21.12.2011   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 338/2

(1)

Európska únia si dala za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(2)

V článku 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) sa ustanovuje, že justičná spolupráca v trestných veciach je v Únii založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí.

(3)

Podľa Štokholmského programu – otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich (2), by sa vzájomné uznávanie malo rozšíriť na všetky typy rozsudkov a rozhodnutí justičnej povahy, ktoré môžu mať v závislosti od právneho systému trestný alebo správny charakter. Komisia a členské štáty sa v ňom tiež vyzývajú, aby preskúmali možnosti, ako zlepšiť právne predpisy a opatrenia praktickej podpory na ochranu obetí. V programe sa tiež zdôrazňuje, že obetiam trestných činov sa môžu poskytnúť osobitné ochranné opatrenia, ktoré by mali byť účinné v rámci Únie. Táto smernica je súčasťou uceleného a komplexného súboru opatrení na ochranu práv obetí.

(4)

V uznesení Európskeho parlamentu z 26. novembra 2009 o odstránení násilia páchaného na ženách sa členské štáty vyzývajú, aby zdokonalili vnútroštátne právne predpisy a politiky zamerané na boj proti všetkým formám násilia páchaného na ženách a aby svoju činnosť zamerali na riešenie príčin násilia voči ženám, a to v neposlednom rade uplatňovaním preventívnych opatrení, a Únia sa vyzýva, aby zabezpečila právo na pomoc a podporu pre všetky obete násilia. V uznesení Európskeho parlamentu z 10. februára 2010 o rovnosti žien a mužov v Európskej únii – 2009 sa schvaľuje návrh zaviesť európsky ochranný príkaz na ochranu obetí.

(5)

Vo svojom uznesení z 10. júna 2011 o pláne na posilnenie práv a ochrany obetí v trestnom konaní Rada uviedla, že by sa mali prijať opatrenia na úrovni Únie s cieľom posilniť práva a ochranu obetí trestnej činnosti, pričom vyzvala Komisiu, aby na tento účel predložila primerané návrhy. V tomto rámci by sa mal vytvoriť mechanizmus na zabezpečenie vzájomného uznávania rozhodnutí týkajúcich sa ochranných opatrení pre obete trestnej činnosti medzi členskými štátmi. Podľa uvedeného uznesenia by sa táto smernica, ktorá sa týka vzájomného uznávania ochranných opatrení v trestných veciach, mala doplniť vhodným mechanizmom týkajúcim sa opatrení prijatých v občianskych veciach.

(6)

V spoločnom priestore spravodlivosti bez vnútorných hraníc je potrebné zabezpečiť, aby sa ochrana poskytnutá určitej fyzickej osobe v jednom členskom štáte zachovala a pokračovala v ktoromkoľvek inom členskom štáte, do ktorého daná osoba odchádza alebo odišla. Tiež by sa malo zabezpečiť, aby oprávnené uplatňovanie práva občanov Únie na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov v súlade s článkom 3 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii (Zmluva o EÚ) a článkom 21 ZFEÚ neviedlo k strate ich ochrany.

(7)

Na dosiahnutie týchto cieľov by sa v tejto smernici mali ustanoviť normy, podľa ktorých sa ochrana vyplývajúca z určitých ochranných opatrení prijatých podľa vnútroštátneho práva jedného členského štátu („štátu pôvodu“) môže rozšíriť na iný členský štát, v ktorom sa chránená osoba rozhodne mať pobyt alebo zdržiavať („vykonávajúci štát“).

(8)

Táto smernica zohľadňuje rôzne právne tradície členských štátov, ako aj skutočnosť, že účinnú ochranu možno poskytnúť prostredníctvom ochranných príkazov vydaných iným orgánom ako trestným súdom. Táto smernica neukladá povinnosť zmeniť vnútroštátne systémy prijímania ochranných opatrení, ani sa ňou nezavádzajú povinnosti zaviesť alebo upraviť systém trestného práva pri výkone európskeho ochranného príkazu.

