52005PC0650

[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 15.12.2005

KOM(2005) 650 v konečnom znení

2005/0261 (COD)

Návrh

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I)

(predložený Komisiou)

DÔVODOVÁ SPRÁVA

1. KONTEXT NÁVRHU

1.1. Historický kontext a cieľ návrhu

Bruselský dohovor z roku 1968 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach dáva žalobcovi možnosť vybrať si medzi viacerými súdmi, čo prináša riziko, že si účastník vyberie súdy jedného členského štátu namiesto iného členského štátu iba z toho dôvodu, že rozhodné právo v tomto štáte je výhodnejšie. S cieľom znížiť toto riziko, členské štáty, konajúce na rovnakom právnom základe, podpísali v roku 1980 Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky.

Amsterdamská zmluva dodala nový elán komunitárnemu medzinárodnému právu súkromnému. Spoločenstvo takisto prijalo na tomto právnom základe najmä nariadenie nazývané „Brusel I“[1], ktoré nahradilo Bruselský dohovor z roku 1968 vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Komisia 22. júla 2003 predložila návrh nariadenia o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“)[2]. V dôsledku toho je v súčasnosti Rímsky dohovor jediným nástrojom v oblasti medzinárodného práva súkromného na úrovni Spoločenstva, ktorý má stále formu medzinárodnej zmluvy. Nevýhody, ktoré z toho vyplývajú, sú o to podstatnejšie, že nástroje „Brusel I“, „Rím II“ a Rímsky dohovor z roku 1980 tvoria neoddeliteľný celok noriem medzinárodného práva súkromného v oblasti zmluvných a mimozmluvných záväzkov občianskeho alebo obchodného charakteru na úrovni Spoločenstva.

1.2. Dôvody návrhu

Dôležitosť zlučiteľnosti kolíznych noriem na uskutočnenie cieľa vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí bola uznaná vo Viedenskom akčnom pláne[3]. V programe vzájomného uznávania[4] z roku 2000 sa zmenili opatrenia týkajúce sa harmonizácie kolíznych noriem na sprievodné opatrenia, čím sa uľahčila implementácia zásady vzájomného uznávania. Európska rada[5] prednedávnom v Haagskom programe pripomenula, že v prácach v oblasti kolíznych noriem, pokiaľ ide o zmluvné záväzky („Rím I“), by sa malo „ aktívne pokračovať “. V akčnom pláne Rady a Komisie, ktorým sa vykonáva tento program, sa stanovuje prijatie návrhu „Rím I“ v roku 2005[6].

2. VÝSLEDKY KONZULTÁCIÍ ZÚčASTNENÝCH STRÁN A INÝCH INšTITÚCIÍ – ANALÝZA VPLYVU

Tomuto návrhu predchádzala rozsiahla konzultácia s členskými štátmi, inými inštitúciami a občianskou spoločnosťou najmä v rámci Zelenej knihy zo 14. januára 2003[7], na ktorú nadviazalo verejné prerokovanie v Bruseli 7. januára 2004. Približne 80 odpovedí na Zelenú knihu[8] od vlád, univerzít, právnických profesií a rôznych hospodárskych subjektov potvrdilo, že Rímsky dohovor je nielenže dobre známym právnym nástrojom, ale aj nástrojom oceňovaným zainteresovanými kruhmi, ktoré sa vo veľkej väčšine vyjadrili za jeho transformáciu na nariadenie Spoločenstva a zároveň potvrdili, že je potrebné zmodernizovať niektoré jeho pravidlá. Komisia navyše zorganizovala 4. a 5. novembra 1999 verejné prerokovanie s názvom „Elektronický obchod: súdna právomoc a rozhodné právo“ a pri tejto príležitosti dostala približne 75 písomných príspevkov.

Vo svojich stanoviskách z 29. januára[9] a z 12. februára 2004[10] Európsky hospodársky a sociálny výbor a Európsky parlament vyhlásili, že súhlasia s transformáciou dohovoru na nariadenie Spoločenstva, ako aj s jeho modernizáciou.

Experti členských štátov sa 17. februára 2005 stretli kvôli preskúmaniu predbežného návrhu nariadenia „Rím I“ pripraveného útvarmi Komisie.

Vzhľadom na obmedzený vplyv tohto návrhu na existujúci právny rámec a zainteresované kruhy sa Komisia rozhodla neuskutočniť formálnu analýzu vplyvu. Návrh nemá za cieľ vytvoriť nový súbor právnych noriem, ale transformovať už existujúci dohovor na nástroj Spoločenstva. Okrem toho uskutočnené zmeny a doplnenia majú umožniť zmodernizovať niektoré ustanovenia Rímskeho dohovoru, ako aj zlepšiť jasnosť a presnosť textu, čím sa posilní právna istota, avšak neprinášajú nové prvky, ktorými by sa zásadne zmenil existujúci právny režim. Všetky navrhované zmeny a doplnenia sú založené na výsledkoch mnohých konzultácií organizovaných Komisiou, ktoré sú vo veľkej miere dostupné verejnosti. Viac informácií o povahe a vplyve navrhovaných zmien a doplnení možno získať z osobitných komentárov ku každému článku (bod 4.2 nižšie).

3. PRÁVNE ASPEKTY NÁVRHU

3.1. Právny základ

Kolízne normy spadajú od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy pod článok 61 písm. c) Zmluvy o ES. V súlade s článkom 67 Zmluvy o ES, zmenenom a doplnenom Zmluvou z Nice, sa nariadenie prijíma postupom spolurozhodovania upraveným v článku 251 Zmluvy o ES. Článok 65 písm. b) určuje, že „ opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach..., ktoré sa majú prijať..., pokiaľ je to potrebné pre správne fungovanie vnútorného trhu, zahŕňajú: ...podporu zlučiteľnosti pravidiel uplatniteľných v členských štátoch týkajúcich sa kolíznych noriem... “. Zákonodarca Spoločenstva má teda určitú diskrečnú právomoc, aby posúdil, či je opatrenie potrebné pre dobré fungovanie vnútorného trhu. Harmonizácia kolíznych noriem v oblasti zmluvných záväzkov je potrebná pre dobré fungovanie vnútorného trhu.

Hlava IV Zmluvy o ES, do ktorej spadá oblasť, ktorú pokrýva tento návrh, sa neuplatňuje na Dánsko podľa protokolu, ktorý sa ho týka. Taktiež sa neuplatňuje na Írsko a Veľkú Britániu, iba ak by tieto štáty uplatnili možnosť pripojiť sa k tejto iniciatíve za podmienok určených v protokole, ktorý tvorí prílohu k Zmluve.

3.2. Zásady subsidiarity a proporcionality

Cieľ návrhu, čiže prijatie jednotných pravidiel rozhodného práva pre zmluvné záväzky na zabezpečenie lepšej predvídateľnosti justičných rozhodnutí v danej právnej oblasti, sa nemôže dosiahnuť primeraným spôsobom členskými štátmi a môže sa teda, z dôvodu účinkov opatrení, lepšie dosiahnuť na úrovni Spoločenstva. V dôsledku toho môže Spoločenstvo prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity vyjadrenou v článku 5 Zmluvy. Navyše posilnením právnej istoty bez vyžadovania harmonizácie hmotného práva upravujúceho zmluvné záväzky, technika harmonizácie kolíznych noriem plne rešpektuje zásadu proporcionality vyjadrenú v uvedenom článku.

V protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality sa v bode 6 ustanovuje, že „ za nezmenených ostatných okolností by mali byť smernice uprednostňované pred nariadeniami “. Pre tento návrh sa nariadenie zdá najvhodnejším nástrojom, pretože v jeho ustanoveniach sa upravujú jednotné normy rozhodného práva, ktoré sú podrobné, presné a nepodmienené a ktoré nevyžadujú žiadne opatrenie transpozície do vnútroštátneho právneho poriadku. Naopak, ak by členské štáty disponovali diskrečnou právomocou na jeho transpozíciu, právna neistota, ktorú má návrh odstrániť, by sa obnovila.

4. KOMENTÁR K USTANOVENIAM NÁVRHU

4.1. Úpravy týkajúce sa povahy právneho nástroja

Okrem zásadných zmien (bod 4.2) zjavné rozdiely právnej povahy Rímskeho dohovoru (ďalej len „dohovor“) a nariadenia vyžadujú niektoré úpravy: okrem čisto formálnych ide napríklad o možnosť pre zmluvné štáty urobiť výhrady (článok 22), prijať nové kolízne normy po notifikačnom postupe (článok 23) alebo o časovo obmedzenú platnosť dohovoru (článok 30). Takisto dva protokoly pripojené k dohovoru, ktoré sa týkajú jeho interpretácie Súdnym dvorom, už nie sú potrebné.

4.2. Úpravy, ktoré majú za cieľ zmodernizovať ustanovenia Rímskeho dohovoru

Vzhľadom na podobnosť medzi dohovorom a navrhovaným nariadením, sa komentár k jednotlivým ustanoveniam obmedzuje na vecné zmeny dohovoru.

Článok 1 – Vecná pôsobnosť

Cieľom navrhovaných zmien je zosúladiť pôsobnosť budúceho nástroja „Rím I“ s nariadením „Brusel I“ a vziať do úvahy práce Rady a Európskeho parlamentu na projekte „Rím II“. V písmene e) sa potvrdzuje vylúčenie rozhodcovských zmlúv a dohôd o voľbe súdu, keďže väčšina odpovedí na Zelenú knihu uvádzala, že rozhodcovské zmluvy boli uspokojivo upravené právnymi predpismi na medzinárodnej úrovni, zatiaľ čo otázka rozhodného práva pre doložku o voľbe súdu by sa mala ustanoviť nariadením „Brusel I“. V písmene f) sa spájajú do spoločného ustanovenia bod e), ako aj prvky vzťahujúce sa na právo obchodných spoločností písmena f) dohovoru. Prvá veta písmena f) dohovoru bola zrušená z dôvodu zavedenia osobitného ustanovenia o zastúpení (článok 7). V písmene i) sa navrhuje kvalifikácia predzmluvných záväzkov, ktorá podľa príspevkov zodpovedá analýze väčšiny právnych systémov v Únii, ako aj reštriktívnemu chápaniu zmluvy v súdnych rozhodnutiach Súdneho dvora k článku 5 ods. 1 nariadenia „Brusel I“: pre potreby medzinárodného práva súkromného by sa tieto kvalifikovali ako mimozmluvné a spadali by do pôsobnosti budúceho nástroja „Rím II“.

Článok 2 – Uplatnenie právneho poriadku tretieho štátu

Z diskusií týkajúcich sa projektu „Rím II“ vyplýva, že názov článku 2 dohovoru v niektorých jazykových verziách, ktoré hovoria o „ univerzálnom uplatnení “, je zavádzajúce: preto bol v záujme jasnosti názov upravený.

Článok 3 - Voľba rozhodného práva

Navrhnuté zmeny odseku 1 vety 2 a 3 majú viesť sudcov k tomu, aby hľadali skutočný súhlas namiesto súhlasu čisto hypotetického: na jednej strane sa navrhuje, aby sa zobralo do úvahy správanie strán, a na druhej strane sa sleduje yjasnenie dôsledku voľby súdu, na účely posilnenia predvídateľnosti práva.

S cieľom ešte viac posilniť slobodnú voľbu, ktorá je kľúčovou zásadou dohovoru, sa odsekom 2 umožňuje stranám, aby si mohli vybrať za rozhodné právo aj právne normy neštátnej povahy. Cieľom zvolenej formulácie je umožniť najmä výber zásad UNIDROIT, Principles of European Contract Law , alebo prípadného budúceho opčného právneho nástroja Spoločenstva, pričom sa zakazuje výber lex mercatoria , pre jeho nedostatočnú presnosť, alebo výber súkromnej kodifikácie, ktoré nie je dostatočne uznaná medzinárodným spoločenstvom. Podobne ako v článku 7 ods. 2 Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru, text naznačuje, ako treba postupovať, ak nie sú niektoré aspekty zmluvného práva výslovne riešené zvolenou právnou normou neštátnej povahy.

V odseku 4 sa vychádza z hypotézy „obchádzania zákona“, v ktorej sa musia uplatniť nielen medzinárodné kogentné normy v zmysle článku 8, ale aj kogentné normy určitého právneho poriadku vo vnútroštátnom zmysle. Cieľom odseku 5 je zabrániť obchádzaniu právneho poriadku Spoločenstva.

Článok 4 – Rozhodné právo pri absencii voľby

Pravidlo dohovoru, a to uplatnenie právneho poriadku obvyklého pobytu účastníka, ktorý poskytuje charakteristické plnenie, sa zachovalo, ale navrhnuté zmeny majú za cieľ posilniť právnu istotu premenou domnienok na presné pravidlá na jednej strane, a zrušením ustanovenia o výnimke na druhej strane. Keďže základnou zásadou nástroja je slobodná voľba, je vhodné, aby pravidlá uplatňované pri absencii voľby boli čo najpresnejšie a čo najviac predvídateľné, aby si strany mohli vybrať, či chcú alebo nechcú využiť svoju možnosť voľby.

Pokiaľ ide o zvolené riešenia pre rôzne kategórie zmlúv, len tie, ktoré sú navrhnuté v písmenách g) a h) boli predmetom diskusií, dokonca až odlišnej jurisprudencie v členských štátoch, čo sa týka určenia charakteristického plnenia. Zvolené riešenia možno zdôvodniť skutočnosťou, že cieľom hmotného práva Spoločenstva je ochrana odberateľa a distribútora ako slabších zmluvných strán.

V odseku 2 sa zachováva kritérium „charakteristického plnenia“ pre zmluvy, pre ktoré odsek 1 neurčuje osobitné pravidlo, napríklad pre komplexné zmluvy, ktoré nemožno jednoducho kvalifikovať alebo pre zmluvy, v ktorých si strany vzájomne poskytujú plnenia, ktoré možno všetky považovať za charakteristické.

