1. 

Súdny dvor má na základe tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyložiť pravidlá upravujúce právomoc stanovené v nariadení č. 44/2001 ( 2 ). Prejednávaný prípad sa týka vlastnej zmenky vyhotovenej v neúplnej podobe spoločnosťou so sídlom v jednom členskom štáte v prospech veriteľa so sídlom v tom istom členskom štáte. Vlastná zmenka bola tiež podpísaná „per aval“ ( 3 ) fyzickou osobou, ktorá bola prepojená s touto spoločnosťou, avšak mala bydlisko v inom členskom štáte. Môže táto osoba v konaní o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu podanom proti nej v prvom členskom štáte tvrdiť, že súdy tohto štátu nemajú právomoc z dôvodu, že sa na ňu vzťahujú články 15 a 16 nariadenia, ktoré sa uplatňujú na spotrebiteľov? Ak je odpoveď na túto otázku záporná, je majiteľ zmenky oprávnený podať návrh na začatie konania v štáte, v ktorom je predmetná vlastná zmenka splatná – napriek tomu, že bola vyhotovená v neúplnej podobe –, na základe toho, že záväzok zo zmenky spadá pod pojem „zmluvné veci“ podľa článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia?

2.

Nariadenie nadobudlo účinnosť 1. marca 2002. ( 4 ) Vo vzťahoch medzi členskými štátmi ( 5 ) nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 6 ) (ďalej len „Bruselský dohovor“).

3.

Odôvodnenia 11 až 13 nariadenia stanovujú:

4.

Článok 2 ods. 1 nariadenia stanovuje všeobecné pravidlo, že osoby s bydliskom na území členského štátu treba žalovať na súdoch tohto členského štátu.

5.

Článok 5 stanovuje viaceré čiastočné výnimky z tohto pravidla. V rozsahu, v akom sa vzťahuje na spory týkajúce sa zmlúv, tento článok stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:

…“

6.

Pravidlá stanovené článkom 5 nemajú za následok vylúčenie podania žaloby v členskom štáte, na ktorého území má bydlisko žalovaný. Poskytujú len alternatívny základ právomoci v prípadoch, na ktoré sa vzťahujú.

7.

Články 15 a 16 sú súčasťou oddielu 4 nariadenia nazvaného „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“. Tieto články stanovujú:

„Článok 15

1.   Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu,… ak ide:

…

Článok 16

…

2.   Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

…“

8.

Hoci nariadenie nahradilo Bruselský dohovor, Súdny dvor rozhodol, že výklad, ktorý podal v súvislosti s týmto dohovorom, platí aj pre nariadenie, pokiaľ možno považovať ustanovenia Bruselského dohovoru a ustanovenia nariadenia za rovnocenné. ( 7 )

9.

§ 75 článku I zákona č. 191/1950 (zákon směnečný a šekový) (zákon zmenkový a šekový, ďalej len „ZSŠ“) stanovuje určité formálne náležitosti týkajúce sa platnosti vlastnej zmenky. Zmenka musí okrem iného obsahovať bezpodmienečný sľub zaplatiť určitú peňažnú sumu v určenom čase a na určenom mieste. § 76 stanovuje, že ak vlastná zmenka nespĺňa tieto náležitosti, až na určité výnimky je neplatná.

10.

Podľa § 10 článku I ZSŠ zmenka, ktorá pri vydaní neobsahuje všetky náležitosti, je svojou povahou „neúplná“. Ak sa následne doplní, hľadí sa na ňu, ako keby bola od okamihu jej vydania úplná. Vo vnútroštátnom práve neexistuje norma, ktorý by podmieňovala platnosť takej zmenky jej vyplnením v súlade s akoukoľvek dohodou uzatvorenou v tejto súvislosti. Zmenka je teda platná, aj keď ju majiteľ vyplnil spôsobom, ktorý neodráža túto dohodu. Ak však majiteľ vyplní zmenku nesprávne, dlžník má vo väčšine prípadov právo vzniesť námietku.

11.