(9)

Táto smernica sa vzťahuje na ochranné opatrenia, ktorých konkrétnym cieľom je chrániť osobu voči trestnému činu inej osoby, ktorý môže akýmkoľvek spôsobom ohroziť jej život alebo telesnú, duševnú či sexuálnu integritu, napr. zabránením akejkoľvek formy obťažovania, ako aj jej dôstojnosti či osobnej slobody, napr. zabránením únosom, prenasledovaniu a iným formám nepriameho donútenia, a ktorých cieľom je predchádzať novým trestným činom alebo obmedzovať dôsledky predchádzajúcich trestných činov. Tieto osobné práva chránenej osoby zodpovedajú základným hodnotám uznávaným a chráneným vo všetkých členských štátoch. Členský štát však nie je povinný vydať európsky ochranný príkaz na základe trestného opatrenia, ktoré neslúži konkrétne na ochranu osoby, ale primárne slúži na iné účely, napríklad na spoločenskú rehabilitáciu páchateľa. Treba zdôrazniť, že táto smernica sa uplatňuje na ochranné opatrenia, ktorých cieľom je chrániť všetky obete, nielen obete rodového násilia, zohľadňujúc pritom osobitosti každého druhu trestného činu.

(10)

Táto smernica sa vzťahuje na ochranné opatrenia prijaté v trestných veciach, a netýka sa preto ochranných opatrení prijatých v občianskych veciach. Aby bolo ochranné opatrenie vykonateľné v súlade s touto smernicou, nie je potrebné, aby bol trestný čin potvrdený právoplatným rozsudkom. Nezáleží ani na tom, či je orgánom, ktorý ochranné opatrenie prijíma, trestný, správny alebo občianskoprávny orgán. Táto smernica neukladá členským štátom povinnosť zmeniť a doplniť ich vnútroštátne právne predpisy tak, aby mohli prijímať ochranné opatrenia v kontexte trestného konania.

(11)

Táto smernica by sa mala vzťahovať na ochranné opatrenia prijaté v prospech obetí alebo možných obetí trestných činov. Táto smernica by sa preto nemala vzťahovať na opatrenia prijaté na ochranu svedkov.

(12)

Ak bolo ochranné opatrenie podľa tejto smernice prijaté na ochranu rodinného príslušníka hlavnej chránenej osoby, môže takýto rodinný príslušník podať aj žiadosť o európsky ochranný príkaz a takýto príkaz možno pre uvedeného rodinného príslušníka vydať, ak sú splnené podmienky podľa tejto smernice.

(13)

Každá žiadosť o vydanie európskeho ochranného príkazu by sa mala primerane rýchlo posúdiť so zohľadnením osobitných okolností prípadu vrátane naliehavosti celej záležitosti, predpokladaného dátumu príchodu chránenej osoby na územie vykonávajúceho štátu a, ak je to možné, stupňa ohrozenia chránenej osoby.

(14)

Ak sa majú v súlade s touto smernicou poskytnúť informácie osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre chránenú osobu, mali by sa tieto informácie, ak existujú, poskytnúť aj opatrovníkovi alebo zástupcovi dotknutej osoby. Okrem toho by sa mala venovať náležitá pozornosť aj potrebe chránenej osoby, osoby, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, alebo ich opatrovníkovi alebo zástupcovi v konaní, získať informácie, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s touto smernicou v jazyku, ktorému rozumejú.

(15)

V konaniach smerujúcich k vydaniu a uznaniu európskeho ochranného príkazu by mali príslušné orgány primerane zohľadniť potreby obetí vrátane osobitne zraniteľných osôb, ako sú maloletí alebo osoby s postihnutím.

