19.9.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 343/24

1.

V prvom rade, má sa článok 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať v tom zmysle, že súd poslednej inštancie nemá bezpodmienečnú povinnosť predložiť návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke s cieľom požiadať o výklad práva Únie, ak Corte costituzionale (Ústavný súd) v priebehu konania potvrdil súlad vnútroštátnych právnych predpisov s Ústavou, a to v podstate pri uplatnení rovnakých regulačných parametrov, ako sú tie, ktorých výklad poskytuje Súdny dvor EÚ, hoci sú formálne odlišné, pretože sú obsiahnuté v ustanoveniach Ústavy, a nie v zmluvách Únie?

2.

Subsidiárne, ak Súdny dvor EÚ odpovie na otázku týkajúcu sa výkladu článku 267 ods. 3 v tom zmysle, že prejudiciálne konanie je povinné: Bránia ustanovenia a zásady uvedené v článku 26 (Vnútorný trh), článku 49 (Právo usadiť sa), článku 56 (Voľný pohyb služieb) a článku 63 (Voľný pohyb kapitálu) zmluvy o fungovaní EÚ a článok 16 (Sloboda podnikania) Charty základných práv Európskej únie, ako aj všeobecná zásada legitímnej dôvery (ktorá „je jednou zo základných zásad Únie“, ako uviedol Súdny dvor v rozsudku zo 14. marca 2013, vec C–545/11), prijatiu a uplatňovaniu vnútroštátnych právnych predpisov [článok 1 ods. 78, písm. b), body 4, 8, 9, 17, 23 a 25 zákona č. 220/2010], ktorý stanovuje, a to aj voči subjektom, ktoré už v súčasnosti majú koncesiu v oblasti elektronického prevádzkovania legálnych hier, nové požiadavky a povinnosti prostredníctvom dodatku k existujúcej zmluve a bez lehoty na postupné prispôsobenie)?