—

Ilves Jakelu Oy, v zastúpení: H. Piekkala a I. Aalto‑Setälä, asianajajat,

—

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

—

nórska vláda, v zastúpení: I. Thue a C. Rydning, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: P. Costa de Oliveira a P. Aalto, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, 1998, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008 (Ú. v. EÚ L 52, 2008, s. 3) (ďalej len „smernica 97/67“).

2

Tento návrh bol predložený v súvislosti so žalobou, ktorú podala Ilves Jakelu Oy proti rozhodnutiu valtioneuvosto (rada ministrov, Fínsko) z 30. januára 2017, na základe ktorého poštová licencia podlieha určitým požiadavkám.

3

Odôvodnenie 15 smernice 97/67 znie:

„keďže ustanovenia tejto smernice, ktoré sa vzťahujú na poskytovanie univerzálnej služby platia bez toho, aby boli dotknuté práva prevádzkovateľov univerzálnej služby individuálne dojednávať zmluvy so zákazníkmi“.

4

Podľa článku 2 uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice platia nasledovné definície:

…

…

…“

5

Kapitola 2 smernice 97/67 sa týka univerzálnej služby. Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby mali užívatelia právo na univerzáln[e] služb[y], medzi ktoré patrí trvalé poskytovanie poštových služieb stanovenej kvality na všetkých miestach na ich území za prijateľné ceny pre všetkých užívateľov.

…

4.   Každý členský štát prijme opatrenia, ktorými zabezpečí, aby univerzálne služby zahŕňali minimálne nasledovné služby:

6

Článok 9 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Pre služby, ktoré nepatria do rozsahu univerzálnej služby, môžu členské štáty zaviesť všeobecné povolenia v rozsahu potrebnom na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek.

2.   Pre služby, ktoré sú v rozsahu univerzálnej služby, môžu členské štáty zaviesť povoľovacie postupy vrátane individuálnych licencií, a to v rozsahu potrebnom na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek a zabezpečiť poskytovanie univerzálnej služby.

Udeľovanie povolení:

Povinnosti a požiadavky uvedené v prvej zarážke a v článku 3 sa môžu ukladať iba určeným poskytovateľom univerzálnej služby.

S výnimkou podnikov, ktoré boli určené ako poskytovatelia univerzálnej služby v súlade s článkom 4, povolenia nesmú:

3.   Postupy, povinnosti a požiadavky uvedené v odsekoch 1 a 2 sú transparentné, dosiahnuteľné, nediskriminačné, primerané, presné a jednoznačné, uverejňujú sa vopred a zakladajú sa na objektívnych kritériách. Členské štáty zabezpečia, aby sa dôvody celkového alebo čiastočného odmietnutia alebo odňatia povolenia oznámili žiadateľovi a ustanovia odvolacie konanie.“

7

Odôvodnenie 33 smernice 2008/6 stanovuje:

„Členským štátom by sa naďalej malo umožniť používanie všeobecných povolení a individuálnych licencií, ak je to odôvodnené a primerané sledovaným cieľom …“

8

Podľa § 1 prvého odseku postilaki (415/2011) v znení uplatniteľnom v čase, keď nastali skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „zákon 415/2011“) je účelom tohto zákona zaručiť dostupnosť poštových služieb a konkrétne univerzálnej služby, za rovnakých podmienok v celej krajine.

9

Podľa § 3 zákona 415/2011 poštová činnosť týkajúca sa listových zásielok podlieha licencii. Podľa § 4 prvého odseku tohto zákona treba o licenciu požiadať valtioneuvosto. Jej udelenie nevedie k uverejneniu oznámenia.

10

Podľa § 6 zákona 415/2011 sa licencia vydá, ak:

11

§ 9 zákona 415/2011 sa týka obsahu licencie. Podľa tohto § 9 druhého odseku bodu 5 valtioneuvosto musí v licencii stanoviť povinnosti, ktoré dopĺňajú ustanovenia tohto zákona alebo ustanovenia prijaté na jeho základe, týkajúce sa akýchkoľvek ďalších požiadaviek, podobných požiadavkám uvedeným v tomto § 9 druhom odseku bodoch 1 až 4, ktoré sú nevyhnutné pre zaručenie kvality, dostupnosti a výkonnosti služieb.

12

Rozhodnutím z 30. januára 2014 valtioneuvosto udelilo spoločnosti Ilves Jakelu licenciu na prevádzkovanie poštových služieb týkajúcich sa listových zásielok v zmysle § 3 zákona 415/2011. V prvom článku tejto licencie sú uvedené obce na fínskom území, na ktoré sa táto licencia vzťahuje. Podľa druhého článku tejto licencie, ktoré sa týka rozsahu činnosti, je Ilves Jakelu oprávnená vykonávať neobmedzenú poštovú činnosť určenú zákazníkom, s ktorými uzavrela zmluvu, na tomto území.

13

Články 4 až 8 tejto licencie sa týkajú zaručenia kvality, dostupnosti a výkonnosti poštových služieb. Podľa článku 4 tejto licencie musí Ilves Jakelu vypracovať podmienky doručovania, ešte pred spustením služby doručovania listových zásielok. Podľa článku 5 licencie udelenej 30. januára 2014 sa musí Ilves Jakelu postarať o to, aby boli služby organizované tak, že podané listové zásielky sa doručujú aspoň jedenkrát týždenne, s výnimkou sviatkov. Podľa článku 6 tejto licencie Ilves Jakelu musí bez prerušenia poskytovať doručovaciu službu a službu zmeny adresy. Podľa článku 7 tejto licencie Ilves Jakelu musí označiť svoje zásielky tak, aby boli rozpoznateľné a rozlíšiteľné od podobných zásielok iných držiteľov licencie. Podľa článku 8 tejto licencie musí Ilves Jakelu v každej obci, na ktorú sa vzťahuje licencia, zriadiť aspoň jedno miesto pre podávanie zásielok podľa § 47 zákona 415/2011 a vracanie nesprávne doručených zásielok.

14

Podľa spoločnosti Ilves Jakelu je § 9 zákona 415/2011 v rozpore so smernicou 97/67, pretože nestanovuje postup všeobecného oprávnenia a umožňuje podriadiť udelenie licencie pre služby, ktoré nepatria k univerzálnej službe, iným podmienkam než sú podmienky zodpovedajúce podstatným požiadavkám.

15

Vec sama sa týka otázky, či valtioneuvosto mohla podriadiť udelenie licencie poskytnutej spoločnosti Ilves Jakelu dodržaniu článkov 4 až 8 tejto licencie. Podľa fínskej vlády sú tieto ustanovenia nevyhnutné na zabezpečenie zaručenia kvality, dostupnosti a výkonnosti poštových služieb, ktoré sú predmetom licencie.

16

Za týchto okolností Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

17

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba posúdiť spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že služba poštových zásielok, ako je služba dotknutá v konaní vo veci samej, nepatrí k univerzálnej službe, pokiaľ sa poštový podnik, ktorý ju poskytuje, dohodne na podmienkach doručovania so svojimi zákazníkmi a fakturuje im za to dohodnutý poplatok. Vnútroštátny súd sa prípadne pýta, či poskytovanie takých poštových služieb za okolností, aké existujú vo veci samej, môže podliehať individuálnej licencii.

18

S cieľom určiť, či po prvé poskytovanie služby doručovania listových zásielok zmluvným zákazníkom, akým je služba dotknutá vo veci samej, patrí k tomuto ustanoveniu alebo naopak, pod ustanovenie článku 9 ods. 2 tejto smernice, treba najskôr určiť, či táto služba spadá pod pojem „univerzálna služba“ v zmysle článku 3 tejto smernice. Vnútroštátny súd teda musí preskúmať, či činnosti, ktoré vykonáva spoločnosť Ilves Jakelu a ktoré boli predmetom jej žiadosti o povolenie, zodpovedajú kritériám uvedeným v tejto súvislosti v smernici 97/67.

19

Po prvé z článku 2 bodu 13 tejto smernice vyplýva, že poskytovateľom univerzálnej služby je verejná alebo súkromná osoba poskytujúca univerzálne poštové služby alebo ich časť v rámci členského štátu, totožnosť ktorej bola oznámená Komisii.

20

Po druhé podľa článku 3 ods. 1 smernice 97/67 univerzálna služba zahŕňa trvalé poskytovanie poštových služieb stanovenej kvality na všetkých miestach na území za prijateľné ceny pre všetkých užívateľov.

21

Medzi skutočnosti, ktoré treba v tejto súvislosti vziať do úvahy, patrí skutočnosť – uvedená vnútroštátnym súdom – že spoločnosti Ilves Jakelu nebola uložená nijaká povinnosť poskytovať univerzálnu službu. Toto konštatovanie vyplýva aj z písomných vyjadrení fínskej vlády, podľa ktorých Ilves Jakelu nie je poskytovateľom univerzálnej služby v zmysle článku 2 bodu 13 smernice 97/67, ktorého meno bolo oznámené Komisii.

22

To isté platí pre skutočnosť, že Ilves Jakelu požiadala o licenciu na poskytovanie poštových služieb na území niektorých obcí. Ako sa totiž uvádza v bode 20 tohto rozsudku, univerzálna poštová služba sa musí poskytovať na celom území.

23

Okrem toho fínska vláda vo svojich vyjadreniach uviedla, že Ilves Jakelu ponúka svoje služby len zákazníkom, s ktorými uzavrela obchodné zmluvy. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že platba za tieto poštové služby sa dojednáva individuálne a uhrádza sa prostredníctvom faktúry.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že expresné a kuriérske služby sa odlišujú od univerzálnej poštovej služby svojou vyššou pridanou hodnotou, pre ktorú zákazníci súhlasia s vyššími cenami. Poskytovanie takýchto služieb zodpovedá špecifickým službám, ktoré možno oddeliť od služieb verejného záujmu, ku ktorým patria služby zodpovedajúce osobitným potrebám hospodárskych subjektov a ktoré vyžadujú niektoré dodatočné služby, ktoré tradičná poštová služba neponúka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 1993, Corbeau, C‑320/91, EU:C:1993:198, bod 19).

25

Okrem toho z odôvodnenia 15 smernice 97/67 vyplýva, že možnosť individuálne dojednávať zmluvy so zákazníkmi nezodpovedá a priori pojmu poskytovania univerzálnej služby (rozsudok z 23. apríla 2009, TNT Post UK, C‑357/07, EU:C:2009:248, bod 48).

26

Článok 9 ods. 1 tejto smernice sa preto má vykladať v tom zmysle, že činnosť poštových zásielok, akou je činnosť dotknutá vo veci samej, treba považovať za službu, ktorá nepatrí k univerzálnej službe, pokiaľ nezodpovedá trvalému poskytovaniu poštových služieb stanovenej kvality na všetkých miestach na území za prijateľné ceny pre všetkých užívateľov, čo však musí preveriť vnútroštátny súd.

27

Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či činnosť dotknutá v konaní vo veci samej môže podliehať individuálnej licencii, treba pripomenúť, že článok 9 ods. 1 uvedenej smernice umožňuje členským štátom podriadiť podniky v poštovom odvetví všeobecným povoleniam pre služby, ktoré nepatria do rozsahu univerzálnej služby, zatiaľ čo odsek 2 prvý pododsek tohto článku umožňuje členským štátom zaviesť pre služby, ktoré patria do rozsahu univerzálnej služby, povoľovacie postupy vrátane individuálnych licencií [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria), C‑2/15, EU:C:2016:880, bod 20].

28

Treba uviesť, že aj keď z odôvodnenia 33 smernice 2008/6 vyplýva, že členským štátom by sa naďalej malo umožniť používanie všeobecných povolení a individuálnych licencií, ak je to odôvodnené a primerané sledovaným cieľom, nič to nemení na tom, že článok 9 ods. 1 smernice 97/67, na rozdiel od odseku 2 tohto článku, nestanovuje možnosť podmieniť poskytovanie poštových služieb udelením individuálnej licencie.

29

Za týchto okolností treba konštatovať, že výkon takých služieb možno podmieniť len udelením všeobecného povolenia v zmysle článku 2 bodu 14 tejto smernice.

30

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 smernice 97/67 sa má vykladať v tom zmysle, že služba poštových zásielok, akou je služba dotknutá vo veci samej, nepatrí k univerzálnej službe, pokiaľ nezodpovedá ponuke trvalého poskytovania poštových služieb stanovenej kvality na všetkých miestach na území za prijateľné ceny pre všetkých užívateľov. Poskytovanie služby poštových zásielok, ktoré nepatrí k univerzálnej službe, možno podmieniť len udelením všeobecného povolenia.

31

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že poskytovanie poštových služieb, ktoré nepatrí k univerzálnej službe, možno podriadiť takým požiadavkám, akými sú požiadavky uvedené v článku 9 ods. 2 druhom pododseku druhej zarážke tejto smernice.

32

Súdny dvor už o tejto otázke rozhodoval v rozsudku zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria) (C‑2/15, EU:C:2016:880), a jeho odpoveď na túto otázku možno v celom rozsahu preniesť na prejednávanú vec.

33

V bode 26 uvedeného rozsudku totiž Súdny dvor uviedol, že článok 9 ods. 2 druhý pododsek druhá zarážka uvedenej smernice umožňuje členským štátom podmieniť udelenie povolení dodržiavaním podmienok kvality, dostupnosti a vykonávania zodpovedajúcich služieb. Usudzoval, že keďže neexistuje spresnenie, pokiaľ ide o služby dotknuté touto povinnosťou, je potrebné zdôrazniť, že z prípravných prác týkajúcich sa smernice 2008/6 vyplýva, že normotvorca Únie zamýšľal odstrániť nielen posledné prekážky úplného otvorenia trhu pre niektorých poskytovateľov univerzálnej služby, ale aj všetky ostatné prekážky poskytovania poštových služieb. Súdny dvor dospel k záveru, že keďže nie je stanovené inak, a s ohľadom na povahu dotknutej povinnosti z toho vyplýva, že povinnosti uvedené v článku 9 ods. 2 druhom pododseku druhej zarážke smernice 97/67 sa môžu vzťahovať na všetkých poskytovateľov poštových služieb.

34

Za týchto okolností treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 smernice 97/67 sa má vykladať v tom zmysle, že poskytovanie poštových služieb, ktoré nepatrí k univerzálnej službe, možno podriadiť takým požiadavkám, akými sú požiadavky uvedené v článku 9 ods. 2 druhom pododseku druhej zarážke tejto smernice.

35

Štvrtú otázku treba chápať tak, že bola položená len pre prípad, že článok 9 ods. 1 smernice 97/67 by sa mal vykladať v tom zmysle, že poskytovanie poštových služieb, ktoré nepatrí k univerzálnej službe, možno podriadiť len povinnostiam, ktoré majú zaručiť dodržiavanie podstatných požiadaviek v zmysle článku 2 bodu 19 tejto smernice. Vzhľadom na odpoveď na tretiu otázku netreba odpovedať na štvrtú otázku.

36

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: