1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný v prejednávanej veci ponúka Súdnemu dvoru príležitosť rozvinúť svoju judikatúru týkajúcu sa vplyvu začatia konkurzného konania na odporovateľnosť právnych úkonov, ktoré poškodili všetkých veriteľov. V rámci práva Únie sa na túto problematiku sústredil článok 13 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní ( 2 ). Hoci sa predmetnej otázky týkalo niekoľko nedávnych rozhodnutí Súdneho dvora ( 3 ), stále vyvoláva viacero pochybností, o čom svedčí aj tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. Okrem toho odpoveď, ktorú poskytne Súdny dvor, pravdepodobne ovplyvní budúcu aplikačnú prax, pokiaľ ide o uplatňovanie nového nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní ( 4 ), v ktorom sa režim týkajúci sa rozhodného práva na úkony poškodzujúce kolektívny záujem veriteľov upravil, bez zmien a doplnení, v článku 16 tohto nariadenia.

2.

Súdny dvor bude mať okrem toho možnosť objasniť nielen otázky, ktoré sú zvlášť významné v kontexte medzinárodných insolvenčných konaní, ale aj všeobecné otázky medzinárodného práva súkromného. Predovšetkým bude potrebné vysvetliť pojem „situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov”, prostredníctvom ktorého normotvorca stanovil rozsah vecnej pôsobnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( 5 ). Po druhé prejudiciálne konanie umožní vypracovať riešenie, pokiaľ ide o následky voľby práva, vykonanej v súvislosti so situáciami výlučne vnútroštátneho charakteru, t. j. s prípadmi, ktoré nevykazujú väzby na právny poriadok viac než jedného štátu.

3.

Podľa článku 4 ods. 2 písm. m) nariadenia č. 1346/2000:

„2.   Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie. Stanoví najmä:

…

4.

V článku 13 tohto nariadenia sa stanovuje:

„Článok 4 ods. 2 písm. m) sa neuplatňuje v prípade, že osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov, dokáže, že:

5.

V článku 1 nariadenia Rím I s názvom „Rozsah pôsobnosti“ sa v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach“.

6.

Naopak, v článku 3 nariadenia o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky s názvom „Voľba rozhodného práva” sa v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

…

3.   Ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v inej krajine, než je krajina, ktorej právo sa zvolilo, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie ustanovení [tých ustanovení – neoficiálny preklad] práva tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou.“

7.

Podľa príslušného ustanovenia talianskeho práva, článku 67 odseku 2 zákona o konkurze:

„Ak správca preukáže, že druhá strana vedela o platobnej neschopnosti dlžníka, odvolávajú sa aj platby likvidných a splatných dlhov, odplatné úkony a úkony vedúce k vzniku prednostného práva vo vzťahu k súčasne vytvoreným dlhom, aj tretích osôb, ak sa vykonali v období šiestich mesiacov pred vyhlásením konkurzu.“

8.

Na druhej strane v článku 167 talianskeho codice di procedura civile (občiansky súdny poriadok) sa stanovuje:

„Žalovaný uvedie vo svojom vyjadrení k žalobe všetky skutočnosti vo svoj prospech, pričom sa vyjadrí k žalobným dôvodom, na ktorých žalobca založil svoj návrh, ako aj svoje osobné údaje a identifikačné číslo, navrhne dôkazy, ktoré má v úmysle použiť a dokumenty, ktoré predkladá v rámci komunikácie, a navrhne závery.

Navrhne prípadnú vzájomnú žalobu, ako aj procesné a hmotnoprávne námietky, na ktoré súd neprihliada z úradnej povinnosti, inak právo na uvedené úkony zanikne.“

9.

Podľa § 239 odsekov 2 a 3 Insolvency Act 1986 (zákon o platobnej neschopnosti z roku 1986), platnom v Anglicku a vo Walese:

„2.   V prípade, že spoločnosť priviedla v príslušnom období (určenom podľa ustanovení zákona o platobnej neschopnosti) tretiu osobu do prednostného postavenia, môže správca požiadať súd o vydanie opatrenia podľa tohto paragrafu.

3.   Bez toho, aby boli dotknuté nasledujúce ustanovenia, súd, na ktorý bol podaný uvedený návrh, príjme opatrenie, ktoré uzná za vhodné na účely nastolenia situácie, ku ktorej by bývalo došlo, ak by spoločnosť nepriznala predmetné prednostné právo (ak by tretia osoba nebola získala prednostné postavenie).“

10.

Talianska obchodná spoločnosť Vinyls Italia SpA (ďalej len „Vinyls Italia“) so sídlom v Benátkach (Taliansko) pôsobí v chemickom priemysle.

11.

Na účely prepravy chemikálií uzatvorila spoločnosť Vinyls Italia 11. marca 2008 zmluvu so spoločnosťou Mediterranea Navigazione SpA (ďalej len „Mediterranea“) so sídlom v Ravenne (Taliansko), týkajúcu sa nájmu lode plávajúcej pod talianskou vlajkou.

12.

V rámci plnenia uzatvorenej zmluvy vykonala Vinyls Italia v prospech spoločnosti Mediterranea dve platby v celkovej výške 447740,27 eura, a to 17, resp. 9 dní po príslušných, zmluvne dohodnutých dobách splatnosti, stanovených na 24. februára 2009 a 24. marca 2009.

13.

Niekoľko mesiacov po vykonaní uvedených platieb bol na Vinyls Italia uvalený režim mimoriadnej správy, ktorý neskôr vyústil do konkurzu.

14.

Vinyls Italia podala následne na základe článku 67 odseku 2 talianskeho zákona o konkurze odporovaciu žalobu proti spoločnosti Mediterranea, týkajúcu sa platieb vykonaných v prospech žalovanej, pričom súdu navrhla, aby žalovanú spoločnosť zaviazal na vrátenie sumy 447740,27 eura spolu s úrokmi. Žalobkyňa uviedla, že uvedené platby vykonala v období, kedy bolo na základe verejne dostupných informácií známe, že sa nachádzala v stave platobnej neschopnosti.

15.

Mediterranea požiadala o uplatnenie článku 13 nariadenia č. 1346/2000, pričom poukázala na skutočnosť, že platby žalobkyňa vykonala v rámci plnenia zmluvy o nájme námornej lode, ktorú zmluvné strany uzatvorili podľa anglického práva. Tento právny poriadok, vzťahujúci sa na posúdenie práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy (ďalej len lex contractus alebo „zmluvné právo“) ( 6 ), neumožňuje podľa tvrdenia žalovanej napadnúť platby vykonané v jej prospech. Na preukázanie tejto skutočnosti žalovaná predložila dokument vypracovaný anglickým advokátom, v ktorom sa uvádzalo, že s ohľadom na anglické právo nie je možné odporovať platby, ktoré v danom prípade realizovala spoločnosť Vinyls Italia.

16.

Vnútroštátny súd uvádza, že ustanovenia talianskeho práva, vzťahujúce sa na prípad v prejednávanej veci, ktoré umožňujú napadnúť vykonané platby, by sa však nemuseli uplatniť, pokiaľ by sa žalovaná účinne dovolala doložky o vyňatí podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

17.

V článku 4 odseku 2 písm. m) tohto nariadenia sa stanovuje, že otázky týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti alebo nevymáhateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov, sa upravujú právom štátu, ktoré sa vzťahuje na konkurzné konanie (ďalej len lex fori concursus). Článok 13 rovnakého nariadenia však umožňuje neuplatniť lex fori concursus, a to za predpokladu, že dotknutý účastník preukáže, že daný úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo, pričom toto právo neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie predmetného úkonu.

18.

Tribunale Ordinario di Venezia (súd v Benátkach, Taliansko) uvádza, že žalovaná spoločnosť požiadala o uplatnenie článku 13 nariadenia č. 1346/2000 po uplynutí lehoty, ktorú taliansky právny poriadok stanovuje na vznesenie procesných námietok.

19.

Okrem toho vnútroštátny súd konštatuje, že anglické právo vo všeobecnej a abstraktnej rovine nevylučuje možnosť odporovať úkony vykonané krátko pred vyhlásením platobnej neschopnosti. Z dokumentu predloženého žalovanou podľa vnútroštátneho súdu vyplýva, že anglické právo upravuje možnosť odvolať úkon, pokiaľ by bol pre veriteľa vykonaný „prednostne“.

20.

Vnútroštátny súd vyjadril tiež pochybnosti o samotnej uplatniteľnosti nariadenia Rím I, ktoré sa podľa článku 1 ods. 1 tohto nariadenia uplatňuje „na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch...“

21.

Pre Tribunale Ordinario di Venezia (súd v Benátkach) nie je jasná ani otázka vplyvu, ktorý by voľba práva vykonaná za okolností uvedených v článku 3 ods. 3 nariadenia Rím I mohla mať na možnosť zmluvnej strany účinne sa dovolávať článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

22.

S ohľadom na uvedené skutočnosti Tribunale Ordinario di Venezia (súd v Benátkach) prerušil konanie a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:

23.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený kancelárii Súdneho dvora 29. januára 2016.

24.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, talianska a grécka vláda, ako aj Komisia. Účastníci konania, talianska vláda a Komisia sa tiež zúčastnili pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 1. decembra 2016.

25.

Prvú prejudiciálnu otázku formuloval vnútroštátny súd v rôznych variantoch, pričom sa skladá z dvoch častí, ktoré sú voči sebe alternatívne.

26.

