ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 25. februára 2003 (*)

„Sociálne zabezpečenie – Hospitalizácia dôchodcu v rámci pobytu v inom členskom štáte, ako je štát jeho bydliska – Podmienky náhrady – Články 31 a 36 nariadenia (EHS) č. 1408/71 – Články 31 a 93 nariadenia (EHS) č. 574/72“

Vo veci C‑326/00,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Dioikitiko Protodikeio Thessalonikis (Grécko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Idryma Koinonikon Asfaliseon (IKA)

a

Vasileios Ioannidis,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 31 a 36 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 2001/83 z 2. júna 1983 (Ú. v. ES L 230, s. 6), zmeneným a doplneným nariadením Rady (ES) č. 3096/95 z 22. decembra 1995 (Ú. v. ES L 335, s. 10), článkov 31 a 93 nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71, zmeneného a doplneného nariadením č. 2001/83, zmeneným a doplneným nariadením č. 3096/95, článkov 56 a 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 46 ES a 49 ES) a 60 Zmluvy ES (teraz článok 50 ES), ako aj článku 1 dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr M. Wathelet, R. Schintgen a C. W. A. Timmermans, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola (spravodajca), P. Jann a V. Skouris, F. Macken a N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: D. Ruiz Jarabo Colomer,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Idryma Koinonikon Asfaliseon (IKA), v zastúpení: D. G. Anastassopoulos, splnomocnený zástupca,

–        grécka vláda, v zastúpení: S. Spyropoulos a I. Bakopoulos, a I. Galani Marangoudaki, splnomocnení zástupcovia,

–        belgická vláda, v zastúpení: A. Snoecx, splnomocnená zástupkyňa,

–        španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, splnomocnená zástupkyňa,

–        írska vláda, v zastúpení: D. J. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. M. Collins, BL,

–        rakúska vláda, v zastúpení: H. Dossi, splnomocnený zástupca,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Magrill, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Moore, barrister,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: H. Michard a M. Panayotopoulos, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Idryma Koinonikon Asfaliseon (IKA), v zastúpení: D. G. Anastassopoulos, helénska vláda, v zastúpení: S. Spyropoulos a I. Bakopoulos, španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, írska vláda, v zastúpení: A. M. Collins, holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa, fínska vláda, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnená zástupkyňa, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: D. Lloyd Jones, QC, a Komisia, v zastúpení: H. Michard a M. Patakia, splnomocnené zástupkyne, na pojednávaní 10. septembra 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. októbra 2002,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 31. januára 2000 doručeným Súdnemu dvoru 4. septembra 2000, predložil Dioikitiko Protodikeio Thessalonikis v zmysle článku 234 ES päť prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu článkov 31 a 36 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (EHS) č. 2001/83 z 2. júna 1983 (Ú. v. ES L 230, s. 6), ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením Rady (ES) č. 3096/95 z 22. decembra 1995 (Ú. v. ES L 335, s. 10, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), článkov 31 a 93 nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením č. 3096/95 (ďalej len „nariadenie č. 574/72“), článkov 56 a 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 46 ES a 49 ES) a článku 60 Zmluvy ES (teraz článok 50 ES) ako aj článku 1 dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanému v Ríme 4. novembra 1950.

2        Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi pánom Ioannidisom a Idryma Koinonikon Asfaliseon (grécka sociálna poisťovňa, ďalej len „IKA“) týkajúceho sa odmietnutia úhrady nákladov na hospitalizáciu pána Ioannidisa počas jeho pobytu v Nemecku.

 Právny rámec

 Právo Spoločenstva

3        Článok 31 s názvom „Pobyt dôchodcu a/alebo jeho rodinných príslušníkov v inom štáte, ako je štát ich bydliska“ začlenený v oddiele 5 s názvom „Dôchodcovia a ich rodinní príslušníci“ v hlave III, kapitole I nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„Dôchodca, ktorý má nárok na dôchodok alebo rentu podľa právnych predpisov jedného členského štátu alebo na dôchodky alebo renty podľa právnych predpisov dvoch, alebo viacerých členských štátov a ktorý má nárok na dávky podľa právnych predpisov jedného z týchto štátov, poberá so svojimi rodinnými príslušníkmi, ktorí majú pobyt na území členského štátu iného ako ten, v ktorom majú bydlisko:

a)      vecné dávky poskytované inštitúciou miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, pričom náklady znáša inštitúcia miesta bydliska poberateľa;

...“ [neoficiálny preklad]

4        Článok 22 ods. 1 začlenený v oddiele 2 s názvom „Zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinní príslušníci“ rovnakej kapitoly toho istého nariadenia stanovuje:

„Zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá spĺňa podmienky právnych predpisov príslušného štátu na nárok na dávky...:

a)      ktorej stav si vyžaduje okamžité dávky počas pobytu na území iného členského štátu

alebo

b)      ...

alebo

c)      ktorá má povolenie príslušnej inštitúcie odísť na územie iného členského štátu, aby tam dostala ošetrenie primerané jej stavu,

má nárok na:

(i)      vecné dávky poskytované v mene príslušnej inštitúcie inštitúciou miesta pobytu alebo bydliska v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje táto inštitúcia tak, akoby bol u nej poistený, pričom dĺžka doby, počas ktorej sa dávky poskytujú, sa však spravuje právnymi predpismi príslušného štátu;

...“

5        Článok 22a nariadenia č. 1408/71 s názvom „Osobitné pravidlá pre určité kategórie osôb“ spresňuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 2 tohto nariadenia, sa článok 22 ods. 1 písm. a) a c) vzťahuje aj na osoby, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a sú poistené podľa právnych predpisov členského štátu a na ich rodinných príslušníkov, ktorí s nimi majú spoločné bydlisko.“

6        Článok 31 ods. 1 a 2 nariadenia č. 574/72 stanovuje:

„1.      Na účely poberania vecných dávok podľa článku 31 nariadenia [č. 1408/71], dôchodca predloží inštitúcii miesta pobytu potvrdenie, ktoré osvedčuje, že má nárok na uvedené dávky. V potvrdení, ktoré vydá inštitúcia miesta bydliska dôchodcu podľa možnosti ešte pred jeho odchodom z územia členského štátu, v ktorom má bydlisko, sa uvedie, ak je to vhodné, najmä maximálna doba, počas ktorej možno podľa právnych predpisov tohto členského štátu poskytovať vecné dávky. Ak dôchodca uvedené potvrdenie nepredloží, inštitúcia miesta pobytu ho získa od inštitúcie miesta bydliska.

2.      Ustanovenia článku 17 ods. 6, 7 a 9 vykonávacieho nariadenia sa použijú obdobne. V tomto prípade sa za príslušnú inštitúciu považuje inštitúcia miesta bydliska dôchodcu.“

7        V zmysle článku 17 odsek 6, 7 a 9 nariadenia č. 574/72:

„6.      V prípade hospitalizácie inštitúcia miesta bydliska oznámi príslušnej inštitúcii dátum prijatia do nemocnice, pravdepodobné trvanie hospitalizácie a dátum prepustenia z nemocnice do troch dní odo dňa, keď sa dozvedela o hospitalizácii. Toto oznámenie však nie je potrebné v prípade, ak sa náklady na vecné dávky uhradia paušálnou sumou inštitúcii miesta bydliska.

7.      Inštitúcia miesta bydliska vopred oznámi príslušnej inštitúcii každé rozhodnutie, ktoré sa týka poskytovania vecných dávok, ktorých pravdepodobné alebo skutočné náklady presahujú paušálnu sumu, ktorú stanovuje a pravidelne prehodnocuje správna komisia. Príslušná inštitúcia môže vzniesť odôvodnené námietky do 15 dní odo dňa zaslania tejto informácie, ak v tejto lehote nebola vznesená žiadna námietka, inštitúcia miesta bydliska poskytne vecné dávky. Ak sa tieto dávky musia poskytovať v mimoriadne naliehavom prípade, inštitúcia miesta bydliska o tom bezodkladne informuje príslušnú inštitúciu. Oznámenie námietky s uvedením dôvodov, na ktorých sa námietka zakladá, nie je potrebné v prípade, ak sa náklady na vecné dávky uhradia paušálnou sumou inštitúcii miesta bydliska.

...

9.      Dva alebo viac členských štátov, alebo príslušné orgány týchto štátov sa môžu dohodnúť po vyjadrení správnej komisie na iných spôsoboch uplatnenia“.

8        Z rozhodnutia 94/604/ES č. 153 Správnej rady Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov zo 7. októbra 1993 týkajúceho sa typov formulárov potrebných na vykonanie nariadení č. 1408/71 a 574/72 (E 001, E 103-E 127) (Ú. v. ES L 244, 1994, s. 22), vyplýva, že formulár E 111 je potvrdenie, ktoré je uvedené v článku 31 odsek 1 nariadenia č. 574/72. Podľa tohto rozhodnutia sa ten istý formulár musí požívať v prípade uvedenom v článku 22 ods. 1 písm. a), i) nariadenia č 1408/71, pričom v prípade uvedenom v článku 22 ods. 1 písm. c), i toho istého nariadenia treba požívať formulár E 112.

9        Oddiel 7 pod názvom „Náhrady medzi inštitúciami“ zaradený v kapitole prvej hlave III nariadenia č. 1408/71 obsahuje článok 36, ktorého znenie je následovné:

„1.      Vecné dávky poskytované v súlade s ustanoveniami tejto kapitoly inštitúciou niektorého členského štátu v mene inštitúcie iného členského štátu sa nahradia v celom rozsahu.

2.      Náhrada uvedená v odseku 1 sa určuje a uskutočňuje v súlade s postupom upraveným vykonávacím nariadením uvedeným v článku 98 na základe preukázania skutočných výdavkov alebo na základe paušálnych platieb.

V druhom prípade majú byť paušálne platby také, aby náhrada bola čo najbližšie skutočným výdavkom.

3.      Dva alebo viac členských štátov, alebo príslušných orgánov týchto štátov môže zabezpečiť iné metódy úhrady alebo vzdať sa všetkých úhrad medzi inštitúciami, ktoré podliehajú ich právomoci.“

Takéto dávky poskytuje inštitúcia miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, pričom náklady znáša inštitúcia miesta bydliska dôchodcu.

10      Podľa článku 93 nariadenia č. 574/72:

„1.      Skutočnú výšku vecných dávok poskytovaných podľa... článku 31 nariadenia [č. 1408/71] nahradí príslušná inštitúcia inštitúcii, ktorá poskytla tieto dávky, a to podľa stavu na účtoch tejto inštitúcie.

2.      V prípadoch uvedených… v článku 31 nariadenia [č. 1408/71], a na účely vykonávania odseku 1 sa inštitúcia miesta bydliska rodinných príslušníkov alebo dôchodcu považuje za príslušnú inštitúciu.

3.      Ak skutočnú výšku dávok uvedených v odseku 1 nemožno zistiť v účtoch inštitúcie, ktorá ich poskytla, a nebola uzavretá žiadna dohoda podľa odseku 6, suma na náhradu sa určí podľa paušálnej platby vypočítanej na základe všetkých vhodných referencií a získaných z dostupných údajov. Správna komisia posúdi základy, ktoré sa majú použiť na výpočet paušálnej platby, a rozhodne o jej výške.

...

6.      Dva alebo viac členských štátov alebo ich príslušné orgány sa po získaní stanoviska správnej komisie môžu dohodnúť na iných metódach stanovenia súm určených na náhradu, najmä na základe paušálnych súm“.

11      Článok 34 nariadenia č. 574/72 stanovuje:

„1.      „Ak počas pobytu zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby v inom členskom štáte, ako je príslušný štát, nie je možné splniť formality uvedené... v článkoch... 31 vykonávacieho nariadenia, jeho výdavky na základe jeho žiadosti nahradí príslušná inštitúcia v súlade so sadzbami náhrad, ktoré uplatňuje inštitúcia miesta pobytu.

2.      Inštitúcia miesta pobytu poskytne príslušnej inštitúcii na jej žiadosť potrebné informácie o takýchto sadzbách.

Ak inštitúcia miesta pobytu a príslušná inštitúcia sú viazané zmluvou upravujúcou buď žiadnu náhradu, alebo náhradu poskytnutých dávok vo forme paušálnej sumy v súlade s článkom... 31 nariadenia, inštitúcia miesta pobytu okrem toho musí previesť na príslušnú inštitúciu sumu, ktorá sa má nahradiť dotknutej osobe v súlade s ustanoveniami odseku 1.

3.      V prípadoch, ktoré zahŕňajú vysoké výdavky, príslušná inštitúcia môže danej osobe vyplatiť vhodný preddavok, akonáhle daná osoba podá v tejto inštitúcii žiadosť o náhradu.

4.      Bez ohľadu na odsek 1, 2 a 3 príslušná inštitúcia môže uskutočniť náhradu vzniknutých výdavkov v súlade so sadzbami, ktoré uplatňuje, za predpokladu, že je možné uskutočniť náhradu v súlade s týmito sadzbami, a to tak, aby výdavky, ktoré sa majú nahradiť, nepresahovali úroveň určenú správnou komisiou, pričom zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba alebo dôchodca súhlasí s uplatnením tohto ustanovenia. V každom prípade nesmie výška náhrady presiahnuť výšku skutočne vzniknutých výdavkov.

5.      V prípade, že právne predpisy neupravujú sadzby náhrad, môže príslušná inštitúcia uskutočniť náhradu podľa odseku 4 bez toho, aby bol potrebný súhlas dotknutej osoby.“ [neoficiálny preklad].

 Vnútroštátne právo

12      Nariadenie č. 33651/E.1089 ministra práce z 2. júna 1956 o uhrádzaní liečebných nákladov IKA (FEK B’ 126/3.7.1956), ktoré bolo neskôr viackrát zmenené a doplnené (ďalej len „nariadenie IKA“), obsahuje článok 3a, z ktorého najmä vyplýva, že ak nie sú diagnostika choroby alebo poskytnutie starostlivosti poistencovi zo strany IKA uskutočniteľné v Grécku z dôvodu nedostatku buď lekárov majúcich požadovanú odbornosť alebo príslušných vedeckých prostriedkov, IKA uhrádza najmä všetky výdavky týkajúce sa diagnostiky a starostlivosti, ktoré poistenec znáša v cudzine. Náhrada liečebných nákladov vzniknutých v zahraničí podlieha predchádzajúcemu súhlasu, čo IKA umožňuje preskúmať splnenie vyššie uvedených podmienok.

13      Ako výnimku však článok 3a ods. 4 písm. g) nariadenia IKA stanovuje:

„v osobitne výnimočných prípadoch môže riaditeľ príslušného regionálneho úradu po vyjadrení príslušnej zdravotníckej komisie povoliť hospitalizáciu, ku ktorej už došlo v cudzine v rozsahu, v akom predchádzajúce povolenie nebolo možné získať buď z dôvodu, že choroba nastala náhle v priebehu dočasného pobytu poistenca v cudzine alebo z dôvodu, že skutočné nebezpečenstvo ohrozenia jeho života vyžadovalo jeho okamžitý prenos do cudziny. V týchto prípadoch zdravotnícka komisia druhého stupňa vydá svoje stanovisko založené na dostupných údajoch týkajúcich sa prípadnej nemocničnej starostlivosti alebo liečby poskytnutej v Grécku ako aj nemocničnej starostlivosti alebo liečby, ktoré sa poskytli v cudzine.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14      Pán Ioannidis býva v Grécku a má v ňom postavenie poberateľa starobného dôchodku, ktorý vypláca IKA. Počas svojho pobytu v Nemecku bol hospitalizovaný na klinike Technickej univerzity v Mníchove od 26. novembra do 2. decembra 1996, kde okrem iného podstúpil cievkovanie spolu so zavedením srdcovej sondy. Z lekárskych potvrdení vydaných v tejto súvislosti vyplýva, že táto hospitalizácia bola urgentná z dôvodu opakovanej bolesti v hrudníku spojenej s pľúcnou angínou.

15      Pán Ioannidis 6. decembra 1996 predložil zdravotnej poisťovni podniku Karstadt so sídlom v Essene (Nemecko) (ďalej len „nemecká zdravotná poisťovňa“) ako jeho inštitúcii miesta pobytu žiadosť o náhradu nákladov spojených s touto hospitalizáciou na účet IKA.

16      Nemecká zdravotná poisťovňa preto zaslala IKA formulár E 107, aby jej ako príslušná inštitúcia vydala formulár E 112, prípadne potvrdenie o nemožnosti vydania takéhoto formulára.

17      Hoci boli informované, že pánovi Ioannidisovi bol 15. novembra 1996 vydaný miestnym príslušným úradom IKA formulár E 111 platný pre obdobie od 16. novembra do 31. decembra 1996, služby IKA si vyžiadali stanovisko zdravotníckej komisie druhého stupňa (ďalej len „ZKDS“), pokiaľ ide o možnosť schváliť a posteriori hospitalizáciu dotknutej osoby.

18      ZKDS vydala záporné stanovisko z dôvodu, že choroba, ktorou trpel pán Ioannidis, sa v priebehu jeho pobytu v Nemecku neobjavila dostatočne náhle na odôvodnenie okamžitého prijatia do nemocnice a že mohla byť primerane liečená v Grécku. ZKDS konkrétnejšie uviedla, že choroba pána Ioannidisa mala chronickú povahu, ako to preukazujú rôzne vyšetrenia uskutočnené v júni 1996, že zhoršenie jeho zdravotného stavu nebolo náhle, pretože koronografia 11. novembra 1996 viedla k rovnakým výsledkom ako tá, ktorá bola vykonaná v rámci jeho hospitalizácie v Nemecku a nakoniec, že táto hospitalizácia bola naplánovaná.

19      IKA, ktorá sa domnievala, že podmienky upravené článkom 3a ods. 4 písm. g) nariadenia IKA neboli z týchto dôvodov splnené, 18. apríla 1997 rozhodla, že neschváli a posteriori starostlivosť poskytnutú pánovi Ioannidisovi. IKA okrem toho zaslala nemeckej zdravotnej poisťovni formulár E 107 s tým, že v predmetnej veci nebolo možné vydať formulár E 112.

20      Pán Ioannidis podal proti tomuto zamietnutiu schválenia sťažnosť na príslušnú správnu komisiu IKA. Predovšetkým zdôraznil, že cieľom jeho pobytu v Nemecku bolo navštíviť syna, ktorý tam býva s matkou.

21      Domnievajúc sa, že choroba pána Ioannidisa skutočne nastala náhle v priebehu jeho pobytu a že jeho hospitalizácia bola nevyhnutná na to, aby sa vyhlo nebezpečenstvu ohrozenia života, uvedená komisia 14. júla 1997 rozhodla, že je potrebné v súlade s článkom 3a ods. 4 písm. g) nariadenia IKA a posteriori schváliť spornú starostlivosť a v dôsledku toho má IKA znášať jej náhradu.

22      IKA podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť na Dioikitiko Protodikeio Thessalonikis založenú na tvrdení, že podmienky stanovené v uvedenom ustanovení neboli v danom prípade splnené.

23      Za týchto okolností tento súdny orgán rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je ustanovenie článku 3a ods. 4 písm. g) nariadenia o uhrádzaní liečebných nákladov IKA (Grécky ústav sociálneho zabezpečenia) v znení platnom ku dňu hospitalizácie žalovaného v rozsahu, v akom stanovuje ako dodatočnú podmienku na to, aby Ústav nahradil výdavky na hospitalizáciu, ku ktorej už došlo vo všeobecnosti v nemocničných zariadeniach nachádzajúcich sa v cudzine, vydanie osobitného povolenia riaditeľa príslušného regionálneho orgánu Ústavu po získaní stanoviska zdravotníckej komisie druhého stupňa, ktoré sa udeľuje v úplne mimoriadnych prípadoch, to znamená pri náhlej chorobe príjemcu dôchodku vyplácaného Ústavom, ktorý žiada náhradu týchto výdavkov vynaložených počas jeho dočasného pobytu v cudzine alebo počas jeho naliehavého prevozu na účely zamedzenia skutočného nebezpečenstva ohrozenia jeho života, v súlade s ustanoveniami článkov 31 a 36 nariadenia Rady č. 1408/71 zo 14. júna 1971 a článkov 31 a 93 nariadenia Rady č. 574/72 z 21. marca 1972 vzhľadom na to, že aj keby sa pripustilo, že tieto ustanovenia v zásade poskytujú členským štátom diskrečnú právomoc, keď ich, čo sa okrem iného týka vecných dávok pri chorobe za dočasného pobytu na území iného členského štátu ako je štát, kde má dôchodca bydlisko, ku ktorým treba počítať nemocničnú starostlivosť, oprávňujú na prijatie ustanovení stanovujúcich ako dodatočnú podmienku pre náhradu výdavkov na tieto dávky udelenie povolenia, hoci aj dodatočného, nie je ani tak celkom jasné ani nepochybné, že uvedené ustanovenia práva Spoločenstva oprávňujú členské štáty prijať právnu úpravu, ktorá na udelenie takéhoto povolenia bezpodmienečne vyžaduje splnenie podmienok, ako sú tie, ktoré sú stanovené vyššie uvedeným ustanovením nariadenia Ústavu, teda že sú dané okolnosti znamenajúce bezprostrednú nevyhnutnosť nemocničnej starostlivosti?

2.      Ak poskytovanie nemocničných služieb všeobecne poskytovaných v nemocničných zariadeniach predstavuje poskytovanie služieb v zmysle článku 60 Zmluvy ES, je to isté ustanovenie nariadenia Ústavu zlučiteľné, pokiaľ ide o vyššie uvedené otázky, s článkami 59 a 60 Zmluvy ES, aj pokiaľ nie je v rozpore s ustanoveniami vyššie uvedených nariadení Rady Európskych spoločenstiev?

3.      V prípade zápornej odpovede na druhú otázku, je úprava zavedená predmetným ustanovením Ústavu odôvodnená dôvodmi ochrany verejného zdravia, v danom prípade zabezpečením vyváženej nemocničnej služby dostupnej všetkým osobám s bydliskom na gréckom území, a patrí z tohto hľadiska medzi výnimky stanovené v článku 56 Zmluvy ES?

4.      Ak pripustíme, že právo na vecné nemocenské dávky a jemu pridružené právo na náhradu zodpovedajúcich výdavkov je súčasťou „majetku“ v zmysle článku 1 dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Paríži 20. marca 1952, je dotknuté ustanovenie nariadenia Ústavu, hoci by sa naň nazeralo z vyššie uvedených hľadísk ako na ustanovenie, ktoré nie je v rozpore s už citovanými predpismi vyššie uvedených nariadení Spoločenstva a Zmluvy ES, alebo v prípade, že by bolo v rozpore s týmito predpismi, ak je toto ustanovenie odôvodnené vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, z týchto hľadísk v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 1 dodatkového protokolu?

5.      V prípade zápornej odpovede na štvrtú otázku, je úprava zavedená vyššie uvedeným ustanovením nariadenia Ústavu odôvodnená dôvodmi verejného záujmu súvisiacimi s ochranou finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia, a patrí z tohto dôvodu medzi výnimky stanovené v článku 1 ods. 2 dodatkového protokolu?“

 O prvej otázke

24      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 31 a 36 nariadenia č. 1408/71 a články 31 a 93 nariadenia č. 574/72 bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podriaďuje náhradu, zo strany inštitúcie miesta bydliska dôchodcu, nemocničnej starostlivosti, ktorá mu bola poskytnutá pri jeho pobyte v inom členskom štáte, získaniu dodatočného povolenia, ktoré je vydané iba vtedy, ak predchádzajúce povolenie obvykle vyžadované uvedenou vnútroštátnou právnou úpravou nebolo možné získať vzhľadom na to, že predmetná choroba sa prejavila náhle pri uvedenom pobyte a okamžité poskytnutie starostlivosti tak bolo nevyhnutné.

 O relevantnosti otázky

25      IKA ako aj viaceré z vlád, ktoré Súdnemu dvoru predložili písomné vyjadrenia, vyslovili pochybnosti, pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 31 nariadenia č. 1408/71 za takých skutkových okolností, ako sú okolnosti vo veci samej. IKA a grécka vláda osobitne naznačili, že pán Ioannidis mal odísť do Nemecka s úmyslom podstúpiť tam liečenie, ktoré mu bolo poskytnuté, takže skutkový stav by podľa nich mal byť posudzovaný vo svetle článku 22 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1408/71, a nie z hľadiska článku 31 tohto nariadenia.