Podľa § 32 ods. 1 a 2 článku I ZSŠ zmenkový ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil, a jeho záväzok je platný aj vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je sám osebe neplatný, pokiaľ je to z iného dôvodu než pre formálnu chybu.

12.

Podľa vnútroštátneho práva sa vlastná zmenka považuje za abstraktný cenný papier, ktorý nemá povahu zmluvy, aj keď môže byť výsledkom dohody upravujúcej jej vydanie v materiálnej podobe. ( 8 )

13.

Dňa 28. apríla 2004 Feichter-CZ s.r.o. (ďalej len „dlžník“), spoločnosť so sídlom v Českej republike, uzatvorila zmluvu o revolvingovom úvere (ďalej len „úverová zmluva“) s Českou spořitelnou a.s. (ďalej len „veriteľ“), žalobkyňou v konaní vo veci samej, ktorá má tiež sídlo na území tohto členského štátu. Úver podľa úverovej zmluvy bol poskytnutý na účely podnikania dlžníka. V ten istý deň dlžník vystavil a odovzdal veriteľovi vlastnú zmenku na sumu 5 000 000 CZK (čo pri súčasnom výmennom kurze predstavuje približne 193 000 EUR).

14.

Zmenka bola vydaná v neúplnej podobe, bez uvedenia zmenkovej sumy, dátumu splatnosti a platobného miesta. V mene dlžníka ju podpísal pán Feichter, žalovaný v konaní vo veci samej, ako konateľ dlžníka. Podpísal ju tiež ako fyzická osoba s doložkou „per aval“, čím prevzal osobnú zodpovednosť za vyplatenie zmenky v súlade s jej podmienkami. ( 9 ) Pán Feichter, ktorý je s dlžníkom úzko prepojený vzhľadom na to, že je jeho konateľom, v čase uzatvorenia zmlúv tiež vlastnil podiel na základnom imaní dlžníka vo výške 60 %. ( 10 )

15.

Údaje o zmenkovej sume spolu s dátumom splatnosti a platobným miestom následne doplnil veriteľ v súlade s ďalšou zmluvou uzatvorenou medzi veriteľom, dlžníkom a pánom Feichterom (ďalej len „doplňujúca zmluva“).

16.

Hoci zmenka bola v deň splatnosti predložená v platobnom mieste na vyplatenie, nebola vyplatená.

17.

Veriteľ následne podal žalobu proti pánovi Feichterovi na Městský soud v Praze (Mestský súd v Prahe), ktorou sa domáhal zaplatenia zmenkovej sumy splatnej podľa vlastnej zmenky spolu s úrokmi vo výške 6 % ročne z tejto sumy od 28. mája 2008 až do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 16 666 CZK (čo pri súčasnom výmennom kurze predstavuje približne 645 EUR).

18.

Pán Feichter v priebehu tohto konania namietal, že Městský soud v Praze nemá právomoc prejednať a rozhodnúť žalobu podanú proti nemu. Táto námietka je založená na tom, že vzhľadom na to, že pán Feichter je fyzickou osobou, ktorá má bydlisko v Rakúsku, akékoľvek konanie o zaplatenie vlastnej zmenky podlieha článkom 15 a 16 nariadenia týkajúcim sa právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv a v dôsledku toho musí byť vedené v tomto členskom štáte.

19.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že rozhodnutie o výklade článku 15 nariadenia je nevyhnutné na to, aby mohol určiť, či má právomoc rozhodnúť prejednávanú vec. Zároveň sa domnieva, že v záujme hospodárnosti konania by mal požiadať aj o usmernenie týkajúce sa výkladu článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia, keďže tento článok môže byť relevantný na určenie právomoci v konaní vo veci samej, ak Súdny dvor rozhodne, že článok 15 sa neuplatní. Preto rozhodol o položení týchto prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:

„1.   Možno pojem ‚veci týkajúce sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania‘ použitý v článku 15 ods. 1 [nariadenia] vykladať tak, že zahŕňa i nároky z vlastnej zmenky vydanej v neúplnej podobe, uplatnené remitentom voči zmenkovému ručiteľovi za vystaviteľa zmenky?

2.   Či už je odpoveď na prvú otázku kladná, alebo záporná, možno pojem ‚zmluvné veci‘ obsiahnutý v článku 5 ods. 1 písm. a) [nariadenia] vykladať takým spôsobom, že s ohľadom výlučne na obsah zmenkovej listiny ako takej zahŕňa i nároky z vlastnej zmenky vydanej v neúplnej podobe, uplatnené remitentom voči zmenkovému ručiteľovi za vystaviteľa zmenky?“

20.

Písomné pripomienky predložil veriteľ, Česká republika, Švajčiarska konfederácia ( 11 ) a Európska komisia. Česká republika a Komisia boli zastúpené na pojednávaní 27. júna 2012 a predložili Súdnemu dvoru ústne pripomienky.

21.

Podľa veriteľa by Súdny dvor mal zamietnuť prvú otázku ako neprípustnú, keďže je čisto hypotetická. Podľa toho, ako chápem tvrdenia veriteľa v tejto súvislosti, treba hypotetickú povahu otázky vyvodiť zo skutočnosti, že pán Feichter sa (podľa názoru veriteľa) nemá považovať za spotrebiteľa na účely článku 15 nariadenia.

22.

Vnútroštátny súd však vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania jednoznačne vysvetlil, že považuje otázku výkladu tohto ustanovenia za rozhodujúcu pre určenie, či má právomoc rozhodnúť prejednávanú vec. Keďže podstatná časť obrany pána Feichtera v konaní vo veci samej je zrejme založená práve na tvrdení, že je spotrebiteľom na účely článkov 15 a 16 nariadenia, prvú otázku určite nemožno považovať za hypotetickú. Táto námietka by sa preto mala zamietnuť.

23.

Skôr, než sa budem zaoberať otázkami uvedenými v návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania, uvediem jednu všeobecnú poznámku. Najmä, ale nie výlučne v prípadoch začatia podnikania je obvyklé, že veriteľ spoločnosti podmieni poskytnutie finančných prostriedkov ručením jedného alebo viacerých jednotlivcov, ktorí vlastnia a/alebo riadia predmetnú spoločnosť. Dôvod je zrejmý. Spoločnosť má v čase uzatvorenia úverových zmlúv spravidla malý alebo nijaký majetok, ktorý možno použiť na splatenie úveru. Hoci veriteľ aj dlžník môžu veriť a dúfať, že podnikaním sa v dôsledku poskytnutia finančných prostriedkov vytvorí potrebný majetok, takýto výsledok nie je zaručený. Veriteľ si musí z logických podnikateľských dôvodov zabezpečiť alternatívny zdroj splatenia úveru v prípade, ak podnikanie nepôjde podľa plánu. Také zmluvy sa uzatvárajú v celej Únii každodenne a v žiadnom prípade nie sú ničím neobvyklým.

24.

Skutkové okolnosti prejednávanej veci – ako sú opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a zhrnuté vyššie – spadajú práve do tejto kategórie. Objasňujú ich niektoré z komplikácií, ktoré môžu vzniknúť pri zložitejších úverových transakciách – keď napríklad veriteľ môže uzatvoriť zmluvu s iným podnikateľom s cieľom indosovať alebo previesť vlastnú zmenku poskytnutú ako súčasť základnej zmluvy. Ako sa jasne uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, medzi účastníkmi konania vo veci samej nie je sporné platobné miesto podľa vlastnej zmenky, ktorej vyplatenia sa chce veriteľ domôcť od pána Feichtera ako zmenkového ručiteľa za záväzok z tejto zmenky. Inak povedané, Súdny dvor má posúdiť súbor transakcií, ktoré sa musia v každom prípade považovať za jednoznačné a takto sa majú tiež posudzovať.

25.

Svojou prvou otázkou vnútroštátny súd žiada o usmernenie týkajúce sa uplatňovania pravidiel upravujúcich právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv stanovených v článku 15 ods. 1 nariadenia v konaní vo veci samej.

26.

Keďže články 15 a 16 predstavujú vo vzťahu k článku 5 ods. 1 nariadenia lex specialis, ( 12 ) pred posúdením relevantnosti článku 5 ods. 1 je potrebné určiť, či sa uplatnia články 15 a 16 nariadenia. Pravidlo stanovené článkom 16 ods. 2 je výlučné. Ak toto ustanovenie priznáva právomoc súdom členského štátu, v ktorom má pán Feichter bydlisko, pravidlá týkajúce sa právomoci v zmluvných sporoch stanovené v článku 5 ods. 1 logicky nemôžu byť relevantné.

27.

Ako Komisia poznamenáva, na uplatnenie článkov 15 a 16 nariadenia musia byť splnené dve podmienky. Po prvé predmetná zmluva musí byť uzatvorená spotrebiteľom. Po druhé táto zmluva musí spadať do jednej z kategórií vymenovaných v článku 15 ods. 1. Tieto podmienky sú kumulatívne.

28.

Účelom pravidiel stanovených v článkoch 15 a 16 je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako zmluvnej strany, ktorá sa považuje za ekonomicky slabšiu a menej skúsenú v právnych záležitostiach ako jej profesionálny zmluvný partner. ( 13 ) Sledujú teda iný cieľ ako článok 5 nariadenia, ktorého cieľom je zohľadniť úzku väzbu medzi sporom a súdom, ktorý má právomoc na základe týchto výnimiek. ( 14 )

29.

Zrejme z toho dôvodu sa Súdny dvor priklonil k reštriktívnemu výkladu článkov 15 a 16. ( 15 ) V rozsudku Benincasa ( 16 ) konštatoval, že „do pôsobnosti ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšej strany spadajú len zmluvy uzatvorené na účely uspokojenia vlastných potrieb jednotlivca z hľadiska súkromnej spotreby. Osobitná ochrana, ktorú majú poskytovať tieto ustanovenia, je neodôvodnená v prípade zmlúv uzatvorených na účely podnikania alebo výkonu povolania“ ( 17 ). Tieto ustanovenia sa uplatnia iba v rozsahu, v akom sa vec „všeobecne týka zmluvy uzatvorenej spotrebiteľom na iné účely ako jeho podnikanie alebo povolanie“ ( 18 ).

30.

Na základe uplatnenia týchto zásad v konaní vo veci samej by som chcela uviesť tieto poznámky.

31.

Vnútroštátny súd s cieľom pomôcť Súdnemu dvoru uviedol podrobnosti týkajúce sa skutkových okolností, ktoré by sa podľa jeho názoru mali vziať do úvahy pri posudzovaní problémov vyplývajúcich z položených otázok. Tieto podrobnosti sú zhrnuté v bodoch 13 až 18 vyššie. Zahŕňajú informácie týkajúce sa účelu uzatvorenia úverovej zmluvy a úlohy pána Feichtera ako účastníka v dokumentácii poskytnutej veriteľovi podľa tejto zmluvy a doplňujúcej zmluvy vrátane vlastnej zmenky. Poskytnutie takých údajov vnútroštátnym súdom je štandardnou súčasťou prejudiciálneho konania. Umožňuje Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú odpoveď na položené otázky. Minimalizuje sa tým riziko, že odpoveď Súdneho dvora vo veciach týkajúcich sa práva EÚ bude hypotetická a že sa nebude zaoberať otázkami, ktoré sú podstatné na vyriešenie sporu pred vnútroštátnym súdom, alebo že sa bude zaoberať otázkami, ktoré pre tento spor nemajú nijaký význam.

32.

Obvykle je vecou vnútroštátneho súdu, aby uplatnil túto odpoveď na skutkové okolnosti prípadu, o ktorom rozhoduje, aj keď Súdny dvor môže poskytnúť usmernenia na základe listín predložených v konaní a písomných a ústnych pripomienok, ktoré mu boli predložené. ( 19 ) Súdny dvor však v určitých prípadoch môže rozhodnúť, že môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu úplnejšiu odpoveď. Vo veci British Telecommunications ( 20 ), ktorá sa týkala povinnosti členského štátu zaplatiť náhradu škody vzniknutej v dôsledku toho, že nesprávne prebral smernicu do svojho vnútroštátneho práva, Súdny dvor konštatoval, že „hoci v zásade prináleží vnútroštátnym súdom overiť, či sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za porušenie práva Spoločenstva, v prejednávanej veci má Súdny dvor všetky potrebné informácie na posúdenie, či skutkové okolnosti veci predstavujú dostatočne závažné porušenie práva Spoločenstva“ ( 21 ).

33.

Domnievam sa, že tá istá zásada analogicky platí v prejednávanom prípade. Keďže vnútroštátny súd poskytol užitočné podrobné okolnosti predchádzajúce sporu, Súdny dvor je schopný sám overiť, či je v prípade pána Feichtera splnená definícia „spotrebiteľa“ na účely článkov 15 a 16 nariadenia. V prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že pán Feichter prevzal záväzky prostredníctvom zmenkového ručenia alebo podľa doplňujúcej zmluvy na účely svojej súkromnej spotreby alebo na iný účel, ako je jeho podnikanie alebo povolanie. V skutočnosti sa zdá, že opak je pravdou. Zmluvy boli uzatvorené na zabezpečenie úveru poskytnutého dlžníkovi, podnikateľskému subjektu, na účely jeho podnikania. S týmto subjektom bol pán Feichter úzko prepojený. Názov spoločnosti obsahoval jeho priezvisko, bol konateľom tejto spoločnosti a jej väčšinovým spoločníkom. ( 22 )

34.

Preto zastávam názor, že postavenie spotrebiteľa, ktoré je nevyhnutné na uplatnenie námietky nedostatku právomoci, ktorú vzniesol pán Feichter v konaní vo veci samej, v prejednávanej veci vôbec neexistuje. Skutočnosť, že žalovaný je fyzickou osobou, a preto môže byť na účely niektorých aspektov svojho každodenného života „spotrebiteľom“, sama osebe neznamená, že táto osoba je automaticky oprávnená odvolávať sa na článok 15 ods. 1 nariadenia v konaní o každej žalobe podanej proti nej.

35.

Preto nevzniká otázka, či zmluva spadala do jednej z kategórií vymenovaných v článku 15 ods. 1.

36.

Pre úplnosť by som chcela doplniť niekoľko poznámok týkajúcich sa povahy „zmluvy uzavretej spotrebiteľom“ na účely článkov 15 a 16 nariadenia. Keďže sa domnievam, že táto otázka nemá nijaký vplyv na vyriešenie veci, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd, budem stručná a nebudem sa usilovať zaoberať sa touto otázkou podrobne.

37.

Domnievam sa, že situácia v konaní vo veci samej je jasným príkladom prípadu, keď jednotlivec prevzal ručiteľský záväzok, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľov uvedené v článkoch 15 a 16 nariadenia. Z listín predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že úver (v značnej výške) poskytnutý dlžníkovi a zabezpečený zmenkovým ručením by nejako súvisel s financovaním individuálnych rozhodnutí fyzickej osoby týkajúcich sa kúpy spotrebného tovaru.

38.

Uvediem iný príklad, na ktorom ukážem úplne opačný prípad. Maloletý si chce kúpiť smartfón, ale dodávateľ so sídlom v inom členskom štáte odmietne uzatvoriť kúpnu zmluvu bez toho, aby rodičia maloletého vystupovali ako ručitelia za jeho záväzky podľa tejto zmluvy. Rodičia poskytnú potrebné ručenie a maloletý si kúpi smartfón. V zmluve uzatvorenej s dodávateľom je maloletý jednoducho spotrebiteľom. V prípade, ak dodávateľ podá proti nemu žalobu podľa zmluvy, uplatnia sa na neho články 15 a 16.

39.

Aké postavenie majú rodičia? Domnievam sa, že tiež majú nárok na ochranu, ktorú poskytujú tieto ustanovenia. Takýto výsledok odráža celkovú systematiku nariadenia. Hoci si možno predstaviť, že rodičia budú zrejme svetaskúsenejší a finančne solventnejší ako ich potomok, možno očakávať, že budú ekonomicky slabší a menej skúsení v právnych záležitostiach ako profesionálny zmluvný partner, ktorým je dodávateľ. ( 23 ) Zmluvy týkajúce sa rodičov teda na účely článku 15 ods. 1 predstavujú „veci týkajúce sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom“.

40.

Hoci takéto úvahy môžu byť zaujímavé, taký prípad je veľmi vzdialený od okolností prejednávanej veci. Jednoducho povedané, pán Feichter nie je „spotrebiteľom“ na účely článkov 15 a 16 nariadenia.

41.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na prvú otázku vnútroštátneho súdu treba odpovedať tak, že ak je vlastná zmenka súčasťou súboru zmlúv uzatvorených podnikateľským subjektom na účely jeho podnikania a fyzická osoba, ktorá poskytne ručenie za túto zmenku, je úzko prepojená s týmto subjektom, toto zmenkové ručenie sa má na účely článku 15 ods. 1 nariadenia považovať za poskytnuté na účely podnikania alebo výkonu povolania. Z toho vyplýva, že pojem „vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania“ uvedený v článku 15 ods. 1 sa nepoužije.

42.

Základným problémom, na ktorom je založená druhá otázka, je uplatniteľnosť pravidiel týkajúcich sa právomoci „v zmluvných veciach“ stanovených v článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia.

43.

Súdny dvor rozhodol, že hoci sa podľa tohto ustanovenia nevyžaduje uzatvorenie zmluvy, musí existovať aspoň určiteľný záväzok. Takéto pravidlo je rozhodujúce pre uplatnenie článku 5 ods. 1 písm. a), keďže právomoc vnútroštátneho súdu sa určuje podľa miesta plnenia záväzku, ktorý je predmetom žaloby. ( 24 )

44.

Tento záväzok musí byť slobodne prevzatý jedným účastníkom voči druhému účastníkovi. Výklad tohto ustanovenia bez stanovenia takej požiadavky by prekračoval rámec situácií upravených nariadením. ( 25 ) Súdny dvor zhrnul túto požiadavku konštatovaním, že pravidlo osobitnej právomoci stanovené v článku 5 ods. 1 písm. a) „predpokladá určenie právnej povinnosti, s ktorou slobodne súhlasila jedna osoba vo vzťahu k druhej osobe a o ktorú sa opiera žaloba žalobcu“ ( 26 ).

45.

Je nepochybné, že v prejednávanom prípade došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom. Veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky podľa úverovej zmluvy a dlžník bol povinný splatiť ich v súlade s touto zmluvou. Postavenie pána Feichtera bolo odlišné, keďže nebol účastníkom tejto zmluvy. Poskytnutie zmenkového ručenia za vlastnú zmenku však tiež považujem za právnu povinnosť, s ktorou slobodne súhlasil. Na základe § 32 ods. 1 a 2 ZSŠ bol zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil, čiže ako dlžník. ( 27 ) Skutočnosť, že nebol priamou oprávnenou osobou zo záväzkov veriteľa, je teda na účely stanovenia právomoci podľa článku 5 ods. 1 písm. a) irelevantná.

46.

Podľa môjho názoru je tiež irelevantné, že vlastná zmenka bola vydaná v neúplnej podobe, a teda v tom štádiu jej existencie ju bolo potrebné kvalifikovať ako „neúplnú“. Otázka právomoci sa vyrieši v čase podania žaloby. Keďže totiž predmetná zmenka bola vydaná na zabezpečenie revolvingového úveru, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy logicky nemohla byť vydaná v úplnej podobe.

47.

Chcela by som dodať, že skutočnosť, že podľa vnútroštátneho práva sa zmenka považuje za abstraktný cenný papier, ktorý nemá povahu zmluvy, ( 28 ) nemá vplyv na toto konštatovanie. Súdny dvor s odkazom na Bruselský dohovor opakovane rozhodol, že pojmy použité v tomto dohovore – a najmä tie, ktoré sú použité v článku 5 ods. 1 a 3 a článku 13 ( 29 ) – sa musia vykladať autonómne, najmä na základe systému a cieľov tohto dohovoru, aby bolo zabezpečené jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých zmluvných štátoch. ( 30 ) Nevidím dôvod, pre ktorý by mal v prípade nariadenia platiť odlišný záver. ( 31 )

48.

Preto sa domnievam, že pravidlo stanovené v článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia sa môže uplatniť na okolnosti konania vo veci samej.

49.

Na určenie, či sa toto pravidlo skutočne uplatní, vnútroštátny súd bude musieť určiť, či sa miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, nachádza v jeho územnej právomoci. ( 32 ) Ani jedno z osobitných ustanovení uvedených v článku 5 ods. 1 písm. b) nebude relevantné, keďže predmetná zmluva sa netýka predaja tovaru alebo poskytovania služieb. Z toho vyplýva, že rozhodujúce je platobné miesto. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že platobným miestom vlastnej zmenky je Praha a že pán Feichter túto skutočnosť nespochybňuje. Chcela by som len dodať, že dohodu, podľa ktorej sa splatenie poskytnutých súm má uskutočniť v mieste podnikania veriteľa, treba v každom prípade považovať za obvyklú prax obchodných úverových zmlúv.

50.

Na prvý pohľad sa zdá, že vec je tým vyriešená. Keďže miesto plnenia záväzku, ktoré je rozhodujúce pre určenie právomoci, nie je medzi účastníkmi konania sporné, súd, na ktorom je žaloba podaná, môže prijať právomoc.

51.

Vnútroštátny súd sa však pýta, či skutočnosť, že vlastná zmenka bola vydaná ako blankozmenka a následne bola vyplnená veriteľom, má nejaký vplyv na toto konštatovanie. Poznamenáva, že nemožno vylúčiť možnosť, že platobné miesto bolo doplnené v rozpore s ustanoveniami doplňujúcej zmluvy alebo že táto zmluva bola neplatná pre neurčitosť, prípadne z iných dôvodov. Ak by to bolo tak, nebolo by možné hovoriť o záväzku, ktorý bol slobodne prevzatý jedným účastníkom voči druhému účastníkovi. ( 33 )

52.

Chápem, čo tým vnútroštátny súd myslí. Vzhľadom na to, že sa zdá, že pán Feichter nespochybňuje miesto plnenia, však táto otázka v prejednávanom prípade zrejme nie je relevantná. Ak by však platobné miesto podľa vlastnej zmenky bolo z akéhokoľvek dôvodu spochybnené, uviedla by som tieto poznámky.

53.

Keď Súdny dvor poukázal na záväzok, ktorý bol slobodne prevzatý jedným účastníkom voči druhému účastníkovi, opísal, ako treba chápať pojem „zmluva“ na účely nariadenia. Ak usmernenia, ktoré stanovil Súdny dvor, nemožno v konkrétnom prípade splniť, v konaní pred vnútroštátnym súdom nemožno určiť právomoc na základe pojmu „zmluvné veci“. To však neznamená, že tento pojem sa nemôže uplatniť, ak je obsah tohto záväzku sporný.

54.

Z povahy nariadenia totiž vyplýva, že jeho ustanovenia sa môžu uplatniť práve v prípade sporu. V odlišnom, ale úzko súvisiacom kontexte Súdny dvor konštatoval, že článok 5 ods. 1 písm. a) sa použije aj vtedy, keď je medzi stranami sporný vznik zmluvy, z ktorej žaloba vychádza. ( 34 ) Ak by to bolo inak, hrozilo by, že toto ustanovenie by bolo zbavené svojho účinku, lebo na vylúčenie pravidla, ktoré stanovuje, by stačilo, aby jedna zo strán tvrdila, že zmluva neexistuje.

55.

Domnievam sa, že v prejednávanej veci analogicky platí tá istá argumentácia. Žalovaný, ktorý by chcel vylúčiť nariadenie, by ľahko mohol spochybniť nie existenciu celej zmluvy, z ktorej žaloba vychádza, ale ustanovenia tejto zmluvy, na ktorom by inak mohla byť založená právomoc. Ak by sa pripustilo také tvrdenie, bol by ohrozený celý účel tohto právneho predpisu, medzi ktorého primárne ciele patrí zabezpečenie právnej istoty v oblasti, ktorá je predmetom jeho úpravy. ( 35 )

56.

Rovnako by však nemalo byť možné, aby nečestný alebo neinformovaný žalobca uplatnil právomoc z predstieraných dôvodov len tým, že by bez akéhokoľvek právneho základu tvrdil, že zmluva stanovuje, že záväzok, ktorý údajne zakladá právomoc, sa má splniť v konkrétnom mieste.

57.

Ak v konaní týkajúcom sa „zmluvných vecí“ na účely článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia vznikne spor o mieste plnenia záväzku, ktorý je predmetom žaloby, domnievam sa, že vnútroštátny súd by mal najprv posúdiť námietku žalovaného v tejto súvislosti. Ak je táto námietka zjavne dôvodná, mal by odmietnuť právomoc, ibaže by bolo zrejmé, že existujú iné, náležite podložené dôvody, na základe ktorých by mohol rozhodnúť prejednávanú vec. Pokiaľ je to potrebné, mal by ďalej posúdiť dôvod, na ktorom žalobca zakladá svoje tvrdenie týkajúce sa právomoci. Ak je tento dôvod zjavne neopodstatnený, vnútroštátny súd by mal odmietnuť zaoberať sa prejednávanou vecou. Ak je ťažšie zistiť skutočný stav (čo je častejší prípad), súd by mal určiť, či žalobca jednoznačne preukázal uplatniteľnosť relevantného ustanovenia nariadenia. Ak konštatuje, že táto uplatniteľnosť bola preukázaná, môže prijať právomoc.

58.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody zastávam názor, že na druhú otázku vnútroštátneho súdu treba odpovedať tak, že pojem „zmluvné veci“ uvedený v článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia sa vzťahuje na nároky z vlastnej zmenky vydanej v neúplnej podobe (ktorá však následne bola doplnená) uplatnené remitentom voči zmenkovému ručiteľovi za vystaviteľa zmenky.

59.

Domnievam sa, že z uplatnenia vyššie uvedených záverov na vec prejednávanú pred vnútroštátnym súdom jednoznačne vyplýva, že tento súd bude mať právomoc prejednať a rozhodnúť vec, ktorá je predmetom konania vo veci samej. Takýto výsledok podľa môjho názoru nielenže odzrkadľuje znenie a celkovú štruktúru nariadenia, ale odráža aj skutočné okolnosti prejednávanej veci. Ak by bol totiž výsledok uplatnenia nariadenia v prípade, ako je prejednávaná vec, odlišný, domnievam sa, že tento výsledok by bol zjavne absurdný.

60.

Ako príklad uvediem situáciu úverových inštitúcií so sídlom v novom členskom štáte (povedzme niekde na Balkáne). Mnohé spoločnosti so sídlom v iných členských štátoch si chcú založiť dcérske spoločnosti s cieľom obchodovať v tomto štáte na účely rozšírenia svojho podnikania. Tieto dcérske spoločnosti v relevantnom čase nemajú nijaký majetok alebo nijaký skutočný majetok. Veritelia podmienia poskytnutie svojich finančných prostriedkov poskytnutím ručenia jednotlivcov, ktorí sú konateľmi a/alebo konečnými vlastníkmi dcérskych spoločností. Medzi ručiteľmi podľa týchto zmlúv je viacero jednotlivcov s bydliskom (povedzme) vo Fínsku a v Litve. Domnievam sa, že nemôže byť ani zďaleka predstaviteľné a ani by nemalo byť predstaviteľné, aby dotknutí veritelia nemohli podať žalobu na vymoženie predmetných ručiteľských záväzkov vo svojom vlastnom členskom štáte. Akýkoľvek iný výsledok by popieral realitu.

61.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Městský soud v Praze, takto: