1. By the question it has referred to the Court, the High Court (Ireland) in essence requests clarification of the scope of the right to be heard in the framework of the procedure for examining an application for subsidiary protection brought by a Rwandan national under Directive 2004/83/EC. (2) Subsidiary protection concerns every third country national who does not qualify as a refugee but in respect of whom substantial grounds have been shown for believing that the person concerned would, if returned to his country of origin, face a real risk of suffering serious harm. (3)

1. High Court (Írsko) svojou prejudiciálnou otázkou v podstate žiada Súdny dvor, aby spresnil rozsah práva byť vypočutý v rámci konania o preskúmaní žiadosti o doplnkovú ochranu podanej rwandským štátnym príslušníkom na základe smernice 2004/83/ES(2) . Táto doplnková ochrana je určená každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého nemožno považovať za utečenca, ale vzhľadom ku ktorému boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že v prípade, ak by bol vrátený do svojej krajiny pôvodu, čelil by reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia.(3)

2. Under Article 78(2) TFEU, the European Union (‘EU’) has laid down criteria common to all the Member States with regard to the conditions that third country nationals must fulfil in order to qualify for international protection under Directive 2004/83. Chapter II of the directive, which deals with the individual assessment of an application for international protection, contains the following provision in Article 4(1):

2. V súlade s článkom 78 ods. 2 ZFEÚ Európska únia stanovila kritériá spoločné pre všetky členské štáty, pokiaľ ide o podmienky, ktoré musia splniť štátni príslušníci tretej krajiny na získanie nároku na medzinárodnú ochranu podľa smernice 2004/83. V rámci kapitoly II tejto smernice venovanej individuálnemu posudzovaniu žiadosti o medzinárodnú ochranu článok 4 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

‘Member States may consider it the duty of the applicant to submit as soon as possible all elements needed to substantiate the application for international protection. In cooperation with the applicant it is the duty of the Member State to assess the relevant elements of the application.’

„Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo možno najskôr všetky dôkazy potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom povinnosťou členského štátu je posúdiť príslušné zložky žiadosti.“

3. In this case, the referring court asks the Court whether the duty of cooperation laid down in that provision must be interpreted as requiring the authority responsible for examining the application to communicate to the applicant, before adoption of a negative decision and where an application for asylum has already been refused, the elements on which it intends to base its decision and to seek the applicant’s observations in that regard.

3. V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či sa má povinnosť spolupráce stanovená v tomto ustanovení vykladať v tom zmysle, že z nej orgánu zodpovednému za posúdenie žiadosti vyplýva povinnosť oznámiť pred vydaním zamietavého rozhodnutia, a aj keď už žiadosť o azyl bola zamietnutá, skutočnosti, na ktorých chce založiť toto rozhodnutie, a v tejto súvislosti získať pripomienky žiadateľa.

4. The request for a preliminary ruling has arisen in proceedings between, on the one hand, Mr M., a Rwandan national of Tutsi ethnicity, and, on the other, the Minister for Justice, Equality and Law Reform, Ireland and the Attorney General, concerning the legality of the procedure followed by the Irish authorities when dealing with Mr M.’s application for subsidiary protection.

4. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi pánom M., rwandským štátnym príslušníkom tutsijského etnického pôvodu, a Minister for Justice, Equality and Law Reform, Írskom a Attorney General, ktorého predmetom je zákonnosť postupu týchto írskych orgánov pri prešetrovaní jeho žiadosti o doplnkovú ochranu.

5. Following the expiry of the student visa granted him by the Irish authorities, Mr M., on 21 May 2008, made an application for asylum to the Office of the Refugee Applications Commissioner. (4) Following rejection of that application, Mr M. then applied for subsidiary protection on 31 December 2008; on 24 September 2010 that application was rejected too. The Minister for Justice, Equality and Law Reform held that, because of the serious credibility doubts that attended Mr M.’s claim, it was not possible to establish that he would be at risk of serious harm once he returned to his country of origin, which would give grounds for granting subsidiary protection.

5. Po skončení platnosti študijného víza, ktoré mu udelili írske orgány, pán M. podal 21. mája 2008 žiadosť o azyl na Office of the Refugee Applications Commissionner (Úrad komisára pre žiadosti o azyl)(4) . Po zamietnutí tejto žiadosti pán M. podal 31. decembra 2008 žiadosť o doplnkovú ochranu, ktorá bola 24. septembra 2010 tiež zamietnutá. Minister for Justice, Equality and Law Reform konštatoval, že vzhľadom na závažné pochybnosti o hodnovernosti jeho tvrdení nemožno preukázať, že v prípade vrátenia do krajiny pôvodu by mu hrozilo vážne bezprávie, čo by odôvodňovalo poskytnutie doplnkovej ochrany.

6. Mr M. brought proceedings for judicial review of the latter decision before the High Court. He submits that the competent national authorities have failed to comply with their duty of cooperation under Article 4(1) of Directive 2004/83 by not affording him any opportunity to comment upon the draft decision rejecting his application, which relied, inter alia, on a document of which Mr M. was not made aware during the procedure.

6. Proti tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu pán M. podal žalobu o neplatnosť na High Court. Zastáva názor, že príslušné vnútroštátne orgány nedodržali povinnosť spolupráce, ktorá im vyplýva z článku 4 ods. 1 smernice 2004/83, tým, že mu neposkytli možnosť predložiť svoje pripomienky k návrhu rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti, v ktorom bol okrem iného uvedený dokument, o ktorom počas konania nevedel.

7. In its order for reference, the High Court states that it does not concur with Mr M.’s analysis concerning the interpretation of Article 4(1) of Directive 2004/83. In that regard it refers to its judgment of 24 March 2011 in Ahmed v Minister for Justice, Equality and Law Reform and to two of the arguments which it had set out when refuting such an interpretation. The first related to the need to avoid having a multiplicity of procedural steps. The second related to the considerable degree of interaction to have already taken place between the competent national authority and an applicant in the course of the assessment of his asylum application. The High Court pointed out that an application for subsidiary protection is not made in isolation but following a procedure in which an asylum application has been considered and in the course of which the applicant has already been heard on a number of occasions.

7. High Court vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že sa nestotožňuje so stanoviskom pána M. týkajúcim sa výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2004/83. V tejto súvislosti odkazuje na svoj rozsudok z 24. marca 2011, Ahmed v. Minister for Justice, Equality and Law Reform, a na dva z argumentov, ktoré uviedol na účely odmietnutia takého výkladu. Prvý súvisel s potrebou zabrániť zvyšovaniu počtu štádií konania. Druhý sa týkal rozsiahlej komunikácie, ktorá už prebehla medzi príslušným vnútroštátnym orgánom a žiadateľom počas posudzovania žiadosti o azyl. High Court totiž uviedol, že žiadosť o doplnkovú ochranu nebola podaná izolovane, ale v nadväznosti na konanie o preskúmaní žiadosti o azyl, počas ktorého žiadateľ už bol viackrát vypočutý.

8. Nevertheless, in its order for reference, the High Court notes that the Raad van State (Council of State) (Netherlands), in a judgment of 12 July 2007, has apparently adopted a different interpretation of Article 4(1) of Directive 2004/83. In order to avoid any discrepancies in interpretation among the courts of the Member States, the High Court has decided to stay proceedings and to refer the following question to the Court for a preliminary ruling: 

8. High Court však vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania poukazuje na to, že Raad van State (Štátna rada) (Holandsko) v rozsudku z 12. júla 2007 zrejme dospela k inému výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2004/83. S cieľom zabrániť akýmkoľvek výkladovým rozdielom v rozhodovacej činnosti súdov členských štátov sa High Court rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

‘In a case where an applicant seeks subsidiary protection status following a refusal to grant refugee status and it is proposed that such an application should be refused, does the requirement to cooperate with an applicant imposed on a Member State in Article 4(1) of … Directive 2004/83 … require the administrative authorities of the Member State in question to supply such applicant with the results of such an assessment before a decision is finally made so as to enable him or her to address those aspects of the proposed decision which suggest a negative result?’

„V prípade, že sa žiadateľ domáha postavenia doplnkovej ochrany po tom, ako mu nebolo priznané postavenie utečenca, a ak sa navrhuje, aby bola takáto žiadosť zamietnutá, predstavuje povinnosť spolupracovať so žiadateľom uložená členskému štátu článkom 4 ods. 1 smernice… 2004/83/ES… povinnosť správnych orgánov dotknutého členského štátu poskytnúť tomuto žiadateľovi výsledky takéhoto posúdenia ešte predtým, ako bolo vydané konečné rozhodnutie, čím sa mu umožní vyjadriť sa k tým aspektom navrhovaného rozhodnutia, ktoré vedú k zamietavému výsledku?“

9. Observations have been lodged by the parties to the dispute in the main proceedings, by the Czech and German Governments, Ireland, the French, Hungarian, Netherlands and Swedish Governments and by the European Commission.

9. Pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, česká a nemecká vláda, Írsko, francúzska, maďarská, holandská a švédska vláda, ako aj Európska komisia.

10. At the hearing, Mr M.’s representative requested that the Court reformulate the question raised so as to allow it, in essence, to consider whether the examination procedure in issue ensured observance of the right to an effective judicial remedy, as embodied in Article 47 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union. (5) Since that reformulation goes well beyond the bounds fixed by the referring court and since that question has consequently not been the subject of debate between the parties, I propose that the Court should not grant the request.

10. Na pojednávaní zástupca pána M. požiadal Súdny dvor, aby preformuloval položenú otázku tak, aby v podstate mohol posúdiť, či predmetné konanie o preskúmaní umožnilo zaručiť dodržanie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie(5) . Vzhľadom na to, že toto preformulovanie značne prekračuje rámec stanovený vnútroštátnym súdom, a táto otázka v dôsledku toho nebola predmetom vyjadrení účastníkov konania, navrhujem, aby Súdny dvor tejto žiadosti nevyhovel.

I – Analysis

I – Moja analýza

11. By its question, the referring court, in essence, asks the Court whether the duty of cooperation, laid down in Article 4(1) of Directive 2004/83, must be interpreted as requiring the Member State to give the person concerned an opportunity to comment on the assessment of the facts and circumstances which it has carried out, before a decision refusing the application is adopted.

11. Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má povinnosť spolupráce stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 vykladať v tom zmysle, že členský štát je povinný vypočuť pred vydaním zamietavého rozhodnutia dotknutú osobu v súvislosti s posúdením skutočností a okolností, ktoré vykonal.

12. The issues involved in answering the referring court’s question are clear.

12. Význam odpovede na otázku položenú vnútroštátnym súdom je zrejmý.

13. First, it will be necessary to determine the scope of the right to be heard within the framework of the procedure for examining an application for international protection. In particular, the question will be whether the duty of cooperation laid down in Article 4(1) of Directive 2004/83 requires the authority responsible for considering an application for subsidiary protection to notify the applicant, before adoption of a negative decision and where an asylum application has already been refused, of the matters on which it intends to base that decision and to seek his observations in that regard.

13. Na jednej strane ide o určenie rozsahu práva byť vypočutý v rámci konania o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Ide najmä o to, či z povinnosti spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 orgánu zodpovednému za posúdenie žiadosti o doplnkovú ochranu vyplýva povinnosť oznámiť pred vydaním zamietavého rozhodnutia, a aj keď už žiadosť o azyl bola zamietnutá, skutočnosti, na ktorých chce založiť toto rozhodnutie, a v tejto súvislosti získať pripomienky žiadateľa.

14. Second, it will be necessary to identify the minimum safeguards which the competent national authorities may not deny an applicant for international protection when examining his application. Indeed, although, according to recital 11 in the preamble to Directive 2005/85/EC (6) and the case-law of the Court of Justice, the Member States have a discretion as to how to organise the processing of applications for international protection, they are none the less obliged to ensure observance of the rights and procedural rules, albeit minimum, laid down in that directive. (7)

14. Na druhej strane ide o spresnenie minimálnych záruk, ktoré príslušné vnútroštátne orgány nemôžu odoprieť žiadateľom o medzinárodnú ochranu v rámci konania o preskúmaní ich žiadosti. Hoci totiž podľa odôvodnenia č. 11 smernice 2005/85/ES(6) a judikatúry Súdneho dvora členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri organizácii posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu, sú povinné zaručiť dodržiavanie – hoci len minimálnych – procesných práv a zásad stanovených v rámci tejto smernice.(7)

A – Preliminary observations

A – Úvodné poznámky

15. Before examining the question, I should like to make two observations.

15. Pred preskúmaním otázky by som chcel uviesť dve poznámky.

16. First, it should be noted at the outset that the wording of Article 4(1) of Directive 2004/83 – whichever language version thereof is considered – cannot be construed as placing an obligation on the Member States of the kind Mr M. seeks to invoke.

16. Po prvé treba na úvod poukázať na to, že znenie článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 neumožňuje uložiť členským štátom takú povinnosť, akú požaduje pán M., a to bez ohľadu na jazykovú verziu tejto smernice.