26      V tomto ohľade z judikatúry Súdneho dvora nepochybne vyplýva, že článok 22 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1408/71 upravuje nárok dôchodcu, ktorý má bydlisko v členskom štáte a žiada príslušnú inštitúciu o povolenie odchodu na územie iného členského štátu na účely liečenia primeraného jeho stavu, na vecné dávky, zatiaľ čo článok 31 toho istého nariadenia upravuje nárok svedčiaci tej istej kategórii sociálnych poistencov na vecné dávky, ak sa uvedené dávky stanú nevyhnutnými počas pobytu v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska (pozri rozsudok z 31. mája 1979, Pierik, 182/78, Zb. s. 1977, body 6 a 8).

27      Treba však pripomenúť, že v rámci konania upraveného v článku 234 ES založeného na jasnej deľbe právomocí medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, patrí posúdenie skutkových okolností vo veci výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu (pozri najmä rozsudky z 15. novembra 1979, Denkavit Futtermittel, 36/79, Zb. s. 3439, bod 12, a z 16. júla 1998, Durmon a Froment, C‑235/95, Zb. s. I‑4531, bod 25). Rovnako je úlohou iba vnútroštátneho súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí niesť zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti veci ako nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na vydanie jeho rozsudku, tak i relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59).

28      Z toho vyplýva, že je iba úlohou vnútroštátneho súdu vykonať skutkové zistenia o tom, či starostlivosť poskytnutá pánovi Ioannidisovi v Nemecku bola touto osobou plánovaná a či bol jeho pobyt rozvrhnutý na účely liečenia, čo by znamenalo, že v takomto prípade by bolo treba uplatniť, ako sa pripomenulo v bode 26 tohto rozsudku, iba článok 22 ods. 1 písm. c) a ods. 2 nariadenia č. 1408/71, s vylúčením článku 31 toho istého nariadenia.

29      V danom prípade sa však nezdá, že by sa vnútroštátny súd domnieval, že nemocničná starostlivosť vo veci samej bola dotknutou osobou vopred naplánovaná a jeho pobyt v Nemecku bol rozvrhnutý na účely liečenia. Tento súd naopak vo vysvetlení skutkových okolností poukazuje najmä na existenciu lekárskych potvrdení uvádzajúcich, že k hospitalizácii pána Ioannidisa došlo náhle z dôvodu opakovaných bolestí v hrudníku spôsobených angínou pectoris. Za týchto okolností nemôže byť spochybnená prípustnosť prvej otázky v rozsahu, v akom sa týka výkladu článku 31 nariadenia č. 1408/71, a nie je namieste ju preformulovať tak, aby sa týkala článku 22 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1408/71.

 O dosahu článku 31 nariadenia č. 1408/71

30      Na účely zodpovedania prejudiciálnej otázky treba najskôr spresniť dosah článku 31 nariadenia č. 1408/71.

31      V tomto ohľade je vhodné v prvom rade uviesť, že na rozdiel od článku 22 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ktorý priznáva nárok na dávky zamestnancovi alebo samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorej „stav si vyžaduje okamžité dávky počas pobytu na území iného členského štátu“, článok 31 toho istého nariadenia, ktorý zakotvuje obdobný nárok pre dôchodcov a ich rodinných príslušníkov pri pobyte na území iného členského štátu, ako je štát, kde majú bydlisko, neobsahuje zodpovedajúce spresnenie týkajúce sa zdravotného stavu dotknutých osôb.

32      V druhom rade treba uviesť, že Súdny dvor síce nepochybne rozhodol, že poberatelia dôchodku alebo renty, aj keď nevykonávajú zárobkovú činnosť, spadajú z dôvodu ich príslušnosti k systému sociálneho zabezpečenia pod ustanovenia nariadenia č. 1408/71 týkajúce sa „zamestnancov“, napriek tomu ale uviedol, že je tomu tak iba v rozsahu, v akom dôchodcovia nie sú predmetom osobitných ustanovení, ktoré sa na nich vzťahujú (rozsudok Pierik, už citovaný, bod 4).

33      Súdny dvor potom, čo v tomto ohľade dospel k záveru, že nariadenie č. 1408/71 vo svojich článkoch 27 až 33 upravuje osobitné ustanovenia vzťahujúce sa výlučne na dôchodcov, najmä spresnil, že tieto ustanovenia upravujú v článku 31 nárok uvedených poistencov na vecné dávky v prípade, že sa tieto dávky stanú nevyhnutnými počas pobytu v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska (rozsudok Pierik, už citovaný, body 5 a 6).

34      Za týchto podmienok nemožno na rozdiel od toho, čo uviedli vlády viacerých členských štátov, tvrdiť, ani že dôchodcovia bývajúci v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska, patria do pôsobnosti článku 22 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ani že výklad článku 31 toho istého nariadenia by mal vychádzať z ustanovenia skôr citovaného článku.

35      Ako totiž zdôraznili belgická a fínska vláda, ako aj Komisia, výklad spočívajúci v zjednotení režimu zavedeného oboma vyššie uvedenými ustanoveniami by totiž opomínal ako odlišnosti v znení oboch ustanovení, konštatované v bode 31 tohto rozsudku, tak aj okolnosť, že normotvorca Spoločenstva považoval za užitočné prijať osobitné ustanovenia pre kategóriu sociálnych poistencov tvorenú dôchodcami a ich rodinnými príslušníkmi.

36      Na rozdiel od toho, čo tvrdili írska a holandská vláda, nemožno sa z rovnakých dôvodov domnievať, že článok 22a nariadenia č. 1408/71 podriaďuje dôchodcov režimu stanovenému článkom 22 ods. 1 písm. a) toho istého nariadenia. Okrem toho takýto výklad nemá oporu ani v znení článku 22a, ktorý podľa svojho názvu stanovuje „osobitné pravidlá pre určité kategórie osôb“, ani, ako to konštatovala fínska vláda, v odôvodneniach nariadenia Rady (ES) č. 3095/95 z 22. decembra 1995, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1408/71, nariadenie (EHS) č. 574/72, nariadenie (EHS) č. 1247/92, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1408/71 a nariadenie (EHS) č. 1245/93, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1247/92 (Ú. v. ES L 335, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 267), ktorým bol do nariadenia č. 1408/71 vložený článok 22a.

