ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 23. septembra 2003 (*)

„Voľný pohyb pracovníkov – Štátny príslušník tretej krajiny, manžel štátneho príslušníka členského štátu – Manžel dotknutý zákazom vstupu a pobytu v tomto členskom štáte – Dočasné usadenie sa manželov v inom členskom štáte – Usadenie sa s cieľom priznať manželovi právo na vstup a pobyt v prvom členskom štáte podľa práva Spoločenstva – Zneužitie“

Vo veci C‑109/01,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Immigration Appeal Tribunal (Spojené kráľovstvo) navrhuje, aby Súdny dvor v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

Secretary of State for the Home Department

a

Hacene Akrich,

rozhodol v prejudiciálnom konaní o výklade práva Spoločenstva v oblasti voľného pohybu osôb a práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, manžela štátneho príslušníka členského štátu,

SÚDNY DVOR

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J. P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen a C. W. A. Timmermans, sudcovia D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann, F. Macken, N. Colneric (spravodajkyňa) a S. von Bahr,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pán Akrich, v zastúpení: T. Eicke, barrister, ktorého splnomocnil D. Flynn, Joint Council for the Welfare of Immigrants, a D. Betts, solicitor,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci E. Sharpston, QC, a T. R. Tam, barrister,

–        grécka vláda, v zastúpení: I. Galani Maragkoudaki a S. Vodina, splnomocnené zástupkyne,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: C. O’Reilly, splnomocnená zástupkyňa,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli: pán Akrich, v zastúpení: T. Eicke, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, za právnej pomoci E. Sharpston, grécka vláda, v zastúpení: I. Galani Maragkoudaki a E. M. Mamouna, splnomocnená zástupkyňa, a Komisia, v zastúpení: C. O’Reilly na pojednávaní z 5. novembra 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. februára 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 3. októbra 2000, doručeným Súdnemu dvoru 7. marca 2001, Immigration Appeal Tribunal položil podľa článku 234 ES dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu práva Spoločenstva v oblasti voľného pohybu osôb a práva pobytu príslušníka tretej krajiny, manžela príslušníka členského štátu.

2        Tieto otázky vyplynuli zo sporu medzi Secretary of State for the Home Department (ďalej len „Secretary of State“) a pánom Akrich, marockým štátnym príslušníkom, ktorý sa týkal práva na vstup a na pobyt pána Akricha v Spojenom kráľovstve.

 Právny rámec

 Právo Spoločenstva

3        Článok 39 ods. 1 až 3 ES znie:

„1.       Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Spoločenstva.

2.      Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

3.      S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo:

...

b)      voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov,

...“

4        Smernica Rady č. 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES, 1964, 56, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11) stanovuje v článkoch 1, 2 a 3 a ich ods. 1 a 2:

„Článok 1

1.      Ustanovenia tejto smernice sa vzťahujú na každého štátneho príslušníka členského štátu, ktorý má bydlisko v alebo cestuje do iného členského štátu Spoločenstva buď na účely výkonu zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti alebo ako prijímateľ služieb.

2.      Tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na manžela/manželku a rodinných príslušníkov, ktorí prichádzajú do úvahy v zmysle ustanovení nariadení a smerníc prijatých v tejto oblasti podľa zmluvy.

Článok 2

1.      Táto smernica sa vzťahuje na všetky opatrenia členských štátov prijatých na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia ktoré priamo súvisia so vstupom na ich územie, vydávanie alebo obnovovanie povolení na pobyt alebo vyhostenia z ich územia.

2.      Na takéto dôvody sa nie je možné odvolať pre hospodárske účely.

Článok 3

1.      Opatrenia podniknuté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zakladajú výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby.

2.      Predchádzajúce odsúdenie v trestnom konaní nie je dôvodom pre podniknutie takýchto opatrení.“

5        Článok 10 ods. 1 a 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15) stanovuje:

„1. Spolu s pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť právo usadiť sa:

a)      jeho manželka/jej manžel a potomkovia, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami,

b)      závislí príbuzní pracovníka/pracovníčky a jeho manželky/manžela vo vzostupnej línii.

…

3.      Na účely odsekov 1 a 2 musí mať pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný; toto ustanovenie však nesmie viesť k diskriminácii medzi vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov.“

6        Zároveň s nariadením zákonodarca Spoločenstva prijal smernicu Rady č. 68/360/EHS z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 13; Mim. vyd. 05/001, s. 27). Podľa jej prvého odôvodnenia cieľom smernice je prijatie opatrení, ktoré by boli v súlade s právami a výhodami priznanými nariadením č. 1612/68 štátnym príslušníkom ktoréhokoľvek členského štátu, ktorí sa sťahujú na účely výkonu zamestnania, a ich rodinným príslušníkom. Podľa znenia druhého odôvodnenia uvedenej smernice právna úprava vzťahujúca sa na pobyt by mala, pokiaľ je to možné, zosúladiť postavenie pracovníkov z iných členských štátov a ich rodinných príslušníkov s postavením vlastných štátnych príslušníkov.