17. In order to reply to the question asked by the referring court, it will therefore be necessary, first of all, to recall the scope of the right to be heard in the EU legal order, as determined by the Court in its case-law, before ascertaining what the scope of that right should be in the framework of the procedure for examining an application for international protection.

17. Na zodpovedanie otázky, ktorú Súdnemu dvoru položil vnútroštátny súd, je teda potrebné najprv pripomenúť rozsah práva byť vypočutý v právnom poriadku Únie tak, ako ho Súdny dvor vymedzil vo svojej judikatúre, a následne určiť, aký rozsah by malo mať toto právo v rámci konania o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.

18. It will then be necessary to consider the way in which concrete expression is given to that right by the EU legislature in Directives 2004/83 and 2005/85. Indeed, the extent of the duty of cooperation referred to in Article 4(1) of Directive 2004/83 must not only be considered in the light of the scheme and purpose of that provision but must also be assessed in the light of the rules governing the procedure for granting international protection laid down in Directive 2005/85.

18. Ďalej je potrebné preskúmať, akým spôsobom normotvorca Únie konkretizoval toto právo v rámci smerníc 2004/83 a 2005/85. Rozsah povinnosti spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 totiž treba skúmať nielen vzhľadom na štruktúru a cieľ tohto ustanovenia, ale musí sa posúdiť aj z hľadiska pravidiel upravujúcich konanie o priznaní medzinárodnej ochrany stanovené v rámci smernice 2005/85.

19. It must be pointed out that Directive 2004/83, by virtue of its title and preamble as well as its content and purpose, does not seek either to set out the procedural rules that apply to the examination of an application for international protection or to lay down the procedural safeguards that the applicant must, in that respect, be afforded. The sole objective of the directive is to set criteria common to all the Member States with regard to the standards for the qualification of third country nationals for international protection (8) and the content of that protection.

19. Treba totiž poukázať na to, že ako vyplýva tak z názvu a odôvodnení, ako aj z obsahu a cieľa smernice 2004/83, jej cieľom nie je vytvoriť procesné pravidlá uplatniteľné na posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ani stanoviť procesné záruky, ktoré sa z tohto dôvodu majú poskytnúť žiadateľovi. Jediným cieľom tejto smernice je stanoviť kritériá spoločné pre všetky členské štáty týkajúce sa podmienok pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny ako osôb, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu,(8) a obsah poskytovanej ochrany.

20. It is against that background that Directive 2004/83 sets out, in Article 4, the list of facts and circumstances which the Member States must assess in order to determine the merits of the application and lays down, in Article 4(1), the duty of cooperation, the extent of which is in issue here.

20. V tejto súvislosti smernica 2004/83 v článku 4 stanovuje zoznam skutočností a okolností, ktoré členské štáty musia zohľadniť s cieľom posúdiť dôvodnosť žiadosti, a v odseku 1 tohto článku stanovuje povinnosť spolupráce, ktorej rozsah je predmetom tohto konania.

21. It is Directive 2005/85, however, which is more specific about the extent of that cooperation.

21. Rozsah tejto spolupráce je pritom špecifikovaný v smernici 2005/85.

22. Adopted some months after Directive 2004/83, Directive 2005/85 is intended to establish procedural rules common to all the Member States as regards the grant and withdrawal of refugee status. In that respect, Chapters II and III of Directive 2005/85 set out the rights and procedural obligations laid down in relation to the applicant and the Member State regarding the assessment of an asylum application and specify what is entailed by the cooperation established in Article 4(1) of Directive 2004/83.

22. Cieľom smernice 2005/85, ktorá bola prijatá niekoľko mesiacov po smernici 2004/83, je stanoviť procesné pravidlá spoločné pre všetky členské štáty týkajúce sa priznávania a odnímania postavenia utečenca. Smernica 2005/85 v tejto súvislosti v kapitolách II a III stanovuje procesné práva a povinnosti žiadateľa a členského štátu týkajúce sa posudzovania žiadosti o azyl a konkretizuje spoluprácu stanovenú v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83.

23.  Some clarification must be given concerning the scope of Directive 2005/85.

23. Je potrebné špecifikovať pôsobnosť smernice 2005/85.

24. Under Article 3(1) of Directive 2005/85, the latter applies to all asylum applications made in the territory of the Member States.

24. Podľa jej článku 3 ods. 1 sa táto smernica uplatňuje na všetky žiadosti o azyl podané na území členských štátov.

25. Pursuant to Article 3(3) of the directive, it also applies when a Member State introduces a single procedure in which applications are examined in the light of both forms of international protection, namely asylum and subsidiary protection. Indeed, under that provision, ‘[w]here Member States employ or introduce a procedure in which asylum applications are examined both as applications on the basis of the … Convention [relating to the status of refugees (9) ] and as applications for other kinds of international protection given under the circumstances defined by Article 15 of Directive 2004/83 [relating to subsidiary protection], they shall apply this directive throughout their procedure’.

25. Podľa jej článku 3 ods. 3 sa táto smernica uplatní aj v prípade, keď členský štát zavedie jednotné konanie, v rámci ktorého preskúma žiadosť z hľadiska oboch foriem medzinárodnej ochrany, čiže azylu a doplnkovej ochrany. Toto ustanovenie totiž uvádza, že „ak členské štáty použijú alebo zavedú konanie, v ktorom sa skúma žiadosť o azyl ako žiadosť na základe… dohovoru [o právnom postavení utečencov(9) ] a aj ako žiadosť o iný druh medzinárodnej ochrany za okolností, vymedzených článkom 15 smernice 2004/83/ES [o doplnkovej ochrane], počas celého tohto konania uplatňujú túto smernicu.“

26. It is my understanding that most of the Member States, in fact virtually all of them, have adopted the so-called ‘one-stop-shop’ system, a system broadly promoted by the EU legislature since 2004 (10) and now established in the amended proposal for Directive 2005/85. (11)

26. Podľa mojich vedomostí väčšina členských štátov, či dokonca všetky z nich prijali tento systém „jedného kontaktného miesta“, ktorý normotvorca Únie do veľkej miery podporuje už od roku 2004(10) a ktorý je v súčasnosti stanovený v rámci zmeneného a doplneného návrhu smernice 2005/85(11) .

27. However, it would seem from the hearing that, where a Member State introduces a separate administrative procedure for dealing with an application for subsidiary protection, it is not required, stricto sensu , under Article 3(3) of Directive 2005/85, to apply the procedural safeguards afforded in relation to the examination of an asylum application.

27. Naproti tomu, ako bolo uvedené na pojednávaní, keď členský štát zavedie samostatné správne konanie na posudzovanie žiadosti o doplnkovú ochranu, nie je stricto sensu na základe článku 3 ods. 3 smernice 2005/85 povinný uplatňovať procesné záruky poskytované v rámci posudzovania žiadosti o azyl.

28. Second, it must be recalled that Directives 2004/83 and 2005/85 were adopted on the basis of point 1 of the first paragraph of Article 63 EC, pursuant to which the Council of the European Union was to adopt measures on asylum based on a full and inclusive application of the Geneva Convention. Those two directives thus play a part in establishing a common European asylum system based on the full and inclusive application of that convention and are intended to assist the competent n ational authorities to apply the latter by defining concepts and common conditions.

28. Po druhé treba pripomenúť, že smernice 2004/83 a 2005/85 boli prijaté na základe článku 63 prvého odseku bodu 1 ES, podľa ktorého bola Rada Európskej únie poverená prijať azylové opatrenia na základe plného a komplexného uplatňovania Ženevského dohovoru. Tieto dve smernice sa tak podieľajú na vytváraní spoločného európskeho azylového systému založeného na plnom a komplexnom uplatňovaní tohto dohovoru a ich cieľom je pomôcť príslušným vnútroštátnym orgánom uplatňovať tento dohovor prostredníctvom vymedzenia spoločných pojmov a kritérií.

29. Consequently, and in accordance with the Court’s settled case-law, (12) I shall interpret the provisions at issue not only in the light of the general scheme and purpose of Directives 2004/83 and 2005/85, but also having regard to the provisions laid down in the framework of the Geneva Convention (13) and, in particular, the interpretation adopted in that regard by the United Nations High Commissioner for Refugees (UNHCR). (14)

29. V sú lade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora(12) teda vyložím predmetné ustanovenia nielen z hľadiska všeobecnej štruktúry a cieľov smerníc 2004/83 a 2005/85, ale tiež s prihliadnutím na ustanovenia Ženevského dohovoru(13) a osobitne s prihliadnutím na výklad tohto dohovoru zo strany Úradu Vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov (UNHCR).(14)

B – The scope of the right to be heard

B – O rozsahu práva byť vypočutý

30. The Court has affirmed the importance of the right to be heard and its very broad scope in the EU legal order.

30. Súdny dvor potvrdil význam práva byť vypočutý a jeho veľmi široký rozsah v právnom poriadku Únie.

31. Thus, according to settled case-law, that right is a general principle of EU law pertaining, on the one hand, to the right to good administration, laid down in Article 41 of the Charter and, on the other, to observance of the rights of defence and the right to a fair trial enshrined in Articles 47 and 48 of the Charter. (15)

31. Toto právo predstavuje podľa ustálenej judikatúry všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza jednak z práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty, a jednak z dodržiavania práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, ktoré sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty.(15)

32. The right to be heard must be applicable in any procedure which may culminate in a decision of an administrative or judicial nature adversely affecting a person’s interests. Observance of that right is required not only of the EU institutions, by virtue of Article 41(2)(a) of the Charter, (16) but also – because it constitutes a general principle of EU law – of the authorities of each of the Member States when they adopt decisions falling within the scope of EU law, even when the applicable legislation does not expressly provide for such a procedural requirement. (17) Consequently, the right to be heard must apply in relation to the procedure for examining an application for international protection followed by the competent national authority in accordance with rules adopted in the framework of the common European asylum system.

32. Právo byť vypočutý sa musí uplatňovať na každé konanie, ktoré môže viesť k správnemu alebo súdnemu rozhodnutiu, ktoré má nepriaznivý vplyv na záujmy osoby. Toto právo musia dodržiavať nielen inštitúcie Únie na základe článku 41 ods. 2 písm. a) Charty,(16) ale tiež – keďže toto právo predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie – správne orgány každého z členských štátov, keď prijímajú rozhodnutia patriace do oblasti pôsobnosti práva Únie, a to aj keď príslušná právna úprava túto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje.(17) Právo byť vypočutý sa teda musí uplatňovať na konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu vedené príslušným vnútroštátnym orgánom v súlade s pravidlami prijatými v rámci spoločného európskeho azylového systému.

33. According to settled case-law, the right to be heard ensures that every person is entitled to make representations, in writing or orally, on the matters on which the authorities intend to base a decision liable to affect him adversely. (18) It requires the authorities to enable the person concerned to consider those matters in the course of the procedure and actually put his case effectively. It also implies that the authorities must take note, with all requisite attention, of the representations made by the person concerned.

33. Podľa ustálenej judikatúry právo byť vypočutý zaručuje každej osobe právo písomne alebo ústne sa vyjadriť ku skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí, ktoré môže nepriaznivo zasiahnuť do jej právneho postavenia.(18) Toto právo vyžaduje, aby správny orgán umožnil dotknutej osobe oboznámiť sa s týmito skutočnosťami v priebehu správneho konania a účinne vyjadriť svoje stanovisko. Z tohto práva tiež vyplýva, že správny orgán musí s náležitou pozornosťou vziať na vedomie pripomienky dotknutej osoby.

34. The right to be heard has a number of objectives.

34. Právo byť vypočutý sleduje viacero cieľov.

35. First, it is useful in establishing the facts and thus in the examination of the case. The representations made by the person concerned and the production of all elements liable to have a bearing on the authorities’ decision must enable the authorities to examine, with full knowledge of all the implications and exhaustively, all the elements of fact, circumstance and law on which the procedure rests.

35. Po prvé toto právo slúži na preukázanie skutkového stavu, a teda na vyšetrenie veci. Pripomienky dotknutej osoby a oznámenie všetkých skutočností, ktoré môžu mať vplyv na zmysel rozhodnutia správneho orgánu, musia tejto osobe umožniť úplne a s úplnou znalosťou veci preskúmať všetky skutkové, právne a iné okolnosti, na ktorých je konanie založené.

36. Second, the right to be heard must ensure that the person concerned is in fact protected. That person is entitled to take part in a procedure which concerns him and, in that setting, he must be certain that he will be able to express his view, in advance, on all the important points on which the authorities intend to base their decision. The right to be heard must give him an opportunity to correct an error or submit such information relating to his personal circumstances as will tell in favour of the decision’s being adopted or not or of its having this content or that. (19) That serves as a basis for the trust which the citizen must be able to have in the authorities.

