Grounds
|
|
1. This reference for a preliminary ruling concerns the interpretation of the principle of non-discrimination on grounds of age and of Council Directive 2000/78/EC of 27 November 2000 establishing a general framework for equal treatment in employment and occupation (OJ 2000 L 303, p. 16).
|
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu zásady zákazu diskriminácie na základe veku a výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).
|
|
2. The reference was made in the course of proceedings between Ms Kücükdeveci and her former employer Swedex GmbH & Co. KG (‘Swedex’) concerning the calculation of the notice period applicable to her dismissal.
|
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi S. Kücükdeveciovou a jej bývalým zamestnávateľom, spoločnosťou Swedex GmbH & Co. KG (ďalej len „Swedex“) v súvislosti s výpočtom dĺžky výpovednej doby uplatniteľnej na účely jej výpovede.
|
|
Legal context
|
Právny rámec
|
|
European Union legislation
|
Právna úprava Únie
|
|
3. Directive 2000/78 was adopted on the basis of Article 13 EC. Recitals 1, 4 and 25 in the preamble to the directive read as follows:
|
3. Smernica 2000/78 bola prijatá na základe článku 13 ES. Jej odôvodnenia č. 1, 4 a 25 znejú takto:
|
|
‘(1) In accordance with Article 6 of the Treaty on European Union, the European Union is founded on the principles of liberty, democracy, respect for human rights and fundamental freedoms, and the rule of law, principles which are common to all Member States and it respects fundamental rights, as guaranteed by the European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms [signed at Rome on 4 November 1950] and as they result from the constitutional traditions common to the Member States, as general principles of Community law.
|
„(1) Podľa článku 6 Zmluvy o Európskej únii je Európska únia založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, princípoch, ktoré sú spoločné všetkým členským štátom, a rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísaný v Ríme 4. novembra 1950] a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty ako základných princípov práva spoločenstva.
|
|
…
|
…
|
|
(4) The right of all persons to equality before the law and protection against discrimination constitutes a universal right recognised by the Universal Declaration of Human Rights, the United Nations Convention on the Elimination of All Forms of Discrimination against Women, United Nations Covenants on Civil and Political Rights and on Economic, Social and Cultural Rights and by the European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms, to which all Member States are signatories. Convention No 111 of the International Labour Organisation (ILO) prohibits discrimination in the field of employment and occupation.
|
(4) Právo všetkých osôb na rovnosť pred zákonom a ochrana proti diskriminácii je všeobecným právom, ktoré uznáva Všeobecná deklarácia ľudských práv, Dohovor Spojených národov o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, Dohovor Spojených národov (OSN) o občianskych a politických právach a o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré podpísali všetky členské štáty. Dohovor č. 111 Medzinárodnej organizácie práce (MOP) zakazuje diskrimináciu v zamestnaní a povolaní.
|
|
…
|
…
|
|
(25) The prohibition of age discrimination is an essential part of meeting the aims set out in the Employment Guidelines and encouraging diversity in the workforce. However, differences in treatment in connection with age may be justified under certain circumstances and therefore require specific provisions which may vary in accordance with the situation in Member States. It is therefore essential to distinguish between differences in treatment which are justified, in particular by legitimate employment policy, labour market and vocational training objectives, and discrimination which must be prohibited.’
|
(25) Zákaz diskriminácie z dôvodu veku je dôležitou súčasťou napĺňania cieľov stanovených v zásadách zamestnanosti a pri podpore rozmanitosti pracovných síl. Avšak rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne. Bezpodmienečne preto treba rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je odôvodnené najmä oprávnenými cieľmi v oblasti politiky zamestnanosti, trhu práce a odbornej prípravy a diskrimináciou, ktorá sa musí zakázať.“
|
|
4. According to Article 1 of Directive 2000/78, its purpose is to lay down a general framework for combating discrimination on the grounds of religion or belief, disability, age or sexual orientation as regards employment and occupation, with a view to putting into effect in the Member States the principle of equal treatment.
|
4. Účelom smernice 2000/78 je podľa jej článku 1 ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.
|
|
5. Article 2 of the directive states:
|
5. Článok 2 tejto smernice stanovuje:
|
|
‘1. For the purposes of this Directive, the “principle of equal treatment” shall mean that there shall be no direct or indirect discrimination whatsoever on any of the grounds referred to in Article 1.
|
„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.
|
|
2. For the purposes of paragraph 1:
|
2. Na účely odseku 1:
|
|
(a) direct discrimination shall be taken to occur where one person is treated less favourably than another is, has been or would be treated in a comparable situation, on any of the grounds referred to in Article 1;
|
a) o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;
|
|
…’
|
…“.
|
|
6. Article 3(1) of the directive provides:
|
6. Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
|
|
‘Within the limits of the areas of competence conferred on the Community, this Directive shall apply to all persons, as regards both the public and private sectors, including public bodies, in relation to:
|
„1. V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:
|
|
…
|
…
|
|
(c) employment and working conditions, including dismissals and pay;
|
c) podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania;
|
|
…’
|
…“.
|
|
7. Article 6(1) of the directive provides:
|
7. Článok 6 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:
|
|
‘Notwithstanding Article 2(2), Member States may provide that differences of treatment on grounds of age shall not constitute discrimination, if, within the context of national law, they are objectively and reasonably justified by a legitimate aim, including legitimate employment policy, labour market and vocational training objectives, and if the means of achieving that aim are appropriate and necessary.
|
„Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
|
|
Such differences of treatment may include, among others:
|
Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:
|
|
(a) the setting of special conditions on access to employment and vocational training, employment and occupation, including dismissal and remuneration conditions, for young people, older workers and persons with caring responsibilities in order to promote their vocational integration or ensure their protection;
|
a) stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu [zamestnania a povolania – neoficiálny preklad ] vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými [vyživovacími – neoficiálny preklad ] povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;
|
|
(b) the fixing of minimum conditions of age, professional experience or seniority in service for access to employment or to certain advantages linked to employment;
|
b) stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;
|
|
(c) the fixing of a maximum age for recruitment which is based on the training requirements of the post in question or the need for a reasonable period of employment before retirement.’