Z úvodnej časti prvej prejudiciálnej otázky podľa všetkého vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta, či je osoba, ktorá mala úžitok z úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov a ktorej cieľom je dospieť k uplatneniu článku 13 nariadenia č. 1346/2000, povinná vzniesť v tejto súvislosti príslušnú námietku a dovolať sa predmetného ustanovenia. Táto prejudiciálna otázka sa v každom prípade zakladá na predpoklade, že dotknutý účastník sa domáha uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000. Domnievam sa, že v tomto zmysle treba vykladať formuláciu uvedenú v nasledujúcej časti prejudiciálnej otázky: „v rámci návrhu uplatniť doložku o vyňatí stanovenú nariadením“.

27.

Vnútroštátny súd kladie otázku, či sa osoba, ktorá mala úžitok z úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov, musí s cieľom zabrániť napadnutiu tohto aktu na základe lex fori concursus domáhať uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000 v lehote stanovenej procesným právom štátu, ktorého súdy majú právomoc rozhodnúť konkrétnu vec.

28.

Následne formulovaná alternatívna otázka sa naopak týka dvoch problémov. Prvý z týchto problémov súvisí s hľadaním odpovede na otázku, či dotknutý účastník môže žiadať o uplatnenie článku 13 nariadenia č. 1346/2000 bez ohľadu na časové obmedzenia stanovené podľa lex fori processualis. Prvá z týchto prejudiciálnych otázok a prvá možnosť uvedená v alternatívnej otázke sa preto týkajú rovnakého problému.

29.

Druhý z vyššie uvedených problémov sa týka povinnosti uplatniť článok 13 nariadenia z úradnej povinnosti.

30.

Tvrdiť, že uplatniť článok 13 nariadenia č. 1346/2000 je úlohou súdu, by vylučovalo potrebu rozhodnúť, či je dotknutý účastník povinný domáhať sa uplatnenia tohto ustanovenia v rámci lehôt stanovených procesným právom štátu súdu. Z tohto dôvodu by som sa chcel, na rozdiel od poradia, ktoré v danej časti prejudiciálnej otázky navrhol vnútroštátny súd, najprv vysporiadať s otázkou týkajúcou s povinnosti uplatniť článok 13 nariadenia č. 1346/2000 z úradnej povinnosti.

31.

Iba v prípade, že by sa dospelo k záveru, že právo Únie takú povinnosť vnútroštátnemu súdu neukladá, by bolo potrebné preskúmať, či sa dotknutý účastník musí dovolať článku 13 nariadenia č. 1346/2000 v lehote stanovenej procesným právom štátu súdu.

32.

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku je preto potrebné rozhodnúť, či právo Únie ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť z úradnej povinnosti uplatniť článok 13 nariadenia č. 1346/2000, aby tak zabránil odporovaniu úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov na základe lex fori concursus v prípade, v ktorom dotknutý účastník preukázal splnenie podmienok vyžadovaných predmetným ustanovením.

33.

V prípade, že by odpoveď mala byť negatívna, bude potrebné preskúmať nasledujúcu otázku: či procesné právo štátu súdu stanovuje, či a akým spôsobom sa má dotknutý účastník pri preukazovaní splnenia podmienok podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000 domáhať uplatnenia uvedeného ustanovenia, s cieľom zabrániť napadnutiu určitého úkonu v zmysle lex fori concursus.

34.

Podľa článku 4 nariadenia č. 1346/2000 sa konkurzné konania a ich účinky riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne (lex fori concursus). Uvedený právny poriadok stanovuje všetky podmienky začatia konkurzného konania, ako aj pravidlá vedenia tohto konania a jeho uzavretia. Podľa článku 4 ods. 2 písm. m) tohto nariadenia je daný právny poriadok významný najmä na účely posúdenia pravidiel týkajúcich sa neplatnosti, odporovateľnosti a neúčinnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov.

35.

Zásada stanovená v článku 4 nariadenia č. 1346/2000 však podlieha niektorým obmedzeniam, ktoré, ako sa stanovuje v odôvodnení 24 predmetného nariadenia, vyplývajú z ochrany legitímnych očakávaní hospodárskych subjektov a z potreby zaručenia právnej istoty. Na tento účel sa v článkoch 5 až 15 nariadenia stanovujú výnimky, ktoré umožňujú neuplatniť právo štátu, v ktorom sa konanie začalo.

36.

Nariadenie č. 1346/2000, ktoré je vo všeobecnosti naklonené jednotnosti lex fori concursus, je založené na zásade „miernejšej univerzálnosti“. Táto zásada znamená, že na všetky otázky týkajúce sa konkurzného konania, okrem niekoľkých výnimiek, sa musí vzťahovať lex fori concursus.

37.

V rámci týchto výnimiek zohráva významnú úlohu článok 13 nariadenia č. 1346/2000, podľa ktorého sa právo štátu, v ktorom sa konanie začalo, v prípade splnenia určitých podmienok neuplatní na posúdenie otázok uvedených v článku 4 odseku 2 písm. m) nariadenia, čiže na neplatnosť, odporovateľnosť alebo nevymáhateľnosť právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov. Uvedené ustanovenie obsahuje osobitnú doložku o vyňatí, umožňujúcu upustiť od uplatnenia lex fori concursus v prípade, že tento právny poriadok pripúšťa napadnutie úkonu uzavretého s budúcim platobne neschopným subjektom. Osoba, ktorá mala z daného úkonu úžitok, je však povinná poskytnúť dôkaz o tom, že predmetný úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo a že toto právo neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie tohto úkonu.

38.

Ustanovenie článku 13 nariadenia č. 1346/2000 je zamerané na ochranu legitímnych očakávaní subjektu, ktorý mal úžitok z úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov. Základom citovaného ustanovenia je podľa všetkého zásada, že predmetná osoba má právo spoliehať sa na stabilitu úkonu, ktorý možno posudzovať s ohľadom na právny poriadok, ktorý tento úkon upravuje, a nenechať sa zaskočiť skutočnosťou, že v dôsledku začatia konkurzného konania sa stalo relevantným lex fori concursus.

39.

V rámci odpovede na prvú prejudiciálnu otázku treba objasniť, či v prípade, ak dotknutý účastník poskytne dôkaz o splnení oboch podmienok vyžadovaných článkom 13 nariadenia č. 1346/2000, je vnútroštátny súd povinný uvedené ustanovenie uplatniť z úradnej povinnosti a prestať uplatňovať právo štátu, v ktorom sa konkurzné konanie začalo (lex fori concursus), pokiaľ tento právny poriadok pripúšťa prostriedky na odporovanie úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov.

40.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu v tomto ohľade možno vysvetliť znením článku 13 nariadenia č. 1346/2000, ktorý na jednej strane ukladá dotknutému účastníkovi povinnosť „dokázať“ splnenie dvoch predpokladov uvedených v citovanom článku, na druhej strane sa v ňom stanovuje, že, ak sú predmetné skutočnosti preukázané, článok 4 ods. 2 písm. m) „sa neuplatňuje“. Kategorická formulácia použitá normotvorcom môže viesť k záveru, že v prípade, ak dotknutý účastník poskytne dôkazy, ktoré sú spôsobilé preukázať, že obe podmienky uvedené v článku 13 uvedeného nariadenia sú splnené, súd je povinný konať z úradnej povinnosti.

41.

Nedomnievam sa však, že uvedené stanovisko je opodstatnené.

42.

Na účely výkladu nariadenia č. 1346/2000 sú veľmi užitočné pripomienky vznesené v správe M. Virgósa a E. Schmita ( 7 ), ktorá, hoci sa týka Dohovoru o konkurznom konaní, je všeobecne považovaná za užitočné usmernenie pri výklade nariadenia ( 8 ).

43.

V tejto správe sa uviedlo, že mechanizmus použitý pri návrhu uvedeného dohovoru, ktorý bol vzorom pre formuláciu článku 13 nariadenia č. 1346/2000, sa zakladá na zásade „práva veta“. Autori správy upriamili pozornosť na skutočnosť, že účastník sa nemá iba usilovať o vymanenie sa z pôsobnosti práva štátu, v ktorom sa konkurzné konanie začalo, ale musí to aj „požadovať“ („Article 13 represents a defence against the application of the law of the State of the opening, which must be pursued by the interested party, who must claim it“, bod 136).

44.

Rovnako vyznievajú aj tvrdenia Súdneho dvora v rozsudku Nike European Operations Netherlands, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o splnenie podmienok uvedených v článku 13 nariadenia č. 1346/2000, sa ukladá účastníkovi, „ktorý sa odvoláva na tento článok“ ( 9 ).

45.

Zastávam názor, že právo Únie spája uplatnenie výnimky stanovenej v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 s aktívnym procesným postupom účastníka, ktorý získal úžitok na úkor veriteľov.

46.

Okrem toho poukazujem na skutočnosť, že prejudiciálna otázka vychádza v predmetnej časti z predpokladu, že žalobkyňa preukázala existenciu predpokladov uvedených v článku 13 nariadenia č. 1346/2000, nepožiadala však súčasne o uplatnenie tohto ustanovenia.

47.

Pochybujem, že je možné zreteľne rozlišovať medzi dvoma prejavmi aktívneho procesného postupu, spočívajúcimi na jednej strane v poskytnutí dôkazov spôsobilých preukázať skutočnosti významné na účely článku 13 nariadenia č. 1346/2000 a na druhej strane v žiadosti o uplatnenie výnimky stanovenej v rovnakom ustanovení.

48.

Tieto otázky sú vzájomne úzko prepojené. Ak dotknutý účastník poskytne v priebehu konania dôkaz, koná tak s cieľom vyvolať určitý procesný účinok. Nemám v úmysle zachádzať pri tejto príležitosti do podrobností, pokiaľ ide o rôzne riešenia prijaté v procesnom práve jednotlivých členských štátov. Mám však dojem, že dôkazy vykonané na žiadosť jedného z účastníkov majú v zásade umožniť overenie skutočností, ktoré sú významné pre rozhodnutie v danej veci. Z tohto dôvodu nie som presvedčený, že je možné vykonať dôkazy na žiadosť dotknutého účastníka konania, a to s cieľom zistiť, či sú splnené podmienky podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000, a zároveň tvrdiť, že tento účastník konania nežiada o uplatnenie predmetného ustanovenia.

49.

V každom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v súlade s ustanoveniami procesného práva určitého členského štátu posúdil, či účastník konania poskytujúci dôkazy zamerané na preukázanie existencie predpokladov vyžadovaných v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 žiada súčasne aj o uplatnenie tohto ustanovenia.

50.

Ako som uviedol vyššie, nariadenie č. 1346/2000 spája uplatnenie výnimky podľa článku 13 s aktivitou osoby, ktorá mala úžitok z úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov. Nariadenie však neupravuje spôsob, akým sa môže dotknutý účastník konania tohto ustanovenia dovolávať. Rovnako v nariadení chýbajú pravidlá týkajúce sa lehôt, počas ktorých je možné o uplatnenie článku 13 nariadenia požiadať.

51.

Informácie, ktoré poskytol vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, umožňujú dospieť k záveru, že na účely úspešného uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000 talianska právna úprava vyžaduje, aby dotknutý účastník konania vzniesol v stanovenej lehote príslušnú procesnú námietku.

52.

Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky, konkrétne časti, ktorá sa netýka povinnosti uplatniť článok 13 nariadenia č. 1346/2000 z úradnej povinnosti, preto kladie vnútroštátny súd otázku, či je členský štát oprávnený stanoviť povinný spôsob domáhania sa uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000, a to s cieľom zabrániť odporovaniu úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov na základe lex fori concursus.

53.

V rozsudku Nike European Operations Netherlands vyjadril Súdny dvor názor, podľa ktorého článok 13 nariadenia č. 1346/2000 neupravuje konkrétne spôsoby vykonávania dôkazov, prípustné dôkazné prostriedky pred príslušnými vnútroštátnymi súdmi alebo zásady upravujúce posúdenie dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Prináleží členským štátom, aby uvedené otázky vymedzili na základe zásady procesnej autonómie. Zavedené ustanovenia však nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a nesmú znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity) ( 10 ).

54.

Chcel by som zdôrazniť, že hoci Súdny dvor sústredil v rozsudku Nike European Operations Netherlands svoju pozornosť na predpisy týkajúce sa dokazovania, je úlohou členských štátov, aby pri neexistencii príslušných ustanovení v nariadení č. 1346/2000 upravili v rámci svojej procesnej autonómie všetky procesné otázky týkajúce sa uplatňovania článku 13 tohto nariadenia.

55.

Ako som už uviedol v bode 48 vyššie, uvedené dve formy aktívneho procesného postupu (požiadať o vykonanie dôkazov na účely overenia splnenia podmienok stanovených v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 a domáhať sa uplatnenia tohto ustanovenia) sú medzi sebou úzko prepojené. Z tohto dôvodu by sa na ne mali vzťahovať pravidlá vyplývajúce z rovnakého právneho systému.

56.

Na doplnenie vyššie uvedeného tiež podotýkam, že v rámci procesného práva štátu, súdu ktorý má právomoc vo veci určitého konania, možno stanoviť lehoty na predloženie dôkazov. V nariadení sa okrem lehôt na podanie námietok, ktoré sú predmetom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, neupravujú ani lehoty, počas ktorých je účastník konania povinný predložiť všetky dôkazné návrhy. Otázka zhromažďovania dôkazného materiálu natoľko úzko súvisí so zárukou riadneho priebehu súdneho konania, že je zložité ju oddeliť od celku procesných predpisov platných v určitom štáte. Predmetné lehoty by malo preto stanoviť procesné právo štátu, ktorého súdy majú právomoc rozhodnúť konkrétnu vec (lex fori processualis).

57.

Po uplynutí lehôt na predloženie dôkazov účastník konania stratí možnosť preukázať existenciu predpokladov uvedených v článku 13 vyššie uvedeného nariadenia a nebude sa preto môcť spoliehať na ochranu vyplývajúcu z tohto ustanovenia. Podobnú úlohu, aspoň v tejto súvislosti, by mohli zohrávať ustanovenia určujúce lehoty na podanie procesných námietok, ktoré sú predmetom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Nemám preto pochybnosti o tom, že problematiku lehôt na vznesenie procesných námietok má upravovať právo štátu, ktorého súdy majú právomoc vo veci rozhodovať.

58.

Zdá sa mi tiež nevyhnutné vymedziť rozsah pôsobnosti lex fori processualis a lex causae, a to s cieľom objasniť, ktorý z týchto dvoch právnych poriadkov je v prejednávanej veci rozhodujúci, pokiaľ ide o stanovenie spôsobu, akým je dotknutý účastník povinný požiadať o uplatnenie výnimky podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

59.

So zreteľom na článok 13 nariadenia č. 1346/2000 môže osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil veriteľov, konať na základe práva, ktoré sa na tento úkon vzťahuje, v každom prípade však iba v rozsahu, v akom mohla očakávať, že predpisy tohto právneho poriadku by sa uplatnili a určili jej práva a povinnosti mimo konkurzného konania. Rozhodné právo pre zmluvné záväzky, určené na základe ustanovení nariadenia Rím I, upravuje, okrem iného, v zmysle článku 12 ods. 1 písm. d) nariadenia „premlčanie a preklúziu“, ale iba v súvislosti s „rôznymi spôsobmi zániku záväzkov“. Predmetné právo nie je relevantné, pokiaľ ide o posudzovanie lehôt na podanie procesných námietok. Aj v prípade, že výkon určitého procesného práva (napríklad prostredníctvom vznesenia námietky) vedie k hmotnoprávnym následkom, spôsob výkonu týchto práv upravuje, v súlade so zásadou lex fori processualis, procesné právo štátu, ktorého súd danú vec prejednáva. Túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje článok 18 ods. 2 nariadenia Rím I, podľa ktorého možno zmluvu alebo právny úkon dokazovať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom prípustným podľa právneho poriadku štátu konajúceho súdu alebo podľa ktoréhokoľvek právneho poriadku, podľa ktorého sú zmluva alebo právny úkon formálne platné (článok 11), za predpokladu, že konajúci súd je spôsobilý dôkaz takýmto spôsobom vykonať.

60.

Ustanovenia, ktoré časovo obmedzujú možnosť domáhať sa uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000, nepatria ani do pojmu „pravidlá“ týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti a nevymáhateľnosti právnych úkonov podľa článku 4 ods. 2 písm. m) uvedeného nariadenia. Predmetné ustanovenia nie sú súčasťou režimu rušenia platnosti úkonov, pričom iba pravidlá tohto režimu možno zahrnúť do rozsahu pôsobnosti lex causae, ako som už navrhol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Lutz ( 11 ). Netýkajú sa prostriedkov právnej ochrany používaných na odporovanie právnych úkonov.

61.

S ohľadom na vykonanú analýzu nepochybujem o skutočnosti, že v súlade so zásadou procesnej autonómie prináleží členským štátom, aby stanovili spôsob, akým sa má dotknutý účastník dovolávať článku 13 nariadenia č. 1346/2000 s cieľom zabrániť napadnutiu úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov.

62.

Posúdenie skutočnosti, či je procesné ustanovenie určujúce lehoty na podanie procesných námietok zlučiteľné so zásadami ekvivalencie a efektivity by sa malo zveriť vnútroštátnym súdom. Nijaká z informácií poskytnutých v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania nenaznačuje porušenie vyššie uvedených zásad.

63.

Na základe týchto úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku takto:

Uplatnenie výnimky podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000 vyžaduje aktívny procesný postup účastníka konania, ktorý mal úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov.

V každom prípade zo zásady procesnej autonómie členských štátov vyplýva, že procesné právo štátu, ktorého súd ma právomoc v konkrétnej veci, vymedzuje spôsob, akým sa má dotknutý účastník, v rámci preukazovania, že boli splnené podmienky podľa článku 13 nariadenia, dovolávať daného ustanovenia s cieľom zabrániť odporovaniu úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov na základe lex fori concursus.

64.

Prostredníctvom druhej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd o rozhodnutie, či dodržiavanie požiadavky stanovenej v článku 13 druhej odrážke nariadenia č. 1346/2000 zahŕňa potrebu preukázať, že predmetný úkon nemožno odporovať vo všeobecnej a abstraktnej rovine, alebo či sa vyžaduje dôkaz, že daný úkon, hoci je bežne odporovateľný, nemožno účinne napadnúť vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

65.

Pre zodpovedanie takto formulovanej otázky je potrebné pripomenúť, že článok 13 nariadenia č. 1346/2000 umožňuje neuplatniť právo štátu, v ktorom sa začalo konkurzné konanie, a to v prospech rozhodného právneho poriadku, ktorému daný právny úkon podlieha, za predpokladu, že „toto právo neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie tohto úkonu v danom prípade“.

66.

Podstatný význam na účely zodpovedania druhej prejudiciálnej otázky má podľa všetkého výklad slovného spojenia „v danom prípade“.

67.

Autori vyššie uvedenej správy Virgós/Schmit, týkajúcej sa Dohovoru o konkurznom konaní, uviedli, že výraz „v danom prípade“ („in the relevant case“) treba vykladať ako povinnosť dokázať, že predmetný úkon nemožno za okolností predmetného prípadu odporovať nijakými prostriedkami. Nejde preto o domáhanie sa nemožnosti napadnúť určitý úkon na základe ustanovení lex causae iba v abstraktnej rovine (bod 137).

68.

Ak sa tieto úvahy premietnu do práva Únie, treba poznamenať, že výraz „v danom prípade“ sa nachádza v talianskom („nella fattispecie“) a v anglickom („in the relevant case“) znení nariadenia č. 1346/2000. V rámci judikatúry Súdneho dvora sa však už konštatovalo, že jednotlivé jazykové znenia nariadenia vykazujú v tejto súvislosti určité rozdiely, pričom sa zdá, že článok 13 v niektorých prípadoch neobsahuje formuláciu „v danom prípade“, ani nijaké podobné slovné spojenie. ( 12 ) Potreba jednotného výkladu práva Únie s ohľadom na rozdielnosti, ktoré z tohto hľadiska existujú, v každom prípade vyžaduje, aby sa príslušné ustanovenie vykladalo v závislosti od kontextu a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou ( 13 ).

69.

Súdny dvor na základe uvedených výkladových usmernení v rozsudku Nike European Operations Netherlands vysvetlil, že uplatnenie článku 13 nariadenia č. 1346/2000 je podmienené tým, že dotknutý úkon nemožno napadnúť na základe lex causae„pri zohľadnení všetkých okolností daného prípadu“ ( 14 ).

70.

Pre úplnosť by som chcel pripomenúť, že účelom výnimky uvedenej v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 je ochrana legitímnych očakávaní týkajúcich sa stability právneho úkonu.

71.

Základom uvedeného riešenia je presvedčenie, že osoba, ktorá mala úžitok z úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov, sa môže spoliehať na právo vzťahujúce sa na tento úkon do tej miery, pokiaľ daný právny poriadok stanovuje prípustnosť a predpoklady pre odporovanie predmetného úkonu. Vo vyššie citovaných návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Lutz, som upriamil pozornosť na skutočnosť, že plynutie času je jednou z okolností, ktoré v určitých prípadoch vplývajú na odporovateľnosť úkonu v súlade s lex causae ( 15 ). Niekedy môže uplynutie stanovených lehôt viesť k zániku možnosti napadnúť určitý úkon. Osobe, ktorá mala z predmetného úkonu prospech, sa iba od tohto okamihu potvrdí stabilita jej právneho postavenia. Článok 13 nariadenia č. 1346/2000 chráni podľa môjho názoru aj očakávania vložené do platnosti úkonu, ktoré vznikli v dôsledku nastolenia vyššie uvedených okolností.

72.

Potenciálna nemožnosť odporovať určitý úkon, posudzovaná bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu, by naopak neprospievala ochrane legitímnej dôvery. Pri neexistencii konkurzného konania by sa mal totiž dotknutý subjekt vysporiadať s dopadom, aký môžu mať tieto okolnosti na odporovateľnosť úkonu, kým po začatí konania by sa na dané okolnosti neprihliadalo.

73.

Povinnosť dokázať, že úkon nemožno napadnúť na základe právneho poriadku, do ktorého pôsobnosti patrí, sa okrem ustanovení lex causae v oblasti konkurzu vzťahuje aj na všetky ostatné ustanovenia a zásady daného práva ( 16 ). V jednotlivých právnych systémoch sa nachádzajú rôzne, a neraz početné, nástroje týkajúce sa neplatnosti alebo nevymáhateľnosti právnych úkonov. Možno predpokladať, aspoň v teoretickej rovine, že väčšinu z úkonov, ktoré poškodzujú veriteľov, možno napadnúť. Vyvstáva preto otázka, či povinnosť poskytnúť všeobecný a abstraktný dôkaz, pokiaľ ide o skutočnosť, že nejaký úkon nemožno vo všeobecnej rovine odporovať, nezaväzuje dotknutého účastníka nadmerne, s tým dôsledkom, že táto povinnosť by ohrozovala možnosť účinne využiť výnimku stanovenú v článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

74.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku takto:

Na účely účinného dovolania sa výnimky stanovenej v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 postačuje, ak osoba, ktorá mala úžitok z úkonu poškodzujúceho všetkých veriteľov, poskytne v prípade, že lex causae pripúšťa napadnutie daného druhu úkonu, dôkaz o tom, že predmetný úkon, hoci ho možno vo všeobecnej rovine odporovať, nemožno na základe lex causae nijakým spôsobom účinne napadnúť, a to vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

75.

Keďže tretia a piata prejudiciálna otázka sa týkajú dôsledkov voľby práva vykonanej za okolností uvedených v článku 3 odseku 3 nariadenie Rím I, usudzujem, že najskôr je potrebné preskúmať štvrtú otázku, prostredníctvom ktorej sa vnútroštátny súd pokúša objasniť, či sa toto nariadenie vo všeobecnosti na prejednávanú vec vzťahuje.

76.

Zámerom vnútroštátneho súdu pri položení štvrtej prejudiciálnej otázky je totiž získať usmernenia vhodné na vymedzenie vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Rím I. Vnútroštátny súd teda vychádza z predpokladu, že nariadenie sa na prejednávanú vec vzťahuje z hľadiska časovej pôsobnosti. Tejto problematike treba podľa môjho názoru venovať niekoľko predbežných pripomienok.

77.

Rozsah časovej pôsobnosti nariadenia Rím I sa vymedzuje v jeho článku 28, podľa ktorého sa toto nariadenie vzťahuje na „zmluvy uzavreté po 17. decembri 2009“.

78.

Platby, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, však boli vykonané v rámci plnenia zmluvy uzavretej 11. marca 2008, ktorej platnosť sa následne predĺžila, ako vo svojich písomných pripomienkach uvádza spoločnosť Mediterranea, dodatkom z 9. decembra 2009. Táto skutočnosť vedie k záveru, že nariadenie Rím I sa na konanie vo veci samej nevzťahuje. V oboch prípadoch ide o právne úkony, ku ktorým došlo pred 17. decembrom 2009.

79.

Skutočnosť, že konanie vo veci samej sa týka záväzkov, ktorých plnenie sa realizovalo niekoľko mesiacov po dni uzavretia zmluvy, vyššie uvedené posúdenie nijako nemení. Aj tieto platby sa totiž vykonali pred 17. decembrom 2009, t. j. 17 a 9 dní po uplynutí príslušných dní splatnosti, stanovených zmluvou na 24. februára 2009 a 24. marca 2009.

80.

Napriek tomu som presvedčený, že ani prípadné plnenie záväzku realizované 17. decembra 2009 alebo neskôr by neumožnilo uplatniť nariadenie Rím I.

81.

Na vymedzenie rozsahu pôsobnosti nariadenia je však rozhodujúci čas uzavretia zmluvy, nie okamih plnenia záväzkov, ktoré z danej zmluvy vyplývajú. V doposiaľ existujúcej judikatúre Súdny dvor poukázal na skutočnosť, že normotvorca Únie vylúčil okamžitú uplatniteľnosť nariadenia Rím I, ktorá by viedla k tomu, že by do jeho pôsobnosti patrili budúce účinky zmlúv uzavretých pred 17. decembrom 2009 ( 17 ).

82.

Vyššie uvedené úvahy ma vedú k záveru, že ustanovenia nariadenia Rím I sa na posúdenie prejednávanej veci nevzťahujú.

83.

V prípade, že by vnútroštátny súd dospel k záveru, že nariadenie Rím I sa na prejednávanú vec nevzťahuje, bolo by potrebné odkázať na systém kolíznych noriem podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis 19. júna 1980 ( 18 ), ktoré predmetnému nariadeniu predchádzalo.

84.

Rímsky dohovor však nie je právnym aktom Únie. Podľa článku 1 písm. a) a tiež článku 2 písm. a) a b) Prvého protokolu k dohovoru má Súdny dvor skutočne právomoc rozhodnúť o výklade dohovoru, ale iba na žiadosť niektorých súdnych orgánov členských štátov. Medzi tieto súdne orgány nepatria súdy rozhodujúce v prvom stupni konania. Z obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania je však zrejmé, že Tribunale Ordinario di Venezia (súd v Benátkach) prejednáva danú vec ako súd prvého stupňa.

85.

V ďalšej časti týchto návrhov v každom prípade vysvetlím svoje stanovisko vo veci výkladu článku 3 ods. 3 nariadenia Rím I v súvislosti s uplatnením článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

86.

Prináleží totiž vnútroštátnemu súdu, aby s konečnou platnosťou posúdil, či skutkové okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú uplatnenie nariadenia Rím I. Na druhej strane na otázky položené vnútroštátnym súdom sa na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora vzťahuje domnienka relevantnosti.

87.

Výklad práva Únie môže byť užitočný aj pre vnútroštátne súdy. Je potrebné upozorniť na zhodu medzi ustanoveniami Rímskeho dohovoru a nariadenia Rím I, ktoré, pokiaľ ide o členské štáty, nahradilo ustanovenia dohovoru.

88.

Prostredníctvom štvrtej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd o rozhodnutie, či zmluva o nájme námornej lode uzavretá v členskom štáte spoločnosťami so sídlom v tomto členskom štáte, obsahujúca doložku o voľbe rozhodného práva iného členského štátu, patrí do rozsahu vecnej pôsobnosti nariadenia Rím I.

89.

Dovoľujem si poukázať na to, že spoločnosť Mediterranea upozornila vo svojich písomných pripomienkach k piatej prejudiciálnej otázke, ako aj v rámci ústnych pripomienok vznesených na pojednávaní, aj na iné skutočnosti, okrem voľby práva, ktoré podľa jej názoru umožňujú preukázať väzbu zmluvy na právny poriadok viac ako jedného štátu. Konkrétne odkázala na možnosť použitia lode mimo talianskych teritoriálnych vôd. Aj vnútroštátny súd uviedol v návrhu na začatie prejudiciálneho konania niektoré z týchto skutočností, pričom poznamenal, že zmluva bola vyhotovená v anglickom jazyku a že obsahovala rozhodcovskú doložku priznávajúcu právomoc riešiť spory rozhodcovskému súdu LMAA (London Maritime Arbitrators Association).

90.

Vnútroštátny súd však uvedené skutočnosti pri formulácii tretej, štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky nezohľadnil. V tretej otázke súd iba upozornil na pochybnosti týkajúce sa uplatniteľnosti článku 13 nariadenia č. 1346/2000 v súvislosti so žalobami týkajúcimi sa zmluvy, uzavretej medzi zmluvnými stranami so sídlom v rovnakom členskom štáte, do ktorej strany vložili doložku o voľbe práva iného členského štátu. Tieto skutočnosti začlenil vnútroštátny súd aj do štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky, pričom uviedol, že zmluvu uzavreli zmluvné strany v členskom štáte, v ktorom mali obe svoje sídlo.

91.

Pri odpovedi na štvrtú prejudiciálnu otázku, tak, aby ostala zachovaná jej podstata, je preto potrebné objasniť, či zmluva uzavretá v členskom štáte, v ktorom majú zmluvné strany sídlo a pre ktorú si zvolili právny poriadok iného členského štátu, patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia Rím I.

92.

V rámci predznamenania nasledujúcich úvah by som chcel vysvetliť, že niektoré ďalšie body týchto návrhov venujem krajne teoretickej a abstraktnej analýze. V mojom postavení generálneho advokáta však považujem za vhodné vyjadriť svoje stanovisko k problematike, ktorá je dlhodobo predmetom diskusie v rámci právnej vedy v oblasti medzinárodného práva súkromného. Som si vedomý skutočnosti, že rozhodnúť sa pre jednu z nasledujúcich teórií v prejednávanej veci nepovedie, ako bude zrejmé z návrhov uvedených nižšie, ku konečnej odpovedi na tretiu a piatu prejudiciálnu otázku. Predmetná téma však môže byť napriek tomu významná pre výklad práva Únie v iných konaniach. Zároveň som presvedčený, že predstavenie podrobnejších úvah umožní Súdnemu dvoru komplexne posúdiť problematiku, ktorá je predmetom sporu v prejednávanej veci.

93.

Štvrtá prejudiciálna otázka je pokusom o objasnenie, či situácie neobsahujúce faktor, ktorý teória medzinárodného práva súkromného nazýva „cudzí prvok“, a ktoré z tohto dôvodu nepreukazujú väzbu na právne poriadky dvoch alebo viacerých krajín, patria do rozsahu pôsobnosti nariadenia Rím I.

94.

Táto otázka predstavuje jeden z najviac diskutovaných a najzložitejších problémov medzinárodného práva súkromného. ( 19 ) Zjednotenie systému Únie týkajúceho sa kolíznych noriem neviedlo k rozptýleniu pochybností, ktoré v tejto súvislosti existujú.

95.

Vyskytli sa názory, že pravidlá medzinárodného práva súkromného možno uplatniť iba v súvislosti s právnymi vzťahmi preukazujúcimi väzbu na právny poriadok viac ako iba jednej krajiny. ( 20 ) Tento názor niekedy dopĺňa tvrdenie, že nepostačuje prítomnosť akejkoľvek väzby na cudzie právo. Skôr sa vyžaduje prítomnosť okolností, ktoré sú významné z hľadiska medzinárodného práva súkromného, čiže takých okolností, ktoré predpokladajú stret rôznych, územne ohraničených právnych poriadkov. ( 21 )

96.

Opačný názor vychádza zo zásady, že pravidlá medzinárodného práva súkromného sa v rámci svojho rozsahu pôsobnosti vzťahujú na všetky vzťahy, vrátane právnych vzťahov výlučne vnútroštátneho charakteru. ( 22 ) V tomto prípade vedie spoľahlivý systém kolíznych noriem nevyhnutne k právnemu poriadku štátu, s ktorým je predmetný vzťah spojený v plnom rozsahu.

97.

V rámci snahy určiť rozsah vecnej pôsobnosti nariadenia Rím I je predovšetkým potrebné odkázať na ustanovenie článku 1 odseku 1, podľa ktorého sa nariadenie uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch.

98.

Znenie ustanovenia článku 1 odseku 1 nariadenia Rím I vychádza z článku 1 odseku 1 Rímskeho dohovoru, v ktorom sa stanovoval rozsah vecnej pôsobnosti dohovoru. V súlade s týmto ustanovením sa dohovor uplatňoval na zmluvné záväzky vo veciach zahŕňajúcich stret rôznych právnych poriadkov („les situations comportant un conflit de lois“).

99.

V správe o Rímskom dohovore, ktorú pripravili M. Giuliano a P. Lagarde ( 23 ), autori vysvetlili význam uvedeného ustanovenia, pričom uviedli, že dohovor sa vzťahuje iba na prípady zahŕňajúce stret rôznych právnych poriadkov. Ide o situácie, ktoré obsahujú vo vzťahu k vnútornému spoločenskému životu určitej krajiny jeden alebo viac cudzích prvkov („Il s’agit des situations qui comportent un ou plusieurs éléments d’extranéité par rapport à la vie sociale interne d’un pays“).

100.

Znenie článku 1 odseku 1 nariadenia Rím I podporené stanoviskom autorov správy Giuliano/Lagarde by mohlo viesť k záveru, že toto nariadenie sa nevzťahuje na situácie výlučne vnútroštátneho charakteru.

101.

Je však možné zastávať opačný názor, podľa ktorého sa nariadenie uplatňuje aj na situácie výlučne vnútroštátneho charakteru, keďže práve na tieto prípady sa vzťahuje článok 3 ods. 3 nariadenia Rím I.

102.

Tento názor podporuje výklad ustanovenia, ktoré je obdobné článku 3 ods. 3 nariadenia Rím I a ktoré je súčasťou sesterského nariadenia, t. j. nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) ( 24 ).

103.

V článku 1 odseku 1 nariadenia Rím II sa obdobne ako v článku 1 ods. 1 nariadenia Rím I stanovuje, že sa uplatňuje „na mimozmluvné záväzky... v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov” ( 25 ).

104.

Podľa ustanovenia článku 14 ods. 2 nariadenia Rím II, ktoré zodpovedá článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, „Ak v čase, keď došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, sa všetky prvky podstatné pre situáciu nachádzajú v inej krajine než v krajine, ktorej právny poriadok sa zvolil, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie tých ustanovení právneho poriadku tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou” ( 26 ). Voľba práva preto nie je v zmysle článku 14 odseku 2 nariadenia Rím II rozhodujúcou skutočnosťou, pokiaľ ide o väzbu záväzku na právne poriadky iných krajín ( 27 ). Na rozdiel od ustanovenia článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, voľba práva sa v prípade nariadenia Rím II nepovažuje za „ostatný“ podstatný prvok pre situáciu. Nariadenie Rím II, vrátane, a to predovšetkým článku 14 ods. 2 tohto nariadenia, sa podľa môjho názoru týka aj situácií výlučne vnútroštátneho charakteru, ktoré nepresahujú hranice právneho priestoru určitej krajiny.

105.

Na druhej strane rozsah pôsobnosti nariadenia Rím I by mal zodpovedať rozsahu pôsobnosti nariadenia o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky, čo je zrejmé z požiadavky jednotnosti, vyjadrenej v odôvodnení 7 oboch nariadení. ( 28 )

106.

Z tohto dôvodu súhlasím s názorom, podľa ktorého sa kolízne normy uplatňujú aj v prípade, keď má konkrétna situácia výlučne vnútroštátny charakter. ( 29 )

107.

Okrem toho sa domnievam, že v neprospech snáh o vymedzenie rozsahu pôsobnosti nariadenia Rím I na základe použitia kritéria „internacionalizácie“ konkrétnej situácie, čiže v súlade s duchom prvej teórie, na ktorú sa odvolávali autori správy Giuliano/Lagarde, vypovedá nepresnosť vyššie uvedeného pojmu, ktorá môže viesť k ťažko prekonateľným ťažkostiam.

108.

Zdroj týchto ťažkostí si dovoľujem ilustrovať touto otázkou: vzťahuje sa nariadenie Rím I na situáciu, keď prenajímateľ žaluje nájomcu o zaplatenie nájomného splatného na základe nájomnej zmluvy uzavretej v krajine, v ktorej majú zmluvné strany obvyklý pobyt, nájomca je však štátnym príslušníkom iného členského štátu? Predpokladajme tiež, že zmluvné strany nevykonali, pokiaľ ide o predmetnú zmluvu, voľbu rozhodného práva.

109.

Vzniká otázka, či je v takom prípade – vzhľadom na prítomnosť cudzieho prvku, akým je štátna príslušnosť jednej zo zmluvných strán – potrebné pristúpiť k uplatneniu nariadenia Rím I, aby sa určilo rozhodné právo na účely rozhodnutia sporu týkajúceho sa platenia nájomného.

110.

Pri domáhaní sa uplatnenia nariadenia Rím I treba predovšetkým rozhodnúť, ktoré z jeho ustanovení môže viesť k identifikácii rozhodného práva v súvislosti so zmluvou uzatvorenou medzi uvedenými zmluvnými stranami. Na druhej strane v nariadení Rím I chýba ustanovenie, ktoré by sa výslovne vzťahovalo na prenájom nehnuteľností.

111.

Bude preto potrebné vyložiť pojmy použité v jednotlivých ustanoveniach nariadenia, a to s cieľom určiť podmienky pre ich uplatnenie. Právna veda v oblasti medzinárodného práva súkromného nazýva tento druh výkladového úkonu „kvalifikácia“) („qualification“, „Qualifikation“, „characterisation“) ( 30 ).

112.