36. Po druhé právo byť vypočutý má umožniť zabezpečiť účinnú ochranu dotknutej osoby. Táto má právo zúčastniť sa na konaní, ktoré sa jej týka, a v rámci neho musí mať možnosť vyjadriť sa vopred ku všetkým významným skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať vo svojom rozhodnutí. Právo byť vypočutý musí umožniť tejto osobe opraviť chybu alebo uviesť také skutočnosti týkajúce sa jej osobnej situácie, ktoré môžu ovplyvniť prijatie rozhodnutia, jeho neprijatie alebo jeho prijatie s odlišným obsahom.(19) To prispieva k vytvoreniu dôvery spravovaného subjektu v činnosť správneho orgánu.

37. The Court has clearly recognised the existence of the right to be heard in administrative procedures commenced by an interested party seeking to benefit from an entitlement such as a customs exemption (20) or Community financial assistance. (21)

37. Súdny dvor jednoznačne uznal existenciu práva byť vypočutý v rámci správneho konania začatého dotknutou osobou s cieľom získať napríklad právo na oslobodenie od cla(20) alebo finančnú pomoc Spoločenstva(21) .

38. The Court has also made clear the scope of that right in the context of quasi-criminal proceedings in which the authorities proceed against the person concerned on account of conduct deemed objectionable and impose economic and financial penalties on that person. (22)

38. Súdny dvor tiež spresnil rozsah tohto práva v rámci konaní kvázirepresívnej povahy, v ktorých správny orgán začne konanie proti dotknutej osobe z dôvodu konania považovaného za protiprávne a prijme voči nej hospodárske a finančné sankcie.(22)

39. Thus, when the Commission censures a cartel or an abuse of a dominant position, the Court has accepted that the right to be heard involves, at the end of the investigation and prior to adoption of a decision, disclosure to the party concerned of the objections relied on against it. (23) That statement of objections is a preparatory document which does not prejudge the Commission’s final decision. However, it sets out the Commission’s preliminary conclusions regarding the existence of an infringement of the competition rules, explaining the assessments of fact and law it has undertaken in the course of investigating the case, and opens the adversarial stage of the proceedings. (24)

39. Súdny dvor tak v prípade, keď Komisia sankcionuje kartel alebo zneužitie dominantného postavenia, uznal, že právo byť vypočutý si vyžaduje, aby po skončení vyšetrovania a pred prijatím rozhodnutia boli dotknutej osobe oznámené výhrady uvádzané voči nej.(23) Toto oznámenie o výhradách predstavuje prípravný dokument, ktorý nemá vplyv na konečné rozhodnutie Komisie. Napriek tomu sú v tomto oznámení uvedené predbežné závery Komisie týkajúce sa existencie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pričom sú v ňom vysvetlené skutkové a právne závery, ku ktorým Komisia dospela v rámci vyšetrovania veci, a začína sa ním kontradiktórna fáza konania.(24)

40. Similarly, in the case of decisions by which the Council freezes the funds of entities involved in terrorist acts, the Court requires, as a rule, that the adoption of such restrictive measures be preceded by notification to the person or entity concerned of the incriminating evidence and by allowing that person or entity an opportunity of being heard. (25) However, that principle applies only to subsequent decisions to freeze funds. So far as initial decisions are concerned, the Court has decided to set limits on the right to be heard in order to protect a higher public interest. Since those decisions must, by their very nature, be able to take advantage of a surprise effect and apply immediately, the Court has accorded precedence to the effectiveness of administrative action by restricting the disclosure of reasons to the person concerned and by affording that person the right to be heard at the same time as, or immediately after, adoption of the decision.

40. Pokiaľ ide o rozhodnutia, ktorými Rada zmrazí finančné prostriedky subjektov zapojených do teroristických činov, Súdny dvor rovnako v zásade vyžaduje, aby prijatiu týchto obmedzujúcich opatrení predchádzalo oznámenie skutočností uplatnených proti dotknutej osobe, ako aj poskytnutie príležitosti byť vypočutý tejto osobe.(25) Táto zásada sa však vzťahuje len na ďalšie rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov. Pokiaľ totiž ide o prvé rozhodnutia, Súdny dvor sa rozhodol stanoviť obmedzenia práva byť vypočutý v záujme ochrany nadradeného verejného záujmu. Vzhľadom na to, že tieto rozhodnutia musia mať na základe svojej povahy možnosť využiť účinok prekvapenia a uplatniť sa ihneď, Súdny dvor uprednostnil účinnosť postupu správneho orgánu tým, že obmedzil oznámenie dôvodov dotknutej osobe a priznal právo na vypočutie tejto osoby súčasne s prijatím rozhodnutia alebo bezprostredne po jeho prijatí.

41. Although the right to be heard may, in certain special circumstances, be limited where it is likely to be detrimental to a higher public interest, it is nevertheless an essential procedural requirement. Consequently and in keeping with the case-law, infringement of that right must be censured as such by the court and must entail annulment of the decision or the part of the decision concerning the facts or objections on which the person concerned has not been able to make representations. (26)

41. Hoci právo byť vypočutý môže byť za určitých osobitných okolností, keď hrozí poškodenie nadradeného verejného záujmu, obmedzené, ide o podstatnú formálnu náležitosť. Podľa judikatúry teda súd musí sankcionovať porušenie tohto práva ako podstatnej formálnej náležitosti a toto porušenie musí viesť k zrušeniu rozhodnutia alebo časti rozhodnutia týkajúcej sa skutočností alebo výhrad, ku ktorým sa dotknutá osoba nemohla vyjadriť.(26)

42. The Court has not had an opportunity to rule on the scope of the right to be heard within the framework of the procedure for examining an application for international protection. However, the reasoning that it has developed in the case‑law mentioned is, to my mind, equally germane.

42. Súdny dvor nemal príležitosť rozhodnúť o rozsahu práva byť vypočutý v rámci konania o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Domnievam sa však, že úvahy, ktoré Súdny dvor sformuloval v uvedenej judikatúre, platia rovnako.

43. Indeed, in this type of procedure, which inherently entails difficult personal and practical circumstances and in which the essential rights of the person concerned must clearly be protected, the observance of this procedural safeguard is of cardinal importance. Not only does the person concerned play an absolutely central role because he initiates the procedure and is the only person able to explain, in concrete terms, what has happened to him and the background against which it has taken place, but also the decision given will be of crucial importance to him.

43. V takomto druhu konania, ktoré sa vyznačuje zložitou ľudskou a materiálnou situáciou a v ktorom zjavne ide o zachovanie základných práv dotknutej osoby, má totiž dodržanie tejto procesnej záruky zásadný význam. Nielenže má dotknutá osoba ústredné postavenie, pretože dáva podnet na začatie konania, a teda ako jediná môže konkrétne vysvetliť svoju osobnú situáciu, ako aj okolnosti tejto situácie, ale vydané rozhodnutie bude mať tiež zásadný význam pre túto osobu.

44. I shall now consider the way in which the EU legislature has implemented the right to be heard in Directives 2004/83 and 2005/85.

44. Teraz preskúmam, akým spôsobom normotvorca Únie vykonal právo byť vypočutý v rámci smerníc 2004/83 a 2005/85.

C – Application of the right to be heard in the procedure for examining an application for international protection

C – O vykonávaní práva byť vypočutý v rámci konania o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu

45. As stated in recital 10 to Directive 2004/83 and recital 8 to Directive 2005/85, the EU legislature has undertaken to respect the fundamental rights when laying down the substantive and procedural rules linked to the grant of international protection.

45. Podľa odôvodnenia č. 10 smernice 2004/83 a odôvodnenia č. 8 smernice 2005/85 sa normotvorca Únie zaviazal dodržiavať základné práva pri stanovovaní hmotnoprávnych a procesných podmienok súvisiacich s poskytovaním medzinárodnej ochrany.

46. In relation to the procedure for examining an application for international protection the EU legislature has thus sought to ensure that the competent national authorities guarantee that an applicant’s procedural rights – in particular his right to be heard – can actually be exercised.

46. V rámci konania o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu teda normotvorca Únie dbal na to, aby príslušné vnútroštátne orgány zaručili skutočný výkon procesných práv priznaných žiadateľovi, a to najmä jeho práva byť vypočutý.

47. In the first place, I note that the competent national authority is obliged to carry out its task by means of an individual, objective and impartial examination of the application for international protection pursuant to Article 8(2)(a) of Directive 2005/85. In addition, its consideration of the facts and circumstances on which the application for international protection is based must be adequate and complete, pursuant to the first sub‑paragraph of Article 23(2) of Directive 2005/85.

47. Po prvé konštatujem, že príslušný vnútroštátny orgán je povinný vykonať svoju úlohu prostredníctvom individuálneho, objektívneho a nestranného preskúmania žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. a) smernice 2005/85. Okrem toho sa musí primerane a úplne oboznámiť so skutočnosťami a okolnosťami, na ktorých je založená žiadosť o medzinárodnú ochranu, na základe článku 23 ods. 2 prvého pododseku smernice 2005/85.

48. In the second place, I would point out that, to ensure respect for an applicant’s right to put his case effectively, the applicant enjoys the procedural safeguards contained, in particular, in Articles 10 and 13 of Directive 2005/85. Thus, the competent national authority must inform the applicant, in a language that he understands, of the procedure to be followed and of the means at his disposal for presenting his arguments. It must also allow him to have an interpreter and ensure that his application is examined with care and attention by making sure that the person who conducts the interview is competent to take account of the personal or general circumstances surrounding the application. Finally, the competent national authority must ensure that the interview is confidential and must thereby actually make the applicant feel secure enough to state his case clearly and give full expression to his opinions and feelings.

48. Po druhé poukazujem na to, že na zabezpečenie účinného dodržania práva byť vypočutý žiadateľovi patria procesné záruky uvedené najmä v článkoch 10 a 13 smernice 2005/85. Príslušný vnútroštátny orgán tak musí informovať dotknutú osobu v jazyku, ktorému táto osoba rozumie, o konaní, ktoré bude nasledovať, ako aj o prostriedkoch, ktoré má táto osoba k dispozícii na predloženie svojich tvrdení. Okrem toho musí umožniť tejto osobe využiť služby tlmočníka a zaručiť jej dôkladné a pozorné preskúmanie jej žiadosti tým, že vedením pohovoru poverí osobu, ktorá je spôsobilá vziať do úvahy jej osobné alebo všeobecné okolnosti súvisiace so žiadosťou. Príslušný vnútroštátny orgán musí napokon zabezpečiť dôvernosť pohovoru, čo musí skutočne umožniť vytvoriť dôveru žiadateľa, aby jasne vysvetlil svoj prípad a úplne vyjadril svoje názory a pocity.

49. In the third place, I note that, before any decision is taken, the applicant is heard in one or more meetings during which he can give a full account of the facts and circumstances on which his application is based.

49. Po tretie konštatujem, že žiadateľ je pred prijatím rozhodnutia vypočutý v rámci jedného alebo viacerých stretnutí, počas ktorých môže uviesť všetky skutočnosti a okolnosti, na ktorých zakladá svoju žiadosť.

50. First of all, the applicant is heard at a meeting whose purpose is laid down in Article 12(2)(b) of Directive 2005/85. (27)

50. Žiadateľ je najprv vypočutý na stretnutí, ktorého základ je stanovený v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2005/85(27) .

51. To my mind, that meeting gives specific embodiment to the duty of cooperation laid down in Article 4(1) of Directive 2004/83, the extent of which is in issue here.

51. Podľa môjho názoru toto stretnutie konkretizuje povinnosť spolupráce stanovenú v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83, ktorej rozsah je predmetom tohto konania.

52. Pursuant to Article 12(2)(b) of Directive 2005/85, the meeting must allow the competent national authority to assist the applicant ‘with completing his/her application and submitting the essential information regarding the application, in terms of Article 4(2) of Directive 2004/83’. That information consists not only in ‘the applicant’s statements’ and all documentation at his disposal ‘regarding the applicant’s age, background, including that of [his] … relatives, identity, nationality(ies), country(ies) and place(s) of previous residence, previous asylum applications, travel routes, identity and travel documents’ but also the reasons for applying for international protection.

52. Podľa článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2005/85 uvedené stretnutie musí umožniť príslušnému vnútroštátnemu orgánu, aby pomohol žiadateľovi „vyplniť žiadosť a predložiť podstatné údaje týkajúce sa tejto žiadosti podľa článku 4 ods. 2 smernice 2004/83.“ Tieto údaje zodpovedajú nielen „[údajom] žiadateľa“ a celej dokumentácii, ktorá je k dispozícii žiadateľovi, „týkajúc[ej] sa veku žiadateľa, základných informácií, vrátane tých, ktoré sa týkajú [jeho] príbuzných, totožnosti, štátnej príslušnosti (štátnych príslušností), krajiny (krajín) a miesta (miest) predchádzajúceho pobytu, predchádzajúc[ich] žiadost[í] o azyl, trasy cesty, totožnos[ti] a cestovn[ých] doklad[ov]“, ale aj dôvodov podania žiadosti o medzinárodnú ochranu.

53. That first meeting thus falls squarely within the framework established in Article 4 of Directive 2004/83 and must therefore be seen in the light of the rules laid down by the EU legislature in that article.

