52013PC0042

DÔVODOVÁ SPRÁVA

1.           KONTEXT NÁVRHU

1.1.        Všeobecný kontext

Problematika falšovania eura a iných mien je predmetom neustálej pozornosti v celej Európskej únii. Je veľmi dôležité zabezpečiť dôveru v pravosť bankoviek a mincí pre občanov, podniky a finančné inštitúcie. Falzifikáty poškodzujú občanov a podniky, pretože sa im nenahradí hodnota falzifikátov, a to ani vtedy, ak ich prijali v dobrej viere. Falšovanie znižuje aj akceptovateľnosť bankoviek a mincí.

Falšovaniu eura sa vzhľadom na jeho význam venuje osobitná pozornosť. Euro je jednotnou menou, ktorú používa 17 členských štátov eurozóny a slúži 330 miliónom ľudí v tomto priestore. Používa sa takisto vo veľkom meradle v medzinárodných obchodných transakciách a slúži ako dôležitá rezervná mena pre tretie krajiny. Hodnota eurobankoviek, ktoré sú v obehu v celosvetovom meradle a v januári 2013 predstavovali takmer 913 miliárd EUR, je zhruba v rovnakej výške ako hodnota amerických dolárov. Približne jedna štvrtina tejto hodnoty je v obehu mimo eurozóny, najmä v susedných regiónoch[1]. Dnes je euro druhou najdôležitejšou medzinárodnou menou na svete.

Euro je neustále cieľom skupín organizovaného zločinu, ktoré pôsobia v oblasti falšovania peňazí. Od zavedenia eura v roku 2002 spôsobilo falšovanie a pozmeňovanie eura finančné škody vo výške najmenej 500 miliónov EUR. Údaje Európskej centrálnej banky ukazujú najvyšší nárast počtu sfalšovaných bankoviek v období 2009 – 2010 a ďalšie nárasty v druhej polovici roku 2011[2] a 2012[3]. ECB zaznamenala zvýšenie o 11,6 %, pokiaľ ide o množstvo odhalené v druhej polovici roku 2012 v porovnaní s predchádzajúcimi mesiacmi. Výročná správa Európskeho vedecko-technického centra (European Technical and Scientific Centre – EVTC) za rok 2011[4] poukazuje na neustále odhaľovanie nových typov sfalšovaných euromincí a výrazný nárast počtu sofistikovaných falošných mincí. Europol sa domnieva, že úroveň zločinu sa dlhodobo zvyšuje, a upozorňuje, že hrozba trestnej činnosti je naďalej vážna[5]. Posúdenie Europolu potvrdzujú aj nedávne prípady zhabania veľkých množstiev sfalšovaných eurobankoviek a mincí a opakovaná likvidácia nelegálnych tlačiarní a mincovní každý rok[6].

Tento vývoj ukazuje, že súčasné opatrenia proti falšovaniu nie sú dostatočne odrádzajúce, preto treba ochranu proti falšovaniu zlepšiť. Predovšetkým existujú značné rozdiely medzi úrovňami sankcií, ktoré sú platné v členských štátoch za hlavné formy falšovania, t. j. za výrobu a distribúciu falošných peňazí[7]. Hoci minimálna výška maximálnej trestnej sadzby za výrobu falzifikátov bola v roku 2000 zosúladená na úrovni ôsmich rokov trestu odňatia slobody, situácia je rozdielna, pokiaľ ide o minimálnu výšku sadzieb za falšovanie peňazí. V niektorých členských štátoch nie sú zavedené minimálne sankcie alebo právne predpisy ukladajú iba pokuty, zatiaľ čo v iných je minimálna sankcia až desať rokov odňatia slobody. Tieto rozdiely nepriaznivo vplývajú na cezhraničné presadzovanie práva a justičnú spoluprácu[8]. Okrem toho údaje zhromaždené v rámci štúdie európskej skupiny odborníkov na boj proti falšovaniu eura[9] ukazujú, že za posledných deväť rokov bol odhalený veľký počet nelegálnych tlačiarní v tých členských štátoch, ktoré nemajú zavedené žiadne minimálne sankcie alebo majú zavedené iba pokuty za falšovanie peňazí ako minimálne sankcie, čo naznačuje, že falšovatelia využívajú účelový výber jurisdikcie. Napokon súčasný nedostatok minimálnych a maximálnych sankcií za trestné činy rozširovania predstavuje nebezpečnú hrozbu z hľadiska distribúcie sfalšovaných bankoviek v Európskej únii, ktoré boli vyrobené v tretích krajinách, ako to dokazuje aj značný počet zlikvidovaných tlačiarní v tretích krajinách (napr. v Kolumbii a Peru) a súvisiace zhabanie veľkého množstva sfalšovaných eur a ďalších mien, ktoré boli pripravené na vývoz do Európskej únie alebo na distribúciu na jej území. Možno sa preto domnievať, že súčasný rozsah rozdielov v sankčných systémoch členských štátov má negatívny vplyv na ochranu eura a iných mien proti falšovaniu, pokiaľ ide o ochranu prostredníctvom trestnoprávnych opatrení.

Súčasná úroveň sankcií je jedným z dôvodov nedostatočného odrádzania a nerovnakej ochrany meny Európskej únie v rámci jej územia. Maximálna výška trestných sankcií predstavuje nástroj pre prokurátorov a sudcov pri určovaní sankcie, ktorá sa má uložiť páchateľovi trestnej činnosti; bez stanovenia minimálnej úrovne však zostáva neúplná. Keďže v praxi sa minimálna norma maximálnej sankcie ukladá iba zriedka, možno usudzovať, že minimálna sankcia väčšmi odrádza a má veľkú praktickú hodnotu pre ochranu eura. Pre tých, ktorí sú v pokušení sfalšovať euro, bude odrádzajúcim činiteľom vedomie možných sankcií; napríklad je očividný rozdiel byť namiesto pokuty odsúdený na trest odňatia slobody na určité minimálne obdobie . Minimálne sankcie teda prispievajú k jednotnému systému ochrany eura v rámci celej EÚ.

Euro je jednotnou menou hospodárskej a menovej únie vytvorenej Európskou úniou. Je teda skutočne spoločným európskym „majetkom“, ktorý by mal byť chránený jednotne v rámci celej Európskej únie, najmä stanovením minimálnej úrovne sankcií za závažné prípady trestných činov výroby a distribúcie.

Európska únia a členské štáty by mali zabezpečiť komplexnú ochranu eura a bojovať proti trestným činom namiereným proti euru na spoločnom základe. Vychádzajúc z Medzinárodného dohovoru o potieraní peňazokazectva („Ženevský dohovor“)[10] a jeho zásady nediskriminácie iných mien, ako sa ustanovuje v článku 5, z tejto zvýšenej ochrany eura získajú všetky meny .