7        Podľa článku 1 smernice č. 68/360:

„Členské štáty, v súlade s touto smernicou, zrušia obmedzenia pohybu a pobytu štátnych príslušníkov zmienených štátov a ich rodinných príslušníkov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie (EHS) č. 1612/68.“

8        Článok 3 smernice č. 68/360 znie:

„1.      Členské štáty povolia osobám uvedeným v článku 1 vstup na svoje územie na základe predloženia platného preukazu totožnosti alebo pasu.

2.       Vstupné vízum ani iný rovnocenný doklad nemožno vyžadovať, pokiaľ nejde o rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi žiadneho členského štátu. Členské štáty poskytnú takýmto osobám maximálnu možnú pomoc pri získavaní potrebných víz.“

9        Článok 4 smernice č. 68/360 stanovuje:

„1. Členské štáty priznajú právo na pobyt na svojom území osobám uvedeným v článku 1, ktoré predložia doklady uvedené v odseku 3.

2. Ako dôkaz priznaného práva na pobyt bude vydaný doklad s názvom ‚Povolenie na pobyt pre štátneho príslušníka členského štátu EHS‘. Tento doklad musí obsahovať vyhlásenie, že bol vydaný v súlade s nariadením (EHS) č. 1612/68 a v súlade s opatreniami prijatými členskými štátmi na vykonanie tejto smernice. Text takéhoto vyhlásenia je uvedený v prílohe tejto smernice.

3.      Členské štáty môžu na účely vydania povolenia na pobyt pre štátneho príslušníka členského štátu EHS požadovať predloženie nasledujúcich dokladov:

–        od pracovníka:

a)      doklad, s ktorým vstúpil na ich územie;

b)      vyhlásenie zamestnávateľa o prijatí do zamestnania alebo potvrdenie o zamestnaní od zamestnávateľa;

–        od rodinných príslušníkov pracovníka:

c)      doklad, s ktorým vstúpili na ich územie;

d)      doklad vydaný príslušným orgánom štátu pôvodu alebo štátu, odkiaľ prichádzajú, ktorý potvrdzuje ich príbuzenský vzťah;

e)      v prípadoch uvedených v článku 10 odseku 1 a 2 nariadenia (EHS) č. 1612/68 doklad vydaný príslušným úradom štátu pôvodu alebo štátu, odkiaľ prichádzajú, ktorý potvrdzuje, že sú závislí na pracovníkovi, alebo že v tejto krajine s ním žijú v spoločnej domácnosti.

4.      Rodinnému príslušníkovi, ktorý nie je štátnym príslušníkom žiadneho členského štátu, bude vydaný doklad o pobyte, ktorý bude mať rovnakú platnosť, ako povolenie vydané pracovníkovi, na ktorom je závislý.“

10      Postavenie samostatne zárobkovo činných osôb a členov ich rodín upravuje smernica Rady č. 73/148/EHS z 21. mája 1973 o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci Spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb (Ú. v. ES L 172, s. 14; Mim. vyd. 05/001, s. 167).

 Vnútroštátne právo

 Úvod

11      Prisťahovalecké právo Spojeného kráľovstva je upravené najmä v Immigration Act 1971 (zákon o prisťahovalectve z roku 1971) a v United Kingdom Immigration Rules (House of Commons Paper 395) (pravidlá prisťahovalectva prijaté parlamentom Spojeného kráľovstva v roku 1994), ktoré boli už niekoľkokrát zmenené (ďalej len „Immigration Rules“).

12      Podľa článku 1 ods. 2 a článku 3 ods. 1 Immigration Act 1971 osoba, ktorá nie je britským štátnym občanom, môže v zásade vstúpiť alebo mať pobyt v Spojenom kráľovstve len v prípade, ak má na to príslušné povolenie. Takéto povolenia sa nazývajú „povolenie k vstupu“ („leave to enter“) a „povolenie k pobytu“ („leave to remain“).

13      Podľa bodu 24 Immigration Rules, príslušníci niektorých štátov, ku ktorým patrí aj Maroko, musia pred ich príchodom do Spojeného kráľovstva dostať povolenie na vstup („entry clearance“). Povolenie na vstup je podobné vízam. Pre osoby, ktoré potrebujú víza, má povolenie na vstup charakter víz.

14      Podľa článku 7 ods. 1 Immigration Act 1988 (zákon o prisťahovalectve z roku 1988) osoba nemusí mať povolenie na vstup alebo na pobyt v Spojenom kráľovstve, „ak je na ne oprávnená podľa právnej normy Spoločenstiev, ktorej sa môže priamo dovolávať.“

 Voľná úvaha Secretary of State

15      Secretary of State disponuje voľnou úvahou, ktorá mu umožňuje povoliť vstup osobám do Spojeného kráľovstva alebo im povoliť pobyt, aj keď nespĺňajú podmienky stanovené osobitnými ustanoveniami prisťahovaleckého práva.

 Vyhostenie

16      Podľa článku 3 ods. 5 a 6 Immigration Act 1971 osoba, ktorá nie je britským štátnym občanom, môže byť okrem iného vyhostená zo Spojeného kráľovstva, ak je odsúdená pre trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody a ak trestný súd odporučil jej vyhostenie („deportation“).

17      Dôsledkom rozhodnutia o vyhostení podpísaného Secretary of State je podľa článku 5 ods. 1 Immigration Act 1971 nariadenie dotknutej osobe opustiť Spojené kráľovstvo, zakázanie jej vstupu do Spojeného kráľovstva a vyhlásenie za neplatné akéhokoľvek povolenia na vstup alebo na pobyt, ktoré jej bolo udelené, či už pred alebo po prijatí rozhodnutia. Rozhodnutia o vyhostení stanovujú opatrenia o vyhostení osôb zo Spojeného kráľovstva.

18      Osobe, ktorá žiada o povolenie na vstup do Spojeného kráľovstva a zároveň platí rozhodnutie o jej vyhostení, bude zamietnuté udelenie takéhoto povolenia (bod 320 ods. 2 Immigration Rules), aj ak by inak mala oprávnenie na vstup. Ten, kto vstúpi na územie Spojeného kráľovstva, ak platí rozhodnutie o jeho vyhostení, je cudzincom, ktorý vstúpil ilegálne (článok 33 ods. 1 Immigration Act 1971). Z tohto dôvodu môže byť vyhostený zo Spojeného kráľovstva v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. c) a prílohou 2 ods. 9 Immigration Act 1971.

19      Rozhodnutia o vyhostení majú neobmedzenú platnosť. Avšak podľa článku 5 ods. 2 Immigration Act 1971 Secretary of State môže kedykoľvek zrušiť rozhodnutie o vyhostení. Bod 390 Immigration Rules stanovuje, že každá žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyhostení musí byť preskúmaná s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré zahŕňajú dôvody vydania rozhodnutia o vyhostení, akékoľvek vyhlásenie uskutočnené v prospech zrušenia, vnútroštátny záujem, teda aj zachovanie účinnej kontroly prisťahovalectva a záujem žiadateľa, ako aj všetky dôvody súvisiace s ľudskosťou. Okolnosti súvisiace s manželstvom a rodinou sú vo všeobecnosti zohľadnené ako dôvody súvisiace s ľudskosťou.

20      Podľa bodu 391 Immigration Rules rozhodnutie o vyhostení v zásade nebude zrušené, ibaže došlo k podstatnej zmene okolností alebo uplynutie času odôvodní zrušenie. Avšak s výnimkou mimoriadnych okolností rozhodnutie o vyhostení môže byť zrušené iba vtedy, ak dotknutá osoba nebola v Spojenom kráľovstve minimálne tri roky od vydania rozhodnutia.

21      Bod 392 Immigration Rules spresňuje, že zrušenie rozhodnutia o vyhostení ako také ešte neznamená, že dotknutá osoba má právo vstúpiť do Spojeného kráľovstva. Umožňuje jej iba požiadať o vstup do Spojeného kráľovstva v súlade s Immigration Rules alebo inými ustanoveniami prisťahovaleckého práva.

 Svadba s britským štátnym občanom alebo s príslušníkom členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)

22      Osoba, ktorej vstup do Spojeného kráľovstva podlieha udeleniu povolenia na vstup, môže požiadať o toto povolenie na základe svadby s osobou, vrátane príslušníka Spojeného kráľovstva, ktorá je prítomná a usadená v Spojenom kráľovstve. Podmienky vyžadované na vydanie tohto povolenia sú vymenované v bode 281 Immigration Rules. Toto ustanovenie okrem iného v písmene vi) stanovuje, že žiadateľ musí mať platné potvrdenie o vstupe, ktoré mu povoľuje vstúpiť do Spojeného kráľovstva v postavení manžela.

23      Ak osoba spĺňa všetky podmienky vymenované v bode 281 Immigration Rules, môže sa jej udeliť potvrdenie o vstupe a ak sa toto potvrdenie udelí, môže požiadať o povolenie na vstup pri jej príchode na niektorom zo vstupných bodov na územie Spojeného kráľovstva. Podľa bodu 282 Immigration Rules osobe, ktorá si želá dostať povolenie na vstup do Spojeného kráľovstva v postavení manžela osoby prítomnej a usadenej v Spojenom kráľovstve, môže byť udelené základné povolenie platné maximálne 12 mesiacov, ak má potvrdenie o vstupe.

24      Napriek tomu v súlade s bodmi 320 ods. 2 a 321 ods. 3 Immigration Rules ak osoba, proti ktorej platí rozhodnutie o jej vyhostení, žiada o vstup do Spojeného kráľovstva v postavení manžela osoby, ktorá je prítomná a usadená v Spojenom kráľovstve, potvrdenie o vstupe, a ak oň požiada, aj povolenie na vstup, jej budú zamietnuté, aj keby spĺňala všetky ostatné podmienky na vstup v tomto postavení. Takáto osoba musí dosiahnuť zrušenie rozhodnutia o vyhostení predtým, ako môže dostať potvrdenie o vstupe alebo povolenie na vstup do Spojeného kráľovstva. Môže požiadať o zrušenie rozhodnutia o vyhostení pred alebo zároveň so žiadosťou o potvrdenie vstupu.

25      Prisťahovalecké právo Spojeného kráľovstva pôvodne neobsahovalo osobitné ustanovenia vzťahujúce sa na prípad preskúmaný Súdnym dvorom v rozsudku zo 7. júla 1992, Singh (C‑370/90, Zb. s. I‑4265), ktorý sa týkal vpustenia do Spojeného kráľovstva osoby, ktorá by za iných okolností potrebovala povolenie na vstup a ktorá si želá vstúpiť do Spojeného kráľovstva v postavení manžela štátneho príslušníka Spojeného kráľovstva, ktorý sa vracia alebo si želá vrátiť sa do Spojeného kráľovstva potom, ako uplatňoval práva, ktoré mu vyplývajú z práva Spoločenstva ako pracovníka v inom členskom štáte.

26      Avšak vo svetle citovaného rozsudku Singh uvedená osoba požívala „právo Spoločenstva, ktorého sa mohla priamo dovolávať“ v zmysle časti 7 ods. 1 Immigration Act 1988 a časti 2 European Communities Act 1972 (zákon z roku 1972 o Európskych spoločenstvách) a z tohto dôvodu nemusela dostať povolenie na vstup do Spojeného kráľovstva.

27      V praxi, ak takáto osoba je „osobou, ktorá musí dostať predbežné potvrdenie o vstupe“, musí ho dostať, aby bola pripustená do Spojeného kráľovstva. Za normálnych okolností sa jej toto potvrdenie udelí, ale môže byť odmietnuté z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Ak takéto potvrdenie dostala, mala právo po príchode do Spojeného kráľovstva doň vstúpiť a zdržovať sa v ňom za rovnakých podmienok ako člen rodiny príslušníka členského štátu EHP iného ako Spojené kráľovstvo (článok 3 ods. 2 a 3 Immigration (European Economic Area) Order 1994 – predpis z roku 1994 o prisťahovalectve z Európskeho hospodárskeho priestoru).

28      Podľa článku 11 ods. 1 EEA Regulations 2000 (nariadenie z roku 2000 o právach na vstup a na pobyt v Spojenom kráľovstve štátnych príslušníkov EHP) sa toto nariadenie uplatňuje na „členov rodiny“ štátneho príslušníka Spojeného kráľovstva, ako by bol členom rodiny „štátneho príslušníka EHP“, ak sú podmienky uvedené v článku 11 ods. 2 splnené. Ide o tieto podmienky:

–        potom, ako opustil Spojené kráľovstvo, štátny príslušník Spojeného kráľovstva mal pobyt v niektorom z členských štátov EHP a buď tam bol zamestnaný (ani dočasne a ani príležitostne) alebo sa tam usadil ako samostatne zárobkovo činná osoba,

–        štátny príslušník Spojeného kráľovstva neopustil Spojené kráľovstvo, aby umožnil členom svojej rodiny nadobudnúť práva podľa tohto nariadenia a obísť tak uplatnenie prisťahovaleckého práva Spojeného kráľovstva,

–        po návrate do Spojeného kráľovstva štátny príslušník Spojeného kráľovstva, ak by bol štátnym príslušníkom EHP, by mal právo na pobyt v Spojenom kráľovstve („qualified person“) a

–        ak člen rodiny štátneho príslušníka Spojeného kráľovstva je jeho manželom, sobáš sa uskutočnil a manželia spoločne žili v niektorom z členských štátov EHP pred návratom britského štátneho príslušníka do Spojeného kráľovstva.

 Spor vo veci samej

29      Vo februári 1989 bol pánovi Akrichovi, marockému občanovi narodenému v roku 1967, povolený vstup do Spojeného kráľovstva v postavení návštevníka na dobu jedného mesiaca. Podal žiadosť o povolenie na pobyt v postavení študenta, avšak táto bola v júli 1989 zamietnutá a následný opravný prostriedok bol zamietnutý v auguste 1990.

30      V júni 1990 bol odsúdený pre pokus o krádež a pre neoprávnené používanie ukradnutých dokladov. Na základe rozhodnutia o vyhostení vydaného Secretary of State bol 2. januára 1991 vyhostený do Alžírska.

31      V januári 1992 sa vrátil do Spojeného kráľovstva vďaka falošnému francúzskemu občianskemu preukazu. Bol zadržaný a znova vyhostený v júni 1992. Po tom, ako zostal mimo územia Spojeného kráľovstva menej ako mesiac, sa opäť ilegálne vrátil.

32      Počas jeho ilegálneho pobytu v Spojenom kráľovstve sa 8. augusta 1996 oženil s pani Helinou Jazdzewskou, britskou štátnou občiankou a na konci toho istého mesiaca podal žiadosť o povolenie na pobyt v postavení manžela štátneho príslušníka Spojeného kráľovstva.

33      Potom, ako bol pán Akrich zadržaný začiatkom roku 1997, bol na základe Immigration Act 1971 v auguste 1971 vyhostený v súlade s jeho želaním do Dublinu, kde sa jeho manželka usadila v júni 1997.

34      V januári 1998 pán Akrich požiadal o zrušenie rozhodnutia o vyhostení a nasledujúci mesiac o potvrdenie o vstupe v postavení manžela osoby, ktorá je usadená v Spojenom kráľovstve.

35      V súvislosti s touto žiadosťou boli pán a pani Akrich vypočutí britským úradníkom na veľvyslanectve Spojeného kráľovstva v Dubline ohľadom ich pobytu v Dubline a ich úmyslov. Z uvedeného na jednej strane vyplynulo, že pani Akrich pracovala v Dubline od augusta 1997 a okrem iného od januára 1998 mala zamestnanie na plný pracovný úväzok a na dobu určitú do mája alebo júna 1998 s možnosťou predĺženia. Pán Akrich pracoval ako zamestnanec v stravovacích zariadeniach prostredníctvom agentúry tak, že prijímal všetky ponúknuté práce. Brat pani Akrich im ponúkol ubytovanie v Spojenom kráľovstve, ak by sa tam vrátili a bola jej ponúknutá práca v Spojenom kráľovstve od augusta 1998.

36      Na druhej strane z rozhovorov vyplynulo, že pán a pani Akrich žiadali o potvrdenie vstupu na základe citovaného rozsudku Singh. Pani Akrich v odpovedi na položenú otázku uviedla, že ona a jej manžel majú v úmysle vrátiť sa do Spojeného kráľovstva a že „počuli o právach Spoločenstva, podľa ktorých po pobyte dlhšom ako 6 mesiacov je možné vrátiť sa do Spojeného kráľovstva“. Ako zdroj tejto informácie uviedla „solicitors a iné osoby v rovnakej situácii“.

37      Secretary of State zamietol 21. septembra 1998 žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyhostení. V súlade s jeho pokynmi bolo požadované potvrdenie o vstupe na základe citovaného rozsudku Singh tiež zamietnuté 29. septembra 1998. Secretary of State dospel k záveru, že presťahovanie pána a pani Akrich do Írska bolo iba dočasnou neprítomnosťou, ktorej úmyselným cieľom bolo založiť právo pobytu pána Akrich po jeho návrate v Spojenom kráľovstve a tak obísť ustanovenia vnútroštátneho práva Spojeného kráľovstva, a že pani Akrich skutočne nevykonávala práva vyplývajúce zo Zmluvy ES ako pracovníčka v inom členskom štáte.

38      V októbri 1998 podal pán Akrich žalobu proti týmto dvom rozhodnutiam na Immigration Adjudicator (Spojené kráľovstvo), ktorý vyhovel žalobe v novembri 1999.

39      Považujúc najmä za preukázané, že pán a pani Akrich sa presťahovali do Írska so zámerom následne uplatňovať práva vyplývajúce z práva Spoločenstva, ktoré im umožnia vrátiť sa do Spojeného kráľovstva, Immigration Adjudicator napriek tomu rozhodol, že z právneho hľadiska pani Akrich skutočne vykonávala práva zabezpečené právom Spoločenstva, ktoré nemôžu byť spochybnené úmyslami manželov a teda, že títo sa neodvolávajú na právo Spoločenstva, aby obišli ustanovenia vnútroštátneho práva Spojeného kráľovstva. Tiež uviedol, že pán Akrich nepredstavuje skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok, ktorá by odôvodňovala zachovanie platnosti rozhodnutia o vyhostení.

40      Secretary of State podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na Immigration Appeal Tribunal.

 Uznesenie vnútroštátneho súdu a prejudiciálne otázky

41      Vo svojom uznesení Immigration Appeal Tribunal pripomína, že v bode 24 citovaného rozsudku Singh Súdny dvor vyjadril výhradu tohto znenia:

„Vo vzťahu k riziku podvodu, ktoré uviedla vláda Spojeného kráľovstva, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok zo 7. februára 1979, Knoors, 115/78, Zb. s. 399, bod 25 a rozsudok z 3. októbra 1990, Bouchoucha, C‑61/89, Zb. s. I‑3551, bod 14) možnosti vyplývajúce zo zmluvy nemôžu mať za následok umožniť osobám, ktoré z nich majú prospech, nezákonne obísť vnútroštátnu právnu úpravu a zakázať členským štátom prijatie nevyhnutných opatrení na zabránenie podobným podvodom.“

42      Immigration Appeal Tribunal sa pýta, či, ak sa prijme tvrdenie pána Akrich, podľa ktorého každé opatrenie prijaté členským štátom na zabránenie podvodu musí byť v súlade s právom Spoločenstva, Immigration Adjudicator správne uplatnil túto výhradu.

43      Podľa názoru Secretary of State by mala byť výhrada zohľadnená v dvoch častiach tvrdenia pána Akricha, takže by nebolo možné určiť ani, či si pani a pán Akrich môžu uplatniť práva určené „pracovníkom“, ani či význam výnimky založenej na „verejnom poriadku“ povoľuje vyňatie manžela „pracovníka“ členského štátu, bez toho aby nebola náležite zobratá do úvahy skutočnosť, že cieľom údajného výkonu práv vyplývajúcich zo zmluvy bolo obísť bežné uplatnenie prisťahovaleckého práva Spojeného kráľovstva.

44      Vnútroštátny súd sa domnieva, že táto otázka nie je jasne vyriešená v citovanom rozsudku Singh a teda je vhodné, aby bol Súdny dvor vyzvaný podať bližší výklad.

45      Vo svetle týchto skutočností Immigration Appeal Tribunal rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Ak je príslušník členského štátu zosobášený a príslušníkom tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky upravené vnútroštátnym právom na vstup a pobyt v tomto členskom štáte, a ak sa presťahuje do iného členského štátu so svojím zahraničným manželom, so zámerom vykonávať tam práva vyplývajúce z práva Spoločenstva pracujúc na mieste iba počas obmedzeného obdobia, aby sa potom pri návrate na územie členského štátu, ktorého je príslušníkom, aj s manželom, mohol dovolávať výhod práva vyplývajúceho z práva Spoločenstva:

1.      môže členský štát považovať zámer manželov, keď sa presťahovali do iného členského štátu v cieľom dovolávať sa pri návrate do členského štátu výhod práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva, napriek skutočnosti, že zahraničný manžel nespĺňa podmienky stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, ako pokus o uplatnenie práva Spoločenstva s cieľom obísť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy a

2.      v prípade kladnej odpovede môže členský štát pôvodu odmietnuť:

a)      zrušiť akúkoľvek predbežnú prekážku vstupu zahraničného manžela do tohto členského štátu (v tomto prípade účinné rozhodnutie o vyhostení) a

b)      povoliť zahraničnému manželovi právo vstupu na jeho územie?“

 O prejudiciálnych otázkach

46      Týmito otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aký jej význam citovaného rozsudku Singh v súvislosti s okolnosťami, akými sú tie, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.

47      V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia článku 52 Zmluvy EHS (článok 52 Zmluvy ES, zmenený, teraz článok 43 ES) a smernice 73/148 majú byť vykladané tak, že nútia členský štát povoliť vstup a pobyt ma jeho území manžela, akejkoľvek príslušnosti, príslušníka tohto členského štátu, ktorý bol so svojím manželom na území iného členského štátu, aby tam vykonával zamestnanie v zmysle článku 48 Zmluvy EHS (článok 48 Zmluvy ES, zmenený, teraz článok 39 ES) a ktorý sa vracia usadiť sa v zmysle článku 52 Zmluvy na územie členského štátu, ktorého je príslušníkom. Podľa výroku tohto rozsudku musí mať manžel aspoň také práva, ako tie, ktoré by mu priznalo právo Spoločenstva, ak by jeho manžel alebo manželka vstúpila alebo mala pobyt na území iného členského štátu.

48      Tie isté dôsledky vyplývajú z článku 39 ES, ak dotknutý príslušník členského štátu zamýšľa vrátiť sa na jeho územie, aby tam vykonával zamestnanie. Ak je preto manžel príslušníkom tretej krajiny, musia mu byť priznané rovnaké práva, ako tie, ktoré by mu boli priznané článkom 10 nariadenia č. 1612/68, ak manžel alebo manželka vstúpili alebo mali pobyt na území iného členského štátu.

49      Avšak nariadenie č. 1612/68 upravuje iba voľný pohyb vo vnútri Spoločenstva. Neupravuje práva príslušníka tretej krajiny, manžela občana Únie, vo vzťahu k jeho pripustenia na územie Spoločenstva.

50      Aby bolo možné sa v podobnej situácii, ako je tá, ktorá je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, dovolávať sa práv upravených v článku 10 nariadenia č. 1612/68, príslušník tretej krajiny, manžel občana Únie, musí mať zákonný pobyt v členskom štáte, keď sa presťahoval do iného členského štátu, do ktorého migruje alebo migroval občan Únie.

51      Tento výklad je v súlade so zmyslom ustanovení práva Spoločenstva, ktorých cieľom je zabezpečenie slobody pohybu pracovníkov v Spoločenstve, a ktorých výkon nemôže postihovať migrujúceho pracovníka a jeho rodinu.

52      Ak sa občan Únie usadený v členskom štáte, zosobášený s príslušníkom tretej krajiny, ktorý má právo na pobyt v tomto členskom štáte, presťahuje do iného členského štátu, aby sa tam zamestnal, toto sťahovanie sa nesmie premietnuť do straty možnosti zákonne spoločne žiť a z tohto dôvodu článok 10 nariadenia č. 1612/68 priznáva uvedenému manželovi právo usadiť sa v tomto inom členskom štáte.

53      Naopak, ak sa občan Únie usadený v členskom štáte, zosobášený s príslušníkom tretej krajiny, ktorý nemá právo na pobyt v tomto členskom štáte, presťahuje do iného členského štátu, aby sa tam zamestnal, skutočnosť, že jeho manžel nemá právo vyplývajúce z článku 10 nariadenia č. 1612/68 usadiť sa s ním v tomto inom členskom štáte nezakladá nevýhodnejšie zaobchádzanie ako to, ktoré mal predtým, ako uvedený občan Únie neuplatnil výhody poskytnuté Zmluvou v oblasti pohybu osôb. Nedostatok takéhoto práva z tohto dôvodu nemá vplyv na odradenie občana Únie od výkonu jeho práv pohybu uznaných článkom 39 ES.

54      Rovnako to platí aj v prípade, ak sa občan Únie zosobášený s príslušníkom tretej krajiny vráti do členského štátu, ktorého je príslušníkom, aby sa tam zamestnal. Ak má jeho manžel platné právo na pobyt v inom členskom štáte, článok 10 nariadenia č. 1612/68 sa uplatní, aby občan Únie nebol odradený od výkonu jeho slobody pohybu pri návrate do členského štátu, ktorého je príslušníkom. Ak však jeho manžel nemá platné právo pobytu v inom členskom štáte, nedostatok jeho práv založený na článku 10 usadiť sa s občanom Únie nemá z tohto hľadiska odstrašujúci účinok.

55      Čo sa týka otázky podvodu uvedenej v bode 24 citovaného rozsudku Singh, treba pripomenúť, že zámer, ktorý podnietil pracovníka členského štátu, aby si hľadal prácu v inom členskom štáte, nie je podstatný v súvislosti s jeho právom na vstup a na pobyt na území tohto členského štátu, ak vykonáva alebo si želá vykonávať skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok z 23. marca 1982, Levin, 53/81, Zb. s. 1035, bod 23).

56      Tento zámer tiež nie je relevantný pre posúdenie právneho postavenia manželov v čase ich návratu do členského štátu, ktorého je príslušníkom pracovník. Takéto správanie nemôže byť podvodom v zmysle bodu 24 citovaného rozsudku Singh, aj keby manžel nemal právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je príslušníkom pracovník v čase, keď sa manželia usadili v inom členskom štáte.

57      Naproti tomu by išlo o podvod, ak by sa na výhody zabezpečené právom Spoločenstva v prospech migrujúcich pracovníkov a ich manželov dalo odvolávať v rámci dohodnutých sobášov uzatvorených s cieľom obísť ustanovenia o vstupe a pobyte príslušníkov tretích krajín.

58      Ak je sobáš platný a ak v čase návratu občana Únie do členského štátu, ktorého má príslušnosť, jeho manžel, príslušník tretej krajiny, s ktorým žil v členskom štáte, ktorý opúšťa, nemá zákonný pobyt na území niektorého členského štátu, je potrebné zohľadniť právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „dohovor“). Toto právo tvorí súčasť základných práv, ktoré sú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, potvrdenej v preambule Jednotného európskeho aktu a článkom 6 ods. 2 EÚ, chránené sústavou súdov Spoločenstiev.

59      Napriek tomu, že dohovor nezabezpečuje nijaké právo cudzinca na vstup a na pobyt na území určitého členského štátu, vyhostenie osoby z krajiny, kde žijú jej rodinní príslušníci, môže byť považované za zasahovanie do práva na rešpektovanie rodinného života, ako je stanovené v článku 8 ods. 1 dohovoru. Podobné zasahovanie porušuje dohovor, ak nespĺňa podmienky odseku 2 toho istého článku, teda ak nie je “v súlade so zákonom“, nevyplýva z oprávnených záujmov stanovených v uvedenom odseku a nie je „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“, inými slovami nie je „odôvodnené výsadnou potrebou“ a najmä primerané sledovanému účelu (rozsudok z 11. júla 2002, Carpenter, C‑60/00, Zb. s. I‑6279, bod 42).

60      Určenie toho, čo je „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“, ak sa manžel dopustil trestného činu, bolo posúdené Európskym súdom pre ľudské práva v rozsudku z 2. augusta 2001, Boutlif/Švajčiarsko (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001‑IX, § 46 až 56) a v rozsudku z 11. júla 2002 Amrollahi/Dánsko (zatiaľ neuverejnený v Zbierke rozsudkov a rozhodnutí, § 33 až 44).

61      Vzhľadom na vyššie uvedené, je potrebné odpovedať na položené otázky tak, že:

–        aby bolo možné v podobnej situácii, ako je tá, ktorá je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, dovolávať sa práv upravených v článku 10 nariadenia č. 1612/68, príslušník tretej krajiny, manžel občana Únie, musí mať zákonný pobyt v členskom štáte, keď sa presťahoval do iného členského štátu, do ktorého migruje alebo migroval občan Únie.

–        Článok 10 nariadenia č. 1612/68 sa neuplatní, ak príslušník členského štátu a príslušník tretej krajiny uzavreli dohodnutý sobáš s cieľom obísť ustanovenia o vstupe a pobyte príslušníkov tretích krajín.

–        V prípade platného manželstva medzi príslušníkom členského štátu a príslušníkom tretej krajiny, okolnosť, že manželia sa usadili v inom členskom štáte, aby mohli využiť výhody práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva v čase návratu do členského štátu, ktorého je jeden z nich príslušníkom, nie je relevantná pre posúdenie ich právneho postavenia príslušnými orgánmi členského štátu.

–        Ak v čase, keď sa príslušník členského štátu, zosobášený s príslušníkom tretej krajiny, s ktorým žije v inom členskom štáte, vráti do členského štátu, ktorého je príslušníkom, aby sa tam zamestnal, jeho manžel nemá práva upravené v článku 10 nariadenia č. 1612/68, pretože nemal zákonný pobyt na území niektorého členského štátu, príslušné orgány členského štátu návratu však musia pri posúdení žiadosti manžela o vstup a o pobyt na ich území zohľadniť právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 dohovoru, ak ide o platný sobáš.

 O trovách konania

62      Náklady vynaložené vládou Spojeného kráľovstva a gréckou vládou, ako aj Komisiou, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, nemôžu byť nahradené. Keďže konanie je vo vzťahu k hlavným účastníkom konania súčasťou sporu prejednávaného na vnútroštátnom súde, rozhodnutie o trovách prislúcha tomuto vnútroštátnemu súdu.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

Rozhodujúc o otázkach, ktoré mu predložil Immigration Appeal Tribunal uznesením z 3. októbra 2000, rozhodol:

1.      Aby bolo možné v podobnej situácii, ako je tá, ktorá je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, dovolávať sa práv upravených v článku 10 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva, príslušník tretej krajiny, manžel občana Únie, musí mať zákonný pobyt v členskom štáte, keď sa presťahoval do iného členského štátu, do ktorého migruje alebo migroval občan Únie.

2.      Článok 10 nariadenia č. 1612/68 sa neuplatní, ak príslušník členského štátu a príslušník tretej krajiny uzavreli dohodnutý sobáš s cieľom obísť ustanovenia o vstupe a o pobyte príslušníkov tretích krajín.

3.      V prípade platného manželstva medzi príslušníkom členského štátu a príslušníkom tretej krajiny, okolnosť, že manželia sa usadili v inom členskom štáte, aby mohli využiť výhody práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva v čase návratu do členského štátu, ktorého je jeden z nich príslušníkom, nie je relevantná pre posúdenie ich právneho postavenia príslušnými orgánmi členského štátu.

4.      Ak v čase, keď sa príslušník členského štátu, zosobášený s príslušníkom tretej krajiny, s ktorým žije v inom členskom štáte, vráti do členského štátu, ktorého je príslušníkom, aby sa tam zamestnal, jeho manžel nemá práva upravené v článku 10 nariadenia č. 1612/68, pretože nemal zákonný pobyt na území niektorého členského štátu, príslušné orgány členského štátu návratu však musia pri posúdení žiadosti manžela o vstup a o pobyt na ich území zohľadniť právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 dohovoru, ak ide o platný sobáš.

Rodríguez Iglesias

Puissochet

Wathelet

Schintgen

Timmermans

Edward

La Pergola

Jann

Macken

Colneric

von Bahr

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. septembra 2003.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesisas

---

* Jazyk konania: angličtina.