(16)

Na účely uplatnenia tejto smernice možno uložiť ochranné opatrenie na základe rozsudku v zmysle rámcového rozhodnutia Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (3) alebo na základe rozhodnutia o opatreniach dohľadu v zmysle rámcového rozhodnutia Rady 2009/829/SVV z 23. októbra 2009 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby medzi členskými štátmi Európskej únie (4). Ak sa v štáte pôvodu prijalo rozhodnutie na základe niektorého z uvedených nástrojov, mal by sa podľa toho riadiť postup uznávania aj vo vykonávajúcom štáte. Týmto by sa však nemala vylúčiť možnosť zaslať európsky ochranný príkaz inému členskému štátu ako je štát, ktorý vykonáva rozhodnutia na základe uvedených rámcových rozhodnutí.

(17)

V súlade s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie by sa osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, mala buď počas konania, ktoré vedie k prijatiu ochranného opatrenia, alebo pred vydaním európskeho ochranného príkazu dať možnosť vyjadriť sa a podať proti nemu opravný prostriedok.

(18)

Na účely zabránenia spáchaniu trestného činu voči obeti vo vykonávajúcom štáte by uvedený štát mal mať právne prostriedky na uznanie rozhodnutia, ktoré sa predtým prijalo v prospech obete v štáte pôvodu, a zároveň zabrániť tomu, aby obeť musela vo vykonávajúcom štáte znovu začať konanie alebo predložiť dôkazy, akoby sa v štáte pôvodu neprijalo rozhodnutie. Uznanie európskeho ochranného príkazu vykonávajúcim štátom okrem iného znamená, že príslušný orgán tohto štátu s výhradou výnimiek ustanovených v tejto smernici akceptuje existenciu a platnosť ochranného opatrenia prijatého štátom pôvodu, uznáva skutkový stav opísaný v európskom ochrannom príkaze a súhlasí, že by sa mala poskytnúť ochrana a malo by sa pokračovať v jej poskytovaní v súlade s jeho vnútroštátnym právom.

(19)

Táto smernica obsahuje úplný zoznam zákazov a obmedzení, ktoré by sa po uložení v štáte pôvodu a ak sú uvedené v európskom ochrannom príkaze mali uznať a vykonať vo vykonávajúcom štáte s výhradou obmedzení ustanovených v tejto smernici. Na vnútroštátnej úrovni môžu existovať iné druhy ochranných opatrení, napríklad povinnosť osoby, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, zdržiavať sa na určitom mieste. Takéto opatrenia môže uložiť štát pôvodu v rámci konania vedúceho k prijatiu niektorého z ochranných opatrení, ktoré môžu v súlade s touto smernicou predstavovať základ európskeho ochranného príkazu.

(20)

Keďže v členských štátoch sú príslušné prijímať a vykonávať ochranné opatrenia rôzne druhy orgánov (občianskoprávne, trestné alebo správne), je vhodné ustanoviť v tejto smernici vysoko flexibilný mechanizmus spolupráce medzi členskými štátmi. Príslušný orgán vo vykonávajúcom štáte preto nemusí vo všetkých prípadoch prijať rovnaké ochranné opatrenie, ako sa prijalo v štáte pôvodu, a má určitý stupeň voľnej úvahy v otázke prijatia akéhokoľvek opatrenia, ktoré považuje za náležité a vhodné podľa svojho vnútroštátneho práva v obdobnom prípade s cieľom poskytnúť pokračujúcu ochranu chránenej osobe v zmysle ochranného opatrenia prijatého v štáte pôvodu ako je opísané v európskom ochrannom príkaze.

(21)

Zákazy alebo obmedzenia, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, zahŕňajú okrem iného opatrenia zamerané na obmedzenie osobných kontaktov alebo kontaktov na diaľku medzi chránenou osobou a osobou, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, napríklad uložením určitých podmienok pre takéto kontakty alebo uložením obmedzení, pokiaľ ide o obsah komunikácie.

(22)

Príslušný orgán vykonávajúceho štátu by mal informovať osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, príslušný orgán štátu pôvodu a chránenú osobu o akomkoľvek opatrení prijatom na základe európskeho ochranného príkazu. V oznámení pre osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, by sa mal brať náležitý ohľad na záujmy chránenej osoby, aby sa nesprístupnila jej adresa alebo iné kontaktné údaje. Takéto údaje by sa mali vylúčiť z oznámenia za predpokladu, že adresa alebo iné kontaktné údaje nie sú obsiahnuté v zákaze alebo obmedzení uloženom ako vykonávacie opatrenie voči osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo.

