—

Taser International Inc., v zastúpení: S. Olaru, C. Radbâță, a E. Bondalici, advokáti,

—

rumunská vláda, v zastúpení: R. H. Radu a D. M. Bulancea, splnomocnení zástupcovia,

—

španielska vláda, v zastúpení: M. J. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: C. Gheorghiu a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 22 bodu 4, článku 23 ods. 5 a článku 24 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 5; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú Taser International Inc. (ďalej len „Taser International“), spoločnosť so sídlom v Spojených štátoch amerických, a SC Gate 4 Business SRL (ďalej len „Gate 4“), spoločnosť so sídlom v Rumunsku, resp. Cristian Mircea Anastasiu, konateľ spoločnosti Gate 4, vo veci výkonu zmluvného záväzku tejto rumunskej spoločnosti spočívajúcom v prevode ochranných známok na spoločnosť Taser International.

3

Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 znie:

„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.“

4

Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

5

Článok 22 tohto nariadenia s názvom „Výlučná právomoc“ stanovuje:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko:

…

…“

6

Podľa článku 23 tohto nariadenia:

„1.   Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. …

…

5.   Dohody alebo ustanovenia listiny zriaďujúcej poručnícky fond o voľbe právomoci sú právne neúčinné, ak sú v rozpore s článkami 13, 17 alebo 21 alebo ak súdy, ktorých právomoc sa má nimi vylúčiť, majú výlučnú právomoc podľa článku 22.“

7

Článok 24 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“

8

Zákon č. 84/1998 o ochranných známkach a o zemepisných označeniach vo svojom článku 41 ods. 1 stanovuje:

„1. Práva týkajúce sa ochrannej známky možno previesť postúpením, nezávisle od prevodu spoločnosti, ktorej sú súčasťou. Postúpenie musí mať písomnú formu a musí byť podpísané príslušnými stranami, inak je neplatné. …“

9

Podľa článku 42 tohto zákona:

„1.   K žiadosti o zápis prevodu treba priložiť doklad preukazujúci zmenu majiteľa ochrannej známky.

2.   Rumunský úrad priemyselného vlastníctva (OSIM) nezapíše prevod, ak je zrejmé, že prostredníctvom tohto prevodu sa verejnosť uvádza do omylu, pokiaľ ide o povahu, kvalitu či zemepisný pôvod výrobkov alebo služieb, pre ktoré bola ochranná známka zapísaná, s výnimkou prípadov, v ktorých nadobúdateľ práv súhlasí s obmedzením prevodu ochrannej známky na výrobky alebo služby, vo vzťahu ku ktorým nie je ochranná známka klamlivá.

3.   Na žiadosť dotknutej osoby a po zaplatení zákonom stanovenej dane OSIM zapíše prevod do registra ochranných známok a uverejní ho v Úradnom vestníku priemyselného vlastníctva. Proti prevodu môžu tretie osoby namietať odo dňa jeho uverejnenia.“

10

Zákon č. 105/1992 o úprave vzťahov medzinárodného práva súkromného vo svojom článku 154 stanovuje:

„Ak zmluvné strany stanovili prostredníctvom príslušnej zmluvnej doložky právomoc konkrétneho súdu vo veci sporu, ktorý sa ich týka, alebo budúcich sporov vyplývajúcich z aktu, ktorý uzatvorili, príslušným bude tento súd, okrem prípadov, keď:

11

Článok 157 tohto zákona stanovuje:

„Súd, na ktorý bol podaný návrh, ex offo preskúma svoju právomoc rozhodovať v konaniach týkajúcich sa vzťahov medzinárodného práva súkromného a v prípade, že konštatuje, že jeho právomoc, ani právomoc iného rumunského súdu nie je daná, návrh z tohto dôvodu odmietne.“

12

Spoločnosť Taser International so sídlom v Spojených štátoch amerických uzavrela 4. apríla a 12. septembra 2008 so spoločnosťou Gate 4 dve zmluvy o nevýlučnej distribúcii výrobkov. Podľa týchto zmlúv sa Gate 4 a jej konateľ, pán Anastasiu, zaviazali uskutočniť prevod ochranných známok, ktoré sú zapísané alebo o ktorých zápis sa žiada v Rumunsku, na svojho zmluvného partnera, spoločnosť Taser International.

13

V dôsledku odmietnutia spoločnosti Gate 4 a pána Anastasiu splniť si tento zmluvný záväzok, obrátila sa spoločnosť Taser International na Tribunalul Bucureşti (Prvostupňový súd v Bukurešti). Bez ohľadu na existenciu doložiek o voľbe právomoci v prospech súdu v Spojených štátoch prejednávali spoločnosť Gate 4 a pán Anastasiu vec na tomto rumunskom súde bez toho, aby namietali proti jeho právomoci. Tribunalul Bucureşti (Prvostupňový súd v Bukurešti) im rozsudkom z 31. mája 2011 uložil povinnosť splniť všetky formálne náležitosti potrebné na zápis prevodu.

14

Po tom, ako Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd v Bukurešti) tento rozsudok potvrdil, podali Gate 4 a pán Anastasiu odvolanie na Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd). Vzhľadom na to, že účastníci konania nijako nespochybnili právomoc rumunského súdu rozhodnúť v tomto spore, sa vnútroštátny súd domnieva, že mu ex offo prináleží rozhodnúť o tejto otázke.

15

V tejto súvislosti sa uvedený súd pýta, či nariadenie č. 44/2001 je uplatniteľné na spor, v ktorom rozhoduje, vzhľadom na to, že účastníci konania si na urovnanie svojich sporov zvolili súd tretieho štátu vo vzťahu k Európskej únii a nie súd členského štátu, ako to stanovuje článok 23 ods. 1 tohto nariadenia. Domnieva sa, že taká doložka o voľbe právomoci v prospech tretieho štátu môže sama osebe brániť implicitnej voľbe právomoci stanovenej v článku 24 toho istého nariadenia.

16

V prípade, že sa uplatňuje toto posledné pravidlo, vnútroštátny súd chce zistiť, či mal svoju právomoc odmietnuť na inom základe.

17

Okrem toho je potrebné overiť uplatniteľnosť článku 22 nariadenia č. 44/2001 s cieľom zistiť, či spor týkajúci sa záväzku uskutočniť prevod ochrannej známky, ktorý môže viesť k zápisu podľa vnútroštátnej právnej úpravy, patrí do bodu 4 tohto článku.

18

Za týchto podmienok Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19

Svojou prvou a druhou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 23 ods. 5 a článok 24 nariadenia č. 44/2001 majú vykladať v tom zmysle, že v rámci sporu týkajúceho sa nesplnenia zmluvného záväzku, v ktorom sa žalobca obrátil na súd členského štátu, na ktorého území má žalovaný svoje sídlo, môže právomoc tohto súdu vyplývať z článku 24 tohto nariadenia, pokiaľ žalovaný nenamieta proti jeho právomoci, hoci zmluva medzi týmito dvomi stranami obsahuje doložku o voľbe právomoci v prospech súdu tretieho štátu.

20

Je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 44/2001 je uplatniteľné na spor medzi žalovaným s bydliskom v členskom štáte a žalobcom z tretieho štátu (pozri analogicky rozsudok Owusu, C‑281/02, EU:C:2005:120, bod 27).

21

Okrem toho článok 24 prvá veta nariadenia č. 44/2001 stanovuje pre všetky spory, kde právomoc súdu, ktorému bola vec predložená, nespadá pod iné ustanovenia tohto nariadenia, pravidlo o právomoci založené na účasti žalovaného na konaní. Toto ustanovenie sa uplatňuje vrátane prípadov, keď bola na súde podaná žaloba v rozpore s ustanoveniami uvedeného nariadenia, a znamená, že účasť žalovaného na konaní možno považovať za implicitné potvrdenie právomoci súdu, ktorý začal konať, a teda za voľbu jeho právomoci (rozsudok Cartier parfums‑lunettes a Axa Corporate Solutions assurances, C‑1/13, EU:C:2014:109, bod 34).

