1.

Predstavuje priznanie náhrady vo výške medzi 2,5-násobkom a 12-násobkom poslednej mesačnej odmeny (článok 32 ods. 5 zákona č. 183/2010) verejnému zamestnancovi, poškodenému v dôsledku protiprávneho opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú, s možnosťou dosiahnuť úplnú náhradu škody iba po preukázaní straty iných pracovných príležitostí alebo na základe preukázania, že v prípade vyhlásenia riadneho výberového konania by v ňom býval uspel, rovnocenné a účinné opatrenie v zmysle rozsudkov Súdneho dvora vo veciach Mascolo [a i. (C-22/13, C-61/13 až C-63/13 a C-418/13)] a Marrosu [a Sardino] (C-53/04)?

2.

Má sa zásada ekvivalencie, na ktorú sa Súdny dvor (okrem iného) odvolal v uvedených rozsudkoch, vykladať v tom zmysle, že ak sa členský štát rozhodne neuplatniť vo verejnom sektore zmenu pracovného pomeru (priznanú pre súkromný sektor), je v každom prípade povinný zabezpečiť dotknutým pracovníkom rovnaký príjem, a to v prípade potreby prostredníctvom náhrady škody, ktorej predmetom by nevyhnutne bola hodnota pracovného pomeru na neurčitý čas?