Článok 5 – Spotrebiteľské zmluvy

V odseku 1 sa navrhuje nová kolízna norma, jednoduchá a predvídateľná, spočívajúca iba v uplatňovaní právneho poriadku štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, bez toho, aby sa podstatne zmenil manévrovací priestor poskytovateľa služieb pri tvorbe jeho zmlúv. Riešenie prijaté v dohovore bolo predmetom mnohých kritík v rámci Zelenej knihy, keďže často vedie k štiepeniu rozhodného práva – to znamená k súčasnému uplatňovaniu právneho poriadku poskytovateľa služieb a kogentných ustanovení právneho poriadku spotrebiteľa. V prípade sporu sú výsledkom tohto komplexného riešenia dodatočné náklady procesu, ktoré sú neopodstatnené vzhľadom na často nízku hodnotu pohľadávky spotrebiteľa. Sú iba dve možné riešenia tejto situácie – na jednej strane úplné uplatnenie právneho poriadku poskytovateľa, alebo úplné uplatnenie právneho poriadku spotrebiteľa na druhej strane - iba toto druhé je zlučiteľné s vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľa, ktorú vyžaduje Zmluva. Toto riešenie sa zdá vhodné aj vzhľadom na hospodársku skutočnosť: zatiaľ čo spotrebiteľ uskutočňuje nákupy za hranicami iba príležitostne, väčšina poskytovateľov, ktorí vykonávajú cezhraničný obchod, môže rozložiť svoje náklady spojené s oboznámením sa s cudzím právnym poriadkom na veľký počet obchodných operácií. V konečnom dôsledku toto riešenie v skutočnosti podstatne nemení situáciu poskytovateľa, pre ktorého ťažkosti pri vypracúvaní svojich štandardných zmlúv spočívajú práve v rešpektovaní kogentných ustanovení práva ochrany spotrebiteľa. Už v dohovore sú týmito kogentnými ustanoveniami ustanovenia štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa. Pokiaľ ide o ostatné ustanovenia zmluvy, ktoré si strany môžu slobodne dojednať, vždy prevažuje voľnosť strán dojednať si zmluvu podľa svojho uváženia. Preto veľmi nezaváži, či sa tieto ustanovenia spravujú právnym poriadkom jednej, alebo druhej strany.

V odseku 2 sa upresňujú podmienky uplatňovania osobitného pravidla. V prvej vete sa pripomína, že zmluvná strana spotrebiteľa, čo je pojem upresnený Súdnym dvorom, je poskytovateľ služby. Ako sa to požadovalo v mnohých príspevkoch k Zelenej knihe, druhá veta nahrádza podmienky článku 5 ods. 2 a 4 písm. b) dohovoru kritériom „ smerovanej činnosti “, ktoré sa už nachádza v článku 15 nariadenia „Brusel I“, s cieľom zohľadniť vývoj obchodovania na diaľku, bez toho, aby sa podstatne zmenil rozsah pôsobnosti tohto osobitného pravidla. Pri prijatí nariadenia „Brusel I“ sa v spoločnom vyhlásení Rady a Komisie[11] upresnilo, že na to, aby mohli byť ustanovenia chrániace spotrebiteľa uplatniteľné, nestačí, aby nejaká spoločnosť smerovala svoje činnosti do štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa. Je takisto potrebné, aby sa zmluva uzatvorila v rozsahu týchto činností. „Len skutočnosť, že internetová stránka je dostupná, nie je dostatočná na uplatnenie článku 15. Na jeho uplatnenie sa vyžaduje, aby stránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku, a aby k uzavretiu takejto zmluvy na diaľku aj skutočne došlo. V tomto smere skutočnosť, v akom jazyku je táto stránka, alebo v akej penažnej mene uvádza údaje, nie je relevantná.“ Stránky, na ktoré odkazuje toto vyhlásenie nie sú nevyhnutne takzvané „interaktívne“ stránky. Takto stránka, ktorá vyzýva na zaslanie objednávky faxom, má za cieľ uzatvoriť zmluvy na diaľku. Na druhej strane cieľom stránky, ktorá sa obracia na spotrebiteľov na celom svete so zámerom poskytovať informácie o určitom produkte a odkazuje ich potom na distribútora alebo miestneho obchodného zástupcu na účely uzavretia zmluvy, nie je uzatvorenie zmluvy na diaľku. Na rozdiel od článku 5 ods. 2 dohovoru sa už v navrhnutom nariadení nevyžaduje, aby spotrebiteľ urobil kroky potrebné na uzatvorenie zmluvy v štáte svojho obvyklého pobytu, čo je podmienkou, ktorá už nemá zmysel v prípade zmlúv uzatvorených prostredníctvom Internetu. Naopak, posledná veta tohto odseku obsahuje ochranné ustanovenie pre poskytovateľa napríklad ak pristúpil na uzatvorenie zmluvy so spotrebiteľom, ktorý klamal o mieste svojho obvyklého pobytu. V prípade uzatvorenia zmluvy cez Internet je na poskytovateľovi, aby sa ubezpečil, že jeho štandardný formulár zmluvy mu umožňuje identifikovať miesto pobytu spotrebiteľa.

Navrhované nariadenie už neobsahuje zoznam zmlúv, na ktoré sa osobitné pravidlo uplatňuje. V dôsledku toho sa jeho vecná pôsobnosť rozširuje na všetky zmluvy so spotrebiteľmi, okrem tých, ktoré boli výslovne vylúčené v odseku 3.

Článok 6 – Individuálne pracovné zmluvy

Základné pravidlo odseku 2 písm. a) bolo zmenené slovami „ štátu, v ktorom alebo z ktorého... “, aby sa zohľadnili judikáty Súdneho dvora Európskych spoločenstiev k článku 18 nariadenia „Brusel I“ a jeho široký výklad obvyklého miesta práce. Táto zmena napríklad umožňuje uplatňovať pravidlo na zamestnancov pracujúcich na palube lietadiel, ak existuje pevná základňa, z ktorej sa ich práca organizuje a kde títo zamestnanci vykonávajú ďalšie povinnosti voči zamestnávateľovi (registrácia, kontrola bezpečnosti). Odsek 2 písm. b) sa teda bude zriedkavejšie uplatňovať. V texte sa napokon nachádzajú dodatočné usmernenia, aby sa určilo, či sa zamestnanec vyslaný do zahraničia nachádza v situácii „dočasného vyslania“, avšak bez toho, aby sa situácia striktne definovala. Sudcovia musia brať do úvahy najmä úmysel zmluvných strán.

Článok 7 – Zmluvy o zastúpení

Z troch právnych vzťahov, ktoré vznikajú pri uzatvorení zmluvy o zastúpení – na jednej strane vzťah medzi zastupovaným a zástupcom, na druhej strane medzi zástupcom a treťou stranou a nakoniec medzi zastupovaným a treťou stranou – dohovor upravuje iba prvé dva. Článkom 1 ods. 2 písm. f) bola vylúčená otázka oprávnenia zástupcu. Toto vylúčenie sa vysvetľuje rôznosťou vnútroštátnych kolíznych noriem počas rokovania o dohovore, ako aj existenciou Haagskeho dohovoru zo 14. marca 1978 o rozhodnom práve na zastúpenie. Iba tri členské štáty podpísali a/alebo ratifikovali tento dohovor, a keďže sa vnútroštátne riešenia navzájom priblížili, toto vylúčenie nie je viac potrebné. V navrhnutom nariadení sa spájajú do jedného článku všetky pravidlá týkajúce sa právnych vzťahov, ktoré vyplývajú zo zmluvy o zastúpení.

Článok 8 – Imperatívne normy

V odseku 1 sa navrhuje definícia medzinárodných kogentných noriem podľa článku 8, ktorá sa inšpiruje rozhodnutím Súdneho dvora vo veci Arblade [12] V bode 31 tohto rozhodnutia sa pripomína, že skutočnosť, že vnútroštátna norma sa považuje za imperatívnu normu neznamená, že nemusí byť v súlade s ustanoveniami Zmluvy: dôvody pre existenciu takýchto vnútroštátnych právnych noriem môžno vziať do úvahy v rámci právneho poriadku Spoločenstva, iba ako výnimku z práv a slobôd zaručených Zmluvou. V odseku 3 sa upresňujú kritéria, ktoré môže zobrať sudca do úvahy pri rozhodovaní, či uplatní imperatívnu normu iného členského štátu. Keďže odpovede na Zelenú knihu umožnili identifikovať rozhodnutia, ktoré definujú pojem cudzej imperatívnej normy, vrátane rozhodnutí členských štátov, ktoré uplatnili výhradu k článku 7 ods. 1 dohovoru, potreba tejto normy sa zdá byť potvrdená, o to viac, že nariadenie „Brusel I“ stanovuje v niektorých prípadoch alternatívne kritériá právomoci. Možnosť konajúceho sudcu zohľadniť imperatívne normy iného členského štátu, ktorý má úzke väzby so sporom a pred ktorého súdom by žalobca tiež mohol uplatniť svoj nárok, sa zdá byť dôležité v skutočnom európskom právnom priestore.