53. Toto prvé stretnutie teda patrí do rámca stanoveného v článku 4 smernice 2004/83, a preto ho treba posudzovať z hľadiska zásad stanovených normotvorcom Únie v tomto článku.

54. Article 4 of Directive 2004/83 lays down the rules which the competent national authorities must apply in relation to the submission and assessment of the facts and circumstances supporting an application for international protection.

54. Uvedený článok stanovuje pravidlá, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány uplatňovať v súvislosti s oznamovaním a hodnotením skutočností a okolností uvedených na podporu žiadosti o medzinárodnú ochranu.

55. In the case of an asylum application, the objective is to determine, as required by Article 2(c) of Directive 2004/83 and on the basis of very specific information, whether the individual’s fear of being persecuted once he has returned to his country of origin is objectively justified. In the case of an application for subsidiary protection, the aim is to determine, in the light of Article 2(e) of the directive, whether substantial grounds have been shown for believing that the person concerned would face a real risk of suffering serious harm if returned to his country of origin.

55. Pokiaľ ide o žiadosť o azyl, cieľom je v súlade s článkom 2 písm. c) smernice 2004/83 a na základe veľmi konkrétnych informácií určiť, či je obava jednotlivca z prenasledovania po jeho návrate do jeho krajiny pôvodu objektívne odôvodnená. Pokiaľ ide o žiadosť o doplnkovú ochranu, cieľom je posúdiť z hľadiska článku 2 písm. e) tejto smernice, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, ak by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia.

56. Under Article 4(1) of Directive 2004/83, the burden of proof lies on the applicant for international protection. The applicant is in fact required to submit all elements needed to substantiate his application, (28) which stands to sense since only the applicant is, a priori, in a position to describe the situation in which he finds himself and to produce evidence relating thereto.

56. Podľa článku 4 ods. 1 uvedenej smernice dôkazné bremeno spočíva na žiadateľovi o medzinárodnú ochranu. Tento žiadateľ je totiž povinný uviesť všetky potrebné informácie na podporu svojej žiadosti,(28) čo je logické, keďže iba žiadateľ je a priori schopný opísať situáciu, v ktorej sa nachádza, a predložiť súvisiace dôkazy.

57. The EU legislature has none the less tempered that rule by adding that ‘[i]n cooperation with the applicant it is the duty of the Member State to assess the relevant elements of the application’. It is thus at this stage of the procedure that the EU legislature intends to establish the cooperation the extent of which is in issue here.

57. Normotvorca Únie však zmiernil túto zásadu tým, že dodal, že „v spolupráci so žiadateľom povinnosťou členského štátu je posúdiť príslušné zložky žiadosti“. Normotvorca Únie teda zamýšľa zaviesť spoluprácu, ktorej rozsah je predmetom prejednávanej veci, v tomto štádiu konania.

58. The cooperation must therefore be understood as being restricted to submission of the relevant facts and to provision of the elements needed for an assessment of the merits of the application.

58. Treba teda vychádzať z toho, že táto spolupráca je obmedzená na uvedenie relevantných skutočností a na oznámenie informácií nevyhnutných na posúdenie dôvodnosti žiadosti.

59. Use of the notion of cooperation also implies that the two parties will work together towards a common goal.

59. Použitie pojmu spolupráca navyše predpokladá spoluprácu medzi oboma stranami s cieľom dosiahnuť spoločný cieľ.

60. In the travaux préparatoires relating to Directive 2004/83, the Commission was concerned that the duty to ascertain and evaluate all relevant facts be ‘shared’ between the applicant and the Member State responsible for considering the application. (29)

60. V rámci prípravných prác k smernici 2004/83 chcela Komisia stanoviť povinnosť „rozdelenú“ medzi žiadateľa a členský štát poverený preskúmaním žiadosti pri overovaní a hodnotení všetkých relevantných skutočností.(29)

61. In the UNHCR comments, the task of ascertaining and evaluating the elements needed for assessment of the application was regarded as a ‘joint responsibility of the applicant and the examiner’. (30)

61. V rámci komentárov, ktoré predložil UNHCR, išlo o vytvorenie „spoločnej zodpovednosti žiadateľa a posudzovateľa“, pokiaľ ide o úlohu preukázať a zhodnotiť skutočnosti nevyhnutné na posúdenie žiadosti.(30)

62. That duty of cooperation represents an obligation for the applicant for asylum, pursuant to Article 11 of Directive 2005/85.

62. Táto povinnosť spolupráce predstavuje povinnosť žiadateľa o azyl podľa článku 11 smernice 2005/85.

63. He is the person who initiates the procedure in order to gain a right. He is also the only person who can explain, in concrete terms, what has happened to him and the background against which it has taken place and who can produce the initial relevant information. That cooperation takes the form of various obligations including, in particular, an obligation for the individual to appear before the authorities in person on a specific date, an obligation to hand over documentation and items which are in his possession and which are relevant to consideration of the application and, further, an obligation to accept that his statements are recorded.

63. Tento žiadateľ totiž dáva podnet na začatie konania s cieľom získať právo. Iba tento žiadateľ môže tiež konkrétne uviesť svoju osobnú situáciu, ako aj jej okolnosti a poskytnúť prvé užitočné informácie. Táto spolupráca sa prejavuje v rôznych povinnostiach, medzi ktoré patrí najmä povinnosť jednotlivca osobne sa dostaviť v konkrétny deň, povinnosť odovzdať dokumenty a predmety, ktoré má k dispozícii a ktoré majú význam pre posudzovanie žiadosti, ako aj povinnosť strpieť zaznamenávanie svojich vyhlásení.

64. The Member State is also subject to this duty of cooperation. It can be explained, in my view, in view of the difficulties with which an applicant for individual protection may be faced when making out his case.

64. Táto povinnosť spolupráce prináleží aj členskému štátu. Podľa môjho názoru je odôvodnená vzhľadom na ťažkosti, ktorým žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže čeliť pri dokazovaní.

65. First, it is unlikely that the applicant will always be in a position to determine whether his application meets the conditions set out in the Geneva Convention or in Directive 2004/83 and that he will be familiar with other human rights legislation underpinning other forms of international protection; he is unlikely to be in a position to submit, at the outset, the evidence most appropriate to consideration of his application.

65. Po prvé je málo pravdepodobné, že tento žiadateľ je vždy schopný určiť, či sa jeho žiadosť týka kritérií stanovených v Ženevskom dohovore alebo v smernici 2004/83, že vie o ostatných nástrojoch v oblasti ľudských práv, na ktorých sú založené iné formy medzinárodnej ochrany, alebo že môže hneď na začiatku predložiť najvhodnejšie dôkazy na posúdenie svojej žiadosti.

66. Second, it is essential that account be taken of the state of not only material, but also psychological, privation in which an applicant for asylum is likely to find himself. As the UNHCR recalls, an applicant fleeing his country of origin may arrive with the barest necessities, have no documentary identification and, as a consequence, may not be able to support his statements with documentary evidence. The applicant may, furthermore, be suffering genuine psychological distress and feel apprehensive vis-à-vis a public authority, in view of his experiences in his country of origin, and may be afraid to speak freely and give a full and comprehensive account of all aspects of his situation. (31)

66. Po druhé je nevyhnutné zohľadniť nielen materiálnu, ale aj psychickú núdzu, v ktorej sa žiadateľ o azyl môže nachádzať. Ako pripomína UNHCR, žiadateľ o azyl, ktorý utiekol zo svojej krajiny pôvodu, môže prísť s nevyhnutným minimom vecí, nemusí mať pri sebe nijaký doklad totožnosti, a preto nemusí byť schopný podložiť svoje tvrdenia listinnými dôkazmi. Žiadateľ môže navyše trpieť skutočnou psychickou úzkosťou a pociťovať nedôveru voči orgánu verejnej moci vzhľadom na svoje skúsenosti vo svojej krajine pôvodu a môže sa báť hovoriť slobodne a úplne uviesť všetky okolnosti svojej situácie.(31)

67. Accordingly, the cooperation provided for in Article 4(1) of Directive 2004/83 must be a basis, in relation to the circumstances of each particular case, for assessing and obtaining the elements that are most relevant to the assessment of the application for international protection and for assembling, together with the applicant and with the help of the resources available to the competent national authority, all the information necessary to evaluate the applicant’s credibility and the merits of his application.

67. Za týchto okolností musí povinnosť stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 v závislosti od okolností konkrétneho posudzovaného prípadu umožniť zhodnotiť a získať najrelevantnejšie informácie na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu a zhromaždiť spolu so žiadateľom a vďaka zdrojom, ktorými disponuje príslušný vnútroštátny orgán, všetky informácie nevyhnutné na posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa a dôvodnosti jeho žiadosti.

68. At this stage in our analysis, it can already be concluded that, in laying down a duty of cooperation in Article 4(1) of Directive 2004/83, the EU legislature did not seek to compel the Member State to notify to an applicant, prior to the adoption of a negative decision, the elements on which it intends to base such a decision and to seek his observations in that regard. That cooperation, like the meeting in which it may actually occur, has the sole objective of assisting the applicant to complete his application and to assemble the elements deemed essential for that purpose.

68. Už v tomto štádiu môjho skúmania teda môžem dospieť k záveru, že normotvorca Únie tým, že stanovil povinnosť spolupráce v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83, nemal v úmysle uložiť členskému štátu povinnosť oznámiť pred vydaním nepriaznivého rozhodnutia skutočnosti, z ktorých zamýšľa vychádzať v tomto rozhodnutí, a v tejto súvislosti získať pripomienky žiadateľa. Jediným cieľom tejto spolupráce, ako aj stretnutia, v rámci ktorého sa táto spolupráca môže prejaviť, je pomôcť žiadateľovi vyplniť jeho žiadosť a získať informácie považované za nevyhnutné na tento účel.

69. Next, it is to be noted that the applicant is also afforded the right to be heard in a personal interview, as provided for in Article 12(1) of Directive 2005/85.

69. Ďalej je potrebné poukázať na to, že žiadateľ má právo byť vypočutý aj v rámci osobného pohovoru stanoveného v článku 12 ods. 1 smernice 2005/85.

70. Under Article 13(3) of Directive 2005/85, that interview must allow the applicant to present the grounds for his application in a comprehensive manner. Consequently, it is not the purpose of this interview either to supply to the applicant the assessment which the competent national authority will have carried out in order for him to comment on it before a decision is adopted.

70. Na základe článku 13 ods. 3 tejto smernice má tento osobný pohovor umožniť žiadateľovi predložiť dôvody svojej žiadosti vyčerpávajúcim spôsobom. Jeho cieľom teda tiež nie je oznámiť žiadateľovi posúdenie, ku ktorému príslušný vnútroštátny orgán dospeje, a získať pred vydaním rozhodnutia pripomienky žiadateľa.

71. Finally, it should be noted that the applicant is provided with the reports drawn up after each of the meetings.

71. Napokon je tiež potrebné poukázať na to, že žiadateľovi sa oznamujú správy vyhotovené po každom stretnutí.

72. Indeed, under Article 14 of Directive 2005/85, a written report must be made of the interviews between the applicant and the competent national authority and the applicant must have ‘timely’ access to that report or must have access to it as soon as necessary for allowing an appeal to be prepared and lodged in due time. That report must contain ‘at least’ the essential information regarding the application. Furthermore, the Member State may request the applicant’s approval of the contents of the report, while any points with which he does not agree may be entered on his personal file. The applicant thus has an opportunity to rectify certain elements either before a decision is adopted or after its adoption in the context of an appeal.

72. Na základe článku 14 smernice 2005/85 sa totiž z každého pohovoru medzi žiadateľom a príslušným vnútroštátnym orgánom musí urobiť písomná správa, ktorá sa musí oznámiť žiadateľovi tak, aby k nej mal „včasný“ prístup, alebo v takom čase, aby bolo možné pripraviť a včas predložiť odvolanie. Táto správa musí obsahovať „aspoň“ najdôležitejšie informácie týkajúce sa žiadosti. Členský štát môže navyše požadovať súhlas žiadateľa s obsahom tejto správy, pričom otázky, s ktorými žiadateľ nesúhlasí, sa môžu prípadne zapísať do jeho osobného spisu. Žiadateľ má teda možnosť opraviť niektoré údaje pred vydaním rozhodnutia alebo po jeho vydaní v rámci opravného prostriedku pred súdom.

73. Following this analysis of the substantive and procedural rules governing the examination of an application for international protection, it is clear that the EU legislature did not intend to require the Member States – either in the sphere of the cooperation referred to in Article 4(1) of Directive 2004/83 or on the occasion of the personal interviews or communications preceding adoption of a decision – to supply a draft decision to the applicant in order for him to comment upon it, where they propose to give a negative decision.

73. Na záver tejto analýzy hmotnoprávnych a procesných pravidiel upravujúcich posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu je potrebné konštatovať, že normotvorca Únie nezamýšľal uložiť členským štátom povinnosť oznámiť dotknutej osobe – či už v rámci spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 alebo v súvislosti s osobnými pohovormi a oznámeniami pred vydaním rozhodnutia – návrh plánovaného rozhodnutia a získať jej stanovisko, keď zamýšľajú vydať nepriaznivé rozhodnutie.

74. If such an obligation cannot thus be derived from the provisions laid down by Directives 2004/83 and 2005/85, can it be derived from the Court’s case-law relating to the scope of the right to be heard?

74. Ak teda takúto povinnosť nemožno vyvodiť z ustanovení smerníc 2004/83 a 2005/85, možno ju vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa rozsahu práva byť vypočutý?

75. I do not think so.

75. Nezastávam tento názor.

76. As we have seen, it is true that, in the context of proceedings that are quasi‑criminal in nature such as those in which the Commission censures a cartel or an abuse of a dominant position, the Court has accepted that the right to be heard entails – before a decision is adopted – provision to the person concerned of a statement of the objections raised against it. That statement of objections sets out the Commission’s preliminary conclusions regarding the existence of an infringement of the competition rules, explaining the assessments of fact and law which it has undertaken in the investigation of the case. (32)

76. Je pravda, že ako bolo uvedené, v rámci konaní kvázirepresívnej povahy, akým je konanie, v ktorom Komisia sankcionuje kartel alebo zneužitie dominantného postavenia, Súdny dvor uznal, že právo byť vypočutý si vyžaduje, aby pred vydaním rozhodnutia boli dotknutej osobe oznámené výhrady uvádzané voči nej. V tomto oznámení sú uvedené predbežné závery Komisie týkajúce sa existencie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pričom sú v ňom vysvetlené skutkové a právne závery, ku ktorým Komisia dospela v rámci vyšetrovania veci.(32)

77. In that situation, the right to be heard in fact allows the person concerned to acquaint itself, before the decision is adopted, with the legal findings the authority intends to make in respect of the facts alleged and to express a view, should it so wish, on the legal reasoning.

77. V tejto súvislosti právo byť vypočutý umožňuje dotknutej osobe skutočne sa oboznámiť pred vydaním rozhodnutia s tým, ako orgán zamýšľa právne posúdiť namietané skutočnosti, a prípadne sa vyjadriť k právnemu odôvodneniu tohto posúdenia.

78. However, that situation entails proceedings that are quasi-criminal in nature, in which the Commission proceeds against an undertaking on account of an act deemed objectionable. The statement of objections is thus akin to an ‘indictment’ drawn up when the Commission concludes its investigation. It triggers the adversarial phase of the proceedings in which the undertaking is then given an opportunity to make written representations and to put its case at a hearing on the facts alleged against it, the evidence on which those facts are based and the classification of those facts.

78. Ide však o konania kvázitrestnej povahy, v ktorých Komisia začne stíhanie proti podniku z dôvodu konania, ktoré sa považuje za protiprávne. Oznámenie o výhradách teda možno prirovnať k „obvineniu“ vznesenému po skončení vyšetrovania vedeného Komisiou. Začína sa ním kontradiktórna fáza konania, v ktorej má podnik možnosť predložiť svoje písomné pripomienky a byť vypočutý v rámci vypočutia k skutočnostiam, ktoré sa mu vytýkajú, k dôkazom, na ktorých sú tieto skutočnosti založené, ako aj ku kvalifikácii týchto skutočností.

79. In that context, the right to be heard is to be understood as a genuine right of defence, allowing the undertaking to refute the objections made against it before the Commission censures it or imposes a penalty on it.

79. V tejto súvislosti sa právo byť vypočutý chápe ako skutočné právo na obhajobu, ktoré umožňuje podniku vyvrátiť výhrady uvedené proti nemu skôr, než mu Komisia uloží sankciu alebo trest.

80. On the other hand, in a procedure such as that at issue in the main proceedings, which is itself initiated by an applicant seeking to avail himself of a right, the applicant has already had an opportunity to make representations on the matters to be taken into account.

80. V konaní, o aké ide vo veci samej, ktoré sa začína na podnet dotknutej osoby, ktorá sa usiluje získať právo, však táto osoba už mohla uplatniť svoje pripomienky ku skutočnostiam, ktoré sa majú vziať do úvahy.

81. As the Court observed in Sopropé and France v People’s Mojahedin Organization of Iran , the purpose of the rule that the addressee of a decision adversely affecting him must be placed in a position to make representations before the decision is taken is to enable the authority concerned effectively to take into account all relevant information. In order to ensure that the addressee is in fact protected, the object of that rule is, inter alia, to enable him to correct an error or produce such information relating to his personal circumstances as will tell in favour of the decision’s being adopted or not, or of its having this content or that.

81. Ako Súdny dvor pripomenul v už citovaných rozsudkoch Sopropé a Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, účelom pravidla, podľa ktorého sa príjemcovi rozhodnutia nepriaznivo zasahujúceho do jeho právneho postavenia musí umožniť, aby pred prijatím rozhodnutia predložil pripomienky, je, aby príslušný orgán bol schopný účelne zohľadniť všetky relevantné skutočnosti. S cieľom zaručiť účinnú ochranu uvedenej osoby je účelom tohto pravidla predovšetkým to, aby táto osoba mohla opraviť chybu alebo uviesť také skutočnosti týkajúce sa jej osobnej situácie, ktoré môžu ovplyvniť prijatie rozhodnutia, jeho neprijatie alebo jeho prijatie s odlišným obsahom.

82. It is clear that, in the light of the regulatory framework described above, the EU legislature sought to ensure that, before a decision is adopted, the applicant’s right to be heard is guaranteed in those terms.

82. Treba pritom konštatovať, že vzhľadom na vyššie opísaný regulačný rámec normotvorca Únie dbal na to, aby právo žiadateľa byť vypočutý pred vydaním rozhodnutia bolo v tomto zmysle zaručené.

83. Although the initial elements in support of an application for international protection are, at the outset, provided on the basis of a form or standard questionnaire, the applicant may subsequently, at the stage of examination of the application, put forward information about the reality of the facts and circumstances that he has faced in his country of origin. In that situation, the cooperation established in Article 4(1) of Directive 2004/83 enables the applicant to evaluate the most relevant matters and to assemble, together with the competent national authority, all the information necessary to support his application. As to the personal interview(s) referred to in Article 12 of Directive 2005/85, they represent a further opportunity for the applicant to speak with the person who is best qualified to take account of his personal situation. He may present the grounds for his application in a comprehensive manner together with any new elements which he had not included in his arguments and may give an account of himself. As regards the competent national authority, that interview enables there to be a very specific examination of the relevance of all those elements in order to evaluate the personality of the individual and the credibility of his statements and to shed light, should that be necessary, on certain inconsistencies.

83. Hoci prvé skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o medzinárodnú ochranu, sa najprv poskytujú na základe formulára alebo štandardného dotazníka, žiadateľ môže následne uviesť reálne skutočnosti a okolnosti, ktorým čelí vo svojej krajine pôvodu, v rámci fázy prešetrovania žiadosti. V tejto súvislosti spolupráca stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 umožňuje žiadateľovi zhodnotiť najrelevantnejšie informácie na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu a zhromaždiť spolu s príslušným vnútroštátnym orgánom všetky informácie nevyhnutné na odôvodnenie jeho žiadosti. Pokiaľ ide o osobný pohovor alebo pohovory uvedené v článku 12 smernice 2005/85, tieto predstavujú ďalšiu možnosť pre žiadateľa pozhovárať sa s osobou najkvalifikovanejšou na zohľadnenie jeho osobnej situácie. Môže uviesť všetky dôvody svojej žiadosti, ako aj všetky nové skutočnosti, ktoré nezahrnul do svojej argumentácie, a vyjadriť sa. Príslušnému vnútroštátnemu orgánu tento pohovor umožňuje veľmi konkrétne preskúmať relevantnosť všetkých týchto skutočností s cieľom posúdiť osobnosť jednotlivca, ako aj dôveryhodnosť jeho vyhlásení a prípadne objasniť niektoré rozpory.

84. Furthermore, mention must be made of the fact that, under Article 9 of Directive 2005/85, the competent national authority is obliged to state the reasons in fact and law for a decision rejecting an asylum application. Moreover, under Article 39 of the directive, the Member States must guarantee the right to effective judicial protection. Thus, the legality of the final decision adopted and, in particular, the reasons which led the competent authority to reject the asylum application as unfounded may be the subject of a thorough review by the national court, within the framework of an action against the decision rejecting the application. (33)

84. Okrem toho treba spomenúť, že podľa článku 9 smernice 2005/85 je príslušný vnútroštátny orgán povinný skutkovo a právne odôvodniť rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl. Na základe článku 39 tejto smernice navyše členské štáty musia zabezpečiť právo na účinnú súdnu ochranu. Zákonnosť prijatého konečného rozhodnutia, a najmä dôvody, ktoré viedli príslušný orgán k zamietnutiu žiadosti o azyl ako nedôvodnej, tak môžu byť predmetom hlbšieho preskúmania vnútroštátnym súdom na základe žaloby podanej proti rozhodnutiu o zamietnutí uvedenej žiadosti.(33)

85. Finally, it must be recalled that the procedures laid down under Directives 2004/83 and 2005/85 are minimum standards. According to Article 3 of Directive 2004/83 and Article 5 of Directive 2005/85, the Member States are free to provide for or retain more favourable standards with regard to the substantive requirements and the procedures for granting and withdrawing international protection, in so far as those standards are compatible with the directives. Consequently, the Member States are free to strengthen the fundamental safeguards afforded to the applicant in the examination of his application. The Netherlands Government thus states, in its observations, that, in the Netherlands, the competent minister is required to inform the applicant, in writing and stating reasons in support, of his intention to reject the applicant’s application for international protection in order to obtain his written observations and, if need be, to rectify any errors affecting the legality of the decision.

85. Napokon treba pripomenúť, že postupy stanovené v rámci smerníc 2004/83 a 2005/85 predstavujú minimálne ustanovenia. V súlade s článkom 3 smernice 2004/83 a článkom 5 smernice 2005/85 členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti priaznivejšie ustanovenia týkajúce sa hmotnoprávnych podmienok, ako aj konaní o priznávaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto ustanovenia zlučiteľné s uvedenými smernicami. Členské štáty teda môžu posilniť procesné záruky poskytované žiadateľovi v rámci posudzovania jeho žiadosti. Holandská vláda vo svojich pripomienkach uvádza, že v Holandsku je príslušný minister povinný písomne informovať žiadateľa o svojom zámere zamietnuť jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu s uvedením dôvodov s cieľom získať jeho písomné pripomienky a napraviť prípadné vady rozhodnutia.

86. Having regard to those matters, I am therefore of the view that the duty of cooperation referred to in Article 4(1) of Directive 2004/83, read in the light of the rules and procedural safeguards established in Directive 2005/85, must be interpreted to the effect that the authority responsible for considering the application is not required to notify the applicant, before the adoption of a negative decision, of the elements on which it intends to base that decision and to seek his observations in that regard.

86. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa teda domnievam, že povinnosť spolupráce uvedená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 vykladaná z hľadiska procesných pravidiel a záruk stanovených v rámci smernice 2005/85 sa má vykladať v tom zmysle, že orgán zodpovedný za posudzovanie žiadosti nie je povinný oznámiť pred vydaním nepriaznivého rozhodnutia skutočnosti, z ktorých zamýšľa vychádzať v tomto rozhodnutí, a v tejto súvislosti získať pripomienky žiadateľa.

87. That interpretation obtains in the case of examination of an application for asylum.

87. Tento výklad platí v rámci posudzovania žiadosti o azyl.

88. It will likewise obtain, by virtue of Article 3(3) of Directive 2005/85, where the Member State has established a single procedure in which it considers the asylum application in the light of both forms of international protection, at the applicant’s request or of its own motion – the competent national authority then automatically considering the grounds for subsidiary protection when the applicant does not qualify for refugee status. Indeed, we have seen that, in that situation, the authority must respect the rules and procedural safeguards established by Directive 2005/85 throughout the entire procedure.

88. Rovnako platí – v súlade s článkom 3 ods. 3 smernice 2005/85 –, keď členský štát zaviedol jednotné konanie, v ktorom sa skúma žiadosť z hľadiska oboch foriem medzinárodnej ochrany, a to na návrh dotknutej osoby alebo z úradnej moci, pričom príslušný vnútroštátny orgán vtedy automaticky skúma dôvody doplnkovej ochrany, pokiaľ podmienky na priznanie postavenia utečenca nie sú splnené. Ako som už totiž uviedol, v tomto prípade tento orgán musí dodržať procesné pravidlá a záruky stanovené smernicou 2005/85 počas celého tohto konania.

89. On the other hand, where the Member State considers the application for subsidiary protection in the framework of a separate procedure, it is not required – because of the scope of Directive 2005/85 – to accord the procedural safeguards laid down for the examination of an application for asylum. Nevertheless, it remains obliged, first, to cooperate with the applicant, in the framework set out in Article 4(1) of Directive 2004/83, and second, to guarantee the applicant’s right to be heard inasmuch as that right, as stated above, constitutes a general principle of EU law.

89. Naproti tomu, keď členský štát skúma žiadosť o doplnkovú ochranu v rámci samostatného konania, z dôvodu pôsobnosti smernice 2005/85 nie je povinný priznať procesné záruky stanovené na posudzovanie žiadosti o azyl. Je však naďalej povinný jednak spolupracovať so žiadateľom v rámci stanovenom v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 a jednak zaručiť právo byť vypočutý, keďže – ako už bolo uvedené – toto právo predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie.

90. Consequently and in view of the foregoing reasoning, when, following rejection of an application for asylum, an application for subsidiary protection is made in the framework of a new procedure, the competent national authority is not, to my mind, required to supply its draft decision, provided, however, that it has given the applicant the opportunity to put his arguments comprehensively and to produce all the documents tending to show that he qualifies for subsidiary protection as provided for in Article 15 of Directive 2004/83.

90. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy teda v prípade, ak sa po zamietnutí žiadosti o azyl podá žiadosť o doplnkovú ochranu v rámci nového konania, príslušný vnútroštátny orgán nie je podľa môjho názoru povinný oznámiť svoj návrh rozhodnutia, avšak len pod podmienkou, že umožnil dotknutej osobe uplatniť všetky tvrdenia a predložiť všetky doklady spôsobilé preukázať, že spĺňa osobitné podmienky doplnkovej ochrany uvedenej v článku 15 smernice 2004/83.

91. Having regard to all the foregoing, I therefore suggest that the Court rule that the duty of cooperation referred to in Article 4(1) of Directive 2004/83, read in the light of the rules and procedural safeguards established in Directive 2005/85, is to be interpreted to the effect that where a competent national authority intends to reject an application for subsidiary protection made following rejection of an asylum application, the authority is not required to notify the applicant, before adopting its decision, of the elements on which it intends to base its decision and to seek his observations in that regard.

91. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti teda navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že povinnosť spolupráce stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83, vykladaná z hľadiska procesných pravidiel a záruk stanovených v rámci smernice 2005/85, sa má vykladať v tom zmysle, že keď príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa zamietnuť žiadosť o doplnkovú ochranu podanú po zamietnutí žiadosti o azyl, nie je povinný oznámiť pred vydaním svojho rozhodnutia skutočnosti, z ktorých zamýšľa vychádzať v tomto rozhodnutí, a v tejto súvislosti získať pripomienky žiadateľa.

92. In accordance with Article 3 of Directive 2004/83 and Article 5 of Directive 2005/85, Member States may introduce or maintain more favourable standards on procedures for granting and withdrawing refugee status, in so far as those standards are compatible with those directives.

92. V súlade s článkom 3 smernice 2004/83 a článkom 5 smernice 2005/85 členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti priaznivejšie ustanovenia týkajúce sa konaní o priznávaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto ustanovenia zlučiteľné s uvedenými smernicami.

D – Application to the present case

D – Uplatnenie na prejednávanú vec

93. Although it is for the referring court alone to consider whether the decision was adopted in breach of the procedural safeguards afforded to the applicant, I should none the less like, within the framework of the judicial cooperation provided for by Article 267 TFEU, to share the following considerations with that court.

93. Hoci prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje spor vo veci samej, aby preskúmal, či rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s procesnými zárukami priznanými žiadateľovi, v rámci justičnej spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ by som chcel poskytnúť vnútroštátnemu súdu tieto kritériá posudzovania.

94. At the material time, the rules concerning the treatment of asylum applications were set out in the Refugee Act 1996. The provisions concerning the procedure for examining an application for subsidiary protection were found in the European Communities (Eligibility for Protection) Regulations 2006, (34) which implement Directive 2004/83.

94. V čase skutkových okolností veci samej pravidlá týkajúce sa posudzovania žiadostí o azyl boli uvedené v zákone o utečencoch z roku 1996 (Refugee Act 1996). Ustanovenia týkajúce sa konania o preskúmaní žiadosti o doplnkovú ochranu boli uvedené v nariadení o podmienkach ochrany v rámci Európskych spoločenstiev z roku 2006 [European Communities (Eligibility for Protection) Regulations 2006], ktorým sa preberá smernica 2004/83.(34)

95. It was my understanding, at the hearing, that in Ireland an application for subsidiary protection is dealt with in a separate procedure. There is currently no single procedure. As was confirmed by Ireland and the Commission, the procedural safeguards established by the EU legislature in Directive 2005/85 are thus not applicable to that procedure.

95. Na pojednávaní bolo uvedené, že posudzovanie žiadosti o doplnkovú ochranu sa v Írsku uskutočňuje v rámci samostatného konania. V súčasnosti neexistuje jednotné konanie. Ako potvrdili Írsko a Komisia, procesné záruky stanovené normotvorcom Únie v smernici 2005/85 teda nie sú uplatniteľné na toto konanie.

96. First, Mr M. submits before the referring court that he has not had a fair hearing in the examination of his application for subsidiary protection and that he has not been informed of the matters on which the competent national authority intended to base its decision rejecting his application.

96. Po prvé pán M. v konaní pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že nebol vypočutý v rámci posudzovania svojej žiadosti o doplnkovú ochranu a že mu neboli známe skutočnosti, z ktorých príslušný orgán zamýšľal vychádzať vo svojom zamietavom rozhodnutí.

97. It is clear from the documents before the Court that Mr M. was not heard in a personal interview at that stage of the procedure.

97. Z listín založených v spise vyplýva, že pán M. v tomto štádiu konania skutočne nebol vypočutý v rámci osobného pohovoru.

98. Although the application for subsidiary protection is considered in a separate procedure, I do not think that the procedural safeguards from which Mr M. had already benefited when his asylum application was examined should be discounted. The two procedures remain closely linked and based, in practical terms, on one person’s history and on similar facts. Nevertheless, it is vital to ensure that Mr M. has in fact been able state his case fully and effectively regarding the reasons that specifically substantiate his application for subsidiary protection.

98. Domnievam sa, že hoci sa posudzovanie žiadosti o doplnkovú ochranu uskutočňuje v rámci samostatného konania, nemali by sa opomínať procesné záruky, ktoré pánovi M. už boli poskytnuté v priebehu konania o preskúmaní jeho žiadosti o azyl. Tieto dve konania totiž úzko súvisia a konkrétne sú založené na rovnakej osobnej situácii a skutočnostiach. Napriek tomu je nevyhnutné overiť, či pán M. mohol účinne a účelne uplatniť všetky svoje pripomienky k dôvodom, ktoré konkrétne odôvodňovali jeho žiadosť o doplnkovú ochranu.

99. Having regard to the material before the Court, my impression is that Mr M. has been given the opportunity to make known his arguments concerning the matters showing why not only refugee status but also subsidiary protection should be granted.

99. Vzhľadom na dostupné informácie však mám dojem, že pán M. skutočne mohol vyjadriť svoje tvrdenia, pokiaľ ide o skutočnosti odôvodňujúce nielen priznanie postavenia utečenca, ale aj priznanie doplnkovej ochrany.

100. Mr M. made his asylum application to ORAC on 21 May 2008, the date on which he was heard in a preliminary interview pursuant to Section 8 of the Refugee Act 1996. In that interview, he was provided with a questionnaire which sought all relevant information concerning both him and the grounds for his application. On that basis and pursuant to Section 11 of the 1996 Act, Mr M. was interviewed on 23 August 2008 when he was given the opportunity in person to explain in detail the reasons for his application and the elements supporting it. On the basis of that interview a report was drawn up, representing a first instance decision, (35) which contained a recommendation from ORAC that the application should be refused, ORAC taking the view, in particular, that Mr M.’s application lacked credibility given the time that had elapsed before he made the application.

100. Pán M. podal svoju žiadosť o azyl na ORAC 21. mája 2008, keď bol vypočutý v rámci predbežného pohovoru na základe článku 8 zákona o utečencoch z roku 1996. V tejto súvislosti mu bol odovzdaný dotazník s cieľom získať od neho všetky relevantné informácie o ňom, ako aj dôvody jeho žiadosti. Na základe toho bol pán M. podľa článku 11 tohto zákona vypočutý 23. augusta 2008 na osobnom pohovore, počas ktorého mu bolo umožnené uviesť všetky dôvody jeho žiadosti a skutočnosti uvedené na podporu jeho žiadosti. Na základe tohto pohovoru bola vypracovaná správa, ktorá predstavuje prvostupňové rozhodnutie(35) a ktorá obsahovala negatívne odporúčanie ORAC, ktorý sa najmä domnieval, že žiadosť pána M. nebola dostatočne dôveryhodná vzhľadom na lehotu, v ktorej podal túto žiadosť.

101. The applicant was notified of that recommendation on 8 September 2008. Pursuant to Section 16(1) of the Refugee Act 1996, Mr M. appealed against that recommendation to the Refugee Appeals Tribunal (Ireland). That appeal was considered in a written procedure, as, under Section 13(5) and (6)(c) of the 1996 Act, there is no oral hearing where the applicant has failed, without reasonable cause, to make his application as soon as reasonably practicable. (36) That procedure gave him an opportunity, first, to state his views on the reasons given by ORAC for rejecting his asylum application and, second, to make further submissions on all the reasons preventing him from returning to his country of origin and to include with his written submissions additional information forwarded on 25 September 2008.

101. Toto odporúčanie bolo doručené žiadateľovi 8. septembra 2008. V súlade s článkom 16 ods. 1 zákona o utečencoch z roku 1996 pán M. podal opravný prostriedok proti uvedenému odporúčaniu na Refugee Appeals Tribunal (Írsko). Tento opravný prostriedok bol preskúmaný v rámci písomného konania, keďže od ústnej časti konania sa na základe článku 13 ods. 5 a 6 písm. c) tohto zákona upustí, ak žiadateľ bez náležitého dôvodu nepodal svoju žiadosť v primeranej lehote.(36) Toto konanie umožnilo pánovi M. jednak vyjadriť sa k dôvodom, ktoré uviedol ORAC na zamietnutie jeho žiadosti o azyl, a jednak opäť uviesť všetky dôvody, ktoré mu bránili vrátiť sa do jeho krajiny pôvodu, pričom k svojim písomným podaniam pripojil doplňujúce dôkazy doručené 25. septembra 2008.

102. By decision of 28 October 2008, the Refugee Appeals Tribunal affirmed ORAC’s recommendation and requested that refugee status should not be granted to Mr M. That decision, which, under Section 16(17) of the Refugee Act 1996, must state the reasons on which it is based, was notified to Mr M. on 31 October 2008. Mr M. did not challenge ORAC’s conclusions or the latter decision before the High Court. (37)

102. Refugee Appeals Tribunal rozhodnutím z 28. októbra 2008 potvrdil negatívne odporúčanie ORAC a navrhol, aby pánovi M. nebolo priznané postavenie utečenca. Toto rozhodnutie, ktoré musí byť odôvodnené v súlade s článkom 16 ods. 17 zákona o utečencoch z roku 1996, bolo doručené pánovi M. 31. októbra 2008. Pán M. nespochybnil závery ORAC ani toto posledné uvedené rozhodnutie v konaní pred High Court.(37)

103. By letter dated 8 December 2008, Mr M. was informed of the decision of the Minister for Justice, Equality and Law Reform to reject his asylum application and to make a deportation order against him. That letter included a notice informing him that he was entitled to make an application for subsidiary protection and for leave to remain in Ireland. To that end, the letter enclosed an information leaflet on subsidiary protection and the form on which the application could be made. In addition to personal information, the applicant was invited to attach any additional documentation and to set out fully the grounds relating specifically to the circumstances relied on in support of his application for subsidiary protection, giving details, in particular, of the serious harm that he might suffer on his return to his country of origin.

103. Listom doručeným 8. dece mbra 2008 bolo pánovi M. oznámené rozhodnutie Minister for Justice, Equality and Law Reform o zamietnutí jeho žiadosti o azyl a vydaní rozhodnutia o jeho vyhostení. K tomuto oznámeniu bolo pripojené poučenie, že môže požiadať jednak o priznanie postavenia vyplývajúceho z doplnkovej ochrany a jednak o dočasné povolenie na pobyt. K uvedenému listu bolo na tento účel pripojené informačné oznámenie o doplnkovej ochrane, ako aj formulár na podanie žiadosti. Žiadateľ bol vyzvaný, aby okrem osobných údajov predložil všetky doplňujúce dokumenty a podrobne opísal dôvody, ktoré sa konkrétne týkali okolností uvedených na podporu jeho žiadosti o doplnkovú ochranu, a najmä špecifikoval závažnú ujmu, ktorá by mu hrozila v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu.

104. Mr M. therefore submitted an application for subsidiary protection on 31 December 2008, which was supplemented on 15 July 2009 and 6 August 2010 by documents in support of his application. The latter was examined pursuant to Regulations 4 and 5 of the 2006 Regulations, which transpose Article 4 of Directive 2004/83. Thus, in accordance with Regulation 5 of the 2006 Regulations, the competent national authority was required to take into account all relevant facts as they relate to the country of origin at the time of taking a decision, including its laws and regulations and the manner in which they are applied, the statements and documentation presented by the applicant, including information on whether he has been or may be subject to persecution or serious harm, and the individual position and personal circumstances of the applicant, including factors such as background, gender and age, and the activities engaged in since leaving his country which may expose him to persecution or serious harm if he returns to that country.

104. Pán M. teda podal 31. decembra 2008 žiadosť o doplnkovú ochranu, ktorá bola doplnená 15. júla 2009 a 6. augusta 2010 listinami predloženými na podporu jeho žiadosti. Táto žiadosť bola preskúmaná v súlade s pravidlami 4 a 5 nariadenia z roku 2006, ktorými sa preberá článok 4 smernice 2004/83. Podľa pravidla 5 nariadenia z roku 2006 bol príslušný vnútroštátny orgán povinný zohľadniť všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu v čase vydania rozhodnutia, vrátane jej zákonov a iných právnych predpisov a ich uplatňovania, vyhlásenia a dokumenty predložené žiadateľom, vrátane informácií týkajúcich sa skutočnosti, že bol prenasledovaný alebo že mu hrozí prenasledovanie alebo že utrpel alebo mu hrozí vážna ujma, ako aj individuálnu situáciu a osobné pomery žiadateľa, vrátane takých faktorov, ako je jeho minulosť, pohlavie, vek a činnosti, ktoré vykonával po odchode zo svojej krajiny pôvodu a ktoré môžu viesť k prenasledovaniu alebo k vážnej ujme v prípade návratu.

105. The application for subsidiary protection was rejected on 24 September 2010 by the Minister for Justice, Equality and Law Reform, who concluded that, because of serious doubts as to the credibility of the applicant’s allegations, it was not possible to show that he would face a risk of serious harm if returned to his country of origin. That decision refusing his application was notified to Mr M. on 30 September 2010.

105. Minister for Justice, Equality and Law Reform zamietol žiadosť o doplnkovú ochranu 24. septembra 2010, pričom sa domnieval, že z dôvodu vážnych pochybností o hodnovernosti tvrdení žiadateľa nebolo možné preukázať, že žiadateľovi hrozí v prípade jeho návratu do jeho krajiny pôvodu vážne bezprávie. Toto zamietavé rozhodnutie bolo doručené pánovi M. 30. septembra 2010.

106. The above account of the facts serves, to my mind, to show that Mr M. has been able to submit all the facts and circumstances which show why, in his view, international protection is warranted, whether under the right to asylum or subsidiary protection. Furthermore, it may be presumed that Mr M. was familiar with the matters on the basis of which the competent national authority intended to assess the merits of his application since, in the course of the examination of his asylum application, he was heard a number of times by ORAC, and could then, in the appeal before the Refugee Appeals Tribunal, acquaint himself with the reasons relied on by ORAC in giving a negative recommendation. Finally, he was notified of the grounds for the decision of the Minister for Justice, Equality and Law Reform rejecting his application.

106. Opis skutkového stavu, ktorý som uviedol vyššie, podľa môjho názoru umožňuje preukázať, že pán M. mohol uviesť všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali medzinárodnú ochranu, bez ohľadu na to, či sa týkala práva na azyl alebo doplnkovej ochrany. Okrem toho možno predpokladať, že pán M. poznal skutočnosti, na základe ktorých príslušný vnútroštátny orgán zamýšľal posúdiť dôvodnosť tejto žiadosti, keďže v priebehu posudzovania jeho žiadosti o azyl ho ORAC viackrát vypočul, a následne sa mohol oboznámiť s dôvodmi, ktoré uviedol ORAC na účely vydania negatívneho odporúčania, v rámci konania o opravnom prostriedku podanom na Refugee Appeals Tribunal. Napokon mu bolo oznámené odôvodnenie zamietavého rozhodnutia Minister for Justice, Equality and Law Reform.

107. Second, Mr M. complains that the competent national authority based its assessment on documents published in 2010, in particular a report of the United States of America Department of State concerning the situation in Rwanda, Mr M. having himself submitted the 2008 report and additional up-dated information on the Rwandan judicial system in a letter of 6 August 2010.

107. Po druhé pán M. vytýka príslušnému vnútroštátnemu orgánu, že pri svojom posúdení vychádzal z dokumentov zverejnených v roku 2010, najmä zo správy ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických týkajúcej sa situácie v Rwande, pričom pán M. predložil tú istú správu z roku 2008, ako aj aktualizované doplňujúce informácie o rwandskom súdnom systéme v liste zo 6. augusta 2010.

108. I cannot take issue with the competent national authority for having assessed the merits of the application at issue on the basis of the most precise and up-to-date information concerning the situation in Rwanda.

108. Nemožno vytýkať príslušnému vnútroštátnemu orgánu, že posudzoval dôvodnosť predmetnej žiadosti na základe presnejších a aktuálnejších informácií o všeobecnej situácii v Rwande.

109. Indeed, under Article 4(3)(a) of Directive 2004/83, the Member States must carry out the assessment of an application for international protection on an individual basis and take into account ‘all relevant facts as they relate to the country of origin at the time of taking a decision [(38) ]’. Furthermore, pursuant to Article 8(2) of Directive 2005/85, which, admittedly, is not applicable in the procedure in question, the authority responsible for examining the application must carry out an appropriate and objective examination and must, to that end, ensure that ‘precise and up-to-date information is obtained from various sources, … as to the general situation prevailing in the [country] of origin of [the applicant]’.

109. Podľa článku 4 ods. 3 písm. a) smernice 2004/83 totiž členské štáty musia vykonať individuálne posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pri zohľadnení „všetkých príslušných skutočností, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti [(38) ]“. Okrem toho na základe článku 8 ods. 2 smernice 2005/85, ktorý sa síce nevzťahuje na predmetné konanie, orgán zodpovedný za posúdenie žiadosti musí vykonať primerané a objektívne preskúmanie a na tento účel musí dbať na to, aby „sa z rôznych zdrojov dali získať presné a aktuálne informácie…, pokiaľ ide o všeobecnú situáciu panujúcu v krajin[e] pôvodu žiadateľ[a]“.

110. Consequently, as the High Court indicated in Ahmed v Minister for Justice, Equality and Law Reform , the applicant must expect that the authority examining the application will, in carrying out its task, make sure that it is fully up to date.

110. Ako teda uviedol High Court v už citovanom rozsudku Ahmed v. Minister for Justice, Equality and Law Reform, žiadateľ má očakávať, že orgán zodpovedný za posúdenie žiadosti splní svoju úlohu na základe ubezpečenia sa, že má k dispozícii najaktuálnejšie údaje.

111. The question now is whether the 2010 report was such as to have an appreciable influence on the decision of the competent national authority. If that were the case and inasmuch as an essential element would, as a consequence, be involved, the applicant should, in my view, have then been given an opportunity to submit his observations on that point. However, in this case and in view of the material in the file, that does not appear to be the case. First, the referring court states that there was no appreciable change in the general or security situation in Rwanda so far as the period 2007 to 2010 is concerned. Second, it states that, in relation to the applicant’s personal situation and, in particular, the lack of credibility which is in essence held against him, the differences between the 2008 report and the 2010 report are not of great significance. It therefore seems that the information on which the Minister for Justice, Equality and Law Reform relied merely bore out the conclusions that had already been drawn in the procedure for examining the asylum application.

111. Vzniká otázka, či správa z roku 2010 mohla mať citeľný vplyv na rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu. Ak to bolo tak a ak v dôsledku toho išlo o podstatnú okolnosť, domnievam sa, že žiadateľovi sa malo umožniť predložiť pripomienky v tejto súvislosti. V prejednávanej veci vzhľadom na obsah spisu však zrejme nejde o taký prípad. Na jednej strane vnútroštátny súd poukazuje na to, že v období od roku 2007 do roku 2010 nedošlo k podstatným zmenám vo všeobecnej a bezpečnostnej situácii v Rwande. Na druhej strane vnútroštátny súd uvádza, že pokiaľ ide o osobnú situáciu žiadateľa a najmä nedostatočnú dôveryhodnosť, ktorá sa mu v podstate vytýka, rozdiely medzi správou z roku 2008 a správou z roku 2010 nie sú veľmi významné. Zdá sa teda, že informácie, z ktorých vychádzal Minister for Justice, Equality and Law Reform, iba potvrdili závery sformulované už v rámci konania o preskúmaní žiadosti o azyl.

112. Third, Mr M. maintains that he did not know when a decision would be taken on his application for subsidiary protection, also criticising the length of the proceedings.

112. Po tretie pán M. tvrdí, že nevedel, k akému okamihu sa rozhodlo o jeho žiadosti o doplnkovú ochranu, pričom navyše kritizuje dĺžku konania.

113. It is clear from the documents on the file that the procedure for examining Mr M’s asylum application took six and a half months and that concerning his application for subsidiary protection, 21 months. Mr M. was therefore informed about his situation on conclusion of a procedure that had lasted a little over two years and three months.

113. Z listín založených v spise vyplýva, že konanie o preskúmaní žiadosti o azyl podanej pánom M. trvalo šesť a pol mesiaca a konanie týkajúce sa jeho žiadosti o doplnkovú ochranu trvalo 21 mesiacov. O situácii žiadateľa sa teda rozhodlo po skončení konania, ktoré trvalo o niečo viac ako dva roky a tri mesiace.

114. That length of time seems to me to be manifestly unreasonable. Although in Ireland examination of the application for subsidiary protection is not subject to the procedural rules mentioned in Article 23(2) of Directive 2005/85 – which provides that Member States must ensure that the procedure for examining applications for international protection is concluded as soon as possible and, where a decision cannot be taken within six months , that the applicant is either informed of the delay or receives information on the time-frame – the fact remains that the competent national authority is obliged to ensure, when it adopts a decision falling within the scope of EU law, observance of the right of the person concerned to good administration, which constitutes a general principle of EU law.

114. Túto dĺžku konania považujem za zjavne neprimeranú. Hoci v Írsku posudzovanie žiadosti o doplnkovú ochranu nepodlieha procesným pravidlám stanoveným v článku 23 ods. 2 smernice 2005/85 – ktorý stanovuje, že členské štáty musia dbať na to, aby sa konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu čo najskôr uzavrelo a aby v prípade, keď sa do šiestich mesiacov neprijme rozhodnutie, bol žiadateľ informovaný o zdržaní alebo dostal informáciu o časovom rámci –, keď príslušný vnútroštátny orgán prijíma rozhodnutie, ktoré patrí do pôsobnosti práva Únie, je povinný zaručiť dodržanie práva dotknutej osoby na riadnu správu vecí verejných, ktoré predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie.

115. Applications for subsidiary protection, like applications for asylum, must thus be the subject of a thorough examination, taking place within a reasonable period of time, as the prompt dispatch of the proceedings contributes not only to the applicant’s legal certainty but also to his integration.

115. Žiadosti o doplnkovú ochranu, rovnako ako žiadosti o azyl, musia byť teda predmetom dôkladného preskúmania v primeranej lehote, keďže rýchlosť konania prispieva nielen k právnej istote žiadateľa, ale aj k jeho integrácii.

116. It will therefore be for the referring court to consider to what extent the relatively long duration of the proceedings may have undermined the rights and safeguards afforded to Mr M. in the procedure for examining his application for subsidiary protection.

116. Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, do akej miery pomerne dlhé trvanie tohto konania mohlo ovplyvniť práva a záruky priznané pánovi M. v rámci konania o preskúmaní jeho žiadosti o doplnkovú ochranu.

II – Conclusion

II – Návrh

117. Accordingly, I propose that the Court should give the following answer to the High Court’s question:

117. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil High Court, takto:

The duty of cooperation referred to in Article 4(1) of Council Directive 2004/83/EC of 29 April 2004 on minimum standards for the qualification and status of third country national or stateless persons as refugees or as persons who otherwise need international protection and the content of the protection granted, read in the light of the rules and procedural safeguards established in Council Directive 2005/85/EC of 1 December 2005 on minimum standards on procedures in Member States for granting and withdrawing refugee status, must be interpreted to the effect that, where a competent national authority intends to reject an application for subsidiary protection made following rejection of an asylum application, the authority is not required to notify the applicant, before adopting its decision, of the elements on which it intends to base its decision and to seek his observations in that regard.

Povinnosť spolupráce uvedená v článku 4 ods. 1 smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, vykladaná z hľadiska procesných pravidiel a záruk stanovených v rámci smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, sa má vykladať v tom zmysle, že keď príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa zamietnuť žiadosť o doplnkovú ochranu podanú po zamietnutí žiadosti o azyl, nie je povinný oznámiť pred vydaním svojho rozhodnutia skutočnosti, z ktorých zamýšľa vychádzať v tomto rozhodnutí, a v tejto súvislosti získať pripomienky žiadateľa.

In accordance with Article 3 of Directive 2004/83 and Article 5 of Directive 2005/85, Member States may introduce or maintain more favourable standards on procedures for granting and withdrawing refugee status, insofar as those standards are compatible with those directives.

V súlade s článkom 3 smernice 2004/83 a článkom 5 smernice 2005/85 členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti priaznivejšie ustanovenia týkajúce sa konaní o priznávaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto ustanovenia zlučiteľné s uvedenými smernicami.

(1) .

(1) .

(2) – Council Directive 2004/83/EC of 29 April 2004 on minimum standards for the qualification and status of third country nationals or stateless persons as refugees or as persons who otherwise need international protection and the content of the protection granted (OJ 2004 L 304, p. 12).

(2)  – Smernica Rady z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, s. 2, Mim. vyd. 19/007, s. 96).

(3) – See the definition in Article 2(e) of Directive 2004/83.

(3)  – Pozri definíciu uvedenú v článku 2 písm. e) smernice 2004/83.

(4) – ‘ORAC’.

(4)  – Ďalej len „ORAC“.

(5) – ‘the Charter’.

(5)  – Ďalej len „Charta“.

(6) – Directive 2005/85/EC of 1 December 2005 on minimum standards on procedures in Member States for granting and withdrawing refugee status (OJ 2005 L 326, p. 13, and corrigendum, OJ 2006 L 236, p. 36).

(6)  – Smernica Rady z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (Ú. v. EÚ L 326, s. 13).

(7) – See the judgment of 28 July 2011 in Case C‑69/10 Samba Diouf [2011] ECR I‑0000, in which the Court recalled that the Member States have, in a number of respects, a margin of assessment with regard to the implementation of the provisions of Directive 2005/85, obviously taking account of the particular features of their national laws (paragraph 29).

(7)  – Pozri rozsudok z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, v ktorom Súdny dvor pripomenul, že členské štáty majú vo viacerých smeroch určitú mieru voľnej úvahy na vykonanie ustanovení smernice 2005/85 s ohľadom na zjavné osobitosti ich vnútroštátneho práva (bod 29).

(8) – See Article 1 of Directive 2004/83.

(8)  – Pozri článok 1 uvedenej smernice.

(9) – The Convention relating to the Status of Refugees, signed in Geneva on 28 July 1951 (United Nations Treaty Series, Vol 189, p. 150, No 2545 (1954)) (‘the Geneva Convention’), entered into force on 22 April 1954. It was extended by the Protocol relating to the Status of Refugees of 31 January 1967, which entered into force on 4 October 1967.

(9)  – Tento dohovor, ktorý bol podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954) (ďalej len „Ženevský dohovor“)], nadobudol platnosť 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov z 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967.

(10) – Communication from the Commission to the Council and the European Parliament – A More Efficient Common European Asylum System: The Single Procedure as the Next Step (COM(2004) 503 final).

(10)  – Oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu s názvom „Účinnejší spoločný európsky azylový systém: jednotný postup ako ďalší krok“ [KOM(2004) 503 v konečnom znení].

(11) – Amended proposal for a Directive of the European Parliament and of the Council on common procedures for granting and withdrawing international protection status (COM(2011) 319 final, point 3.1.5). That proposal provides for a single procedure and thus clearly establishes that applications should be considered in the light of both forms of international protection set out in Directive 2004/83, the objective being to extend the body of procedural safeguards applicable to the procedure for dealing with an asylum application to that for dealing with an application for subsidiary protection.

(11)  – Zmenený a doplnený návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o spoločných konaniach o priznávaní a odnímaní statusu medzinárodnej ochrany [KOM(2011) 319 v konečnom znení, bod 3.1.5]. Tento návrh stanovuje jednotné konanie, a teda jednoznačne stanovuje, že žiadosti by sa mali posudzovať z hľadiska oboch foriem medzinárodnej ochrany stanovených smernicou 2004/83, s cieľom rozšíriť všetky procesné záruky uplatniteľné na preskúmanie žiadosti o azyl na preskúmanie žiadosti o doplnkovú ochranu.

(12) – Joined Cases C‑57/09 and C‑101/09 B and D [2010] ECR I‑0000.

(12)  – Rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.

(13) – Paragraph 78 and the case-law cited.

(13)  – Bod 78 a citovaná judikatúra.

(14) – Under Article 35(1) of the Geneva Convention, the UNHCR has the duty of supervising the application of the international conventions ensuring the protection of refugees. It is useful to refer to the Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status under the 1951 Convention and the 1967 Protocol relating to the Status of Refugees, published by the UNHCR, January 1992, and available at the internet address http://unhcr.org/cgi-bin/texis/vtx/refworld/rwmain?docid=3ae6b3314.

(14)  – Podľa článku 35 ods. 1 Ženevského dohovoru je úlohou UNHCR dohliadať na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktoré zaručujú ochranu utečencov. Treba poukázať na príručku postupov a kritérií, ktoré sa majú uplatňovať pri určovaní postavenia utečenca z hľadiska dohovoru z roku 1951 a protokolu z roku 1967 o právnom postavení utečencov, ktorú vydal UNHCR, z januára 1992, ktorá je dostupná na internetovej adrese http://unhcr.org/refworld/docid/3ae6b32b0.html.

(15) – See the judgments of the Court of Justice in Case C‑349/07 Sopropé [2008] ECR I‑10369, paragraphs 36 to 38 and the case-law cited, and Case C‑27/09 P France v People’s Mojahedin Organization of Iran [2011] ECR I‑0000, paragraph 66, and the judgment of the General Court in Joined Cases T‑439/10 and T‑440/10 Fulmen and Mahmoudian v Council [2012] ECR II‑0000, paragraphs 71 and 72 and the case-law cited.

(15)  – Pozri rozsudky Súdneho dvora z 18. decembra 2008, Sopropé, C‑349/07, Zb. s. I‑10369, body 36 až 38 a citovanú judikatúru, a z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 66, ako aj rozsudok Všeobecného súdu z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada, T‑439/10 a T‑440/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 71 a 72, ako aj citovanú judikatúru.

(16) – The Court, in its judgment of 21 December 2011 in Case C‑482/10 Cicala [2011] ECR I‑0000, expressly stated that, according to its wording, Article 41(2)(c) of the Charter is addressed not to the Member States but solely to the EU institutions and bodies (paragraph 28).

(16)  – Súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. decembra 2011, Cicala, C‑482/10, zatiaľ neuverejnenom v Zbierke, výslovne poukázal na to, že článok 41 ods. 2 písm. c) Charty podľa jeho znenia nie je určený členským štátom, ale len inštitúciám a orgánom Únie (bod 28).

(17) – Sopropé (paragraph 38).

(17)  – Rozsudok Sopropé, už citovaný, bod 38.

(18) – Ibid., paragraph 37 and the case law cited and paragraph 50.

(18)  – Tamže, bod 37 a citovaná judikatúra, ako aj bod 50.

(19) – Ibid., paragraph 49. See also France v People’s Mojahedin Organization of Iran (paragraph 65).

(19)  – Tamže, bod 49. Pozri tiež rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 65.

(20) – See, in particular, Case C‑269/90 Technische Universität München [1991] ECR I‑5469, paragraphs 23 to 25), concerning the grant of customs exemption for the importation of a scientific instrument, and Case T‑346/94 France-aviation v Commission [1995] ECR II‑2841, paragraph 34), for the application of that precedent to the procedures for repayment of customs duties.

(20)  – Pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, body 23 až 25, týkajúci sa priznania práva na oslobodenie od cla za dovoz vedeckého prístroja, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. novembra 1995, France‑aviation/Komisia, T‑346/94, Zb. s. II‑2841, bod 34, pokiaľ ide o uplatnenie tejto judikatúry na konania o vrátenie cla.

(21) – Case C‑32/95 P Commission v Lisrestal and Others [1996] ECR I‑5373.

(21)  – Rozsudok z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C‑32/95 P, Zb. s. I‑5373.

(22) – For an application of that right in relation to the competition rules, see Joined Cases C‑322/07 P, C‑327/07 P and C‑338/07 P Papierfabrik August Koehler and Others v Commission [2009] ECR I‑7191) and, in the sphere of counter-terrorism, France v People’s Mojahedin Organization of Iran , (paragraphs 61 to 66 and the case-law cited).

(22)  – Pokiaľ ide o uplatnenie v oblasti pravidiel hospodárskej súťaže, pozri rozsudok z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, a pokiaľ ide o uplatnenie v oblasti boja proti terorizmu, pozri rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, body 61 až 66 a citovanú judikatúru.

(23) – See, in particular, my Opinion in Papierfabrik August Koehler and Others v Commission .

(23)  – Pozri najmä návrhy, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný.

(24) – See, to that effect, Joined Cases 142/84 and 156/84 British American Tobacco and Reynolds v Commission [1987] ECR 4487, paragraph 70.

(24)  – Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 1987, British American Tobacco a Reynolds Industries/Komisia, 142/84 a 156/84, Zb. s. 4487, bod 70.

(25) – France v People’s Mojahedin Organization of Iran , (paragraphs 61 and 62).

(25)  – Rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, body 61 a 62.

(26) – See, for application of that rule, Technische Universität München and Papierfabrik August Koehler and Others v Commission .

(26)  – Pokiaľ ide o uplatnenie, pozri už citované rozsudky Technische Universität München a Papierfabrik August Koehler a i./Komisia.

(27) – The procedure established in Article 14 of Directive 2005/85 is applicable to that meeting pursuant to Article 14(4).

(27)  – Postup stanovený v článku 14 smernice 2005/85 je uplatniteľný na toto stretnutie podľa odseku 4 tohto článku.

(28) – See also in that regard Article 10(1)(a) of Directive 2005/85.

(28)  – Pozri v tejto súvislosti tiež článok 10 ods. 1 písm. a) smernice 2005/85.

(29) – See the Commission’s comments on Article 7(a) in the Proposal for a Council Directive of 12 September 2001 on minimum standards for the qualification and status of third country nationals and stateless persons as refugees or as persons who otherwise need international protection (COM (2001) 510 final).

(29)  – Pozri komentáre Komisie k článku 7 písm. a) uvedené v návrhu smernice Rady z 12. septembra 2001 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany [KOM(2001) 510 v konečnom znení].

(30) – See the annotated comments of the UNHCR on Directive 2004/83 concerning Article 4(1) thereof.

(30)  – Pozri spripomienkované komentáre UNHCR k smernici 2004/83 týkajúce sa článku 4 ods. 1 tejto smernice.

(31) – See UNHCR Annotated Comments on Directive 2004/83 concerning Article 4 thereof and points 195 to 205 of the Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status under the 1951 Convention and the 1967 Protocol relating to the Status of Refugees, referred to in footnote 14.

(31)  – Pozri spripomienkované komentáre UNHCR k smernici 2004/83 týkajúce sa článku 4 tejto smernice a body 195 až 205 príručky postupov a kritérií, ktoré sa majú uplatňovať pri určovaní postavenia utečenca z hľadiska dohovoru z roku 1951 a protokolu z roku 1967 o právnom postavení utečencov, spomenutej v poznámke pod čiarou 14.

(32) – See footnotes 22 and 23.

(32)  – Pozri poznámky pod čiarou 23 a 24.

(33) – See in this regard Samba Diouf , paragraph 56.

(33)  – Pozri v tejto súvislosti rozsudok Samba Diouf, už citovaný, bod 56.

(34) – The ‘2006 Regulations’.

(34)  – Ďalej len „nariadenie z roku 2006“.

(35) – Pursuant to Section 13(4)(a) of the Refugee Act 1996, that report must be provided to the applicant.

(35)  – V súlade s článkom 13 ods. 4 písm. a) uvedeného zákona sa táto správa musí doručiť žiadateľovi.

(36) – That is also the case where the application is, inter alia, manifestly unfounded or where the applicant has misled the authorities by presenting false information (transposition of Article 23(4 ) of Directive 2005/85).

(36)  – Platí to aj v prípade, keď je žiadosť zjavne neopodstatnená alebo keď žiadateľ uviedol orgány do omylu tým, že uviedol nesprávne údaje (prebratie článku 23 ods. 4 smernice 2005/85).

(37) – It is apparent from the observations lodged by Ireland that an applicant in respect of whom a negative recommendation has been made by ORAC and/or the Refugee Appeals Tribunal may apply to the High Court for judicial review pursuant to Section 5(1)(h) and (i) of the Illegal Immigrants (Trafficking) Act 2000.

(37)  – Z pripomienok, ktoré predložilo Írsko, vyplýva, že žiadateľ, v prípade ktorého ORAC a/alebo Refugee Appeals Tribunal vydal negatívne odporúčanie, môže podať žalobu na High Court na základe článku 5 ods. 1 písm. h) a i) zákona o nezákonnom prisťahovalectve a prevádzačstve z roku 2000 [Illegal Immigrants (Trafficking) Act 2000].

(38) – Emphasis added.

(38)  – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.