37      Pokiaľ ide o tvrdenie írskej a holandskej vlády, podľa ktorého bude nevyhnutná rovnosť medzi sociálnymi poistencami zaručená iba vtedy, ak sa analogicky uplatní článok 22 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, nemožno ho prijať.

38      Ako uviedla grécka vláda vo svojich písomných pripomienkach a generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, skutočnosť, že normotvorca Spoločenstva nezamýšľal napodobniť režim vzťahujúci sa na neaktívnych dôchodcov rovnako ako režim, ktorý sa vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, možno vysvetliť jeho vôľou podporiť efektívnu mobilitu tejto kategórie sociálnych poistencov s prihliadnutím na niektoré črty, ktoré sú im vlastné, medzi iným potenciálne zvýšenú zraniteľnosť a závislosť v zdravotnej oblasti, ako aj voľný čas umožňujúci častejšie pobyty v iných členských štátoch.

39      Z vyššie uvedeného vyplýva, že režim zavedený článkom 31 nariadenia č. 1408/71 musí byť odlišovaný od režimu stanoveného článkom 22 ods. 1 písm. a) toho istého nariadenia.

40      Osobitne, článok 31 nariadenia č. 1408/71 nemožno vykladať v tom zmysle, že nárok na vecné dávky, ktorý zaručuje, by bol vyhradený iba dôchodcom, ktorých stav vyžaduje okamžité dávky počas pobytu na území iného členského štátu, to znamená obmedzený iba na starostlivosť, ktorej okamžitá liečebná nevyhnutnosť bola konštatovaná (rozsudok z 2. mája 1996, Paletta, C‑206/94, Zb. s. I‑2357, bod 20), a ktorá by preto najmä nemohla byť odložená až do návratu poistenca do jeho štátu bydliska.

41      Toto ustanovenie nemožno vykladať ani v tom zmysle, že uvedený nárok by bol obmedzený iba na prípady, kde sa poskytnutá starostlivosť stane nevyhnutnou z dôvodu náhlej choroby. Osobitne okolnosť, že starostlivosť vyžadovaná vývojom zdravotného stavu sociálneho poistenca počas jeho dočasného pobytu v inom členskom štáte môže prípadne súvisieť so skôr prítomnou patológiou, o ktorej poistenec vedel, akou môže byť chronická choroba, nemôže byť postačujúca na to, aby dotknutú osobu zbavila nároku na výhody plynúce z ustanovenia článku 31 nariadenia č. 1408/71.

42      Okrem toho treba konštatovať, že článok 31 nariadenia č. 1408/71, najmä na rozdiel od článku 22 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia, nestanovuje schvaľovací režim, pokiaľ ide o poskytnutie vecných dávok, na ktoré zaručuje nárok dôchodcom a ich rodinným príslušníkom bývajúcim v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska.

43      Z vyššie uvedeného vyplýva, že členský štát nemôže viazať poskytnutie vecných dávok zaručených článkom 31 nariadenia č. 1408/71 dôchodcom pri pobyte v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska, na akékoľvek schvaľovacie konanie ani na požiadavku, aby sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri tomto pobyte, a spôsobila tak nutnosť okamžitého poskytnutia uvedenej starostlivosti.

 O praktickom vykonaní článku 31 nariadenia č. 1408/71

44      Ako vyplýva zo znenia prvej prejudiciálnej otázky, vnútroštátny súd sa ďalej pýta na dosah článku 31 nariadenia č. 574/72, ktorý sa týka vykonania článku 31 nariadenia č. 1408/71.

45      Vzhľadom na okolnosti veci samej treba pripomenúť, že toto ustanovenie najmä stanovuje, že na účely poberania vecných dávok na základe článku 31 nariadenia č. 1408/71 predloží dôchodca inštitúcii miesta pobytu potvrdenie vydané inštitúciou miesta bydliska osvedčujúce, že má nárok na uvedené dávky. To isté ustanovenie však spresňuje, že pokiaľ dôchodca nepredloží uvedené potvrdenie, vyžiada si ho samotná inštitúcia miesta pobytu od inštitúcie miesta bydliska.

46      V predmetnej veci z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pánovi Ioannidisovi bolo takéto potvrdenie, konkrétne formulár E 111, vydané pred jeho odchodom do Nemecka.

47      Toto uznesenie však nespresňuje, ako to uviedla írska vláda, či bol uvedený formulár predložený nemeckej zdravotnej poisťovni. Treba napriek tomu konštatovať, že prípadný nedostatok takéhoto spontánneho predloženia nemôže byť rozhodujúci. V takomto prípade je totiž úlohou inštitúcie miesta pobytu ubezpečiť sa, že dotknutá osoba nie je držiteľom takéhoto formulára, a pokiaľ nie je, vyžiadať si jeho vydanie od príslušnej inštitúcie, ku ktorej táto osoba patrí, ako to stanovuje článok 31 nariadenia č. 574/72.

48      Vo veci samej si však nemecká zdravotná poisťovňa vyžiadala od IKA zaslanie formulára E 112, to znamená potvrdenia používaného v prípade žiadosti o povolenie odchodu na územie iného členského štátu na účely starostlivosti, v súlade s článkom 22 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1408/71.

49      Je nutné konštatovať, že takýto prístup sa rovná odopretiu uplatnenia článku 31 nariadenia č. 1408/71, a to či už zo strany dotknutej osoby došlo k spontánnemu predloženiu formulára E 111 alebo nie. Skutočnosť, že inštitúcia miesta pobytu vyžaduje predloženie formulára E 112 namiesto toho, aby sa uspokojila s formulárom E 111 predloženým sociálnym poistencom alebo si vyžiadala posledný uvedený formulár od inštitúcie miesta bydliska, totiž nevyhnutne znamená, že inštitúcia miesta pobytu sa domnieva, že nie je namieste poskytnúť dotknutej osobe vecné dávky na základe článku 31 nariadenia č. 1408/71.

50      Na účely zodpovedania otázky položenej vnútroštátnym súdom treba spresniť, že príslušná inštitúcia miesta bydliska, ktorá predtým vydala svojmu poistencovi formulár E 111, sa nesmie, v prípade takéhoto odopretia a takejto požiadavky inštitúcie miesta pobytu, uspokojiť, ako to zrejme urobila IKA vo veci samej, s tým, že považuje za dané, že podmienky na uplatnenie článku 31 nariadenia č. 1408/71 nie sú splnené.

51      Inštitúcia miesta pobytu a inštitúcia miesta bydliska totiž spoločne plnia úlohu uplatňovať články 31 a 36 nariadenia č. 1408/71 a články 31 a 93 nariadenia č. 574/72 a sú v súlade s článkami 10 ES a 84 nariadenia č. 1408/71 povinné spolupracovať na účely zabezpečenia správneho vykonania už citovaných ustanovení, a tým aj plného dodržiavania práv udelených článkom 31 nariadenia č. 1408/71 dôchodcom a ich rodinným príslušníkom na účely uľahčenia voľného pohybu týchto sociálnych poistencov (pozri v obdobnom zmysle rozsudky z 24. októbra 1996, Picard, C‑335/95, Zb. s. I‑5625, bod 18, a z 10. februára 2000, FTS, C‑202/97, Zb. s. I‑883, body 51 a 56).

52      Z toho najmä vyplýva, že pokiaľ inštitúcia miesta bydliska dostane od inštitúcie miesta pobytu žiadosť o vydanie formulára E 112, hoci predtým vydala svojmu poistencovi formulár E 111, je jej úlohou overiť, prípadne tak, že si vyžiada všetky potrebné údaje od inštitúcie miesta pobytu, či zrejmé odmietnutie poskytnúť vecné dávky podľa článku 31 nariadenia č. 1408/71 je skutočne opodstatnené. Ak inštitúcia miesta bydliska nadobudne presvedčenie, že bolo skutočne namieste uplatniť článok 31, a teda aj články 36 nariadenia č. 1408/71 a 93 nariadenia č. 574/72 týkajúce sa náhrady medzi inštitúciami, je jej úlohou o tom upovedomiť inštitúciu miesta pobytu. Inštitúcia miesta pobytu je potom povinná preskúmať opodstatnenosť svojho stanoviska a prípadne ho zmeniť.

 O náhrade starostlivosti pokrytej článkom 31 nariadenia č. 1408/71

53      Vzhľadom na predmet veci samej, ktorá sa týka prípadnej existencie povinnosti nahradiť náklady súvisiace s hospitalizáciou dotknutej osoby v inom členskom štáte, ako je štát jeho bydliska, sa vnútroštátny súd nakoniec zaoberá, ako vyplýva z prvej prejudiciálnej otázky, dosahom článku 36 nariadenia č. 1408/71 a článku 93 nariadenia č. 574/72.

54      Treba pripomenúť, že podľa článku 36 nariadenia č. 1408/71 sa vecné dávky poskytované inštitúciou jedného členského štátu v mene inštitúcie iného členského štátu nahradia v celom rozsahu, v súlade s postupom upraveným nariadením č. 574/72, buď na základe preukázania skutočných výdavkov alebo na základe paušálnych platieb, pokiaľ obidva členské štáty alebo príslušné orgány týchto členských štátov nezabezpečia iné metódy náhrady alebo sa nevzdajú všetkých náhrad medzi inštitúciami, ktoré podliehajú ich právomoci.

55      Článok 93 nariadenia č. 574/72, ktorý zabezpečuje vykonanie tohto ustanovenia, najmä stanovuje, že vecné dávky poskytované inštitúciou miesta pobytu na základe článku 31 nariadenia č. 1408/71 jej nahrádza inštitúcia miesta bydliska dotknutej osoby a že táto náhrada sa v zásade vzťahuje na skutočnú výšku uvedených dávok tak, ako vyplýva z účtovníctva inštitúcie miesta pobytu. Ak táto výška nevyplýva z uvedeného účtovníctva a dotknuté členské štáty alebo ich príslušné orgány sa nedohodli na iných metódach vyčíslenia, k uvedenej náhrade dôjde podľa paušálnej platby, o ktorej výške rozhodne Správna komisia Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov.

56      Tieto ustanovenia sa spravidla majú uplatniť, ak boli dôchodcovi poskytnuté vecné dávky na základe článku 31 nariadenia č. 1408/71.

57      Vo veci samej však, ako sa zdôraznilo v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku, nemecká zdravotná poisťovňa odmietla pánovi Ioannidisovi poskytnúť takéto vecné dávky, takže z toho možno vyvodiť, aj keď takáto okolnosť výslovne nevyplýva zo znenia uznesenia vnútroštátneho súdu, že dotknutá osoba pravdepodobne uhradila osobne poskytnutú starostlivosť, ktorých náhradu jej teraz IKA odmieta.

58      Z článku 34 nariadenia č. 574/72 nepochybne vyplýva, že ak nie je počas pobytu na území členského štátu, kde sa poskytuje starostlivosť, možné splniť formálne náležitosti stanovené v článku 31 toho nariadenia, nahradí vynaložené výdavky dotknutej osoby na jej žiadosť inštitúcia jej miesta bydliska do výšky stanovenej týmto ustanovením.

59      Je však nevyhnutné uznať, ako to správne zdôraznili grécka vláda vo svojich písomných pripomienkach a generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, že odopretie uplatnenia článku 31 nariadenia č. 1408/71 zo strany inštitúcie miesta pobytu a jej požiadavku na predloženie formulára E 112 nemožno považovať za nesplnenie formálnej náležitosti stanovenej v článku 31 nariadenia č. 574/72.

60      Ako však vyplýva z bodov 50 až 52 tohto rozsudku, je úlohou príslušnej inštitúcie miesta bydliska, ktorá predtým vydala svojmu poistencovi formulár E 111, ak sa stretne s takýmto odopretím a požiadavkou, prispieť k uľahčeniu správneho vykonania článku 31 nariadenia č. 1408/71.

61      Z toho vyplýva, že pokiaľ sa zdá, že inštitúcia miesta pobytu odoprela uplatniť posledné uvedené ustanovenie protiprávne a že sa inštitúcia miesta bydliska potom, čo bola o tomto odopretí upovedomená, zdržala toho, aby prispela – ako je jej povinnosťou – k uľahčeniu správneho uplatnenia tohto ustanovenia, je úlohou tejto poslednej uvedenej inštitúcie bez toho, aby tým bola dotknutá prípadná zodpovednosť inštitúcie miesta pobytu, nahradiť priamo poistencovi náklady na starostlivosť, ktoré musel znášať tak, aby poistencovi bola zaručená úroveň náhrady rovnocenná tej, ktorú by dostal, ak by ustanovenia uvedeného článku boli dodržané (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2001, Vanbraekel a i., C‑368/98, Zb. s. I‑5363, bod 34).

62      Okrem toho, keďže takáto náhrada v tomto prípade nahrádza vecné dávky zaručené dôchodcom článkom 31 nariadenia č. 1408/71, členský štát nemôže podmieňovať uvedenú náhradu ani akýmkoľvek povoľovacím konaním, ani požiadavkou, aby sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri pobyte v inom členskom štáte, a spôsobilo by nevyhnutnosť okamžitého poskytnutia uvedenej starostlivosti.

63      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku takto:

Článok 31 nariadenia č. 1408/71 musí byť vykladaný v tom zmysle, že nárok na vecné dávky zaručené týmto ustanovením dôchodcom pri pobyte v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska, nepodlieha podmienke, aby sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri tomto pobyte a spôsobila tak nevyhnutnosť okamžitého poskytnutia uvedenej starostlivosti. Toto ustanovenie teda bráni tomu, aby členský štát viazal uvedený nárok na takúto podmienku.

Článok 31 nariadenia č. 1408/71 bráni tomu, aby členský štát viazal nárok na vecné dávky zaručené týmto ustanovením na akékoľvek povoľovacie konanie.

Poskytovanie a náhrada vecných dávok uvedených v článku 31 nariadenia č. 1408/71 sa spravidla musí uskutočniť v súlade s ustanoveniami tohto článku v spojení s článkom 36 toho istého nariadenia a článkami 31 a 93 nariadenia č. 574/72.

Pokiaľ sa zdá, že inštitúcia miesta pobytu odoprela poskytnúť vecné dávky uvedené v článku 31 nariadenia č. 1408/71 protiprávne a že sa inštitúcia miesta bydliska potom, čo bola o tomto odopretí upovedomená, zdržala toho, aby prispela – ako je jej povinnosťou – k uľahčeniu správneho vykonania tohto ustanovenia, je úlohou tejto poslednej menovanej inštitúcie bez toho, aby tým bola dotknutá prípadná zodpovednosť inštitúcie miesta pobytu, nahradiť priamo poistencovi náklady na starostlivosť, ktoré musel znášať tak, aby poistencovi bola zaručená úroveň náhrady rovnocenná tej, ktorú by dostal, ak by ustanovenia uvedeného článku boli dodržané.

V poslednom uvedenom prípade články 31 a 36 nariadenia č. 1408/71 a články 31 a 93 nariadenia č. 574/72 bránia tomu, aby vnútroštátna právna úprava podriaďovala takúto náhradu získaniu dodatočného povolenia, ktoré je vydané iba vtedy, ak sa preukáže, že sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri pobyte a spôsobila tak nevyhnutnosť uvedenej starostlivosti.

 O druhej, tretej, štvrtej a piatej prejudiciálnej otázke

64      Zo znenia druhej, tretej, štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky vyplýva, že tieto otázky boli položené iba pre prípad, že by sa na prvú prejudiciálnu otázku odpovedalo tak, že články 31 a 36 nariadenia č. 1408/71 a články 31 a 93 nariadenia č. 574/72 nebránia uplatneniu takej právnej úpravy, ako je právna úprava vo veci samej. Vzhľadom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku teda nie je potrebné skúmať tieto otázky.

 O trovách

65      Trovy konania, ktoré vznikli gréckej, belgickej, španielskej, írskej, holandskej, rakúskej a fínskej vláde a vláde Spojeného kráľovstva, ako aj Komisii, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, sa nenahrádzajú. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR,

o otázkach, ktoré mu predložil Dioikitiko Protodikeio Thessalonikis uznesením z 31. januára 2000, rozhodol takto:

1.      Článok 31 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (EHS) č. 2001/83 z 2. júna 1983, zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 3096/95 z 22. decembra 1995, musí byť vykladaný v tom zmysle, že nárok na vecné dávky zaručené týmto ustanovením dôchodcom pri pobyte v inom členskom štáte, ako je štát ich bydliska, nepodlieha podmienke, aby sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri tomto pobyte a spôsobila tak nevyhnutnosť okamžitého poskytnutia uvedenej starostlivosti. Toto ustanovenie teda bráni tomu, aby členský štát viazal uvedený nárok na takúto podmienku.

2.      Článok 31 nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, zmeneného a doplneného nariadením č. 3096/95, bráni tomu, aby členský štát viazal nárok na vecné dávky zaručené týmto ustanovením na akékoľvek povoľovacie konanie.

3.      Poskytovanie a náhrada vecných dávok uvedených v článku 31 nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, zmeneného a doplneného nariadením č. 3096/95, sa spravidla musí uskutočniť v súlade s ustanoveniami tohto článku v spojení s článkom 36 toho istého nariadenia a článkami 31 a 93 nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením č. 3096/95.

4.      Pokiaľ sa zdá, že inštitúcia miesta pobytu odoprela poskytnúť vecné dávky uvedené v článku 31 nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, zmeneného a doplneného nariadením č. 3096/95, protiprávne a že sa inštitúcia miesta bydliska potom, čo bola o tomto odopretí upovedomená, zdržala toho, aby prispela – ako je jej povinnosťou – k uľahčeniu správneho vykonania tohto ustanovenia, je úlohou tejto poslednej menovanej inštitúcie bez toho, aby tým bola dotknutá prípadná zodpovednosť inštitúcie miesta pobytu, nahradiť priamo poistencovi náklady na starostlivosť, ktoré musel znášať tak, aby poistencovi bola zaručená úroveň náhrady rovnocenná tej, ktorú by dostal, ak by ustanovenia uvedeného článku boli dodržané.

5.      V poslednom uvedenom prípade články 31 a 36 nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, zmeneného a doplneného nariadením č. 3096/95, a články 31 a 93 nariadenia č. 574/72 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 2001/83, ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením č. 3096/95, bránia tomu, aby vnútroštátna právna úprava podriaďovala takúto náhradu získaniu dodatočného povolenia, ktoré je vydané iba vtedy, ak sa preukáže, že sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri pobyte a spôsobila tak nevyhnutnosť uvedenej starostlivosti.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. februára 2003.

* Jazyk konania: gréčtina.