Článok 10 – Formálna platnosť

Vzhľadom na vzrastajúci počet zmlúv uzatvorených na diaľku sa normy dohovoru týkajúce sa formálnej platnosti zmlúv zdajú byť príliš reštriktívne. S cieľom uľahčiť formálnu platnosť zmlúv alebo jednostranných právnych úkonov sa zavádzajú alternatívne doplnkové kritériá. Osobitné pravidlá týkajúce sa zmlúv o zastúpení boli včlenené do odsekov 1 a 2.

Článok 13 – Postúpenie pohľadávky

Postúpenie pohľadávky a zmluvná subrogácia, ktoré spĺňajú v niektorých právnych systémoch podobnú hospodársku funkciu, sa odteraz upravujú v rovnakom článku. Odsekom 3 sa zavádza nová kolízna norma, ktorá sa vzťahuje na odporovateľnosť postúpenia pohľadávky na tretiu osobu. Ide o riešenie, ktoré sa odporúča vo veľkej väčšine odpovedí, a ktorá aj bola prijatá v rámci dohovoru UNCITRAL z roku 2001 o postúpení obchodných pohľadávok.

Článok 14 – Prevzatie dlhu

Keďže zmluvná subrogácia spadá teraz pod článok 13, článok 14 je vyhradený dôsledkom prevzatia dlhu. Aplikuje sa napríklad v tých prípadoch, keď poisťovateľ poskytol poškodenej osobe náhradu škody a tým na seba previedol nároky poškodeného, ktoré mala poškodená osoba voči osobe, ktorá škodu zapríčinila. V zmene a doplnení sa berú do úvahy výsledky práce Rady a Európskeho parlamentu pokiaľ ide o návrh „Rím II“, ktorej cieľom je vysvetliť tento koncept, ktorý je neznámy v niektorých právnych systémov, zrozumiteľnejším spôsobom.

Článok 15 – Spoločné záväzky

V zmene a doplnení sa berú do úvahy tie isté výsledky práce ako pri článku 14 s cieľom oddeliť subrogáciu a spoločné záväzky do dvoch rozdielnych noriem a vysvetliť kolíznu normu týkajúcu sa spoločných záväzkov jednoduchším spôsobom. Cieľom poslednej vety je upresnenie situácie dlžníka, ktorý má osobitnú ochranu.

Článok 16 – Započítanie

Príspevkami sa potvrdila analýza Zelenej knihy, pokiaľ ide o užitočnosť normy v oblasti započítania, pričom sa vzalo do úvahy, že na započítanie zmluvou sa vzťahujú všeobecné pravidlá článkov 3 a 4. Zámerom prijatého riešenia je uľahčiť započítanie, s tým, že sa budú rešpektovať oprávnené požiadavky osoby, ktorá nedala podnet k započítaniu.

Článok 18 – Určenie obvyklého pobytu

Takisto ako návrh „Rím II“, článok 18 obsahuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“ najmä pre právnické osoby.

Článok 21 – Štáty s viacerými právnymi systémami

Ak je štát zložený z viacerých územných celkov a každý z nich má vlastné normy hmotného práva pre zmluvné záväzky, toto nariadenie sa musí takisto uplatňovať v prípade stretu právnych poriadkov týchto územných celkov, tak, aby sa zabezpečila predvídateľnosť a právna istota a jednotné uplatňovanie európskych noriem na všetky kolízne situácie.

Článok 22 – Vzťah k iným normám práva Spoločenstva

Takisto ako v článku 20 dohovoru sa v článku 22 upresňuje vzťah k iným normám práva Spoločenstva. Písmeno a) sa týka kolíznych noriem v sekundárnych právnych aktoch Spoločenstva v špecifických oblastiach, ktoré sú uvedené v prílohe 1. Cieľom písmena b) je zabezpečiť súlad s možným budúcim opčným právnym nástrojom, ktorý by sa mohol vypracovať v rámci projektu „Európske zmluvné právo“. Vzťah navrhnutého nariadenia s normami určenými na podporovanie dobrého fungovania vnútorného trhu je predmetom písmena c).

Článok 23 – Vzťah k iným existujúcim medzinárodným dohovorom

Cieľom navrhnutých zmien a doplnení je stanoviť primeranú rovnováhu medzi rešpektovaním medzinárodných záväzkov členských štátov na jednej strane a cieľom skutočného európskeho právneho priestoru na strane druhej, za zlepšenia transparentnosti platného právneho režimu uverejnením dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty. V odseku 2 sa stanovuje základné pravidlo, podľa ktorého platné medzinárodné dohovory majú prednosť pred navrhnutým nariadením. Zavádza sa ním však výnimka, ak všetky relevantné aspekty situácie sa nachádzajú v čase uzatvorenia zmluvy v jednom alebo vo viacerých členských štátoch. Súčasná existencia dvoch paralelných režimov – uplatňovanie noriem dohovorov pre členské štáty, ktoré ich ratifikovali a uplatňovanie noriem navrhnutého nariadenia pre všetky ostatné – by bola v rozpore s dobrým fungovaním vnútorného trhu. Odsek 3 sa vzťahuje najmä na dvojstranné zmluvy existujúce medzi novými členskými štátmi.

2005/0261 (COD)

Návrh

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I)

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, a najmä na jej článok 61 písm. c) a článok 67 ods. 5 druhú zarážku,

so zreteľom na návrh Komisie[13],

so zreteľom na stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru[14],

konajúc v súlade s postupom ustanoveným v článku 251 Zmluvy[15],

keďže:

(1) Únia si dala za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Na tento účel musí Spoločenstvo prijať predovšetkým opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničným dosahom, v rozsahu potrebnom na dobré fungovanie vnútorného trhu a ktorých cieľom je, mimo iného, podporovať harmonizáciu pravidiel uplatniteľných v členských štátoch vo veciach stretu právnych poriadkov.

(2) V záujme účinného zavedienia príslušných ustanovení Amsterdamskej zmluvy, Rada pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti prijala 3. decembra 1998 akčný plán upravujúci optimálne podmienky na vykonanie ustanovení Amsterdamskej zmluvy v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti[16], ktorý zdôraznil dôležitosť harmonizácie kolíznych noriem na dosiahnutie cieľa vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí a v prípade potreby vyzvala na revíziu niektorých ustanovení dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky s ohľadom na osobitné kolíznoprávne ustanovenia obsiahnuté v iných nástrojoch Spoločenstva.

(3) Na zasadnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999 Európska rada schválila zásadu vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí ako prioritnú akciu na vytvorenie európskeho priestoru spravodlivosti. V programe opatrení na zavedenie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach[17] sa upresnilo, že opatrenia týkajúce sa harmonizácie kolíznych noriem sú sprievodnými opatreniami, ktoré majú uľahčiť zavedenie tejto zásady. Európska rada pripomenula v Haagskom programe[18], že v prácach v oblasti kolíznych noriem týkajúcich sa zmluvných záväzkov treba aktívne pokračovať.