|
c) stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku.“
|
|
8. In accordance with the first paragraph of Article 18 of the directive, it was to be transposed into the legal systems of the Member States by 2 December 2003 at the latest. The second paragraph of Article 18 provided, however, that:
|
8. Podľa článku 18 prvého odseku tejto smernice sa mala smernica 2000/78 prebrať do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov najneskôr do 2. decembra 2003. Druhý odsek však stanovuje:
|
|
‘In order to take account of particular conditions, Member States may, if necessary, have an additional period of three years from 2 December 2003, that is to say a total of six years, to implement the provisions of this Directive on age and disability discrimination. In that event they shall inform the Commission forthwith …’
|
„Aby sa splnili [zohľadnili – neoficiálny preklad ] osobitné podmienky, členské štáty môžu podľa potreby mať dodatočnú lehotu 3 roky od 2. decembra 2003, to jest spolu 6 rokov na to, aby zaviedli do praxe ustanovenia tejto smernice o diskriminácii založenej na veku a zdravotnom postihnutí. V takom prípade o tom bezodkladne informujú Komisiu. …“
|
|
9. The Federal Republic of Germany made use of that option, so that the provisions of the directive relating to discrimination on grounds of age and disability were to be transposed in that Member State by 2 December 2006 at the latest.
|
9. Spolková republika Nemecko využila túto možnosť, takže ustanovenia tejto smernice týkajúce sa diskriminácie na základe veku a zdravotného postihnutia tento členský štát musel prebrať najneskôr 2. decembra 2006.
|
|
National legislation
|
Vnútroštátna právna úprava
|
|
The General Law on equal treatment
|
Všeobecný zákon o rovnosti zaobchádzania
|
|
10. Paragraphs 1, 2 and 10 of the General Law on equal treatment (Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz) of 14 August 2006 (BGBl. 2006 I, p. 1897), which transposed Directive 2000/78, provide:
|
10. § 1, 2 a 10 všeobecného zákona o rovnosti zaobchádzania (Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz) zo 14. augusta 2006 (BGBl. 2006 I. s. 1897), ktorý prebral smernicu 2000/78, uvádzajú:
|
|
‘Paragraph 1 – Object of the Law
|
„§ 1 – Účel zákona
|
|
The object of this law is to prevent or eliminate discrimination on grounds of race, ethnic origin, sex, religion or belief, disability, age or sexual orientation.
|
Účelom tohto zákona je zabrániť akémukoľvek znevýhodneniu na základe rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, náboženstva alebo presvedčenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, alebo takéto znevýhodnenie odstrániť.
|
|
Paragraph 2 – Scope
|
§ 2 – Pôsobnosť
|
|
…
|
…
|
|
(4) For dismissals, the provisions on general and specific protection against dismissal apply exclusively.
|
4. Pre výpovede platia výlučne ustanovenia o všeobecnej a osobitnej ochrane proti výpovedi.
|
|
…
|
…
|
|
Paragraph 10 – Permissible different treatment on grounds of age
|
§ 10 – Prípustnosť určitých rozdielov v zaobchádzaní na základe veku
|
|
Paragraph 8 notwithstanding, different treatment on grounds of age is also permissible if it is objectively and reasonably justified by a legitimate aim. The means of achieving that aim must be appropriate and necessary. Such differences of treatment may include in particular the following:
|
Bez toho, aby bol dotknutý § 8, rozdiel v zaobchádzaní súvisiaci s vekom sa povoľuje v prípadoch, keď je objektívne a primerane odôvodnený a zakladá sa na oprávnenom cieli. Prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa musia byť primerané a nevyhnutné. Tieto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:
|
|
…
|
1. stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnania a povolania vrátane podmienok odmeňovania a prepúšťania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s vyživovacími povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;
|
|
1. the setting of special conditions on access to employment and vocational training, employment and occupation, including conditions of remuneration and termination of employment relationships, for young people, older workers and persons with caring responsibilities in order to promote their vocational integration or ensure their protection,
|
…“
|
|
…’
|
Právna úprava výpovednej doby
|
|
Legislation on the notice period for dismissal
|
11. § 622 nemeckého občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“) stanovuje:
|
|
11. Paragraph 622 of the German Civil Code (Bürgerliches Gesetzbuch, ‘the BGB’) provides:
|
„1. Pracovník alebo zamestnanec môže vypovedať pracovný pomer k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca alebo ku koncu kalendárneho mesiaca s výpovednou dobou štyroch týždňov.
|
|
‘(1) Notice may be given to terminate the employment relationship of an employee with a notice period of four weeks to the 15th or to the end of a calendar month.
|
2. V prípade výpovede zo strany zamestnávateľa, ak pracovný pomer v závode alebo podniku:
|
|
(2) For termination by the employer, the notice period, if the employment relationship in the business or undertaking
|
– trval 2 roky, je výpovedná doba 1 mesiac ku koncu kalendárneho mesiaca,
|
|
1. has lasted for two years, is one month to the end of a calendar month,
|
– trval 5 rokov, je výpovedná doba 2 mesiace ku koncu kalendárneho mesiaca,
|
|
2. has lasted five years, is two months to the end of a calendar month,
|
– trval 8 rokov, je výpovedná doba 3 mesiace ku koncu kalendárneho mesiaca,
|
|
3. has lasted eight years, is three months to the end of a calendar month,
|
– trval 10 rokov, je výpovedná doba 4 mesiace ku koncu kalendárneho mesiaca,
|
|
4. has lasted 10 years, is four months to the end of a calendar month,
|
– trval 12 rokov, je výpovedná doba 5 mesiacov ku koncu kalendárneho mesiaca,
|
|
5. has lasted 12 years, is five months to the end of a calendar month,
|
– trval 15 rokov, je výpovedná doba 6 mesiacov ku koncu kalendárneho mesiaca,
|
|
6. has lasted 15 years, is six months to the end of a calendar month,
|
– trval 20 rokov, je výpovedná doba 7 mesiacov ku koncu kalendárneho mesiaca.
|
|
7. has lasted 20 years, is seven months to the end of a calendar month.
|
Pri výpočte trvania zamestnania sa nezohľadnia doby odpracované pred dovŕšením 25. roka života zamestnanca.“
|
|
In calculating the length of employment, periods prior to the completion of the employee’s 25th year of age are not taken into account.’
|
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
|
|
The main proceedings and the order for reference
|
12. S. Kücükdeveci sa narodila 12. februára 1978. Od 4. júna 1996, teda od svojich 18. rokov, bola zamestnaná v spoločnosti Swedex.
|
|
12. Ms Kücükdeveci was born on 12 February 1978. She was employed from 4 June 1996, in other words from the age of 18, by Swedex.
