ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 13. mája 2003 (*)

„Slobodné poskytovanie služieb – Článok 59 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 49 ES) a článok 60 Zmluvy o ES (teraz článok 50 ES) – Nemocenské poistenie – Systém vecných dávok – Uzatvorenie zmlúv – Zdravotné náklady vynaložené v inom členskom štáte – Predchádzajúce povolenie – Kritériá – Odôvodnenia“

Vo veci C‑385/99,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Centrale Raad van Beroep (Holandsko) navrhuje, aby Súdny dvor v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

V. G. Müller-Fauré

a

Onderlinge Waarborgmaatschappij OZ Zorgverzekeringen UA,

a medzi

E. E. M. van Riet,

a

Onderlinge Waarborgmaatschappij ZAO Zorgverzekeringen,

rozhodol v prejudiciálnom konaní o výklade článku 59 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 49 ES) a článku 60 Zmluvy o ES (teraz článok 50 ES),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodriguéz Iglesias, predsedovia komôr M. Wathelet (spravodajca), R. Schintgen a C. W. A. Timmermans, sudcovia D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: D. Ruiz-Jarabo Colomer,

súdny tajomník: H. A. Rühl, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pani Müller-Fauré, v zastúpení: J. Blom, advocaat,

–        Onderlinge Waarborgmaatschappij OZ Zorgverzekeringen UA, v zastúpení: J. K. de Pree, advocaat,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. A. Fierstra, splnomocnený zástupca,

–        belgická vláda, v zastúpení: P. Rietjens, splnomocnený zástupca,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca,

–        nemecká vláda, v zastúpení: W.-D. Plessing a B. Muttelsee-Schön, splnomocnení zástupcovia,

–        španielsku vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, splnomocnená zástupkyňa,

–        írska vláda, v zastúpení: M. A. Buckley, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci: N. Hyland, BL,

–        talianska vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca, a I. M. Braguglia, avvocato dello Stato,

–        švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse, splnomocnený zástupca,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Magrill, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Moore, Barrister,

–        islandská vláda, v zastúpení: E. Gunnarsson, H. S. Kristjánsson, ako aj V. Hauksdóttir, splnomocnení zástupcovia,

–        nórska vláda, v zastúpení: H. Seland, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: P. Hillenkamp a H. M. H. Speyart, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na doplňujúce písomné pripomienky, ktoré na žiadosť Súdneho dvora predložili:

–        pani Van Riet, v zastúpení: A. A. J. van Riet,

–        Onderlinge Waarborgmaatschappij OZ Zorgverzekeringen UA, v zastúpení: J. K. de Pree,

–        Onderlinge Waarborgmaatschappij ZAO Zorgverzekeringen, v zastúpení: H. H. B. Limberger, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa,

–        španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad,

–        írska vláda, v zastúpení: D. J. O'Hagan, splnomocnený zástupca,

–        švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: D. Wyatt, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Moore,

–        nórska vláda, v zastúpení: H. Seland,

–        Komisia, v zastúpení: H. M. H. Speyart,

so zreteľom na správu z pojednávania,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Onderlinge Waarborgmaatschappij OZ Zorgverzekeringen UA, v zastúpení: J. K. de Pree, Onderlinge Waarborgmaatschappij ZAO Zorgverzekeringen, v zastúpení: R. Out, splnomocnený zástupca, holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, írska vláda, v zastúpení: A. Collins BL, fínska vláda, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnený zástupca, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: D. Lloyd-Jones QC, a Komisia, v zastúpení: H. Michard, splnomocnená zástupkyňa, a H. M. H. Speyart, na pojednávaní 10. septembra 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 22. októbra 2002,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením zo 6. októbra 1999, doručeným Súdnemu dvoru 11. októbra 1999, Centrale Raad van Beroep (Vyšší súd pre sociálne zabezpečenie) požiadal formou troch prejudiciálnych otázok v súlade s článkom 234 ES o výklad článku 59 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 49 ES) a článku 60 Zmluvy ES (teraz článok 50 ES).

2        Tieto prejudiciálne otázky vyplynuli z dvoch sporov, jednak medzi pani Müller‑Fauré a Onderlinge Waarborgmaatschappij OZ Zorgverzekeringen UA (spoločná nemocenská poisťovňa, ďalej len „poisťovňa Zwijndrecht“), so sídlom v Zwijndrechte (Holandsko), a jednak medzi pani Van Riet a Onderlinge Waarborgmaatschappij ZAO Zorgverzekeringen (ďalej len „poisťovňa Amsterdam“), usadenou v Amsterdame (Holandsko), ktoré sa týkali náhrady zdravotných nákladov vzniknutých v prvom prípade v Nemecku a v druhom prípade v Belgicku.

 Vnútroštátny právny rámec

3        V Holandsku je systém nemocenského poistenia založený predovšetkým na Ziekenfondswet (zákon o nemocenských poisťovniach) z 15. októbra 1964 (Staatsblad 1964, č. 392), ktorý bol neskôr zmenený a doplnený (ďalej len „ZFW“), a na Algemene Wet Bijzondere Ziektekosten (zákon o všeobecnom poistení osobitných nemocenských nákladov) zo 14. decembra 1967 (Staatsblad 1967, č. 617), ktorý bol taktiež neskôr zmenený a doplnený (ďalej len „AWBZ“). Ako ZFW, tak aj AWBZ zavádzajú systém vecných dávok, na základe ktorého má poistená osoba právo na bezplatnú starostlivosť, a nie na náhradu nákladov vzniknutých pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti. Oba tieto zákony sú založené na systéme zmlúv medzi nemocenskými poisťovňami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti.

4        Podľa článkov 2 až 4 ZFW sú na základe tohto zákona, povinne a zo zákona poistení zamestnanci, ktorých ročný príjem nepresahuje sumu určenú zákonom, osoby, na ktoré sa takto hľadí, osoby poberajúce sociálne dávky, ako aj závislí členovia ich rodín, žijúci s nimi v spoločnej domácnosti.

5        Podľa článku 5 ods. 1 ZFW musí byť každá osoba, ktorá spadá do rozsahu jeho pôsobnosti, a ktorá si chce uplatňovať nárok na základe tohto zákona, registrovaná v nemocenskej poisťovni, ktorá pôsobí v obci jej pobytu.

6        Článok 8 ZFW stanovuje:

„1.      Poistenec má nárok na dávky vo forme potrebnej zdravotnej starostlivosti, pokiaľ nemá na takú starostlivosť nárok na základe Algemene Wet Bijzondere Ziektekosten [...]. Nemocenské poisťovne zabezpečia, aby si každý poistenec, ktorý je u nich registrovaný, mohol uplatňovať tento nárok.

2.      Charakter, obsah a rozsah dávok sa určia kráľovským nariadením alebo na jeho základe, pričom sa predpokladá, že v každom prípade zahŕňajú zdravotnú pomoc, ktorej rozsah bude určený neskôr, a takisto starostlivosť a ošetrenie poskytované v rôznych kategóriách inštitúcií, ktoré budú stanovené. Priznanie dávky môže navyše byť podmienené peňažným príspevkom poistenca, tento príspevok pritom nemusí byť rovnaký pre všetkých poistencov.

[...]“

7        Verstrekkingenbesluit Ziekenfondsverzedering (nariadenie o vecných dávkach nemocenského poistenia) zo 4. januára 1966 (Staatsblad 1966, č. 3), ktoré bolo neskôr zmenené a doplnené (ďalej len „Verstrekkingenbesluit“), vykonáva článok 8 ods. 2 ZFW.

8        Verstrekkingenbesluit teda stanovuje nárok na dávky a určuje ich rozsah pre rôzne kategórie starostlivosti, ktoré zahŕňajú predovšetkým kategórie „lekárskej a chirurgickej pomoci“ a „hospitalizácie a pobytu v nemocničných zariadeniach“.

9        Hlavné črty systému zmlúv zavedeného ZFW sú uvedené nižšie.

10      Článok 44 ods. 1 ZFW ustanovuje, že nemocenské poisťovne „uzatvárajú zmluvy s osobami a inštitúciami, ktoré ponúkajú jednu alebo viac foriem starostlivosti uvedených v kráľovskom nariadení prijatom na vykonanie článku 8“.

11      Článok 44 ods. 3 ZFW ustanovuje, že takéto zmluvy musia obsahovať aspoň ustanovenia, ktoré sa týkajú povahy a rozsahu vzájomných povinností a práv zmluvných strán, kategórií poskytovanej starostlivosti, kvality a účinnosti poskytovanej starostlivosti, dohľadu nad dodržiavaním podmienok zmluvy, vrátane dohľadu nad dávkami, ktoré už boli poskytnuté alebo majú byť poskytnuté a nad presnosťou súm uhradených za tieto dávky, a takisto ustanovenia o povinnosti poskytnúť informácie potrebné pre takýto dohľad.

12      Nemocenské poisťovne môžu uzatvárať zmluvy s ktorýmkoľvek poskytovateľom starostlivosti s dvoma výhradami. Po prvé, z článku 47 ZFW vyplýva, že každá nemocenská poisťovňa „je povinná uzavrieť zmluvu ... s každým zariadením, ktoré sa nachádza v oblasti jej pôsobenia alebo ktoré je pravidelne navštevované obyvateľstvom tejto oblasti“. Po druhé, zmluvy sa môžu uzatvárať len so zariadeniami, ktoré majú riadne povolenie na poskytovanie predmetnej starostlivosti, alebo s osobami, ktoré nato majú licenciu podľa zákona.

13      Článok 8a ZFW ustanovuje:

„1.      Zariadenie, ktoré poskytuje služby v zmysle článku 8, musí mať na to povolenie.

2.      Kráľovské nariadenie môže stanoviť, že na zariadenie, ktoré patrí do kategórie definovanej kráľovským nariadením, sa na účely tohto zákona hľadí ako na zariadenie, ktoré má povolenie. ...“

14      Podľa článku 8c písm. a) ZFW musí byť povolenie zariadenia prevádzkujúceho nemocničné zariadenia zamietnuté, ak toto zariadenie nespĺňa podmienky Wet ziekenhuisvoorzieningen (zákon o vybavenosti nemocníc), ktoré sa týkajú rozmiestnenia a potrieb. Tento zákon, jeho vykonávacie predpisy (predovšetkým smernica, ktorá sa zakladá na článku 3 tohto zákona, Nederlandse Staatscourant 1987, č. 248) a taktiež regionálne plány určujú konkrétne vnútroštátne potreby týkajúce sa rôznych kategórií nemocníc a ich rozmiestnenia v rôznych regiónoch, ktoré sú v Holandsku vymedzené na zdravotnícke účely.

15      Pokiaľ ide o konkrétne uplatňovanie nároku na dávky, článok 9 ZFW ustanovuje:

„1.      Poistenec, ktorý si chce uplatniť nárok na dávku, sa obráti, s výnimkou prípadov vymedzených kráľovským dekrétom v článku 8 ods. 2, na osobu alebo zariadenie, s ktorou nemocenská poisťovňa, u ktorej je tento poistenec registrovaný, uzavrela zmluvu za týmto účelom, s výhradou ustanovenia odseku 4.

2.      Poistenec si môže slobodne vybrať spomedzi osôb alebo zariadení uvedených v ods. 1, s výhradou ustanovenia ods. 5 a ustanovení týkajúcich sa prepravy sanitným vozidlom, v zmysle Wet ambulancevervoer (zákon o preprave sanitným vozidlom, Staatsblad 1967, č. 369).

3.      [zrušený]

4.      Nemocenská poisťovňa môže, odchylne od ustanovení ods. 1 a 2 tohto zákona, udeliť poistencovi na účely uplatnenia si nároku na dávku súhlas, aby sa obrátil na inú osobu alebo zariadenie v Holandsku, ak je to potrebné pre jeho liečbu. Minister môže určiť prípady a okolnosti, za ktorých môže byť poistencovi poskytnutý súhlas, aby sa pri uplatňovaní svojho nároku na dávku obrátil na osobu alebo zariadenie mimo Holandska.

...“

16      Minister využil právomoc, ktorá mu bola zverená článkom 9 ods. 4 posledná veta ZFW tým, že prijal Regeling hulp in het buitenland ziekenfondsverzekering (nariadenie o starostlivosti poskytovanej v zahraničí v rámci nemocenského poistenia) zo dňa 30. júna 1988, (Nederlandse Staatscourant 1988, č. 123, ďalej len „Rhzb“). Článok 1 Rhzb stanovuje:

„Nemocenská poisťovňa môže dať poistencovi, ktorý si uplatňuje nárok na dávku, súhlas, aby sa obrátil na osobu alebo zariadenie mimo Holandska v tých prípadoch, keď nemocenská poisťovňa rozhodne, že takéto konanie je nevyhnutné pre zdravotnú starostlivosť o poistenca.“

17      V prípade, že poistenec dostane súhlas na to, aby sa mohol obrátiť na poskytovateľa so sídlom mimo Holandska, náklady za celú liečbu sú úplne prevzaté nemocenskou poisťovňou, do ktorej tento poistenec patrí.

18      Centrale Raad van Beroep vysvetľuje, že podľa jeho ustálenej judikatúry musia byť žiadosti o súhlas na podstúpenie zdravotnej starostlivosti v zahraničí, ktoré sú financované podľa ZFW, predložené nemocenskej poisťovni poistenca, pričom táto poisťovňa musí dať, ak nejde o výnimočné okolnosti, ako napríklad stav núdze, predchádzajúci súhlas na poskytnutie starostlivosti, pričom pri nesplnení tejto povinnosti nebude možné dostať náhradu nákladov za liečbu.

19      Okrem toho, pokiaľ ide o podmienku stanovenú v článku 9 ods. 4 ZFW a článku 1 Rhbz, podľa ktorej musí byť liečba poistenca v zahraničí nevyhnutná zo zdravotného hľadiska, z dokumentov predložených súdu vyplýva, že poisťovňa v praxi zohľadňuje liečebné metódy dostupné v Holandsku a uisťuje sa, či tam môže byť poskytnutá vhodná liečba v primeranom čase.

 Spor pred vnútroštátnym súdom

 Vec Müller-Fauré

20      Počas dovolenky v Nemecku sa pani Müller-Fauré podrobila zubnému ošetreniu zahŕňajúcemu osadenie šiestich koruniek a pevnej protézy na hornej čeľusti. Ošetrenie bolo poskytnuté medzi 20. októbrom a 18. novembrom 1994 bez využitia nemocničného zariadenia.

21      Po návrate z dovolenky pani Müller-Fauré požiadala poisťovňu Zwijndrecht o náhradu nákladov za ošetrenie v celkovej výške 7444,59 DEM. Listom z 12. mája 1995 poisťovňa zamietla náhradu na základe stanoviska svojho poradcu z odbore stomatológie.

22      Pani Müller-Fauré požiadala o stanovisko Ziekenfondsraad, ktorá je zodpovedná za dohľad nad riadením a správou nemocenských poisťovní, a ktorá 16. februára 1996 potvrdila rozhodnutie poisťovne Zwijndrecht z toho dôvodu, že poistenci majú právo len na samotnú starostlivosť a nie na náhradu akýchkoľvek súvisiacich nákladov, iba žeby išlo o výnimočné okolnosti, ktoré v tomto prípade nejestvovali.

23      Pani Müller-Fauré teda podala žalobu na Arrondissementsrechtbank te Rotterdam (Holandsko). Rozsudkom z 21. augusta 1997 tento súd potvrdil rozhodnutie poisťovne, keď rovnako konštatoval, že v tomto prípade sa nevyskytli žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť náhradu nákladov, predovšetkým s ohľadom na rozsah tohto ošetrenia a skutočnosť, že sa predĺžilo na niekoľko týždňov.

24      Centrale Raad van Beroep zdôrazňuje, že Verstrekkingenbesluit sa v každom prípade vzťahuje len obmedzenú časť starostlivosti poskytnutej pani Müller‑Fauré, ktorá je z toho dôvodu spôsobilá na náhradu nákladov. Tento súd okrem toho konštatuje, že pani Müller-Fauré dobrovoľne vyhľadala ošetrenie u zubára usadeného v Nemecku počas dovolenky, ktorú trávila v tomto štáte, pretože nedôverovala zubným lekárom v Holandsku. Podľa judikatúry uvedeného súdu nemôžu takéto okolnosti zakladať dôvody podľa vnútroštátnej právnej úpravy na náhradu nákladov vo vzťahu k lekárskemu ošetreniu podstúpenému v zahraničí bez súhlasu poisťovne, ku ktorej patrí poistenec.

 Vec Van Riet

25      Pani Van Riet trpela od roku 1985 bolesťou v pravom zápästí. Jej ošetrujúci lekár požiadal 5. apríla 1993 lekárskeho poradcu poisťovne Amsterdam o poskytnutie súhlasu pre svoju pacientku na vykonanie artroskopie v nemocnici Deurne (Belgicko), kde mohlo byť vyšetrenie vykonané oveľa skôr ako v Holandsku. Poisťovňa zamietla túto žiadosť listami z 24. júna a 5. júla 1993 z toho dôvodu, že vyšetrenie môže byť vykonané aj v Holandsku.

26      Pani Ms Van Riet medzitým v máji 1993 podstúpila artroskopiu v nemocnici Deurne a následne po tomto vyšetrení sa rozhodlo o vykonaní lakťovej redukcie za účelom zmiernenia pacientkinej bolesti. Príprava zákroku, jeho vykonanie a starostlivosť po jeho vykonaní boli poskytnuté v Belgicku, čiastočne v nemocnici a čiastočne mimo nej. Poisťovňa Amsterdam odmietla nahradiť náklady za túto starostlivosť v celkovej výške 93 782 BEF. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Ziekenfondsraad z toho dôvodu, že neexistoval stav núdze ani zdravotná nevyhnutnosť, ktoré by mohli odôvodniť poskytnutie ošetrenia pre pani Van Riet v Belgicku, keďže vhodné ošetrenie bolo dostupné v primeranom čase v Holandsku. Príslušný Arrondissementsrechtbank zamietol ako nedôvodnú žalobu pani Van Riet proti tomuto rozhodnutiu z tých istých dôvodov ako poisťovňa Amsterdam.

27      Centrale Raad van Beroep, na ktorý žalobkyňa v konaní vo veci samej podala odvolanie, uvádza, že aj keď je nepochybné, že na väčšinu starostlivosti poskytnutej pani Van Riet sa skutočne vzťahuje Verstrekkingenbesluit, ošetrenie bolo v Belgicku poskytnuté bez predchádzajúceho súhlasu a bez toho, žeby sa určilo, že pani Van Riet nemohla primerane počkať, zo zdravotných alebo iných dôvodov, kým poisťovňa Amsterdam rozhodne o jej žiadosti. Podľa názoru súdu nebola okrem toho doba, po ktorú by pani Van Riet musela čakať na artroskopiu v Holansku, neprimeraná. Z dokumentoch predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že čakacia doba bola približne šesť mesiacov.

28      Vnútroštátny súd usudzuje, že prejednávanom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie článku 22 ods. 1 písm. a) nariadenia (EHS) Rady č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o použití systémov sociálneho zabezpečenia pre zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v Spoločenstve, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES 1997 L 28, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3; ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), keďže zdravotný stav pani Müller-Fauré ani pani Van Riet nevyžadoval okamžité poskytnutie starostlivosti počas pobytu na území iného členského štátu. Okrem toho sa ani nezistilo, v súlade s článkom 22 ods. 1 písm. c) a ods. 2 druhým pododsekom tohto nariadenia, že predmetná starostlivosť nemohla byť, pri zohľadnení zdravotného stavu žalobkýň v konaniach vo veci samej, poskytnutá v Holandsku v dobe „obvykle potrebnej“, čo je skutočnosť, ktorá by bola zaväzovala nemocenské poisťovne na poskytnutie súhlasu s poskytnutím starostlivosti v inom členskom štáte.

29      Vnútroštátny súd však predsa kladie otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti rozhodnutí, ktorými sa zamieta náhrada, s článkom 59 a 60 Zmluvy, s ohľadom na rozsudok z 28. apríla 1998, Kohll (C‑185/96, Zb. s. I‑1931). Tento súd poznamenáva, že sporné vnútroštátne predpisy samy osebe nebránia poistencom v tom, aby sa obrátili na poskytovateľa služieb so sídlom v inom členskom štáte, ale vyžadujú, aby nemocenská poisťovňa, ku ktorej patria poistenci, uzavrela zmluvu s týmto poskytovateľom, čo nebýva pravidlom. Ak takáto zmluva neexistuje, náhrada nákladov vzniknutých v inom členskom štáte je podmienená predchádzajúcim súhlasom, ktorý sa udelí, len ak „je to nevyhnutné pre zdravotnú starostlivosť (o poistenca)“, čo vo všeobecnosti platí len vtedy, ak zmluvný poskytovatelia starostlivosti nemôžu ponúknuť všetku vhodnú starostlivosť. Povinnosť získať predchádzajúci súhlas preto predstavuje výhodu pre zmluvných poskytovateľov starostlivosti, ktorí sú prakticky vždy z Holandska, a nevýhodu pre poskytovateľov starostlivosti z iných členských štátov. Vnútroštátny súd dodáva, že administratívne právomoci holandských úradov sa nevzťahujú na poskytovateľov starostlivosti so sídlom v inom členskom štáte, čo môže brániť uzatváraniu zmlúv s týmito poskytovateľmi.

30      Ak by sa pripustilo, že súhlas potrebný podľa článku 9 ods. 4 ZFW bráni slobode poskytovať služby, Centrale Raad van Beroep sa pýta, či je požiadavka súhlasu odôvodnená.

31      V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje na vlastnosti holandského systému nemocenského poistenia. Tento systém v podstate, na rozdiel od „náhradových“ systémov, zaručuje poskytnutie vecných dávok. Podľa tvrdení odporcov v konaniach vo veci samej by finančná rovnováha systému mohla byť ohrozená, ak by sa poistencom umožnilo získať, bez predchádzajúceho súhlasu, náhradu nákladov za starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte. Vnútroštátny súd v tomto ohľade odkazuje na vnútroštátne opatrenia prijaté na kontrolu nákladov na nemocničnú starostlivosť, predovšetkým pravidlá stanovené vo Wet ziekenhuisvoorzieningen, ktoré sa týkajú plánovania a územného rozdelenia starostlivosti, a pravidlá v ZFW, ktorými sa obmedzuje náhrada za starostlivosť poskytnutú povolenými nemocničnými zariadeniami.

 Prejudiciálne otázky

32      Za týchto okolností sa Centrale Raad van Beroep rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa články 59 a 60 Zmluvy o ES … vykladať v tom zmysle, že ustanovenie, ako je článok 9 ods. 4 Ziekenfondswet, v spojení s článkom 1 Regeling hulp in het buitenland ziekenfondsverzekerig, je v zásade s nimi nezlučiteľné v rozsahu, v akom ustanovuje, že na to, aby mohla osoba poistená v nemocenskej poisťovni uplatňovať svoj nárok na dávky tým spôsobom, že sa obráti na osobu alebo zariadenie mimo Holandska, s ktorými nemocenská poisťovňa nemá uzavretú zmluvu, je potrebný predchádzajúci súhlas tejto poisťovne?

2.      Ak je odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná, predstavujú ciele vyššie uvedené ... holandského systému vecných dávok naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý by mohol odôvodniť obmedzenie základnej zásady slobody poskytovať služby?

3.      Je pre zodpovedanie predchádzajúcich otázok dôležité vedieť, či starostlivosť ako celok alebo len časť z nej bola poskytnutá v nemocničnom prostredí?“

33      Listom z 12. júla 2001 kancelária Súdneho dvora požiadala vnútroštátny súd o odpoveď na otázku, či trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo svetle rozsudku vyhláseného v ten istý deň vo veci Smits a Peerbooms (C‑157/99, Zb. s. I‑5473).

34      Listom z 25. októbra 2001 vnútroštátny súd oznámil Súdnemu dvoru, že trvá na návrhu, pretože rozsudok Smits a Peerbooms sa nezaoberal konkrétne vlastnosťami holandského systému nemocenského poistenia, ktorý je systémom vecných dávok založeným na zmluvách. Vnútroštátny súd rovnako požiadal Súdny dvor o vysvetlenie zmyslu bodu 103 uvedeného rozsudku, ktorý uvádza:

„... podmienku, ktorá sa týka nevyhnutnosti liečby, ustanovenú v predpisoch, ktoré sú predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, možno odôvodniť na základe článku 59 zmluvy za predpokladu, že je táto podmienka vykladaná v tom zmysle, že súhlas s podstúpením ošetrenia v inom členskom štáte možno zamietnuť na tomto základe len vtedy, ak rovnaké alebo rovnako účinné ošetrenie možno poskytnúť v primeranom čase v takom zariadení, s ktorým má nemocenská poisťovňa poistenca uzavretú zmluvu.“

35      Konkrétnejšie sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, ako treba chápať výraz „v primeranom čase“ a predovšetkým, či táto podmienka musí byť posúdená na prísne lekárskom základe, bez ohľadu na čakaciu dobu pre požadovanú liečbu.

36      Listom z 6. marca 2002 kancelária Súdneho dvora vyzvala účastníkov konaní vo veci samej, členské štáty, ako aj Komisiu, aby predložili ich prípadné pripomienky k dôsledkom, ktoré vyplynú z rozsudku Smits a Peerbooms, citovaného vyššie, vo svetle otázok, ktoré položila Centrale Raad van Beroep.

 O prvej otázke

37      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či majú byť články 59 a 60 Zmluvy vykladané v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava sporná v konaniach vo veci samej, ktorá podmieňuje náhradu nákladov za starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte osobou alebo zariadením, s ktorými nemocenská poisťovňa neuzavrela zmluvu, predchádzajúcim súhlasom tejto poisťovne.

38      Úvodom je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že zdravotnícke činnosti spadajú do rámca článku 60 Zmluvy, pričom v tejto súvislosti nie je potrebné rozlišovať medzi starostlivosťou poskytovanou v nemocničnom prostredí a mimo takéhoto prostredia (pozri rozsudok Smits and Peerbooms, už citovaný, bod 53).

39      Súdny dvor taktiež konštatoval, v bodoch 54 a 55 rozsudku Smits a Peerbooms, že skutočnosť, že príslušné predpisy sú predpismi sociálneho zabezpečenia, a konkrétnejšie, že ustanovujú, pokiaľ ide o nemocenské poistenie, skôr vecné dávky ako náhradu nákladov, neznamená, že predmetná zdravotná starostlivosť spadá mimo rozsah pôsobnosti slobody poskytovať služby, ktorá je zaručená Zmluvou. V tomto ohľade je nutné skonštatovať, že v sporoch pred vnútroštátnymi súdmi ošetrenie poskytnuté v inom členskom štáte, než v tom, kde boli dotknuté osoby poistené, viedlo k tomu, že pacienti zaplatili priamo lekárovi poskytujúcemu službu alebo inštitúcii, v ktorej bola starostlivosť poskytnutá.

40      Keďže zdravotnícke služby spadajú do rozsahu pôsobnosti slobody poskytovať služby v zmysle článkov 59 a 60 Zmluvy, je potrebné určiť, či právna úprava sporná v konaniach vo veci samej predstavuje obmedzenie tejto slobody tým, že podmieňuje prevzatie nákladov za starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, než v ktorom má sídlo nemocenská poisťovňa poistenca, osobou alebo zariadením, ktoré nemá uzavretú zmluvu s touto nemocenskou poisťovňou, predchádzajúcim súhlasom poisťovne.

41      V tomto ohľade Súdny dvor už rozhodol, v bode 62 rozsudku Smits a Peerbooms, že hoci ZFW nezbavuje poistencov možnosti využiť služby poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte, než v ktorom sa nachádza nemocenská poisťovňa, ku ktorej títo poistenci patria, podmieňuje však náhradu takto vzniknutých nákladov predchádzajúcim súhlasom, ktorý môže byť poskytnutý, ako podotýka vnútroštátny súd, len ak je poskytnutie predmetnej starostlivosti, bez ohľadu na to, či zahŕňa nemocničnú starostlivosť, medicínskou nevyhnutnosťou.

42      Keďže požiadavka medicínskej nevyhnutnosti je v praxi splnená len vtedy, ak vhodné ošetrenie nemôže byť poskytnuté v primeranom čase u zmluvného lekára alebo v zmluvnej nemocnici v tom členskom štáte, v ktorom je osoba poistená, táto podmienka môže svojou podstatou významne obmedzovať okolnosti, za ktorých bude udelený takýto súhlas (rozsudok Smits a Peerbooms, už citovaný, bod 64).

43      Je pravda, že holandským nemocenským poisťovniam nič nebráni v tom, aby uzavreli zmluvy s nemocničnými zariadeniami mimo Holandska. V takom prípade by podľa ZFW nebol potrebný žiadny predchádzajúci súhlas na prevzatie nákladov starostlivosti poskytnutej týmito zariadeniami. Avšak s výnimkou nemocníc, ktoré sa nachádzajú v oblastiach hraničiacich s Holandskom, sa zdá nepravdepodobné, žeby významný počet nemocníc v iných členských štátoch niekedy uzavrel zmluvy s týmito nemocenskými poisťovňami, keďže ich vyhliadky na prijímanie pacientov poistených týmito poisťovňami sú skôr neisté a obmedzené (rozsudok Smits a Peerbooms, už citovaný, body 65 a 66).

44      Súdny dvor už teda rozhodol, že predpisy, ako sú tie, ktoré sú predmetom konaní vo veci samej, odrádzajú poistencov alebo im dokonca bránia v tom, aby sa obracali na poskytovateľov zdravotníckych služieb, ktorí sú usadení v inom členskom štáte, a predstavujú pre poistencov aj pre poskytovateľov služieb obmedzenie slobody poskytovať služby (rozsudok Smits a Peerbooms, už citovaný, bod 69).

45      Avšak predtým, než sa dospeje k rozhodnutiu o tom, či sú predpisy, ako sú tie, ktoré sú predmetom konaní vo veci samej, v rozpore s článkami 59 a 60, je potrebné určiť, či tieto predpisy môžu byť objektívne odôvodnené, čo je predmetom druhej otázky.

 O druhej a tretej otázke

46      Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, či právna úprava, akou je právna úprava sporná v konaní vo veci samej, ktorá má obmedzujúce účinky na slobodu poskytovať služby, môže byť odôvodnená samotnými zvláštnosťami vnútroštátneho systému nemocenského poistenia, ktorý nezabezpečuje náhradu vzniknutých nákladov, ale hlavne vecné dávky, a ktorý je založený na systéme zmlúv, ktorého zámerom je jednak zaistiť kvalitu starostlivosti, ako aj kontrolu jej nákladov. Vnútroštátny súd chce taktiež vedieť, či skutočnosť, že predmetná starostlivosť ako celok alebo jej časť je poskytnutá v nemocničnom prostredí, má nejaký význam v tejto súvislosti.

 Tvrdenia predložené Súdnemu dvoru

47      Podľa tvrdenia holandskej vlády a poisťovne Zwijndrecht je súhlas, potrebný podľa článku 9 ods. 4 ZFW, neoddeliteľnou súčasťou holandského systému nemocenského poistenia. Nemocenské zabezpečenie vo forme vecných dávok tak, ako ho upravuje tento systém, vyžaduje predchádzajúce uzatvorenie medzi poisťovňou a poskytovateľmi starostlivosti zmlúv upravujúcich rozsah, kvalitu, účinnosť a náklady zdravotnej starostlivosti, aby sa, po prvé, umožnilo plánovanie na základe potrieb a kontrola výdavkov a, po druhé, zaistilo, že sa poskytnú zdravotné služby vysokej kvality, že výhody sú porovnateľné, a že sa teda s poistencami zaobchádza rovnocenne. Systém zmlúv tohto druhu je výhodný hlavne pre poistencov.

48      Za týchto okolností sa poistenci musia obracať iba na zmluvných poskytovateľov starostlivosti alebo musia, ak predsa chcú byť liečení nezmluvným lekárom alebo zariadením usadeným v Holandsku alebo v zahraničí, získať predchádzajúci súhlas od nemocenskej poisťovne, ku ktorej patria.

49      Holandská vláda a poisťovňa Zwijndrecht dodávajú, že ak by neexistovala podmienka predchádzajúceho súhlasu, nikdy by nebolo v záujme poskytovateľov starostlivosti, aby sa zúčastňovali na systéme zmlúv tak, že by podliehali zmluvným ustanoveniam upravujúcim dostupnosť, rozsah, kvalitu, účinnosť a náklady služieb, čo by viedlo k tomu, že úrady riadiace systém nemocenského poistenia by neboli schopné plánovať potreby, prispôsobením výdavkov vo vzťahu k potrebám, a zaistiť, že zdravotnícke služby vysokej kvality sú prístupné pre každého. Systém zmlúv by tým stratil dôvod existencie ako prostriedok riadenia zdravotnej starostlivosti, čo by sa dotýkalo zvrchovaných právomocí členských štátov, uznaných judikatúrou Súdneho dvora, organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia. Holandská vláda v tejto súvislosti vysvetľuje, že poradovníky existujú z dôvodu obmedzených finančných prostriedkov na zdravotnú starostlivosť, a že táto skutočnosť vytvára potrebu stanoviť množstvo poskytovaných dávok a podriadiť ich prioritám, ktoré sa musia prísne dodržiavať.

50      Navyše, holandské nemocenské poisťovne nemožno nútiť k tomu, aby uzavierali zmluvy s väčším počtom poskytovateľov starostlivosti, než je potrebné na to, aby sa vyhovelo potrebám ľudí žijúcich v Holandsku. Holandská vláda poukazuje na to, že predovšetkým za účelom splnenia týchto potrieb sa uzavierajú zmluvy s poskytovateľmi starostlivosti usadenými v Holandsku, keďže dopyt od poistencov je jasne najväčší v rámci vnútroštátneho územia.

51      Nakoniec, pokiaľ ide o spôsob, akým sa má určiť, či „rovnaké alebo rovnako účinné ošetrenie môže byť poskytnuté v primeranom čase“, ako uvádza bod 103 rozsudku Smits a Peerbooms, poisťovňa Zwijndrecht tvrdí, že len skutočnosť, že osoba sa nachádza v poradovníku, neznamená, že takéto ošetrenie je nedostupné. Ak by Súdny dvor prijal iný výklad, výrazne by rozšíril podmienky, za ktorých sú dávky poskytované, čo je predmetom vnútroštátnych právomocí. Navyše by priniesol neistotu do celého úsilia pri plánovaní a racionalizácii v oblasti zdravotnej starostlivosti, ktoré je zamerané na to, aby sa zabránilo prebytočným kapacitám, nerovnováhe na strane ponuky, plytvaniu a stratám.

52      Holandská vláda v tomto ohľade tvrdí, že z bodu 103 rozsudku Smits a Peerbooms jasne vyplýva, že dobu, v rámci ktorej je potrebné poskytnúť lekárske ošetrenie, je potrebné určiť s ohľadom na pacientov zdravotný stav a jeho zdravotnú dokumentáciu. Je povinnosťou vnútroštátneho súdu, aby zistil, či je ošetrenie dostupné v rámci tejto doby, čo predstavuje posúdenie skutkových okolností.

53      Dánska, nemecká, španielska, írska, talianska, švédska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj islandská a nórska vláda, celkovo súhlasia s vyššie uvedenými pripomienkami.

54      Španielska vláda predovšetkým tvrdí, že akékoľvek rozlišovanie medzi starostlivosťou poskytovanou praktickým lekárom a starostlivosťou poskytovanou v nemocničnom zariadení je zbytočné, ak systém nemocenského poistenia ustanovuje výlučne vecné dávky. Ak je poistencovi poskytnutá zdravotná starostlivosť alebo ak si kúpi zdravotný výrobok v inom členskom štáte, než je členský štát, kde je usadená jeho nemocenská poisťovňa, poplatky a dane platené poskytovateľmi alebo dodávateľmi nie sú zaplatené do rozpočtu členského štátu, v ktorom je usadená nemocenská poisťovňa poistenca, čo nepriaznivo ovplyvňuje jeden zo zdrojov financovania sociálneho zabezpečenia v tomto štáte.

55      Írska vláda a vláda Spojeného kráľovstva tvrdia, že ak by poistenci mali právo ísť, s cieľom využiť zdravotnú starostlivosť, do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom sú poistení, malo by to nepriaznivé dôsledky pre také dôležité aspekty organizácie nemocenského poistenia, akými sú stanovenie priorít zdravotnej starostlivosti a spravovanie poradovníkov. V tomto ohľade vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje, že obmedzené finančné zdroje pridelené National Health Service (štátna zdravotná starostlivosť, ďalej len „NHS“) sú spravované miestnymi zdravotnými orgánmi, ktoré stanovujú časové rozvrhy na základe klinických odporúčaní a priorít pre rôzne druhy zdravotnej starostlivosti. Pacienti nemajú právo žiadať o konkrétny termín uskutočnenia svojej nemocničného ošetrenia. Z toho vyplýva, že ak by pacienti mohli skrátiť svoju čakaciu dobu tým, že by sa bez predchádzajúceho súhlasu podrobili ošetreniu v iných členských štátoch, ktorého náklady by príslušná poisťovňa musela v každom prípade prevziať, bola by ohrozená finančná stabilita systému, a zdroje, ktoré sú k dispozícii pre súrnejšie prípady, by boli výrazne znížené, čo by predstavovalo riziko pre schopnosť tohto systému poskytovať zodpovedajúci stupeň zdravotnej starostlivosti.