1.2.        Právny kontext

1.2.1.     Trestné právo

Ženevský dohovor stanovuje pravidlá, ktorými sa zabezpečí možnosť ukladania prísnych trestných sankcií a ďalších postihov za trestné činy falšovania. Obsahuje aj pravidlá o súdnej právomoci a spolupráci. Po ratifikácii Ženevského dohovoru odsúhlaseného 20. apríla 1929 sa dosiahol určitý stupeň aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov proti falšovaniu peňazí.

Cieľom rámcového rozhodnutia Rady 2000/383/SVV o zvýšenej ochrane pred falšovaním prostredníctvom pokút a ďalších trestných sankcií v súvislosti so zavádzaním eura[11] je doplniť ustanovenia Ženevského dohovoru z roku 1929 na území Európskej únie. V uvedenom rozhodnutí sa určujú praktiky okrem vlastného falšovania, ktoré sa majú považovať za trestné, napríklad distribúcia. Za tieto trestné činy rámcové rozhodnutie vyžaduje účinné, primerané a odrádzajúce sankcie. Okrem toho obsahuje ustanovenia o súdnej právomoci a o zodpovednosti právnických osôb. Rámcové rozhodnutie bolo zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2001/888/SVV zo 6. decembra 2001[12], ktorým sa zaviedlo ustanovenie o vzájomnom uznávaní odsúdení na účely uznania „opakovaných trestných činov“.

Členské štáty boli povinné transponovať rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/SVV z 29. mája 2001 a rámcové rozhodnutie Rady 2001/888/SVV do 31. decembra 2002. Komisia vyhodnotila ich vykonávanie v troch správach[13]. Napriek rozvoju acquis EÚ v tejto oblasti sa prejavili aj niektoré nedostatky. Hoci všetky členské štáty, až na malé výnimky, formálne implementovali rámcové rozhodnutie správne, jednotlivé členské štáty prijali rozdielne pravidlá, a teda často aj rôzne úrovne ochrany a postupy v súlade s ich vnútroštátnym právnym poriadkom.

1.2.2.     Ďalšie právne predpisy Únie v tejto oblasti

Rámcové rozhodnutie je súčasťou komplexného právneho rámca pozostávajúceho aj z administratívnych opatrení a opatrení zameraných na odbornú prípravu, ku ktorým patria:

· Nariadenie Rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura[14]. Ukladá členským štátom eurozóny zabezpečiť primerané sankcie proti falšovaniu a pozmeňovaniu eurobankoviek a euromincí.

· Nariadenie Rady (ES) č. 1338/2001 z 28. júna 2001 stanovujúce opatrenia nevyhnutné na ochranu eura proti falšovaniu[15], ktoré bolo aktualizované nariadením Rady č. 44/2009 z 18. decembra 2008[16]. Upravuje spôsob, ako možno eurobankovky a euromince uvádzať do obehu takým spôsobom, aby boli chránené pred falšovaním. Okrem toho rieši také otázky ako zhromažďovanie a využívanie technických a štatistických údajov týkajúcich sa sfalšovaných bankoviek a mincí, preskúmanie sfalšovaných bankoviek a mincí národnými centrami pre analýzy, povinnosti úverových inštitúcií a centralizácia informácií na vnútroštátnej úrovni. Nariadením Rady (ES) č. 1339/2001 z 28 júna 2011[17] sa rozširuje účinnosť nariadenia (ES) č. 1338/2001 na tie členské štáty, ktoré neprijali euro ako svoju jednotnú menu.

· Rozhodnutie Európskej centrálnej banky zo 16. septembra 2010 o kontrole pravosti a upotrebiteľnosti eurobankoviek a ich opätovnom vrátení do obehu (ECB/2010/14)[18].

· Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1210/2010 z 15. decembra 2010 o overovaní pravosti euromincí a manipulácii s euromincami nevhodnými do obehu[19].

· Nariadenie Rady (ES) č. 2182/2004 zo 6. decembra 2004 o medailách a žetónoch podobných eurominciam[20], zmenené a doplnené nariadením Rady (ES) č. 46/2009 z 18. decembra 2008[21].

· Rozhodnutie Rady 2005/511/SVV z 12. júla 2005 o ochrane eura proti falšovaniu ustanovením Europolu ako ústredného úradu pre boj proti falšovaniu eura[22].

· Rozhodnutie Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom[23], a to stimulovaním a zlepšovaním koordinácie a spolupráce medzi príslušnými justičnými orgánmi členských štátov aj v oblasti falšovania eura.

· Cielené opatrenia na výmenu, pomoc a odbornú prípravu zástupcov orgánov činných v trestnom konaní na vytvorenie užších odborných väzieb v záujme efektívnejšieho boja proti falšovaniu eura financuje Únia prostredníctvom programu Pericles, ktorý bol ustanovený rozhodnutím Rady 2001/923/ES zo 17. decembra 2001[24].

2.           VÝSLEDKY KONZULTÁCIÍ SO ZAINTERESOVANÝMI STRANAMI A POSÚDENÍ VPLYVU

2.1.        Konzultácie so zainteresovanými stranami

Komisia uskutočnila konzultácie so zainteresovanými stranami pri viacerých príležitostiach.                 Konzultácie so zúčastnenými stranami sa začali 10. novembra 2011 na 58. zasadnutí skupiny odborníkov na boj proti falšovaniu eura[25] (Euro Counterfeiting Expert Group – ECEG) a pokračovali na následných zasadnutiach ECEG. S odborníkmi a špecialistami[26] sa okrem toho konzultovalo aj na haagskej konferencii, ktorá sa konala v dňoch od 23. až 25. novembra 2011. Dotazník o implementácii rámcového rozhodnutia bol zaslaný členským štátom 20. decembra 2011. Výsledky dotazníka a ďalší možný postup boli predmetom diskusie 14. marca na 59. zasadnutí ECEG a 13. júna 2012 na 60. zasadnutí. ECB a Europol sa do tohto procesu zapojili a poskytli svoje údaje aj formou priamych príspevkov Komisii.

Z konzultácií vyplýva, že zainteresované strany zastávajú názor, podľa ktorého je potrebné poskytnúť pridanú hodnotu pre odborníkov z praxe na ochranu eura a ostatných mien formou trestnoprávnych opatrení. Dva konkrétne návrhy boli prijaté na skvalitnenie trestného práva procesného: jeden návrh na zosúladenie vyšetrovacích techník, akými sú kontrolované dodávky a utajení agenti, a ďalší návrh na zavedenie ustanovení, ktoré zaväzujú súdne orgány na prenos vzoriek zhabanej sfalšovanej meny na technickú analýzu falzifikátov na účely odhaľovania ďalších falzifikátov v obehu.