(23)

Ak príslušný orgán štátu pôvodu vezme európsky ochranný príkaz späť, príslušný orgán vykonávacieho štátu by mal zrušiť opatrenia, ktoré prijal na účely vykonania európskeho ochranného príkazu, pričom sa rozumie, že príslušný orgán vykonávacieho štátu môže samostatne a v súlade s vnútroštátnym právom prijať na ochranu dotknutej osoby akékoľvek ochranné opatrenie podľa svojho vnútroštátneho práva.

(24)

Vzhľadom na to, že táto smernica sa zaoberá prípadmi, keď chránená osoba odíde do iného členského štátu, z vydania alebo vykonávania európskeho ochranného príkazu by nemal vyplývať prevod právomocí týkajúcich sa hlavného, podmienečného, alternatívneho alebo vedľajšieho trestu, podmienečného odsúdenia alebo týkajúcich sa bezpečnostných opatrení uložených osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, na vykonávajúci štát, ak má táto druhá osoba naďalej pobyt v štáte, ktorý prijal ochranné opatrenie.

(25)

Ak je to vhodné, malo by sa na vykonávanie opatrení prijatých na základe tejto smernice umožniť využívať v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a postupmi elektronické prostriedky.

(26)

V rámci spolupráce medzi orgánmi zainteresovanými na zabezpečovaní ochrany chránenej osoby by príslušný orgán vykonávajúceho štátu mal oznámiť príslušnému orgánu štátu pôvodu akékoľvek porušenie opatrení prijatých vo vykonávajúcom štáte na účely vykonania európskeho ochranného príkazu. Toto oznámenie by malo umožniť príslušnému orgánu štátu pôvodu pružne rozhodnúť o akejkoľvek reakcii, pokiaľ ide o ochranné opatrenie uložené v jeho štáte osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo. Takáto reakcia môže prípadne zahŕňať uloženie opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody namiesto pôvodne prijatého opatrenia nezahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, napr. ako alternatívy k preventívnej väzbe alebo ako dôsledku podmienečného odkladu trestu. Keďže nejde o opätovné uloženie trestu za spáchanie nového trestného činu, rozumie sa, že takéto rozhodnutie nebráni vykonávaciemu štátu v prípadnom uložení trestu v prípade porušenia opatrení prijatých na účely vykonania európskeho ochranného príkazu.

(27)

Vzhľadom na rôzne právne tradície členských štátov, ak by vo vykonávajúcom štáte v prípade podobnom skutkovému stavu opísanému v európskom ochrannom príkaze neexistovalo žiadne ochranné opatrenie, príslušný orgán vykonávajúceho štátu by mal každé porušenie ochranné opatrenia opísaného v európskom ochrannom príkaze, o ktorom sa dozvie, oznámiť príslušnému orgánu štátu pôvodu.

(28)

S cieľom zabezpečiť bezproblémové uplatňovanie tejto smernice v každom jednotlivom prípade by príslušné orgány štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu mali vykonávať svoje právomoci v súlade s ustanoveniami tejto smernice a zohľadniť pritom zásadu ne bis in idem.

(29)

Od chránenej osoby by sa nemalo požadovať, aby znášala náklady súvisiace s uznaním európskeho ochranného príkazu, ktoré sú nepomerné vzhľadom na obdobné vnútroštátne prípady. Pri vykonávaní tejto smernice by členské štáty mali zabezpečiť, že po uznaní európskeho ochranného príkazu sa od chránenej osoby nebude požadovať, aby iniciovala ďalšie vnútroštátne konanie smerujúce k tomu, aby od príslušného orgánu vykonávajúceho štátu získala ako priamy dôsledok uznania európskeho ochranného príkazu rozhodnutie o prijatí opatrenia, ktoré by bolo v obdobnom prípade k dispozícii podľa vnútroštátneho práva na zaistenie bezpečnosti chránenej osoby.

(30)

Berúc do úvahy zásadu vzájomného uznávania, na ktorej je táto smernica založená, členské štáty by mali v čo najväčšej miere podporovať priamy kontakt medzi príslušnými orgánmi pri uplatňovaní tejto smernice.

(31)

Bez toho, aby bola dotknutá nezávislosť súdov a rozdiely v organizácii súdnictva v Únii, členské štáty by mali zvážiť možnosť požiadať osoby zodpovedné za vzdelávanie sudcov, prokurátorov, policajných a súdnych úradníkov zapojených do konania o vydaní alebo uznaní európskeho ochranného príkazu, aby poskytli vhodnú odbornú prípravu vzhľadom na ciele tejto smernice.

(32)

V záujme jednoduchšieho hodnotenia uplatňovania tejto smernice by členské štáty mali poskytnúť Komisii relevantné údaje týkajúce sa uplatňovania vnútroštátnych postupov na európsky ochranný príkaz, a to minimálne o počte požadovaných, vydaných a/alebo uznaných európskych ochranných príkazov. V tejto súvislosti by boli užitočné aj ďalšie typy údajov, napríklad druhy trestných činov.

(33)

Táto smernica by mala prispieť k ochrane ohrozených osôb a byť tak doplnkom k nástrojom, ktoré sa už v súčasnosti v tejto oblasti uplatňujú, ako sú rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV a rámcové rozhodnutie 2009/829/SVV, ale zároveň by ňou tieto nástroje nemali byť dotknuté.

(34)

Ak sa na rozhodnutie týkajúce sa ochranného opatrenia vzťahuje nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (5), nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (6) alebo Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (7) z roku 1996, malo by sa takéto rozhodnutie uznať a vykonať v súlade s ustanoveniami príslušného právneho nástroja.

(35)

Členské štáty a Komisia by mali tam, kde je to vhodné, zahrnúť informácie o európskom ochrannom príkaze do existujúcich vzdelávacích programov a kampaní na zvyšovanie povedomia o ochrane obetí trestných činov.

(36)

Osobné údaje spracúvané pri vykonávaní tejto smernice by sa mali chrániť v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady 2008/977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (8) a v súlade so zásadami ustanovenými v dohovore Rady Európy z roku 1981 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov.

(37)

Táto smernica by mala dodržiavať základné práva zaručené Chartou základných práv Európskej únie a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práva a základných slobôd v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ.

(38)

Pri vykonávaní tejto smernice sa členským štátom odporúča, aby zohľadnili práva a zásady zakotvené v Dohovore Organizácie spojených národov z roku 1979 o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW).

(39)

Keďže cieľ tejto smernice, a to chrániť ohrozené osoby, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale z dôvodov jeho rozsahu a dôsledkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(40)

V súlade s článkom 3 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo oznámilo želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tejto smernice.

(41)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu.

(42)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu,

1.

„európsky ochranný príkaz“ je rozhodnutie prijaté justičným alebo rovnocenným orgánom členského štátu týkajúce sa ochranného opatrenia, na základe ktorého justičný alebo rovnocenný orgán iného členského štátu prijíma akékoľvek vhodné opatrenie alebo opatrenia podľa svojho vnútroštátneho práva s cieľom pokračovať v zabezpečení ochrany chránenej osoby;

2.

„ochranné opatrenie“ je rozhodnutie prijaté v trestnej veci v štáte pôvodu v súlade s jeho vnútroštátnym právom a postupmi, ktorým sa v prospech chránenej osoby ukladá osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, jeden alebo viacero zákazov alebo obmedzení uvedených v článku 5 na ochranu chránenej osoby voči trestnému činu, ktorý môže ohroziť jej život, telesnú alebo duševnú integritu, dôstojnosť, osobnú slobodu alebo sexuálnu integritu;

3.

„chránená osoba“ je fyzická osoba, ktorá je predmetom ochrany na základe ochranného opatrenia prijatého štátom pôvodu;

4.

„osoba, ktorá predstavuje nebezpečenstvo“ je fyzická osoba, ktorej sa uložila jeden alebo viacero zákazov alebo obmedzení uvedených v článku 5;

5.

„štát pôvodu“ je členský štát, v ktorom sa prijalo ochranné opatrenie, ktoré je základom pre vydanie európskeho ochranného príkazu;

6.

„vykonávajúci štát“ je členský štát, do ktorého sa európsky ochranný príkaz zaslal na účely jeho uznania;

7.

„štát dohľadu“ je členský štát, do ktorého sa zaslal rozsudok v zmysle článku 2 rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV alebo rozhodnutie o opatreniach dohľadu v zmysle článku 4 rámcového rozhodnutia 2009/829/SVV.

a)

zákaz vstupovať do určitých miestností, miest alebo vymedzených oblastí, kde má chránená osoba pobyt, alebo ktoré navštevuje;

b)

zákaz alebo úprava kontaktu v akejkoľvek forme s chránenou osobou, vrátane telefonického kontaktu, elektronickej alebo riadnej pošty, faxu alebo iných prostriedkov, alebo

c)

zákaz alebo úprava približovania sa k chránenej osobe bližšie ako na určenú vzdialenosť.

a)

totožnosť a štátnu príslušnosť chránenej osoby, ako aj totožnosť a štátnu príslušnosť opatrovníka alebo zástupcu, ak je chránená osoba maloletá alebo nemá spôsobilosť na právne úkony;

b)

deň, od ktorého má chránená osoba v úmysle mať pobyt alebo sa zdržiavať vo vykonávajúcom štáte a dĺžka pobytu, ak je známa;

c)

názov, adresu, telefónne a faxové číslo a emailovú adresu príslušného orgánu štátu pôvodu;

d)

identifikáciu (napr. prostredníctvom čísla a dátumu) právneho aktu obsahujúceho ochranné opatrenie, na ktorého základe sa prijíma európsky ochranný príkaz;

e)

zhrnutie skutočností a okolností, ktoré viedli k prijatiu ochranného opatrenia v štáte pôvodu;

f)

zákazy alebo obmedzenia uložené v ochrannom opatrení, na základe ktorého sa vydal európsky ochranný príkaz, osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, dĺžku ich trvania a uvedenie prípadného trestu, ktoré možno uložiť v prípade porušenia príslušného zákazu alebo obmedzenia;

g)

prípadné použitie technického prístroja, ktorý bol poskytnutý chránenej osobe alebo osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, ako prostriedok výkonu ochranného opatrenia;

h)

totožnosť a štátnu príslušnosť osoby, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, ako aj jej kontaktné údaje;

i)

v prípade, že je takáto informácia príslušnému orgánu štátu pôvodu známa bez toho, aby musel požadovať ďalšie preskúmanie, skutočnosť, či chránenej osobe a/alebo osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, bola poskytnutá v štáte pôvodu bezplatná právna pomoc;

j)

opis iných okolností, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie ohrozenia chránenej osoby, ak je to vhodné;

k)

prípadne výslovné uvedenie skutočnosti, že rozsudok v zmysle článku 2 rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV alebo rozhodnutie o opatreniach dohľadu v zmysle článku 4 rámcového rozhodnutia 2009/829/SVV sa už zaslalo do štátu dohľadu, a to v prípade, že je iný ako vykonávajúci štát európskeho ochranného príkazu, a označenie orgánu tohto štátu príslušného vykonať takýto rozsudok alebo rozhodnutie.

a)

európsky ochranný príkaz je neúplný alebo sa nedoplnil v lehote stanovenej príslušným orgánom vykonávajúceho štátu;

b)

nie sú splnené podmienky ustanovené v článku 5;

c)

ochranné opatrenie sa týka skutku, ktorý nie je trestným činom podľa práva vykonávajúceho štátu;

d)

ochrana je odvodená od výkonu trestu alebo opatrenia, na ktoré sa vzťahuje amnestia podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu, a týka sa konania alebo správania, ktoré podľa tohto práva patria do právomoci vykonávajúceho štátu;

e)

na osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, sa podľa práva vykonávajúceho štátu vzťahuje imunita, čo znemožňuje prijať opatrenia na základe európskeho ochranného príkazu;

f)

trestné stíhanie voči osobe, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, za konanie alebo správanie, pre ktoré bolo prijaté ochranné opatrenie, je podľa práva vykonávajúceho štátu premlčané a podľa jeho vnútroštátneho práva toto konanie alebo správanie patrí do jeho právomoci;

g)

uznanie európskeho ochranného príkazu by porušilo zásadu ne bis in idem;

h)

osoba, ktorá predstavuje nebezpečenstvo, nemôže byť podľa práva vykonávajúceho štátu vzhľadom na svoj vek trestne zodpovedná za konanie alebo správanie, pre ktoré bolo prijaté ochranné opatrenie;

i)

ochranné opatrenie sa týka trestného činu, ktorý sa podľa práva vykonávajúceho štátu považuje za spáchaný úplne, z väčšej alebo podstatnej časti na jeho území.

a)

bez zbytočného odkladu informuje štát pôvodu a chránenú osobu o odmietnutí a jeho odôvodnení;

b)

v prípade potreby informuje chránenú osobu o možnosti požiadať o prijatie ochranného opatrenia v súlade s vnútroštátnym právom vykonávajúceho štátu;

c)

informuje chránenú osobu o všetkých uplatniteľných opravných prostriedkoch, ktoré sú dostupné podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu proti jeho rozhodnutiu.

a)

uložiť tresty a prijať akékoľvek iné opatrenie v dôsledku porušenia, ak takéto porušenie naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa práva vykonávajúceho štátu;

b)

prijať akékoľvek rozhodnutia iného ako trestného charakteru týkajúce sa porušenia;

c)

prijať akékoľvek naliehavé a prechodné opatrenie s cieľom ukončiť porušovanie, kým štát pôvodu prípadne nevydá následné rozhodnutie.

a)

predĺženia platnosti, preskúmania, úpravy, zrušenia a späťvzatia ochranného opatrenia a následne európskeho ochranného príkazu;

b)

uloženia opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody v dôsledku zrušenia ochranného opatrenia za predpokladu, že ochranné opatrenie sa uplatňovalo na základe rozsudku v zmysle článku 2 rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV alebo na základe rozhodnutia o opatreniach dohľadu v zmysle článku 4 rámcového rozhodnutia 2009/829/SVV.

a)

zmení opatrenia prijaté na základe európskeho ochranného príkazu v súlade s článkom 9 alebo

b)

odmietne vykonať upravený zákaz alebo obmedzenie, ak nepatrí medzi zákazy alebo obmedzenia uvedené v článku 5 alebo ak sú informácie zaslané spolu s európskym ochranným príkazom v súlade s článkom 7 neúplné alebo neboli doplnené v lehote stanovenej príslušným orgánom vykonávajúceho štátu podľa článku 9 ods. 4.

a)

ak sa jednoznačne preukáže, že chránená osoba nemá pobyt ani sa nezdržiava na území vykonávajúceho štátu, alebo jeho územie definitívne opustila;

b)

ak podľa jeho vnútroštátneho práva uplynulo maximálne obdobie trvania opatrení prijatých na účely výkonu európskeho ochranného príkazu;

c)

v prípade uvedenom v článku 13 ods. 7 písm. b) alebo

d)

ak sa rozsudok v zmysle článku 2 rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV alebo rozhodnutie o opatreniach dohľadu v zmysle článku 4 rámcového rozhodnutia 2009/829/SVV po uznaní európskeho ochranného príkazu zasiela do iného členského štátu.