56      Vláda Spojeného kráľovstva dodáva, že ak by nemocničné služby boli liberalizované, jej vlastné nemocnice by neboli schopné predvídať ani zníženie dopytu, ktoré by vyplynulo z možnosti podrobiť sa ošetreniu v iných členských štátoch, ani zvýšenie dopytu, ktoré by vyplynulo z toho, že poistenci poistení v iných členských štátoch by sa mohli podrobiť ošetreniu v Spojenom kráľovstve. Tieto dôsledky liberalizácie by sa nemuseli nevyhnutne navzájom kompenzovať a dopad by bol rôzny pre každú nemocnicu v Spojenom kráľovstve.

57      Pokiaľ ide o kritériá, na základe ktorých sa má zistiť, či rovnaké alebo rovnako účinné ošetrenie pre pacienta môže byť poskytnuté v primeranom čase v členskom štáte, kde je táto osoba poistená, vláda Spojeného kráľovstva, podobne ako švédska vláda, odkazuje na článok 22 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 1408/71, v spojení s článkom 22 ods. 1 písm. c), z ktorého vyplýva, že dotknutej osobe sa nesmie odmietnuť poskytnutie požadovaného súhlasu pre absolvovanie ošetrenia na území iného členského štátu, ak jej, s ohľadom na jej aktuálny zdravotný stav a predpokladaný priebeh choroby, nemôže byť poskytnuté ošetrenie v čase spravidla potrebnom v členskom štáte, kde má pobyt. Takisto existuje odkaz na spôsob, akým boli tieto ustanovenia vyložené v bode 10 rozsudku z 31. mája 1979, Pierik (182/78, Zb. s. 1977).

58      V tomto ohľade vláda Spojeného kráľovstva poukazuje na skutočnosť, že v praxi sa súhlas s ošetrením v inom členskom štáte poskytne spravidla vtedy, ak dôjde k oneskoreniu ošetrenia, ktoré presahuje maximálne čakacie doby. Vnútroštátne poradovníky zohľadňujú rôzne potreby rôznych kategórií pacientov a umožňujú najlepšie možné rozdelenie nemocničných zdrojov. Poradovníky sú pružné, takže ak sa pacientov stav náhle zhorší, môže byť posunutý v poradovníku smerom nahor a ošetrený skôr. Ak by príslušné orgány boli nútené poskytovať súhlas s ošetrením v zahraničí z iných dôvodov, než je oneskorenie, ktoré presahuje obvyklú čakaciu dobu, a ak by náklady postúpili na NHS, malo by to škodlivé dôsledky pre jeho riadenie a finančnú životaschopnosť.

59      V každom prípade, vláda Spojeného kráľovstva poukazuje na špecifické znaky NHS a žiada od Súdneho dvora, aby potvrdil zásadu, že zdravotná starostlivosť poskytovaná podľa takéhoto vnútroštátneho systému nemocenského poistenia nespadá do rozsahu pôsobnosti článku 60 Zmluvy, a že NHS, ktorý je neziskovou organizáciou, nie je na účely Zmluvy poskytovateľom služieb.

60      Dánska vláda tvrdí, že ak by pacienti mali neobmedzený prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti v iných členských štátoch, než v ktorých je usadená poistencova nemocenská poisťovňa, vzniklo by riziko nadmernej spotreby zdravotníckych služieb, a taktiež riziko, že v prípade početných ciest do zahraničia zo zdravotných dôvodov by nebola schopná udržať odbornosť lekárov usadených na vnútroštátnom území na primeranej úrovni, pokiaľ ide o neobvyklé a komplexné choroby.

61      Belgická vláda tvrdí, že osobitá povaha holandského systému, ktorá spočíva v poskytovaní vecných dávok a nie náhrady vzniknutých nákladov, sama osebe nepredstavuje dôvod všeobecného záujmu, ktorý odôvodňuje obmedzenie slobody poskytovať služby. Táto vláda tvrdí, že je správne rozlišovať medzi službami poskytovanými v nemocnici a službami poskytovanými inde než v nemocnici.

62      V prvom prípade neexistuje žiadne odôvodnenie pre akékoľvek obmedzenie slobody poskytovať služby, v súlade s vyššie citovaným rozsudkom Kohll. Avšak v druhom prípade existujú rozumné dôvody, spojené s ochranou finančnej stability systému sociálneho zabezpečenia a udržiavaním vyvážených zdravotníckych a nemocničných služieb prístupných pre každého, ktoré odôvodňujú vyžadovanie predchádzajúceho súhlasu, ak služby majú byť poskytnuté v nemocničnom prostredí v inom členskom štáte, než v ktorom je usadená poistencova nemocenská poisťovňa. Okrem toho, v prípade, ak by chýbal predchádzajúci súhlas, členské štáty s poradovníkmi na nemocničnú starostlivosť by sa mohli prikloniť k tomu, že by posielali svojich občanov za ošetrením do zahraničia, namiesto toho, aby investovali do svojej vlastnej vybavenosti, a tým by mohli mariť úsilie iných členských štátov o plánovanie nemocničnej starostlivosti.

63      Komisia rozlišuje medzi starostlivosťou poskytovanou v ambulancii, ktorú kladie na rovnakú úroveň ako ambulantnú liečbu v nemocničnom prostredí, a nemocničnou liečbou ako takou. Pokiaľ ide o prvú kategóriu, analýza obsiahnutá v rozsudkoch z 28. apríla 1998, Decker (C‑120/95, Zb. s. I‑1831) a Kohll by mala byť potvrdená, tak, že by sa požiadavka predchádzajúceho súhlasu považovala za nezlučiteľnú s právom Spoločenstva, s výnimkou niektorých služieb, predovšetkým stomatologických služieb a služieb, ktoré sú výnimočne nákladné a špecializované. Pokiaľ ide o druhú kategóriu starostlivosti, poskytovanú v nemocničnom prostredí, je potrebné odkázať na analýzu v rozsudku Smits a Peerbooms, a hoci by sa malo uznať, že požiadavka predchádzajúceho súhlasu je odôvodnená potrebami plánovania, odmietnutie súhlasu by predsa malo podliehať obmedzeniam stanoveným Súdnym dvorom v uvedenom rozsudku.

64      Pokiaľ ide o výklad slov „v primeranom čase“ použitých v bode 103 rozsudku Smits a Peerbooms, Komisia tvrdí, že do úvahy by sa mal brať len zdravotný stav pacienta, ako to vyplýva z bodu 104 uvedeného rozsudku.

65      Nakoniec, nórska vláda tvrdí, že podmienky, za ktorých sú poskytované dávky a doby, v rámci ktorých môžu byť poskytnuté, sú výlučne záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy. Právo Spoločenstva nemôže preto pacientom priznať právo na poskytnutie, v inom členskom štáte, než kde sú dotknuté osoby poistené, zdravotnej starostlivosti, na ktorú nemajú právo v ich vlastnom členskom štáte. Nemôže ich ani oprávňovať na absolvovanie ošetrenia v skoršom čase, ako ustanovuje vnútroštátna právna úprava. Ak by tak právo Spoločenstva urobilo, dotklo by sa tým právomoci členských štátov organizovať ich systémy sociálneho zabezpečenia a išlo by nad rámec ustanovení Zmluvy týkajúcich sa slobody poskytovať služby.

 Posúdenie Súdnym dvorom

66      Zo spisu vyplýva, že dôvody uvedené s cieľom odôvodniť požiadavku predchádzajúceho súhlasu v prípade, keď má nemocenská poisťovňa nahradiť dávky poskytnuté v inom členskom štáte, než kde je dotknutá osoba poistená, bez ohľadu na to, či boli poskytnuté v nemocničnom prostredí alebo mimo neho, sú spojené, po prvé, s ochranou verejného zdravia, vzhľadom na to, že systém zmlúv je zameraný na zabezpečenie vysoko kvalitnej, vyváženej zdravotníckej a nemocničnej služby prístupnej pre každého, po druhé, s finančnou rovnováhou systému sociálneho zabezpečenia, pretože systém tohto druhu taktiež umožňuje riadiacim orgánom, aby kontrolovali výdavky tým, že ich upravia podľa plánovaných požiadaviek, v súlade s vopred stanovenými prioritami, a po tretie, so základnými vlastnosťami systému nemocenského poistenia v Holandsku, ktorý zaručuje vecné dávky.

O riziku, že ochrana verejného zdravia môže byť nepriaznivo ovplyvnená

67      Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že cieľ udržiavania vysoko kvalitnej, vyváženej zdravotníckej a nemocničnej služby prístupnej pre každého, môže spadať do jednej z výnimiek stanovených v článku 56 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 46 ES), keďže prispieva k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany zdravia (vyššie citované rozsudky Kohll, bod 50, ako aj Smits a Peerbooms, bod 73). Toto ustanovenie zmluvy najmä dovoľuje členským štátom, aby obmedzili slobodu poskytovať zdravotnícke a nemocničné služby, pokiaľ je udržiavanie liečebných kapacít alebo lekárskej odbornosti na vnútroštátnom území nevyhnutné pre verejné zdravie, a dokonca pre prežitie obyvateľstva (už citované rozsudky Kohll, bod 51, ako aj Smits a Peerbooms, bod 74).

68      Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že v prípade, ak je odôvodnenie založené na výnimke stanovenej v Zmluve, akou je ostatne aj naliehavý dôvod všeobecného záujmu, je potrebné, aby sa zabezpečilo, že opatrenia prijaté v tomto smere nejdú nad rámec toho, čo je objektívne nevyhnutné za týmto účelom, a že rovnaké výsledky nemožno dosiahnuť pomocou menej obmedzujúcich pravidiel (pozri rozsudky zo 4. decembra 1986, Komisia/Nemecko, 205/84, Zb. s.3755, body 27 a 29; z 26. februára 1991, Komisia/Taliansko, C‑180/89, Zb. s. I‑709, body 17 a 18; z 20. mája 1992, Ramrath, C‑106/91, Zb. s. I‑3351, body 30 a 31, ako aj Smits a Peerbooms, už citovaný, bod 75).

69      V tomto prípade sa tvrdenia predložené na odôvodnenie požiadavky predchádzajúceho súhlasu snažia dokázať, že ak by pacienti mohli dostať ošetrenie v inom členskom štáte, než v ktorom sú poistení, bez toho, aby na to dostali predchádzajúci súhlas, príslušný štát by už nemohol na svojom území zaručiť existenciu vysoko kvalitných, vyvážených zdravotníckych a nemocničných služieb prístupných pre každého, a tým pádom vysokú úroveň ochrany verejného zdravia.

70      Pokiaľ ide o tvrdenie dánskej vlády, že z dôvodu početných ciest do zahraničia na zdravotné účely by bola narušená samotná odbornosť lekárov pracujúcich v ambulanciách alebo v nemocničnom prostredí, Súdny dvor konštatuje, že na podporu tohto tvrdenia neboli uvedené žiadne konkrétne dôkazy.

71      Cieľ udržiavania vyváženej zdravotníckej a nemocničnej služby prístupnej pre každého je nerozlučne spojený so spôsobom, akým je financovaný systém sociálneho zabezpečenia a s kontrolou výdavkov, čo sú otázky, ktoré sú preberané nižšie.

 O riziku vážneho narušenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia

72      Najskôr je nutné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry ciele výlučne hospodárskeho charakteru nemôžu odôvodniť obmedzenie základnej zásady slobody poskytovať služby (v tomto smere pozri rozsudky z 5. júna 1997, SETTG, C‑389/95, Zb. s. I‑3091, bod 23, a Kohll, vyššie citovaný, bod 41).

73      Keďže však riziko vážneho narušenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia môže mať dôsledky najmä na celkovú úroveň ochrany verejného zdravia, môže taktiež samo osebe predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý by mohol odôvodniť obmedzenie tohto druhu (vyššie citované rozsudky, Kohll, bod 41, ako aj Smits a Peerbooms, bod 72).

74      Je samozrejmé, že prevzatie nákladov jedného samostatného prípadu ošetrenia, vykonaného v inom členskom štáte, než v ktorom je konkrétna osoba poistená v nemocenskej poisťovni, nemôže nikdy mať výrazný dopad na financovanie systému sociálneho zabezpečenia. Je teda nutné zvoliť všeobecný prístup vo vzťahu k dôsledkom slobody poskytovať služby v oblasti zdravia.

75      V tomto ohľade môže niekedy byť náročné rozlišovať medzi nemocničnými službami a ambulantnými službami. Predovšetkým niektoré služby poskytované v nemocničnom prostredí, ktoré môžu rovnako byť poskytované praktickým lekárom v jeho ambulancii alebo v zdravotníckom stredisku, by mohli z tohto dôvodu byť postavené na rovnakú úroveň ako ambulantné služby. V konaniach vo veci samej však skutočnosť, že predmetná starostlivosť je čiastočne nemocničnou starostlivosťou a čiastočne ambulantnou starostlivosťou, nebola spochybnená účastníkmi konaní vo veci samej, ani členskými štátmi, ktoré predložili pripomienky podľa článku 20 Štatútu ES Súdneho dvora, ako ani Komisiou.

 O nemocničných službách

76      Pokiaľ ide o nemocničné služby, akými sú tie, ktoré boli poskytnuté pani Van Riet v nemocnici Deurne, Súdny dvor v bodoch 76 až 80 rozsudku Smits a Peerbooms dospel k nasledujúcim zisteniam.

77      Je dobre známe, že počet nemocníc, ich geografické rozmiestnenie, forma ich organizácie a ich vybavenie, a dokonca aj charakter zdravotníckych služieb, ktoré sú schopné ponúkať, musia byť spôsobilé na plánovanie.

78      Ako je možné vidieť predovšetkým na systéme zmlúv, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, takéto plánovanie vo všeobecnosti naráža na rôzne prekážky.

79      Na jednej strane sa snaží o zaistenie dostatočného a stáleho prístupu k vyváženému rozsahu nemocničnej starostlivosti vysokej kvality v príslušnom štáte.

80      Na druhej strane prispieva k napĺňaniu úsilia kontrolovať náklady a predchádzať, v najvyššej možnej miere, akémukoľvek mrhaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi. Takéto mrhanie by bolo o to škodlivejšie, že sa všeobecne uznáva, že oblasť nemocničnej starostlivosti si vyžaduje významné náklady a musí zodpovedať rastúcim potrebám, zatiaľ čo finančné zdroje, ktoré môžu byť venované na zdravotnú starostlivosť, nie sú neobmedzené, bez ohľadu na to, aký spôsob financovania sa použije.

81      Za týchto okolností sa podmienka predchádzajúceho súhlasu pre prevzatie nákladov, podľa vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia, nemocničnej liečby poskytnutej v inom členskom štáte, než v ktorom je poistenec poistený, zdá byť opatrením, ktoré je potrebné aj odôvodnené.

82      Pokiaľ ide konkrétne o systém zavedený ZFW, Súdny dvor nepochybne pripustil, že ak by poistenci mohli slobodne a bez ohľadu na okolnosti využiť služby nemocníc, s ktorými ich nemocenské poisťovne neuzavreli žiadnu zmluvu, či už ide o nemocnice nachádzajúce sa v Holandsku alebo v inom členskom štáte, celé plánovanie vykonávané vo vzťahu k systému zmlúv v snahe zaistiť racionalizovanú, stabilnú a dostupnú ponuku nemocničnej starostlivosti, by bolo zrazu ohrozené (rozsudok Smits a Peerbooms, už citovaný, bod 81).

83      Aj keď teda právo Spoločenstva v zásade nebráni systému predchádzajúceho súhlasu pre túto kategóriu služieb, je potrebné, aby podmienky, s ktorými je spojené udelenie takéhoto súhlasu, boli odôvodnené vo svetle vyššie uvedených požiadaviek, a aby spĺňali podmienku proporcionality uvedenú v bode 68 tohto rozsudku.

84      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že systémom predchádzajúceho súhlasu nemožno odôvodňovať svojvoľné konanie vnútroštátnych orgánov, ktoré by mohlo zbaviť ustanovenia práva Spoločenstva, a predovšetkým tie, ktoré sa týkajú základnej slobody, aká je vo veci samej, ich potrebného účinku (pozri rozsudky z 23. februára 1995, Bordessa a i., C‑358/93 a C‑416/93, Zb. s. I‑361, bod 25, zo 14. decembra 1995, Sanz de Lera a i., C‑163/94, C‑165/94 and C‑250/94, Zb. s. I‑4821, body 23 až 28, a z 20. februára 2001, Analir a i., C‑205/99, Zb. s. I‑1271, bod 37).

85      Ak má byť teda systém predchádzajúceho súhlasu odôvodnený, a to aj napriek tomu, že sa odchyľuje od takejto základnej slobody, musí byť v každom prípade založený na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách takým spôsobom, aby ohraničovali výkon voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov, aby nebola používaná ľubovoľne (rozsudok Analir a i., už citovaný, bod 38). Takýto systém predchádzajúceho súhlasu musí byť okrem toho založený na procesnom systéme, ktorý je ľahko dostupný a ktorý môže dotknutým osobám zaručiť, že so žiadosťou o súhlas sa bude nakladať objektívne a nestranne, v primeranej dobe a že prípadné odmietnutie poskytnutia takéhoto súhlasu bude možné napadnúť v súdnom konaní (rozsudok Smits a Peerbooms, už citovaný, bod 90).

86      V konaniach vo veci samej sa spory netýkajú vlastnej náhrady poskytnutej holandským systémom nemocenského poistenia za zdravotnú a nemocničnú starostlivosť, ktorá bola poskytnutá pani Müller-Fauré a pani Van Riet. Predmetom sporu v týchto konaniach je otázka, či pre nich bolo medicínsky nevyhnutné, aby absolvovali predmetné ošetrenie v Nemecku resp. v Belgicku, a nie v Holandsku. V tomto smere Súdny dvor v bodoch 99 až 107 rozsudku Smits a Peerbooms takisto vyjadril k tejto podmienke, ktorá sa týka nevyhnutnosti navrhovanej liečby, a ktorou je podmienené udelenie súhlasu.

87      Ako uvádza vnútroštátny súd, zo znenia článku 9 ods. 4 ZFW a článku 1 Rhbz vyplýva, že v zásade táto podmienka platí bez ohľadu na to, či sa žiadosť o súhlas týka liečby v zariadení nachádzajúcom sa v Holandsku, s ktorým nemocenská poisťovňa nemá uzavretú zmluvu, alebo v zariadení, ktoré sa nachádza v inom členskom štáte.

88      Pokiaľ ide o nemocničnú liečbu uskutočnenú mimo Holandska, vnútroštátny súd uvádza, že podmienka, ktorá sa týka nevyhnutnosti liečby, sa v praxi vykladá v tom zmysle, že takáto liečba má byť odsúhlasená len vtedy, ak sa javí, že vhodná liečba nemôže byť poskytnutá v primeranom čase v Holandsku. Holandská vláda vysvetľuje, že ak sa článok 9 ods. 4 ZFW chápe v spojení s článkom 1 Rhbz, súhlas musí byť odmietnutý výlučne vtedy, keď starostlivosť, ktorú vyžaduje poistencov zdravotný stav, je dostupná u zmluvných poskytovateľov starostlivosti.

89      Podmienku, ktorá sa týka nevyhnutnosti liečby, ustanovenú v pravidlách, ktoré sú predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, možno odôvodniť na základe článku 59 Zmluvy za predpokladu, že je táto podmienka vykladaná s cieľom, aby súhlas s podstúpením liečby v inom členskom štáte mohol byť zamietnutý na tomto základe len vtedy, ak rovnakú alebo rovnako účinnú liečbu možno poskytnúť v primeranom čase v takom zariadení, s ktorým má nemocenská poisťovňa poistenca uzavretú zmluvu (rozsudok Smits a Peerbooms, bod 103).

90      Aby bolo možné posúdiť, či liečbu, ktorá je pre pacienta rovnako účinná, možno dostať v primeranom čase v zariadení, ktoré má uzavretú zmluvu s nemocenskou poisťovňou poistenca, sa od vnútroštátnych orgánov vyžaduje, aby zobrali do úvahy všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, a aby dôkladne zohľadnili nielen pacientov zdravotný stav v čase žiadosti o súhlas a v prípade potreby stupeň bolesti alebo povahu pacientovho postihnutia, ktoré by mohlo, napríklad, znemožniť alebo extrémne sťažiť jeho schopnosť vykonávať pracovnú činnosť, ale aj jeho zdravotné záznamy (v tomto smere pozri rozsudok Smits a Peerbooms, bod 104).

91      Súdny dvor tiež v bodoch 105 a 106 svojho rozsudku Smits a Peerbooms uviedol, že:

–        takýmto spôsobom vykladaná podmienka týkajúca sa nevyhnutnosti liečby môže umožniť udržiavanie primeraného, vyváženého a nepretržitého poskytovania nemocničných služieb na vnútroštátnom území a zabezpečenie finančnej stability systému nemocenského poistenia,

–        ak by sa veľké počty poistencov rozhodli využiť starostlivosť v iných členských štátoch, aj keď nemocnice, ktoré majú uzavreté zmluvy s ich nemocenskými poisťovňami ponúkajú primeranú rovnakú alebo rovnocennú liečbu, následný odliv pacientov by mohol vystaviť riziku samotnú zásadu existencie zmlúv s nemocnicami a následne narušiť celé plánovanie a racionalizáciu vykonávanú v tejto životne dôležitej oblasti so snahou zabrániť fenoménu nadbytočnosti nemocničných kapacít, nevyváženosti poskytovania nemocničnej zdravotnej starostlivosti a logistickému a finančnému plytvaniu.

92      Avšak zamietnutie udelenia predchádzajúceho súhlasu, ktoré nie je odôvodnené obavou z plytvania alebo strát vyplývajúcich z nadbytočnosti nemocničných kapacít, ale výlučne tým, že na vnútroštátnom území existujú poradovníky pre využívanie predmetnej nemocničnej starostlivosti, bez toho, aby sa zohľadnili konkrétne okolnosti zdravotného stavu pacienta, nemôže predstavovať náležite odôvodnené obmedzenie slobody poskytovať služby. Z tvrdení predložených Súdnemu dvoru totiž nevyplýva, že také čakacie doby sú nevyhnutné, okrem dôvodov výlučne hospodárskej povahy, ktoré samy osebe nemôžu odôvodniť obmedzenie základnej slobody poskytovať služby, na účely zabezpečenia ochrany verejného zdravia. Naopak, čakacia doba, ktorá je príliš dlhá alebo neobvyklá, by skôr mohla obmedziť prístup k vyváženej a vysoko kvalitnej nemocničnej starostlivosti.

 O ambulantných službách

93      Pokiaľ ide o ambulantné služby, akými sú tie, ktoré boli poskytnuté pani Müller‑Fauré a čiastočne pani Van Riet, Súdnemu dvoru neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy, dokonca ani poisťovňami Zwijndrecht a Amsterdam alebo holandskou vládou, na podporu tvrdenia, že ak by poistencom nič nebránilo v tom, aby išli bez predchádzajúceho súhlasu do iných členských štátov, než kde sú usadené ich nemocenské poisťovne s cieľom dostať tieto služby od nezmluvného poskytovateľa, mohlo by to vážne narušiť finančnú rovnováhu holandského systému sociálneho zabezpečenia.

94      Je pravda, že odstránenie podmienky o potrebe zmluvy vo vzťahu k službám poskytovaným v zahraničí negatívne ovplyvňuje prostriedky kontroly výdavkov na zdravotnú starostlivosť v členskom štáte, v ktorom je poistenec poistený.

95      Z dokumentov pred Súdnym dvorom však nevyplýva, že odstránenie podmienky predchádzajúceho súhlasu pre tento druh starostlivosti by spôsobilo, že pacienti by cestovali vo veľkom počte do iných štátov, napriek jazykovým bariéram, zemepisnej vzdialenosti, nákladom na pobyt v zahraničí a nedostatku informácií o druhu tam poskytovanej starostlivosti, že finančná rovnováha holandského systému sociálneho zabezpečenia by bola vážne narušená, a že v dôsledku toho by bola ohrozená celková úroveň ochrany verejného zdravia, čo by mohlo náležite odôvodniť obmedzenie základnej zásady slobody poskytovať služby.

96      Okrem toho, starostlivosť je vo všeobecnosti poskytovaná blízko miesta pobytu pacienta, v sociálnom prostredí, ktoré mu je známe, a ktoré mu umožňuje vybudovať si vzťah dôvery k lekárovi, ktorý ho ošetruje. Ak neberieme do úvahy stavy núdze, najčastejšie prípady, keď pacienti cestujú do zahraničia, sa objavujú v pohraničných oblastiach alebo vtedy, keď je potrebné liečiť špecifické choroby. Navyše, je to presne v týchto oblastiach alebo vo vzťahu k týmto chorobám, kedy holandské nemocenské poisťovne inklinujú k vytvoreniu systému zmlúv so zahraničnými lekármi, ako to vyplýva aj z pripomienok predložených Súdnemu dvoru.

97      Tieto rôzne okolnosti sa zdajú byť takej povahy, že by pravdepodobne mohli obmedziť akýkoľvek finančný dopad odstránenia podmienky predchádzajúceho súhlasu vo vzťahu k starostlivosti poskytovanej v ambulanciách zahraničných lekárov na holandský systém sociálneho zabezpečenia.

98      V každom prípade je potrebné mať na pamäti, že je len na samotných členských štátoch, aby určili rozsah nemocenského zabezpečenia dostupného poistencom, tak aby sa poistenci, ktorí idú bez predchádzajúceho súhlasu do iného členského štátu, než v ktorom je usadená ich nemocenská poisťovňa, s cieľom podstúpiť tam liečbu, mohli domáhať náhrady nákladov liečby, ktorá im bola poskytnutá, len v rámci zabezpečenia poskytnutého systémom nemocenského poistenia v členskom štáte, v ktorom je poistenec poistený.

 O tvrdení, ktoré sa týka základných vlastností holandského systému sociálneho zabezpečenia

99      Poisťovňa Zwijndrecht, ako aj holandská, španielska a nórska vláda zdôraznili skutočnosť, že členské štáty môžu vytvoriť systém sociálneho zabezpečenia podľa svojho želania. Ak by teda za týchto okolností chýbal predchádzajúci súhlas, poistenci by sa mohli kedykoľvek obrátiť na nezmluvných poskytovateľov starostlivosti, v dôsledku čoho by bola ohrozená existencia holandského systému vecných dávok, ktorého fungovanie je v podstate závislé na systéme zmlúv. Holandské úrady by okrem toho boli povinné zaviesť do svojho systému organizácie prístupu k zdravotnej starostlivosti mechanizmy pre náhradu, keďže namiesto poskytovania bezplatných zdravotných služieb na vnútroštátnom území by poistenci museli dopredu poskytnúť sumy potrebné na zaplatenie poskytnutých služieb a určitú dobu čakať na ich náhradu. Členské štáty by teda boli povinné vzdať sa zásad a základnej logiky svojich systémov nemocenského poistenia.

100    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo Spoločenstva neuberá z právomoci členských štátov organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia (pozri predovšetkým rozsudky zo 7. februára 1984, Duphar a i., C‑238/82, Zb. s. 523, bod 16, a zo 17. júna 1997, Sodemare a i., C‑70/95, Zb. s. I‑3395, bod 27). Ak teda chýba harmonizácia na úrovni Spoločenstva, je na právnej úprave každého členského štátu, aby stanovila podmienky, za akých sú priznávané dávky sociálneho zabezpečenia (pozri najmä rozsudky z 24. apríla 1980, Coonan, C‑110/79, Zb. s. 1445, bod 12; zo 4. októbra 1991, Paraschi, C‑349/87, Zb. s. I‑4501, bod 15, a z 30. januára 1997, Stöber a Piosa Pereira, C‑4/95 a C‑5/95, Zb. s. I‑511, bod 36). V každom prípade však platí, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Spoločenstva (vyššie citované rozsudky Decker, bod 23, a Kohll, bod 19).

101    V tejto súvislosti je dôležité vysloviť dve úvodné poznámky.

102    Po prvé splnenie základných slobôd zaručených Zmluvou nevyhnutne vyžaduje, aby členské štáty vykonali určité zmeny vo svojich vnútroštátnych systémoch sociálneho zabezpečenia. Z toho nevyplýva, že by sa tým narušili ich zvrchované právomoci v tejto oblasti. V tejto súvislosti postačí odkázať na úpravy, ktoré museli urobiť v svojej právnej úprave sociálneho zabezpečenia, aby dosiahli súlad s nariadením č. 1408/71, predovšetkým s podmienkami stanovenými v jeho článku 69, ktoré sa týkajú vyplácania príspevku v nezamestnanosti pracovníkom s pobytom na území iných členských štátov, keď žiadny vnútroštátny systém nezabezpečoval poskytovanie takýchto dávok nezamestnaným osobám evidovaným na úrade práce v inom členskom štáte.

103    Po druhé, ako vyplýva aj z bodu 39 tohto rozsudku, zdravotnícka služba neprestáva byť poskytovaním služieb z toho dôvodu, že je financovaná v rámci štátnej zdravotnej starostlivosti alebo systému vecných dávok. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že zdravotnícke služby poskytnuté v jednom členskom štáte, za ktoré zaplatí pacient, by nemali byť vyňaté z rámca slobody poskytovať služby zaručenej Zmluvou len preto, že na náhradu nákladov na predmetné liečenie sa použije právna úprava nemocenského poistenia iného členského štátu, ktorá v podstate predpokladá vecné dávky (rozsudok Smits a Peerbooms, už citovaný, bod 55). Je to práve podmienka predchádzajúceho súhlasu, v prípade, keď má byť osobe následne poskytnutá náhrada nákladov tejto starostlivosti, čo predstavuje, ako už bolo uvedené v bode 44 tohto rozsudku, obmedzenie slobody poskytovať služby, teda slobody pacienta ísť k poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti podľa svojho výberu v inom členskom štáte, než v ktorom je usadená jeho poisťovňa. Z pohľadu slobody poskytovať služby nie je preto potrebné rozlišovať medzi tým, či pacient platí vzniknuté náklady a následne žiada o ich náhradu, a tým, či nemocenská poisťovňa alebo vnútroštátny rozpočet platí priamo poskytovateľovi.

104    Vo svetle týchto poznámok je teda potrebné posúdiť, či odstránenie požiadavky, aby nemocenské poisťovne poskytovali predchádzajúci súhlas pre ambulantnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, než v ktorom je usadená nemocenská poisťovňa poistenca, spochybňuje základné vlastnosti systému pre prístup k zdravotnej starostlivosti v Holandsku.

105    Po prvé, v rámci uplatňovania nariadenia č. 1408/71 musia tie členské štáty, ktoré zaviedli systém vecných dávok, alebo dokonca systém štátnej zdravotnej starostlivosti, zabezpečiť mechanizmy pre následnú náhradu za starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, než v ktorom je usadená nemocenská poisťovňa poistenca. To platí, napríklad, v prípade, ak nebolo možné splniť náležitosti počas pobytu príslušnej osoby v tomto štáte (pozri článok 34 nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup na vykonávanie nariadenia (EHS) č. 1408/71) alebo ak príslušný štát súhlasil s prístupom k liečbe v zahraničí v súlade s článkom 22 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1408/71.

106    Po druhé, ako už bolo uvedené v bode 98 tohto rozsudku, poistenci, ktorí idú bez predchádzajúceho súhlasu do iného členského štátu, než v ktorom je usadená ich nemocenská poisťovňa, aby tam podstúpili liečbu, môžu požadovať náhradu nákladov poskytnutej liečby len v rámci limitov stanovených pre náhrady poskytované systémom nemocenského poistenia členského štátu, kde sú poistení. V prejednávanej veci teda z dokumentov predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že pokiaľ ide o čiastku 3 806, 35 eur, ktorú pani Müller-Fauré zaplatila poskytovateľovi usadenému v Nemecku, poisťovňa Zwijndrecht by v každom prípade, s ohľadom na rozsah ňou poskytovanej náhrady, poskytla náhradu v sume najviac 221,03 eur. Podobne podmienky, za ktorých sú poskytované dávky, pokiaľ nie sú diskriminačné a nepredstavujú ani obmedzenie slobody pohybu osôb, zostávajú vynútiteľnými, ak je ošetrenie poskytnuté v inom členskom štáte, než kde je usadená nemocenská poisťovňa poistenca. Platí to predovšetkým v prípade podmienky, že pred návštevou odborného lekára je potrebné sa poradiť s všeobecným lekárom.

107    Po tretie, príslušnému členskému štátu so systémom vecných dávok nič nebráni v tom, aby určil sumy náhrady, ktoré môžu požadovať pacienti, ktorým bola poskytnutá starostlivosť v inom členskom štáte, za predpokladu, že tieto sumy sú založené na objektívnych, nediskriminačných a transparentných kritériách.

108    Dôkazy a tvrdenia predložené Súdnemu dvoru teda nepreukazujú, že odstránenie požiadavky, aby nemocenské poisťovne poskytovali predchádzajúci súhlas svojim poistencom, aby im tak umožnili dostať zdravotnú starostlivosť, predovšetkým inú než v nemocnici, poskytovanú v inom členskom štáte, než kde je usadená nemocenská poisťovňa poistenca, by narušilo hlavné vlastnosti holandského systému nemocenského poistenia.

109    Vo svetle všetkého, čo bolo uvedené vyššie, je na otázky nutné odpovedať tak, že:

–        článok 59 Zmluvy ES a článok 60 Zmluvy ES musia byť vykladané v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava sporná v konaniach vo veci samej, ktorá na jednej strane podmieňuje prevzatie nákladov za nemocničnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, než kde je usadená poistencova nemocenská poisťovňa, poskytovateľom, s ktorým táto poisťovňa nemá uzavretú zmluvu, predchádzajúcim súhlasom poisťovne, a na druhej strane podmieňuje udelenie tohto súhlasu tým, že takáto lekárska starostlivosť je potrebná pre poistenca. Súhlas môže pritom byť odmietnutý len z toho dôvodu, že rovnaká alebo rovnako účinná liečba môže byť pacientovi poskytnutá v primeranom čase v zariadení, ktoré má uzavretú zmluvu s touto poisťovňou,

–        naopak, článok 59 a článok 60 Zmluvy bránia tej istej právnej úprave v rozsahu, v akom podmieňuje prevzatie nákladov za ambulantnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte fyzickou alebo právnickou osobou, s ktorou nemocenská poisťovňa poistenca nemá uzavretú zmluvu, predchádzajúcim súhlasom tejto poisťovne, aj keď predmetná vnútroštátna právna úprava vytvára systém vecných dávok, podľa ktorého nemajú poistenci právo na náhradu nákladov vzniknutých za liečbu, ale na liečbu samotnú, ktorá sa poskytuje bezplatne.

 O trovách

110    Holandská, belgická, dánska, nemecká, španielska, írska, talianska, fínska, švédska, vláda, vláda Spojeného kráľovstva, islandská a nórska vláda ako aj Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu ku konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov,

SÚDNY DVOR,

v konaní o otázkach, ktoré mu predložila Centrale Raad van Beroep uznesením zo 6. októbra 1999, rozhodol takto:

–        článok 59 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 49 ES) a článok 60 Zmluvy ES (teraz článok 50 ES) musia byť vykladané v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava sporná v konaniach vo veci samej, ktorá na jednej strane podmieňuje prevzatie nákladov za nemocničnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, než kde je usadená poistencova nemocenská poisťovňa, poskytovateľom, s ktorým táto poisťovňa nemá uzavretú zmluvu, predchádzajúcim súhlasom poisťovne, a na druhej strane podmieňuje udelenie tohto súhlasu tým, že takáto lekárska starostlivosť je potrebná pre poistenca. Súhlas môže pritom byť odmietnutý len z toho dôvodu, že rovnaká alebo rovnako účinná liečba môže byť pacientovi poskytnutá v primeranom čase v zariadení, ktoré má uzavretú zmluvu s touto poisťovňou,

–        naopak, články 59 a 60 Zmluvy bránia tej istej právnej úprave v rozsahu, v akom podmieňuje prevzatie nákladov za ambulantnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte fyzickou alebo právnickou osobou, s ktorou nemocenská poisťovňa poistenca nemá uzavretú zmluvu, predchádzajúcim súhlasom tejto poisťovne, aj keď predmetná vnútroštátna právna úprava vytvára systém vecných dávok, podľa ktorého nemajú poistenci právo na náhradu nákladov vzniknutých za liečbu, ale na liečbu samotnú, ktorá sa poskytuje bezplatne.

Rodríguez Iglesias

Wathelet

Schintgen

Timmermans

Edward

La Pergola

Jann

Macken

Colneric

von Bahr

Cunha Rodrigues

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. mája 2003.

Súdny tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: holandčina