|
13. Spoločnosť Swedex dala listom z 19. decembra 2006 zamestnankyni výpoveď, ktorá vzhľadom na zákonnú výpovednú dobu nadobudla účinnosť 31. januára 2007. Zamestnávateľ vypočítal výpovednú dobu, akoby uňho zamestnankyňa pracovala tri roky, hoci jej pracovný pomer trval v skutočnosti desať rokov.
|
|
13. Swedex dismissed her by letter of 19 December 2006 with effect, taking account of the statutory notice period, from 31 January 2007. The employer calculated the notice period as if the employee had three years’ length of service, although she had been in its employment for 10 years.
|
14. S. Kücükdeveci napadla túto výpoveď na Arbeitsgericht Mönchengladbach. Pred týmto súdom tvrdila, že na základe upla tnenia § 622 ods. 2 bodu 4 BGB jej výpovedná doba mala byť štyri mesiace so začiatkom od 31. decembra 2006 do 30. apríla 2007. Táto doba by zodpovedala pracovnému pomeru v trvaní desať rokov. Spor vo veci samej je teda sporom medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi, medzi S. Kücükdeveciovou a spoločnosťou Swedex.
|
|
14. Ms Kücükdeveci contested her dismissal before the Arbeitsgericht Mönchengladbach (Labour Court, Mönchengladbach). She argued before that court that her period of notice should have been four months from 31 December 2006, that is, to 30 April 2007, pursuant to point 4 of the second sentence of Paragraph 622(2) of the BGB. That period corresponded to 10 years’ service. The dispute in the main proceedings is thus between two individuals, Ms Kücükdeveci on the one hand and Swedex on the other.
|
15. Podľa žalobkyne ustanovenie § 622 ods. 2 druhého pododseku BGB, ktoré stanovuje, že doby zamestnania odpracované pred dovŕšením 25. roku života sa nezohľadňujú na účely výpočtu dĺžky výpovednej doby, predstavuje diskrimináciu na základe veku, ktorá je v rozpore s právom Únie a v dôsledku toho je uplatnenie tohto vnútroštátneho ustanovenia vylúčené.
|
|
15. According to Ms Kücükdeveci, in so far as it provides that periods of employment completed before the age of 25 are not to be taken into account in calculating the notice period, the second sentence of Paragraph 622(2) of the BGB is a measure which discriminates on grounds of age, contrary to European Union law, and must be disapplied.
|
16. Landesarbeitsgericht Düsseldorf pri prejednávaní odvolania konštatoval, že v deň podania výpovede už uplynula lehoty na prebratie smernice 2000/78. Rovnako konštatoval, že § 622 BGB stanovuje rozdielne zaobchádzanie priamo súvisiace s vekom, pričom tento súd nebol presvedčený o protiústavnosti tohto ustanovenia, ale jeho zlučiteľnosť s právom Únie považoval za diskutabilnú. V tejto súvislosti sa pýta, či sa má prípadná priama diskriminácia na základe veku posúdiť s ohľadom na primárne právo Únie, ako zdá sa naznačuje rozsudok z 22. novembra 2005, Mangold (C‑144/04, Zb. s. I‑9981), alebo s ohľadom na smernicu 2000/78. Zdôrazňuje, že dotknuté vnútroštátne ustanovenie je jednoznačné a nemožno ho prípadne vykladať v súlade so smernicou, pričom sa súčasne pýta, či nato, aby mohol vylúčiť použitie tohto ustanovenia v spore medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi, sa musí vopred na účely zabezpečenia legitímnej dôvery jednotlivcov obrátiť na Súdny dvor v rámci prejudiciálneho konania, aby potvrdil nezlučiteľnosť uvedeného ustanovenia s právom Únie.
|
|
16. The Landesarbeitsgericht Düsseldorf (Higher Labour Court, Düsseldorf), hearing the case on appeal, found that the period for transposing Directive 2000/78 had expired by the date of the dismissal. That court also considered that Paragraph 622 of the BGB contains a difference of treatment directly linked to age, and, while it is not convinced that it is unconstitutional, it regards its compatibility with European Union law as doubtful. It is not sure in this respect whether the possible existence of direct discrimination on grounds of age must be assessed by reference to primary European Union law, as the judgment in Case C‑144/04 Mangold [2005] ECR I‑9981 appears to suggest, or by reference to Directive 2000/78. Noting that the national provision at issue is clear and could not be interpreted, if that were necessary, in a manner compatible with the directive, the court is also uncertain whether, to be able to disapply that provision in a dispute between private individuals, it must first, in order to ensure the protection of the legitimate expectations of persons subject to the law, make a reference to the Court for a preliminary ruling so that the Court can confirm that the provision is incompatible with European Union law.
|
17. Za týchto okolností Landesarbeitsgericht Düsseldorf rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
|
|
17. In those circumstances, the Landesarbeitsgericht Düsseldorf decided to stay the proceedings and refer the following questions to the Court for a preliminary ruling:
|
„1. a) Porušuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej sa výpovedné doby, ktoré musí zamestnávateľ dodržať, s pribúdajúcou dobou zamestnania postupne predlžujú, avšak doby zamestnania zamestnanca dosiahnuté pred dovŕšením 25. roku života sa pritom nezohľadnia, zákaz diskriminácie na základe veku podľa práva Spoločenstva a najmä primárne právo Spoločenstva alebo smernicu 2000/78…?
|
|
‘(1) (a) Does a national provision under which the periods of notice to be observed by employers are extended incrementally as the length of employment increases, but the employee’s periods of employment b efore the age of 25 are disregarded, infringe the Community law prohibition of discrimination on grounds of age, in particular primary Community law or Directive 2000/78 …?
|
b) Možno za odôvodnenie skutočnosti, že zamestnávateľ je pri výpovedi danej mladším zamestnancom povinný dodržať len základnú výpovednú dobu, považovať to, že zamestnávateľovi sa priznáva – dlhšími výpovednými dobami narušený – ekonomický záujem na flexibilite v riadení personálnej oblasti a mladším zamestnancom sa nepriznáva ochrana stability zamestnania a ochrana možnosti pripraviť sa (ktoré starším zamestnancom ponúkajú dlhšie výpovedné doby) napríklad preto, že sa u nich vzhľadom na ich vek a/alebo menšie sociálne, rodinné a súkromné povinnosti logicky predpokladá vyššia pracovná a osobná flexibilita a mobilita?
