:

2.97.

Verejní výrobcovia bez právnej subjektivity, ktorí sú trhovými výrobcami, sú klasifikovaní takto:

2.98.

Neziskové organizácie (združenia, nadácie) s právnou subjektivitou sú klasifikované nasledovne:

2.99.

Výhradní majitelia - podniky jednotlivcov a obchodné spoločnosti bez právnej subjektivity, ktoré sú trhovými výrobcami, sú klasifikované nasledovne:

2.100.

Holdingové korporácie (t. j. korporácie , ktoré usmerňujú skupinu spoločností) sú klasifikované nasledovne:

2.101.

Tabuľka 2.3 znázorňuje v schematickej forme rôzne prípady vymenované vyššie v texte.

2.106.

Pojem : Miestny typ činnej jednotky (miestna KAU) je súčasťou KAU, ktorá zodpovedá miestnej jednotke ( 47 ). KAU združuje všetky súčasti inštitucionálnej jednotky vo svojom postavení výrobcu prispievajúceho k realizácii aktivity na úrovni triedy (štyri číslice) ►M11  NACE Rev. 2 ◄ a zodpovedá jednej alebo viacerým operačným subdivíziám inštitucionálnej jednotky. Informačný systém inštitucionálnej jednotky musí byť schopný uviesť alebo vypočítať pre každú miestnu KAU aspoň hodnotu výroby, medzispotreby, kompenzácií zamestnancom, prevádzkový prebytok, zamestnanosť a hrubú tvorbu fixného kapitálu.

Miestna jednotka je inštitucionálnou jednotkou produkujúcou tovary alebo služby alebo ich časť, a to na geograficky identifikovanom mieste.

Miestna KAU môže zodpovedať inštitucionálnej jednotke ako výrobca alebo jeho súčasť; na druhej strane nemôže nikdy patriť do dvoch rozdielnych inštitucionálnych jednotiek.

2.107.

Ak obsahuje inštitucionálna jednotka produkujúca tovary a služby hlavnú aktivitu a tiež aj jednu alebo niekoľko sekundárnych aktivít, má byť ďalej rozdelená na rovnaký počet KAU, a sekundárne aktivity majú byť klasifikované pod položkami odlišnými od hlavnej aktivity. Na druhej strane pridružené aktivity nie sú oddelené od hlavnej alebo sekundárnych aktivít. Avšak KAU spadajúce pod konkrétnu položku systému klasifikácie môže produkovať výrobky mimo homogénnej skupiny z dôvodu sekundárnych aktivít s nimi spojených, ktoré nie je možné oddelene identifikovať z dostupných účtovných podkladov. Takto KAU môže realizovať jednu alebo viacero sekundárnych aktivít.

2.108.

Odvetvia obsahujú tak miestne KAU produkujúce trhové tovary a služby a miestne KAU produkujúce netrhové tovary a služby. Podľa pojmy odvetvie pozostáva zo skupiny miestnych KAU zapojených do rovnakého typu výrobnej aktivity bez ohľadu na to, či inštitucionálne jednotky, ku ktorým patria, produkujú trhový alebo netrhový výstup.

2.109.

Odvetvia je možné klasifikovať do troch kategórií:

2.112.

2.113.

Ak inštitucionálna jednotka realizuje výrobu tovarov a poskytovanie služieb vykonávaním hlavnej aktivity a tiež jednej alebo viacerých sekundárnych aktivít, bude táto jednotka rozdelená do rovnakého počtu jednotiek homogénnej výroby. Pridružené aktivity nie sú oddelené od hlavnej aktivity alebo sekundárnych aktivít. Tak ako pri miestnych KAU, môže aj jednotka homogénnej výroby zodpovedať inštitucionálnej jednotke alebo jej časti; na druhej strane, nemôže nikdy patriť do dvoch odlišných inštitucionálnych jednotiek.

2.114.

2.115.

Homogénne odbory sú jednotky vytvorené kvôli ekonomickej analýze. Jednotky homogénnej výroby nie je zvyčajne možné pozorovať priamo; údaje zozberané od jednotiek využívané v štatistických dotazníkoch musia byť preskupené tak, aby tvorili homogénne odbory.

2.116.

Homogénne odbory je možné klasifikovať do troch kategórií:

2.117.