ECB vyjadrili silnú podporu posilneniu trestnoprávneho rámca, najmä pokiaľ ide o sprísnenie a harmonizáciu sankcií, vrátane stanovenia normy na minimálne tresty.

2.2.        Posúdenie vplyvu

Komisia posúdila vplyv jednotlivých alternatív politiky, berúc do úvahy konzultácie so zainteresovanými stranami. Po zvážení možných alternatív sa v hodnotení vplyvu prichádza k záveru, že by sa malo uprednostniť takéto riešenie:

– zachovanie väčšiny ustanovení z rámcového rozhodnutia Rady 2000/383/SVV v novom návrhu s malými úpravami, berúc do úvahy Lisabonskú zmluvu,

– úprava ustanovení o pokutách zavedením minimálneho trestu šiestich mesiacov za výrobu a distribúciu falošných peňazí a zavedením maximálneho trestu vo výške aspoň osem rokov za distribúciu,

– zavedenie nového ustanovenia ukladajúceho členským štátom povinnosť, aby zabezpečili možnosť používať určité nástroje vyšetrovania,

– zavedenie nového ustanovenia ukladajúceho členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby národné centrá pre analýzy a národné centrá pre analýzu mincí mohli analyzovať falzifikáty eura aj počas prebiehajúcich súdnych konaní s cieľom odhaliť ďalšie falzifikáty.

3.           PRÁVNE PRVKY NÁVRHU

3.1.        Právny základ

Právomoc EÚ vytvoriť „minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblastiach obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom vyplývajúcim z povahy alebo dôsledkov týchto trestných činov alebo z osobitnej potreby bojovať proti nim na spoločnom základe“ je ustanovená v článku 83 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ).

Falšovanie platobných prostriedkov je výslovne uvedené v odseku 1 článku 83 ZFEÚ ako oblasť mimoriadne závažnej trestnej činnosti.

3.2.        Subsidiarita, proporcionalita a rešpektovanie základných práv

Usudzuje sa, že prijatie opatrení na úrovni Únie je nevyhnutné z týchto dôvodov:

Falšovanie eura predstavuje skutočný problém pre Úniu a jej občanov, podniky a finančné inštitúcie. Skutočnosť, že euro je jednotnou menou v eurozóne znamená, že trestný čin falšovania eura sa musí nevyhnutne považovať za príčinu rovnakej ujmy všade v eurozóne bez ohľadu na to, kde k nemu došlo. Tento celoeurópsky rozmer si vyžaduje, aby sa proti falšovaniu bojovalo podobným spôsobom a aby zločinci čelili rovnocenným sankciám bez ohľadu na to, kde v Európskej únii bol trestný čin spáchaný.

Toto osobitné postavenie eura, ktoré je jednotnou menou hospodárskej a menovej únie vytvorenej Európskou úniou, a preto predstavuje skutočný európsky „majetok“, si vyžaduje, aby jeho ochrana bola zabezpečená na úrovni EÚ. Práve z tohto dôvodu je táto problematika oveľa viac vecou EÚ, než ktorákoľvek iná oblasť, v ktorej sa vyžaduje harmonizácia predpisov v jednotlivých členských štátoch.

Len EÚ je v takej pozícii, aby vyvinula záväzné právne predpisy s účinnosťou vo všetkých členských štátoch, a teda vytvorila právny rámec, ktorý by prispel k prekonaniu nedostatkov súčasnej situácie.

Podľa článku 5 Ženevského dohovoru sa nesmie robiť žiadny rozdiel z hľadiska rozsahu trestných sadzieb medzi aktmi týkajúcimi sa domácej meny na jednej strane a cudzej meny na strane druhej. Preto by sa zvýšená ochrana eura mala rozšíriť na všetky meny.

Navrhované tresty sú úmerné závažnosti trestných činov a značnému dosahu falšovania eura a ostatných mien na občanov a podniky. Sú v súlade so sankciami, ktoré sú v súčasnosti ustanovené v právnych predpisoch väčšiny členských štátov. Keďže mnohé členské štáty už uplatňujú koncepciu minimálnych trestov, je primerané a dôsledné, aby sa koncepcia minimálnych trestov používala aj na úrovni Únie. Aby sa zaručilo, že prísnosť trestov nebude neúmerná trestnému činu, navrhuje sa osobitné opatrenie pre prípady nižších množstiev falzifikátov, a to jedna prahová hodnota, pod ktorou možno uložiť nižší trest odňatia slobody, a druhá, pod ktorou možno uložiť aj pokutu, ak nejde o osobitne závažné okolnosti. Takouto závažnou okolnosťou by napríklad mohlo byť, keď falošné peniaze boli odhalené za okolností, ktoré jasne naznačujú, že sa vyrobili alebo sa mali vyrobiť vyššie sumy. Zvolené stropy majú byť dostatočne vysoké na to, aby zohľadňovali menej závažné prípady, ale zároveň dostatočne nízke, aby sa zaručil odrádzajúci účinok sankcií a aby sa zohľadnil význam pravosti bankoviek a mincí a dôvera občanov v tejto oblasti.

Táto smernica vyžaduje od členských štátov, aby vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch stanovili rozsah sankcií uvedených v článku 5 a nešli pritom pod požadovanú minimálnu úroveň. Všeobecné pravidlá a zásady vnútroštátneho trestného práva o uplatňovaní a vykonávaní rozsudkov v súlade s konkrétnymi okolnosťami však zostávajú v platnosti. Zahŕňajú aj všeobecné pravidlá o uplatňovaní rozsudkov na maloletých v prípadoch pokusu, v prípadoch výlučne podpornej účasti alebo v prípadoch, keď páchateľ prispeje k odhaleniu alebo odvráteniu závažných trestných činov. Pokiaľ ide o vykonávanie rozsudkov, všeobecné zásady týkajúce sa napr. odkladu výkonu odňatia slobody alebo alternatívy väzenia (elektronický dohľad), alebo predčasného prepustenia z výkonu väzby, by sa uplatňovali aj naďalej. V jednotlivých prípadoch budú súdy postupovať podľa vlastného uváženia pri zohľadnení všetkých priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností podľa platného právneho rámca.

Každé z navrhovaných trestnoprávnych opatrení bolo starostlivo posúdené a vypracované vzhľadom na jeho možný vplyv na ochranu základných práv.

Tento návrh sa dotýka nasledujúcich práv a zásad Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“): práva na slobodu a rodinný život (vzhľadom na možnosť obmedzenia osobnej slobody odsúdených páchateľov), slobodnej voľby povolania a slobody podnikania (vzhľadom na možnosť vylúčenia odsúdených páchateľov), vlastníckeho práva (vzhľadom na možnosť zatvorenia podnikov, ktoré sa dopustili trestného činu), zásady zákonnosti a úmernosti trestných činov a trestov (vzhľadom na vymedzenie trestných činov a rozsahu trestov) a práva nebyť stíhaný dvakrát za ten istý trestný čin (vzhľadom na možnosť kolízie s režimami administratívnych trestných sankcií). Tieto zásahy sú opodstatnené, pretože zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou (pozri článok 1 ods. 52 charty), najmä cieľu prijímať účinné a odrádzajúce opatrenia na ochranu eura a iných mien. Osobitný dôraz sa kládol na to, aby tieto opatrenia nepresahovali rámec, ktorý je nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa, teda aby boli primerané. Predovšetkým boli priamo v nástroji zakotvené výslovné záruky určujúce právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces vrátane práva na obhajobu, ktoré zabezpečujú rovnocennú úroveň účinnej súdnej ochrany medzi vnútroštátnymi súdmi. Požadované sankcie sú úmerné spáchaným trestným činom.

3.3.        Výber nástrojov

Na určenie trestnoprávnych ustanovení na základe článku 83 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ je správnym nástrojom smernica.

3.4.        Jednotlivé ustanovenia

Článok 1: Predmet úpravy – toto ustanovenie obsahuje opis rozsahu pôsobnosti a účelu návrhu.

Článok 2: Vymedzenie pojmov – toto ustanovenie určuje definície, ktoré sa uplatňujú v rámci nástroja.

Článok 3: Trestné činy – toto ustanovenie vymedzuje hlavné skutky, ktoré majú členské štáty považovať za trestné činy, a spresňuje niektoré okolnosti spáchania trestného činu, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti.

Článok 4: Podnecovanie, napomáhanie, nadržiavanie a pokus – toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky uvedené trestné činy. Členským štátom ukladá povinnosť kvalifikovať ako trestný čin aj určité formy prípravy na trestný čin a účasti na ňom. Trestná zodpovednosť za pokus je zahrnutá v prípade väčšiny trestných činov.

Článok 5: Trestné sankcie – toto ustanovenie je uplatniteľné na všetky trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4. Od členských štátov sa vyžaduje, aby uplatňovali účinné, primerané a odrádzajúce sankcie v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Vo vážnejších prípadoch trestných činov výroby a distribúcie falošných peňazí sa stanovuje sankcia odňatia slobody v rozsahu najmenej šesť mesiacov až osem rokov pre fyzické osoby. Horný minimálny strop osem rokov je už stanovený v rámcovom rozhodnutí 2000/383/SVV za trestný čin výroby.

Články 6 a 7: Zodpovednosť a druhy sankcií v prípade právnických osôb – tieto ustanovenia sú uplatniteľné na všetky trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4. Od členských štátov sa v nich vyžaduje, aby zabezpečili zodpovednosť právnických osôb – pričom sa vylučuje, aby táto zodpovednosť bola alternatívou zodpovednosti fyzických osôb – a uplatňovali účinné, primerané a odrádzajúce sankcie voči právnickým osobám; stanovujú sa v nich aj možné sankcie.

Článok 8: Súdna príslušnosť – toto ustanovenie vychádza zo zásady teritoriality a personality. Uplatňuje sa na všetky trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4. Vyžaduje potrebnú právomoc súdnych orgánov, ktorá im umožňuje začať vyšetrovanie, viesť trestné stíhanie a vydávať rozsudky v prípadoch súvisiacich s falšovaním meny. Zaväzuje členské štáty, ktorých menou je euro, aby za určitých podmienok vykonávali pri trestných činoch falšovania eura univerzálnu jurisdikciu . Pokiaľ ide o súbežné konania, rámcové rozhodnutie Rady 2009/948/SVV[27] z 30. novembra 2009 o predchádzaní kolíziám pri výkone právomoci v trestných veciach a ich urovnávaní podporuje užšiu spoluprácu medzi príslušnými orgánmi. Na základe rozhodnutia Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002 musí byť národný člen Eurojustu informovaný o každom prípade, keď vznikne spor o súdnu právomoc, alebo keď je pravdepodobné, že takýto spor vznikne. Okrem toho sa v článku 8 tejto smernice vyžaduje, aby členské štáty sústredili trestné konanie do jedného členského štátu, pokiaľ takýto postup nie je nevhodný.

Článok 9: Nástroje – toto ustanovenie má za cieľ zabezpečiť, aby nástroje vyšetrovania, ktoré sú ustanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch na organizovanú trestnú činnosť alebo inú závažnú trestnú činnosť, bolo možné použiť aj v prípadoch falšovania peňazí.

Článok 10: Povinnosť odoslať sfalšované eurobankovky a euromince na analýzu a zisťovanie falzifikátov – v tomto ustanovení sa vyžaduje od členských štátov, aby zabezpečili, že národné centrá pre analýzy a národné centrá pre analýzy mincí mohli analyzovať falzifikáty eura aj počas prebiehajúcich súdnych konaní s cieľom odhaliť ďalšie falzifikáty.

Článok 11: Vzťah k Ženevskému dohovoru – v tomto ustanovení sa vyžaduje, aby členské štáty boli zmluvnými stranami Ženevského medzinárodného dohovoru z 20. apríla 1929.

Článok 12: Nahradenie rámcového rozhodnutia Rady 2000/383/SVV – toto ustanovenie nahrádza súčasné ustanovenia v oblasti falšovania meny vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na tejto smernici.

Článok 13: Transpozícia – v tomto ustanovení sa vyžaduje, aby členské štáty transponovali smernicu do 18 mesiacov po nadobudnutí jej účinnosti. Členské štáty musia oznámiť Komisii text týchto ustanovení, ako aj budúce ustanovenia v oblasti pôsobnosti tejto smernice. Členské štáty nie sú povinné predložiť vysvetľujúce dokumenty, pretože smernica obsahuje iba určitý počet právnych záväzkov a týka sa ohraničenej oblasti na vnútroštátnej úrovni.

Články 14, 15 a 16 – obsahujú ďalšie ustanovenia o podávaní správ Komisiou, o preskúmaní, nadobudnutí účinnosti a adresátoch.

4.           VPLYV NA ROZPOČET

Tento návrh nemá žiadny vplyv na rozpočet Európskej únie.

2013/0023 (COD)

Návrh

SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY

o trestnoprávnej ochrane eura a ostatných mien proti falšovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/SVV  

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 83 ods. 1,

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

po konzultácii s Európskou centrálnou bankou,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

so zreteľom na stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru[28],

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom,

keďže:

(1)       Ako jednotná mena používaná členskými štátmi eurozóny sa euro stalo dôležitým faktorom hospodárstva Únie a každodenného života jej občanov. Je v záujme Únie ako celku zamedziť a stíhať akúkoľvek činnosť, ktorá by mohla ohroziť pravosť eura jeho falšovaním.

(2)       Falošné peniaze majú výrazný negatívny vplyv na spoločnosť. Poškodzujú občanov a podniky, ktorým sa nenahradí hodnota falzifikátov, a to ani vtedy, ak ich prijali v dobrej viere. Je veľmi dôležité zabezpečiť dôveru občanov, podnikov a finančných inštitúcií v pravosť bankoviek a mincí.

(3)       Je dôležité zabezpečiť, aby euro a akúkoľvek inú menu, ktorých obeh je zákonne povolený vhodným spôsobom, chránili účinné a efektívne trestnoprávne opatrenia vo všetkých členských štátoch.

(4)       Nariadenie Rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura[29] zaväzuje členské štáty, ktorých menou je euro, aby zabezpečili primerané sankcie proti falšovaniu a napodobňovaniu eurobankoviek a euromincí.

(5)       Nariadenia Rady (ES) č. 1338/2001[30] a č. 1339/2001[31] z 28. júna 2001 stanovujú opatrenia potrebné na ochranu eura proti falšovaniu, najmä opatrenia na stiahnutie falošných eur z obehu.

(6)       Medzinárodný dohovor o potieraní peňazokazectva, podpísaný 20. apríla 1929, a jeho protokol („Ženevský dohovor“)[32] stanovujú pravidlá na účinnú prevenciu a sankcionovanie trestného činu falšovania meny. Cieľom dohovoru je najmä zabezpečiť, aby sa za spáchanie trestného činu falšovania meny mohli ukladať prísne trestné a iné sankcie. Všetky zmluvné strany Ženevského dohovoru musia uplatňovať zásadu nediskriminácie iných mien, než je ich domáca mena.

(7)       Účelom tejto smernice je doplniť ustanovenia a uľahčiť uplatňovanie Ženevského dohovoru zo strany členských štátov.

(8)       Táto smernica vychádza z rámcového rozhodnutia 2000/383/SVV o zvýšenej ochrane pred falšovaním prostredníctvom pokút a ďalších trestných sankcií v súvislosti so zavádzaním eura[33] a aktualizuje ho. Táto smernica dopĺňa rámcové rozhodnutie o ďalšie ustanovenia týkajúce sa výšky sankcií, nástrojov vyšetrovania, ako aj analýz, zisťovania a odhaľovania falzifikátov v priebehu súdnych konaní. Uvedené rámcové rozhodnutie by sa malo nahradiť touto smernicou vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijímaní tejto smernice.

(9)       Smernica by mala chrániť všetky bankovky a mince, ktorých obeh je zákonne povolený bez ohľadu na to, či sú vyrobené z papiera, kovu alebo iného materiálu.

(10)     Ochrana eura a ostatných mien si vyžaduje spoločnú definíciu trestných činov súvisiacich s falšovaním meny, ako aj jednotné určenie druhov sankcií pre fyzické a právnické osoby. Aby sa zabezpečil súlad so Ženevským dohovorom, táto smernica by mala určiť, aby trestnými činmi boli rovnaké skutky, aké sú trestné podľa dohovoru. Preto by výroba falošných bankoviek a mincí a ich distribúcia mali byť trestnými činmi. Významné prípravné práce na týchto trestných činoch, napríklad výroba falšovacích nástrojov a ich súčastí, by sa mali trestať samostatne. Spoločným cieľom týchto definícií trestných činov by malo byť, aby odrádzali od akéhokoľvek narábania so sfalšovanými bankovkami a mincami, ako aj s prístrojmi a nástrojmi slúžiacimi na falšovanie.

(11)     Zneužívanie legálnych zariadení alebo materiálov povolených tlačiarní alebo mincovní na výrobu neautorizovaných bankoviek a mincí určených na podvodné používanie by sa malo tiež považovať za falšovanie. Toto sa vzťahuje na situácie, keď národná centrálna banka či mincovňa alebo iný oprávnený priemyselný podnik vyrába bankovky alebo mince, ktoré presiahnu kvóty schválené Európskou centrálnou bankou. Týka sa to aj situácií, keď zamestnanec legálnej tlačiarne alebo mincovne zneužíva toto zariadenie na svoje vlastné účely. Takéto konanie by malo byť trestné ako čin falšovania, a to aj v prípade, že povolené množstvá neboli prekročené, pretože vyrobené falzifikáty, ak by sa dostali do obehu, by nebolo možné odlíšiť od autorizovaných bankoviek a mincí.

(12)     Bankovky a mince, ktoré Európska centrálna banka alebo národné centrálne banky a mincovne ešte oficiálne nevydali, by mali takisto spadať pod ochranu tejto smernice. Teda napríklad euromince s novými národnými stranami alebo nové série eurobankoviek by mali byť chránené už predtým, než sa oficiálne uvedú do obehu.

(13)     Podnecovanie, napomáhanie, nadržiavanie a pokus o spáchanie hlavných trestných činov vrátane zneužívania zákonných zariadení alebo materiálu a vrátane falšovania bankoviek a mincí, ktoré ešte neboli vydané, ale sú určené do obehu, by mali byť podľa okolností takisto trestné. Táto smernica nevyžaduje od členských štátov, aby bol pokus o spáchanie trestného činu v súvislosti s nástrojom alebo jeho súčasťou na falšovanie trestný.

(14)     Postihy za trestné činy by mali byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok v celej Únii.

(15)     Falšovanie meny ako trestný čin podlieha tradične vysokým sankciám v členských štátoch. Je to v dôsledku závažnej povahy a vplyvu trestného činu na občanov a podniky a kvôli potrebe zabezpečiť dôveru občanov Únie v pravosť eura a ostatných mien. Platí to najmä pre euro, ktoré je jednotnou menou 330 miliónov ľudí v eurozóne a ktoré je druhou najdôležitejšou medzinárodnou menou.

(16)     Členské štáty by preto mali stanoviť určité minimálne druhy a úrovne sankcií. Koncepcia minimálnych sankcií sa v súčasnosti uplatňuje vo väčšine členských štátov. Je dostatočne konzistentná a primeraná, aby sa takýto prístup prijal aj na úrovni Únie.

(17)     Tieto sankcie, čo do ich výšky, by mali byť účinné a odrádzajúce, ale nemali by byť neúmerné k trestným činom. Trest pre fyzické osoby v závažných prípadoch, t. j. v prípade hlavných trestných činov výroby a distribúcie falšovanej meny, pri ktorých ide o veľké množstvo falošných bankoviek a mincí alebo o obzvlášť závažné okolnosti, by preto mal byť trestom odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby minimálne 6 mesiacov a s hornou hranicou trestnej sadzby minimálne osem rokov.

