26.9.2022   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 368/23


Žaloba podaná 27. júna 2022 – Hypo Vorarlberg Bank/SRB

(Vec T-395/22)

(2022/C 368/42)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Hypo Vorarlberg Bank AG (Bregenz, Rakúsko) (v zastúpení: G. Eisenberger a A. Brenneis, Rechtsanwälte)

Žalovaná: Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB)

Návrhy

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

zrušil rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií prijaté 11. apríla 2017 o výpočte príspevkov ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRB/ES/SRF/2022/18), vrátane príloh, v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,

uložil Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií povinnosť nahradiť trovy konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojej žaloby, žalobkyňa uvádza osem žalobných dôvodov.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu nedostatočného oznámenia napadnutého rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie nebolo oznámené žalobkyni v celom rozsahu v rozpore s článkom 1 ods. 2 ZEÚ, článkami 15, 296 a 298 ZFEÚ, ako aj článkami 42 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Znalosť neposkytnutých údajov ako centrálneho prvku rozhodnutia je nevyhnutná na pochopenie a overenie výpočtu príspevkov, ako bola individuálna situácia žalobkyne zohľadnená pri výpočte príspevkov vzhľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 102 smernice 2014/59/EÚ (1), článku 69 ods. 1 a 2 a článku 70 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 806/2014 (2), článku 3 a článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 (3), ako aj zásady proporcionality z dôvodu nesprávneho stanovenia cieľovej úrovne, pretože žalovaný stanovil nadmernú cieľovú úroveň, ktorá je v rozpore s právnym rámcom Únie.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu nedostatku odôvodnenia rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie porušuje povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, ako aj v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty z dôvodu uverejnenie nízkeho počtu vybraných čiastočných výsledkov výpočtov. Požiadavky týkajúce sa rozsahu povinnosti odôvodnenia stanovené Súdnym dvorom vo veci C-584/20 P (4) neboli dodržané. Žalovaná nevyužila možnosť uverejniť v súhrnnej alebo všeobecnej podobe údaje, ktoré sa majú dôverne spracovávať v súlade s článkom 88 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 806/2014.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu nedostatku odôvodnenia vyčerpania základnej diskrečnej právomoci.

Napadnuté rozhodnutie porušuje povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, ako aj v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, keďže pokiaľ ide o diskrečnú právomoc žalovaného, nebolo vysvetlené, ktoré hodnotenia vykonal žalovaný a z akých dôvodov. Nemožno teda vylúčiť svojvoľný výkon diskrečnej právomoci zo strany žalovaného.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu neuskutočnenia vypočutia a porušenia práva byť vypočutý.

Žalobkyňa nebola vypočutá pred prijatím napadnutého rozhodnutia ani pred prijatím platobného výmeru založeného na tomto rozhodnutí, v rozpore s tým, čo stanovuje článok 41 ods. 1 a článok 41 ods. 2 písm. a) Charty. Rovnako konzultácia zo strany žalovanej neumožnila predložiť skutočné a úplné pripomienky ku konkrétnemu výpočtu príspevkov.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na protiprávnosti delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 ako právneho základu napadnutého rozhodnutia, ako aj na protiprávnosti metodiky úpravy rizika stanovenej delegovaným nariadením (EÚ) 2015/63 a diskrečnej právomoci zverenej SRB.

Články 4 až 7 a 9, ako aj príloha I delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, zaviedli netransparentný systém stanovovania príspevku, ktorý je v rozpore s článkami 16, 17, 41 a 47 Charty a ktorý nerešpektuje články 20 a 21 Charty ako ani zásady proporcionality a právnej istoty. Žalovaný disponuje mnohými diskrečnými právomocami, ktorých vyčerpanie nemôže byť zrozumiteľným a overiteľným spôsobom odôvodnené.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na protiprávnosti vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2015/81 (5) ako základu napadnutého rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie porušuje Zmluvy v rozsahu, v akom článok 8 vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2015/81 prekračuje hranice stanovené článkom 70 ods. 7 nariadenia (EÚ) č. 806/2014 v spojení s článkom 291 ZFEÚ a vykonávacie nariadenie, ani právny základ neobsahujú odôvodnenie v súlade s článkom 296 ods. 2 ZFEÚ. Táto protiprávnosť sa odráža aj v napadnutom rozhodnutí.

8.

Ôsmy žalobný dôvod je založený na protiprávnosti smernice 2014/59/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 806/2014 ako právneho základu pre delegované nariadenie (EÚ) 2015/63 ako aj vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/81 a tým pre napadnuté rozhodnutie.

Subsidiárne sa namieta protiprávnosť tých ustanovení smernice 2014/59/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 806/2014, ktoré záväzne stanovujú systém príspevkov zavedený delegovaným nariadením (EÚ) 2015/63 a priznávajú žalovanému príliš širokú diskrečnú právomoc. Keďže tieto ustanovenia nemožno vykladať v súlade s primárnym právom, sú v rozpore so zásadou odôvodnenia aktov, so zásadou právnej istoty, ako aj so Zmluvami (najmä článkom 1 ods. 2 ZEÚ, článkami 15, 296 a 298 ZFEÚ) a s Chartou (najmä článkami 16, 17, 41, 42 a 47 Charty).


(1)  Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190).

(2)  Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1).

(3)  Delegované nariadenie Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44).

(4)  Rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden-Württemberg a SRB, C-584/20 P a C-621/20 P, EU:C:2021:601.

(5)  Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014, pokiaľ ide o príspevky ex ante do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1).