Vnútroštátny súd by na základe týchto úkonov pravdepodobne dospel k záveru, že nájomnú zmluvu treba kvalifikovať ako „zmluvu o poskytovaní služieb“, na ktorú sa vzťahuje článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Rím I. Až v tejto fáze by začalo byť zrejmé, že otázka štátnej príslušnosti nájomcu je v kontexte sporu o zaplatenie nájomného irelevantná, keďže, pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva, zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu poskytovateľa služieb (prenajímateľa). Chcel by som však poznamenať, že kritérium štátnej príslušnosti by mohlo nadobudnúť význam v prípade, ak by sa spor týkal nedostatku spôsobilosti nájomcu na právne úkony ( 31 ).

113.

Vyššie uvedené pochybnosti odôvodňujú podľa môjho názoru záver, že snahy rozlišovať medzi zmluvnými záväzkami výlučne vnútroštátnej povahy a týmito záväzkami s väzbami na právne poriadky viacerých krajín sú neopodstatnené. Uvedené kritérium by sa mohlo uplatniť iba v súvislosti s osobitnými otázkami vo veci vzniku, plnenia alebo zániku zmluvného záväzku.

114.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že „internacionalizácia“ konkrétneho sporu, ktorý by mohol vzniknúť v rámci záväzku vyplývajúceho z uzavretej zmluvy, nemôže byť určujúca na účely uplatnenia nariadenia na zmluvu ako takú. Znamenalo by to, že v prípade potreby by bolo nevyhnutné posúdiť, či v dotknutej veci, bez ohľadu na okolnosti daného prípadu, existujú v súvislosti s inými spormi, ktoré by prípadne mohli vzniknúť, také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali možnosť uplatnenia právneho poriadku inej krajiny. Bolo by teda potrebné, aby samotnému rozhodnutiu o uplatnení nariadenia predchádzali podrobná analýza ustanovení tohto predpisu a celý rad výkladových úkonov. Mohli by tak vzniknúť rôzne problémy, ktorých zložitosť by zďaleka presahovala samotné hľadanie rozhodného práva na základe ustanovení nariadenia Rím I.

115.

S ohľadom na predchádzajúce úvahy usudzujem, že nariadenie Rím I sa uplatňuje aj na situácie výlučne vnútroštátneho charakteru, ktoré nemajú väzby na právny poriadok viac ako jedného štátu. Z tohto dôvodu nemá samotná voľba práva iného členského štátu, ktorej sa týka štvrtá prejudiciálna otázka, vplyv na skutočnosť, či konkrétna situácia patrí do rozsahu vecnej pôsobnosti nariadenia Rím I. Nie je preto potrebné určovať, či voľba práva spája zmluvný záväzok s právnymi poriadkami viacerých štátov, keďže táto skutočnosť nepredstavuje podmienku pre uplatnenie nariadenia.

116.

Z tohto dôvodu Súdnemu dvoru navrhujem, aby na štvrtú prejudiciálnu otázku odpovedal kladne, a aby uviedol, že:

Článok 1 ods. 1 nariadenia Rím I sa má v spojení s článkom 3 odsekom 3 rovnakého nariadenia vykladať v tom zmysle, že na zmluvu o nájme námornej lode uzatvorenú v členskom štáte spoločnosťami so sídlom v tomto členskom štáte sa vzťahuje vecná pôsobnosť nariadenia Rím I, a to bez ohľadu na skutočnosť, či predmetná zmluva zhŕňa doložku o voľbe práva iného členského štátu.

117.

Ak by však Súdny dvor s uvedeným stanoviskom nesúhlasil, v prejednávanej veci by sa dospelo k rovnakému záveru aj na základe osvojenia si tvrdenia vychádzajúceho z myšlienky, že aj v prípade, ak by sa samotné nariadenie Rím I nevzťahovalo na situácie výlučne vnútroštátneho charakteru, zahrnutie doložky o voľbe práva do zmluvy umožňuje vytvoriť natoľko silnú väzbu s iným právnym systémom, že odôvodňuje uplatnenie ustanovení nariadenia Rím I.

118.

Prostredníctvom tretej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd od Súdneho dvora vysvetlenie, či článok 13 nariadenia č. 1346/2000 možno uplatniť v prípade, ak majú zmluvné strany sídlo v rovnakom členskom štáte a prostredníctvom zmluvnej doložky si zvolia právny poriadok iného členského štátu. V tejto časti návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd ešte priamo neodvolal na článok 3 ods. 3 nariadenia Rím I. Zastávam však názor, že najvýznamnejší bod tretej prejudiciálnej otázky sa týka následkov voľby rozhodného práva, vykonanej za okolností uvedených v tomto ustanovení.

119.

Piatu prejudiciálnu otázku kladie vnútroštátny súd so zámerom zistiť, či voľba rozhodného práva, ku ktorej došlo v situácii, na akú sa vzťahuje článok 3 ods. 3 nariadenia Rím I, zbavuje dotknutého účastníka možnosti účinne využiť výnimku stanovenú v článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

120.

Tretia a piata prejudiciálna otázka sa v podstate týkajú rovnakého problému, ktorý možno zhrnúť v otázke, aký vplyv môže mať voľba rozhodného práva, vykonaná za okolností stanovených v článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, na možnosť domáhať sa uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000. Domnievam sa preto, že analýza týchto dvoch otázok by sa mala vykonať spoločne.

121.

Predovšetkým vysvetlím svoj názor týkajúci sa vzťahu medzi článkom 3 odsekom 3 nariadenia Rím I a článkom 13 nariadenia č. 1346/2000. Následne preskúmam účinky vloženia doložky o voľbe rozhodného práva, za okolností uvedených v článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, do zmluvy.

122.

Článok 13 prvá odrážka nariadenia č. 1346/2000 ukladá dotknutému účastníkovi povinnosť poskytnúť dôkaz, že úkon, ktorý poškodil všetkých veriteľov, podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo.

123.

V odôvodnení 23 nariadenia č. 1346/2000 sa uvádza, že toto nariadenie by malo stanoviť jednotné kolízne normy, ktoré v rozsahu svojej platnosti nahrádzajú vnútroštátne pravidlá medzinárodného práva súkromného. Nariadenie však neobsahuje kolízne normy, ktoré by mohli viesť k určeniu rozhodného práva, pokiaľ ide o odporovaný úkon podľa článku 13 tohto nariadenia. Rozhodné právo vzťahujúce sa na uvedený úkon sa preto podľa môjho názoru určuje prostredníctvom kolíznych noriem, na ktorých by sa zakladalo hľadanie lex causae mimo konkurzného konania. Nariadenie č. 1346/2000 bolo prijaté v období, kedy sa rozhodné právo na zmluvné záväzky vo vzťahu k členským štátom určovalo na základe Rímskeho dohovoru. S ohľadom na úvahy týkajúce sa štvrtej prejudiciálnej otázky sa však v nasledujúcich bodoch odvolám na ustanovenia nariadenia Rím I. Vychádzam totiž z predpokladu, že na účely uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000 v prejednávanej veci je potrebné určiť rozhodné právo vzťahujúce sa na odporovaný úkon na základe ustanovení nariadenia Rím I, vrátane článku 3 tohto nariadenia, ktorý umožňuje voľbu rozhodného práva pre zmluvné záväzky.

124.

Určité rozpaky vyvoláva v tejto súvislosti domnienka uvedená v správe Virgós/Schmit, podľa ktorej cieľom príslušného článku Dohovoru, zodpovedajúceho článku 13 nariadenia č. 1346/2000, bolo chrániť oprávnené očakávania veriteľov a tretích osôb, konajúcich v súlade s obvykle rozhodným vnútroštátnym právom („normally applicable national law“). Táto skutočnosť môže naznačovať, že v zmysle článku 13 nariadenia č. 1346/2000 (pokiaľ toto ustanovenie vyžaduje dôkaz o tom, že dotknutý úkon podlieha „právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo“) je relevantný iba právny poriadok určený prostredníctvom kolíznych noriem založených na objektívnych kolíznych kritériách, s vylúčením rozhodného práva zvoleného zmluvnými stranami.

125.

Uvedený prístup možno podporiť závermi vyplývajúcimi z odôvodnenia 24 predmetného nariadenia, v ktorom sa uvádza, že výnimky, ktoré nariadenie stanovuje, vrátane článku 13 nariadenia, sú okrem ochrany legitímnych očakávaní zamerané aj na ochranu „istoty transakcií v členských štátoch iných, ako je štát, v ktorom sa konanie začne“. Uvedená formulácia by mohla viesť k záveru, že na účely článku 13 nariadenia č. 1346/2000 sú významné iba prvky súvisiace so situáciou, keďže práve v dôsledku týchto prvkov, v súlade s terminológiou použitou v článku 3 ods. 3 nariadenia Rím I, sa určitý úkon „nachádza“ v inom členskom štáte (alebo viacerých iných štátoch), ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo.

126.

Tento názor sa však nezdá byť presvedčivý. Článok 13 nariadenia č. 1346/2000 vyjadruje zásadu ochrany legitímnej dôvery. Je ťažké prijať predpoklad, že zmluvné strany konajúce v súlade s právom zvoleným v medziach autonómie, ktorú im priznáva medzinárodné právo súkromné, nie sú hodné ochrany. Voľba práva predstavuje spravodlivý postup v rámci kolíznych noriem na určenie rozhodného práva. Zásada autonómie vôle zmluvných strán zastáva medzi pravidlami Únie v oblasti medzinárodného práva súkromného popredné miesto. ( 32 )

127.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že na účely uplatnenia článku 13 prvej zarážky nariadenia č. 1346/2000 sa následky voľby práva, ktorú vykonali zmluvné strany so sídlom v štáte, kde sa konkurzné konanie začalo, ďalej určujú na základe ustanovení nariadenia Rím I, vrátane článku 3 tohto nariadenia.

128.

Chcel by som zdôrazniť, že ako poznamenala Komisia vo svojich písomných pripomienkach, tretia prejudiciálna otázka vychádza z predpokladu, že zmluvné strany, ktoré majú sídlo v rovnakom členskom štáte, sú už v čase voľby rozhodného práva schopné predpokladať, ktorý vnútroštátny právny poriadok sa po začatí konkurzného konania stane voči jednej z nich stane lex fori concursus.

129.

Domnievam sa však, že toto tvrdenie sa zakladá na zjednodušení. V čase uzavretia zmluvy zúčastnené strany v princípe ešte nevedia, či a voči ktorej z nich sa začne konkurzné konanie.

130.

A fortiori, zmluvné strany v tejto fáze nemôžu vedieť, ktorému právnemu poriadku bude prípadné konkurzné konanie podliehať.

131.

Konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne (článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000). Právomoc na začatie konkurzných konaní patrí súdom členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka (článok 3 ods. 1 tohto nariadenia).

132.

Na základe pravidiel týkajúcich sa súdnej právomoci podľa článku 3 nariadenia č. 1346/2000 sa preto stanoví, ktorý vnútroštátny právny poriadok sa bude nakoniec vzťahovať na posúdenie všetkých záležitostí týkajúcich sa konkurzného konania. Okolnosti určujúce právomoc súdov konkrétneho členského štátu by sa mohli zmeniť hneď po uzavretí zmluvy s budúcou platobne neschopnou osobou.

133.

Ak by budúca platobne neschopná osoba preniesla svoje sídlo pred podaním žiadosti o začatie konkurzného konania do iného členského štátu, právomoc preskúmať záležitosti týkajúce sa konkurzného konania budú mať v zásade súdy tohto iného štátu. Okamih podania návrhu na vyhlásenie konkurzu určuje čas, ktorý je rozhodujúci na účely overenia existencie hraničného ukazovateľa, pokiaľ ide o súdnu právomoc podľa článku 3 nariadenia č. 1346/2000 ( 33 ).

134.

Následky voľby práva by sa preto nemali týmto spôsobom obmedzovať na základe domnienky, že zmluvné strany, ktoré predpokladajú, že konkrétny vnútroštátny právny poriadok bude lex fori concursus, sa pokúsia vyhnúť jeho uplatneniu, keďže vo fáze voľby práva zmluvné strany obvykle nevedia, či a voči ktorej z nich sa začne konkurzné konanie, a tým skôr nevedia, ktorým právnym poriadkom sa bude toto konanie riadiť.

135.

Tiež sa nedomnievam, že cieľom voľby rozhodného práva je v každom prípade a výlučne predísť tomu, aby sa ustanovenia určitého právneho poriadku vzťahovali na konkrétnu situáciu, ako to konštatuje Komisia vo svojich písomných pripomienkach a ako sa to určitým spôsobom naznačuje v tretej prejudiciálnej otázke.

136.

V právnej vede medzinárodného práva súkromného bola vypracovaná teória obchádzania práva („fraude à la loi“, „Gesetzesumgehung“, „evasion of law“). ( 34 ) Tento pojem sa používa na opísanie správania účastníka (alebo účastníkov) právneho vzťahu, ktorého cieľom je vyhnúť sa následkom obvykle rozhodného právneho poriadku tým, že sa nahradí iným právnym poriadkom. Vyskytli sa tvrdenia, že na účely ochrany verejného záujmu a bezpečnosti obchodu je potrebné takýmto úkonom brániť a vo fáze určovania rozhodného práva neprihliadať na skutočnosti vyplývajúce z opatrení, ktoré prijali dotknutí účastníci (okrem iného skutočnosti, ktoré sú výsledkom voľby rozhodného práva vykonanej týmito účastníkmi).

137.

Vážnosť uvedeného tvrdenia treba v súčasnosti vzhľadom na rozširovanie úlohy autonómie vôle v medzinárodnom práve súkromnom spochybniť, a to predovšetkým v súvislosti so situáciami, vo vzťahu ku ktorým sa umožňuje voľba rozhodného práva ( 35 ).

138.

V kontexte nariadenia Rím I sa v zmysle článku 2 tohto nariadenia prijala teória tzv. neobmedzenej voľby, čo znamená, že účastníci môžu podrobiť svoje vzájomné vzťahy právnemu poriadku, ktorý si zvolia a ktorý nemusí mať nevyhnutne väzbu na skutkový stav konkrétneho prípadu. Toto riešenie navyše zodpovedá v súčasnosti prevládajúcim trendom, pokiaľ ide o kolízne normy. ( 36 ) Uvedená skutočnosť vedie k záveru, že zodpovednosť za to, či je voľba práva primeraná, spočíva na samotných zmluvných stranách, ktoré túto voľbu vykonávajú. ( 37 )

139.

Vzhľadom na to, že zmluvné strany si môžu zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá ich zaväzuje, pričom táto voľba nie je obmedzená, je ťažké prijať tvrdenie, že jednoduchý zámer podriadiť zmluvný vzťah právu zvoleného štátu predstavuje úkon, ktorému treba brániť.

140.

Širokú autonómiu vôle obmedzuje široká škála nástrojov stanovených v rámci nariadenia Rím I, akými sú imperatívne normy (článok 9), výhrada verejného poriadku (článok 21), ustanovenie zamerané na ochranu práv tretích osôb (článok 3 ods. 2 druhá veta) a ochrana najslabších účastníkov zmluvného vzťahu (článok 6 ods. 2 a článok 8 ods. 1), ako aj ustanovenie stanovujúce špecifické následky voľby rozhodného práva v prípade, že všetky prvky súvisiace s danou situáciou, okrem samotnej voľby, sa nachádzajú v rovnakom štáte (článok 3 ods. 3). Najmä v tomto poslednom ustanovení možno pozorovať odraz teórie „fraude à la loi“. Okrem vyššie uvedených riešení však nariadenie neobsahuje všeobecné pravidlo s cieľom zabrániť obchádzaniu zákona. Nemyslím si ani, že túto úlohu by bolo možné prisúdiť článku 13 nariadenia č. 1346/2000 vo vzťahu k voľbe práva, pokiaľ ide o zmluvu uzavretú zmluvnými stranami so sídlom v rovnakom štáte. Následky tejto voľby sa totiž určujú na základe článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I.

141.

Zásadný problém vyplývajúci z piatej a, aspoň nepriamo, z tretej prejudiciálnej otázky sa týka následkov voľby práva pre zmluvný záväzok, ktorý je v plnom rozsahu spojený s právom jednej krajiny.

142.

V článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, na ktorý v návrhu na začatie prejudiciálneho konania odkazuje vnútroštátny súd, sa stanovuje, že „Ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v inej krajine, než je krajina, ktorej právo sa zvolilo, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie [tých] ustanovení práva tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou“.

143.

Je potrebné poznamenať, že piata prejudiciálna otázka za zakladá na predpoklade, že v rámci skutkového stavu v prejednávanej veci sa „všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou“, okrem samotnej voľby práva, nachádzajú v štáte, v ktorom sa konkurzné konanie začalo.

144.

V každom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či sa voľba práva v prejednávanej veci vykonala za okolností, ktoré opisuje článok 3 ods. 3 nariadenia Rím I.

145.

Vnútroštátny súd bude môcť najmä rozhodnúť, či jednoduché prijatie zmluvnej doložky umožňujúcej použitie lode v teritoriálnych vodách inej krajiny, než je štát, na ktorého území došlo k uzatvoreniu zmluvy a v ktorom majú zmluvné strany svoje sídla, postačuje na záver, že predmetný zmluvný vzťah má väzbu na právny poriadok viacerých krajín. Na túto skutočnosť upozornila vo svojich pripomienkach spoločnosť Mediterranea.

146.

Iba na okraj poznamenám, že v neprospech tohto názoru vypovedá znenie článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, ktoré považuje za podstatné tie prvky súvisiace so situáciou, ktoré existovali v čase voľby rozhodného práva.

147.

Okrem toho jednoduché zmluvné dojednanie oprávňujúce použitie veci mimo hraníc jedného členského štátu neumožňuje spájať konkrétnu situáciu s právnymi poriadkami iných krajín a upustiť tak od uplatnenia článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I. Vo väčšine obchodných zmlúv takéto ustanovenie nefiguruje. Táto skutočnosť neznamená, že príslušné veci možno používať iba v rámci jurisdikcie jedného štátu. Zastávam však názor, že prípadná možnosť použiť sprístupnené veci vnútri územných hraníc iného štátu nepostačuje na účely internacionalizácie konkrétnej situácie, s následnou nemožnosťou ohraničiť účinky voľby práva v zmysle článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I. Domnievam sa, že by to nadmerne obmedzilo funkciu uvedeného ustanovenia, ktorého cieľom je brániť možnosti vyhnúť sa, v situáciách výlučne vnútroštátneho charakteru, dôsledkom obvykle rozhodného právneho poriadku.

148.

Tým skôr je ťažké prijať tvrdenie, že samotné zavedenie zmluvného ustanovenia o možnosti použitia vecí v rámci inej jurisdikcie bráni uplatneniu článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I. Takéto riešenie by otvorilo cestu k obchádzaniu článku 3 odseku 3 citovaného nariadenia, a to iba prostredníctvom jednoduchého začlenenia konkrétnych viet do obsahu zmluvy. Rovnakým spôsobom treba podľa môjho názoru hodnotiť situáciu, keď zmluvné strany vyhotovia zmluvu v jazyku iného štátu a tiež keď uvedú súdy iného štátu ako príslušné na riešenie sporov, ktoré by mohli v rámci daného zmluvného vzťahu vzniknúť.

149.

Pri posúdení, či sa na účely uplatnenia článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I „v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v inej krajine, než je krajina, ktorej právo sa zvolilo“, nie je podľa môjho názoru potrebné zohľadniť všetky okolnosti, ale iba tie skutočnosti, ktoré sú významné z hľadiska medzinárodného práva súkromného.

150.

V judikatúre Súdneho dvora, ani v rámci právnej vedy v každom prípade nedošlo k vypracovaniu jednoznačného stanoviska, pokiaľ ide o následky voľby práva vykonanej za okolností uvedených v článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I.

151.

V rámci právnej vedy v oblasti kolíznych noriem možno rozlíšiť dve teórie týkajúce sa následkov voľby práva v situáciách výlučne vnútroštátneho charakteru, ktorých príslušní zástancovia vymedzujú hranice autonómie vôle v medzinárodnom práve súkromnom vzájomne si odporujúcim spôsobom.

152.

Niektorí autori zastávajú názor, podľa ktorého voľba práva vykonaná v situácii výlučne vnútroštátneho charakteru vedie k následkom v rámci kolíznych noriem. To znamená, že voľba práva zahŕňa podriadenie zmluvného záväzku určenému právnemu poriadku.

153.

Na voľbu práva sa však vzťahuje niekoľko obmedzení, ktorých cieľom je zabrániť snahám vyhnúť sa dôsledkom použitia obvykle rozhodného právneho poriadku. Popri zvolenom právnom poriadku tak budú podstatné imperatívne ustanovenia vyplývajúce z práva štátu, na ktorý má predmetný vzťah výlučnú väzbu. ( 38 )

154.

Druhá teória je založená na myšlienke, že „voľba“ v situáciách výlučne vnútroštátneho charakteru nevedie k následkom v rámci kolíznych noriem, ale mala by sa naopak kvalifikovať ako takzvaný hmotnoprávny odkaz na regulačný režim ( 39 ) („incorporation au contrat de règles de droit matériel“, „materiellrechtliche Verweisung“, „incorporation of foreign law“). ( 40 ) Hmotnoprávny odkaz je vyjadrením uplatnenia zmluvnej voľnosti strán, t. j. slobody, ktorej hranice vymedzuje pre konkrétny zmluvný vzťah rozhodné právo ( 41 ). Zmluvné strany, ktoré sa odvolávajú na iný právny systém, tým vytvárajú obsah právneho vzťahu, ktorý ich zaväzuje spôsobom v súlade s riešeniami prijatými v danom právnom systéme, a to v rozsahu, v akom to umožňujú dispozitívne ustanovenia rozhodného práva. Imperatívne ustanovenia lex causae, od ktorých sa zmluvné strany v zmysle ustanovenia článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I nemôžu odchýliť dohodou, sa ďalej uplatňujú.

155.

Súhlasím so stanoviskom zástancov druhej uvedenej teórie, ktorí s voľbou práva, ku ktorej došlo za okolností opísaných v článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, spájajú výlučne následky hmotnoprávneho odkazu na regulačný režim.

156.

V samotnom nariadení chýba výslovný údaj, ktorý by umožnil rozhodnúť sa pre jedno z vyššie uvedených riešení.

157.

V odôvodnení 13 nariadenia Rím I sa v každom prípade stanovuje, že toto nariadenie „stranám nebráni v zahrnutí odkazu na právny poriadok neštátnej povahy alebo na medzinárodný dohovor do ich zmluvy“. ( 42 )

158.

Podľa môjho názoru možno aj vo vzťahu k článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I konštatovať, že „voľba“ práva má za následok výlučne hmotnoprávny odkaz na regulačný režim. Odôvodnenie 13 nariadenia je totiž dôkazom, že normotvorca Únie spája uvedené následky s doložkou o voľbe práva, ktorá prekračuje rámec autonómie vôle, ktorá sa v oblasti medzinárodného práva súkromného priznáva zmluvným stranám.

159.

Uvedené stanovisko, aj keď s rôznym odôvodnením, zastáva autorov v rámci právnej vedy v oblasti medzinárodného práva súkromného. ( 43 )

160.

Bez ohľadu na skutočnosť, či sa s voľbou rozhodného práva pre situáciu výlučne vnútroštátneho charakteru spájajú následky v zmysle medzinárodného práva súkromného, alebo či sa táto voľba považuje za hmotnoprávny odkaz, imperatívne ustanovenia obvykle rozhodného štátneho právneho poriadku (lex fori concursus), sa na danú vec ďalej vzťahujú.

161.

Nemyslím si však, že rozhodnúť sa pre jedno z vyššie uvedených riešení by nemalo praktický význam. Výhody teórie hmotnoprávneho odkazu na regulačný režim sú zrejmé najmä v situácii, v ktorej je potrebné posúdiť, či sú splnené podmienky stanovené v doložke o vyňatí podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000.

162.

Účastník, ktorý sa dovoláva článku 13 uvedeného nariadenia, je povinný preukázať, že úkon, ktorý poškodil všetkých veriteľov, podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo.

163.

Rozhodnúť sa pre teóriu hmotnoprávneho odkazu na regulačný režim zabraňuje účastníkovi v možnosti dovolať sa výnimky podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000. Vzhľadom na to, že voľba nevedie k následkom v zmysle medzinárodného práva súkromného, dotknutý účastník nemá možnosť dokázať, že napadnutý úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je lex fori concursus.

164.

Na druhej strane osvojenie si teórie, ktorá voľbu práva spája s následkami v zmysle medzinárodného práva súkromného, by dotknutému účastníkovi umožnilo preukázať v situáciách výlučne vnútroštátneho charakteru splnenie podmienky, ktorú vyžaduje článok 13 citovaného nariadenia. Samotná skutočnosť, že tie ustanovenia obvykle rozhodného právneho poriadku, „od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou“, nadobudli význam, by tomu nebránila.

165.

Medzi ustanovenia, „od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou“, nepatria ustanovenia týkajúce sa právnej úpravy konkurzu. Voľba práva pre zmluvný záväzok znamená, že zvolenému právnemu poriadku podliehajú iba aspekty, ktoré sú súčasťou zmluvného práva. Pokiaľ ide o toto právo, treba ho určiť na základe usmernení uvedených v článku 12 nariadenia Rím I. Hoci uvedené ustanovenie neobsahuje taxatívny výpočet otázok, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti zmluvného práva, v každom prípade potvrdzuje ustálené smerovanie právnej vedy v oblasti medzinárodného práva súkromného, v súlade s ktorým zmluvné právo upravuje obsah zmluvy a následky, ktoré zo zmluvy vyplývajú, ako aj, až na výnimky uvedené v ustanoveniach samotného nariadenia, vrátane článku 11 a článku 1 ods. 2 písm. a) a f), podmienky platnosti zmluvy. Rozhodné právo pre zmluvu je preto významné na účely posúdenia práv a povinností zmluvných strán. V každom prípade zastávam názor, že rozsah tohto práva nie je natoľko široký, aby sa jeho pôsobnosť vzťahovala aj na špecifické inštitúty konkurzného práva.

166.

Doložka o vylúčení podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000 sa preto zakladá na zjednodušení. Poskytuje ochranu dôvere v právny poriadok vzťahujúci sa na úkon, ktorý poškodil všetkých veriteľov, a to v širšom rozsahu, než by tomu bolo na základe rozsahu pôsobnosti lex causae.

167.

Dôkaz vyžadovaný článkom 13 nariadenia o tom, že právo vzťahujúce sa na určitý úkon neposkytuje „žiadne prostriedky“ na jeho odporovanie, sa teda vzťahuje tiež na otázky, ktoré zmluvné právo neupravuje. Cieľom tohto dôkazu je preukázať nemožnosť napadnúť daný úkon, jednak na základe všeobecných ustanovení, prostredníctvom štandardných občianskoprávnych a obchodnoprávnych žalôb, ktoré mimo konkurzného konania podliehajú lex contractus, jednak na základe špecifických nástrojov konkurzného práva, na ktoré sa zmluvné právo nevzťahuje.

168.

Uvedený mechanizmus je opodstatnený vzhľadom na následky vyhlásenia konkurzu v zmysle článku 4 odseku 1 nariadenia č. 1346/2000. V súlade s týmto ustanovením sa totiž všetky záležitosti týkajúce sa konkurzného konania riadia právom jediného štátu, hoci vo fáze dojednania predmetného úkonu s budúcou platobne neschopnou osobou nemusí byť isté, ktorý právny poriadok sa po začatí konkurzného konania stane lex fori concursus ( 44 ).

169.

Uvedené úvahy predstavujú ďalší argument na podporu tvrdenia, ktoré interpretuje voľbu práva, ku ktorej došlo za podmienok uvedených v článku 3 odseku 3 nariadenia Rím I, iba ako hmotnoprávny odkaz na regulačný režim.

170.

S ohľadom na predchádzajúcu analýzu navrhujem Súdnemu dvoru, aby na tretiu a piatu prejudiciálnu otázku odpovedal takto:

Článok 13 nariadenia č. 1346/2000 sa vzťahuje na situáciu, v ktorej majú zmluvné strany sídlo v rovnakom členskom štáte a vo vzťahu k dotknutej zmluve si zvolia rozhodné právo. Následky tejto voľby sa však určujú na základe článku 3 nariadenia Rím I.

Skutočnosť, že si zmluvné strany zvolia právo iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konkurzné konanie začalo a v ktorom sa nachádzajú „všetky prvky súvisiace so situáciou“, neznamená, s ohľadom na článok 3 ods. 3 nariadenia Rím I, že daná zmluva sa riadi právnym poriadkom, ktorý si zmluvné strany zvolili, a preto neumožňuje poskytnúť dôkaz o splnení podmienky stanovenej v článku 13 nariadenia č. 1346/2000, v ktorom sa vyžaduje, aby zmluva podliehala právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo.

171.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunale Ordinario di Venezia (súd v Benátkach, Taliansko) takto: