7.9.2015

Úradný vestník Európskej únie

C 294/42

Odvolanie podané 6. júla 2015: Európsky ombudsman proti rozsudku Všeobecného súdu (štvrtá komora) z 29. apríla 2015 vo veci T-217/11, Staelen/Európsky ombudsman

(Vec C-337/15 P)

(2015/C 294/54)

Jazyk konania: francúzština

Účastníci konania

Odvolateľ: Európsky ombudsman (v zastúpení: G. Grill, splnomocnený zástupca)

Ďalší účastník konania: Claire Staelen

Návrhy odvolateľa

—

zrušiť rozsudok Všeobecného súdu T-217/11, (1) v rozsahu, v akom sa dospelo k záveru, (a) že ombudsman sa dopustil viacerých porušení práva, ktoré predstavujú dostatočne kvalifikované porušenie práva Únie, (b) že je preukázaná existencia nemajetkovej ujmy a (c) že existuje príčinná súvislosť medzi porušením práva zisteným Všeobecným súdom a nemajetkovou ujmou, a (2) v rozsahu, v akom zaväzuje ombudsmana na zaplatenie náhrady škody vo výške 7 000 eur,

—	zamietnuť žalobu ako nedôvodnú v rozsahu, v akom sa vyhlási neplatnosť rozsudku Všeobecného súdu,

subsidiárne,

—	vrátiť vec na Všeobecný súd v rozsahu, v akom sa vyhlási neplatnosť rozsudku Všeobecného súdu,

—	spravodlivo a primerane rozhodnúť o trovách konania.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojho odvolania sa ombudsman opiera o dôvody založené na niekoľkonásobnom nesprávnom právnom posúdení.

Po prvé si myslí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že postačuje malé porušenie zásady náležitej starostlivosti, aby sa dala preukázať existencia dostatočne kvalifikovaného porušenia. Ombudsman sa domnieva, že táto téza Všeobecného súdu nie je zlučiteľná s judikatúrou vo veci mimozmluvnej zodpovednosti, v ktorej sa požaduje, aby sa preukázalo dostatočne kvalifikované porušenie právnej normy, ktorej obsahom je udeliť jednotlivcovi práva, a v ktorej sa zdôrazňuje, že rozhodujúce kritérium predpokladu, že je táto podmienka splnená, je zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutej inštitúcie. Všeobecný súd nezohľadňuje osobitosti funkcie ombudsmana a najmä skutočnosť, že disponuje pri vykonávaní preskúmania veľmi širokou mierou voľnej úvahy.

Po druhé kritizuje ombudsman aj výklad skutočnosti, podaný Všeobecným súdom, že ombudsmanovi v prípade, že sa mu zdá presvedčivé vysvetlenie podané inštitúciou, nezaniká jeho zodpovednosť sa uistiť, že skutočnosti, na ktorých spočíva toto vysvetlenie, sú preukázané, najmä, keď je uvedené vysvetlenie jediný podklad pre jeho konštatovanie, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ombudsman považuje totiž inštitúcie za povinné poskytnúť mu presné informácie a preto je legitímne, aby svoje závery založil na informáciách, ktoré mu boli poskytnuté, pokiaľ neexistujú okolnosti, ktoré by mohli spochybniť spoľahlivosť poskytnutých informácií. V tomto zmysle ombudsman tvrdí, že neexistuje dôvod na obavy, že poskytnuté informácie by nezodpovedali skutočnosti.

Po tretie síce ombudsman zdieľa názor Všeobecného súdu, že určité odpovede ombudsmana neboli odovzdané v primeranej lehote, popiera však, že by toto jemu pričítateľné porušenie práva Únie mohlo byť kvalifikované ako dostatočné. Preto podľa neho nevznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie.

Po štvrté, ombudsman si myslí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neposkytol žiadne vysvetlenie pre svoje posúdenie, že ovplyvnenie dôvery pani Staelen v úrad ombudsmana je nemajetkovou ujmou.

Ombudsman nakoniec popiera existenciu kauzálnej súvislosti medzi jemu pričítateľným porušením práva a stratou dôvery pani Staelen v jeho úrad.