1

Svojím odvolaním Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 18. novembra 2015, Instituto dos Vinhos do Douro e do Porto/ÚHVT – Bruichladdich Distillery (PORT CHARLOTTE) (T‑659/14, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:863), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) z 8. júla 2014 (vec R 946/2013‑4) týkajúce sa konania o vyhlásenie neplatnosti medzi spoločnosťami Instituto dos Vinhos do Douro e do Porto IP a Bruichladdich Distillery Co. Ltd (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Svojím vzájomným odvolaním Instituto dos Vinhos do Douro e do Porto (ďalej len „IVDP“) navrhuje čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku.

3

Článok 8 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1) stanovuje:

„Na základe námietky majiteľa nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ktorý má väčší ako iba miestny dosah, ochranná známka, o ktorej zápis sa žiada, nebude zapísaná, pokiaľ podľa právnych predpisov [Európskej únie] alebo práva členského štátu, ktorým sa spravuje dané označenie:

4

Podľa článku 53 ods. 1 a 2 tohto nariadenia:

„1.   Ochranná známka EÚ sa vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného úradu alebo na základe vzájomného návrhu v konaní o porušení práv:

…

2.   Ochranná známka EÚ sa vyhlási za neplatnú aj na základe návrhu podaného úradu alebo na základe vzájomného návrhu v konaniach o porušení práv, ak používanie takejto ochrannej známky môže byť zakázané podľa iného skoršieho práva podľa právnych predpisov [Európskej únie] alebo vnútroštátneho práva upravujúceho ochranu, najmä:

…

5

Odôvodnenia 27, 28 a 36 nariadenia Rady (ES) č. 479/2008 z 29. apríla 2008 o spoločnej organizácii trhu s vínom, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 1493/1999, (ES) č. 1782/2003, (ES) č. 1290/2005, (ES) č. 3/2008 a zrušujú nariadenia (EHS) č. 2392/86 a (ES) č. 1493/1999 (Ú. v. EÚ L 148, 2008, s. 1), stanovovali:

…

6

Nariadenie Rady (ES) č. 1234/2007 z 22. októbra 2007 o vytvorení spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky (nariadenie o jednotnej spoločnej organizácii trhov) (Ú. v. EÚ L 299, 2007, s. 1), zmenené nariadením Rady (ES) č. 491/2009 z 25. mája 2009 (Ú. v. EÚ L 154, 2009, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1234/2007“), je s prihliadnutím na dátum skutkových okolností prejednávanej veci uplatniteľné na spor. Nariadenie č. 491/2009 zrušilo s účinnosťou od 1. augusta 2009 nariadenie č. 479/2008.

7

Odôvodnenie 3 nariadenia č. 491/2009 stanovuje:

„Súčasne s rokovaniami a prijatím nariadenia [č. 1234/2007] začala Rada rokovania o reforme politiky v sektore vinohradníctva a vinárstva, ktorú finalizovala prijatím nariadenia [č. 479/2008]. Ako je uvedené v nariadení [č. 1234/2007] sa do nariadenia [č. 1234/2007] od začiatku začlenili len tie ustanovenia vzťahujúce sa na sektor vinohradníctva a vinárstva, ktoré samy osebe nepodliehali žiadnym reformám politiky, pričom zásadné ustanovenia, ktoré podliehajú zmenám a doplneniam politiky, by sa do nariadenia [č. 1234/2007] mali začleniť až po ich prijatí. Keďže takéto zásadné ustanovenia sa teraz prijali, sektor vinohradníctva a vinárstva by sa teraz mal úplne začleniť do nariadenia [č. 1234/2007], a to zavedením rozhodnutí o tejto politike prijatých nariadením [č. 479/2008] do nariadenia [č. 1234/2007].“

8

Článok 118b nariadenia č. 1234/2007 s názvom „Vymedzenie pojmov“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Na účely tohto pododdielu sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

9

Článok 118f tohto nariadenia s názvom „Predbežný vnútroštátny postup“ vo svojich odsekoch 1, 6 a 7 stanovuje:

„1.   Žiadosti o ochranu označenia pôvodu alebo zemepisného označenia vín v súlade s článkom 118b s pôvodom v Spoločenstve podliehajú predbežnému vnútroštátnemu postupu v súlade s týmto článkom.

…

6.   Členské štáty prijmú zákony, iné právne predpisy a administratívne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto článkom do 1. augusta 2009.

7.   V prípade, že členský štát nemá žiadne vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa ochrany označení pôvodu a zemepisných označení, môže výhradne prechodne a v súlade s podmienkami v tomto pododdiele udeliť názvu ochranu na vnútroštátnej úrovni s účinnosťou odo dňa podania žiadosti Komisii. Takáto prechodná vnútroštátna ochrana sa končí dňom, keď sa prijme rozhodnutie o zapísaní do registra alebo o zamietnutí podľa tohto pododdielu.“

10

Podľa článku 118i uvedeného nariadenia:

„Na základe informácií, ktoré má Komisia k dispozícii, prijme… rozhodnutie, ktorým prizná ochranu označeniu pôvodu alebo zemepisnému označeniu, ktoré spĺňajú podmienky ustanovené v tomto pododdiele a sú v súlade s právom Spoločenstva, alebo žiadosť zamietne, ak tieto podmienky nie sú splnené.“

11

Článok 118l nariadenia č. 1234/2007 s názvom „Vzťah k ochranným známkam“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ak sa označenie pôvodu alebo zemepisné označenie chráni podľa tohto nariadenia, zápis ochrannej známky, ktorá sa používa v situácii zodpovedajúcej jednej zo situácií uvedených v článku 118m ods. 2 a vzťahuje na produkt, ktorý patrí do jednej z kategórií uvedených v prílohe XIb, do registra sa zamietne, ak sa žiadosť o zápis ochrannej známky do registra podá po dátume predloženia žiadosti o ochranu označenia pôvodu alebo zemepisného označenia Komisii a označenie pôvodu alebo zemepisné označenie je následne chránené.

Platnosť ochranných známok zapísaných do registra v rozpore s prvým pododsekom sa zruší.“

12

Článok 118m tohto nariadenia s názvom „Ochrana“ stanovuje:

„1.   Chránené označenia pôvodu a chránené zemepisné označenia môže používať akýkoľvek hospodársky subjekt, ktorý uvádza na trh víno vyrobené v zhode s príslušnou špecifikáciou produktu.

2.   Chránené označenia pôvodu a chránené zemepisné označenia a vína, v prípade ktorých sa tieto chránené názvy používajú v zhode so špecifikáciou produktu, sa chránia pred:

3.   Chránené označenia pôvodu alebo chránené zemepisné označenia sa v Spoločenstve nestávajú druhovými v zmysle článku 118k ods. 1.

…“

13

Podľa článku 118n uvedeného nariadenia s názvom „Register“:

„Komisia zriadi a následne spravuje verejnosti prístupný elektronický register chránených označení pôvodu a chránených zemepisných označení vín.“

14

Článok 118 s nariadenia č. 1234/2007 s názvom „Existujúce chránené názvy vín“ znie takto:

„1.   Názvy vín, ktoré sú chránené v súlade s článkami 51 a 54 nariadenia [Rady] (ES) č. 1493/1999 [zo 17. mája 1999 o spoločnej organizácii trhu s vínom (Ú. v. ES L 179, 1999, s. 1; Mim. vyd. 03/026, s. 25)] a článkom 28 nariadenia Komisie (ES) č. 753/2002 z 29. apríla 2002, ktorým sa stanovujú určité pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1493/1999, pokiaľ ide o popis, označovanie, prezentáciu a ochranu určitých vinárskych výrobkov [Ú. v. ES L 118, 2002, s. 1; Mim. vyd. 03/035, s. 455], sú automaticky chránené podľa tohto nariadenia. Komisia ich zapíše do registra ustanoveného v článku 118n tohto nariadenia.