(4) Aby sa predišlo narušeniu hospodárskej súťaže medzi osobami, ktoré sa sporia v rámci Spoločenstva a aby sa podporila predvídateľnosť výsledkov takýchto sporov, právna istota a vzájomné uznávanie rozhodnutí, dobré fungovanie vnútorného trhu vyžaduje, aby kolízne normy platné v členských štátoch určovali použitie rovnakého vnútroštátneho právneho poriadku, bez ohľadu na to, ktorý súd bude vo veci konať. Z rovnakého dôvodu je potrebné dosiahnuť čo najväčšiu porovnateľnosť medzi tromi nástrojmi, ktorým je toto nariadenie, nariadenie Rady 44/2001/ES z 22. decembra 2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach („Brusel I“)[19] a nariadenie Parlamentu a Rady (ES) č. […] o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“).

(5) Transparentnosť právnych predpisov Spoločenstva vyžaduje, aby sa čo najväčšie množstvo kolíznych noriem spojilo do jediného nástroja, alebo aspoň aby toto nariadenie obsahovalo zoznam osobitných noriem obsiahnutých v nástrojoch z iných právnych oblastí.

(6) Pôsobnosť nariadenia sa musí stanoviť tak, aby bola konzistentná s nariadením 44/2001/ES a nariadením Parlamentu a Rady (ES) č. […] o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“).

(7) Sloboda účastníkov zmluvy zvoliť si rozhodné právo predstavuje základný prvok systému kolíznych noriem v oblasti zmluvných záväzkov.

(8) S cieľom prispievať k všeobecnému cieľu nástroja, ktorým je právna istota v európskom priestore spravodlivosti, kolízne normy musia mať vysoký stupeň predvídateľnosti. Sudca však musí mať určitú diskrečnú právomoc, aby mohol v úzko vymedzených prípadoch určiť právny poriadok, ktorý má najužšiu väzbu s vecou.

(9) Čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie zmluvné strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré lepšie chránia ich záujmy, ako ich chránia všeobecné normy.

(10) Pokiaľ ide osobitne o spotrebiteľské zmluvy, kolízna norma musí umožniť znížiť náklady konania, ktorých predmet má spravidla nízku hodnotu, a brať do úvahy vývoj metód obchodovania na diaľku. Súlad s nariadením 44/2001/ES vyžaduje jednak, aby sa použil pojem „smerovaná činnosť“ ako podmienka na uplatnenie normy chrániacej spotrebiteľa, a jednak, aby sa tento pojem vykladal rovnako v oboch textoch, keďže v spoločnom vyhlásení Rady a Komisie[20] týkajúcom sa článku 15 nariadenia 44/2001/ES sa upresňuje, že na to, aby sa mohol uplatniť článok 15 ods. 1 písm. c) „ nestačí, aby spoločnosť smerovala svoje činnosti do členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, alebo do viacerých členských štátov, medzi ktorými je tento členský štát. Je takisto potrebné, aby táto zmluva spadala do rozsahu týchto činností .“ V tomto vyhlásení sa takisto pripomína, že „ len skutočnosť, že internetová stránka je dostupná, nie je dostatočná na uplatnenie článku 15. Na jeho uplatnenie sa vyžaduje, aby stránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku, a aby k uzatvoreniu takejto zmluvy na diaľku skutočne aj došlo. V tomto smere skutočnosť, v akom jazyku je táto stránka, alebo v akej peňažnej mene uvádza údaje, nie je relevantná.“

(11) Pokiaľ ide o individuálne pracovné zmluvy, kolízna norma musí umožniť identifikáciu skutočného ťažiska pracovného vzťahu, nielen pomyselného ťažiska. Táto norma nemá vplyv na uplatnenie imperatívnych noriem vysielajúceho štátu upravených smernicou 96/74/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb[21].

(12) Pokiaľ ide o zmluvy uzatvorené sprostredkovateľmi, je potrebné zaviesť kolízne normy týkajúce sa troch právnych vzťahov vznikajúcich v tejto situácii medzi zastúpeným, sprostredkovateľom a treťou osobou. Zmluva uzatvorená medzi zastúpeným a treťou osobou podlieha všeobecným normám tohto nariadenia.

(13) Dodržiavanie verejného poriadku členských štátov vyžaduje osobitné normy týkajúce sa imperatívnych noriem a výhrady verejného poriadku. Pri uplatňovaní týchto noriem sa musia rešpektovať ustanovenia Zmluvy.

(14) Právna istota vyžaduje, aby sa stanovila jasná definícia obvyklého pobytu, najmä pre právnické osoby. Na rozdiel od článku 60 ods. 1 písm. c) nariadenia 44/2001/ES, ktorý poskytuje tri kritériá, kolízna norma sa musí obmedziť na jediné kritérium. V opačnom prípade by účastníci zmluvy neboli schopní určiť právo rozhodné pre ich vzťah.

(15) Je potrebné upresniť vzťah medzi týmto nariadením a niektorými inými ustanoveniami právneho poriadku Spoločenstva.

(16) Rešpektovanie medzinárodných záväzkov prijatých členskými štátmi znamená, že nariadenie nemá vyplv na dohovory, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty a ktoré sa týkajú špecifických vecí. Ak sa však všetky relevantné prvky veci nachádzajú na území Únie, bolo by uplatňovanie niektorých medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú iba niektoré členské štáty, v rozpore s cieľom skutočného európskeho priestoru spravodlivosti. Je teda vhodné uplatňovať normu obsiahnutú v tomto nariadení. S cieľom zabezpečiť lepšiu transparentnosť, pokiaľ ide o platné medzinárodné dohovory v tejto oblasti, Komisia by mala uverejniť, na základe informácií poskytnutých členskými štátmi, zoznam použiteľných dohovorov v Úradnom vestníku Európskej únie .

(17) Keďže cieľ predkladaného návrhu, teda prijatie jednotných noriem rozhodného práva pre zmluvné záväzky na účely lepšej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí v týchto veciach, nemôže byť dostatočne dosiahnutý členskými štátmi a vzhľadom na jeho účinky sa môže lepšie dosiahnuť na úrovni Spoločenstva, Spoločenstvo môže prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity, ako je ustanovená v článku 5 Zmluvy. V súlade so zásadou proporcionality vyjadrenou v uvedenom článku, nariadenie, ktoré posilňuje právnu istotu bez toho, aby sa ním vyžadovala harmonizácia hmotných noriem vnútroštátneho práva, nepresahuje rámec nevyhnutný na to, aby sa dosiahol tento cieľ.

(18) [Írsko a Veľká Británia, v súlade s článkom 3 protokolu o stanovisku Írska a Veľkej Británie, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, oznámili svoje želanie zúčastniť sa na prijímaní a uplatňovaní tohto nariadenia. / Írsko a Veľká Británia v súlade s článkami 1 a 2 protokolu o stanovisku Írska a Veľkej Británie, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, sa nezúčastňujú na prijímaní tohto nariadenia, ktoré teda nezaväzuje tieto dva členské štáty a neuplatňuje sa na ne.]

(19) Dánsko sa v súlade s článkami 1 a 2 protokolu o stanovisku Dánska, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, prijímania tohto nariadenia nezúčastní, preto nie je pre Dánsko záväzné a ani sa na neho nevzťahuje.

PRIJALI TOTO NARIADENIE:

Kapitola prvá – Pôsobnosť

Článok prvý – Vecná pôsobnosť

1. Toto nariadenie sa uplatňuje v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.

Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.