Homogénne odbory produkujúce trhové tovary a služby (trhové odvetvia) a tovary a služby pre vlastné konečné použitie pozostávajú zo všetkých jednotiek homogénnej výroby akéhokoľvek inštitucionálneho sektora, ktoré sú výhradne zapojené do výroby trhových tovarov alebo služieb alebo tovarov a služieb pre vlastné konečné použitie. Výroba trhových tovarov a poskytovanie služieb v rámci vlády všeobecne alebo neziskových inštitucionálnych sektorov (vrátane výroby pre nich samotných) sa považuje za homogénnu výrobu a je klasifikovaná v príslušnom trhovom odbore.

Netrhové homogénne odbory vlády všeobecne, ktoré produkujú netrhové tovary a služby, pozostávajú zo všetkých jednotiek homogénnej výroby v sektore vlády všeobecne, ktoré produkujú netrhové tovary a služby.

Netrhové homogénne odbory neziskových organizácií poskytujúcich služby domácnostiam pozostávajú zo všetkých jednotiek homogénnej výroby v sektore neziskových organizácií poskytujúcich služby domácnostiam, ktoré produkujú netrhové tovary a služby.

3.10.

3.11.

3.12.

Pridružené aktivity môžu byť napr. nákup, predaj, marketing, účtovníctvo, spracovanie údajov, preprava, skladovanie, údržba, služby upratovania a bezpečnostné služby. Podniky môžu mať voliť medzi zapojením do pridružených aktivít alebo nákupom týchto služieb na trhu od špecializovaných výrobcov služieb.

Tvorba kapitálu na vlastný účet sa nepovažuje sa pridruženú aktivitu.

3.13.

Pridružené aktivity sa považujú za nedeliteľnú súčasť hlavnej alebo vedľajšej aktivity, s ktorými sú spájané. Výsledkom je, že:

3.14.

Konkrétne zahrnuté prípady sú:

Avšak tovary a služby vyprodukované a spotrebované v rámci toho istého účtovného obdobia tou istou miestnou KAU nie sú samostatne identifikované. Nie sú preto zaznamenané ako súčasť výstupu alebo medzispotreby tejto miestnej KAU.

3.15.

Ak inštitucionálna jednotka obsahuje viac ako jednu miestnu KAU, výstupom inštitucionálnej jednotky je suma výstupov je miestnych KAU ako súčastí, vrátane výstupov dodaných medzi týmito súčasťami KAU.

3.16.

V ESÚ sa rozlišujú tri typy výstupu:

Rozlíšenie sa taktiež uplatňuje na miestne KAU a inštitucionálne jednotky:

Rozdiel medzi trhom vlastnej konečnej spotreby a ostatnou (mimotrhovou) oblasťou je podstatný, pretože určuje zásady oceňovania, ktoré sa uplatnia na výstup: trhový výstup, výstup produkovaný pre vlastné konečné použitie a celkový výstup trhových výrobcov a výrobcov pre vlastné konečné použitie sa oceňujú v základných cenách, zatiaľ čo celkový výstup ostatných netrhových výrobcov (miestnych KAU) sa oceňujú z nákladovej strany. Celkový výstup inštitucionálnej jednotky je hodnotený ako suma celkových výstupov jej miestnych KAU, a teda závisí tiež na rozlíšení trhu na trh vlastnej konečnej spotreby a ostatnú (mimotrhovú) oblasť (pozri odseky 3.54 až 3.56). Okrem toho sa toto rozlíšenie používa na klasifikovanie inštitucionálnych jednotiek podľa sektorov (pozri odseky 3.27 až 3.37).

Rozlíšenie sa definuje smerom zhora nadol, t. j. najprv sa rozlíšenie definuje pre národné jednotky, potom pre miestne KAU a potom pre ich výstupy. Následkom toho je možné pochopiť presný zmysel rozlíšenia na úrovni výrobku (t. j. vymedzenie pojmu trhového výstupu, výstupu vlastné konečné použitie a iných netrhových výstupov) iba tak, že sa prihliada tiež na črty inštitucionálnej jednotky a miestnej KAU, ktoré tento výstup produkujú.

Po všeobecnej definícii troch typov výstupov a troch typov výrobcov (pozri odseky 3.17 až 3.26) je zhora nadol predstavené rozlíšenie medzi trhom a mimotrhovou oblasťou .

3.17.