2.   Pokiaľ ide o existujúce chránené názvy vín uvedené v odseku 1, členské štáty zašlú Komisii:

3.   Názvy vín uvedené v odseku 1, v prípade ktorých sa informácie uvedené v odseku 2 nepredložia do 31. decembra 2011, strácajú ochranu podľa tohto nariadenia. Komisia vykoná príslušný formálny úkon, ktorým sa takéto názvy odstránia z registra ustanoveného v článku 118n.

4.   Článok 118r sa neuplatňuje, pokiaľ ide o existujúce chránené názvy vín uvedené v odseku 1.

Komisia môže z vlastného podnetu a v súlade s postupom uvedeným v článku 195 ods. 4 do 31. decembra 2014 rozhodnúť o zrušení ochrany existujúcich chránených názvov vín uvedených v odseku 1, ak nespĺňajú podmienky ustanovené v článku 118b.“

15

Podľa článku 120d tohto nariadenia s názvom „Prísnejšie pravidlá ustanovené členskými štátmi“:

„Členské štáty môžu obmedziť alebo vylúčiť využívanie určitých enologických postupov a ustanoviť prísnejšie obmedzenia v prípade vín povolených podľa práva Spoločenstva, ktoré sa vyrábajú na ich území, aby tak prispeli k zachovaniu základných charakteristík vín s chráneným označením pôvodu alebo s chráneným zemepisným označením, ako aj šumivých a likérových vín.

Členské štáty tieto obmedzenia a vylúčenia oznámia Komisii, ktorá ich dá na vedomie ostatným členským štátom.“

16

Dňa 1. augusta 2009 databáza E‑Bacchus nahradila v súlade s článkom 118n nariadenia č. 1234/2007 uverejňovanie zoznamov akostných vín vyrobených vo vymedzených regiónoch (akostné vína psr) v Úradnom vestníku Európskej únie, ako bolo stanovené v článku 54 ods. 5 nariadenia č. 1493/1999. Táto databáza obsahuje chránené označenia pôvodu a chránené zemepisné označenia vín pochádzajúcich z členských štátov podľa nariadenia č. 1234/2007, ako aj označenia pôvodu a zemepisné označenia týkajúce sa vín pochádzajúcich z tretích krajín, ktoré sú chránené podľa bilaterálnych dohôd medzi Európskou úniou a týmito tretími krajinami.

17

V bodoch 1 až 15 napadnutého rozsudku sú okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie zhrnuté takto:

18

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. septembra 2014 IVDP podala žalobu o zrušenie sporného rozhodnutia.

19

Na podporu svojej žaloby IVDP uviedla šesť žalobných dôvodov, z toho jeden skutkový dôvod a päť právnych dôvodov.

20

Na účely tohto odvolania je relevantný tretí žalobný dôvod založený na tom, že odvolací senát sa nesprávne domnieval, že ochrana označení pôvodu vín je upravená výlučne nariadením č. 1234/2007, a nie aj vnútroštátnym právom, prvá časť štvrtého žalobného dôvodu založená na porušení článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 8 ods. 4 toho istého nariadenia, keďže odvolací senát neuplatnil relevantné pravidlá portugalského práva, a druhá časť štvrtého žalobného dôvodu založená na porušení článku 118m ods. 2 nariadenia č. 1234/2007, keďže odvolací senát sa nesprávne domnieval, že zápis alebo používanie napadnutej ochrannej známky nepredstavuje ani využívanie označenia pôvodu „Porto“ alebo „Port“, ani vyvolávanie mylnej predstavy o ňom, takže nie je potrebné overiť jeho dobré meno.

21

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhovel tretiemu žalobnému dôvodu a prvej časti štvrtého žalobného dôvodu v rozsahu, v akom v podstate odvolaciemu senátu vytýkali skutočnosť, že neuplatnil relevantné pravidlá portugalského práva v oblasti ochrany označení pôvodu „Porto“ alebo „Port“, a ostatné žalobné dôvody zamietol.

22

Všeobecný súd teda sporné rozhodnutie zrušil.

23

Návrhom podaným 22. januára 2016 EUIPO podal odvolanie proti napadnutému rozsudku. Samostatným podaním z 27. mája 2016 IVDP podala vzájomné odvolanie proti tomu istému rozsudku.

24

Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 7. júla 2016 bolo Portugalskej republike povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov spoločnosti IVDP.

25

Uznesením predsedu z 12. augusta 2016 bolo Európskej komisii povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov EUIPO v ústnej časti konania.

26

Svojím odvolaním EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:

27

IVDP navrhuje, aby Súdny dvor:

28

Bruichladdich navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a uložil spoločnosti IVDP povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v tomto konaní.

29

Portugalská republika navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

30

Svojím vzájomným odvolaním IVDP navrhuje, aby Súdny dvor:

31

EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:

32

Bruichladdich navrhuje, aby Súdny dvor zamietol vzájomné odvolanie v celom rozsahu a uložil spoločnosti IVDP povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v tomto konaní.

33

Na podporu svojho odvolania EUIPO uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 8 ods. 4 a článkom 53 ods. 2 písm. d) tohto nariadenia.

34

V rámci tohto odvolacieho dôvodu EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 41 napadnutého rozsudku správne domnieval, „že pokiaľ ide o pôsobnosť nariadenia č. [1234/2007], článok 118m ods. 1 a 2 [tohto nariadenia] upravuje jednotným a výlučným spôsobom povolenie a obmedzenia, či dokonca zákaz obchodného používania chránených označení pôvodu… podľa práva Únie“. Tvrdí, že Všeobecný súd sa však dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 44 tohto rozsudku rozhodol, že na takéto označenia pôvodu sa napriek tomu môže vzťahovať dodatočná ochrana priznaná podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktorá môže byť založená na článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009.

35

Týmto rozhodnutím podľa neho Všeobecný súd porušil zásady zakotvené tak Zmluvou o FEÚ, ktorá stanovuje, že výkon právomoci členských štátov podlieha podmienke, že Únia nevykonávala svoju vlastnú právomoc, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. Charakteristiky a ciele nariadenia č. 510/2006, z ktorých Súdny dvor vychádzal v rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), keď zastával názor, že režim ochrany stanovený týmto nariadením má výlučný charakter, sú totiž podľa neho analogické k charakteristikám a cieľom nariadení č. 1234/2007 a 479/2008. Navyše základné ustanovenia týchto nariadení sú podľa neho z veľkej časti zhodné.

36

EUIPO taktiež tvrdí, že normotvorca Únie zaviedol pre označenia pôvodu spadajúce do pôsobnosti nariadení č. 1234/2007 a 479/2008 režim ochrany týchto označení v sektore vinohradníctva a vinárstva iba na úrovni práva Únie. Jediná výnimka sa podľa neho týka prechodného režimu ochrany označení pôvodu a zemepisných označení, ktorý existuje v členských štátoch.

37

EUIPO tvrdí, že aj keď Všeobecný súd v bode 38 napadnutého rozsudku výslovne pripustil analogické uplatnenie zásad zakotvených rozsudkom z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), v rozpore s tým, čo uviedol Všeobecný súd v bode 44 daného rozsudku, je z toho potrebné vyvodiť záver, že výlučný charakter režimu ochrany stanoveného nariadením č. 1234/2007 vylučuje možnosť priznania dodatočnej ochrany, ktorá by dopĺňala alebo nahrádzala ochranu podľa uvedeného nariadenia.

38

IVDP tvrdí, že z bodov 38 a 41 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že ochrana priznaná označeniam pôvodu a zemepisným označeniam chráneným nariadením č. 1234/2007 sa spravuje výlučne týmto nariadením. Naproti tomu z daného rozsudku podľa nej nemožno vyvodiť záver, že režim ochrany zavedený týmto nariadením je výlučný a bráni uplatneniu alebo zavedeniu akéhokoľvek iného režimu ochrany.

39

Ochrana priznaná nariadením č. 1234/2007 teda nebráni ani rozsahu, ani povahe ochrany priznanej nariadením č. 207/2009, osobitne ochrane vyplývajúcej z článku 53 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia v spojení s článkom 8 ods. 4 a článkom 53 ods. 2 písm. d) toho istého nariadenia.

40

Podľa spoločnosti IVDP Všeobecný súd mohol bez toho, aby sa jeho posúdenie vyznačovalo nesprávnym právnym posúdením alebo rozporom v odôvodnení, zastávať názor, že ochrana priznaná nariadením č. 1234/2007 označeniam pôvodu vín je výlučná, pričom ju napriek tomu možno doplniť ochranou priznanou skorším právam podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 z dôvodu, že tieto pravidlá majú odlišnú a samostatnú pôsobnosť.

41

IVDP taktiež spochybňuje údajný paralelizmus medzi nariadeniami č. 510/2006 a 1234/2007, na ktorý poukazuje EUIPO, a teda to, aby sa na označenia pôvodu vín uplatňovali zásady stanovené Súdnym dvorom v rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), pokiaľ ide o označenia pôvodu potravín.

42

IVDP pripomína, že aj keď z bodu 114 rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), vyplýva, že cieľom nariadenia Rady (EHS) č. 2081/92 zo 14. júla 1992 o ochrane zemepisných označení a označení pôvodu poľnohospodárskych výrobkov a potravín (Ú. v. ES L 208, 1992, s. 1; Mim. vyd. 03/013, s. 4) a nariadenia č. 510/2006 je stanoviť jednotný a výlučný režim ochrany, táto výlučnosť nebráni tomu, aby sa uplatňoval režim ochrany zemepisných označení, ktorý sa nenachádza v pôsobnosti týchto nariadení.

43

IVDP tvrdí, že keby normotvorca Únie zamýšľal stanoviť výlučný režim ochrany, výslovne by to vyplývalo zo znenia ustanovení, ktorými sa tento režim zaviedol. V tejto súvislosti majú podľa nej význam výrazy použité v odôvodnení 6 nariadenia č. 510/2006 alebo v článku 1 a článku 92 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2100/94 z 27. júla 1994 o právach spoločenstva k odrodám rastlín (Ú. v. ES L 227, 1994, s. 1; Mim. vyd. 03/016, s. 390).

44

IVDP navyše uvádza, že odôvodnenie 28 nariadenia č. 479/2008 stanovuje, že s cieľom zachovať osobitné kvalitatívne charakteristiky vín s označením pôvodu alebo zemepisným označením by sa malo „členským štátom umožniť uplatňovať v tomto ohľade prísnejšie pravidlá“.

45

Bruichladdich tvrdí, že tak ako uznal Všeobecný súd v bode 38 napadnutého rozsudku, ustálená judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa výlučného charakteru nariadenia č. 510/2006 o označeniach pôvodu potravín sa mutatis mutandis uplatňuje na nariadenie č. 1234/2007, pokiaľ ide o označenia pôvodu vín. Tieto nariadenia totiž podľa nej obsahujú podobné ustanovenia, a to najmä v oblasti registračného konania alebo rozsahu ochrany.

46

Akákoľvek možnosť členských štátov priznať osobitnú ochranu podľa iných pravidiel podľa nej musí vychádzať z výslovných pravidiel. Bruichladdich tvrdí, že členské štáty majú v súčasnosti k dispozícii možnosť priznať len dočasnú vnútroštátnu ochranu označeniu pôvodu, kým Komisia nerozhodne o prihláške na jeho zápis na úrovni Únie.

47

Okrem toho článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 nemožno podľa nej kvalifikovať ako „výslovnú výnimku“, keďže obsahuje všeobecné ustanovenia a týka sa len vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými „sa spravuje“ uvádzané skoršie označenie.

48

Naproti tomu Portugalská republika tvrdí, že je potrebné odmietnuť výklad, podľa ktorého je ochrana označení pôvodu vín výlučná a bráni dodatočnej ochrane na úrovni vnútroštátneho práva členských štátov.

49

Napokon na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia uviedla, že režim ochrany označení pôvodu v sektore vinohradníctva a vinárstva, ako ho stanovuje nariadenie č. 1234/2007, má výlučný charakter, pričom vylučuje akúkoľvek ich ochranu vnútroštátnym právom členských štátov.

50

Na podporu svojho vzájomného odvolania IVDP predkladá tri odvolacie dôvody.

51

V rámci prvého odvolacieho dôvodu svojho vzájomného odvolania, ktorým spochybňuje body 38 a 41 napadnutého rozsudku, IVDP tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol, že článok 118m ods. 1 a 2 nariadenia č. 1234/2007 upravuje jednotným a výlučným spôsobom tak povolenie, ako aj obmedzenia, či dokonca zákaz komerčného využívania chránených označení pôvodu a chránených zemepisných označení podľa práva Únie, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Podľa IVDP to neplatí, a to z dôvodu, že analógia stanovená v tejto súvislosti medzi nariadeniami č. 510/2006 a 1234/2007 je neopodstatnená.

52

V tejto súvislosti IVDP vychádza zo svojich tvrdení uvádzaných v rámci hlavného odvolania, ktoré podal EUIPO, podľa ktorých ochrana označení pôvodu vín nie je stanovená výlučne nariadením č. 1234/2007, ale tiež patrí do vnútroštátneho práva. Na podporu týchto tvrdení uvádza, že zásady zakotvené v bode 114 rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), pokiaľ ide o rozsah režimu ochrany stanoveného nariadením č. 510/2006, nemožno vzťahovať na režim ochrany stanovený nariadením č. 1234/2007, a to vzhľadom na citeľne odlišné ciele a charakteristiky týchto dvoch nariadení.

53

Druhým odvolacím dôvodom svojho vzájomného odvolania IVDP Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 68 až 73 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol druhú výhradu uvedenú v druhej časti štvrtého dôvodu jej žaloby založenú na porušení článku 118m ods. 2 písm. a) bodu ii) nariadenia č. 1234/2007 z dôvodu, že napadnutá ochranná známka nevyužíva chránené označenie pôvodu „Porto“ alebo „Port“, pri ktorom je IVDP nositeľkou práv, ani o ňom nevyvoláva mylnú predstavu, takže nebolo potrebné overiť dobré meno tohto označenia pôvodu.

54

IVDP tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 71 napadnutého rozsudku zastával názor, že primárny význam výrazu „port“ v rozličných európskych jazykoch vrátane angličtiny a portugalčiny je prístav, to znamená miesto na pobreží mora alebo na brehu rieky. Podľa nej v portugalčine totiž slovo „port“ neexistuje a výraz používaný na označenie prístavu je „porto“. V tomto jazyku predstavuje slovo „port“ len jednu z foriem chráneného označenia pôvodu „Porto“.

55

IVDP spochybňuje aj posúdenie Všeobecného súdu vykonané v uvedenom bode 71, podľa ktorého označenie „PORT CHARLOTTE“„by príslušná skupina verejnosti chápala tak, že označuje prístav, ktorý je pomenovaný po osobe s menom Charlotte, bez priamej súvislosti s označením pôvodu ‚[P]orto‘ alebo ‚[P]ort‘ alebo s vínom Porto“.

56

Zahrnutie výrazu „Port“ do napadnutej ochrannej známky podľa nej predstavuje napodobenie alebo vyvolávanie mylnej predstavy o chránenom označení pôvodu „Port“, takže ako nositeľka práv z tohto označenia pôvodu musí mať IVDP možnosť byť chránená proti použitiu tejto ochrannej známky podľa článku 118m ods. 2 písm. a) bodu ii) nariadenia č. 1234/2007.

57

Tretím odvolacím dôvodom svojho vzájomného odvolania IVDP vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 74 až 77 napadnutého rozsudku zamietol jej tretiu výhradu v rámci druhej časti štvrtého žalobného dôvodu, keď rozhodol, že použitie napadnutej ochrannej známky nepredstavuje „zneužit[ie], napodoben[ie] alebo vyvolávan[ie] mylnej predstavy“ o chránenom označení pôvodu „Porto“ alebo „Port“ v zmysle článku 118m ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1234/2007.

58

Na podporu tohto tretieho odvolacieho dôvodu IVDP odkazuje na svoje tvrdenia uvádzané v rámci druhého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania, keďže zastáva názor, že Všeobecný súd v bode 75 daného rozsudku vychádzal v podstate z tých istých úvah, ako sú úvahy uvedené v bode 71 uvedeného rozsudku, na ktorý sa vzťahuje druhý odvolací dôvod.

59

Na základe týchto istých tvrdení IVDP spochybňuje aj posúdenie Všeobecného súdu vykonané v bode 76 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „by si však priemerný spotrebiteľ, ak by mal pred sebou whisky s napadnutou ochrannou známkou, nespojil z dôvodov uvedených v bode 71 [tohto rozsudku] uvedenú ochrannú známku s vínom Porto, ktoré je chránené predmetným označením pôvodu, a to ani keby pochádzal z Portugalska alebo jeho jazykom by bola portugalčina, hoci výraz ‚port‘ tvorí integrálnu súčasť uvedenej ochrannej známky“.

60

Podľa nej nie je správne ani posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 76 napadnutého rozsudku, podľa ktorého si tento spotrebiteľ nespojí whisky, na ktorej je uvedená napadnutá ochranná známka, s vínom Porto, ktoré má uvedené označenie, a to z dôvodu nezanedbateľných rozdielov medzi jednotlivými vlastnosťami týchto dvoch druhov nápoja, najmä pokiaľ ide o zloženie, obsah alkoholu a chuť.

61

V každom prípade, ako už IVDP tvrdila pred Všeobecným súdom, hoci sú whisky a víno Porto jasne odlišné nápoje, aj tak ide o porovnateľné tovary.

62

Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania, EUIPO odkazuje na tvrdenia, ktoré už uviedol na podporu svojho odvolania.

63

EUIPO tvrdí, že je potrebné rozhodnúť o neprípustnosti druhého a tretieho odvolacieho dôvodu v rámci vzájomného odvolania, pretože sa týkajú len tvrdení, ktoré sa vzťahujú na posúdenie skutkových okolností prejednávanej veci, a neobsahujú žiadnu právnu otázku.

64

Týmito odvolacími dôvodmi podľa neho IVDP nechce preukázať, že Všeobecný súd vykonal chybné posúdenie kritérií, ktoré sú právne relevantné na účely uplatňovania článku 118m nariadenia č. 1234/2007, ale spochybňuje posúdenie skutkových okolností prejednávanej veci vykonané Všeobecným súdom a osobitne posúdenie týkajúce sa otázok, či napadnutá ochranná známka vyvoláva mylnú predstavu o označení pôvodu „Port“ a či sú whisky a víno Porto porovnateľné tovary.

65

EUIPO poznamenáva, že v rámci druhého a tretieho odvolacieho dôvodu svojho vzájomného odvolania IVDP Všeobecnému súdu nevytýka žiadne skreslenie skutkových okolností.

66

Okrem iného tvrdí, že Všeobecný súd uplatnil primerané právne kritériá, keďže podľa ustálenej judikatúry sa pojem „vyvolávanie mylnej predstavy“ vzťahuje na situáciu, keď výraz použitý na označenie výrobku zahŕňa časť chráneného označenia takým spôsobom, že pokiaľ sa spotrebiteľ stretne s názvom výrobku, v mysli sa mu vybaví obraz výrobku, ktorého označenie je chránené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Viiniverla, C‑75/15, EU:C:2016:35, bod 21 a citovanú judikatúru).

67

Bruichladdich tvrdí, že prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania treba zamietnuť z dôvodu, že z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa nariadenia č. 510/2006 vyplýva, že systém ochrany zavedený týmto nariadením pre označenia pôvodu potravín je výlučný. Preto ak výrobok patrí do pôsobnosti právnych predpisov Únie v oblasti zemepisných označení, akákoľvek paralelná alebo podobná vnútroštátna ochrana musí skončiť.

68

Naproti tomu sa táto spoločnosť domnieva, že výlučnosť systému ochrany stanovená právom Únie nevylučuje akúkoľvek vnútroštátnu ochranu zemepisných označení. Takáto vnútroštátna ochrana je totiž podľa nej naďalej možná, pokiaľ ide o zemepisné označenia, ktoré nepatria do pôsobnosti dotknutých právnych predpisov Únie. To však neplatí pre označenie pôvodu „Porto“ alebo „Port“, pretože toto označenie je chránené podľa nariadenia č. 1234/2007.

69

Bruichladdich tvrdí, že druhý a tretí odvolací dôvod vzájomného odvolania navyše nie sú dôvodné.

70

Domnieva sa, že Všeobecný súd správne zastával názor, že napadnutá ochranná známka neporušuje článok 118m ods. 1 a 2 nariadenia č. 1234/2007. Podľa nej je taktiež dôvodné posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa neexistencie pravdepodobnosti zámeny vo vnímaní príslušnej skupiny verejnosti Únie medzi tovarmi označenými napadnutou ochrannou známkou a vínami chránenými označením pôvodu „Porto“.

71

V tejto súvislosti Bruichladdich predovšetkým tvrdí, že chránené označenie pôvodu „Porto“ alebo „Port“ je vnímané tak, že odkazuje na časť portugalského územia, konkrétne región, kde sa vyrábajú vína predávané pod týmto označením. Naproti tomu napadnutá ochranná známka podľa nej neodkazuje na tento región, ale na miesto pri mori, keďže slovo „port“ je výraz anglického jazyka, ktorý odkazuje na miesto na pobreží, na ktoré prichádzajú lode. V zloženom označení „PORT CHARLOTTE“ sa podľa nej druhé označenie „CHARLOTTE“, ktoré je svojimi rozmermi a rozlišovacou spôsobilosťou dominantným prvkom, bezprostredne vykladá ako ženské meno. Z tohto dôvodu prvé označenie, ktoré sa bežne používa pre viacero výrobkov vrátane alkoholických nápojov, slúži len na charakterizovanie druhu miesta.

72

V každom prípade sú podľa nej predmetné výrobky, teda víno Porto a whisky, dostatočne rozdielne, najmä pokiaľ ide o zloženie, chuť a obsah alkoholu.

73

Po prvé je potrebné preskúmať prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania predloženého spoločnosťou IVDP.

74

Tento odvolací dôvod sa vzťahuje na body 38 a 41 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd rozhodol takto:

…

75

Na rozdiel od toho, čo tvrdí IVDP, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na režim stanovený nariadením č. 1234/2007 uplatnil zásady, z ktorých Súdny dvor vychádzal v rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), a to pokiaľ ide o jednotný a výlučný charakter režimu ochrany stanoveného nariadením č. 510/2006.

76

Aj keď totiž režim ochrany zavedený nariadením č. 1234/2007 skutočne nie je zhodný s režimom stanoveným nariadením č. 510/2006, Všeobecný súd mohol oprávnene zastávať názor, že tieto dva režimy majú v podstate rovnaký charakter, keďže ich ciele a charakteristiky sú porovnateľné, ako to tiež uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov.

77

S cieľom preskúmať ciele režimu ochrany nariadenia č. 1234/2007 je potrebné odvolať sa na odôvodnenia nariadenia č. 479/2008, keďže nariadenie č. 491/2009, ktoré zmenilo nariadenie č. 1234/2007 v jeho skoršom znení, sa v podstate obmedzilo na to, aby sa do neho zahrnuli ustanovenia týkajúce sa označení pôvodu a zemepisných označení v sektore vinohradníctva a vinárstva, ktoré boli zavedené nariadením č. 479/2008.

78

V tejto súvislosti z úvodných ustanovení nariadenia č. 479/2008 vyplýva, že toto nariadenie bolo tak ako nariadenie č. 510/2006 prijaté na základe ustanovení Zmluvy o ES v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky.

79

Pokiaľ ide o ciele týchto nástrojov, odôvodnenie 27 tohto nariadenia stanovuje, že predmetný režim ochrany má za cieľ spotrebiteľom umožniť identifikovať prostredníctvom chránených označení pôvodu a chránených zemepisných označení takzvané „akostné“ vína. Na tento účel toto isté odôvodnenie stanovuje, že je potrebné preskúmať žiadosti o také zemepisné označenia v súlade s horizontálnou politikou Únie v oblasti kvality iných potravín než víno a liehoviny, ktorá je vymedzená nariadením č. 510/2006.

80

Navyše je potrebné konštatovať, že ciele nariadenia č. 1234/2007 a ciele nariadenia č. 510/2006, ktoré Súdny dvor uviedol v bodoch 110 až 113 rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), sú analogické. V danom rozsudku Súdny dvor zastával názor, že zemepisné označenie zapísané na základe nariadenia č. 510/2006 ponúka spotrebiteľom záruku kvality, pokiaľ ide o výrobky, ktoré sú ich nositeľmi.

81

V tejto súvislosti pripomenul, že označenia pôvodu patria do oblasti práv priemyselného a obchodného vlastníctva. Uplatniteľná právna úprava chráni nositeľov týchto práv proti protiprávnemu používaniu uvedených označení tretími osobami s cieľom získať prospech z dobrej povesti, ktorú označenia nadobudli. Cieľom označení pôvodu je zaručiť to, že výrobok, ktorý je ich nositeľom, pochádza z určenej územnej oblasti a že sa vyznačuje určitými osobitnými vlastnosťami. Označenia pôvodu môžu mať veľmi dobrú povesť u spotrebiteľov a môžu byť pre výrobcov spĺňajúcich podmienky na ich používanie zásadným nástrojom na získavanie zákazníkov. Dobrá povesť označení pôvodu závisí od ich imidžu u spotrebiteľov. Tento imidž zas v podstate závisí od osobitných vlastností, a všeobecnejšie, od kvality výrobku. Napokon je to kvalita výrobku, ktorá určuje jeho povesť. Pokiaľ ide o vnímanie spotrebiteľa, vzťah medzi dobrou povesťou výrobcov a kvalitou výrobkov závisí okrem iného od presvedčenia spotrebiteľa, že výrobky predávané pod označením pôvodu sú pravé (rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 110 a citovaná judikatúra).

82

Z uvedeného vyplýva, že nariadenie č. 1234/2007 predstavuje nástroj spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorý sa v podstate v prospech spotrebiteľov snaží zabezpečiť, aby sa poľnohospodárske výrobky, ktoré sú nositeľmi zemepisných označení zaregistrovaných podľa tohto nariadenia, z dôvodu ich pôvodu v určitej zemepisnej oblasti vyznačovali určitými osobitnými vlastnosťami, a preto ponúkali záruku kvality spojenú s ich zemepisným pôvodom, s cieľom umožniť poľnohospodárskym podnikom, ktoré vynaložili úsilie na dosiahnutie skutočnej kvality, aby dosahovali vyššie príjmy, a zabrániť protiprávnemu používaniu uvedených označení tretími osobami s úmyslom získať prospech z dobrej povesti vyplývajúcej z kvality týchto výrobkov (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 111).

83

Ak by však členské štáty umožnili svojim výrobcom používať na svojom území niektoré z označení alebo symbolov, ktoré nariadenie č. 1234/2007 vyhradzuje názvom zaregistrovaným podľa tohto nariadenia, a to podľa vnútroštátneho práva, ktorého požiadavky môžu byť menej prísne ako tie, ktoré boli stanovené pre dané výrobky v rámci uvedeného nariadenia, môže sa stať, že záruka kvality, ktorá je hlavnou funkciou práv poskytovaných podľa nariadenia č. 1234/2007, nebude zabezpečená. Priznanie takejto možnosti týmto vnútroštátnym výrobcom tiež môže na vnútornom trhu ohroziť cieľ zabezpečenia slobodnej a neskreslenej hospodárskej súťaže medzi výrobcami výrobkov, ktoré sú nositeľmi týchto označení alebo symbolov, a môže predovšetkým narušiť práva vyhradené výrobcom, ktorí vynaložili úsilie na dosiahnutie skutočnej kvality s cieľom používať zemepisné označenie zaregistrované podľa tohto nariadenia (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 112).

84

Riziko ohrozenia základného cieľa sledovaného nariadením č. 1234/2007, ktorým je zaručiť kvalitu dotknutých poľnohospodárskych výrobkov, je o to väčšie, že na rozdiel od ochranných známok normotvorca Únie doposiaľ neprijal nijaké opatrenie, ktoré by harmonizovalo prípadné vnútroštátne režimy ochrany zemepisných označení (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 113).

85

Ďalej je potrebné konštatovať, že charakteristiky režimu ochrany stanovené nariadením č. 1234/2007 sú analogické charakteristikám zavedeným nariadením č. 510/2006, ktoré sú uvedené v bode 115 a nasl. rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521).

86

Po prvé na rozdiel od ostatných režimov práva Únie týkajúcich sa ochrany práv priemyselného a obchodného vlastníctva, akými sú režimy týkajúce sa ochrannej známky Európskej únie stanovené nariadením č. 207/2009 alebo režimy týkajúce sa odrôd rastlín stanovené nariadením č. 2100/94, konanie o registrácii označení pôvodu a zemepisných označení na základe nariadenia č. 1234/2007 sa zakladá na rozdelení právomocí medzi dotknutým členským štátom a Komisiou, keďže Komisia môže prijať rozhodnutie o registrácii označenia iba vtedy, ak jej dotknutý členský štát predložil žiadosť s týmto cieľom, pričom takú žiadosť možno podať iba vtedy, ak členský štát overil, či je oprávnená (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 116).

87

Vnútroštátne konania o zápise do registra sú teda súčasťou rozhodovacieho konania na úrovni Únie a sú jeho podstatnou časťou. Nemôžu existovať mimo režimu ochrany Únie (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 117).

88

Pokiaľ ide o konanie o zápise do registra, je tiež charakteristické, že článok 118f ods. 7 nariadenia č. 1234/2007 ako ustanovenie, ktoré je v podstate rovnaké ako článok 38 ods. 7 nariadenia č. 479/2008, stanovuje, že členské štáty môžu výhradne prechodne priznať vnútroštátnu ochranu označeniu, a to až do času, kým Komisia prijme rozhodnutie o žiadosti o zápis (pozri analogicky, pokiaľ ide o článok 5 ods. 6 nariadenia č. 510/2006, rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 118).

89

Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak členské štáty majú v rámci systému zavedeného nariadením č. 1234/2007 právomoc rozhodnúť, hoci predbežne, takým spôsobom, že sa odchýlia od ustanovení uvedeného nariadenia, táto právomoc im vyplýva z výslovných ustanovení (pozri analogicky, pokiaľ ide o článok 5 ods. 6 nariadenia č. 510/2006, rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 119).

90

Navyše ustanovenie tejto povahy by nemalo potrebný účinok, ak by si členské štáty mohli v každom prípade zachovať vlastné režimy ochrany označení pôvodu a zemepisných označení v zmysle nariadení č. 1234/2007 a 479/2008 a ponechať ich v platnosti zároveň s režimom vyplývajúcim z týchto nariadení (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 120).

91

Po druhé výlučný charakter režimu ochrany, ako je stanovený nariadeniami č. 1234/2007 a 479/2008, je tiež potvrdený prechodnými ustanoveniami, ktoré sa vzťahujú na existujúce zemepisné označenia ako označenie pôvodu „Porto“ alebo „Port“ (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 121).

92

Článok 118 s nariadenia č. 1234/2007 ako ustanovenie, ktoré je v podstate zhodné s článkom 51 nariadenia č. 479/2008, stanovuje prechodný systém ochrany s cieľom zachovať z dôvodov právnej istoty ochranu názvov vín, ktorá už bola do 1. augusta 2009 stanovená vo vnútroštátnom práve. Ako vyplýva zo znenia článku 118 s ods. 1 nariadenia č. 1234/2007, tento prechodný systém ochrany je organizovaný na úrovni Únie podľa nariadenia č. 1493/1999 a automaticky sa priznáva názvom vín, ktoré sú už chránené najmä podľa nariadenia č. 1493/1999 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Maďarsko/Komisia, C‑31/13 P, EU:C:2014:70, bod 58).

93

Okrem toho článok 118 s ods. 4 nariadenia č. 1234/2007 stanovuje, že Komisia môže do 31. decembra 2014 z vlastného podnetu rozhodnúť o zrušení tejto automatickej ochrany názvov vín, ak nespĺňajú podmienky ustanovené v článku 118b uvedeného nariadenia.

94

Takýto prechodný režim ochrany existujúcich označení pôvodu a zemepisných označení by nemal zmysel, ak by režim ochrany takýchto označení stanovený nariadením č. 1234/2007 nemal výlučný charakter, čo by znamenalo, že členské štáty by si v každom prípade ponechali možnosť ich zachovania bez časového obmedzenia (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 128).

95

Navyše, aj keď je pravda, že odôvodnenie 28 nariadenia č. 479/2008 stanovuje, že „s cieľom zachovať osobitné kvalitatívne charakteristiky vín s označením pôvodu alebo zemepisným označením by sa malo členským štátom umožniť uplatňovať v tomto ohľade prísnejšie pravidlá“, platí, ako to tiež uviedol generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, že toto odôvodnenie sa vzťahuje len na článok 28 tohto nariadenia s názvom „Prísnejšie pravidlá stanovené členskými štátmi“, ktorý sa týka len samotných enologických postupov.

96

Všeobecný súd v bodoch 38 a 41 napadnutého rozsudku tiež správne rozhodol, že pokiaľ ide o označenia pôvodu „Porto“ alebo „Port“ chránené podľa nariadenia č. 1234/2007, toto nariadenie stanovuje jednotný a výlučný režim ochrany, takže nebolo potrebné, aby odvolací senát uplatnil relevantné pravidlá portugalského práva, na základe ktorých bol vykonaný zápis uvedených označení pôvodu do databázy E‑Bacchus.

97

Prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania sa preto musí zamietnuť.

98

Svojím jediným odvolacím dôvodom predloženým v rámci hlavného odvolania a založeným na porušení článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 8 ods. 4 a článkom 53 ods. 2 písm. d) tohto nariadenia EUIPO spochybňuje bod 44 napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd rozhodol takto:

„Pokiaľ ide o údajný výlučný charakter ochrany priznanej na základe článku 118m ods. 1 a 2 nariadenia č. [1234/2007], ako ho uznal odvolací senát a ako ho uviedol [EUIPO], je potrebné zdôrazniť, že ani z ustanovení nariadenia č. [1234/2007], ani z ustanovení nariadenia č. 207/2009 nevyplýva, že ochrana podľa nariadenia č. [1234/2007] sa musí považovať za výlučnú v tom zmysle, že ju nemožno doplniť nad rámec jeho vlastnej pôsobnosti iným režimom ochrany. Naopak, z jednoznačného znenia článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s jeho článkom 8 ods. 4, ako aj článku 53 ods. 2 písm. d) tohto nariadenia vyplýva, že dôvody neplatnosti môžu byť založené, alternatívne alebo kumulatívne, na skorších právach ‚podľa právnych predpisov [Únie] alebo vnútroštátneho práva upravujúceho ochranu‘. Z toho vyplýva, že ochranu priznanú označeniam pôvodu a zemepisným označeniam (chráneným) podľa nariadenia č. [1234/2007] pod podmienkou, že predstavujú ‚skoršie práva‘ v zmysle citovaných ustanovení nariadenia č. 207/2009, môže dopĺňať relevantné vnútroštátne právo, ktoré priznáva dodatočnú ochranu.“

99

Zo zamietnutia prvého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania vyplýva, že Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a na základe výkladu poskytnutého Súdnym dvorom v bode 107 a nasl. rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa režimu ochrany stanoveného nariadením č. 510/2006, v podstate v bodoch 38 a 41 napadnutého rozsudku rozhodol, že režim ochrany označení pôvodu „Porto“ alebo „Port“, ako ho stanovuje článok 118m ods. 1 a 2 nariadenia č. 1234/2007, má vo vzťahu k označeniam pôvodu, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia, jednotný a výlučný charakter.

100

Je potrebné pripomenúť, že v rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), Súdny dvor zastával názor, že režim ochrany označení pôvodu stanovený nariadením č. 510/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že má zároveň jednotný a výlučný charakter.

101

V dôsledku tohto výlučného charakteru uvedeného režimu ochrany Súdny dvor zastával názor, že nariadenie č. 510/2006 sa má tiež vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu režimu ochrany upraveného zmluvami medzi dvoma členskými štátmi, ktorý priznáva názvu, uznanému podľa práva jedného členského štátu ako názov predstavujúci označenie pôvodu, ochranu v druhom členskom štáte, v ktorom sa o túto ochranu skutočne žiada, hoci toto označenie pôvodu nebolo predmetom žiadosti o registráciu podľa uvedeného nariadenia.

102

Okrem toho z rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, EU:C:2009:521), nevyplýva, že záver, ktorý tak Súdny dvor vyvodil, pokiaľ ide o výlučný charakter režimu ochrany stanovený nariadením č. 510/2006, sa nevzťahuje na situáciu, keď predmetný režim vnútroštátneho práva priznáva „dodatočnú“ ochranu chránenému zemepisnému označeniu alebo označeniu pôvodu, teda posilnenú ochranu alebo ochranu na úrovni, ktorá je vyššia ako úroveň vyplývajúca len z tohto nariadenia.

103

Z dôvodov uvedených v bodoch 83 a 89 až 93 tohto rozsudku má režim ochrany stanovený nariadením č. 1234/2007 výlučný charakter, takže toto nariadenie bráni uplatňovaniu vnútroštátneho režimu ochrany zemepisných označení chránených na základe tohto nariadenia.

104

Všeobecný súd však v bode 44 napadnutého rozsudku zastával názor, že ochranu označení pôvodu a zemepisných označení na základe nariadenia č. 1234/2007 nemožno považovať za výlučnú, teda za ochranu, ktorú nemožno doplniť „nad rámec jeho vlastnej pôsobnosti“ iným režimom ochrany.

105

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že spor sa týka konania o vyhlásenie neplatnosti, ktoré bolo začaté proti majiteľke ochrannej známky PORT CHARLOTTE z dôvodu, že táto ochranná známka porušuje najmä ochranu priznanú portugalským právom označeniu pôvodu „Porto“ alebo „Port“.

106

Toto označenie pôvodu jasne patrí do vlastnej pôsobnosti nariadenia č. 1234/2007, pretože ide o zemepisné označenie druhu vína, ktoré bolo zapísané a je chránené na základe tohto nariadenia.

107

Aj keď nariadenie č. 1234/2007 v zásade nebráni ochrane „jednoduchého údaju o zemepisnom pôvode“ na základe vnútroštátneho práva, to znamená názvu, pri ktorom neexistuje priama spojitosť medzi určitou kvalitou, povesťou alebo inou vlastnosťou výrobku na jednej strane a jeho konkrétnym zemepisným pôvodom na strane druhej, a ktorý preto nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 1234/2007 (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C‑478/07, EU:C:2009:521, bod 73 a citovanú judikatúru), neplatí to v prípade, keď sa spor rovnako ako v prejednávanej veci týka označenia pôvodu priznaného vínu, ktoré patrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia.

108

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 44 napadnutého rozsudku rozhodol, že ochranu priznanú označeniam pôvodu a zemepisným označeniam chráneným podľa nariadenia č. 1234/2007 pod podmienkou, že predstavujú „skoršie práva“ v zmysle článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 8 ods. 4 tohto nariadenia, ako aj článku 53 ods. 2 písm. d) uvedeného nariadenia, „môže dopĺňať relevantné vnútroštátne právo, ktoré priznáva dodatočnú ochranu“.

109

Vzhľadom na uvedené je potrebné vyhovieť jedinému odvolaciemu dôvodu hlavného odvolania.

110

Druhým odvolacím dôvodom svojho vzájomného odvolania založeným na porušení článku 118m ods. 2 písm. a) bodu ii) nariadenia č. 1234/2007, ktorý stanovuje, že predmetné chránené označenia sa chránia pred každým priamym alebo nepriamym komerčným využívaním, a to aj v prípade neporovnateľných výrobkov, ak sa takýmto využívaním zneužíva ich povesť, IVDP Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 72 napadnutého rozsudku zastával názor, že odvolací senát sa správne domnieval, že napadnutá ochranná známka, teda označenie „PORT CHARLOTTE“, „nepoužíva“ ani „nevyvoláva mylnú predstavu“ o označení pôvodu „Porto“ alebo „Port“.

111

Tento odvolací dôvod sa týka odôvodnenia uvedeného v bodoch 70 a 71 napadnutého rozsudku, ktoré znejú:

112

Ako IVDP tvrdí, v portugalčine výraz „port“ neexistuje. Navyše výraz používaný na označenie prístavu, to znamená miesta na pobreží mora alebo na brehu rieky, je „porto“. Z toho vyplýva, že v tomto konkrétnom bode sa Všeobecný súd dopustil zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností.

113

Nič to nemení na skutočnosti, že posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého príslušná skupina verejnosti, to znamená priemerný spotrebiteľ Únie, ktorý má aspoň základnú znalosť anglického jazyka alebo niektorého z románskych jazykov, bude chápať označenie „PORT CHARLOTTE“ tak, že označuje prístav, ktorý je pomenovaný po osobe s menom Charlotte, bez priamej súvislosti s označením pôvodu „Porto“ alebo „Port“ alebo s vínom Porto, má všeobecnejším spôsobom faktickú povahu a ako také nemôže byť bez toho, aby IVDP preukázala, že došlo k zjavnému skresleniu dôkazu, ktorý môže ovplyvniť toto posúdenie, predmetom preskúmania v štádiu odvolania.

114

Toto posúdenie nevyplýva ani z nepresného výkladu výrazu „každ[é] priam[e] alebo nepriam[e] komerčn[é] využívan[ie]“ uvedeného v článku 118m ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1234/2007.

115

Pokiaľ ide o zahrnutie názvu chráneného podľa nariadenia č. 1234/2007, ako je označenie pôvodu „port“, do ochrannej známky, nemožno sa totiž domnievať, že by mohlo zneužívať povesť tohto označenia pôvodu v zmysle článku 118m ods. 2 písm. a) bodu ii) uvedeného nariadenia, keďže toto zahrnutie nevedie príslušnú skupinu verejnosti k tomu, aby si spájala túto ochrannú známku alebo tovary, pre ktoré je zapísaná, s predmetným označením pôvodu alebo vinárskym produktom, v súvislosti s ktorým sa chráni.

116

V prejednávanej veci Všeobecný súd na záver voľného posúdenia skutkových okolností v bodoch 71 a 76 napadnutého rozsudku konštatoval, že označenie „PORT CHARLOTTE“ bude z dôvodu, že sa skladá z výrazu „port“ a z mena Charlotte, vnímané príslušnou skupinou verejnosti ako logický a koncepčný celok, ktorý odkazuje na prístav, to znamená miesto na pobreží mora alebo na brehu rieky, ku ktorému je pripojené meno predstavujúce prvok, ktorý je v rámci napadnutej ochrannej známky najvýraznejší a má najvyššiu rozlišovaciu spôsobilosť. Podľa Všeobecného súdu nebude príslušná skupina verejnosti v tomto označení vnímať zemepisný odkaz na víno Porto, ktorý je chránený predmetným označením pôvodu.

117

Na základe tohto posúdenia skutkového stavu mohol Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozhodnúť, že odvolací senát správne zastával názor, že sa nemožno domnievať, že napadnutá ochranná známka využíva označenie pôvodu „Porto“ alebo „Port“ v zmysle článku 118m ods. 2 písm. a) bodu ii) nariadenia č. 1234/2007.

118

Aj keď v bode 72 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne dodal, že napadnutá ochranná známka nevyvoláva mylnú predstavu o uvedenom označení pôvodu, pričom svoje odôvodnenie založil na článku 118m ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1234/2007, hoci vyvolávanie mylnej predstavy patrí pod písmeno b) tohto ustanovenia, toto nesprávne posúdenie nemá vplyv na rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým sa zamieta výhrada založená na porušení článku 118m ods. 2 písm. a) bodu ii) uvedeného nariadenia.

119

V dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod vzájomného odvolania zamietnuť.

120

V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania IVDP tvrdí, že keď Všeobecný súd v bode 75 napadnutého rozsudku uviedol, že použitie napadnutej ochrannej známky PORT CHARLOTTE zapísanej pre whisky nezahŕňa „zneužit[ie], napodoben[ie] alebo vyvolávan[ie] mylnej predstavy“ v zmysle článku 118m ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 o chránenom označení pôvodu „Porto“ alebo „Port“, porušil toto ustanovenie.

121

Všeobecný súd najskôr v bode 76 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pojmu „vyvolávanie mylnej predstavy“, ako je uvedený v právnych predpisoch Únie týkajúcich sa ochrany označení pôvodu a zemepisných označení.

122

Podľa tejto judikatúry sa tento výraz „vyvolávanie mylnej predstavy“ vzťahuje na situáciu, keď výraz použitý na označenie výrobku zahŕňa časť chráneného názvu takým spôsobom, že pokiaľ sa spotrebiteľ stretne s názvom výrobku, v mysli sa mu vybaví obraz výrobku, ktorého názov je takto chránený [pozri najmä, pokiaľ ide o článok 16 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 110/2008 z 15. januára 2008 o definovaní, popise, prezentácii, označovaní a ochrane zemepisných označení liehovín a o zrušení nariadenia (EHS) č. 1576/89 (Ú. v. EÚ L 39, 2008, s. 16), ustanovenie, ktoré je vo všetkých bodoch rovnaké ako článok 118m ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1234/2007, rozsudok z 21. januára 2016, Viiniverla, C‑75/15, EU:C:2016:35, bod 21 a citovanú judikatúru].

123

Navyše o „vyvolávanie mylnej predstavy“ môže ísť aj pri neexistencii akejkoľvek pravdepodobnosti zámeny medzi dotknutými výrobkami, keďže dôležité je predovšetkým to, aby sa v mysli verejnosti nevyvolala myšlienková asociácia týkajúca sa pôvodu výrobku a aby hospodársky subjekt nemohol neoprávnene ťažiť z povesti chráneného zemepisného označenia (pozri najmä rozsudok z 21. januára 2016, Viiniverla, C‑75/15, EU:C:2016:35, bod 45).

124

Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, uplatnil podstatné kritérium vyplývajúce z tejto judikatúry, keď v bode 76 napadnutého rozsudku rozhodol, že vzhľadom na konštatovania uvedené v bode 71 toho istého rozsudku by si priemerný spotrebiteľ, ak by mal pred sebou whisky s uvedenou ochrannou známkou, nespojil uvedenú ochrannú známku s vínom Porto, ktoré je chránené predmetným označením pôvodu, a to ani keby pochádzal z Portugalska alebo jeho jazykom by bola portugalčina, hoci výraz „port“ tvorí integrálnu súčasť napadnutej ochrannej známky.

125

Všeobecný súd v tomto bode 76 dodal, že toto posúdenie potvrdzujú nezanedbateľné rozdiely medzi vlastnosťami vína Porto a whisky, najmä pokiaľ ide o zloženie, obsah alkoholu a chuť, ktoré priemerný spotrebiteľ dobre pozná a ktoré odvolací senát správne pripomenul v bodoch 20 a 34 sporného rozhodnutia.

126

Keďže posúdenia, ktoré Všeobecný súd vykonal v uvedenom bode 76, majú faktickú povahu a keďže IVDP nepreukázala žiadne skreslenie dôkazu zo strany Všeobecného súdu, nemožno ich napadnúť v štádiu odvolania, pretože tiež vychádzajú z presného výkladu pojmu „vyvolávanie mylnej predstavy“ v zmysle článku 118m ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1234/2007.

127

Preto je potrebné tretí odvolací dôvod vzájomného odvolania zamietnuť.

128

Vzhľadom na uvedené je potrebné vyhovieť hlavnému odvolaniu a zamietnuť vzájomné odvolanie. V dôsledku toho je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

129

Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

130

Keďže stav konania to dovoľuje, Súdny dvor zastáva názor, že je potrebné vydať konečný rozsudok vo veci žaloby podanej na Všeobecný súd.

131

Napadnutým rozsudkom totiž Všeobecný súd zamietol všetky dôvody uvádzané na podporu žaloby, ktorá mu bola predložená, s výnimkou jednak tretieho žalobného dôvodu založeného na tom, že odvolací senát nesprávne zastával názor, že ochrana označení pôvodu vín sa spravuje výlučne nariadením č. 1234/2007, a nie aj vnútroštátnym právom, a jednak prvej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 8 ods. 4 tohto nariadenia, podľa ktorej odvolací senát neuplatnil relevantné pravidlá portugalského práva.

132

Týmto rozsudkom Súdny dvor na jednej strane vyhovel hlavnému odvolaniu podanému proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom ním Všeobecný súd vyhovel tretiemu žalobnému dôvodu a prvej časti štvrtého žalobného dôvodu, a na druhej strane zamietol vzájomné odvolanie podané proti rozhodnutiu, ktorým Všeobecný súd zamietol druhú časť štvrtého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 118m ods. 2 nariadenia č. 1234/2007 v rozsahu, v akom odvolací senát nesprávne zastával názor, že zápis alebo používanie napadnutej ochrannej známky nepredstavuje využívanie ani vyvolávanie mylnej predstavy o označení pôvodu „Porto“ alebo „Port“, takže nebolo potrebné overiť dobré meno tohto označenia pôvodu.

133

Z toho vyplýva, že všetky dôvody predložené na podporu žaloby podanej na Všeobecný súd proti spornému rozhodnutiu je potrebné zamietnuť.

134

Preto je potrebné zamietnuť žalobu podanú na Všeobecný súd v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné vec vrátiť späť Všeobecnému súdu.

135

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

136

Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

137

Keďže v tomto prípade Súdny dvor vyhovel odvolaniu EUIPO a zamietol vzájomné odvolanie spoločnosti IVDP, IVDP nemala úspech vo svojich dôvodoch predložených na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd.

138

Preto, keďže EUIPO a Bruichladdich navrhli uložiť spoločnosti IVDP povinnosť nahradiť trovy konania, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré EUIPO a Bruichladdich vynaložili v oboch konaniach.

139

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, Portugalská republika a Komisia, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: