21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/8

1.

Ukladajú článok 19 ZEÚ a tiež články 263, 266 a 267 ZFEÚ, ako aj zásada lojálnej spolupráce (článok 4 ods. 3 ZEÚ), na základe ktorých sú členské štáty a ich príslušné orgány povinné prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby napravili porušenie práva Únie a aby dosiahli súlad s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, najmä ak ide o otázku platnosti aktov orgánov Únie s účinkom erga omnes, povinnosť členských štátov zrušiť alebo príslušným spôsobom zmeniť právny predpis, ktorým sa prebrala smernica, ktorú následne Súdny dvor vyhlásil za neplatnú z dôvodu rozporu s ustanoveniami (porušenia ustanovení) Zmlúv alebo Charty základných práv Európskej únie, a to s cieľom zabezpečiť vykonanie rozsudku Súdneho dvora a týmto spôsobom napraviť porušenie Zmlúv alebo Charty a predísť ďalším porušeniam v budúcnosti?

2.

Má sa v súvislosti s predchádzajúcou otázkou článok 266 ZFEÚ (bývalý článok 233 ZES) vykladať v tom zmysle, že pojem „orgán alebo úrad alebo agentúra“ zahŕňa (v širšom zmysle alebo analogicky) aj členský štát, ktorý do svojho právneho poriadku prebral smernicu, následne vyhlásenú za neplatnú z dôvodu porušenia Zmlúv alebo Charty, alebo možno v takom prípade uplatniť analogicky článok 260 ods. 1 ZFEÚ?

3.

V prípade v zásade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, t. j. ak existuje povinnosť členských štátov prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby napravili porušenie primárneho práva Únie, tým že zrušia alebo príslušným spôsobom zmenia právny predpis, ktorým sa prebrala smernica, ktorú následne Súdny dvor vyhlásil za neplatnú z dôvodu rozporu s Chartou alebo so Zmluvami, vzťahuje sa táto povinnosť aj na vnútroštátne súdy, v tom zmysle, že sú povinné pozastaviť uplatňovanie právneho predpisu, ktorým sa prebrala smernica vyhlásená za neplatnú – v prejednávanej veci ide o smernicu 2006/24/ES (1) –, a to (aspoň pokiaľ ide o časť) porušujúcu Chartu alebo Zmluvy a následne nezohľadniť dôkazy získané na základe týchto aktov (smernice a vnútroštátneho predpisu, ktorým sa smernica prebrala)?

4.

Patrí vnútroštátny predpis, ktorým sa preberá smernica 2006/24, vyhlásená za neplatnú na základe rozsudku Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (2) (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238) z dôvodu porušenia Charty, do rozsahu pôsobnosti práva Únie v súlade s požiadavkou podľa článku 51 ods. 1 Charty, a to z jednoduchého dôvodu, že sa ním preberá smernica 2006/24 nezávisle od následného vyhlásenia neplatnosti uvedenej smernice Súdnym dvorom?

5.

Vzhľadom na skutočnosť, že cieľom prijatia smernice 2006/24, ktorú Súdny dvor vyhlásil následne za neplatnú, bolo vykonať na úrovni EÚ, v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES, harmonizovaný rámec pre uchovávanie údajov poskytovateľmi komunikačných služieb na účel predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov tak, aby neexistovali prekážky vnútorného trhu elektronických komunikácií, zapadá vnútroštátny predpis, ktorým sa preberá smernica 2006/24 do rámca článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, s tým dôsledkom, že patrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie v súlade s požiadavkou podľa článku 51 ods. 1 Charty?

6.

Vzhľadom na skutočnosť, že prípadný odsudzujúci trestný rozsudok vydaný voči štátnemu príslušníkovi členského štátu Únie, ako by tomu bolo v prejednávanej veci, bude nevyhnutne zahŕňať obmedzenie výkonu práv na voľný pohyb, ktoré dotknutej osobe priznáva právo Únie, hoci sú tieto práva v zásade opodstatnené, má sa iba z tohto dôvodu predpokladať, že príslušné trestné konanie celkovo patrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie v súlade s požiadavkou podľa článku 51 ods. 1 Charty?

V prípade, že odpoveď na predchádzajúce otázky v zásade smeruje k uplatniteľnosti Charty v súlade s jej článkom 51 ods. 1:

7.

Je skutočnosť, že údaje uchovávané podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 sú prístupné polícii, ktorá ich môže použiť v priebehu vyšetrovania trestného činu v naliehavých prípadoch a najmä v prípadoch flagrante delicto, a to bez predchádzajúceho povolenia súdu (alebo nezávislého správneho orgánu) poskytnutého v zmysle vopred stanovenými hmotnoprávnych a procesných požiadaviek, v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty?

8.

Vedie prípadný súhlas osoby, ktorej údaje sa nahlasujú, podľa článkov 7, 8 a 52 ods. 1 Charty k tomu, že v priebehu vyšetrovania trestného činu políciou alebo inými, nie výlučne súdnymi orgánmi, ktoré by požiadali o prístup k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 a o ich použitie, najmä ak cieľom predmetného vyšetrovania nie je predchádzať, vyšetriť a stíhať konkrétne určené trestné činy, ktoré vnútroštátny zákonodarca označil za závažné, nie je potrebné predchádzajúce povolenie súdu (alebo nezávislého správneho orgánu) na prístup k týmto údajom a ich použitie poskytnuté v súlade s vopred stanovenými hmotnoprávnymi a procesnými požiadavkami, a to najmä pri zohľadnení skutočnosti, že požadované údaje nevyhnutne zahŕňajú aj údaje tretích osôb (napríklad: volajúci – volaný)?

9.

Je samotný súhlas prokurátora s prístupom k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 a s ich použitím v priebehu vyšetrovania trestného činu v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty, a to v prípade, že v danej veci chýba predchádzajúce povolenie súdu (alebo nezávislého správneho orgánu), ktoré by sa poskytlo v súlade s vopred stanovenými hmotnoprávnymi a procesnými požiadavkami, najmä ak cieľom predmetného vyšetrovania nie je predchádzať, vyšetriť a stíhať konkrétne určené trestné činy, ktoré vnútroštátny zákonodarca označil za závažné?

10.

Predstavuje pojem „závažné trestné činy“ uvedený v článku 1 ods. 1 smernice 2006/24, s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 60 a 61), samostatný pojem práva Európskej únie, a v prípade kladnej odpovede, aký je vecný obsah tohto pojmu, na základe ktorého možno považovať trestný čin za dostatočne závažný na to, aby odôvodnil prístup k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a ich použitie?

11.

Opisujú články 7, 8 a 52 ods. 1 Charty, s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 60 a 61) a bez ohľadu na prípadnú samostatnosť výrazu „závažné trestné činy“ uvedeného v článku 1 ods. 1 smernice 2006/24, všeobecné kritériá, na základe ktorých sa má určitý trestný čin považovať za dostatočne závažný na to, aby odôvodnil prístup k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 a ich použitie a, v prípade kladnej odpovede, aké sú to kritériá?

12.

V prípade v zásade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, spočíva predmetné overenie proporcionality v konečnom dôsledku v posúdení povahy vyšetrovaného trestného činu a) iba Súdnym dvorom alebo b) vnútroštátnym súdom na základe všeobecných kritérií stanovených Súdnym dvorom?

13.

S ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 58 až 68, ako aj výrok), je prístup k uchovávaným údajom a ich použitie v rámci trestného konania na základe všeobecného režimu uchovávania údajov, zavedeného smernicou 2006/24 a/alebo článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58, t. j. režimu spĺňajúceho podmienky stanovené v bodoch 60, 61, 62, 67 a 68 uvedeného rozsudku, nie však podmienky podľa bodov 58, 59, 63 a 64 tohto rozsudku v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty?

[t. j. režim uchovávania, ktorý jednak vyžaduje predchádzajúce povolenie súdu v súlade s vopred stanovenými hmotnoprávnymi a procesnými podmienkami, najmä na účel predchádzania, vyšetrovania a stíhania trestných činov, ktoré vnútroštátny zákonodarca presne určil a vymenoval, pričom ich kvalifikoval ako závažné, a ktorý zabezpečuje účinnú ochranu uchovávaných údajov pred rizikom zneužitia a pred každým neoprávneným prístupom a použitím (pozri body 60, 61, 62, 67 a 68 uvedeného rozsudku), jednak umožňuje uchovávať údaje a) bez rozdielu pre všetky osoby využívajúce elektronické komunikačné služby bez toho, aby v súvislosti s týmito osobami (obžalovanými alebo obvinenými) existoval akýkoľvek dôkaz poukazujúci na súvislosť, hoci vzdialenú medzi týmito osobami a závažným trestným činom predtým, než dôjde ku skutočnosti, vo vzťahu ku ktorej sa od poskytovateľov komunikačných služieb príslušné informácie vyžiadali; b) bez toho, aby sa požadované údaje pred vznikom udalosti, ktorá je predmetom vyšetrovania, museli týkať i) určitého časového obdobia a/alebo určitej zemepisnej oblasti a/alebo určitého okruhu osôb, ktoré by mohli byť nejakým spôsobom zapojené do spáchania závažného trestného činu, alebo ii) osôb, uchovávanie údajov ktorých môže z iných dôvodov prispieť k predchádzaniu, vyšetrovaniu alebo stíhaniu závažných trestných činov; c) po dobu (v prejednávanej veci 12 mesiacov) stanovenú bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom rozlišovalo medzi kategóriami údajov uvedenými v článku 5 predmetnej smernice 2006/24, na základe ich prípadnej použiteľnosti na účely sledovaného cieľa alebo podľa dotknutých osôb (pozri body 58, 59, 63 a 64 citovaného rozsudku)]

14.

V prípade, že odpoveď na predchádzajúcu otázku je v zásade v tom zmysle, že prístup k uvedeným údajom a ich použitie nie je v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty, má vnútroštátny súd neuplatniť vnútroštátny akt, ktorým sa prebrala smernica 2006/24, vyhlásená Súdnym dvorom za neplatnú, alebo akt založený na článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, a to z dôvodu rozporu s Chartou a nemá z tohto dôvodu brať do úvahy údaje uchovávané a nadobudnuté na ich základe?

15.

S ohľadom na smernicu 2006/24, najmä jej odôvodnenie 6, podľa ktorého „Právne… odlišnosti vo vnútroštátnych ustanoveniach o uchovávaní údajov na účely predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov sú prekážkou vnútorného trhu elektronických komunikácií“, na cieľ deklarovaný v článku 1 ods. 1 tejto smernice, ktorým je „zosúladenie ustanovení členských štátov“, ako aj na zvyšné odôvodnenia, najmä odôvodnenia 3, 4, 5, 11 a 21, ako aj s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 2009, Írsko/Parlament a Rada (C-301/06, EU:C:2009:68, body 70 až 72), predstavuje zachovanie zákona, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebrala smernica 2006/24 v platnosti, a to napriek skutočnosti, že Súdny dvor vyhlásil túto smernicu za neplatnú, prekážku vytvorenia a fungovania vnútorného trhu za predpokladu, že nijaký novší predpis práva Únie zatiaľ nenadobudol účinnosť?

16.

Konkrétne, predstavuje zachovanie zákona, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebrala smernica 2006/24 v platnosti napriek skutočnosti, že Súdny dvor vyhlásil túto smernicu za neplatnú, alebo platnosti vnútroštátneho zákona podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, prekážku vytvorenia a fungovania vnútorného trhu, a to iba z dôvodu, že kumulatívne alebo alternatívne platí, že:

17.

V prípade kladnej odpovede na aspoň jednu z predchádzajúcich otázok, má vnútroštátny súd v súlade s právom Únie neuplatniť vnútroštátny akt, ktorým sa prebrala smernica 2006/24, vyhlásená Súdnym dvorom za neplatnú z dôvodu, že bráni vytvoreniu a fungovaniu vnútorného trhu s tým dôsledkom, že nezoberie do úvahy uchovávané údaje, ku ktorým mu bol umožnený prístup na základe smernice 2006/24 alebo vnútroštátneho právneho predpisu prijatého v rámci vykonávania článku 15 ods. 1 smernice 2002/58?