22

Článok 24 druhá veta nariadenia č. 44/2001 stanovuje výnimky z tohto všeobecného pravidla. Uvádza, že implicitná voľba právomoci súdu, ktorému bola vec predložená, sa neuplatní, ak žalovaný vznesie námietku nedostatku právomoci, čím vyjadrí svoju vôľu neuznať právomoc tohto súdu, alebo ak ide o spory, pre ktoré článok 22 uvedeného nariadenia stanovuje pravidlá výlučnej právomoci (rozsudok Cartier parfums‑lunettes a Axa Corporate Solutions assurances, C‑1/13, EU:C:2014:109, bod 35).

23

Všeobecné pravidlo o implicitnej voľbe právomoci súdu, ktorému bola vec predložená, je uplatniteľné s výnimkou prípadov, ktoré sú výslovne uvedené vo výnimkách stanovených v druhej vete uvedeného článku 24. Vzhľadom na to, že voľba právomoci dohodou o voľbe právomoci súdu v zmysle článku 23 nariadenia č. 44/2001 sa medzi týmito výnimkami neuvádza, Súdny dvor už rozhodol, že neexistuje dôvod súvisiaci so všeobecnou štruktúrou alebo s cieľmi tohto nariadenia, ktorý by umožňoval domnievať sa, že účastníci konania nemôžu predložiť spor inému súdu, ako je ten, ktorý stanovuje dohoda (pozri v tomto zmysle rozsudok ČPP Vienna Insurance Group, C‑111/09, EU:C:2010:290, bod 25).

24

Toto odôvodnenie je uplatniteľné pri existencii dohody o voľbe právomoci súdu členského štátu, ako aj pri existencii takej dohody v prospech súdu tretieho štátu, keďže implicitná voľba právomoci podľa článku 24 prvej vety nariadenia č. 44/2001 je založená na slobodnej voľbe účastníkov konania týkajúceho sa tejto právomoci (pozri rozsudok A, C‑112/13, EU:C:2014:2195, bod 54). Ako teda vyplýva z predchádzajúceho bodu tohto rozsudku, nie je otázka týkajúca sa uplatniteľnosti článku 23 tohto nariadenia relevantná.

25

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku písm. a) odpovedať, že článok 23 ods. 5 a článok 24 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci sporu týkajúceho sa nesplnenia zmluvného záväzku, v ktorom sa žalobca obrátil na súd členského štátu, na ktorého území má žalovaný svoje sídlo, môže právomoc tohto súdu vyplývať z článku 24 tohto nariadenia, pokiaľ žalovaný nenamieta proti jeho právomoci, hoci zmluva medzi týmito dvomi stranami obsahuje doložku o voľbe právomoci v prospech súdu tretieho štátu.

26

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou písm. b) pýta, či sa článok 22 bod 4 a článok 24 nariadenia č. 44/2001 majú vykladať v tom zmysle, že spor týkajúci sa nesplnenia zmluvnej povinnosti uskutočniť prevod ochrannej známky, ako je spor vo veci samej, patrí do pôsobnosti tohto článku 22 bodu 4, a teda sa naň vzťahujú aj výnimky zo všeobecného pravidla o implicitnej voľbe právomoci súdu, ktorému bola vec predložená, stanovené v článku 24 druhej vete tohto nariadenia.

27

Podľa článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 v oblasti zápisu alebo platnosti ochranných známok majú výlučnú právomoc súdy členského štátu, na ktorých území bola podaná žiadosť o zápis alebo ochranu ochrannej známky. Uplatniteľnosť tohto ustanovenia na vec samú teda zakladá výlučnú právomoc rumunských súdov.