|
|
(b) Can the fact that employers are required to observe only a basic period of notice when terminating the employment of younger employees be justified on the grounds that employers are recognised as having an operational interest in flexibility as regards staffing – an interest which would be adversely affected by longer periods of notice – and that younger employees are not recognised as having the protection available to older employees (by means of longer notice periods) with respect to their employment status or arrangements, for example because, having regard to their age and/or their lesser social, family and private obligations, they are assumed to have greater occupational and personal flexibility and mobility?
|
2. V prípade kladnej odpovede na otázku č. 1 a) a zápornej odpovede na otázku č. 1 b):
|
|
(2) If Question 1(a) is answered in the affirmative and Question 1(b) is answered in the negative:
|
Je súd členského štátu v prípade právneho sporu medzi súkromnoprávnymi subjektmi povinný neuplatniť právnu úpravu, ktorá je zjavne v rozpore s právom Spoločenstva, alebo musí zohľadniť dôveru, ktorú adresáti právnych noriem vkladajú do uplatnenia účinných vnútroštátnych zákonov, v tom zmysle, že neuplatniteľnosť nastáva až po tom, keď existuje rozhodnutie Súdneho dvora o dotknutej alebo o v zásade podobnej právnej úprave?“
|
|
In legal proceedings between private individuals, must a court of a Member State disapply a statutory provision which is explicitly contrary to Community law, or is the legitimate expectation of persons subject to the law – that national laws which are in force will be applied – to be taken into account so that a provision becomes inapplicable only after the Court of Justice has ruled on the disputed provision or a substantially similar provision?’
|
O prejudiciálnych otázkach
|
|
The questions referred for a preliminary ruling
|
O prvej otázke
|
|
Question 1
|
18. Vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vnútroštátna právna úprava, ako je predmetná vnútroštátna právna úprava vo veci samej, ktorá na účely výpočtu dĺžky výpovednej doby nezohľadňuje dobu zamestnania odpracovanú zamestnancom pred dovŕšením 25. roka života, predstavuje rozdielne zaobchádzanie na základe veku zakázané právom Únie, najmä primárnym právom alebo smernicou 2000/78. Predovšetkým sa pýta, či je takáto právna úprava odôvodnená skutočnosťou, že u mladších zamestnancov stačí dodržiavať len základnú výpovednú dobu, jednak preto, aby sa zamestnávateľom poskytla flexibilita v riadení personálnych otázok, ktorú by pri dlhších výpovedných dobách nemali, a jednak preto, že od mladších zamestnancov je primerané vyžadovať vyššiu osobnú a pracovnú mobilitu ako od starších zamestnancov.
|
|
18. By its first question, the referring court asks essentially whether national legislation such as that at issue in the main proceedings, under which periods of employment completed by the employee before reaching the age of 25 are not taken into account in calculating the notice period for dismissal, constitutes a difference of treatment on grounds of age prohibited by European Union law, in particular primary law or Directive 2000/78. It is unsure, in particular, whether such legislation is justified on the ground that only a basic notice period is to be observed in the case of dismissal of younger workers, first, in order to enable employers to manage their personnel flexibly, which would not be possible with longer notice periods, and, second, because it is reasonable to require greater personal and occupational mobility from younger workers than from older ones.
|
19. V rámci odpovede na túto otázku treba najskôr vymedziť, ako navrhuje vnútroštátny súd, či túto otázku treba chápať s ohľadom na primárne právo Únie alebo smernicu 2000/78.
|
|
19. To answer that question, it must first be ascertained, as the referring court suggests, whether the question should be examined by reference to primary European Union law or to Directive 2000/78.
|
20. V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že Rada Európskej únie prijala na základe článku 13 ES smernicu 2000/78, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že samotná smernica nestanovuje zásadu rovnosti zaobchádzania v oblasti zamestnania a povolania, ktorá má svoj zdroj v rôznych medzinárodných právnych nástrojoch a ústavných tradíciách spoločných členským štátom, ale jej účelom je v týchto oblastiach len stanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii z rôznych dôvodov, medzi ktoré patrí aj vek (pozri rozsudok Mangold, už citovaný, bod 74).
|
|
20. In the first place, that the Council of the European Union adopted Directive 2000/78 on the basis of Article 13 EC, and the Court has held that that directive does not itself lay down the principle of equal treatment in the field of employment and occupation, which derives from various international instruments and from the constitutional traditions common to the Member States, but has the sole purpose of laying down, in that field, a general framework for combating discrimination on various grounds including age (see Mangold , paragraph 74).
|
21. Súdny dvor v tejto súvislosti uznal existenciu zásady zákazu diskriminácie na základe veku, ktorú treba považovať za všeobecnú zásadu práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Mangold, už citovaný, bod 75). Smernica 2000/78 konkretizuje túto zásadu (pozri analogicky rozsudok z 8. apríla 1976, Defrenne, 43/75, Zb. s. 455, bod 54).
|
|
21. In that context, the Court has acknowledged the existence of a principle of non-discrimination on grounds of age which must be regarded as a general principle of European Union law (see, to that effect, Mangold , paragraph 75). Directive 2000/78 gives specific expression to that principle (see, by analogy, Case 43/75 Defrenne [1976] ECR 455, paragraph 54).
|
22. Rovnako treba uviesť, že článok 6 ods. 1 ZEÚ stanovuje, že Charta základných práv Európskej únie má rovnakú právnu silu ako Zmluvy. Podľa článku 21 ods. 1 tejto charty sa „zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu… veku“.
|
|
22. It should also be noted that Article 6(1) TEU provides that the Charter of Fundamental Rights of the European Union is to have the same legal value as the Treaties. Under Article 21(1) of the charter, ‘[a]ny discrimination based on … age … shall be prohibited’.
|
23. Aby sa zásada zákazu diskriminácie na základe veku použila v prípade, ako je ten v konaní vo veci samej, musí tento prípad patriť do pôsobnosti práva Únie.
|
|
23. For the principle of non-discrimination on grounds of age to apply in a case such as that at issue in the main proceedings, that case must fall within the scope of European Union law.
|
24. V tejto súvislosti a na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 23. septembra 2008, Bartsch (C‑427/06, Zb. s. I‑7245), k údajne diskriminačnému konaniu na základe dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy došlo vo veci samej až po uplynutí lehoty stanovenej pre členský štát na prebratie smernice 2000/78, ktorá, pokiaľ ide o Spolkovú republiku Nemecko, uplynula 2. decembra 2006.
|
|
24. In contrast to the situation concerned in Case C‑427/06 Bartsch [2008] ECR I‑7245, the allegedly discriminatory conduct adopted in the present case on the basis of the national legislation at issue occurred after the expiry of the period prescribed for the Member State concerned for the transposition of Directive 2000/78, which, for the Federal Republic of Germany, ended on 2 December 2006.
|
25. Od tohto dátumu bola na základe smernice do rámca pôsobnosti práva Únie zahrnutá predmetná vnútroštátna právna úprava vo veci samej, ktorá sa týka oblasti upravenej touto smernicou, teda v tomto prípade podmienok prepúšťania.
|
|
25. On that date, that directive had the effect of bringing within the scope of European Union law the national legislation at issue in the main proceedings, which concerns a matter governed by that directive, in this case the conditions of dismissal.
|
26. Vnútroštátna právna úprava, ako je § 622 ods. 2 druhý pododsek BGB, ktorá stanovuje, že pri výpočte výpovednej doby sa nezohľadnia doby odpracované pred dovŕšením 25. roka života zamestnanca, totiž ovplyvňuje podmienky prepúšťania zamestnancov. Treba ju preto považovať za právnu úpravu, ktorá stanovuje pravidlá týkajúce sa podmienok prepúšťania.
|
|
26. A national provision such as the second sentence of Paragraph 622(2) of the BGB, in that it provides that, in calculating the notice period, periods of employment completed before the employee reaches the age of 25 are not taken into account, affects the conditions of dismissal of employees. Such a provision must therefore be regarded as laying down rules on the conditions of dismissal.
|
27. Z týchto úvah vyplýva, že skutočnosť, či právu Únie odporuje dotknutá vnútroštátna právna úprava, treba posudzovať na základe všeobecnej zásady práva Únie, ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe veku, ako je konkretizovaná v smernici 2000/78.
|
|
27. It follows that it is the general principle of European Union law prohibiting all discrimination on grounds of age, as given expression in Directive 2000/78, which must be the basis of the examination of whether European Union law precludes national legislation such as that at issue in the main proceedings.
|
28. V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či dotknutá právna úprava obsahuje rozdielne zaobchádzanie na základe veku, treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 1 smernice 2000/78 sa na účely tejto smernice pod pojmom „zásada rovnakého zaobchádzania“ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice. Jej článok 2 ods. 2 písm. a) spresňuje, že na účely uplatňovania odseku 1 ide o priamu diskrimináciu vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 tej istej smernice zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou, ktorá sa nachádza v porovnateľnej situácii (pozri rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, Zb. s. I‑8531, bod 50, a z 5. marca 2009, Age Concern England, C‑388/07, Zb. s. I‑1569, bod 33).
|
|
28. In the second place, as regards the question whether the legislation at issue in the main proceedings contains a difference of treatment on grounds of age, it should be recalled that under Article 2(1) of Directive 2000/78, for the purposes of that directive, the ‘principle of equal treatment’ means that there is to be no direct or indirect discrimination whatsoever on any of the grounds referred to in Article 1 of the directive. Article 2(2)(a) of the directive states that, for the purposes of Article 2(1), direct discrimination is to be taken to occur where one person is treated less favourably than another person in a comparable situation, on any of the grounds referred to in Article 1 (see Case C‑411/05 Palacios de la Villa [2007] ECR I‑8531, paragraph 50, and Case C‑388/07 Age Concern England [2009] ECR I‑0000, paragraph 33).
|
29. V prejednávanej veci § 622 ods. 2 druhý pododsek BGB stanovuje menej priaznivé zaobchádzanie pre zamestnancov, ktorí so zamestnávateľom uzavreli pracovný pomer pred dovŕšením 25. roku. Táto vnútroštátna právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie s osobami, ktorých pracovný pomer trval rovnako dlho, v závislosti od veku, v ktorom do podniku nastúpili.
|
|
29. In the present case, the second sentence of Paragraph 622(2) of the BGB affords less favourable treatment to employees who entered the employer’s service before the age of 25. That national provision thus introduces a difference of treatment between persons with the same length of service, depending on the age at which they joined the undertaking.
|
30. U dvoch zamestnancov, ktorých pracovný pomer trval 20 rokov, by tak výpovedná doba toho, ktorý v podniku začal pracovať ako 18-ročný, bola päť mesiacov, zatiaľ čo zamestnanec, ktorý začal pracovať ako 25-ročný, by mal výpovednú dobu sedem mesiacov. Okrem toho, ako uviedol aj generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, predmetná vnútroštátna právna úprava vo veci samej vo všeobecnosti znevýhodňuje mladých pracovníkov oproti starším, pretože, ako dokazuje situácia žalobkyne vo veci samej, mladší pracovníci môžu byť aj napriek niekoľkoročnému pracovnému pomeru so zamestnávateľom pripravení o výhodu postupného predlžovania výpovednej doby na základe dĺžky trvania pracovného pomeru, ktorú naopak môžu využívať starší pracovníci s porovnateľným počtom odpracovaných rokov.
|
|
30. Thus in the case of two employees each with 20 years’ seniority in service, the one who joined the undertaking at the age of 18 will be entitled to a notice period of five months, whereas the period will be seven months for the one who joined at the age of 25. Moreover, as the Advocate General observes in point 36 of his Opinion, the national legislation at issue in the main proceedings disadvantages younger workers generally compared to older ones, in that the former – as the situation of Ms Kücükdeveci shows – may, despite several years’ seniority in service in the undertaking, be excluded from benefiting from the progressive extension of notice periods in the case of dismissal according to the length of the employment relationship, from which older workers of comparable seniority will, by contrast, be able to benefit.
|
31. Z toho vyplýva, že dotknutá vnútroštátna právna úprava stanovuje rozdielne zaobchádzanie na základe vekového kritéria.
|
|
31. It follows that the national legislation at issue contains a difference of treatment on grounds of age.
|
32. V treťom rade treba preskúmať, či toto rozdielne zaobchádzanie môže predstavovať diskrimináciu, ktorú zakazuje zásada zákazu diskriminácie na základe veku konkretizovaná v smernici 2000/78.
|
|
32. In the third place, it must be examined whether that difference of treatment is liable to constitute discrimination prohibited by the principle of non-discrimination on grounds of age given expression by Directive 2000/78.
|
33. Článok 6 ods. 1 prvý pododsek smernice 2000/78 v tejto súvislosti stanovuje, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
|
|
33. The first subparagraph of Article 6(1) of Directive 2000/78 states that a difference of treatment on grounds of age does not constitute discrimination if, within the context of national law, it is objectively and reasonably justified by a legitimate aim, including legitimate employment policy, labour market and vocational training objectives, and if the means of achieving that aim are appropriate and necessary.
|
34. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom a z vysvetlení podaných nemeckou vládou na pojednávaní vyplýva, že § 622 BGB má svoj základ v zákone z roku 1926. Stanovenie hranice 25 rokov v tomto zákone bolo výsledkom kompromisu na jednej strane medzi vtedajšou vládou, ktorá sa usilovala o jednotné predĺženie trojmesačnej výpovednej doby pre pracovníkov starších ako 40 rokov, na druhej strane zástancami postupného predlžovania výpovednej doby pre všetkých pracovníkov a do tretice zástancami postupného predlžovania výpovednej doby, ale bez ohľadu na počet odpracovaných rokov, pričom cieľom tohto pravidla malo byť čiastočné oslobodenie zamestnávateľov od bremena dlhších výpovedných dôb pre pracovníkov mladších ako 25 rokov.
|
|
34. According to the information provided by the referring court and the statements made at the hearing by the German Government, Paragraph 622 of the BGB originates in a law of 1926. That that law set the threshold at 25 was the outcome of a compromise between, first, the government of the time, which wanted a uniform extension by three months of the notice period for the dismissal of workers aged over 40, second, the supporters of a progressive extension of that period for all workers, and, third, the supporters of a progressive extension of the notice period without taking the period of employment into account, the purpose of the rule being to give employers partial relief from lengthy periods of notice for workers aged under 25.
|
35. Podľa vnútroštátneho súdu § 622 ods. 2 druhý pododsek BGB vyjadruje úvahy zákonodarcu, podľa ktorého mladší pracovníci vo všeobecnosti lepšie a rýchlejšie reagujú na stratu zamestnania a možno od nich vyžadovať väčšiu flexibilitu. Kratšia výpovedná doba pre mladších pracovníkov napokon podporuje ich prijímanie do zamestnania vzhľadom na to, že sa tým umožňuje väčšia flexibilita riadenia ľudských zdrojov.
|
|
35. The referring court states that the second sentence of Paragraph 622(2) of the BGB reflects the legislature’s assessment that young workers generally react more easily and more rapidly to the loss of their jobs and greater flexibility can be demanded of them. A shorter notice period for younger workers also facilitates their recruitment by increasing the flexibility of personnel management.
|
36. Takéto ciele uvádzané nemeckou vládou a vnútroštátnym súdom pravdepodobne patria do rámca politiky zamestnanosti a trhu práce v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.
|
|
36. Objectives of the kind mentioned by the German Government and the referring court clearly belong to employment and labour market policy within the meaning of Article 6(1) of Directive 2000/78.
|
37. Podľa samotného znenia uvedeného ustanovenia treba ďalej overiť, či sú prostriedky stanovené na dosiahnutie takého legitímneho cieľa „primerané a nevyhnutné“.
|
|
37. It remains to be ascertained, in accordance with the wording of that provision, whether the means of achieving such a legitimate aim are ‘appropriate and necessary’.
|
38. Treba pripomenúť, že v tomto ohľade členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri výbere opatrení spôsobilých dosiahnuť ciele, ktoré sledujú v oblasti sociálnej politiky a zamestnanosti (pozri rozsudky Mangold, už citovaný, bod 63, a Palacios de la Villa, už citovaný, bod 68).
|
|
38. The Member States enjoy a broad discretion in the choice of the measures capable of achieving their objectives in the field of social and employment policy (see Mangold , paragraph 63, and Palacios de la Villa , paragraph 68).
|
39. Vnútroštátny súd uvádza, že cieľom dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej je dať zamestnávateľom väčšiu flexibilitu pri riadení ľudských zdrojov zmiernením ich povinností týkajúcich sa prepúšťania mladších pracovníkov, od ktorých možno logicky vyžadovať zvýšenú osobnú a profesionálnu mobilitu.
|
|
39. The referring court indicates that the aim of the national legislation at issue in the main proceedings is to afford employers greater flexibility in personnel management by alleviating the burden on them in respect of the dismissal of young workers, from whom it is reasonable to expect a greater degree of personal or occupational mobility.
|
40. Uvedená právna úprava však napriek tomu nie je primeraná na dosiahnutie uvedeného cieľa, pretože sa vzťahuje na všetkých zamestnancov, ktorí uzavreli pracovný pomer so zamestnávateľom pred dovŕšením 25. roku, bez ohľadu na ich vek v čase prepustenia.
|
|
40. However, the legislation is not appropriate for achieving that aim, since it applies to all employees who joined the undertaking before the age of 25, whatever their age at the time of dismissal.
|
41. Pokiaľ ide o cieľ, ktorý zákonodarca sledoval prijatím predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej a ktorý pripomenula nemecká vláda, teda zvýšenie ochrany zamestnancov v závislosti od doby odpracovanej v podniku, zdá sa, že na základe tejto právnej úpravy je predĺženie výpovednej doby v závislosti od odpracovanej doby zdržané u každého zamestnanca, ktorý sa v podniku zamestnal pred dovŕšením 25. roku, aj v prípade, keď pracovný pomer tohto zamestnanca pri prepustení trval už dlhú dobu. Uvedenú právnu úpravu preto nemožno považovať za vhodnú na realizáciu predmetného cieľa.
|
|
41. As regards the aim pursued by the legislature at the time of adoption of the national legislation at issue in the main proceedings, adduced by the German Government, of strengthening the protection of workers according to their length of service in the undertaking, it is clear that, under that legislation, the extension of the notice period for dismissal according to the employee’s seniority in service is delayed for all employees who joined the undertaking before the age of 25, even if the person concerned has a long length of service in the undertaking at the time of dismissal. The legislation cannot therefore be regarded as appropriate for achieving that aim.
|
42. Treba dodať, že dotknutá vnútroštátna právna úprava vo veci samej ovplyvňuje, ako pripomína aj vnútroštátny súd, mladých zamestnancov rozdielne, v tom zmysle, že postihuje tých, ktorí sa skoro zapoja do pracovného života, či už bez odborného vzdelania alebo po krátkom štúdiu, ale nie tých, ktorí začnú pracovať neskôr po dlhodobom štúdiu.