2. Z pôsobnosti tohto nariadenia sú vylúčené:

a) osobný stav a právna spôsobilosť fyzických osôb bez toho, aby bol dotknutý článok 12;

b) záväzky vyplývajúce z rodinných vzťahov alebo vzťahov, ktoré podľa právneho poriadku, ktorým sa spravujú, majú porovnateľné účinky, vrátane vyživovacej povinnosti;

c) záväzky vyplývajúce z majetkových režimov manželov alebo z majetkových režimov vzťahov, ktoré podľa právneho poriadku, ktorým sa spravujú, majú porovnateľné účinky ako manželstvo, a z dedenia zo závetu alebo zo zákona;

d) záväzky vyplývajúce zo zmeniek, šekov a dlžobných úpisov a iných prevoditeľných cenných papierov v rozsahu, v ktorom záväzky takýchto iných prevoditeľných cenných papierov vyplývajú z ich prevoditeľnej povahy;

e) rozhodcovské zmluvy a dohody o voľbe súdu;

f) otázky upravené právom obchodných spoločností a iných zapísaných alebo nezapísaných právnických osôb, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia a zánik, ako aj osobná právna zodpovednosť predstaviteľov a riadiacich orgánov za záväzky spoločnosti, zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby, ako aj otázka, či riadiaci orgán spoločnosti, zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby môže zaviazať voči tretím osobám túto spoločnosť, zapísanú alebo nezapísanú právnickú osobu;

g) zriadenie poručníckych fondov a vzťahy medzi ich zakladateľmi, správcami a oprávnenými z poručníckeho fondu;

h) dôkazy alebo konanie, bez toho, aby bol dotknutý článok 17;

i) záväzky vyplývajúce z predzmluvného vzťahu.

3. V tomto nariadení rozumieme pod „členským štátom“ všetky členské štáty s výnimkou Dánska [, Írska a Veľkej Británie].

Článok 2 – Uplatnenie právneho poriadku tretieho štátu

Právny poriadok určený podľa tohto nariadenia sa uplatní bez ohľadu na to, či je, alebo nie je právnym poriadkom členského štátu.

Kapitola II – Jednotné pravidlá

Článok 3 – Voľba rozhodného práva

1. S výhradou článkov 5, 6 a 7 sa zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia strany.

Voľba môže byť dostatočne spoľahlivo vyjadrená alebo vyplývať z ustanovení zmluvy, zo správania strán alebo okolností prípadu. Ak si strany dohodli súd alebo súdy jedného členského štátu na prejednanie a rozhodnutie existujúcich alebo budúcich sporov z ich zmluvy, platí domnienka, že si strany zvolili aj právny poriadok tohto členského štátu.

Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

2. Strany si môžu ako rozhodné právo takisto zvoliť aj zásady a normy zmluvného hmotného práva, ktoré sa uznávajú na medzinárodnej úrovni alebo v Spoločenstve.

Avšak otázky patriace do predmetu úpravy týchto zásad alebo noriem, ktoré sa v nich výslovne neriešia, sa riešia podľa všeobecných zásad, na ktorých tieto zásady alebo normy spočívajú, alebo ak takéto zásady chýbajú, podľa rozhodného práva určeného pri absencii voľby podľa tohto nariadenia.

3. Zmluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sa zmluva spravuje iným právom ako právom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby podľa tohto článku alebo iných ustanovení tohto nariadenia spravovala dovtedy. Žiadna zmena a doplnenie zvoleného rozhodného práva po uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 10, ani nemá nepriaznivý vplyv na práva tretích osôb.

4. Voľba práva stranami v súlade s odsekmi 1 alebo 2, či už v spojení s voľbou cudzieho súdu, alebo nie, pričom všetky ostatné prvky situácie v čase voľby majú väzbu len s jedným štátom, nemôže mať vplyv na uplatnenie právnych predpisov tohto štátu, od ktorých sa nedá odchýliť dohodou strán a ktoré sa ďalej nazývajú len „kogentné normy“.

5. Ak si strany zvolia právny poriadok nečlenského štátu, nemá to vplyv na uplatňovanie kogentných noriem práva Spoločenstva, ak sú v danom prípade uplatniteľné.

6. Existencia a platnosť dohody strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článku 9, 10 a 12.

Článok 4 – Rozhodné právo pri absencii voľby

1. Pri absencii voľby podľa článku 3, sa rozhodné právo pre ďalej uvedené zmluvy určuje takto:

a) kúpna zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu predajcu;

b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;

c) zmluva o preprave tovaru sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu prepravcu;

d) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo právo používať nehnuteľnosť sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza;

e) bez ohľadu na písmeno d), nájomná zmluva uzatvorená na dočasné súkromné použitie nehnuteľnosti na dobu maximálne šesť po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom má vlastník svoj obvyklý pobyt, za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má svoj obvyklý pobyt v tomto istom štáte;

f) zmluva, ktorej predmetom je právo duševného alebo priemyselného vlastníctva sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom má obvyklý pobyt osoba, ktorá prenáša alebo poskytuje právo;

g) zmluva o výhradnom predaji sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom má obvyklý pobyt odberateľ;

h) dodávateľská zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu distribútora.

2. Zmluvy, ktoré nie sú uvedené v odseku 1, sa spravujú právnym poriadkom štátu, v ktorom má v čase uzatvorenia zmluvy svoj obvyklý pobyt strana, ktorá má poskytnúť charakteristické plnenie. Ak nie je možné určiť charakteristické plnenie, zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu.

Článok 5 – Spotrebiteľské zmluvy

1. Spotrebiteľské zmluvy sa v zmysle a za podmienok ustanovených v nasledovnom odseku spravujú právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.

2. Prvý odsek sa uplatňuje na zmluvy uzatvorené medzi fyzickou osobou, spotrebiteľom, ktorý má svoj obvyklý pobyt v členskom štáte, na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, a inou osobou, poskytovateľom služieb, v rámci jeho podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania.

Uplatňuje sa pod podmienkou, že zmluva sa uzatvorila s poskytovateľom služieb, ktorý podniká alebo vykonáva povolanie v členskom štáte obvyklého pobytu spotrebiteľa, alebo ktorý všetkými prostriedkami smeruje svoje činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov, medzi ktorými sa nachádza tento členský štát, a ak zmluva spadá do rozsahu týchto činností, s výnimkou situácie, ak poskytovateľ služieb nepoznal miesto obvyklého pobytu spotrebiteľa a ak táto neznalosť nebola spôsobená jeho nedbanlivosťou.

3. Prvý odsek sa neuplatňuje na tieto zmluvy:

(a) zmluvy o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu;

(b) zmluvy o preprave, okrem zmlúv, ktorých predmetom je poskytovanie balíku cestovných služieb podľa smernice 90/314/EHS z 13. júna 1990;

(c) zmluvy, ktorých predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo právo používať nehnuteľnosť, okrem zmlúv, ktorých predmetom je právo na časovo vymedzené užívanie nehnuteľnosti podľa smernice 94/47/ES z 26. októbra 1994.

Článok 6 – Individuálne pracovné zmluvy

1. Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu strany pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy právneho poriadku uplatniteľného pri absencii voľby podľa tohto článku.

2. Pri absencii voľby podľa článku 3, sa individuálna pracovná zmluva spravuje:

(a) právnym poriadkom štátu, v ktorom alebo z ktorého zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy. Za zmenu obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak prechodne pracuje v inom štáte. Výkon práce v inom štáte sa považuje za dočasný, ak sa očakáva, že zamestnanec znovu nastúpi do práce v štáte pôvodu po skončení svojej úlohy v zahraničí. Uzatvorenie novej pracovnej zmluvy s pôvodným zamestnávateľom alebo so zamestnávateľom, ktorý patrí do rovnakej skupiny spoločností ako pôvodný zamestnávateľ, nevylučuje, že zamestnanec vykonáva svoju prácu v inom štáte dočasne;

(b) právnym poriadkom štátu, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá pracovníka najala,ak tento pracovník obvykle nevykonáva svoju prácu v jednom štáte alebo z jedného štátu, alebo ak obvykle vykonáva svoju prácu v mieste, ktoré nespadá pod zvrchovanosť štátu.

3. Právny poriadok určený podľa odseku 2 sa neuplatní, ak z okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom. V tomto prípade sa uplatní právny poriadok tohto druhého štátu.

Článok 7 – Zmluvy o zastúpení

1. Pri absencii voľby podľa článku 3 sa zmluva medzi zastupovaným a zástupcom spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu zástupcu. Ak zástupca vykonáva alebo má vykonávať svoju hlavnú činnosť v štáte, v ktorom má zastupovaný svoj obvyklý pobyt, spravuje sa zmluva právnym poriadkom tohto štátu.

2. Vzťah medzi zastupovaným a treťou osobu vyplývajúci zo skutočnosti, že zástupca konal v rámci svojej právomoci, nad ich rámec alebo bez oprávnenia, sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu sprostredkovateľa v čase, keď konal. Tento vzťah sa však spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom zástupca konal, ak zastupovaný, v mene ktorého zástupca konal, alebo tretia osoba májú svoj obvyklý pobyt v tomto štáte alebo ak v tom štáte zástupca konal na burze alebo sa zúčastnil aukcie.

3. Bez ohľadu na odsek 2, ak rozhodné právo pre vzťah uvedený v uvedenom odseku bolo písomne určené zástupovaným alebo treťou osobou a druhá strana toto určenie výslovne prijala, spravujú sa tieto otázky právnym poriadkom takto určeným.

4. Právnym poriadkom určeným podľa odseku 2 sa takisto spravuje vzťah medzi zástupcom a treťou osobou vyplývajúci zo skutočnosti, že sprostredkovateľ konal v rámci svojej právomoci, nad ich rámec alebo bez oprávnenia.

Článok 8 – Imperatívne normy

1. Imperatívna norma je taká kogentná norma, ktorej dodržanie pokladá štát za rozhodujúce pre ochranu svojho politického, sociálneho alebo ekonomického zriadenia až do takej miery, že vyžaduje jej uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia.

2. Ustanovenia tohto nariadenia nemajú vplyv na uplatnenie imperatívnych noriem štátu, ktorého sudca koná.

3. Môžu sa uplatniť aj imperatívne normy iného štátu ako štátu konajúceho súdu, s ktorým má situácia úzku väzbu. Pri rozhodnutí, či sa majú uplatniť tieto normy, sudca vezme do úvahy ich povahu a ich cieľ v súlade s definíciou v odseku 1, ako aj dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia na cieľ sledovaný príslušnou imperatívnou normou ako aj pre zmluvné strany.

Článok 9 – Vecná platnosť

1. Existencia a platnosť zmluvy alebo akéhokoľvek jej ustanovenia sa určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva alebo jej ustanovenie v prípade ich platnosti.

2. Účastník sa však môže odvolať na právny poriadok štátu svojho obvyklého pobytu, aby preukázal, že s uzavretím zmluvy nesúhlasil, ak z okolností vyplýva, že by nebolo odôvodnené posudzovať účinky jeho správania podľa právneho poriadku uvedeného v predchádzajúcom odseku.

Článok 10 – Formálna platnosť

1. Pokiaľ ide o jej formu, zmluva je platná, ak zodpovedá požiadavkám právneho poriadku, ktorým sa spravuje podľa tohto nariadenia, alebo právneho poriadku štátu, v ktorom sa nachádza jeden alebo druhý účastník alebo jeho zástupca v čase jej uzatvorenia, alebo právneho poriadku štátu, v ktorom jeden alebo druhý účastník má v tom čase svoj obvyklý pobyt.

2. Jednostranný právny úkon týkajúci sa uzatvorenej alebo budúcej zmluvy je platný z hľadiska formy, ak zodpovedá požiadavkám právneho poriadku, ktorým sa spravuje, alebo ktorým by sa spravovala zmluva podľa tohto nariadenia alebo právneho poriadku štátu, v ktorom sa tento úkon urobil, alebo právneho poriadku štátu, v ktorom osoba, ktorá ho urobila, mala v tom čase svoj obvyklý pobyt.

3. Ustanovenia odsekov 1 a 2 tohto ustanovenia sa neuplatňujú na zmluvy, ktoré sú predmetom úpravy článku 5. Forma týchto zmlúv sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt.

4. Bez ohľadu na ustanovenia článkov 1 až 3 tohto ustanovenia, každá zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti, alebo právo používať nehnuteľnosť, podlieha, pokiaľ ide o jej formu, kogentným normám právneho poriadku štátu, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, ak podľa tohto právneho poriadku ide o imperatívne normy podľa článku 8 tohto nariadenia.

Článok 11 – Rozsah použitia rozhodného práva

1. Rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia sa spravujú najmä:

(a) jej výklad;

(b) plnenie zmluvných záväzkov;

(c) v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, dôsledky porušenia týchto záväzkov, vrátane stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov;

(d) rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzia a premlčanie;

(e) dôsledky neplatnosti zmluvy.

2. Vo vzťahu k spôsobu plnenia a opatreniam, ktoré treba prijať v prípade chybného plnenia, sa prihliadne na právny poriadok štátu, v ktorom sa plnenie uskutočňuje.

Článok 12 – Právna nespôsobilosť

Pri zmluve uzatvorenej osobami, ktoré sa nachádzajú v tom istom štáte, sa môže fyzická osoba, ktorá by podľa právneho poriadku tohto štátu mala právnu spôsobilosť, dovolávať svojej právnej nespôsobilosti podľa iného právneho poriadku, len ak druhá zmluvnú strana o tejto nespôsobilosti v čase uzavretia zmluvy vedela, alebo o nej nevedela z nedbanlivosti.

Článok 13 – Postúpenie pohľadávky

1. Vzájomné záväzky medzi postupcom a postupníkom sa spravujú právnym poriadkom, ktorým sa podľa tohto nariadenia spravuje ich zmluva.

2. Podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje pohľadávka, ktorej sa postúpenie týka, sa určuje jej postupiteľnosť, vzťah medzi postupníkom a dlžníkom, podmienky, za ktorých možno uplatniť postúpený nárok voči dlžníkovi, ako aj otázka, či došlo k zbaveniu sa záväzku dlžníkom.

3. Odporovateľnosť postúpenia pohľadávky na tretiu osobu sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom má postupca svoj obvyklý pobyt v čase postúpenia alebo prevodu.

Článok 14 – Prevzatie dlhu

Ak má tretia osoba povinnosť uspokojiť veriteľa, právny poriadok, ktorý spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa určuje, či tretia osoba je oprávnená uplatniť práva voči dlžníkovi.

Článok 15 – Spoločné záväzky

Keď má veriteľ práva voči viacerým dlžníkom, ktorí sú spoločne zodpovední, a keď jeden z týchto dlžníkov už uspokojil veriteľa, právo tohto dlžníka požadovať náhradu od ostatných dlžníkov sa spravuje rozhodným právom pre záväzok tohto dlžníka voči veriteľovi. Ak rozhodné právo pre záväzok dlžníka voči veriteľovi obsahuje normy určené na jeho ochranu voči nárokom na náhradu škody, môže ich tiež uplatniťvoči ostatným dlžníkom.

Článok 16 –Započítanie

1. Rozhodným právom pre započítanie je právny poriadok, ktorým sa spravuje záväzok, voči ktorému sa uplatnilo započítanie.

Článok 17 – Dôkazné bremeno

1. Právny poriadok, ktorým sa spravuje zmluva podľa tohto nariadenia, sa uplatňuje v rozsahu, v ktorom pre zmluvné záväzky upravuje zákonné domnienky alebo určuje dôkazné bremeno.

2. Zmluvu alebo právny úkon možno dokazovať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom prípustným podľa právneho poriadku štátu, ktorej súd koná, alebo podľa právneho poriadku uvedeného v článku 10, podľa ktorého sú zmluva alebo právny úkon platné z hľadiska ich formy, za predpokladu, že konajúci súd je spôsobilý dôkaz takýmto spôsobom vykonať.

Kapitola III – Ďalšie ustanovenia

Článok 18 – Určenie obvyklého pobytu

1. Na účely tohto nariadenia sa za obvyklý pobyt spoločnosti, zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby, považuje miesto jej ústrednej správy.

Ak je zmluva uzatvorená v rámci činnosti pobočky, zastúpenia alebo inej organizačnej zložky, alebo ak podľa zmluvy plnenie má poskytnúť táto zložka, určuje sa obvyklý pobyt podľa miesta tohto zariadenia.

2. Ak je zmluva uzatvorená v rámci výkonu povolania fyzickej osoby, na účely tohto nariadenia sa obvyklý pobyt určuje podľa miesta jej prevádzkárne.

Článok 19 – Vylúčenie spätného a ďalšieho odkazu

Uplatnenie právneho poriadku štátu určeného podľa tohto nariadenia znamená uplatnenie platných noriem hmotného práva tohto štátu, iných ako noriem medzinárodného práva súkromného.

Článok 20 – Výhrada verejného poriadku

Uplatnenie niektorého ustanovenia právneho poriadku štátu určeného podľa tohto nariadenia možno odmietnuť iba v prípade, ak by jeho uplatnenie bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu, ktorého súd vo veci koná.

Článok 21 – Štáty s viacerými právnymi systémami

Ak je štát zložený z viacerých územných celkov a každý z nich má vlastné právne normy pre zmluvné záväzky, na účely určenia rozhodného práva podľa tohto nariadenia sa každý jeho územný celok považuje za štát.

Článok 22 – Vzťah k iným normám práva Spoločenstva

Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie alebo prijímanie právnych nástrojov inštitúcií Európskych spoločenstiev, ktoré:

1. v špecifických veciach upravujú kolízne normy týkajúce sa zmluvných záväzkov; zoznam takýchto v súčasnosti platných nástrojov je v prílohe 1;

2. upravujú zmluvné záväzky a ktoré sa v dôsledku voľby strán uplatňujú v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov;

3. určujú pravidlá na účely podpory dobrého fungovania vnútorného trhu, ak tieto pravidlá nemožno uplatniť spolu s právnym poriadkom určeným normami medzinárodného práva súkromného.

Článok 23 – Vzťah k iným existujúcim medzinárodným dohovorom

1. Členské štáty oznámia Komisii najneskôr do 6 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia zoznam mnohostranných dohovorov, ktoré obsahujú v špecifických veciach kolízne normy týkajúce sa zmluvných záväzkov, ktorých sú zmluvnými stranami. Komisia uverejní tento zoznam v Úradnom vestníku Európskej únie v lehote šesť mesiacov od prijatia oznámenia.

Členské štáty následne oznámia Komisii každú výpoveď niektorého z týchto dohovorov, ktorú Komisia uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie v lehote 6 mesiacov od prijatia oznámenia.

2. Toto nariadenie nemá vyplv na uplatňovanie dohovorov uvedených v odseku 1. Ak sa však v čase uzatvorenia zmluvy všetky relevantné prvky situácie nachádzajú v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, nariadenie má prednosť pred týmito dohovormi:

- Haagsky dohovor z 15. júna 1955 o rozhodnom práve pre medzinárodnú kúpu tovaru,

- Haagsky dohovor zo 14. marca 1978 o rozhodnom práve pre zmluvy o zastúpení.

3. Toto nariadenie má prednosť aj pred ustanoveniami dvojstranných medzinárodných zmlúv uzatvorenými členskými štátmi, ktoré sú uvedené v prílohe II, v rozsahu, v ktorom sa týkajú vecí upravených týmto nariadením.

Kapitola IV - Záverečné ustanovenia

Článok 24 – Nadobudnutie účinnosti a uplatňovanie

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie .

Začne sa uplatňovať [1 rok od nadobudnutia svojej účinnosti].

Uplatňuje sa na zmluvné záväzky, ktoré vznikli po dni začatia jeho uplatňovania. Na zmluvné záväzky, ktoré vznikli pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia, sa nariadenie uplatní, ak by jeho pravidlá viedli k uplatneniu rovnakého právneho poriadku, ako podľa Rímskeho dohovoru z roku 1980.

Toto nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

V Bruseli […]

Za Európsky parlament Za Radu

predseda predseda

Príloha 1: Zoznam právnych nástrojov uvedených v článku 22 písm. a)

- Smernica o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu (smernica 93/7/EHS z 15. 3. 1993)

- Smernica „vysielanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb“ (smernica 96/71/ES zo 16. 12. 1996)

- Druhá smernica „neživotné poistenie“ (smernica 88/357/EHS z 22. 6. 1988, zmenená a doplnená smernicami č. 92/49/EHS a 2002/13/ES)

- Druhá smernica „životné poistenie“ (smernica 90/619/EHS z 8. 11. 1990, zmenená a doplnená smernicami č. 92/96/EHS a 2002/12/ES)

- Príloha II: Zoznam dvojstranných zmlúv uvedených v článku 23 ods. 3

- […]

[1] Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000, Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1.

[2] KOM(2003)427, konečné znenie.

[3] Ú. v. ES C 19, 23.1.1999, s. 1, bod 40 písm. c).

[4] Ú. v. ES C 12, 15.1.2001, s. 8.

[5] Haagsky program, Závery predsedníctva, 5.11.2004, bod 3.4.2.

[6] Bod 4.3.c).

[7] KOM(2002)654, konečné znenie.

[8] Sú k dispozícii na tejto adrese: http://europa.eu.int/comm/justice_home/news/consulting_public/rome_i/news_summary_rome1_en.htm

[9] Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru týkajúce sa Zelenej knihy o transformácii Rímskeho dohovoru z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky na nástroj Spoločenstva a o jeho modernizácii. INT/176 z 29.1.2004.

[10] Rezolúcia Európskeho parlamentu o perspektívach harmonizácie ustanovení procesného práva v občianskych veciach v Európskej únii (KOM(2002) 654 – KOM(2002) 746 – C5-0201/2003 – 2003/2087(INI)), A5-0041/2004.

[11] K dispozícii na adrese: http://europa.eu.int/comm/justice_home/unit/civil/justciv_conseil/justciv_fr.pdf.

[12] SDES, 23.11.1999, C-369/96 a C-374/96.

[13] Ú. v. […] C […], […], s. […].

[14] Ú. v. […] C […], […], s. […].

[15] Ú. v. […] C […], […], s. […].

[16] Ú. v. ES C 19, 23.1.1999, s. 1.

[17] Ú. v. ES C 12, 15.1.2001, s. 1.

[18] Príloha 1 k záverom predsedníctva z 5.11.2004.

[19] Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1. Nariadenie naposledy zmenené a doplnené nariadením (ES) č. 2245/2004 (Ú. v. EÚ L 381, 28.12.2004, s. 10).

[20] K dispozícii na adrese: http://europa.eu.int/comm/justice_home/unit/civil/justciv_conseil/justciv_fr.pdf.

[21] Ú. v. ES L 18, 21.1.1997, s. 1.