28

Za okolností, ktorými sa vyznačuje spor vo veci samej, však nie je potrebné určiť, či žiadosť o splnenie zmluvného záväzku spočívajúceho v prevode ochrannej známky skutočne patrí do článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001, pretože rumunské súdy v každom prípade majú právomoc rozhodnúť v tomto spore. Za predpokladu, že tento článok 22 bod 4 je uplatniteľný na uvedený spor, súdy, ktorých právomoc vyplýva z tohto ustanovenia, by totiž boli tie isté ako tie, ktorých právomoc sa riadi článkom 24 prvou vetou tohto nariadenia, pretože žalovaný vo veci samej sa zúčastnil konania na rumunskom súde bez toho, aby namietal proti jeho právomoci.

29

Z toho, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že na druhú otázku písm. b) nie je potrebné odpovedať.

30

Vnútroštátny súd chce svojou treťou otázkou zistiť, či sa článok 24 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že v rámci sporu medzi zmluvnými stranami, ktoré uzavreli zmluvu obsahujúcu doložku o voľbe právomoci v prospech súdu tretieho štátu, bráni tomu, aby súd členského štátu, na ktorého území má sídlo žalovaný a ktorému bola vec predložená, ex offo vyhlásil nedostatok svojej právomoci, aj keď tento žalovaný nenamietal proti právomoci tohto posledného uvedeného súdu.

31

Ako vyplýva z odpovede na prvú a druhú položenú otázku, existencia doložky o voľbe právomoci v prospech súdov tretieho štátu nebráni uplatneniu článku 24 nariadenia č. 44/2001.

32

V tejto súvislosti z odôvodnenia 2 a 11 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že smeruje k harmonizovaniu noriem konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach prostredníctvom noriem súdnej právomoci, ktoré sú vysoko predvídateľné. Nariadenie č. 44/2001 sleduje cieľ právnej istoty, ktorý spočíva v posilnení právnej ochrany osôb s bydliskom v Únii umožňujúc súčasne žalobcovi ľahko identifikovať súd, na ktorý sa môže obrátiť a žalovanému rozumne predvídať súd, na ktorom môže byť žalovaný (rozsudok Falco Privatstiftung a Rabitsch, C‑533/07, EU:C:2009:257, body 21 a 22).

33

Rovnako ako Súdny dvor už rozhodol, že v rozsahu, v akom nie sú uplatniteľné pravidlá o výlučnej právomoci v zmysle článku 22 nariadenia č. 44/2001, musí súd v prípade, že sa žalovaný zúčastní konania a neuplatní námietku nedostatku právomoci, vyhlásiť, že má právomoc, pretože takáto účasť na konaní je implicitnou voľbou právomoci v zmysle článku 24 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok ČPP Vienna Insurance Group, C‑111/09, EU:C:2010:290, body 26 a 33).

34

Navyše by to nebolo iné, ak by právomoc súdu, ktorému bola vec predložená, vyplývala z článku 22 nariadenia č. 44/2001.

35

Súdny dvor totiž rozhodol, že pokiaľ ide o postavenie tohto ustanovenia v systéme tohto nariadenia a sledovaný cieľ, pravidlá určenia právomoci stanovené v tomto ustanovení majú výlučnú a kogentnú povahu, ktorá špecificky zaväzuje tak subjekty podliehajúce súdnej právomoci, ako aj súdy (pozri v tomto zmysle rozsudok Solvay, C‑616/10, EU:C:2012:445, bod 44).

36

So zreteľom na tieto úvahy treba na tretiu otázku odpovedať, že článok 24 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci sporu medzi zmluvnými stranami, ktoré uzavreli zmluvu obsahujúcu doložku o voľbe právomoci v prospech súdu tretieho štátu, bráni tomu, aby súd členského štátu, na ktorého území má sídlo žalovaný a ktorému bola vec predložená, ex offo vyhlásil nedostatok svojej právomoci, aj keď tento žalovaný nenamietal proti právomoci tohto posledného uvedeného súdu.

37

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: