23.12.2011   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 343/1

(1)

Na účely postupného vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) ustanovuje opatrenia, ktoré sa majú prijať v oblasti azylovej politiky, prisťahovalectva a ochrany práv štátnych príslušníkov tretích krajín.

(2)

Európska rada na svojom mimoriadnom zasadnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999 uznala potrebu harmonizácie vnútroštátneho práva upravujúceho podmienky prijímania a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín. V tejto súvislosti zdôraznila, že Európska únia by mala zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s oprávneným pobytom na území členských štátov a že dôraznejšia integračná politika by mala smerovať k tomu, aby im poskytla práva a povinnosti porovnateľné s právami a povinnosťami občanov Únie. Európska rada preto požiadala Radu, aby prijala právne nástroje na základe návrhov Komisie. Potreba dosiahnuť ciele vymedzené v Tampere sa opätovne potvrdila v Štokholmskom programe, ktorý prijala Európska rada na zasadnutí 10. a 11. decembra 2009.

(3)

Ustanovenie jednotného postupu vybavovania žiadostí vedúceho k jednotnému povoleniu, zahŕňajúcemu povolenie na pobyt aj povolenie na zamestnanie v rámci jedného správneho aktu, prispeje k zjednodušeniu a harmonizácii pravidiel, ktoré v súčasnosti platia v členských štátoch. Niektoré členské štáty už takéto procedurálne zjednodušenie zaviedli, uskutočnili kroky na zefektívnenie vybavovania pre migrantov aj pre ich zamestnávateľov a umožnili jednoduchšiu kontrolu legálnosti ich pobytu a zamestnania.

(4)

S cieľom umožniť prvotný vstup na svoje územie by členské štáty mali byť schopné vydať jednotné povolenie alebo, ak vydávajú takéto povolenia výlučne po vstupe na svoje územie, vízum. Členské štáty by mali vydávať takéto jednotné povolenia alebo víza v primeranej lehote.

(5)

Mal by sa ustanoviť súbor pravidiel upravujúcich postup posudzovania žiadostí o jednotné povolenie. Uvedený postup by mal byť efektívny a zvládnuteľný, zohľadňovať bežné pracovné zaťaženie administratívy členských štátov a zároveň by mal byť transparentný a spravodlivý, aby sa dotknutým osobám ponúkla primeraná právna istota.

(6)

Ustanoveniami tejto smernice by nemala byť dotknutá právomoc členských štátov regulovať prijímanie osôb na svoje územie vrátane počtu štátnych príslušníkov tretích krajín prijímaných na účely vykonávania práce.

(7)

Táto smernica by sa nemala vzťahovať na vyslaných štátnych príslušníkov tretích krajín. To by však nemalo brániť tomu, aby sa so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s oprávneným pobytom legálne pracujúcimi v členskom štáte, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu, naďalej zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu pôvodu počas trvania vyslania, pokiaľ ide o tie podmienky zamestnania, ktorých sa netýka uplatňovanie smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (4).

(8)

Na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí získali postavenie osoby s dlhodobým pobytom v súlade so smernicou Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (5), by sa táto smernica vzhľadom na ich výsadné postavenie a špecifický typ ich povolenia na pobyt „osoba s dlhodobým pobytom – EÚ“ nemala vzťahovať.

(9)

Táto smernica by sa nemala vzťahovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa prijali na územie členského štátu na sezónne práce, vzhľadom na ich dočasné postavenie.

(10)

Povinnosťou členských štátov určiť, či žiadosť podáva štátny príslušník tretej krajiny alebo jeho zamestnávateľ, by nemala byť dotknutá prípadná úprava vyžadujúca účasť oboch v konaní. Členské štáty by mali rozhodnúť, či sa má žiadosť o jednotné povolenie podať v hostiteľskom členskom štáte alebo z tretej krajiny. V prípade, ak štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nie je dovolené podať žiadosť z tretej krajiny, členské štáty by mali zabezpečiť, aby žiadosť mohol podať zamestnávateľ v hostiteľskom členskom štáte.

(11)

Ustanovenia tejto smernice o jednotnom postupe vybavovania žiadostí a jednotnom povolení by sa nemali týkať jednotných alebo dlhodobých víz.

(12)

Určením príslušného orgánu podľa tejto smernice by nemali byť dotknuté úlohy a povinnosti ostatných orgánov a prípadne sociálnych partnerov, pokiaľ ide o posúdenie žiadosti a vydanie rozhodnutia o nej.

(13)

Lehota na prijatie rozhodnutia o žiadosti by nemala zahŕňať čas potrebný na uznanie odbornej kvalifikácie alebo čas potrebný na vydanie víza. Touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne postupy v oblasti uznávania diplomov.

(14)

Formát jednotného povolenia by mal byť vypracovaný v súlade s nariadením Rady (ES) č. 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov (6), ktoré umožňuje členským štátom uviesť v ňom ďalšie informácie, najmä o tom, či je daná osoba oprávnená pracovať. Okrem iného aj z dôvodov lepšej kontroly migrácie by členský štát mal nielen v jednotnom povolení, ale aj v iných vydaných povoleniach na pobyt uvádzať informácie týkajúce sa oprávnenia pracovať bez ohľadu na typ povolenia alebo pobytu, na základe ktorých bol štátny príslušník tretej krajiny prijatý na územie a umožnil sa mu prístup na trh práce v tomto členskom štáte.

(15)

Ustanovenia tejto smernice o povoleniach na pobyt na iné ako pracovné účely by sa mali vzťahovať iba na formát takýchto povolení a nemali by mať vplyv na pravidlá Únie pre postupy prijímania a postupy vydávania takýchto povolení alebo na takéto vnútroštátne pravidlá.

(16)

Ustanovenia tejto smernice o jednotnom povolení a povolení na pobyt vydanom na iné ako pracovné účely by nemali brániť členským štátom v tom, aby vydali ďalší papierový doklad na uvádzanie podrobnejších informácií o pracovnoprávnom vzťahu, pre ktoré nie je v povolení na pobyt pre jeho formát dostatok miesta. Takýto doklad môže slúžiť na zabránenie vykorisťovaniu štátnych príslušníkov tretích krajín a boj proti nelegálnemu zamestnávaniu, no mal by byť pre členské štáty nepovinný a nemal by slúžiť ako náhrada za povolenie na zamestnanie, čo by ohrozovalo koncepciu jednotného povolenia. Technické možnosti, ktoré ponúka článok 4 nariadenia (ES) č. 1030/2002 a bod 16 písm. a) prílohy k nemu, sa môžu využiť aj na uchovávanie takýchto informácií v elektronickom formáte vybavovania.

(17)

Podmienky a kritériá, na základe ktorých možno žiadosť o jednotného povolenia o jeho zmenu alebo o jeho obnovenie zamietnuť, alebo na základe ktorých možno jednotné povolenie odobrať, by mali byť objektívne a mali by byť ustanovené vo vnútroštátnom práve vrátane povinnosti dodržiavať zásadu preferencie Únie vyjadrenú najmä v príslušných ustanoveniach aktov o pristúpení z roku 2003 a z roku 2005. Rozhodnutia o zamietnutí vydania povolenia alebo o jeho odobratí by mali byť riadne zdôvodnené.

(18)

V súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (7), a s článkom 21 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej Spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (8) (Schengenský dohovor), by sa štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi platného cestovného dokladu a jednotného povolenia vydaného členským štátom plne uplatňujúcim schengenské acquis, malo umožniť vstúpiť a voľne sa pohybovať na území členských štátov plne uplatňujúcich schengenské acquis na obdobie nepresahujúce tri mesiace počas akéhokoľvek šesťmesačného obdobia.

(19)

V prípade absencie horizontálnych právnych predpisov Únie sa práva štátnych príslušníkov tretích krajín líšia v závislosti od členského štátu, v ktorom pracujú, a od ich štátnej príslušnosti. S cieľom naďalej rozvíjať koherentnú prisťahovaleckú politiku, zmenšovať rozdiely v právach občanov Únie a štátnych príslušníkov tretích krajín legálne pracujúcich v členskom štáte a doplniť existujúce acquis v oblasti prisťahovalectva by sa mal ustanoviť súbor práv, najmä na určenie, v ktorých oblastiach sa zabezpečí rovnaké zaobchádzanie s vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí zatiaľ nemajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom. Takéto ustanovenia by mali zaviesť rovnaké minimálne podmienky v rámci Únie, uznať, že títo štátni príslušníci tretích krajín podporujú svojou prácou a daňami hospodárstvo Únie, a obmedziť nekalú súťaž medzi vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a štátnymi príslušníkmi tretích krajín vyplývajúcu z prípadného zneužívania štátnych príslušníkov tretích krajín. Pojem „pracovník z tretej krajiny“ by sa mal v tejto smernici vymedziť – bez toho, aby bol dotknutý výklad pojmu pracovnoprávny pomer v iných ustanoveniach práva Únie – ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prijatý na územie členského štátu, má v ňom oprávnený pobyt a môže v ňom pracovať v rámci plateného právneho vzťahu v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou.

(20)

Všetci štátni príslušníci tretích krajín s oprávneným pobytom a legálne pracujúci v členskom štáte by mali mať aspoň spoločný súbor práv založený na rovnakom zaobchádzaní ako so štátnymi príslušníkmi daného hostiteľského členského štátu, a to bez ohľadu na to, na aký účel alebo na akom základe boli pôvodne prijatí. Právo na rovnaké zaobchádzanie v oblastiach špecifikovaných v tejto smernici by sa malo priznať nielen tým štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa prijali do členského štátu na účely vykonávania zamestnania, ale aj tým, ktorým sa povolil vstup na iné účely a ktorým sa umožnil prístup na trh práce v tomto členskom štáte v súlade s inými ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva, vrátane rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny, ktorým sa povolil vstup na územie členského štátu v súlade so smernicou Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (9); štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa povolil vstup na územie členského štátu v súlade so smernicou Rady 2004/114/ES z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (10); a výskumných pracovníkov, ktorým sa povolil vstup v súlade so smernicou Rady 2005/71/ES z 12. októbra 2005 o osobitnom postupe prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vedeckého výskumu (11).

(21)

Právo na rovnaké zaobchádzanie vo vymedzených oblastiach by malo byť pevne spojené s oprávneným pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny a s umožnením jeho prístupu na trh práce v členskom štáte, ktoré sú zapísané v jeho jednotnom povolení zahŕňajúcom povolenie na pobyt a na zamestnanie a v povoleniach na pobyt vydaných na iné účely a obsahujúcich informácie o oprávnení pracovať.

(22)

Pracovné podmienky uvedené v tejto smernici by mali zahŕňať prinajmenšom mzdu a ukončenie pracovného pomeru, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, pracovný čas a dovolenku, zohľadňujúc platné kolektívne zmluvy.

(23)

Členský štát by mal uznávať odborné kvalifikácie, ktoré štátny príslušník tretej krajiny nadobudol v inom členskom štáte, rovnako ako občanom Únie a mal by zohľadniť kvalifikácie nadobudnuté v tretej krajine v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (12). Právom na rovnaké zaobchádzanie priznaným pracovníkom z tretích krajín, pokiaľ ide o uznávanie diplomov, osvedčení a iných odborných kvalifikácií v súlade s príslušnými vnútroštátnymi postupmi, by nemala byť dotknutá právomoc členských štátov umožniť týmto pracovníkom z tretích krajín vstup na svoj trh práce.

(24)

Pracovníci z tretích krajín by mali mať nárok na rovnaké zaobchádzanie v oblasti sociálneho zabezpečenia. Odvetvia sociálneho zabezpečenia sú vymedzené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (13). Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, by sa mali vzťahovať aj na pracovníkov, ktorí boli prijatí do členského štátu a prichádzajú priamo z tretej krajiny. Touto smernicou by sa však nemali pracovníkom z tretích krajín priznávať práva nad úroveň tých, ktoré sú už ustanovené v existujúcich právnych predpisoch Únie v oblasti sociálneho zabezpečenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v cezhraničnej situácii. Touto smernicou by sa ďalej nemali priznávať práva v súvislosti so situáciami, ktoré sú mimo rozsahu pôsobnosti právnych predpisov Únie, ako napríklad vo vzťahu k členom rodiny s pobytom v tretej krajine. Touto smernicou by sa mali priznať práva iba vo vzťahu k rodinným príslušníkom, ktorí sa zlúčia s pracovníkmi z tretej krajiny s cieľom pobytu v členskom štáte v záujme zlúčenia rodiny, alebo k rodinným príslušníkom, ktorí už majú oprávnený pobyt v príslušnom členskom štáte.

(25)

Členské štáty by mali zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie aspoň tým štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú zamestnaní alebo ktorí sú po minimálnej dobe zamestnania evidovaní ako nezamestnaní. Žiadnymi obmedzeniami v rovnakom zaobchádzaní v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa tejto smernice by nemali byť dotknuté práva priznané na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1231/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa rozširuje nariadenie (ES) č. 883/2004 a nariadenie (ES) č. 987/2009 na štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa tieto nariadenia doteraz nevzťahovali výhradne z dôvodu ich štátnej príslušnosti (14).

(26)

Právo Únie neobmedzuje právomoc členských štátov ustanovovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia. V prípade absencie harmonizácie na úrovni Únie podmienky udeľovania dávok sociálneho zabezpečenia, ako aj výšku týchto dávok a trvanie ich poskytovania stanovujú jednotlivé členské štáty. Pri uplatňovaní tejto právomoci by však členské štáty mali dodržiavať právo Únie.

(27)

Rovnaké zaobchádzanie s pracovníkmi z tretích krajín by sa nemalo vzťahovať na opatrenia v oblasti odbornej prípravy, ktoré sú financované v rámci systémov sociálnej pomoci.

(28)

Táto smernica by sa mala uplatňovať bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia obsiahnuté v práve Únie a uplatniteľných medzinárodných nástrojoch.

(29)

Členské štáty by mali uviesť do účinnosti ustanovenia tejto smernice bez diskriminácie na základe rodovej príslušnosti, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženského vyznania alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, a to najmä v súlade so smernicou Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (15), a smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (16).

(30)

Keďže ciele tejto smernice, a to ustanovenie jednotného postupu vybavovania žiadostí o vydanie jednotného povolenia štátnym príslušníkom tretích krajín, aby mohli pracovať na území členského štátu, a spoločného súboru práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a dôsledkov predmetných opatrení ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii (Zmluvy o EÚ). V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov.

(31)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie v súlade s článkom 6 ods. 1 Zmluvy o EÚ.

(32)

V súlade so spoločným politickým vyhlásením členských štátov a Komisie k vysvetľujúcim dokumentom z 28. septembra 2011 sa členské štáty zaviazali v odôvodnených prípadoch pripojiť k svojim oznámeniam o transpozičných opatreniach jeden alebo viacero dokumentov vysvetľujúcich vzťah medzi prvkami smernice a zodpovedajúcimi časťami vnútroštátnych transpozičných nástrojov. V súvislosti s touto smernicou sa zákonodarca domnieva, že zasielanie takýchto dokumentov je odôvodnené.

(33)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 21) o postavení Spojeného kráľovstva a Írska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa tieto členské štáty nezúčastňujú na prijímaní tejto smernice, nie sú ňou viazané ani nepodliehajú jej uplatňovaniu.

(34)

V súlade s článkom 1 a 2 Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijímaní tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu,

a)

jednotný postup vybavovania žiadostí o vydanie jednotného povolenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín, aby sa mohli na území členského štátu zdržiavať na účely vykonávania zamestnania, a tým sa zjednodušili postupy ich prijímania a uľahčila sa kontrola ich postavenia, a

b)

spoločný súbor práv pre pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte bez ohľadu na účel, na ktorý boli pôvodne prijatí na územie tohto členského štátu, založený na zásade rovnakého zaobchádzania ako so štátnymi príslušníkmi daného členského štátu.

a)

„štátny príslušník tretej krajiny“ je osoba, ktorá nie je občanom Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ;

b)

„pracovník z tretej krajiny“ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prijatý na územie členského štátu, má v ňom oprávnený pobyt a môže v ňom pracovať v rámci plateného pomeru v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou;

c)

„jednotné povolenie“ je povolenie na pobyt vydané orgánmi členského štátu, ktoré štátnemu príslušníkovi tretej krajiny umožňuje oprávnene sa zdržiavať na jeho území na účely vykonávania práce;

d)

„jednotný postup vybavovania žiadostí“ je každý postup založený na jednotnej žiadosti o povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu, ktorú podal štátny príslušník tretej krajiny alebo jeho zamestnávateľ, pričom tento postup vedie k rozhodnutiu o takejto žiadosti o jednotné povolenie.

a)

štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o pobyt na území členského štátu na účely vykonávania zamestnania;

b)

štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na iné účely ako na vykonávanie zamestnania v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, sú oprávnení pracovať a majú povolenie na pobyt v súlade s nariadením (ES) č. 1030/2002, a

c)

štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na účely vykonávania zamestnania v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom.

a)

ktorí sú rodinnými príslušníkmi občanov Únie, ktorí uplatnili alebo uplatňujú svoje právo na slobodu pohybu v rámci Únie, v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov (17);

b)

ktorí spoločne so svojimi rodinnými príslušníkmi, a bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, majú na základe dohôd buď medzi Úniou a členskými štátmi, alebo medzi Úniou a tretími krajinami právo na voľný pohyb rovnocenné s takýmto právom občanov Únie;

c)

ktorí sú vyslaní, a to počas celého obdobia vyslania;

d)

ktorí požiadali o prijatie alebo ktorí boli prijatí na územie členského štátu ako zamestnanci presunutí v rámci organizácie;

e)

ktorí požiadali o prijatie alebo ktorí boli prijatí na územie členského štátu ako sezónni pracovníci alebo ako „au pair“;

f)

ktorí sú oprávnení zdržiavať sa v členskom štáte na základe dočasnej ochrany alebo ktorí požiadali o povolenie na pobyt v tomto štáte na tomto základe a očakávajú rozhodnutie o svojom postavení;

g)

ktorí sú osobami pod medzinárodnou ochranou podľa smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (18) alebo ktorí požiadali o medzinárodnú ochranu podľa uvedenej smernice, ale o ich žiadosti sa zatiaľ s konečnou platnosťou nerozhodlo;

h)

ktorí sú osobami pod ochranou v súlade s vnútroštátnym právom, medzinárodnými záväzkami alebo praxou členského štátu alebo ktorí požiadali o ochranu v súlade s vnútroštátnym právom, medzinárodnými záväzkami alebo praxou členského štátu, ale o ich žiadosti sa s konečnou platnosťou nerozhodlo;

i)

ktorí majú postavenie osoby s dlhodobým pobytom v súlade so smernicou 2003/109/ES;

j)

ktorých odsun bol pozastavený zo skutkových alebo právnych dôvodov;

k)

ktorí požiadali o prijatie alebo ktorí boli prijatí na územie členského štátu ako samostatne zárobkovo činné osoby;

l)

ktorí požiadali o prijatie alebo ktorí boli prijatí ako námorníci na účely zamestnania alebo práce akejkoľvek povahy na palube lode, ktorá je zaregistrovaná v členskom štáte alebo ktorá sa plaví pod jeho vlajkou.

a)

vstup a pobyt na území členského štátu, ktorý jednotné povolenie vydal, za predpokladu, že držiteľ spĺňa všetky požiadavky na prijatie v súlade s vnútroštátnym právom;

b)

slobodný prístup na celé územie členského štátu, ktorý jednotné povolenie vydal, v rámci obmedzení ustanovených vo vnútroštátnom práve;

c)

vykonávanie konkrétnej pracovnej činnosti povolenej v rámci jednotného povolenia v súlade s vnútroštátnym právom;

d)

to, aby bol držiteľ informovaný o svojich právach spojených s povolením, ktoré mu priznáva táto smernica a/alebo vnútroštátne právo.

a)

o pracovné podmienky vrátane mzdy, ukončenia pracovného pomeru, ako aj bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci;

b)

o slobodu združovania, zapájania sa a členstva v organizácii zastupujúcej pracovníkov alebo zamestnávateľov, alebo v akejkoľvek organizácii, ktorej členovia vykonávajú určité povolanie, vrátane výhod poskytovaných takýmito organizáciami bez toho, aby tým boli dotknuté vnútroštátne ustanovenia o verejnom poriadku a bezpečnosti štátu;

c)

o vzdelávanie a odbornú prípravu;

d)

o uznávanie diplomov, osvedčení a ďalších odborných kvalifikácií v súlade s príslušnými vnútroštátnymi postupmi;

e)

o odvetvia sociálneho zabezpečenia vymedzené v nariadení (ES) č. 883/2004;

f)

o daňové výhody za predpokladu, že pracovník je na daňové účely v príslušnom členskom štáte vedený ako daňovník;

g)

o prístup k tovaru a službám a poskytovanie tovarov a služieb dostupných pre verejnosť vrátane postupov na získanie ubytovania podľa vnútroštátneho práva; tým nie je dotknutá zmluvná sloboda v súlade s právom Únie a vnútroštátnym právom;

h)

o poradenské služby poskytované úradmi práce.

a)

podľa odseku 1 písm. c):

b)

obmedzením práv priznaných pracovníkom z tretích krajín podľa odseku 1 písm. e), no neobmedzením takýchto práv pre pracovníkov z tretích krajín, ktorí sú zamestnaní alebo ktorí boli zamestnaní aspoň šesť mesiacov a sú evidovaní ako nezamestnaní.

Okrem toho členské štáty môžu rozhodnúť o tom, že odsek 1 písm. e) sa v súvislosti s rodinnými dávkami neuplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa povolilo pracovať na území členského štátu na obdobie nepresahujúce šesť mesiacov, na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí na účely štúdia, alebo na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú povolenie pracovať na základe víza;

c)

podľa odseku 1 písm. f), pokiaľ ide o daňové výhody, obmedzením jeho uplatňovania na prípady, v ktorých sa registrované alebo obvyklé miesto pobytu rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny, pre ktorých požiadal o dávky, nachádza na území dotknutého členského štátu;

d)

podľa odseku 1 písm. g):

a)

práva Únie vrátane dvojstranných a mnohostranných dohôd medzi Úniou alebo Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a jednou alebo viacerými tretími krajinami na druhej strane, a

b)

v dvojstranných alebo mnohostranných dohodách medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi a jednou alebo viacerými tretími krajinami.