Help Print this page 

Summaries of EU Legislation

Title and reference
Rozsudky v manželských a rodičovských veciach - súdna právomoc, uznávanie a výkon (Brusel IIa)

Summaries of EU legislation: direct access to the main summaries page.
Languages and formats available
Multilingual display
Text

Rozsudky v manželských a rodičovských veciach - súdna právomoc, uznávanie a výkon (Brusel IIa)

ZHRNUTIE K DOKUMENTU:

Nariadenie (ES) č. 2201/2003 - súdna právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a rodičovských veciach

SÚHRN

Jednotný právny nástroj, ktorý pomáha medzinárodným párom riešiť spory týkajúce sa rozvodu a zverenia dieťaťa do starostlivosti, zahŕňajúce viacero krajín.

AKÝ JE CIEĽ TOHTO NARIADENIA?

V nariadení sa stanovujú:

pravidlá, podľa ktorých sa určuje súd zodpovedný za riešenie manželských vecí a otázok rodičovskej zodpovednosti v sporoch týkajúcich sa viac ako jednej krajiny;

pravidlá, ktoré uľahčujú uznávanie a výkon rozsudkov z jednej krajiny v druhej krajine;

postup riešenia prípadov, v ktorých rodič unesie dieťa z jednej krajiny EÚ a vezme ho do inej krajiny.

Nariadenie sa netýkazáležitostí rodinného hmotného práva, ktoré je v kompetencii jednotlivých krajín EÚ.

HLAVNÉ BODY

Nariadenie sa vzťahuje na prípady podľa občianskeho práva, ktoré zahŕňajú viac ako jednu krajinu a týkajú sa:

rozvodu;

rozluky;

anulovania manželstva;

akéhokoľvek aspektu rodičovských práv a povinností (napríklad opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom).

Jedným z jeho hlavných cieľov je presadzovať právo dieťaťa na udržiavanie kontaktu s oboma rodičmi, aj keď žijú oddelene alebo v rôznych krajinách EÚ.

Nariadenie sa nevzťahuje na prípady týkajúce sa:

dôvodov na rozvod alebo rozhodného práva vo veciach rozvodu;

otázok spojených s rozvodom, napríklad výživného;

určovania a napádania otcovstva;

rozsudkov o osvojení a súvisiacich prípravných opatrení;

vyhlásenia osvojenia za neplatné alebo jeho zrušenia;

mena a priezviska dieťaťa;

nezávislosti detí od svojich rodičov alebo opatrovníkov;

zvereneckej správy a dedenia;

opatrení prijatých v reakcii na trestné činy spáchané deťmi.

Manželské veci

Otázku súdnej právomoci v manželských veciach neupravuje žiadne všeobecné pravidlo. V nariadení sa na účely určenia krajiny EÚ, ktorej súdy majú právo rozhodnúť vo veci, stanovuje sedem alternatívnych kritérií súdnej právomoci určenej podľa štátnej príslušnosti manželov alebo miesta ich obvyklého pobytu.

Rodičovské práva a povinnosti

Nariadenia sa týka:

opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom;

opatrovníctva, poručníctva alebo podobných právnych dohôd;

určenia a úloh osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za dieťa alebo jeho majetok alebo ktoré dieťa zastupujú alebo mu pomáhajú;

umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa;

opatrení na ochranu dieťaťa týkajúcich sa správy, udržovania alebo nakladania s jeho majetkom.

Takéto záležitosti sú vo všeobecnosti v právomoci súdov v krajine , v ktorej má dieťa obvyklý pobyt. Ak nie je možné určiť, kv ktorej krajine má dieťa obvyklý pobyt (napríklad v prípade utečencov), právomoc automaticky preberá krajina EÚ, v ktorej sa dieťa nachádza.

Únos dieťaťa

V nariadení sa zároveň stanovujú pravidlá, ako riešiť prípady nezákonného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa.

Právomoc konať majú aj naďalej súdy v krajine EÚ, v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom, až kým dieťa nezačne žiť prevažne v inej krajine EÚ.

Uznávanie

Podľa nariadenia musí každá krajina EÚ automaticky uznať rozsudky vydané v inej krajine EÚ v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Uznanie možno odmietnuť, ak napríklad:

uznanie je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom;

písomnosť, ktorou sa začalo konanie, nebola odporcovi doručená včas, aby si mohol zabezpečiť právnu obhajobu (ak bol rozsudok vydaný bez účasti odporcu);

uznanie je nezlučiteľné s iným rozsudkom vydaným v konaní medzi rovnakými účastníkmi.