|
|
42. It should be added that, as the referring court points out, the national legislation at issue in the main proceedings affects young employees unequally, in that it affects young people who enter active life early after little or no vocational training, but not those who start work later after a long period of training.
|
43. Z týchto úvah vyplýva, že na prvú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že právo Únie a predovšetkým zásada zákazu diskriminácie na základe veku konkretizovaná v smernici 2000/78, sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ako je predmetná právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá na účely výpočtu dĺžky výpovednej doby nezohľadňuje dobu zamestnania odpracovanú zamestnancom pred dovŕšením 25. roka života.
|
|
43. It follows from all the above considerations that the answer to Question 1 is that European Union law, more particularly the principle of non-discrimination on grounds of age as given expression by Directive 2000/78, must be interpreted as precluding national legislation, such as that at issue in the main proceedings, which provides that periods of employment completed by an employee before reaching the age of 25 are not taken into account in calculating the notice period for dismissal.
|
O druhej otázke
|
|
Question 2
|
44. V druhej prejudiciálnej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či nato, aby mohol v spore medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi vylúčiť použitie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorú považuje za nezlučiteľné s právom Únie, sa musí vopred na účely zabezpečenia legitímnej dôvery jednotlivcov obrátiť na Súdny dvor podľa článku 267 ZFEÚ, aby potvrdil nezlučiteľnosť tejto právnej úpravy s právom Únie.
|
|
44. By its second question, the referring court asks whether, where it is hearing proceedings between individuals, in order to disapply a national provision which it considers to be contrary to European Union law, it must first, to ensure protection of the legitimate expectations of persons subject to the law, make a reference to the Court under Article 267 TFEU, so that the Court can confirm that the legislation is incompatible with European Union law.
|
45. V prvom rade pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 111, ako aj z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, bod 42).
|
|
45. As regards, first, the role of the national court when called on to give judgment in proceedings between individuals in which it is apparent that the national legislation at issue is contrary to European Union law, the Court has held that it is for the national courts to provide the legal protection which individuals derive from the rules of European Union law and to ensure that those rules are fully effective (see, to that effect, Joined Cases C‑397/01 to C‑403/01 Pfeiffer and Others [2004] ECR I‑8835, paragraph 111, and Case C‑268/06 Impact [2008] ECR I‑2483, paragraph 42).
|
46. Pokiaľ ide o spor medzi súkromnoprávnymi subjektami, Súdny dvor v tejto súvislosti konštantne rozhodoval, že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (pozri najmä rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, Zb. s. I‑3325, bod 20, ako aj Pfeiffer a i., už citovaný, bod 108).
|
|
46. In this respect, where proceedings between individuals are concerned, the Court has consistently held that a directive cannot of itself impose obligations on an individual and cannot therefore be relied on as such against an individual (see, inter alia, Case 152/84 Marshall [1986] ECR 723, paragraph 48; Case C‑91/92 Faccini Dori [1994] ECR I‑3325, paragraph 20; and Pfeiffer and Others , paragraph 108).
|
47. Napriek tomu sa povinnosť členských štátov vyplývajúca z určitej smernice na dosiahnutie výsledku stanoveného touto smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí (pozri najmä v tomto zmysle rozsudky z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann, 14/83, Zb. s. 1891, bod 26; z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8; Faccini Dori, už citovaný, bod 26; z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, Zb. s. I‑7411, bod 40; Pfeiffer a i., už citovaný, bod 110, ako aj z 23. apríla 2009, Angelidaki a i., C‑378/07 až C‑380/07, Zb. s. I‑3071, bod 106).
|
|
47. However, the Member States’ obligation arising from a directive to achieve the result envisaged by that directive and their duty to take all appropriate measures, whether general or particular, to ensure the fulfilment of that obligation are binding on all the authorities of the Member States including, for matters within their jurisdiction, the courts (see, inter alia, to that effect, Case 14/83 von Colson and Kamann [1984] ECR 1891, paragraph 26; Case C‑106/89 Marleasing [1990] ECR I‑4135, paragraph 8; Faccini Dori , paragraph 26; Case C‑129/96 Inter-Environnement Wallonie [1997] ECR I‑7411, paragraph 40; Pfeiffer and Others , paragraph 110; and Joined Cases C‑378/07 to C‑380/07 Angelidaki and Others [2009] ECR I‑0000, paragraph 106).
|
48. Z toho vyplýva, že uplatňujúc vnútroštátne právo, vnútroštátny súd, ktorý má podať jeho výklad, musí ho v čo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu tejto smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje, a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky von Colson a Kamann, už citovaný, bod 26; Marleasing, už citovaný, bod 8; Faccini Dori, už citovaný, bod 26, ako aj Pfeiffer a i., už citovaný, bod 113). Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie vyplýva zo systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok Pfeiffer a i., už citovaný, bod 114).
|
|
48. It follows that, in applying national law, the national court called on to interpret it is required to do so, as far as possible, in the light of the wording and the purpose of the directive in question, in order to achieve the result pursued by the directive and thereby comply with the third paragraph of Article 288 TFEU (see, to that effect, von Colson and Kamann , paragraph 26; Marleasing , paragraph 8; Faccini Dori , paragraph 26; and Pfeiffer and Others , paragraph 113). The requirement for national law to be interpreted in conformity with European Union law is inherent in the system of the Treaty, since it permits the national court, within the limits of its jurisdiction, to ensure the full effectiveness of European Union law when it determines the dispute before it (see, to that effect, Pfeiffer and Others , paragraph 114).
|
49. Podľa vnútroštátneho súdu však ustanovenie § 622 ods. 2 druhého pododseku BGB nemožno vykladať na základe smernice 2000/78 z dôvodu jeho jasného a presného znenia.
|
|
49. According to the national court, however, because of its clarity and precision, the second sentence of Paragraph 622(2) of the BGB is not open to an interpretation in conformity with Directive 2000/78.
|
50. V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako už bolo uvedené v bode 20 tohto rozsudku, že jednak smernica 2000/78 len konkretizuje zásadu rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní bez toho, aby sa jej venovala a jednak, že zásada zákazu diskriminácie na základe veku je všeobecnou zásadou práva Únie, pretože je konkrétnym vyjadrením všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok Mangold, už citovaný, body 74 až 76).
|
|
50. It must be recalled here that, as stated in paragraph 20 above, Directive 2000/78 merely gives expression to, but does not lay down, the principle of equal treatment in employment and occupation, and that the principle of non-discrimination on grounds of age is a general principle of European Union law in that it constitutes a specific application of the general principle of equal treatment (see, to that effect, Mangold , paragraphs 74 to 76).
|
51. Za týchto podmienok je na vnútroštátnom súde prejednávajúcom spor, v ktorom ide o zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, ako ju konkretizuje smernica 2000/78, aby v rámci svojej právomoci zabezpečil osobám podliehajúcim jeho jurisdikcii právnu ochranu, ktorá im vyplýva z práva Únie, a zabezpečil jeho plnú účinnosť tým, že neuplatní žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s touto zásadou (pozri v tomto zmysle rozsudok Mangold, už citovaný, bod 77).
|
|
51. In those circumstances, it for the national court, hearing a dispute involving the principle of non-discrimination on grounds of age as given expression in Directive 2000/78, to provide, within the limits of its jurisdiction, the legal protection which individuals derive from European Union law and to ensure the full effectiveness of that law, disapplying if need be any provision of national legislation contrary to that principle (see, to that effect, Mangold , paragraph 77).
|
52. V druhom rade, pokiaľ ide o povinnosť vnútroštátneho súdu podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s výkladom práva Únie predtým, než v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi vylúči použitie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré považuje za nezlučiteľné s týmto právom, treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento aspekt otázky je odôvodnený skutočnosťou, že v zmysle vnútroštátneho práva vnútroštátny súd nemôže vylúčiť použitie platného ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy, pokiaľ Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) predtým nevyhlásil toto ustanovenie za protiústavné.
|
|
52. As regards, second, the obligation of the national court, hearing proceedings between individuals, to make a reference to the Court for a preliminary ruling on the interpretation of European Union law before it can disapply a national provision which it considers to be contrary to that law, it is apparent from the order for reference that this aspect of the question has been raised because, under national law, the referring court cannot decline to apply a national provision in force unless that provision has first been declared unconstitutional by the Bundesverfassungsgericht (Federal Constitutional Court).
|
53. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že potreba zaručiť plný rozsah zásady zákazu diskriminácie na základe veku, ako ju konkretizuje smernica 2000/78, znamená, že v prípade ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré patrí do pôsobnosti práva Únie, ktoré vnútroštátny súd považuje za nezlučiteľné s touto zásadou a u ktorého je výklad v sú lade s ňou nemožný, vnútroštátny súd musí vylúčiť použitie takého ustanovenia bez toho, aby bol povinný najskôr položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru alebo aby sa mu v jej položení bránilo.
|
|
53. The need to ensure the full effectiveness of the principle of non-discrimination on grounds of age, as given expression in Directive 2000/78, means that the national court, faced with a national provision falling within the scope of European Union law which it considers to be incompatible with that principle, and which cannot be interpreted in conformity with that principle, must decline to apply that provision, without being either compelled to make or prevented from making a reference to the Court for a preliminary ruling before doing so.
|
54. Možnosť vnútroštátneho súdu podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru skôr než vylúči uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom Únie, sa však nemôže premeniť na povinnosť z toho dôvodu, že vnútroštátne právo tomuto súdu neumožňuje, aby nepoužil vnútroštátne ustanovenie, ktoré považuje za nezlučiteľné s ústavou, pokiaľ Ústavný súd predtým nerozhodol, že je protiústavné. V zmysle zásady prednosti práva Únie, ktorá sa vzťahuje aj na zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, totiž vnútroštátna právna úprava, ktorá je v rozpore s právom Únie a patrí do rozsahu jeho pôsobnosti, musí zostať neuplatnená (pozri v tomto zmysle rozsudok Mangold, už citovaný, bod 77).
|
|
54. The possibility thus given to the national court by the second paragraph of Article 267 TFEU of asking the Court for a preliminary ruling before disapplying the national provision that is contrary to European Union law cannot, however, be transformed into an obligation because national law does not allow that court to disapply a provision it considers to be contrary to the constitution unless the provision has first been declared unconstitutional by the Constitutional Court. By reason of the principle of the primacy of European Union law, which extends also to the principle of non-discrimination on grounds of age, contrary national legislation which falls within the scope of European Union law must be disapplied (see, to that effect, Mangold , paragraph 77).
|
55. Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd rozhodujúci v spore medzi súkromnoprávnymi subjektmi nie je povinný, ale má možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa výkladu zásady zákazu diskriminácie na základe veku konkretizovanej v smernici 2000/78 predtým, než vylúči použitie ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré považuje za nezlučiteľné s touto zásadou. Fakultatívny charakter položenia prejudiciálnej otázky nezávisí od postupov, ktoré musí vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva dodržať, aby mohol vylúčiť použitie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré považuje za nezlučiteľné s ústavou.
|
|
55. It follows that the national court, hearing proceedings between individuals, is not obliged but is entitled to make a reference to the Court for a preliminary ruling on the interpretation of the principle of non-discrimination on grounds of age, as given expression by Directive 2000/78, before disapplying a provision of national law which it considers to be contrary to that principle. The optional nature of such a reference is not affected by the conditions of national law under which a court may disapply a national provision which it considers to be contrary to the constitution.
|
56. Vzhľadom na uvedené treba na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v spore medzi súkromnoprávnymi subjektmi, zabezpečiť dodržiavanie zásady zákazu diskriminácie na základe veku konkretizovanej v smernici 2000/78, tým, že v prípade potreby neuplatní akékoľvek ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré je v rozpore s touto zásadou, bez ohľadu na to, či v prípadoch uvedených v článku 267 druhom odseku ZFEÚ využije svoju možnosť položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu tejto zásady.
|
|
56. In the light of the foregoing, the answer to Question 2 is that it is for the national court, hearing proceedings between individuals, to ensure that the principle of non-discrimination on grounds of age, as given expression in Directive 2000/78, is complied with, disapplying if need be any contrary provision of national legislation, independently of whether it makes use of its entitlement, in the cases referred to in the second paragraph of Article 267 TFEU, to ask the Court for a preliminary ruling on the interpretation of that principle.
|
O trovách
|
|
Costs
|
57. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
|
|
57. Since these proceedings are, for the parties to the main proceedings, a step in the action pending before the national court, the decision on costs is a matter for that court. Costs incurred in submitting observations to the Court, other than the costs of those parties, are not recoverable.
|
|