(18)     Minimálnym trestom vo výške šiestich mesiacov sa zabezpečí, aby orgány presadzovania práva a justičné orgány pripisovali rovnakú dôležitosť trestným činom falšovania eura a ostatných mien, a aby sa následne uľahčila cezhraničná spolupráca. Prispieva to k zmierňovaniu rizika účelového výberu jurisdikcie. Okrem toho umožňuje, aby odsúdení páchatelia mohli byť odovzdaní prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu tak, aby sa mohol vykonať rozsudok trestu odňatia slobody alebo príkaz na vzatie do väzby.

(19)     Členské štáty by mali mať možnosť stanoviť krátku dobu odňatia slobody alebo upustiť od odňatia slobody v prípadoch, keď celková nominálna hodnota falšovaných bankoviek a mincí nie je významná alebo keď nejde o osobitne závažné okolnosti. Táto hodnota by mala byť stanovená do 5 000 EUR, čo je desaťnásobok najvyššej nominálnej hodnoty eura v prípadoch, v ktorých sa má uložiť iný trest než trest odňatia slobody, a do 10 000 EUR v prípadoch, v ktorých sa má uložiť trest odňatia slobody na kratšie obdobie než šesť mesiacov.

(20)     Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté všeobecné pravidlá a zásady vnútroštátneho trestného práva, ktoré upravujú uplatňovanie a výkon trestu podľa konkrétnych okolností v jednotlivých prípadoch.

(21)     Keďže dôvera v pravosť bankoviek a mincí môže byť poškodená alebo ohrozená aj správaním právnických osôb, právnické osoby by mali niesť zodpovednosť za trestné činy, ktoré boli spáchané v ich mene.

(22)     Na zabezpečenie úspechu vyšetrovaní a stíhania trestných činov falšovania peňazí by subjekty zodpovedné za vyšetrovanie a trestné stíhanie takýchto trestných činov mali mať prístup k nástrojom vyšetrovania, ktoré sa používajú v boji proti organizovanej trestnej činnosti alebo inej závažnej trestnej činnosti. K takýmto nástrojom patrí napríklad odpočúvanie, utajené sledovanie vrátane elektronického sledovania, monitorovanie bankových účtov alebo iné finančné vyšetrovanie, pričom sa okrem iného zohľadní aj zásada proporcionality a povaha a závažnosť vyšetrovaných trestných činov.

(23)     Členské štáty by mali určiť svoju jurisdikciu v súlade so Ženevským dohovorom a ustanoveniami o jurisdikcii v iných trestnoprávnych predpisoch Únie, a to pri trestných činoch spáchaných na ich území a trestných činoch spáchaných ich štátnymi príslušníkmi. Popredná úloha eura pre hospodárstvo a spoločnosť Európskej únie, ako aj osobitná hrozba pre euro ako menu celosvetového významu si vyžadujú dodatočné opatrenia na jeho ochranu. Preto by mal každý členský štát, ktorého menou je euro, vykonávať univerzálnu jurisdikciu pri trestných činoch súvisiacich s eurom a spáchaných mimo Európskej únie, a to buď v prípade, že je páchateľ na jeho území, alebo ak boli v tomto členskom štáte zistené falošné eurá súvisiace s daným trestným činom. Pri vykonávaní univerzálnej jurisdikcie by členské štáty mali rešpektovať zásadu proporcionality, najmä s ohľadom na rozsudky tretích krajín za to isté konanie.

(24)     Falšovanie sa často týka viacerých členských štátov súčasne, pričom sa napríklad výroba uskutočňuje v jednom členskom štáte a distribúcia v jednom alebo vo viacerých ďalších členských štátoch. V súlade s mechanizmami stanovenými v rámcovom rozhodnutí Rady 2009/948/SVV z 30. novembra 2009 o predchádzaní kolíziám pri výkone právomoci v trestných veciach a ich urovnávaní[34] by členské štáty mali sústrediť trestné konania vrátane stíhania v jednom členskom štáte v týchto cezhraničných prípadoch, pokiaľ to nie je nevhodné. Je to najmä v situácii, keď toto sústredenie môže zefektívniť vyšetrovanie, napríklad zaistenie dôkazov, alebo v prípade, že to súdu umožní zhrnúť celý rozsah trestného činu do jedného rozsudku. Na základe rozhodnutia Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom[35], musí byť národný člen Eurojustu informovaný o každom prípade, keď vznikne spor o súdnu právomoc, alebo keď je pravdepodobné, že vznikne.

(25)     Pokiaľ ide o euro, identifikácia sfalšovaných bankoviek a mincí prebieha centralizovane v národných centrách pre analýzy a národných centrách pre analýzu mincí, ktoré sú určené alebo zriadené v súlade s nariadením (ES) č. 1338/2001. Analýza, identifikácia a odhaľovanie sfalšovaných eurobankoviek a euromincí by mali byť možné aj počas prebiehajúcich súdnych konaní s cieľom predísť ďalším typom falzifikátov a zastaviť ich ďalší obeh, a to s náležitým ohľadom na zásadu spravodlivého a účinného súdneho konania. Súdne orgány by vo všeobecnosti mali povoliť fyzický prenos falzifikátov do národných centier pre analýzy a národných centier pre analýzu mincí. Za určitých okolností, napríklad ak iba niekoľko sfalšovaných bankoviek a mincí tvorí dôkazný materiál v trestnom konaní, alebo ak by fyzický prenos mal za následok riziko zničenia dôkazov, napríklad odtlačkov prstov, súdne orgány by mali mať možnosť rozhodnúť, že namiesto toho poskytnú prístup k týmto bankovkám a minciam.

(26)     Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, a to konkrétne právo na slobodu a bezpečnosť, právo na súkromný a rodinný život, právo na slobodnú voľbu povolania a právo na prácu, slobodu podnikania, vlastnícke právo, právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, prezumpciu neviny a právo na obhajobu, zásadu zákonnosti a úmernosti trestných činov a trestov, ako aj právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin. Smernica sa usiluje zabezpečiť úplné rešpektovanie uvedených práv a zásad a musí sa uplatňovať v súlade s nimi.

(27)     Vzhľadom na to, že cieľ tejto smernice nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov a z dôvodu jeho rozsahu a účinkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia uvedené v tejto smernici v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(28)     V súlade s článkom 3 Protokolu (č. 21) o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili svoje želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tejto smernice.

A/ALEBO

(29)     V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 21) o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa tieto členské štáty nezúčastňujú na prijatí tejto smernice, nie sú ňou viazané ani nepodliehajú jej uplatňovaniu.

(30)     V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijímaní tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu,

PRIJALI TÚTO SMERNICU:

Článok 1

Predmet úpravy

Táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti falšovania eura a iných mien. Takisto sa ňou zavádzajú spoločné ustanovenia na posilnenie boja proti týmto trestným činom a na zlepšenie ich vyšetrovania.

Článok 2

Vymedzenie pojmov

Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto definície:

a)           „mena“ sú bankovky a mince, ktorých obeh je zákonne povolený, vrátane eurobankoviek a euromincí, ktorých obeh je zákonne povolený podľa nariadenia (ES) č. 974/98;

b)           „právnická osoba“ je každý subjekt, ktorý má právnu subjektivitu podľa uplatniteľného práva, s výnimkou štátov alebo orgánov verejnej moci a verejných medzinárodných organizácií;

c)           „Ženevský dohovor“ je Medzinárodný dohovor o potieraní peňazokazectva, podpísaný v Ženeve 20. apríla 1929 a jeho protokol.

Článok 3

Trestné činy

1.           Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby nasledujúce konanie, ak je úmyselné, bolo postihnuteľné ako trestný čin:

a)      akékoľvek falšovanie alebo pozmeňovanie meny bez ohľadu na použité spôsoby;

b)      podvodné uvádzanie falšovanej meny do obehu;

c)      dovoz, vývoz, preprava, prijatie alebo získanie falšovanej meny s cieľom uviesť ju do obehu s vedomím, že ide o falšovanú menu;

d)      podvodné vyrobenie, prijatie, získanie alebo vlastnenie:

i)        nástrojov, článkov, počítačových programov a akýchkoľvek ďalších prostriedkov výhradne prispôsobených na falšovanie alebo pozmeňovanie meny alebo

ii)       hologramov alebo ďalších prvkov, ktoré slúžia na ochranu pred falšovaním.

2.           Konanie uvedené v odseku 1 zahŕňa správanie týkajúce sa bankoviek a mincí, ktoré sa vyrábajú alebo boli vyrobené spoločnosťou s použitím legálnych zariadení alebo materiálov, pričom boli porušené práva alebo podmienky, za ktorých príslušné orgány môžu vydávať bankovky alebo mince.

3.           Konanie uvedené v odseku 1 zahŕňa správanie týkajúce sa bankoviek a mincí, ktoré ešte neboli vydané, ale sú určené do obehu a predstavujú menu, ktorá je zákonným platidlom.

Článok 4

Podnecovanie, napomáhanie, nadržovanie a pokus o trestný čin

1.           Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby podnecovanie, napomáhanie a nadržovanie súvisiace s trestným činom uvedeným v článku 3 bolo postihnuteľné ako trestný čin.

2.           Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zaručili, že pokus o spáchanie niektorého zo skutkov uvedených v článku 3 ods. 1 písm. a), b) alebo c) bude postihnuteľný ako trestný čin.

Článok 5

Sankcie

1.           Každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa konanie uvedené v článkoch 3 a 4 trestalo účinnými, primeranými a odrádzajúcimi trestnými postihmi vrátane pokút a odňatia slobody.

2.           Za trestné činy uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a), b) a c), pri ktorých ide o bankovky a mince v celkovej nominálnej hodnote menej než 5 000 EUR a pri ktorých nejde o osobitne závažné okolnosti, môžu členské štáty stanoviť iný postih než trest odňatia slobody.

3.           Trestné činy uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a), b) a c), pri ktorých ide o bankovky a mince v celkovej nominálnej hodnote najmenej 5 000 EUR, sa trestajú odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov.

4.           Trestné činy uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a), b) a c), pri ktorých ide o bankovky a mince v celkovej nominálnej hodnote najmenej 10 000 EUR alebo pri ktorých ide o osobitne závažné okolnosti, sa trestajú

a)      trestom odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby minimálne 6 mesiacov;

b)      trestom odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby minimálne osem rokov.

Článok 6

Zodpovednosť právnických osôb

1.           Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby právnické osoby mohli byť brané na zodpovednosť za trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4, ktoré spáchala v ich prospech akákoľvek osoba konajúca buď samostatne, alebo ako súčasť orgánu právnickej osoby, ktorý má rozhodujúce postavenie v rámci právnickej osoby, a to na základe:

a)      právomoci zastupovať túto právnickú osobu alebo

b)      oprávnenia rozhodovať v mene právnickej osoby, alebo

c)      oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby.

2.           Členské štáty takisto zabezpečia, aby právnická osoba mohla byť braná na zodpovednosť v prípade, že nedostatočný dohľad a kontrola zo strany osoby uvedenej v odseku 1 umožnili spáchanie niektorého z trestných činov uvedených v článkoch 3 a 4 v prospech tejto právnickej osoby osobou podliehajúcou jej právomoci.

3.           Zodpovednosť právnickej osoby podľa odsekov 1 a 2 nevylučuje trestné konanie voči fyzickým osobám, ktoré sú páchateľmi, podnecovateľmi alebo spolupáchateľmi trestných činov uvedených v článkoch 3 a 4.

Článok 7

Druhy sankcií voči právnickým osobám

Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby právnická osoba zodpovedná podľa článku 6 podliehala uloženiu účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií, ktoré zahŕňajú trestnoprávne alebo iné pokuty, prípadne môžu zahŕňať aj iné druhy sankcií, napríklad:

a)           vylúčenie z nároku na verejné dávky alebo pomoc;

b)           dočasný alebo trvalý zákaz výkonu obchodnej činnosti;

c)           uloženie súdneho dohľadu;

d)           súdny príkaz na zrušenie právnickej osoby;

e)           dočasné alebo trvalé zatvorenie prevádzok, ktoré sa použili na spáchanie trestného činu.

Článok 8

Jurisdikcia

1.           Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými určí svoju jurisdikciu vo vzťahu k trestným činom uvedeným v článkoch 3 a 4 pre prípady, keď:

a)      trestný čin je spáchaný úplne alebo čiastočne na jeho území alebo

b)      páchateľ je jedným z jeho štátnych príslušníkov.

2.           Každý členský štát, ktorého menou je euro, prijme opatrenia potrebné na určenie jurisdikcie pri trestných činoch uvedených v článkoch 3 a 4, ktoré boli spáchané mimo územia Európskej únie, prinajmenšom ak sa vzťahujú na euro, a ak

a)      páchateľ sa nachádza na území daného členského štátu alebo

b)      sfalšované eurobankovky a mince súvisiace s predmetným trestným činom boli zistené v tomto členskom štáte.

Na účely trestného stíhania ktoréhokoľvek z uvedených trestných činov každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby jeho jurisdikcia nebola podriadená podmienke, že dané skutky musia byť trestným činom na mieste, kde k nim došlo.

3.           Členské štáty sústredia trestné konania v jednom členskom štáte, pokiaľ to nie je nevhodné.

Článok 9

Nástroje vyšetrovania

Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby osoby, jednotky alebo útvary zodpovedné za vyšetrovanie alebo stíhanie trestných činov uvedených v článkoch 3 až 4 mali prístup k účinným nástrojom vyšetrovania, napríklad k takým, ktoré sa používajú v prípadoch organizovanej trestnej činnosti alebo inej závažnej trestnej činnosti.

Článok 10

Povinnosť odosielať sfalšované eurobankovky a euromince na analýzu a odhaľovanie falzifikátov

1.           Členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány umožnili skúmanie eurobankoviek a mincí, pri ktorých je podozrenie, že sú falošné, na účely analýzy, zisťovania a odhaľovania falzifikátov. Na tento účel súdne orgány zabezpečia prenos potrebných vzoriek z každého typu podozrivej bankovky národnému centru pre analýzy a z každého typu podozrivej mince národnému centru pre analýzu mincí bez zbytočného odkladu.

2.           Ak potrebné vzorky z podozrivých bankoviek a mincí nie je možné preniesť z dôvodu, že je potrebné ich zachovávať ako dôkaz v trestnom konaní s cieľom zabezpečiť spravodlivý a účinný proces a právo na obhajobu podozrivého páchateľa, národné centrum pre analýzy a národné centrum pre analýzu mincí musia k nim mať prístup bez zbytočného odkladu.

Článok 11

Vzťah k Ženevskému dohovoru

Členské štáty pristúpia k Ženevskému dohovoru alebo zostanú jeho zmluvnými stranami.

Článok 12

Nahradenie rámcového rozhodnutia Rady 2000/383/SVV

Týmto sa vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tejto smernice, nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/SVV bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehoty na transpozíciu rámcového rozhodnutia do vnútroštátneho práva.

Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tejto smernice, sa odkazy na rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/SVV považujú súčasne za odkazy na túto smernicu.

Článok 13

Transpozícia

1.           Členské štáty prijmú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do [18 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tejto smernice]. Komisii bezodkladne oznámia znenie týchto ustanovení.

Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty.

2.           Členské štáty oznámia Komisii znenie hlavných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prijmú v oblasti pôsobnosti tejto smernice.

Článok 14

Podávanie správ zo strany Komisie a preskúmanie

Komisia do [5 rokov po nadobudnutí účinnosti] predloží Európskemu parlamentu a Rade správu o uplatňovaní tejto smernice. V správe sa posúdi rozsah, v akom členské štáty prijali opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou. V prípade potreby sa k správe pripojí legislatívny návrh.

Článok 15

Nadobudnutie účinnosti

Táto smernica nadobúda účinnosť [dvadsiatym] dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Článok 16

Adresáti

Táto smernica je určená členským štátom v súlade so zmluvami.

V Štrasburgu

Za Európsky parlament                                 Za Radu

predseda                                                        predseda

[1]               Pozri dokument Európskej centrálnej banky (ECB), http://www.ecb.int/press/key/date/2013/html/sp130110.en.html.

[2]               Výročná správa ECB za rok 2011.

[3]               Tlačová správa ECB z 10. januára 2013, http://www.ecb.int/press/pr/date/2013/html/pr130110_2.en.html.

[4]               Ochrana euromincí v roku 2011. Situácia v sfalšovaní euromincí a činnosť Európskeho technického a vedeckého centra (ETSC) vychádzajú z článku 4 rozhodnutia Komisie C(2004) 4290 z 29. októbra 2004.

[5]               Správa Europolu o hodnotení hrozieb organizovanej trestnej činnosti z roku 2011 (OCTA 2011).

[6]               Pozri napríklad tlačové správy Europolu z 13. decembra 2011, 15. a 29. júna 2012, 13. augusta 2012 a 9. decembra 2012, https://www.europol.europa.eu/latest_press_releases.

[7]               Hodnotenie vplyvu prílohe 6, tabuľka so sankciami v členských štátoch k aprílu 2011, ktorú vydala nemecká Bundesbanka.

[8]               Pozri oddiel 3.2.1.3 posúdenia vplyvu a jeho prílohu 3.

[9]               Štúdia bola zameraná na týchto 15 členských štátov: Bulharsko, Dánsko, Nemecko, Grécko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Lotyšsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Španielsko, Švédsko a Holandsko.

[10]             Č. 2623, s. 372. Séria zmlúv Ligy národov z roku 1931. Dohovor ratifikovalo 26 členských štátov EÚ. Malta (zatiaľ) neratifikovala.

[11]             Ú. v. ES L 140 zo 14. júna 2000, s. 1.

[12]             Ú. v. ES L 329 z 14. decembra 2001, s. 3.

[13]             Prvá správa bola prijatá v decembri 2001, KOM(2001) 771 v konečnom znení; druhá správa v septembri 2003, KOM(2003) 532 v konečnom znení; tretia správa v septembri 2007, KOM(2007) 524 v konečnom znení.

[14]             Ú. v. ES L 139, 11.5.1998, s. 1.

[15]             Ú. v. ES L 181, 4.7.2001, s. 6.

[16]             Ú. v. ES L 17, 22.1.2009, s. 1.

[17]             Ú. v. ES L 181, 4.7.2001, s. 11.

[18]             Ú. v. ES L 267, 9.10.2010, s. 1.

[19]             Ú. v. ES L 339, 22.12.2010, s. 1.

[20]             Ú. v. ES L 373, 21.12.2004, s. 1.

[21]             Ú. v. EÚ L 17, 22.1.2009, s. 5.

[22]             Ú. v. ES L 185, 17.7.2005, s. 35.

[23]             Ú. v. ES L 63, 6.3.2002, s. 1.

[24]             Ú. v. ES L 339, 21.12.2001, s. 50. Aktualizované znenie programu pozri v návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o vytvorení výmenného, pomocného a školiaceho programu na ochranu eura proti falšovaniu [KOM(2011) 0913 v konečnom znení].

[25]             Skupina ECEG bola zriadená nariadením Rady (ES) č. 1338/2001 a je zložená z odborníkov z členských štátov, ECB, Europolu a zástupcov úradov OLAF a Európskeho vedecko-technického centra (EVTC).

[26]             Išlo o zástupcov orgánov presadzovania práva, justičných orgánov, centrálnych bánk a mincovní.

[27]             Ú. v. ES L 328, 15.12.2009, s. 42.

[28]             Ú. v. EÚ C [ ], s.[ ].

[29]             Ú. v. ES L 139, 11.5.1998, s. 1.

[30]             Ú. v. ES L 181, 4.7.2001, s. 6.

[31]             Ú. v. ES L 181, 4.7.2001, s. 11.

[32]             Č. 2623, s. 372, Liga národov, série zmlúv 1931.

[33]             Ú. v. ES L 140, 14.6.2000, s. 1.

[34]             Ú. v. EÚ L 328, 15.12.2009, s. 42 – 47.

[35]             Ú. v. ES L 63, 6.3.2002, s. 1.