Sekundárne právo Európskej únie (EÚ) je súbor právnych predpisov založený na zmluvách EÚ. Tým sa odlišuje od primárneho práva EÚ, ktoré pozostáva najmä zo zmlúv, konkrétne to je Rímska zmluva (pozri súhrn), z ktorej vznikla Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) (pozri súhrn), Zmluva o Európskej únii (pozri súhrn), založená na Maastrichtskej zmluve (pozri súhrn), a Zmluva o Euratome (pozri súhrn). Primárnym právom sa ustanovuje rozdelenie právomocí a povinností medzi EÚ a členskými štátmi EÚ a tvorí právny rámec, v ktorom inštitúcie EÚ formulujú a vykonávajú politiky.

Lisabonskou zmluvou (pozri súhrn) sa revidovali typy právnych aktov EÚ. Inštitúcie EÚ majú k dispozícii päť druhov právnych aktov.

V článku 288sa opisuje päť rôznych typov právnych aktov, ktoré môžu inštitúcie EÚ prijať.
V článku 289 sa rozlišuje medzi legislatívnymi a nelegislatívnymi právnymi aktmi, ako aj medzi riadnym legislatívnym postupom a mimoriadnym legislatívnym postupom.
Článkom 290 sa Európskej komisii umožňuje prijímať novú kategóriu aktov: delegované akty.
Článkom 291 sa Komisii a v osobitných prípadoch Rade Európskej únie udeľuje právomoc prijímať vykonávacie akty.

HLAVNÉ BODY

Právne akty EÚ a ich typy

Podľa článku 288 ZFEÚ môžu európske inštitúcie prijímať päť typov právnych aktov:

Nariadenia, smernice a rozhodnutia sú záväzné právne akty. Ak sú prijaté legislatívnym postupom v súlade s článkom 289, považujú sa za legislatívne akty. Rozhodnutie môže byť osobitne určené jednému alebo viacerým adresátom (členským štátom, fyzickým alebo právnickým osobám). Existujú aj rozhodnutia bez osobitného adresáta, najmä v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Odporúčania a stanoviská sú nelegislatívne, nezáväzné právne akty.

Niektoré akty nie sú uvedené v článku 288 ZFEÚ.

Určité konkrétne akty vychádzajúce z predchádzajúcich zmlúv: napríklad v oblasti trestných vecí, slobody, spravodlivosti a bezpečnosti sa naďalej uplatňujú „rámcové rozhodnutia“ (boli prijaté ešte pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, keď justičná a policajná spolupráca v trestných veciach mala špecifické postavenie).
„Netypické akty“, medzi ktoré patria medziinštitucionálne dohody [napr. o rozpočtovej disciplíne (pozri súhrn)] a rokovací poriadok [napr. rokovací poriadok Európskeho parlamentu (pozri súhrn) a Komisie (pozri súhrn)], ktoré sú právne záväznými aktmi, a uznesenia a závery, ktoré nemajú mať právny účinok. Sú citované v iných článkoch zmlúv EÚ alebo vychádzajú z praxe inštitúcií EÚ.

Právne postavenie sekundárneho práva

Inštitúcie EÚ si môžu voľne voliť typ aktu, ktorý považujú za najvhodnejší na vykonávanie svojej politiky.
Keďže EÚ má však len kompetencie, ktoré sú jej zverené na základe zmlúv, každý akt musí mať právny základ, ktorý zodpovedá oblasti, v ktorej inštitúcie EÚ prijímajú opatrenia.
Okrem toho sa podľa článku 296 ZFEÚ v aktoch musia citovať nástroje, ktorými získavajú právomoc na prijatie (v citáciách začínajúcich sa výrazom „so zreteľom na“), a uviesť dôvody, na ktorých sú založené (v odôvodneniach začínajúcich sa výrazom „keďže“).
Podľa podmienok uvedených v článku 297 ZFEÚ sa právne akty buď uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie, alebo oznamujú adresátom. Ak sa uverejnia, môžu nadobudnúť účinnosť 20. deň po svojom uverejnení, ak sa v ich znení neuvádza inak. Ostatné právne akty, ktoré uvádzajú, komu sú určené, sa musia oznámiť, komu sú určené, a oznámením nadobúdajú účinnosť.
V mnohých prípadoch možno ich zákonnosť napadnúť na Súdnom dvore Európskej únie prostredníctvom žaloby o neplatnosť (podľa článku 263 ZFEÚ). To však neplatí v prípade odporúčaní a stanovísk.

Delegované akty

V článku 290 ZFEÚ sa zákonodarcovi EÚ (zväčša ide o Európsky parlament a Radu) umožňuje delegovať na Komisiu právomoc prijímať nelegislatívne akty so všeobecným uplatnením, ktorými sa dopĺňajú alebo menia určité nepodstatné prvky legislatívneho aktu. Zákonodarca sa tak môže sústrediť na smerovanie a ciele politiky bez toho, aby sa púšťal do veľmi podrobných a často vysoko technických diskusií.
Delegovanie právomoci na prijímanie delegovaných aktov však podlieha prísnym obmedzeniam. Len Komisii môže byť udelené právo prijať delegované akty. Zásadné prvky oblasti navyše nemusia podliehať delegovaniu právomoci. V legislatívnych aktoch musia byť ďalej vymedzené ciele, obsah, rozsah pôsobnosti a trvanie delegovanej právomoci. Zákonodarca musí napokon v legislatívnom akte výslovne stanoviť podmienky, podľa ktorých sa má toto delegovanie vykonávať. Parlament a Rada môžu v tejto súvislosti zabezpečiť právo odobrať delegovanie alebo vysloviť námietky voči delegovanému aktu.
Tento postup sa vo veľkom rozsahu používa v mnohých oblastiach, napr.: vnútorný trh, poľnohospodárstvo, životné prostredie, ochrana spotrebiteľa, doprava a priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Vykonávacie akty

Zodpovednosť za vykonávanie právne záväzných aktov EÚ prináleží najmä členským štátom. Niektoré právne záväzné akty EÚ si však vyžadujú jednotné podmienky vykonávania. V takýchto prípadoch je Komisia alebo v riadne odôvodnených prípadoch a v prípadoch stanovených v článku 24 a článku 26 Zmluvy o Európskej únii Rada oprávnená prijať vykonávacie akty (článok 291 ZFEÚ).
V nariadení (EÚ) č. 182/2011 sa stanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorých členské štáty kontrolujú, ako Komisia uplatňuje svoje vykonávacie právomoci (pozri súhrn). Táto kontrola sa vykonáva prostredníctvom postupu, ktorý sa v žargóne EÚ nazýva komitologický postup, t. j. Komisii pomáhajú výbory, ktoré pozostávajú zo zástupcov členských štátov a ktorým predsedá predstaviteľ Komisie. Akýkoľvek návrh vykonávacieho aktu predkladá výboru jeho predseda.

KONTEXT

Ďalšie informácie:

Právo EÚ (Európa).

HLAVNÉ DOKUMENTY

Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie – Šiesta časť – Inštitucionálne a finančné ustanovenia – Hlava I – Ustanovenia o orgánoch – Kapitola 2 – Právne akty Únie, postupy prijímania a iné ustanovenia – Oddiel 1: Právne akty Únie – článok 288 (pôvodný článok 249 ZES) (Ú. v. EÚ C 202, 7.6.2016, s. 171 – 172).

SÚVISIACE DOKUMENTY

Medziinštitucionálna dohoda medzi Európskym parlamentom, Radou Európskej únie a Európskou komisiou o rozpočtovej disciplíne, spolupráci v rozpočtových záležitostiach a správnom finančnom riadení, ako aj o nových vlastných zdrojoch vrátane plánu na zavedenie nových vlastných zdrojov Medziinštitucionálna dohoda zo 16. decembra 2020 medzi Európskym parlamentom, Radou Európskej únie a Európskou komisiou o rozpočtovej disciplíne, spolupráci v rozpočtových záležitostiach a správnom finančnom riadení, ako aj o nových vlastných zdrojoch vrátane plánu na zavedenie nových vlastných zdrojov (Ú. v. EÚ L 433I, 22.12.2020, s. 28 – 46).

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie (Ú. v. EÚ L 55, 28.2.2011, s. 13 – 18).

Rozhodnutie Európskej rady 2009/882/EÚ z 1. decembra 2009, ktorým sa prijíma rokovací poriadok Európskej rady (Ú. v. EÚ L 315, 2.12.2009, s. 51).

Posledná aktualizácia 02.12.2021

Top

All