—

zrušil napadnutý rozsudok,

—

rozhodol, že každý účastník konania znáša vlastné trovy konania,

—

zamietol žalobu podanú proti spornému rozhodnutiu,

1.

Napadnutý rozsudok je v rozpore s článkom 72 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2017/1001, keď konštatuje, že obsahové skúmanie dôvodu zamietnutia uvedeného v článku 7 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 4 nariadenia 207/2009 (2) je nevyhnutnou predbežnou právnou otázkou pre skúmanie žaloby o neplatnosť, ktorá mu bola podaná. Všeobecný súd si pritom neuvedomil, že toto skúmanie nebolo nevyhnutné pre posúdenie zákonnosti sporného rozhodnutia odvolacieho senátu. Takáto kontrola mohla byť zaručená už samotným posúdením otázky, či odvolací senát opomenutím preskúmania článku 7 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 4 nariadenia 207/2009 porušil článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia 207/2009 a článok 71 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v zmysle žalobných dôvodov uvedených žalobkyňou na prvom stupni. Všeobecný súd si tým nezákonne prisvojil pôvodnú právomoc odvolacieho senátu (článok 165 ods. 1, článok 66 ods. 1, článok 70 ods. 1 nariadenia 2017/1001) obsahovo skúmať dôvod zamietnutia uvedený v článku 7 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 4 nariadenia 207/2009.

2.

Napadnutý rozsudok porušuje článok 72 ods. 3 nariadenia 2017/1001 tým, že Všeobecný súd sám uskutočnil hmotnoprávne skúmanie článku 7 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 4 nariadenia 207/2009. Všeobecný súd nie je na toto skúmanie vecne príslušný, keďže odvolací senát neprijal žiadne rozhodnutie k uplatniteľnosti článku 7 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 4 nariadenia 207/2009, ktorého zákonnosť by bola obsahovo preskúmateľná. Tým skúmanie vo veci vykonané Všeobecným súdom predstavuje pozmenenie sporného rozhodnutia. Všeobecný súd v tomto smere skutočne vykonal pôvodnú právomoc (článok 165 ods. 1, článok 66 ods. 1, článok 70 ods. 1 nariadenia 2017/1001) odvolacieho senátu, čím mu ju napokon protiprávne odňal.

3.

„Porušenie pôsobnosti článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia 207/2009“ skúmané Všeobecným súdom z úradnej povinnosti v rozpore so žalobnými návrhmi žalobkyne predstavuje neprípustné obhádzanie právnej úpravy právomoci stanovenej v článku 72 v nariadení 207/1001 normotvorcom Európskej únie. To má za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku ako celku, keďže vo svojej podstate spočíva v porušení práva.

4.

Z porušenia článku 72 ods. 3 nariadenia 2017/1001 napadnutým rozsudkom nevyhnutne vyplývajú ďalšie porušenia práva na ťarchu odvolateľky, a síce (i) definitívne odňatie pôvodnej (článok 165 ods. 1, článok 66 ods. 1, článok 70 ods. 1 nariadenia 2017/1001) ako aj špecifickej (článok 71 ods. 1 druhá veta 1. alternatíva nariadenia 2017/1001) posudzovacej a rozhodovacej právomoci odvolacieho senátu a (ii) porušenie nezávislosti jej členov pri výkone tejto právomoci (článok 166 ods. 7 nariadenia 2017/1001). Tieto porušenia navyše protiprávnym spôsobom znižujú normotvorcom Únie stanovenú viacstupňovú a špecifickú právnu ochranu žalobkyne na prvom stupni proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka EUIPO ako aj proti rozhodnutiu odvolacieho senátu (článok 66 ods. 1, článok 165 ods. 1 ako aj odôvodnenie 30 nariadenia 2017/1001; článok 72 nariadenia 2017/1001).

5.

Odvolanie vyvoláva „dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad a rozvoj práva Únie v zmysle článku 58a ods. 3 Štatútu Súdneho dvora, keďže napadnutý rozsudok ohrozuje právnu istotu v otázke, ktorá má osobitný štrukturálny význam pre špecifický systém a „logiku inštitucionálneho systému“, ktoré normotvorca Únie vytvoril s cieľom zabezpečiť rozsiahlu, vecnú, efektívnu a viacstupňovú právnu ochranu proti rozhodnutiam EUIPO. Na základe horizontálnej a ústavnej povahy je táto otázka dôležitá pre súdne preskúmanie akýchkoľvek rozhodnutí odvolacieho senátu EUIPO vo veciach ochranných známok a priemyselných vzorov. Navyše sa týka právnej ochrany pred rozhodnutiami všetkých agentúr EÚ, pre ktoré normotvorca Únie kogentne stanovil ako „osobitnú podmienku“ v zmysle článku 263 ods. 5 ZFEÚ konkrétne, rozsiahle a včasné preskúmanie nezávislým odvolacím senátom.