Smernice Európskej únie

 

ZHRNUTIE K DOKUMENTU:

Článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie – smernice

AKÝ JE CIEĽ TOHTO ČLÁNKU?

Vymedzujú sa v ňom rozličné typy právnych aktov, ktoré môže Európska únia (EÚ) prijímať, vrátane smerníc.

HLAVNÉ BODY

• Smernice sú súčasťou sekundárneho práva EÚ. Prijímajú ich preto inštitúcie EÚ v súlade so zmluvami. Po prijatí na úrovni EÚ ich transponujú členské štáty EÚ a stanú sa súčasťou práva v členských štátoch.
• Napríklad v smernici 2003/88/ES (pozri súhrn) o organizácii pracovného času sú stanovené povinné obdobia odpočinku a maximálna dĺžka týždenného pracovného času povolená v EÚ.
• Každý členský štát však musí vytvoriť vlastné právne predpisy, v ktorých určí, ako sa tieto pravidlá budú uplatňovať.

Záväzný akt so všeobecnou uplatniteľnosťou

• V článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa uvádza, že smernica je záväzná pre všetky členské štáty, ktorým je určená (jednému, niekoľkým alebo všetkým z nich), a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa právomoc voľby foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
• Smernica sa odlišuje od nariadenia alebo rozhodnutia z týchto dôvodov:
  • na rozdiel od nariadenia, ktoré je priamo uplatniteľné v členských štátoch po nadobudnutí účinnosti, smernica nie je priamo uplatniteľná v členských štátoch EÚ, najskôr sa musí transponovať do vnútroštátneho práva, až potom je uplatniteľná v jednotlivých členských štátoch,
  • na rozdiel od nariadenia má smernica všeobecnú platnosť.

Prijatie

• Smernica sa môže prijímať podľa legislatívneho postupu. Ide vtedy o legislatívny akt prijatý Radou Európskej únie a Európskym parlamentom v rámci riadneho legislatívneho postupu alebo len Radou v rámci mimoriadnych legislatívnych postupov; v takom prípade musí Parlament vyjadriť súhlas alebo s ním musia prebehnúť konzultácie.
• Smernicu možno prijať aj prostredníctvom nelegislatívneho postupu ako v prípade smernice (EÚ) 2017/159, ktorou sa vykonáva dohoda o vykonaní Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o práci v odvetví rybolovu z roku 2007, ktorá je nelegislatívnym aktom.

Povinná transpozícia

• Smernica môže nadobudnúť účinnosť na vnútroštátnej úrovni až po tom, ako členské štáty prijmú právny predpis na jej transpozíciu. Prostredníctvom tohto vnútroštátneho opatrenia sa musia dosiahnuť ciele vymedzené v smernici. Vnútroštátne orgány musia oznámiť tieto opatrenia Európskej komisii.
• Transpozícia sa musí vykonať v lehote stanovenej pri prijatí smernice (zvyčajne do dvoch rokov).
• Ak krajina netransponuje smernicu, Komisia môže začať konanie o porušení a predložiť konanie proti krajine na Súdnom dvore Európskej únie (nevykonanie rozsudku v danej veci môže viesť k novému odsúdeniu, z ktorého môžu vyplynúť pokuty).
• Podľa článku 260 ods. 3, ak členský štát neoznámi opatrenia, ktorými transponoval smernicu, Komisia môže požiadať príslušný členský štát o zaplatenie pokuty.

Maximálna a minimálna harmonizácia

• Je dôležité rozlišovať medzi požiadavkami na minimálnu a maximálnu (alebo úplnú) harmonizáciu v smerniciach.
• V prípade minimálnej harmonizácie sa smernicou stanovujú minimálne kritériá, často na základe skutočnosti, že právne systémy v niektorých krajinách EÚ majú už stanovené vyššie kritériá. V tomto prípade majú členské štáty právo stanoviť vyššie normy ako tie, ktoré sa určujú smernicou.
• V prípade maximálnej harmonizácie musia členské štáty zaviesť pravidlá s minimálnymi a maximálnymi kritériami určenými v smernici.

Ochrana jednotlivcov v prípade nesprávnej alebo nedostatočnej transpozície smerníc

• V zásade smernica nadobúda účinnosť až po jej transponovaní. Súdny dvor sa však domnieva, že netransponovaná smernica môže mať určité priame účinky, ak:
  • sa transpozícia do vnútroštátneho práva neuskutočnila alebo nebola vykonaná správne;
  • sú podmienky smernice nepodmienené a dostatočne jednoznačné a presné;
  • podmienky smernice udeľujú práva jednotlivcom.
• Pokiaľ sú splnené tieto podmienky, jednotlivci sa môžu opierať o smernicu proti členskému štátu na vnútroštátnych súdoch. Jednotlivec však nemôže podať žalobu proti inému jednotlivcovi v súvislosti s priamym účinkom smernice, ak smernica nebola transponovaná (rozsudok vo veci C-41/74 Yvonne van Duyn/Home Office je príkladom vertikálneho priameho účinku* a rozsudok vo veci C-152/84 M. H. Marshall/Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority (Teaching) je príkladom nedostatočného horizontálneho priameho účinku*).
• Súdny dvor za určitých podmienok takisto umožňuje jednotlivcom získať náhradu škody od štátu v súvislosti so smernicami, ktorých transpozícia je nedostatočná alebo oneskorená (napríklad rozsudok vo veci C-6/90 Francovich).

Oneskorenia transpozície

• Aby sa zabezpečilo riadne uplatňovanie práva EÚ v prospech občanov a podnikov, Komisia monitoruje transpozíciu, aby sa uistila, že sa uskutočnila, že je správna a úplná, aby sa dosiahli zamýšľané výsledky, a či sa vykonala v potrebnom termíne.
• EÚ si stanovila cieľ znížiť transpozičný deficit – rozdiel medzi počtom smerníc prijatých EÚ a počtom smerníc, ktoré členské štáty transponovali – na 1 %. Hodnotiaca tabuľka transpozície sa každý rok aktualizuje ako súčasť hodnotiacej tabuľky jednotného trhu a nachádza sa v časti o výkonnosti podľa nástroja správy, kde sú informácie dostupné o EÚ ako celku a sú aj rozdelené podľa jednotlivých členských štátov.

KONTEXT

Ďalšie informácie:

• Právo (webové sídlo Európskej komisie).

HLAVNÉ POJMY

HLAVNÝ DOKUMENT

Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie – Šiesta časť – Inštitucionálne a finančné ustanovenia – Hlava I – Ustanovenia o orgánoch – Kapitola 2 – Právne akty Únie, postupy prijímania a iné ustanovenia – Oddiel 1 – Právne akty Únie – Článok 288 (pôvodný článok 249 ZES) (Ú. v. EÚ C 202, 7.6.2016, s. 171 – 172).

Posledná aktualizácia 16.03.2022