V prípade rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností uznanie možno odmietnuť aj vtedy, ak:

dieťa nemalo možnosť vyjadriť sa;

na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozsudok zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, pričom rozsudok sa vydal bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa.

Výkon

Rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností vykonateľný v krajine EÚ, v ktorej bol vydaný, môže byť vykonaný v inej krajine EÚ, ak tam bol na návrh zainteresovaného účastníka vyhlásený za vykonateľný. Vyhlásenie sa však nevyžaduje v prípade rozsudkov, ktorými sa udeľujú práva styku, a v prípade rozsudkov o návrate dieťaťa, ktoré boli osvedčené pôvodným sudcom v súlade s týmto nariadením.

Spolupráca ústredných orgánov v prípadoch rodičovských práv a povinností

Každá krajina EÚ určí ústredný orgán (alebo viacero orgánov), ktorých povinnosťou bude:

pomáhať rodičom, ktorí sa snažia o návrat dieťaťa uneseného iným rodičom do inej krajiny EÚ;

podporovať výmenu informácií o vnútroštátnych právnych predpisoch a postupoch;

pomáhať súdom pri ich vzájomnej komunikácii;

pomáhať rodičom alebo opatrovníkom, ktorí sa snažia o uznanie a výkon rozhodnutí;

snažiť sa o riešenie sporov medzi rodičmi a opatrovníkmi alternatívnymi prostriedkami, napríklad mediáciou.

Ústredné orgány sa pravidelne schádzajú ako členovia Európskej justičnej siete v občianskych a obchodných veciach.

Existujúce dohody

Všeobecným pravidlom je, že týmto nariadením sa nahrádzajú existujúce dohody upravujúce rovnaké veci týkajúce sa dvoch alebo viacerých krajín EÚ. Pokiaľ ide o vzťahy medzi krajinami EÚ, má prednosť pred niektorými viacstrannými dohodami:

Haagsky dohovor z roku 1961 (predpis vzťahujúci sa na ochranu maloletých);

Luxemburský dohovor z roku 1967 (uznávanie rozhodnutí o manželstve);

Haagsky dohovor z roku 1970 (uznávanie rozvodov);

Európsky dohovor z roku 1980 (zverenie dieťaťa do starostlivosti);

Haagsky dohovor z roku 1980 (občianskoprávne aspekty medzinárodných únosov detí).

V súvislosti s Haagskym dohovorom z 19. októbra 1996 o rodičovských právach a povinnostiach a opatreniach na ochranu dieťaťa sa nariadenie v plnej miere uplatňuje, ak má dieťa obvyklý pobyt v krajine EÚ.

Výnimky a osobitné ustanovenia

Dánsko nie je účastníkom nariadenia, a preto ním nie je viazané.

Osobitné ustanovenia sa vzťahujú na:

vzťahy Fínska a Švédska s Dánskom, Islandom a Nórskom, pokiaľ ide o uplatňovanie Severského dohovoru o manželstvách zo 6. februára 1931;

vzťahy medzi Svätou stolicou a Portugalskom, Talianskom, Španielskom a Maltou.

Ďalšie informácie:

AKT

Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000

REFERENCIE

Akt

Nadobudnutie účinnosti

Termín transpozície v členských štátoch

Úradný vestník Európskej únie

Nariadenie (ES) č. 2201/2003

1. augusta 2004

-

Ú. v. EÚ L 338, 23.12.2003, s. 1 - 29

Pozmeňujúci(-e) a doplňujúci(-e) akt(-y)

Nadobudnutie účinnosti

Termín transpozície v členských štátoch

Úradný vestník Európskej únie

Nariadenie (ES) č. 2116/2004

3. januára 2005

-

Ú. v. EÚ L 367, 14.12.2004, s. 1 - 2

SÚVISIACE AKTY

Rozhodnutie Rady 2010/405/EÚ z 12. júla 2010, ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 189, 22.7.2010, s. 12 - 13)

Nariadenie Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 343, 29.12.2010, s. 10 - 16)

Rozhodnutie Komisie 2012/714/EÚ z 21. novembra 2012, ktorým sa potvrdzuje účasť Litvy na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 323, 22.11.2012, s. 18 - 19)

Rozhodnutie Komisie 2014/39/EÚ z 27. januára 2014, ktorým sa potvrdzuje účasť Grécka na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 23, 28.1.2014, s. 41 - 42)

Posledná aktualizácia 24.09.2015

Top